Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/338/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107202183 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1107202183.5 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: X. M.. L.. T.., IČO: XX XXX XXX, H. U.. Č.. X, Š.Í., proti odporcom: 1/ R.. B. Č., Z. M. W. Č. Z. - M. W., W. U.. Č.. XX, Z., zastúpený advokátom: JUDr. Pavol Jurek, Nám. SNP č. 22, Bratislava, 2/ W. Č. Z. - M. W., IČO: XX XXX XXX, O. I. Č.. X, Z., o ochranu dobrej povesti právnickej osoby, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. mája 2012, č. k. 14C/14/2007 - 249, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči odporcom 1/ a 2/ ochrany dobrej povesti právnickej osoby ako aj nemajetkovej ujmy a zároveň žiadal uložiť odporcovi 1/ povinnosť ospravedlniť sa navrhovateľovi v periodiku: Z. I., a to vlastným plateným inzerátom v rozsahu 1/4 ich novinovej strany, o rozmeroch 17x25cm, napísaný v nich obvyklým písmom, v ktorom sú tlačené tieto noviny, za jeho ohováračské tvrdenia na adresu firmy X. M..L..T.., uverejnené v článku "I. B. N. O. M. W.", v B. I., roč. III.19, zo dňa 14. 12. 2006, s textom: A/ „Ja, R.. B. Č., ako Z. M. W. Č. Z. - M. W. sa verejne ospravedlňujem firme X. M..L..T.., Š. za ujmu na ich dobrom mene, ktorú som im spôsobil tým, že som neoprávnene dal do súvislosti firmu X., M..L..T.. Š. s distribuovaným pamfletom "Č. Č.". Bolo veľmi nekorektné z mojej strany dať do súvislosti s predvolebnou kampaňou firmu nesídliacu v W. Č. Z. - M. W.. Mal som vedieť, že táto firma sa ako nepolitický subjekt nemohla naprosto nijakým spôsobom na politickej komunálnej predvolebnej kampani zúčastňovať. Hlboko ľutujem, že som bezdôvodne osočil firmu X. M..L..T.. Š., "uvádzaním nepravdivých tvrdení na jej adresu, ktoré sa neopierali o žiadne fakty, ani zistenia, čím som zhanobil obetavú, z vlastných finančných prostriedky firmy X., jej činnosť a výsledky v areáli amfiteátra počas 10 ročného obdobia, počas ktorého amfiteáter mala v prenájme. Žiadny z mojich osočujúcich výrokov proti firme X. nie je pravdivý, ani to, že amfiteáter firma X. M..L..T.. zdevastovala, ani to, že v amfiteátri dala stop kultúre. Verejne prehlasujem, že firma X. M..L..T.. Š., nie je od augusta 2005 zodpovedná, ani vinná, za postupné chátranie a devastáciu areálu amfiteátra na M. U.. X O. Z. (známy pod menom amfiteáter na Z. H.)". Tento platený inzerát je R.. B. Č. povinný zadať na uverejnenie do jedného mesiaca od právoplatného rozsudku. Ak by tak R.. B. Č. neurobil, je povinný uhradiť navrhovateľovi, firme X. M..L..T.. ďalších 1. 500 eur, ako nenapravenú ujmu firme X. M..L..T.. Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol aj návrh navrhovateľa, ktorým žiadal uložiť odporcovi 1/ povinnosť zaplatiť mu nemajetkovú ujmu - zadosťučinenie vo výške 1.700.- eur (jedentisícsedemsto eur) s príslušenstvom, ako aj povinnosť, ktorú žiadal navrhovateľ uložiť odporcom 1/ a 2/, ospravedlniť sa spoločnosti X. M..L..T.. Š. v Z. I., Q. X, Z., formou plateného inzerátu s textom v znení: W. Č. Z. - M. W. sa ospravedlňuje spoločnosti X. M..L..T.. Š. za to, že tejto spoločnosti neumožnila nijakým spôsobom vyjadriť sa na stránkach B. I., ročník III. č. 19 zo dňa 14/12/2006 za článok vtedy starostu R.. B. Č. „I. B. N. O. M. W.", čím dal do súvislosti podnikateľskú činnosť X. M..L..T.. s politickou predvolebnou kampaňou do orgánov samosprávy. Mestská časť si je vedomá, že taký malý podnikateľský subjekt nijako nemôže ovplyvniť voľbu starostu, ktorá je výlučným zákonným právom obyvateľov Z. - M. W. a súčasne žiadal, aby súd uložil odporcovi 2/ povinnosť zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu vo výške l0 eur a trovy konania. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 19b ods. 2 Občianskeho zákonníka a vecne nedôvodnosťou podaného návrhu, keď sa nestotožnil s právnou argumentáciou navrhovateľa, že na základe článku s názvom „I. B.Á. N. O. M. W.“, uverejnenom v B. I. dňa 14. 12. 2006, došlo k porušeniu práva na ochranu dobrej povesti navrhovateľa, keďže tvrdenia v článku „F. X. na I. E.“, že navrhovateľ využíval priestory bez právneho dôvodu, považoval súd prvého stupňa v čase uverejnenia článku za pravdivé, z dôvodu ktorého k neoprávnenému zásahu do ochrany práv dobrej povesti, nedošlo. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že nepravdivým výrokom, tak ako ho formuloval navrhovateľ, nie je ani tvrdenie, že uverejnená výška nájmu je 1. 000,-Sk ročne, ako aj to, že zmluva o nájme amfiteátra ako celku bola podpísaná s Z. B. N. F. T. na dobu 10 rokov za ročný nájom 1. 000,-Sk. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že výška nájmu 1. 000,- Sk za prenájom amfiteátra bola určená prenajímateľom a nestotožnil sa ani s jeho námietkou, že na zmluve bola len pečiatka B. N. F. T., keď vychádzal z toho, že zo zmluvy o nájme nebytových priestorov č. 6/95 zo dňa 3. 5. 1995 vyplýva, že prenajímateľom je K. W. zastúpené správcom objektu B., pričom bola dohodnutá doba nájmu nebytových priestorov na 10 rokov s tým, že nájom začína 3. 5. 1995 a končí 30. 5. 2005, pričom nájomné je stanovené dohodou strán 1. 000,-Sk ročne. Poukázal na to, že uvedené skutočnosti vyplývajú z čl. IV. Bod 4.1. zmluvy o nájme, ako aj čl. III. Bod 3.2. a nestotožnil sa s argumentáciou odporcu (pravdepodobne mal súd prvého stupňa na mysli navrhovateľa), že stanovenie výšky nájomného bolo výlučným právom prenajímateľa, ale dohodou zmluvných strán, nakoľko, ak by navrhovateľ nesúhlasil so stanovenou výškou nájmu 1. 000,- Sk ročne, tak by nedošlo ku konsenzu a zmluvu by nepodpísal. K ďalším výrokom, ktorými mal odporcovia 1/ zasiahnuť do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby t. j., že navrhovateľ zdevastoval areál, dal stop kultúre a odmietal areál takmer dva roky opustiť, prvostupňový súd uviedol, že z preberacieho protokolu po ukončení doby nájmu vyplýva, že navrhovateľ dňa 24. 8. 2005 dané nebytové priestory odovzdal a nestotožnil s argumentáciou odporcu, že došlo k obnoveniu nájmu nebytových priestorov podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože nedošlo k podaniu návrhu prenajímateľom na vypratanie. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že mal v konaní preukázané, že prenajímateľ si uplatnil svoje vlastnícke právo podľa ust. § 126 ods. (súd prvého stupňa opomenul uviesť odsek tohto zákonného ustanovenia) Občianskeho zákonníka a podal v 30 - dňovej lehote návrh voči spoločnosti X. M..L..T.. na vypratanie na Okresnom súde Bratislava I, sp. zn. 12C 160/2005 dňa 14.6.2005, teda v zákonnej 30-dňovej lehote, ktoré bolo dňa 14. 1. 2009 zastavené. Informácie zverejnené v článku považoval prvostupňový súd za pravdivé s tým, že neboli spôsobilé objektívne zasiahnuť do ochrany práv dobrej povesti navrhovateľa. Námietku odporcu 2/ o nedostatku pasívnej legitimácie považoval súd prvého stupňa za právne irelevantnú, nakoľko bolo vecou navrhovateľa, či si uplatní svoje právo na ochranu v zmysle tlačového zákona alebo v zmysle práva na ochranu dobrej povesti voči odporcovi 2/. Uviedol, že aj napriek uplatnenému právu na ochranu dobrej povesti navrhovateľa, ktoré predstavuje širšiu ochranu práva, nebolo preukázané, že navrhovateľ nepreukázal listinnými dôkazmi, že odporca 2/ porušil práva na ochranu dobrej povesti a skonštatoval, že si navrhovateľ uplatnil právo na ochranu dňa 22. 1. 2007 voči B. I., registrovaným B. W. : M. : L. XX/XXXX, teda subjektu, ktorý nemal právnu subjektivitu a súd konanie voči B. I. zastavil dňa 12. 10. 2007 v spojení s uznesením Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co 313/2009-75 zo dňa 30. 11. 2009, ako aj opravným uznesením Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co 313/2009-89 zo dňa 22. 4. 2010, ktorým uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že v konaní bolo preukázané, že navrhovateľ voči odporcovi 2/ nepreukázal dôkazmi, že došlo k porušeniu jeho práva na ochranu dobrej povesti navrhovateľa a zároveň, že odporcami 1/ a 2/ nedošlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti u navrhovateľa, ktorý by mal za následok zníženie dobrej povesti navrhovateľa, čím nebola splnená ani podmienka pre priznanie zadosťučinenia v peniazoch v zmysle ust. § 19b ods. 2 Občianskeho a skutkové tvrdenia v predmetnej veci nemajú základ v nepravdivom skutkovom tvrdení a ide o hodnotiace úsudky, ktoré nemajú difamačný charakter, z dôvodu ktorého tvrdenia v článku neboli spôsobilé zasiahnuť do dobrej povesti právnickej osoby, t. j. navrhovateľa. Uviedol, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká vtedy, ak neoprávnený zásah do názvu subjektu teda navrhovateľa, resp. neoprávnený zásah do jeho dobrej povesti je objektívne spôsobilý privodiť ujmu oprávnenému subjektu, avšak v danom prípade bol súd prvého stupňa toho názoru, že nedošlo k zásahu do práv na ochranu dobrej povesti navrhovateľa a preto nebolo možné privodiť ani ujmu navrhovateľovi, t.j. poskytnúť primerané zadosťučinenie. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne neúspechom navrhovateľa v konaní, ktorému uložil povinnosť zaplatiť odporcovi 1/ náhradu trov konania a nakoľko si odporca 2/ právo na náhradu trov konania neuplatnil, súd odporcovi 2/ trovy konania nepriznal. Výšku priznaných trov konania odôvodnil tým, že predmetom konania bolo určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrada mzdy vo výške 5. 406 eur a preto trovy priznal navrhovateľovi podľa uplatneného práva na náhradu trov právnemu zástupcovi navrhovateľa, v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie služieb. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 27. augusta 2012, č. k. 14C/14/2007 - 274 opravil v poradí druhý výrok svojho rozsudku tak, že má správne znieť: Navrhovateľ je povinný odporcovi 1/ nahradiť trovy konania v sume 839, 96 eur na účet právneho zástupcu odporcu 1/, vedený v Č. T. Z., F.. M.., na meno V.. B. V., číslo účtu: XXX XXX XXX/XXXX, v lehote 15 dní od dňa právoplatnosti rozsudku. Uvedeným uznesením opravil prvostupňový súd aj odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti náhrady trov konania nachádzajúceho sa na poslednej a predposlednej strane odôvodnenia, začínajúci vetou: “O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. a zaviazal neúspešného navrhovateľa na náhradu trov konania odporcovi v 1. rade.“ končiac začiatkom poučenia o opravnom prostriedku tak, že sa táto časť odôvodnenia vypúšťa a nahrádza sa nasledujúcim odôvodnením: o náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. a zaviazal neúspešného navrhovateľa na náhradu trov konania odporcovi v 1. rade. Odporca v 2. rade si trovy konania neuplatnil, a preto súd ich nepriznal. Trov konania pozostávajú: Predmetom konania bol návrh na ochranu dobrej povesti právnickej osoby a náhrada nemajetkovej ujmy. Právny zástupca odporcu v 1. rade na základe uplatneného práva na náhradu trov konania si uplatnil v súlade s ust. § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že trovy konania pozostávajú z úkonov, ktoré prvostupňový súd v odôvodnení uznesenia špecifikoval. Rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 164 O. s. p. a vecne tým, že pri opise napadnutého rozsudku došlo k chybe spočívajúcej v uvedení nesprávneho odôvodnenia náhrady trov konania. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 písm. f), h) O. s. p., ako i z dôvodu, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), na základe nevykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je zmätočné, odporujúce princípom Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko napadnutým rozsudkom boli porušené zákonné ustanovenia § 1, § 3, § 18, § 43, § 100, § 115 ods. 1 a 2 O. s. p., keď si prvostupňový súd osvojil úplne nepravdivú interpretáciu podstaty a záverov iných vecí, s týmto konaním nesúvisiacim, ktorú v konaní prezentoval odporca. Vytkol súdu prvého stupňa, že úplne obišiel podstatu sporu, keď osočenie, že navrhovateľ je autorom pamfletu bola prvostupňovým súdom úplne odignorovaná, že subjektom predvolebného boja nemohla byť malá súkromná firma s tým, že odporca v priebehu konania neustále prvostupňový súd odvádzal od meritu veci, hovoriac o právach vlastníka amfiteátra, čo však predmetom tohto sporu nebolo. Vo svojom odvolaní navrhovateľ poukázal na prieťahy, ku ktorým v tomto konaní došlo, keď svoj návrh na prvostupňový súd podal dňa 19. 1. 2007 a prvé pojednávanie bolo uskutočnené až dňa 6. 4. 2011 s tým, že k prieťahom došlo počas 1171 dní. Navrhovateľ ďalej namietol, že prvostupňový súd vo veci rozhodol v jeho neprítomnosti a to napriek tomu, že mesiac pred termínom posledného pojednávania doručil súdu svoje ospravedlnenie z vážnych zdravotných dôvodov, požiadal o odročenie pojednávania a vytýčenie nového termínu, ktorú však prvostupňový súd neakceptoval, čím bol boli porušené práva navrhovateľa v zmysle ustanovenia § 205a ods. 1 písm. c) O. s. p., nakoľko nebol poučený podľa § 120 ods. 4. Vo svojom odvolaní navrhovateľ ďalej uviedol, že nie je prípustné, aby sudca chodil na pojednávanie nepripravený, na týchto improvizoval, keďže sa o mnohých dôkazoch a otázkach, ktoré sa v spise nachádzali, oboznamoval až na pojednávaní. Zároveň poukázal na zmätočnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia spočívajúcu napríklad v tvrdení, že sa prvostupňový súd nestotožnil s argumentáciou odporcu, keď malo ísť o nepochopenie argumentácie navrhovateľa s tým, že prvostupňový súd žiadne riadne dokazovanie, v zmysle príslušných ustanovení O. s. p. nepripustil a umožnil lživú a ničím nepodloženú verbálnu argumentáciu odporcu, v zmysle, ktorej údajne ani navrhovateľovi nárok na zadosťučinenie v peniazoch nevznikol. Odporca 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť a zároveň žiadal priznať právo na náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu, že rozsudok prvostupňového súdu je vecne správny. Uviedol, že nárok navrhovateľa uplatnený v tomto konaní titulom ochrany dobrej povesti právnickej osoby považuje za nedôvodný, bez akéhokoľvek vecného ale aj právneho základu s tým, že na základe Š. K. W. M. L. Z. a B. T. E. W. K. W. M. L. Z. č. XX XX XXXX XX XX zo dňa 15. 4. 2004 mala W. Č. Z. - M. W. zverený do správy areál F. XX. O. M., nachádzajúci sa na Z. H. (M. U.) v Z., pričom v čase uzavretia Zmluvy o nájme nebytových priestorov č. 6/95 zo dňa 3. 5. 1995, podľa zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, sa predmetný objekt nachádzal vo výlučnom vlastníctve K.K. W. M. Z. a správou daného majetku bol poverený B. N. F. T., I. F.. Q.. Y.N. M. X, Z.. Poukázal na skutočnosť, že v zmysle čl. II ods. 2. 2 Zmluvy navrhovateľ, ako nájomca prevzal určené priestory do užívania pre potreby svojej živnosti, a zároveň sa zaviazal užívať ich výhradne na činnosti v zmluve uvedené, vrátane kultúrnej činnosti, pričom doba nájmu bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá na dobu určitú v trvaní od 3. 5. 1995 do 30. 5. 2005 a výška nájmu bola dojednaná sumou 1. 000,-Sk ročne s tým, že navrhovateľ nielenže užíval priestory areálu v rozpore s touto zmluvou, ale bez predchádzajúceho súhlasu prenajímateľa prenechával do podnájmu iným fyzickým a právnickým osobám a z takto získaného nájomného, resp. podnájomného profitoval a preto skutočnosti uverejnené v predmetnom článku sú v súlade s konštatovanými tvrdeniami odporcu 1/. Uviedol, že výroky odporcu 1/ v predmetnom periodiku nie sú ani len objektívne spôsobilé vyvolať nemajetkovú ujmu navrhovateľovi a týmito tvrdeniami sa odporca 1/ nedopustil neoprávneného zásahu, spôsobilého ohroziť dobrú povesť navrhovateľa, keďže v nich uviedol faktické skutočnosti, súvisiace s predmetným objektom a konštatoval aktuálny stav vzťahov, k nemu sa viažuci. Odporca 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa ďalej uviedol, že jeho tvrdenia nielen nespôsobili, ale ani neboli spôsobilé vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv navrhovateľa ako právnickej osoby, keď navrhovateľ nepreukázal, akým relevantným spôsobom vyjadrenia odporcu 1/, uvedené v predmetnom článku, ovplyvnili jeho dobrú povesť v podnikateľských kruhoch. Odporca 2/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu považuje za vecne správne s tým, že dôvody na jeho zmenu alebo zrušenie neexistujú, nakoľko z odvolania navrhovateľa nie je zrejmé, v čom vady tohto konania spočívajú, v čom vidí nesprávne rozhodnutie vo veci ani nesprávne skutkové zistenia súdu, či nesprávne právne posúdenie veci, t. j. neobsahuje žiadne právne významné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali podanie odvolania. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ v priebehu celého konania a ani v odvolaní neuviedol, akým spôsobom konanie odporcu spôsobilo, alebo mohlo objektívne spôsobiť ujmu na jeho dobrej povesti a napriek opakovanému doplňovaniu žalobného návrhu počas konania neuviedol jediný dôkaz, respektíve konkrétnu skutočnosť ohrozenia alebo porušenia dobrej povesti navrhovateľa. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania, nakoľko dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa nie je vecne správny, keď súd prvého stupňa neposúdil vec správne po právnej stránke, nezistil dostatočne skutkový stav veci a napokon z dôvodu, že rozsudok súdu prvého stupňa je absolútne nepreskúmateľný. Z návrhu navrhovateľa vyplýva, že sa ako právnická osoba domáha voči odporcovi 1/ ochrany dobrej povesti, na tom skutkovom základe, že odporca 1/, ako M. W. Č. Z. - M. W. v článku uverejnenom v B. I., číslo XX/XXXX dňa 14. 12. 2006, pod titulkom „M. L.“ „I. B. N. O. M. W.“ uviedol, že F. doplatil na nevýhodnú zmluvu s tým, že navrhovateľ užíval priestory F. bez právneho titulu, ako bývalý nájomca aj po uplynutí doby nájmu, odmietal areál opustiť a odovzdať mestskej časti, čoho následkom bolo niekoľko podaných žalôb a prebiehajúcich súdnych konaní, areál zdevastoval a dal stop kultúre takmer na dva roky. Neoprávnený zásah do dobrej povesti navrhovateľa podľa obsahu spisu má spočívať aj v tom, že odporca 1/ v danom článku uviedol, že nevýhodná zmluva bola uzavretá medzi ešte Z. B. N. F. T., ako organizáciou K. W. M. Z. na dobu 10 rokov za cenu nájmu 1. 000,- Sk za rok. Predovšetkým považuje odvolací súd za nutné uviesť, že prvostupňový súd napriek tomu, že konanie prebieha od roku 2007 (návrh bol na súd prvého stupňa podaný dňa 22. 1. 2007) si vôbec neozrejmil, čo je predmetom sporu a v akom smere a na aké skutočnosti bol povinný zamerať a vykonať svoje dokazovanie. Z obsahu návrhu navrhovateľa (§ 41 ods. 2 O. s. p.) totiž jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ za zásah do jeho dobrej povesti považoval tvrdenie odporcu 1/ vo vyššie uvedenom článku, že zapríčinil zdevastovanie F. a dal stop kultúre na dva roky, ako i to, že bez právneho titulu po skončení doby nájmu, naďalej priestor amfiteátra užíval. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s námietkami navrhovateľa v podanom odvolaní, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, nakoľko sa nevysporiadal vo svojom rozhodnutí s tým, čo bolo vlastne meritom sporu. Súd prvého stupňa totiž svoje rozhodnutie odôvodnil iba tým, že k porušeniu práv navrhovateľa na ochranu dobrej povesti nedošlo, keď dospel k záveru, že tvrdenia v danom článku v čase jeho uverejnenie o užívaní navrhovateľa týchto priestorov bez právneho dôvodu, boli pravdivé a nepravdivým výrokom nebolo ani ďalšie tvrdenie odporcu 1/ o dĺžke uzavretej doby nájmu (10 rokov) a ani uvedenie ceny nájmu (1. 000,- Sk ročne). Uniklo zrejme pozornosti prvostupňového súdu, že predmetom konania boli skutkové tvrdenia odporcu 1/ v článku, že navrhovateľ areál zdevastoval, dal kultúre stop takmer na dva roky a napokon, že areál užíval bez právneho titulu aj po skončení doby nájmu. V rozpore so zásadami elementárnej logiky súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa nestotožnil s argumentáciou odporcu, že stanovenie výšky nájomného bolo výlučným právom prenajímateľa, ale dohodou zmluvných strán, pričom, ak by navrhovateľ so stanovenou výškou nájomného nesúhlasil, ku konsenzu by medzi zmluvnými stranami nedošlo, keďže otázka výšky nájomného vôbec nebola predmetom tvrdeného zásahu do ochrany dobrej povesti navrhovateľa, ako právnickej osoby. Za zmätočné je nutné považovať aj právne posudzovanie ukončenia nájomného vzťahu navrhovateľa, resp. tvrdenia, že areál užíval po skončení doby nájmu bez právneho titulu, nakoľko súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia opätovne nelogicky na jednej strane uviedol, že k zásahu do dobrej povesti navrhovateľa nedošlo, nakoľko uvedené tvrdenie považoval za pravdivé a na strane druhej uviedol, že konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 12C/160/2005 o vypratanie navrhovateľa z daných priestorov, na základe návrhu prenajímateľa bolo zastavené dňa 14. 1. 2009, a napokon, že z preberacieho protokolu po ukončení doby nájmu vyplýva, že navrhovateľ dňa 24. 8. 2005 priestory odovzdal, z čoho nesporne vyplýva, že v čase uverejnenia daného článku dňa 14. 12. 2006, otázka doby nájmu síce právoplatným súdnym rozhodnutím vyriešená nebola, avšak zároveň bolo nesporné, že navrhovateľ už dané priestory v roku 2006 neužíval, keďže ich dňa 24. 8. 2005 prenajímateľovi odovzdal. Podľa § 19b ods. 2 Občianskeho zákonníka, pri neoprávnenom použití názvu právnickej osoby sa možno domáhať na súde, aby sa neoprávnený užívateľ zdržal jeho užívania a odstránil závadný stav; možno sa tiež domáhať primeraného zadosťučinenia, ktoré sa môže požadovať aj v peniazoch. Podľa § 19b ods. 3 Občianskeho zákonníka, odsek 2 platí primerane aj pre neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby. Z dikcie citovaných zákonných ustanovení vyplýva možnosť právnickej osoby, postihnutej neoprávneným zásahom do jej dobrej povesti domáhať sa súdnou cestou, aby subjekt neoprávneného zásahu sa zdržal takého zásahu do dobrej povesti právnickej osoby a aby odstránil závadný stav a zároveň má právo sa domáhať primeraného zadosťučinenia, ktoré môže byť požadované i v peniazoch. Použitie jednotlivých prostriedkov ochrany a sankcií, ktoré vyplývajú z ust. § 19b ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako i rozsahu ich použitia prináleží súdu a úvaha súdu musí vychádzať z konkrétnych okolností neoprávneného zásahu do dobrej povesti právnickej osoby na podklade hodnotenia vykonaných dôkazov. V danom prípade ide o voľné hodnotenie dôkazov, ktoré nie je vymedzené hodnotiacimi hľadiskami, ktoré boli stanovené v hmotnom práve a to najmä čo do rozsahu použitia sankcie primeraného zadosťučinenia uvedeného v ustanovení § 19b ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd je povinný vyhodnotiť dôkazy v zmysle ust. § 132 O. s. p., ktoré stanovuje, že dôkazy hodnotí súd podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada predovšetkým na to, čo v priebehu konania vyšlo najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Právnym predpokladom poskytnutia ochrany v zmysle vyššie citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka je neoprávnenosť zásahu do dobrej povesti právnickej osoby a skutočnosť, že takýto zásah je objektívne spôsobilý ujmu na dobrej povesti vyvolať. Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie zasahujúce práva právnickej osoby chránené v zmysle § 19b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Môže ním byť aj kritika, ak táto presiahla rámec oprávnenej kritiky. Občianskoprávna sankcia za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby je založená na objektívnom princípe, teda nevyžaduje sa popri neoprávnenosti zásahu aj zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. Ak zásah spočíva v skutkových tvrdeniach, pôvodca neoprávneného zásahu sa zbaví (na ňom je povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť, bremeno tvrdenia, či dôkazné bremeno) občianskoprávnej sankcie, len ak preukáže, že tieto tvrdenia sú pravdivé (tzv. dôkaz pravdy). Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že na navrhovateľovi spočíva dôkazné bremeno v tom, že je povinný preukázať príčinnú súvislosť medzi neoprávneným zásahom odporcu a vzniknutou nemajetkovou ujmou a povinnosťou súdu je svoje dokazovanie v konaní týmto smerom zamerať a najmä príčinnú súvislosť medzi neoprávneným zásahom a nárokom na vznik nemajetkovej ujmy aj vo svojom rozhodnutí presvedčivo zdôvodniť. Odvolací súd považuje za potrebné dať súdu prvého stupňa do pozornosti, že do práva na ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby podľa citovaných zákonných v ustanovení je možné zasiahnuť skutkovými tvrdeniami, ale tiež aj neprimeranými hodnotiacimi úsudkami, pričom ide spravidla o nepravdivé skutkové tvrdenia a o také hodnotiace úsudky, ktorým chýba akýkoľvek skutkový základ, pričom v oboch prípadoch musí ísť o tvrdenia majúce difamačný charakter, čo znamená, že tvrdenie musí byť objektívne spôsobilé zasiahnuť do dobrej povesti právnickej osoby. Nepravdivým alebo pravduskresľujúcim údajom sa rozumejú také skutočnosti vonkajšieho sveta, ktorým je možné priradiť zápornú pravdivostnú hodnotu (nepravdy) alebo skutočnosti, ktoré takto hodnotiť nie je možné, ale sú podané tak, že vedú ku skresleniu informovania verejnosti. Aby nepravdivý, resp. pravduskresľujúci údaj viedol k vzniku práva na ospravedlnenie a finančnú satisfakciu musí sa zároveň dotknúť cti alebo dobrého mena konkrétnej osoby právnickej. Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena (Čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky ďalej len „Ústava“). Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (Čl. 26 ods. 1 Ústavy). Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu (Čl. 26 ods. 2 veta prvá Ústavy). Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (Čl. 26 ods. 4 Ústavy). Citované články 19 a 26 Ústavy vyjadrujú základné ústavné hodnoty právneho poriadku Slovenskej republiky ako demokratického právneho štátu. Pre demokraciu, chápanú ako vládu ľudu, ľudom a pre ľud, je životnou nutnosťou šírenie informácií, myšlienok a názorov, či už pochvalných alebo kritických, preto aby bola verejnosť zásobená všetkými dostupnými faktami nevyhnutnými pre vyvolanie kvalitnej debaty vo veciach celospoločenského záujmu a následného utvárania názorov jednotlivcov alebo pre dosiahnutie konsenzu o konaní a obstarávaní vecí celospoločenského záujmu. Sloboda prejavu však nie je bezbrehá; ústavne zaručené právo vyjadrovať svoje názory je obsahovo obmedzené právami iných, najmä právami uvedenými v Čl. 19 Ústavy. Kolízia oboch práv sa realizuje práve napríklad pri aplikácii § 11 a nasl. Obč. zákonníka v súvislosti s uplatňovaním občianskoprávnej ochrany osobnosti a pri aplikácii § 19b ods. 3 Obč. zákonníka v súvislosti s uplatňovaním ochrany dobrej povesti právnickej osoby. Povinnosťou súdov v takýchto prípadoch je interpretovať jednotlivé zákonné ustanovenia v prvom rade z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavne garantovaných práv a slobôd. Pri strete slobody prejavu s právom na ochranu osobnosti treba dbať na to, aby s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu jednému z týchto práv nebola neodôvodnene daná prednosť pred právom druhým. V konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to práve v kontexte so slobodou prejavu a s právom na informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Zároveň je nutné, aby príslušný zásah bezprostredne súvisel s porušením chráneného základného práva, t.j. aby tu existovala príčinná súvislosť medzi nimi, pričom musí ísť o zásah neoprávnený. K takému zásahu dochádza iba vtedy, ak tento zásah v konkrétnom prípade presiahol určitou prípustnou intenzitou takú mieru, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať. K porušeniu práva na česť, resp. dobrú povesť, môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek iným konaním difamujúcej (zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej, diskreditačnej) povahy. Ak k takémuto porušeniu malo dôjsť slovom, treba pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia. V tejto súvislosti považuje za potrebné odvolací súd uviesť, že hodnotiaci úsudok a tvrdenie skutočnosti sa zásadným spôsobom líšia, lebo kým existencia skutočnosti môže byť preukázaná, pravdivosť hodnotiacich úsudkov nie je dokázateľná, keďže tie nepopisujú skutočnosť, ale naopak ju (viac alebo menej) voľne interpretujú, čo ale neznamená, že sú v rámci konania o ochranu dobrej povesti celkom nenapadnuteľné. Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. V zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či nie je natoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu súkromia či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde, teda stačí, aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia (oznámenia). Porušenie práva na česť, resp. dobrú povesť, môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti, resp. dobrej povesti dotknutého subjektu, v očiach ostatných fyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie difamujúce, treba posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku všetkým súvislostiam a okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu došlo. V posudzovanej veci však prvostupňový súd danú právnu vec v zmysle uvedeného výkladu nielen právne neposúdil, keď síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval a zároveň dospel k nesprávnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj nesprávne právne závery a okrem toho, že obsahuje množstvo gramatických a lexikálnych chýb je zároveň nepreskúmateľný, nakoľko v ňom absentuje posúdenie a náležité zhodnotenie zisteného skutkového stavu veci, podľa zákonných ustanovení, ktoré súd použil. Zároveň považuje odvolací súd za nutné uviesť, že napadnuté rozhodnutie absolútne nespĺňa základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská, nakoľko obsahuje množstvo lexikálnych chýb (absentujú interpunkčné znamienka, bodky na konci vety) a vety odôvodnenia sú formulované prvostupňovým súdom tak, že z nich zmysel a už vôbec nie právny, nevyplýva. Povinnosťou súdu je vždy venovať značnú pozornosť aj formálnej stránke písomne vypracovaného súdneho rozhodnutia, pričom je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania, čo v napadnutom rozsudku absentuje, takže odôvodnenie sa ako celok javí nezrozumiteľné a zmätočné. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/, h/ O. s. p. a zároveň z dôvodov, že konanie bolo postihnuté inými vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O. s. p., v ktorom bude povinnosťou súdu prvého stupňa rozhodnúť v súlade s právnym záverom odvolacieho súdu ( § 226 O. s. p.). V novom rozhodnutí bude povinnosťou súdu prvého stupňa rozhodnúť o trovách celého konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.) a svoje rozhodnutie aj v tomto smere zrozumiteľne a presvedčivo odôvodniť. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.