Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/178/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1106230974 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1106230974.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: W.. V. B., Q.., J. L. X. W., J., proti odporcom: X/ Slovenská O., X. C. D. D., D. D.M. Ž. L. XX, J., X/ Slovenská O. X. C. E. D., D. D. G. X, J., X/ Slovenská O., X. N.B. G. D., D. D. Š.O. X, J., o náhradu nemajetkovej ujmy a iné, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného D. J. W., X. K.S. XX. V. XXXX, č.k. XXC XX/XXXX- XXX, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcom v 1. až 3.rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zmietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, titulom zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup, ako aj titulom ochrany osobnosti, zaplatenia nemajetkovej ujmy XX.XXX,XX R. s príslušenstvom, ospravedlnenie sa a určenia, že v prípade ak odporcovia nesplnia povinnosť uloženú rozsudkom, je navrhovateľ oprávnený uverejniť na ich náklady v časopise I.L. O. ním žiadané ospravedlnenie. Odporcom v 1. - 3. rade náhradu trov konania nepriznal. Po právnej stránke vec posúdil podľa § 3 ods. 1, § 4 ods.1, § 6, § 9 ods. 1,2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., § 11, § 13 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka a vyhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je potrebné zamietnuť. Pokiaľ išlo o rozsudok T. D. E. J. sp.zn. XCbs XX/XXXX X. XX.X.XXXX konštatoval, že tento nie je nezákonným rozhodnutím, nakoľko nebol ako právoplatný zrušený, keď bol síce zrušený uznesením L. D. X. XX.X.XXXX, ale stalo sa tak v riadnom odvolacom konaní. Ďalej uviedol, že v prípade tohto rozhodnutia nejde ani o nesprávny úradný postup. Zdôraznil, že podľa ustálenej súdnej judikatúry nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci spočíva v postupe, ktorý s rozhodovacou činnosťou priamo nesúvisí, nevyústi do nej a neprejaví sa v obsahu konkrétneho rozhodnutia, avšak v danom prípade navrhovateľ napadol priamo rozhodnutie súdu. Dodal, že dvojinštančnosť súdneho konania nie je možné obchádzať uplatnením si nároku titulom nesprávneho úradného postupu. Výrok rozhodnutia, ani jeho odôvodnenie preto z týchto dôvodov nemôžu zakladať nesprávny úradný postup, lebo ich namietaním sa de facto namieta nezákonnosť rozhodnutia vo veci samej, ktoré vychádzalo zo súdom, na základe vykonaných dôkazov, zisteného skutkového stavu a jeho právneho posúdenia. Rovnako konštatoval, že nedošlo ani k naplneniu podmienok na určenie predmetného rozsudku ako nezákonného rozhodnutia, keď ako dôvodnú vyhodnotil obranu odporcu v 1. rade týkajúcu sa rozdielu medzi právomocou a príslušnosťou a k navrhovateľom tvrdenému nedostatku právomoci poukázal na zrušujúce rozhodnutie NS SR, z ktorého vyplýva, že predmetná vec spadala pod právomoc všeobecných súdov v zmysle § 7 Občianskeho súdneho poriadku, avšak T. súd E. J. na jej prejednanie nebol len vecne príslušný v zmysle § 9 ods. 3 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku. Argumentáciu navrhovateľa, že uvedený rozsudok KS v Bratislave bol jediným dôvodom vznesenia obvinenia voči nemu vyhodnotil ako nedôvodnú, keď uznesenie o vznesení obvinenia vydané M. G. Ú., Č.: M.-XXX/XXXX K. XX.XX.XXXX sa týkalo odcudzenia počítačovej zostavy, nie dokladov uvedených v rozsudku, obvinenie bolo vznesené na základe oznámenia konateľa spoločnosti J. D. D..O..M.. a v odôvodnení sa rozsudok XCbs XX/XX spomína len podporne k iným dôkazom, ktoré boli dôvodom vznesenia obvinenia. Vo vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia dospel k záveru, že toto nie je nezákonným rozhodnutím, keďže vychádzalo z vtedajšieho stavu dokazovania, ktoré súd v civilnom konaní ani nie je oprávnený hodnotiť a pre jeho vydanie v zmysle zákona postačuje, aby na podklade zistených skutočností bol dostatočne odôvodnený záver, že bol spáchaný trestný čin určitou osobou. K uvedenému dodal, že nezistil, že by nešlo o štandardný postup v medziach zákona a nezistil ani porušenie základných zásad trestného konania. K argumentácii navrhovateľa o premlčaní uviedol, , že na preverenie, či je skutok premlčaný bolo taktiež potrebné doplniť dokazovanie, ktoré aj bolo vykonané a následne po preverení tejto skutočnosti bolo trestné konanie aj zastavené. Z uvedených dôvodov nie je preto možné označiť uvedené rozhodnutie a ani úkony prokurátora, vykonané po dátume premlčania skutku uvedenom v uznesení o vznesení obvinenia z XX.XX.XXXX, ani za nesprávny úradný postup. Rovnako nepovažoval ani uznesenie OP J. W. X. XX.XX.XXXX, ktorým bola zamietnutá sťažnosť navrhovateľa voči vzneseniu obvinenia uznesením z XX.XX.XXXX, za nezákonné rozhodnutie, keď toto nebolo zrušené a vychádzalo z vtedy v trestnom konaní zisteného skutkového stavu veci, ktorý súd v civilnom konaní nie je oprávnený preskúmavať. V prípade pokynu M. J. W. XPv XXXX/XX-XX X. XX.X.XXXX, ktorým prokurátor dal pokyn vyšetrovateľovi oznámiť obvinenému rekvalifikáciu skutku a tiež aktualizovať register trestov a v prípade splnenia podmienok predložiť spis s návrhom na zastavenie konania pre premlčanie konštatoval, že tento nemožno vyhodnotiť ako nezákonné rozhodnutie, nakoľko nejde o rozhodnutie ako také, ale len o pokyn prokurátora. Pokiaľ ide o uznesenie M. J. W. XPv XXX/XX-X X. XX.X.XXXX, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu o odmietnutí jeho trestného oznámenia na osoby, ktoré ho mali krivo obviniť, dospel k záveru, že navrhovateľ nijako nepreukázal, že by predmetné rozhodnutie naplnilo znaky nezákonného rozhodnutia, toto rozhodnutie nebolo nijako zrušené a je právoplatným a konečným rozhodnutím vo veci jeho trestného oznámenia. Vo vzťahu k nároku navrhovateľa v časti zásahu do jeho osobnostných práv vyvodil nedostatok pasívnej vecnej legitimácie odporcov, keďže k zásahu musí dôjsť konkrétnym subjektom, a nejde teda o zodpovednosť štátu, ale o občianskoprávny vzťah. Pokiaľ navrhovateľ ako neoprávnený zásah označil vydanie rozsudku T. D. E. J. Č..T.. XCbs XX/XX-XXX, ako aj vydanie uznesenia o vznesení obvinenia Č.E.: M.-XXX/XXXX a vyjadrenie zástupkyne odporcu v 2. rade v tomto konaní, dospel k záveru, že vydaním rozsudku, ako aj vydaním uvedeného uznesenia, nemohlo dôjsť k zásahu do práv navrhovateľa, nakoľko tieto rozhodnutia boli vydané v rámci zákonnej licencie a keď navrhovateľ nesúhlasil s výrokom týchto rozhodnutí, resp. s ich odôvodnením, náprave slúžili riadne alebo mimoriadne opravné prostriedky. Taktiež vyjadrenie zástupkyne odporcu v 2. rade v tomto konaní nevyhodnotil ako protiprávne konanie, keď táto vychádzala z odôvodnenia uznesenia M. J. W. Č.. XPv XXXX/XX-XX X. X.X.XXXX, ktorým bolo trestné stíhanie navrhovateľa zastavené a ktoré bolo v konaní predložené ako dôkaz. So zreteľom na uvedené uzavrel, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia a nepreukázal splnenie predpokladov na uplatnenie zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., keď nepreukázal jednak existenciu nezákonných rozhodnutí alebo nesprávneho úradného postupu a tiež existenciu ním tvrdeného neoprávneného zásahu do jeho osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Obč. zák.. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, avšak úspešným odporcom náhradu trov konania nepriznal nakoľko títo si ju neuplatnili. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že v tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté, že mu bola postupom súdu prvého stupňa odňatá možnosť konať pred súdom, súd nebol správne obsadený, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. V súvislosti s konštatáciou súdu prvého stupňa, že tento nie je v civilnom konaní oprávnený preskúmavať v trestnom konaní zistený skutkový stav veci, namietal, že v tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté. S poukazom na § 4 Občianskeho zákonníka uviedol, že mu súd prvého stupňa odmietol prístup k súdu a svojím postupom mu tak odňal možnosť konať pred súdom, keď podľa neho neexistuje prekážka v konaní spôsobená nemožnosťou súdu v konaní preskúmať odôvodnenie rozhodnutí súdov a iných orgánov verejnej moci. Znemožnením dokazovania v tomto smere ho súd prvého stupňa poškodil na jeho ústavnom práve na prístup k súdu a odňal mu tak možnosť konať pred súdom. Namietal, že vec prejednávajúca sudkyňa v danej veci nebola zákonnou sudkyňou s poukazom na dodatok číslo 7 k rozvrhu práce na rok XXXX Okresného D. J. W., keďže tejto sudkyni vec bola pridelená priamym príkazom predsedníčky súdu s vylúčením náhodného výberu. S poukazom na relevantnú právnu úpravu (§ 51 zákona číslo 757/2004 Z.z.) uviedol, že náhodným výberom sa nevyberajú veci ku konkrétnemu sudcovi a podmienka náhodného výberu je splnená vtedy, ak sa má konkrétna vec prideliť jednému aspoň z dvoch samosudcov, a teda pokiaľ boli nejaké veci náhodne vybraté z jednotlivých preťažených súdnych oddelení, bolo povinnosťou súdu tieto náhodne vybraté veci náhodne prideliť najmenej dvom sudcom. Spochybňoval tiež možnosť náhorného výberu veci z viacerých veci konkrétnemu sudcovi prostredníctvom programovej aplikácie v podateľni. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa XX. XX. XXXX nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie a v tomto smere poukázal na rozsiahlu judikatúru Najvyššieho súdu SR. Podľa neho súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, pokiaľ neprípustnosť konania o jeho ohováraní výrokom zrušeného prvostupňového rozsudku posúdil na základe judikátu, ktorý bol vydaný v konaní odôvodnenom zákonom číslo 58/1969 Zb. s odlišným meritom konania. Podľa neho bol súd povinný svoje rozhodnutie odôvodniť platným zákonom číslo 514/2003 Z.z., respektíve tými judikátmi, ktoré tento zákon aplikoval a bol povinný dôvodiť výlučne dopadmi napadnutého ohovárania na jeho rodinné a pracovné postavenie a neopodstatnené zníženie jeho dôstojnosti. Namietal tiež nepreskúmateľnosť záverov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Opakovane zdôraznil, že v konaní T. D.K. E. J. pod spisovou značkou XCbs XX/XXXX bol správny úradný postup porušený konaním odporujúcim § 153 ods. 1 O.s.p. a pokiaľ súd prvého stupňa návrh na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom zamietol len z toho dôvodu, že nebolo zrušené nezákonné rozhodnutie, v ktorom k tomuto nesprávnemu úradnému postupu došlo, vec nesprávne právne posúdil, a tým znemožnil konanie o nesprávnom úradnom postupe v tejto veci konajúcich sudcov. Zotrval na tom, že sudcovia v konaní pod spisovou značkou XCbs XX/XXXX nemali právomoc konať z dôvodu svojej nepríslušnosti - t.j. nezákonnosti, túto prekročili s úmyslom ohovoriť ho, a dodal, že právomoc súdov nie v žiadnom prípade právomocou ľubovoľného sudcu alebo ľubovoľných súdov, obchodovať s občianskymi právami podľa objednávky kohokoľvek voči komukoľvek. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nevykonal žiadne dokazovanie k vzniku škody ani k príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a ohováraním a nezákonnými rozhodnutiami a obmedzil sa len na tvrdenia o existencii prekážky spočívajúcej v právoplatných a zákonných rozhodnutiach o jeho obvinení, ako i na nemožnosť preskúmavať ohováranie, ktoré vykonali sudcovia nezákonným výkonom svojich právomocí. Odporca v 1.rade k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že pokiaľ namieta neprípustnosť návrhu z dôvodu už rozhodnutej veci, ide o jeho nesprávnu interpretáciu odôvodnenia rozhodnutia, z jeho odvolania nie je zrejmé, v čom malo spočívať porušenie jeho práva na prístup súdu. Poukázal na to, že navrhovateľ bol oboznámený o dôvodoch zmeny zákonného sudcu na pojednávaní dňa X. X. XXXX, kedy námietku zaujatosti nevzniesol, v tomto smere bol podľa neho postup predsedníčky súdu pri prerozdeľovaní vecí dodatkom k rozvrhu práce v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona 757/2004 Z.z. a náhodnosť výberu bola zachovaná tým, že jeho vec mohla náhodným pridelením zostať u pôvodne prideleného sudcu alebo mohla napadnúť novému sudcovi, čím bol výber medzi dvoch sudcov zachovaný, pričom výber bol zachovaný aj v tom smere, že zo všetkých senátov boli vyberané spisy na prerozdelenie prostredníctvom aplikácie Podateľňa - Register náhodne. Navrhovateľ podľa neho nepreukázal ani neoprávnenosť zásahu do jeho osobnostných práv v súvislosti s rozhodnutím T. D. E. J. XCbs XX/ XX a stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, že v tomto ohľade nebola preukázaná ani pasívna vecná legitimácia štátu ako narušiteľa, keď účastníkmi takéhoto konania sú narušiteľ, teda osoba, ktorá neoprávnene zasiahla do práva na ochranu osobnosti a osoba, do ktorej práva na ochranu osobnosti bolo zasiahnuté neoprávneným zásahom. Poukázal na to, že z tvrdení navrhovateľa vyplýva, že k neoprávnenému zásahu do jeho práva malo dôjsť zo strany T. D. E. J., a preto štát, nemôže byť pôvodcom neoprávneného zásahu a nemôže byť ani subjektom pasívne legitimovaným v konaní o ochranu osobnosti. Podľa neho navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie všetkých troch podmienok pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, prvostupňový súd tak vo veci rozhodol zákonne a správne, na základe vyhodnotenia všetkých relevantných dôkazov, a preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť, náhradu trov konania nežiadal priznať. Odporca v 2.rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že súd prvého stupňa zistil skutkový a právny stav v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie a na základe zistených skutočností vo veci správne rozhodol, keď uplatnený žalobný návrh v celom rozsahu zamietol, správne sa vysporiadal so všetkými tvrdeniami účastníkov a vykonal dostatočné dokazovanie na vydanie konečného rozhodnutia, jeho odôvodnenie je vecne správne a postačujúce na objasnenie skutkového a právneho stavu v danom prípade. Poukázal na to, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania nemajetkovej ujmy a neprodukoval žiaden dôkaz, ktorý by odôvodňoval jej priznanie. Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, že v danom prípade nedošlo k naplneniu zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu a so záverom, že z hľadiska aplikácie § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je v danej veci pasívne legitimovaný. Vzhľadom na uvedené navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Odporca v 3.rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že rozsudok napadnutý odvolaním považuje za vecne a právne správny a navrhol preto odvolanie navrhovateľa zamietnuť. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov odvolania, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť. Podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Právo na prejednanie veci pred zákonným sudcom je naplnené len vtedy, ak rozhoduje vecne a miestne príslušný súd, sudca bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k tomuto vecne a miestne príslušnému súdu, sudca spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon funkcie, funkcia sudcu nezanikla a sudca bol určený v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu. Z hľadiska odvolacích námietok navrhovateľa skúmal odvolací súd, či danú vec prejednal a rozhodol zákonný sudca. V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že zásadu, že vec má prejednať zákonný sudca nemožno absolutizovať v podobe akejkoľvek neprípustnosti nemennosti osoby zákonného sudcu, keďže vzhľadom na zmeny okolností na strane súdu (vytvorenie nových súdnych oddelení alebo zrušenie existujúcich oddelení) alebo jeho sudcov (príchod nových sudcov, neprimeraná zaťaženosť sudcov alebo ich práceneschopnosť) môže dochádzať k zmenám v osobe zákonného sudcu. So zreteľom na potrebu zabezpečenia riadneho výkonu súdnictva a plynulosti súdneho konania, rozvrhy práce súdov predpokladajú aj možnosť zmeny pridelenia určitej veci v prípade nerovnomerného zaťaženia sudcov, pričom táto zmena sa musí uskutočniť v súlade so zákonom a rozvrhom práce (§ 51 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch). Pokiaľ v danej veci došlo, z dôvodu nerovnomerného zaťaženia sudcov civilného úseku Okresného D. J. W. a súčasného nástupu nových sudcov na súd v súvislosti s prechodom vojenského súdnictva, s účinnosťou od 1.4.2009 k zmene zákonného sudcu dodatkom č. 7 k rozvrhu práce na rok 2009, tak, že sa zriadilo nové súdne oddelenie XC, v ktorom boli pridelené, ako zákonnej sudkyni C.. K. K., na konania a rozhodovanie náhodným výberom nevybavené veci z rokov XXXX -XXXX v počte XX z ostatných súdnych oddelení civilného úseku (medzi nim aj vec sp.zn. XXC XX/XXXX pôvodne pridelená ako zákonnej sudkyni I.. X. K.), možno konštatovať, že dodatok č. 7 bol prijatý v súlade so zásadou uvedenou v ustanovení § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich, kedy predseda súdu, po zistení, že u sudcov všetkých oddelení občianskoprávneho úseku (XC, XC, XC, XXC, XXC,XXC,XXC,XXC, XXC, XXC,XXC, XXC, XXC, XXC, XXC) ide o neprimeraný počet pridelených vecí a zjavne hrozí, že ich nemôžu vybaviť bez zbytočných prieťahov, môže veci prerozdeliť, poprípade náhodným výberom prideliť novému sudcovi, ktorý tak nie je zaťažený neprimeraným počtom vecí, čo bolo aj v tomto prípade. Hoci aj všetky civilné oddelenia boli preťaženými, náhodnosť výberu tu bola zachovaná prerozdelením vecí medzi pôvodného (zákonného) sudcu každého preťaženého civilného oddelenia a nového sudcu, náhodným výberom spisov z jednotlivých súdnych oddelení v počte XX za O. XXXX S. XXXX. S ohľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že ani v prípade navrhovateľa nedošlo k porušeniu zásady pridelenia veci náhodným výberom, teda k účelovému prideleniu jeho konkrétnej veci novej sudkyni, keďže náhodnosť výberu bola zachovaná tým, že vec mohla náhodným pridelením zostať u sudkyni I.. X. K., ktorej bola pôvodne pridelená ale mohla tiež rovnako napadnúť novej sudkyni, čím bol náhodný výber medzi dvoch sudcov zachovaný, navyše keď náhodný výber bol zachovaný aj v tom smere, že zo všetkých súdnych oddelení boli vyberané spisy na prerozdelenie prostredníctvom aplikácie Podateľňa - Register. Odvolací súd sa tak nestotožnil s námietkou navrhovateľa, že v danej veci konal a rozhodoval nezákonný sudca a že došlo pridelením jeho veci novej sudkyni k porušeniu § 51 ods. 1,2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch. V prejednávanej veci súd prvého stupňa vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa na náhradu vzniknutej ujmy a na posúdenie opodstatnenosti tvrdení odporcov, z hľadiska skutočností, ktoré uvádzali na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že nie je daná zodpovednosť štátu za ujmu vzniknutú navrhovateľovi nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánov štátu v zmysle § 5 a § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. a ani zodpovednosť odporcov za neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľa v zmysle § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, pričom svoje dôvody vedúce k zamietnutiu navrhovateľom uplatňovaných nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy, v podobe morálnej a peňažnej satisfakcie, aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa podrobne a právne precízne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania. Navrhovateľ vo svojom odvolaní už len zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvého stupňa, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal s tým, prečo na ne neprihliadol, a v dostatočnom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. Obsah odvolania navrhovateľa tak nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené žiadne nové rozhodujúce skutočnosti a ani nové dôkazy, ktoré by mohli mať za následok zmenu skutkového stavu alebo by mohli spochybniť správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Súd prvého stupňa postupoval správne, keď v konaní zameral svoje dokazovanie na zisťovanie zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi (súdov/sudcov, polície a prokuratúry) podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorými sú existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnostných právach poškodeného, nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe či za iných okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práva či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. Za nesprávny úradný postup taktiež nie je možné považovať také procesné pochybenia v postupe orgánu štátu, ktoré sa prejavia v nezákonnosti jeho rozhodnutia vydaného vo veci samej. So zreteľom na všetky relevantné skutkové okolnosti prejednávanej veci a námietky navrhovateľa voči rozsudku T.Y. D. E. J. D..X.. XCbs XX/XXXX zo dňa XX.X.XXXX, je potrebné v prvom rade zdôrazniť, že navrhovateľ nemôže v tomto občianskom súdom konaní uplatňovať ako nesprávny úradný postup také vecné a procesné pochybenia v konaní T. D. E. J. E. E. E. G. D.. X.. XCbs XX/XXXX, ktoré by sa priamo odrazili v nezákonnosti jeho rozhodnutia a ktorých nesprávnosť môže byť preskúmavaná, a teda aj vyslovená, jedine v odvolacom konaní na to inštančne oprávneným orgánom, na základe podaného riadneho opravného prostriedku (odvolania). Súd teda v konaní o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže posudzovať zákonnosť postupu iného súdu z hľadiska správnej aplikácie jednotlivých ustanovení občianskeho súdneho poriadku (vrátane ustanovení o právomoci či príslušnosti), ako ani z pohľadu noriem hmotného práva, nakoľko nejde o úradný postup, ale o priamu aplikáciu procesných ustanovení občianskeho súdneho poriadku a noriem hmotného práva na zistený skutkový stav v občianskom súdom konaní, ktorá nesprávnosť sa v konečnom dôsledku prejaví v nezákonnosti vydaného rozhodnutia a v konaní vydaným rozhodnutím, postihnutým takouto vadou, sa potom môže zaoberať jedine funkčne (inštančne) príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti tohto rozhodnutia, ktorého výsledkom je potom súd v občianskom súdnom konaní o náhradu škody viazaný. Na základe uvedeného možno prisvedčiť správnosti záveru súdu prvého stupňa, že mu v tomto konaní neprináležalo preskúmavať zákonnosť či správnosť postupu T. D. E. J. E. T. G. D..X.. XCbs XX/XXXX z hľadiska splnenia procesných podmienok konania, ako ani z hľadiska vecnej správnosti jeho rozhodnutia v tom smere, či dostatočne zistil skutkový stav, či správne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania a či na vec aplikoval správne ustanovenia zákona, nakoľko pochybenia v tomto smere by sa odrazili v nezákonnosti jeho rozhodnutia, ktorú prináležalo posudzovať len inštančne na to oprávnenému odvolaciemu orgánu, teda Najvyššiemu súdu SR v rámci preskúmavania tohto rozhodnutia na základe podaného odvolania v konaní pod sp.zn. XObo XXX/XXXX, ktorého uznesením zo dňa XX.X.XXXX je nielen navrhovateľ, ale aj súd v tomto konaní viazaný a nemožno preto napádané rozhodnutia, nad rámec konania pred inštančne na to oprávneným orgánom, v tomto konaní ešte dodatočne preskúmavať a neprípustne tak preskúmavaním jeho správnosti, zasahovať do výsledku a ďalšieho priebehu konania vo veci samej. So zreteľom na uvedené súd prvého stupňa opodstatnene poznamenal, že dvojinštančnosť súdneho konania nie je možné obchádzať uplatnením si nároku titulom nesprávneho úradného postupu a správny je preto aj jeho záver, že v danom prípade neboli splnené základné podmienky pre vznik zodpovednosti štátu, nakoľko zo strany T. D. E. J. nedošlo v konaní pod sp.zn. XCbs XX/XXXX k nesprávnemu úradnému postupu a ani k zrušeniu jeho právoplatného rozhodnutia pre nezákonnosť. Odvolacie námietky navrhovateľa v tomto smere, vrátane námietky res iudicata, nepovažoval preto odvolací súd za dôvodné. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že konanie o zodpovednosti štátu nie je konaním o obnove súdnych konaní, súd pri rozhodovaní v občianskom súdom konaní v rozsahu pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z.z., teda nemôže nahrádzať postupy a ani naprávať rozhodnutia iných štátnych (súdnych) orgánov, pretože nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k týmto orgánom. K námietkam navrhovateľa voči postupu a rozhodnutiam orgánov polície a prokuratúry pri vybavovaní jeho trestného oznámenia, podnetov a opravných prostriedkov (sťažností) je potrebné uviesť, že navrhovateľ si nemôže v tomto občianskom súdom konaní uplatňovať ako nesprávny úradný postup také vecné pochybenia v rozhodnutiach orgánov činných v trestom konaní, ktoré by sa priamo odrazili v nezákonnosti ich rozhodnutia, v jeho meritórnom výroku (ako je nedostatočné šetrenie skutkového stavu, nesprávne hodnotenia dôkazov, či právne posúdenie skutku ), ktorého nesprávnosť môže byť vyslovená jedine v trestnom konaní, na to inštančne oprávneným orgánom na základe podaného opravného prostriedku. Súd teda v konaní o nároku na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže vecnú (obsahovú) správnosť uznesenia o zamietnutí sťažnosti navrhovateľa proti odmietnutiu jeho trestného oznámenia posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu, keď jeho sťažnosťou sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní jej zákonnosti, ktorého výsledkom je súd v občianskom súdnom konaní viazaný. Súdu prvého stupňa tak neprináležalo v tomto konaní prehodnocovať dôkazy vykonané orgánmi činnými v trestnom konaní, ani v tomto smere doplňovať dokazovanie na náležité zistenie skutkového stavu a skutočností potrebných na posúdenie správnosti rozhodnutia o odmietnutí trestného oznámenia navrhovateľa či rozhodnutia prokurátora o zamietnutí jeho sťažnosti. Súd je v tomto konaní viazaný právoplatným rozhodnutím o odmietnutí podania navrhovateľa a rozhodnutím o zamietnutí jeho sťažnosti, a pokiaľ tieto neboli pre nezákonnosť zrušené na to oprávneným orgánom, je v tomto konaní neprípustné zasahovať do výsledku trestného konania prehodnocovaním dôvodnosti odmietnutia podania či zamietnutia sťažnosti a zisťovať, či boli splnené predpoklady pre začatie trestného stíhania. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že z článku 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom aj trestnoprávnej ochrany svojho konkrétneho práva u orgánov činných v trestnom konaní. Z predmetného článku vyplýva právo na trestnoprávnu ochranu, jeho obsahom je oprávnenie, aby sa orgány činné v trestnom konaní náležite zaoberali obsahom trestného oznámenia, respektíve obsahom iných podaní. Z uvedeného potom vyplýva, že porušiť toto právo orgány činné v trestnom konaní by mohli tak, ak by podania navrhovateľa ignorovali, alebo by im nevenovali pozornosť zodpovedajúcu ich povinnostiam. V prejednávanej veci však orgány činné v trestnom konaní venovali trestnému oznámeniu navrhovateľa primeranú pozornosť, nezasiahli tým negatívne do podstaty jeho ústavných práv, nezmarili jeho zmysel, a preto ich ani nemohli porušiť. Pokiaľ Ústavný súd SR v rámci svojej rozhodovacej činnosti zaujal stanovisko, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania proti označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy Ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (nález Ústavného súdu W..Ú. XX/XX, W..Ú. XXX/XX), možno uzavrieť, že odmietnutie trestného oznámenia nemôže porušiť základné práva a slobody oznamovateľa a nemôže tak ani zakladať nesprávny úradný postup. Rovnako ako nesprávny úradný postup nemožno posudzovať pokyny prokurátora, ktorými bol oprávnený, v rámci výkonu dozoru nad zákonnosťou vyšetrovania, uložiť vyšetrovateľovi ako ďalej vo veci postupovať, a nie je prípustné ich v tomto konaní preskúmavať z hľadiska ich vecnej správnosti, čo by znamenalo nedovolené zasahovanie do nezávislosti vyšetrovania a do výkonu právomoci orgánov činných v trestnom konaní. Na uvedené nemá vplyv ani tá skutočnosť, že tieto pokyny boli dané v čase, keď už došlo k premlčaniu trestného stíhania, keďže predmetom šetrenia musela byť aj táto skutočnosť, ako správne konštatuje aj súd prvého stupňa, nakoľko trestné stíhanie mohlo byť z dôvodu premlčania zastavené až po dôkladnom preverení tohto dôvodu. Rovnako správny je aj záver súdu prvého stupňa, že rozhodnutia a úkony prokurátora po dátume premlčania skutku, nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Len skutočnosť, že prokurátor nevyhovel sťažnosti navrhovateľa, resp. nepostupoval podľa jeho predstáv a očakávaní, takýto nesprávny úradný postup nezakladá. Správne súd prvého stupňa ako nedôvodnú vyhodnotil argumentácia navrhovateľa, že rozsudok T.Y. D. E. J. bol jediným dôvodom vznesenia obvinenia voči nemu, keďže výsledky vykonaného dokazovania pre takýto záver nedávali žiaden podklad. Vo svetle všetkých vyššie uvedených záverov preto odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa uzavrel, že orgány činné v trestnom konaní neporušili svoje povinnosti, keď sa dostatočne náležite zaoberali obsahom trestného oznámenia navrhovateľa, jeho opravnými prostriedkami, nevybočili pritom, a ani pri vydávaní pokynov, z rámca ustanovení Trestného poriadku či zákona o prokuratúre a ani nepostupovali spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd, a preto z ich strany nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Postup orgánov činných v trestnom konaní mal oporu v čl. 2 ods.2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa, že ani s ohľadom na skutočnosť, že trestné stíhanie navrhovateľa bolo zastavené, nemožno považovať uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné rozhodnutie. Nad rámec dôvodov uvádzaných v tomto smere súdom prvého stupňa, ktoré si aj odvolací súd v plnom rozsahu osvojil, považuje za potrebné sa k niektorým aspektom, vylučujúcim nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, bližšie vyjadriť. Pokiaľ navrhovateľ v tejto súvislosti poukazoval na viaceré rozhodnutia L. D. D., v ktorých bol vyslovený právny názor, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia, považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že konštantná judikatúra v tomto smere prioritne sledovala potrebu odčinenia majetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe, keď nemožno od obvineného spravodlivo požadovať, aby znášal materiálne dôsledky rozhodnutia o vznesení obvinenia v podobe vynaložených trov na svoju obhajobu, keď sa neskôr ukázalo vznesené obvinenie nesprávnym a trestné stíhanie sa skončilo tak, že na neho treba pozerať ako na nevinného. Súdna judikatúra (O. L. D.K. D. D..X.. X Q. XXX/XXXX, X Q. XXX/XXXX, X Q. XX/XX.X C. Q. XX/XXXX), teda riešila situácie odškodnenia materiálnej škody (trov právneho zastúpenia / obhajoby) a pretože v danom prípade si navrhovateľ uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy, nemožno, len na základe odvolania sa na uvedené právne závery súdnych rozhodnutí, považovať navrhovateľom uplatňované nároky na náhradu morálnej a peňažnej satisfakcie za opodstatnené. Vo vzťahu k navrhovateľom uplatňovaným nárokom je potrebné poukázať na to, že súdnou praxou bolo tiež ustálené, že jednotlivé dôvody oslobodenia spod obžaloby, prípadne zastavenia trestného stíhania, nemajú z hľadiska posudzovania správnosti uznesenia o vznesení obvinenia rovnaký význam, a preto nárok na náhradu škody spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia nemá ten, komu by nevzniklo právo na náhradu škody podľa § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z., teda ak by si obvinený vznesenie obvinenia zavinil sám, alebo by bol oslobodený spod obžaloby/trestné stíhanie by bolo zastavené len pre to, že by nebol za trestný čin zodpovedným, resp. že mu bola udelená milosť/amnestia, alebo preto, že po právoplatnosti rozhodnutia zanikla trestnosť činu a pod.. Súdnou judikatúrou teda bolo jednoznačne konštatované, že za ústavne konformný treba považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. V danom prípade však nebolo trestné stíhanie vedené voči navrhovateľovi zastavené z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, teda z dôvodov, že ku skutku, pre ktorý bol obvinený, nedošlo, že by sa ho nedopustil a ani z dôvodu, že by skutok nebol trestným činom, ale v tomto prípade došlo k zastaveniu trestného stíhania výlučne z dôvodu premlčania, ktorým trestnosť činu zaniká v zmysle § 87 trestného zákona. So zreteľom na tieto konkrétne okolnosti prípadu, keď po právoplatnosti začatia trestného stíhania uznesením sp.zn. Č.: M.-XXX/XXXX-P. X. K.S. XX.X.XXXX, ktoré bolo uznesením zo dňa XX.XX.XXXX zrušené len v časti vznesenia obvinenia, došlo v dôsledku premlčania k zániku trestnosti činu, pre ktorý bolo voči navrhovateľovi vznesené obvinenie, dospel odvolací súd k záveru, že navrhovateľovi nemohol vzniknúť nárok na náhradu škody, vrátane nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo forme ospravedlnenia či peňažnej satisfakcie, keďže v jeho prípade nemožno jednoznačne konštatovať, že podozrenie zo spáchania skutku, z ktorého bol obvinený, sa nepotvrdilo, a teda že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť ani začaté. Na základe zastavenia trestného stíhania z dôvodu premlčania tak v danom prípade nemožno jednoznačne dospieť k záveru, ktorý predpokladá súdna judikatúra, a to, že na základe výsledkov trestného (prípravného) konania sa nejedná o trestný čin, resp. že podozrenie zo spáchania trestného činu navrhovateľom sa nepotvrdilo, a preto nemožno, ako to správne konštatoval aj súd prvého stupňa, dovodiť ani nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Súd prvého stupňa dospel k správnemu právnemu záveru, že z hľadiska posudzovania zásahu orgánov štátu do osobnostných práv navrhovateľa nie je žiaden z odporcov tak, ako sú v návrhu na začatie konania navrhovateľom označení, pasívne vecne legitimovanými, keďže z hľadiska aplikácie ust. § 11 a nasl. Obč. zákonníka môže byť subjektom zodpovedným za neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv jedine pôvodca zásahu, teda fyzická alebo právnická osoba, ktorá svojím konaním, resp. nekonaním, mala neoprávnený zásah spôsobiť. V prípade navrhovateľom tvrdeného neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv sú potom účastníkmi vzniknutého občianskoprávneho vzťahu narušiteľ, teda osoba, ktorá sa dopustila konania, ktorým neoprávnene zasiahla do jeho práva na ochranu osobnosti a navrhovateľ, do ktorého práva na ochranu osobnosti bolo zasiahnuté neoprávneným zásahom. V danom prípade však štát nie je pôvodcom zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, ale je ním výlučne tá osoba, ktorá sa mala svojím konaním (rozhodovaním či postupom) neoprávneného zásahu voči nemu dopustiť a ktorá je tak nositeľom vlastnej zodpovednosti za prípadný vznik ujmy spôsobenej neoprávneným zásahom do osobnostných práv a sama musí znášať právne následky s tým spojené. Správne súd prvého stupňa konštatoval, že pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah je potrebná existencia protiprávneho zásahu objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v priamej príčinnej súvislosti s ktorou došlo k neoprávnenému zásahu. Všetky podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu súdom uloženú povinnosť znášať. Zásah musí byť spôsobilý narušiť integritu fyzickej osoby, znížiť hodnotu jej osobnosti, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Neoprávneným zásahom je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t.j. s právnym poriadkom. Niektoré zásahy, hoci sa aj zdanlivo javia ako odporujúce objektívnemu právu, nemožno napriek tomu posudzovať ako neoprávnené, pokiaľ existujú okolnosti vylučujúce ich protiprávnosť; okolnosti, ktoré majú takéto právne následky, sú obsiahnuté priamo v právnych normách alebo z nich vyplývajú. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde v tom prípade ak je jeho možnosť predpokladaná zákonom, pokiaľ ním nie sú prekročené zákonom stanovené medze; v týchto prípadoch totiž nad individuálnymi záujmami jednotlivca, do osobnosti ktorého je zasiahnuté, prevláda závažnejší, významnejší verejný záujem. Správne súd prvého stupňa vychádzal z právneho názoru, že o neoprávnený zásah nejde v prípadoch, ak je zásah dovolený zákonom. Ide najmä o zákonné (úradné) licencie, resp. prípady, keď k zásahu dochádza v rámci výkonu iných práv ustanovených zákonom alebo keď iný subjekt plnil právnu povinnosť, ktorú mu zákon ukladá, a to za predpokladu, že sa tak stalo primeraným spôsobom smerujúcim k dosiahnutiu sledovaného legitímneho cieľa a spôsobom, ktorý nie je v hrubom rozpore s takými oprávnenými záujmami fyzickej osoby, na ktorých je treba s ohľadom na zabezpečenie základnej úcty k jej dôstojnosti bezpodmienečne trvať; táto zákonná licencia však nie je daná tam, kde sa konajúca osoba dopustila excesu, teda vybočenia z medzí zákonných požiadaviek kladených pre výkon subjektívnych práv či plnenie si povinností. V preskúmavanej veci je zo skutkových zistení nepochybne zrejmé, že orgány štátu konali a rozhodovali na základe a v medziach zákona, v rámci zákonom im zverenej kompetencie, pri výkone ktorej postupovali primeraným spôsobom, zodpovedajúcim povahe a závažnosti veci a vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu nič nenasvedčuje tomu, že by vybočili z medzí jej realizácie, tak, že by svoje oprávnenia vo vzťahu k navrhovateľovi zneužili, a teda že by tým neoprávnene zasiahli do jeho osobnostných práv. Ich postup pri výkone zákonom im zverených kompetenčných oprávnení možno považovať za primeraný vo vzťahu k dosiahnutiu legitímneho účelu, ktorý ním sledovali, pri realizácii svojich legitímnych oprávnení neprekročili prípustnú mieru a intenzitu takým spôsobom, ktorý by už v demokratickej spoločnosti nebolo možné tolerovať. Ani v prípade vyjadrenia zástupkyne odporcu v 2.rade v tomto konaní nedošlo zo strany orgánu štátu k vybočeniu z medzí legitimity, keď pri svojom vyjadrení nebola zástupkyňa odporcu v 2.rade motivovaná snahou o zneváženie či škandalizovanie osoby navrhovateľa, keď ňou použité výrazové prostriedky, ako aj obsah jej podania nevyznievali útočne či osočujúco, keď, ako správne podotkol aj súd prvého stupňa, vychádzala z relevantných podkladov, ktoré mali vzťah k prejednávanej veci, a preto nemohol odporca v 2.rade vybočiť, v rámci realizácie jeho práva na súdnu ochranu v tomto konaní, podaním svojho vyjadrenia k návrhu navrhovateľa, z hraníc vecnosti čo do samotného obsahu jeho vyjadrenia. Odvolací súd rovnako nezistil exces z výkonu týchto jeho práv, a preto v tomto smere vyhodnotil argumentáciu navrhovateľa ako neopodstatnenú. S poukazom na všetky vyššie uvedené závery nepovažoval odvolací súd námietky navrhovateľa uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď súd prvého stupňa na základe dostatočne zisteného skutkového stavu dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, navrhovateľom uplatňované odvolacie dôvody nemohli obstáť, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešným odporcom ich náhradu nepriznal, keďže odporcovia v 2. a 3.rade nepodali návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť im trovy odvolacieho konania podľa ust. § 151 ods. 1, vety prvej O.s.p. a odporca v 1.rade nežiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania, pretože mu žiadne nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.