Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/433/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107203116 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1107203116.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ayše Pružinec Erenovej v právnej veci navrhovateľa: I.. N. C. J. E. N. I. B. , K.., bytom Q., B. Č.. XX, proti odporcovi: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu škody, s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 7. júna 2012, č.k. 24C 16/2007-59, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 7.6.2012, č.k. 24C 16/2007-59, zamietol návrh. Ním sa navrhovateľ domáhal voči odporcovi náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2, 9 zákona č. 514/2003 Z.z. a pôvodne aj voči Slovenskej republike zastúpenej senátom 2Obo 309/2004 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zložení T.. T. Š., T.. J. U., T.. I. I., ako odporcovi v II. rade, zaplatenia sumy 50.454,76 € (1.520.000,-- Sk) spolu s úrokom vo výške 6 % od 20.4.2005 do splatenia a uloženia povinnosti spoločne a nerozdielne odoslať navrhovateľovi prehlásenie nasledovného znenia: „Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.4.2005, č.k. 2Obo 309/2004, sudcovia senátu 2Obo 309/2004 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neoprávnene a hrubým spôsobom zasiahli do osobnostných práv pána I.. Š. C., K.., keď bez overenia cudzích tvrdení a vlastnými tvrdeniami o ňom uviedli nepravdy ohľadom jeho pôsobenia vo funkcii konateľa spoločnosti Q. P., P.. P. D..G.. Citovaným nezákonným rozsudkom Slovenská republika umožnila prípravu justičného zločinu voči I.. N. C., K.. Týmto sa Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a senátom 2Obo 309/2004 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky za nepravdy zverejnené citovaným rozsudkom pánovi I.. N. C., K.. ospravedlňuje.“ V prípade, že odporca Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a senátom 2Obo 309/2004 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dobrovoľne nesplnia povinnosť uloženú týmto rozsudkom, je navrhovateľ oprávnený uverejniť formou platenej inzercie na náklady Slovenskej republiky v časopise Justičná revue nasledovný text: „Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.4.2005, č. k. 2Obo 309/2004, sudcovia senátu 2Obo 309/2004 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neoprávnene a hrubým spôsobom zasiahli do osobnostných práv pána I.. N. C., K.., keď bez overenia cudzích tvrdení a vlastnými tvrdeniami o ňom uviedli nepravdy ohľadom jeho pôsobenia vo funkcii konateľa spoločnosti Q. P., P.. P. D..G.. Citovaným nezákonným rozsudkom Slovenská republika umožnila prípravu justičného zločinu voči I.. N. C., K.. Týmto sa Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a senátom 2Obo 309/2004 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky za nepravdy zverejnené citovaným rozsudkom pánovi I.. N. C., K.. ospravedlňuje.“ Navrhovateľ návrh odôvodnil tým, že dňa 20.4.2005 vydal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zložený z predsedu senátu T.. T. Š. a členiek senátu T.. J. U. J. T.. I. I. rozsudok sp. zn. 2Obo 309/2004. V tomto rozsudku vyššie uvedený senát zverejnil nasledovné nepravdivé tvrdenia o jeho osobe: 1/ Žalovaný (I.. N. C., K..) bol konateľom spoločnosti žalobcu (Q. P., P.. P. D..G..) do 26.7.2000. Toto tvrdenie nie je pravdivé, pretože neexistuje konanie valného zhromaždenia zo dňa 26.7.2000, konateľom spoločnosti bol navrhovateľ do 14.8.2000. 2/ Podľa notárskej zápisnice z tohto valného zhromaždenia sa toto skončilo o 13.00 hod. Toto tvrdenie nie je pravdivé, pretože neexistuje žiadna notárska zápisnica zo žiadneho valného zhromaždenia spoločnosti Q. P., P.. P. D..G.. 3/ Z prijatých uznesení valného zhromaždenia vyplýva pre žalovaného povinnosť umožniť riadne fungovanie spoločnosti žalobcu, ktorý má v obchodnom registri zapísané sídlo v M. S. I. F. Q., čo je nehnuteľnosť vo vlastníctve žalovaného, ktorý nedovolí žalobcovi fungovanie z tohto sídla. Toto tvrdenie nie je pravdivé, pretože nikdy valné zhromaždenia Q. P., P.. P. D..G.., ho nevyzvalo žiadnym spôsobom, aby umožnil fungovanie spoločnosti v jej sídle. 4/ ... časť dokladov spoločnosti žalobcu sa nachádzala aj v sídle v M. S. ... Činnosť spojenú s funkciou konateľa vykonával žalovaný v sídle spoločnosti a tam tiež boli doklady s touto činnosťou spojené. Toto tvrdenie nie je pravdivé, pretože v roku 2000 sa v sídle spoločnosti BLOCK SLOVAKIA, spol. s r.o., vykonávala stavebná rekonštrukcia, a preto sa všetky administratívne práce vykonávali v prenajatých kanceláriách na A. E. Č.. XX F. Q.. Tam sa z toho dôvodu nachádzali i všetky doklady spoločnosti, pretože na stavenisku v sídle spoločnosti ich úschova nebola možná. Navrhovateľ v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2Obo 309/2004 popieral, že sídlo spoločnosti vôbec kedykoľvek bolo používané na výkon funkcie konateľa, navrhovateľ popieral, že v záujme výkonu funkcie konateľa, ktorú v M. S. I. skutočne vykonával, bolo potrebné a v roku 2000 vôbec možné tam uchovávať doklady spoločnosti. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.4.2005, sp. zn. 2Obo 309/2004, založil objednávateľ toho justičného zločinu, ktorý bol spáchaný uznesením zo dňa 29.11.2005, ČVS:ORP-594/2002-Ts, Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II., Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru ekonomickej kriminality. Skutkové zistenia právoplatného rozsudku podľa bodov 1 - 4 tohto návrhu sa stali meritórnym dôkazom ku krivému obvineniu jeho osoby. Ohováranie podľa bodu 4/, ktoré nemožno nájsť v žiadnom inom doklade okrem rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obo 309/2004, a preto odinakiaľ prevzaté byť ani nemohlo, vyšetrovateľ dokonca cituje na strane 2 posledný odsek uznesenia ako dôvod jeho obvinenia. Spoluprácou pri príprave nezákonného trestného stíhania pôvodne žalovaní (senát 2Obo 309/2004 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, v zložení T.. T. Š., T.. J. U., T.. I. I.) hrubo zasiahli do jeho základných práv a slobôd. Dôsledkom ich postupu mu okrem iného bolo odňaté jeho živobytie, keď je nemožné, aby sa živil výkonom funkcie konateľa existenčne závislého na dobrom mene pri získavaní objednávok pre spoločnosť, v ktorej mene koná. Je nemožné, aby tak robil pod hrozbou 8 rokov väzenia za vymyslený trestný čin, o ktorom sa dozvedel len z predmetného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obo 309/2004. V dôsledku uvedených skutočností došlo k naplneniu práva v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ sa svojho nároku domáhal titulom nesprávneho úradného postupu podľa aj titulom nezákonného rozhodnutia podľa zákona č. 514/2003 Z. z. s ohľadom na okolnosť, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.4.2005, sp. zn. 2Obo 309/2004, bol zrušený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.3.2007, sp.zn.1Obdo V 88/2005. Uznesením zo dňa 18.5.2009, č.k. 24C 16/2007-28, bolo konanie voči odporcovi v II. rade zastavené v dôsledku neexistencie jeho spôsobilosti konať za štát v súdnom konaní. Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave napadnuté uznesenie potvrdil uznesením zo dňa 30.6.2011, č. k. 7Co 228/2009-37, s tým, že súd prvého stupňa bude ďalej konať s odporcom Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava. Na návrh navrhovateľa uznesením zo dňa 30.1.2012, č. k. 24C 16/2007-43, súd prvého stupňa pripustil zmenu návrhu v nasledovnom znení: Slovenská republika je povinná navrhovateľovi do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku zaplatiť 50.454,76 € (1.520.000,-- Sk) spolu s úrokom vo výške 6 % od 20.4.2005 do splatenia. Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky je povinná odoslať navrhovateľovi do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku prehlásenie nasledovného znenia: „Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.4.2005, sp.zn. 2Obo 309/2004, sudcovia senátu 2Obo 309/2004 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zloženého zo sudcov T.. T. Š., predseda senátu, T.. J. U. J. T.. I. I., členovia senátu, neoprávnene a hrubým spôsobom zasiahli do osobnostných práv pána I.. Š. C., K.., keď bez overenia cudzích tvrdení a vlastnými tvrdeniami o ňom uviedli nepravdy ohľadom jeho pôsobenia vo funkcii konateľa spoločnosti Q. P., P.. P. D..G.., v znení: a/ žalovaný bol konateľom spoločnosti Q. P., P.. P. D..G.., IČO: XX XXX XXX, do 26.7.2000. b/ Podľa notárskej zápisnice z tohto valného zhromaždenia sa toto skončilo o 13.00 hod. c/ Z prijatých uznesení valného zhromaždenia vyplýva pre žalovaného povinnosť umožniť riadne fungovanie spoločnosti žalobcu, ktorý má v obchodnom registri zapísané sídlo v Nových záhradách III/6 v Bratislave, čo je nehnuteľnosť vo vlastníctve žalovaného, ktorý nedovolí žalobcovi fungovanie z tohto sídla. d/ Časť dokladov spoločnosti Q. P., P.. P. D..G.., IČO: XX XXX XXX, sa v roku 2000 nachádzala aj v sídle v Nových záhradách. e/ V sídle spoločnosti Q. P., P.. P. D..G.., IČO: XX XXX XXX, boli v roku 2000 doklady spojené s vykonávaním funkcie konateľa. Citovaným nezákonným rozsudkom Slovenská republika umožnila prípravu justičného zločinu voči I.. N. C., K.. Týmto sa Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky za nepravdy zverejnené citovaným rozsudkom pánovi I.. N. C., K.. ospravedlňuje.“ V prípade, že odporca Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky dobrovoľne nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, je navrhovateľ oprávnený uverejniť formou platenej inzercie na náklady Slovenskej republiky v časopise Justičná revue nasledovný text: “Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 2Obo 309/2004 zo dňa 20.4.2005 sudcovia senátu 2Obo 309/2004 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zloženého zo sudcov T.. T. Š., predseda senátu, JUDr. J. U. J. T.. I. I., neoprávnene a hrubým spôsobom zasiahli do osobnostných práv pána I.. Š. C., K.., keď bez overenia cudzích tvrdení a vlastnými tvrdeniami o ňom uviedli nepravdy ohľadom jeho pôsobenia vo funkcii konateľa spoločnosti Q. P., P.. P. D..G.., v znení: a/ Žalovaný bol konateľom spoločnosti Q. P., P.. P. D..G.., IČO: XX XXX XXX, do 26.7.2000. b/ Podľa notárskej zápisnice z tohto valného zhromaždenia sa toto skončilo o 13.00 hod. c/ Z prijatých uznesení valného zhromaždenia vyplýva pre žalovaného povinnosť umožniť riadne fungovanie spoločnosti žalobcu, ktorý má v obchodnom registri zapísané sídlo v M. S. I. F. Q., čo je nehnuteľnosť vo vlastníctve žalovaného, ktorý nedovolí žalobcovi fungovanie z tohto sídla. d/ Časť dokladov spoločnosti Q. P., P.. P. D..G.., IČO: XX XXX XXX, sa v roku 2000 nachádzala aj v sídle v M. S.. e/ V sídle spoločnosti Q. P., P.. P. D..G.., IČO: XX XXX XXX boli v roku 2000 doklady spojené s vykonávaním funkcie konateľa. Citovaným nezákonným rozsudkom Slovenská republika umožnila prípravu justičného zločinu voči I.. N. C., K.. Týmto sa Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky za nepravdy zverejnené citovaným rozsudkom pánovi I.. N. C., K.., ospravedlňuje.“ Súd prvého stupňa tak rozhodol po tom, ako mal z vykonaného dokazovanie preukázané nasledovné právne skutočnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 20.4.2005, sp.zn. 2Obo 309/2004, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.1.2003, č.k. 25Cb 83/2000-174, v právnej veci žalobcu: Q. P., P.. P. D..G.., M. S. I., Q., proti žalovanému: I.. N. C., K.., bytom B. XX, Q., o vylúčenie spoločníka zo spoločnosti, na odvolanie žalobcu zmenil tak, že vylúčil spoločníka I.. N. C., K.., bytom B. Č.. XX, Q., zo spoločnosti Q. P., P.. P. D..G.. so sídlom M. S. I., Q., IČO: XX XXX XXX. Na dovolanie žalovaného (I.. N. C., K..) Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd rozsudkom zo dňa 29.3.2007, sp.zn. 1Obdo V 88/2005, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.4.2005, č.k. 2Obo 309/2004-290, zrušil podľa § 243b ods.1 O.s.p. a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že odvolací súd mal postupovať podľa § 221 O.s.p., ako aj to, že dovolací súd sa stotožnil s tvrdením odporcu, že odvolací súd v rozhodnutí č.k. 2Obo 309/2004-290, napadnutom predmetným dovolaním, nepostupoval v intenciách odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu. Súdy nižších stupňov sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu, ako pri posudzovaní otázok hmotného práva, tak i pri aplikácii procesných predpisov. Navrhovateľ mal za to, že na základe nepravdivých tvrdení uvedených v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.4.2005, č.k. 2Obo 309/2004-290, bol krivo obvinený z krádeže a v tomto krivom obvinení vyšetrovateľ výslovne citoval znenie napadnutého rozsudku, čím je preukázaná príčinná súvislosť medzi znením rozsudku a krivým obvinením jeho osoby. Túto okolnosť považoval za preukázanú na strane 2 odsek 3 uznesenia o jeho krivom obvinení a tiež posledným odsekom na strane 2 uznesenia. Krivé obvinenie ho zasiahlo nielen tým spôsobom, že ako konateľ spoločnosti stratil možnosť uchádzať sa o štátne objednávky, ktorými sa do tohto času živil, ale jeho dôsledkom bolo tiež, že sa s ním rozviedla jeho manželka T.. L. C.. Jediným dôvodom rozpadu jeho dovtedy šťastného manželstva bolo krivé obvinenie, ktoré bolo vydané výlučne z dôvodu existencie lživých skutkových zistení v tom čase právoplatného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obo 309/2004. Nemajetkovú ujmu navrhovateľ odvodzoval od tej skutočnosti, že bol krivo obvinený a nemohol podnikať, že po vydaní uznesenia okresného riaditeľstva policajného zboru zo dňa 29.11.2005 manželka po svojej svedeckej výpovedi na krajskom súde v roku 2006 podala v júli 2006 návrh na rozvod manželstva. Jediným dôvodom návrhu na rozvod manželstva bolo krivé obvinenie vyplývajúce z uznesenia okresného riaditeľstva policajného zboru. Uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy považoval za primeranú vzhľadom k legislatívne stanoveným rozpätiam trestných sadzieb určených za čin, z ktorého bol krivo obvinený. Je primeraná aj s ohľadom na okolnosť, že prišiel o možnosť zárobku, ktorý v čase, kým nebol neoprávnene napadnutý, bol daný jeho podielom 1/6 na 18.000.000,-- Sk zisku. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.4.2005, sp. zn. 2Obo 309/2004, bol v dovolacom konaní zrušený, a preto ho považoval za nezákonné rozhodnutie. Nesprávny úradný postup videl navrhovateľ v porušení § 27 ods.2 Obchodného zákonníka, §167 ods.2 O.s.p., § 157 O.s.p., § 134 O.s.p. Citácia z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.4.2005, sp. zn. 2Obo 309/2004, bola v uznesení okresného riaditeľstva policajného zboru zo dňa 29.11.2005 uvedená na strane 2, odsek tretí: „I.. C. na základe týchto záverov dňom 28.7.2000 už nebol oprávnený konať v mene spoločnosti Q. P., P..D..G.., a ani disponovať jej majetkom“ a predposledná veta na strane 2 „Kontrolu v pokladničnej knihe nebolo možné vykonať, nakoľko časť účtovníctva I.. C. neodovzdal a tá sa nachádzala v priestoroch jeho rodinného domu. Zároveň však navrhovateľ vo výpovedi uviedol, že konkrétna zmienka, alebo citovanie rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.4.2005, sp. zn. 2Obo 309/2004, v tomto uznesení okresným riaditeľstvom policajného zboru uvedené neboli. Uznesením Okresného riaditeľstva policajného zboru, úrad justičnej a kriminálnej polície, odbor ekonomickej kriminality, Bratislava II. zo dňa 29.11.2005, ČVS:ORP-594/2002-Ts, bolo začaté trestné stíhanie navrhovateľa ako obvineného z trestného činu krádeže podľa § 247 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona preto, že menovaný po tom, čo bol dňa 28.7.2000 odvolaný rozhodnutím valného zhromaždenia spoločnosti Q. P., P.. P. D..G.. Q., A. Č.. XX, z funkcie konateľa spoločnosti, o čom bol riadne upovedomený, čo bolo potvrdené aj rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave pod č. k. 28Cb 75/2000-73, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Obo 190/2002 a následne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č.k. 1Obdo V 41/2004-1666 v presne nezistenej dobe od 19.00 hod. dňa 28.7.2000 do 08.15 hod. dňa 31.7.2000 neoprávnene nezisteným spôsobom vnikol do priestorov kancelárie spoločnosti Q. P., P..D..G.. F. Q., E.. A. XX a z tejto odcudzil počítačovú zostavu zn. Ploter Novajet wao s príslušenstvom a softvérovým vybavením, čím na základe oznámenia I.. G. G. pre spoločnosť Q. P., P.. P. D..G.. Q., M. S. I., spôsobil škodu vo výške 451.465,50 Sk. Uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava II. zo dňa 8.8.2006, č.k. 1Pv 1106/2004-62, trestné stíhanie navrhovateľa bolo zastavené podľa § 9 Trestného poriadku v dôsledku premlčania trestného stíhania. Zo zápisnice z rokovania valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti Q. P., P.. P. D..G.., predloženej navrhovateľom mal súd zistené, že na tomto valnom zhromaždení konanom dňa 28.7.2000 v kancelárii spoločnosti na A. E. F. Q. bol navrhovateľ s okamžitou platnosťou odvolaný z funkcie konateľa spoločnosti. Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním súd zhodnotil v rozsahu potrebnom pre posúdenie rozhodujúcich skutočností vzťahujúcich sa k veci, skutkový stav považoval za dostatočný pre posúdenie návrhu a uzavrel, že nebolo opodstatnené nariaďovať ďalšie dokazovanie vo veci navrhnuté navrhovateľom, a síce výsluchom svedkov T.. L. C., T.. T. Š. a pripojením spisu Okresného súdu Nitra o spoločnosti Q. P., P.. P. D..G.., pretože by bolo nadbytočné a nepotrebné z hľadiska zistenia a posúdenia rozhodujúcich právnych skutočností v prejednávanej veci. Vychádzal z návrhu na začatie konania, ktorým sa navrhovateľ domáhal náhrady škody ako spravodlivého zadosťučinenia formou vydania prehlásenia a ospravedlnenia a zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 50.454,76 € (1.520.000,-- Sk) spolu so 6 % úrokom od 20.4.2005 do zaplatenia. Predmetom konania bola náhrada škody spôsobená nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom súdu. Predpokladom úspešnosti v konaní o náhradu škody je povinnosť navrhovateľa preukázať, že mu škoda vznikla, je povinný tiež preukázať rozsah škody, ďalej existenciu nezákonného rozhodnutia súdu, existenciu nesprávneho úradného postupu súdu a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím súdu, jeho nesprávnym úradným postupom, a vznikom škody ako príčinou a následkom. Ide o objektívnu zodpovednosť štátu, preukazovanie zavinenia ako ďalšieho predpokladu sa nevyžaduje. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.4.2005, sp.zn. 2Obo 309/2004, ktorým bolo rozhodnuté o vylúčení navrhovateľa ako spoločníka zo spoločnosti Q. P., P.. P. D..G.., nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom. V danom prípade rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nebolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom, pretože rozhodnutie bolo v dovolacom konaní zrušené z procesných dôvodov. Navrhovateľ v konaní namietal aj nesprávny úradný postup, ku ktorému malo dôjsť v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2Obo 309/2004 a síce porušením § 27 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 167 ods.2 O.s.p., § 157 O.s.p. a § 134 O.s.p. K porušeniu uvedených zákonných ustanovení nedošlo, pretože v dovolacom konaní, v ktorom predmetné rozhodnutie bolo zrušené, dovolací súd porušenie týchto ustanovení neuviedol a ani nekonštatoval. Tvrdenia navrhovateľa v konaní považoval za rozporuplné. V návrhu na začatie konania totiž navrhovateľ uviedol, že skutkové zistenia právoplatného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.4.2005, sp. zn. 2 Obo 309/2004, sa stali meritórnym dôkazom ku krivému obvineniu jeho osoby. Vo svojej výpovedi ale uviedol, že citácia z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.4.2005, sp. zn. 2Obo 309/2004, v uznesení okresného riaditeľstva policajného zboru zo dňa 29.11.2005 bola na strane 2, odsek tretí, a to: „I.. C. na základe týchto záverov dňom 28.7.2000 už nebol oprávnený konať v mene spoločnosti Q. P., P..D..G.., a ani disponovať jej majetkom“ a predposledná veta na strane 2 „Kontrolu v pokladničnej knihe nebolo možné vykonať, nakoľko časť účtovníctva I.. C. neodovzdal a tá sa nachádzala v priestoroch jeho rodinného domu.“ Zároveň však navrhovateľ vo výpovedi uviedol, že konkrétna zmienka, alebo citovanie rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.4.2005, sp. zn. 2Obo 309/2004, v tomto uznesení okresného riaditeľstva policajného zboru uvedené neboli. Po porovnaní skutkových tvrdení uvedených v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a v uznesení okresného riaditeľstva policajného zboru vychádza záver, že v uznesení okresného riaditeľstva policajného zboru sa nenachádza žiadna citácia z predmetného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ani odkaz na tento rozsudok a ani výslovné znenie navrhovateľom vyššie uvedených viet. V uznesení okresného riaditeľstva policajného zboru sú konkrétne uvádzané rozhodnutia: rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 28Cb 75/2000-73, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Obo 190/2002, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 1Obdo V 41/2004-1666, pričom tieto rozhodnutia sú uvedené konkrétne jednak vo výroku, a jednak aj na strane 2 odsek 2 uznesenia okresného riaditeľstva policajného zboru, z ktorého vychádza tvrdenie uvedené v odseku 3, na ktorý poukázal navrhovateľ. Znamená to, že napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obo 309/2004 zo dňa 20.4.2005 nie je citovaný v uznesení okresného riaditeľstva policajného zboru a vyššie uvedené dve vety uznesenia sa v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nenachádzajú. Navrhovateľ ďalej namietal, že v predmetnom rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že bol konateľom spoločnosti Q. P., P.. P. D..G.., do 26.7.2000, pričom konateľom bol do 14.8.2000. V tejto súvislosti súd dôvodil, že jeho funkcia konateľa zanikla dňa 28.7.2000, pretože v ten deň bol odvolaný z funkcie konateľa spoločnosti Q. P., P.. P. D..G.., valným zhromaždením. Takéto odvolanie má konštitutívny charakter, zápis do obchodného registra má len deklaratórny charakter. Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku uviedol dátum dňa 26.7.2000 namiesto dňa 28.7.2000, išlo zrejme o chybu v písaní, ktorú nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup. Pokiaľ navrhovateľ spájal tvrdenia uvádzané v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s trestným stíhaním, dôvodil, že orgány činné v trestnom konaní nie sú viazané dôvodmi rozsudkov vydaných v občianskom súdnom konaní. Vykonávajú vlastné dokazovanie zamerané na preukázanie skutočností, či došlo k spáchaniu trestného činu a kto je páchateľom trestného činu. V uznesení okresného riaditeľstva policajného zboru nebola žiadna zmienka ani odkaz na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.4.2005, sp.zn. 2Obo 309/2004. Navrhovateľ v konaní ďalej uviedol, že krivé obvinenie ho zasiahlo tým, že ako konateľ spoločnosti stratil možnosť uchádzať sa o štátne objednávky, ktorými sa do tohto času živil. V tejto súvislosti súd zdôraznil, že navrhovateľ bol z funkcie konateľa odvolaný dňa 28.7.2000 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol vyhlásený dňa 20.4.2005, uznesenie okresného riaditeľstva policajného zboru bolo vydané dňa 29.11.2005. Navrhovateľ vznik nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške odvodil z tej skutočnosti, že bol krivo obvinený a nemohol podnikať a tiež, že po vydaní uznesenia okresného riaditeľstva policajného zboru zo dňa 29.11.2005 manželka po svojej výpovedi na krajskom súde ako svedkyňa v roku 2006 podala v júli 2006 návrh na rozvod manželstva. Jediným dôvodom návrhu na rozvod manželstva bolo krivé obvinenie vyplývajúce z uznesenia okresného riaditeľstva policajného zboru. Ani len netvrdil, žeby dôvodom na rozvod manželstva boli tvrdenia uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.4.2005. Uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy navrhovateľ považoval za primeranú vzhľadom k legislatívne stanoveným rozpätiam trestných sadzieb určených za čin, z ktorého bol krivo obvinený. Odvodzovanie výšky nemajetkovej ujmy od rozpätia trestných sadzieb za spáchaný určitý trestný čin nie je opodstatnené, pretože ide o dve rozdielne kategórie, ktoré nemožno pre daný účel spájať. Ďalej výšku nemajetkovej ujmy navrhovateľ odvodzoval aj od tej skutočnosti, že prišiel o možnosť zárobku, ktorý v čase, kým nebol neoprávnene napadnutý, bol daný jeho podielom 1/6 na 18.000.000,-- Sk zisku. Mohlo by ísť len o majetkovú ujmu a nie o nemajetkovú ujmu, keď navrhovateľ už v menovanej spoločnosti nemôže naďalej pracovať a získavať príjem či už formou mzdy alebo zisku. Ak chce byť navrhovateľ v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy úspešný, musí preukázať, že len v súvislosti s výrokmi, ktoré zasiahli do jeho osobnostných práv mu vznikla nemajetková ujma. Keďže navrhovateľ nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím, súd sa vznikom škody a jej rozsahom podrobne už nezaoberal. Počas konania však nebola preukázaná ani existencia nezákonného rozhodnutia súdu a ani nesprávny úradný postup súdu. Príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda spôsobená dôsledkom protiprávneho konania. Súčasne sa musí preukázať, že škoda by nebola nastala bez tejto príčiny. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. V zmysle citovaného ustanovenia náhrada škody predstavuje aj spravodlivé zadosťučinenie, napr. náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako aj iné formy zadosťučinenia (napr. verejné ospravedlnenie) za ujmu spôsobenú poškodením občianskej cti, dobrej povesti v prípade zadržania, väzby, v dôsledku sťaženia spoločenského uplatnenia a inú preukázateľnú (a tiež preukázanú) nemajetkovú ujmu. Z dôvodov uvedených vyššie súd prvého stupňa zamietol návrh aj v časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal odoslania prehlásenia a ospravedlnenia v uvedenom znení. Ani v tejto časti nároku neboli splnené zákonné predpoklady pre vydanie rozsudku, ktorým by súd odporcu zaviazal na zaslanie spravodlivého zadosťučinenia formou prehlásenia a ospravedlnenia, t.j. nebola preukázaná zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vznikom nemajetkovej ujmy a nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím. Zopakoval, že sám navrhovateľ vo výpovedi uviedol, že jediným dôvodom návrhu na rozvod manželstva bolo krivé obvinenie vyplývajúce z uznesenia okresného riaditeľstva policajného zboru. Z uvedeného je potom zrejmé, že neexistuje príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho nesprávnym úradným postupom spojeným s týmto rozhodnutím a škodou. Rozsudok ďalej odôvodnil ustanovením § 3, § 5 ods. l, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy nevznikli. V tejto časti dôvodil ustanovením § 142 os. l O.s.p. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p., pretože v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. l písm. d/, f/, h/ O.s.p. (v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie; účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav). Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na konanie a rozhodnutie o tom návrhu, ktorý podal sám. Návrh, ktorý súd prejednal, nikdy nepodal. Jeho návrh je návrhom na ochranu osobnosti voči štátu, ktorý ho ohovoril. Súd sa vôbec nevysporiadal s difamačnými skutkovými tvrdeniami odporcu uverejnenými v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.4.2005, sp.zn. 2Obo 309/2004, a neuložil povinnosť predložiť dôkaz pravdy. Celé odôvodnenie je nepreskúmateľné, pretože zákon č. 514/2003 Z.z., Občiansky zákonník, výslovne kodifikujú jeho právo dožadovať sa konštatovania porušenia práva i bez priznania a preukázania vzniku ujmy. Zdôraznil ustanovenie § 3, § 80, § 134 O.s.p., § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., § 11, § 13 ods. l Občianskeho zákonníka, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.11.2009, sp.zn. 5Cdo 83/2008. Právo na prístup k súdu za účelom ochrany osobnosti účastníka konania ohovoreného nepravdivosťou toho, čo je potvrdené a osvedčené listinami vydanými súdmi Slovenskej republiky v medziach ich právomoci, nemožno podmieniť vznikom škody, ako sa to uvádza v rozsudku pre zostatok ním uplatneného petitu. Má za to, že sudca zmanipuloval a upravil jeho návrh, prejednal ho selektívne a tak, aby vyvolal zdanie, že došiel k (objednanému) želanému výroku rozsudku. Súd nepripustil vykonanie žiadneho z ním navrhnutých dôkazov a ani k tým vetám, ktoré sú priamo uvedené v petite návrhu, o ktorých bez dokazovania nemalo byť možné rozhodnúť. Neznámym postupom súd zistil napríklad, že prípravu justičného zločinu T.. Š. a jeho kolegyne nevykonali. Z mediálnych vystúpení T.. Š. je všeobecne známe, že kupovanie rozsudkov je na obchodnom úseku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bežnou justičnou praxou. V konaní nebol poškodený len selektívnym výberom rozsahu prejednania jeho návrhu. K úprave rozsahu jeho návrhu konajúca sudkyňa pristúpila až keď si overila, že takéto úpravy môže vykonávať podľa ľubovôle; poškodila ho zmenou v osobe odporcu. Uznesením zo dňa 18.5.2009, č.k. 24C 16/2007-28, zastavila konanie voči odporcom v II. - IV. rade (zástupcovi odporcu senátu 2Obo 309/2004 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zložení T.. T. Š., T. J. U., T.. I. I.), čo odvolací súd potvrdil. V tejto súvislosti zdôraznil ustanovenie § 90 O.s.p. Navrhovateľom je ten, kto podal na súd návrh a odporcom ten, koho navrhovateľ v návrhu označil ako odporcu. Nie je dôležité, či odporca označený navrhovateľom je nositeľom hmotnoprávneho vzťahu tvrdeného v návrhu, t.j. či je vecne legitimovaný. Odporca, s ktorým súd konal, nie je odporca. Bez poukazu na vzťah k petitu súd opakovane, ako k jedinému z uplatnených nárokov vyslovil skutkové zistenie. Tvrdil, že „.... na valnom zhromaždení konanom dňa 28.7.2000... bol navrhovateľ .... odvolaný z funkcie konateľa spoločnosti“, resp. „... súd uvádza, že jeho funkcia konateľa zanikla dňa 28.7.2000, pretože v ten deň bol odvolaný z funkcie konateľa ...“. V rozsudku na str. 8 súd tvrdil, že Najvyšší súd slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp.zn. 2Obo 309/2004 neporušil § 27 ods. 2 Obchodného zákonníka a ani § 167 ods. 2 a § 157 O.s.p., pretože takéto porušenie nevyslovil dovolací súd. V rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 7.6.2012, č.k. 24C 16/2007-59, opakovaným skutkovým zistením sudca porušil § 121 O.s.p., § 27 ods. 2 Obchodného zákonníka v znení platnom do 4.12.2001, § 159 ods. 2, 3 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p., zmenil výrok právoplatného uznesenia, záväzného pre účastníkov a pre všetky orgány a len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, prejednal ju znova. Zápis o zmene konateľa ku dňu 14.8.2000 v obchodnom registri bol vykonaný právoplatným uznesením Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 15.8.2000, sp.zn. Sro 9031/B, B.č.z.: 4, ZPZ.: 5255/Sro/2000. Citovaný výrok uznesenia vrátane zápisu navrhla spoločnosť BLOCK SLOVAKIA, spol. s r.o. S pravdivosťou výroku citovaného uznesenia vrátane dňa jeho účinnosti daná spoločnosť súhlasila natoľko, že sa vzdala práva odvolania. Otázkou je, ako sa JUDr. Gavorová dozvedela o rozhodnutí registrového súdu v okamihu, kedy ho tento súd vykonal (pri zákaze komunikácie s účastníkmi konania mimo pojednávaní). Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 20.4.2005, sp.zn. 2Obo 309/2004, Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 7.6.2012, č.k. 24C 16/2007-59, zverejnením tvrdenia odporujúceho preukázanej všeobecne známej skutočnosti, porušili § 121 O.s.p. Zápis o zmene konateľa v obchodnom registri má deklaratórny účinok v prípade, že tento register zapisuje platné uznesenie valného zhromaždenia. Pri zápise neplatného uznesenia valného zhromaždenia, ktorého neplatnosť nemožno určiť z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty, má tento zápis účinok konštitutívny. Zápisy, ktoré boli vykonané do 1.2.2004 v zhode s § 134 O.s.p. potvrdzujú aj okamih vzniku konštitutívneho účinku daného právneho úkonu obchodnej spoločnosti. Nadväzne na § 200b O.s.p. pri zápisoch vykonaných do 1.2.2004 potvrdenie vzniku účinku zápisu - potvrdenie dňa konštitutívnosti právneho úkonu nemožno preskúmať akýmkoľvek ďalším konaním akéhokoľvek orgánu štátu, po právoplatnosti uznesenia, ktorým bol zápis vykonaný. Skutočnosti zapísané do obchodného registra sú účinné odo dňa, ku ktorému sa zápis vykonal. Jeho funkcia konateľa nezanikla dňa 28.7.2000, ale dňa 14.8.2000, pretože vtedy nastala účinnosť zapísanej skutočnosti jeho odvolania z funkcie konateľa. Proti tomu, kto koná v dôvere v zápis do obchodného registra, nemôže ten, koho sa zápis týka, namietať, že zápis nezodpovedá skutočnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 20.4.2005, sp.zn. 2Obo 309/2004, Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 7.6.2012, č.k. 24C 16/2007-59, zverejnením tvrdenia odporujúceho zápisu do obchodného registra vykonaného pred 1.2.2004 porušili § 27 ods. 2 Obchodného zákonníka. Súd sa správne nevysporiadal s právnym stavom obchodných spoločností v roku 2000, ale tvrdil, že nedošlo k porušeniu § 167 ods. 2, § 159 ods. 2, 3 O.s.p. Pritom nepripustil vykonanie dôkazu k tomuto tvrdeniu. Skutkové zistenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zverejnené v rozpore s § 159 ods. 2, 3 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p., pretože odporuje právoplatnému a vykonateľnému výroku uznesenia Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 15.8.2000, sp.zn. Sro 9031/B, B.č.z.: 4, ZPZ.: 5255/Sro/2000, právoplatné dňa 16.8.2000. Súd opisom lživých tvrdení zo zápisnice zo dňa 28.7.2000 vypracovanej súkromnými osobami nedbal na citované právoplatné uznesenie súdu. Zápisnica nebola preskúmaná ani konaním Krajského súdu v Bratislave pod sp.zn. 28Cb 75/2000, ktorý jeho návrh s týmto petitom zamietol z dôvodu uplynutia prekluzívnej trojmesačnej lehoty a nebola preskúmaná ani odvolacím súdom Najvyšším súdom Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp.zn. Obo 190/2002, ani dovolacím súdom Najvyšším súdom Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp.zn. 1Obdo V 41/2004, v ktorom konaní bolo jeho dovolanie odmietnuté. Citovaná zápisnica napriek svojmu názvu nie je ani len zápisnicou z valného zhromaždenia, pretože valné zhromaždenie zvoláva konateľ, ktoré ale on nezvolal, v deň jeho konania neexistovala pozvánka na valné zhromaždenie spoločnosti. Až na jeho námietku väčšinový spoločník v ten istý deň nechal pozvánku vypracovať. Sudca nevysvetlil, aké dôvody ho viedli k tvrdeniu, že existuje zápisnica z valného zhromaždenia tak, akoby nejaké valné zhromaždenie skutočne prebehlo. Existuje len rukou písaný dokument, ktorý má takýto názov. Preto len čo sa o jeho konaní v mene spoločnosti do 15.8.2000 právoplatne rozhodlo, nemôže sa jeho konanie v mene spoločnosti prejednávať znova. Zápis v obchodnom registri vykonaný do 1.2.2004, teda listina výpisu z obchodného registra, v tejto časti požíva takú pravdivosť, ktorú nemôže nik vyvrátiť. Súd je ten, kto nespochybniteľnosť právoplatného rozhodnutia súdu zaručuje a takéto rozhodnutia vykonáva i proti vôli kohokoľvek. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 20.4.2005, sp.zn. 2Obo 309/2004, Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 7.6.2012, č.k. 24C 16/2007-59, zverejnením skutkového zistenia, ktoré odporuje výroku právoplatného uznesenia súdu, porušili § 159 ods. 2, 3 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. Rozhodnutie súdu nemožno preskúmať pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť. Odvolací súd nie je objektívne schopný opakovať alebo doplniť dokazovanie tak, aby napadnuté rozhodnutie potvrdil alebo zmenil. Preto musí rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť opierajúc sa o ustanovenie § 1 O.s.p. Súd prvého stupňa nepripustil žiadne dokazovanie, neprejednal pravdivosť tvrdenia ním požadovaného petitu napriek tomu, že toto tvrdenie bolo prevzaté ako skutkové zistenie do uznesenia o jeho krivom obvinení. Preto je ohováranie preukázané bodom d/, e/ i rozhodujúcim dôvodom jeho návrhu. Súdom zdôrazňovaná okolnosť, že policajti vykonávajú vlastné dokazovanie a že v texte uznesenia o jeho krivom obvinení nie je výslovne uvedený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Obo 309/2004, je účelové. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Obo 309/2004 je súčasťou vyšetrovacieho spisu. Sudca vykonávajúci advokáciu odporcu má mimoriadne výhodné postavenie v súdnom konaní, jeho námietky nemožno ani len tušiť, uvedie ich v písomnom odôvodnení rozsudku tak, že ním spochybnený dôkaz už doplniť nemožno. Preto dôkaz č. 3 navrhol vykonať v odvolacom konaní (vyšetrovacím spisom Okresného riaditeľstva policajného zboru Bratislava II., úrad justičnej a kriminálne polície, odbor ekonomickej kriminality ČVS:ORP-594/2002-Ts). Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.4.2005, sp.zn. 2Obo 309/2004, bol zrušený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.3.2007, sp.zn. 1Obdo V 88/2005, z dôvodu, že súd nepostupoval v intenciách predchádzajúceho rozhodnutia dovolacieho súdu. Dôvody predchádzajúceho rozhodnutia sú ale citované v tomto zrušujúcom rozsudku tiež, ale konajúca sudkyňa si ich opäť nevšímala. Dôvodmi bola okolnosť, že odvolací súd v odvolacom konaní bez dokazovania vyslovil tie skutkové tvrdenia, ktoré zverejnil v rozsudku a ktoré nikdy neboli skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa. Neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi porušením § 167 ods. 2, § 159 ods. 2, 3 O.s.p. a okolnosťou, či je toto porušenie uvedené a konštatované i v rozsudku dovolacieho súdu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.3.2007, sp.zn. 1Obdo V 88/2005. Pokiaľ boli zmienené zákonné ustanovenia pri čomkoľvek porušené, je plne irelevantné, či si toto porušenie všimol i ktorýkoľvek z iných súdov, najmä taký, pre ktorý táto otázka nebola otázkou meritórnou. Difamačné tvrdenia sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky T.. T. Š., T.. J. U. J. T.. I. I. vytvorili nutnú podmienku rozpadu jeho manželstva, krivé obvinenie bolo podmienkou dostačujúcou. Bez ohovárania sudcami bolo jeho krivé obvinenie nemožné. Nemožný bol rozpad jeho manželstva bez výmyslov menovaných sudcov. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 1.1.2013, ďalej len O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a že teda odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. mája 2013 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci upovedomení zákonným spôsobom. Rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa, okrem toho, čo uviedol súd prvého stupňa, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že navrhovateľ sa svojich nárokov domáha, aj po jeho zmene so súhlasom súdu (len) podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci pôvodne proti odporcom označeným ako I. Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, II. Slovenská republika zastúpená T.. T. Š., T.. J. U., T.. I. I.. Je tiež nepochybné, že konanie voči subjektu označenému pod bodom II. bolo zastavené uznesením zo dňa 18.5.2009, č.k. 24C 16/2007-28, v znení právoplatného a vykonateľného uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.6.2011, sp.zn. 7Co 228/2009; ku zmene rozhodnutia odvolacieho súdu v dovolacom konaní nedošlo. Znamená to, že v ďalšom konaní nároky navrhovateľa potom smerovali už len proti Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Štát (Slovenská republika) zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej moci (okrem orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy) a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom (§ 2, § 3 ods. l citovaného zákona). Podľa citovaného zákonného ustanovenia teda štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh orgánov verejnej moci uvedených v ustanovení § 2 citovaného zákona o.i. aj nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia, nezákonným rozhodnutím. Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 citovaného zákona). Je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie); štát však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené aj ďalšie podmienky zodpovednosti, a to existencia škody, nemajetkovej ujmy, nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, nezákonné rozhodnutie, a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, nezákonným rozhodnutím. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok, štát zodpovednosť nenesie. Je nespornou skutočnosťou, že povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd každý je oprávnený konať čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Zhodne so závermi súdu prvého stupňa aj odvolací súd dôvodí, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, ani len povinnosť relevantného tvrdenia, v tom, že mu škoda, nemajetková ujma, vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, s nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, výslovne rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.4.2005, sp.zn. 2Obo 309/2004. Ani v odvolacom konaní navrhovateľ rozhodujúce právne skutočnosti netvrdil napriek správnemu poučeniu v napadnutom rozsudku. Akékoľvek ďalšie dokazovanie, osobitne navrhnuté navrhovateľom, by potom bolo nadbytočné, nehospodárne, nemalo by vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie správnym smerom, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery a napokon aj vec správne rozhodol po právnej stránke. Rozsudok je podrobne odôvodnený, súd prvého stupňa v ňom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil; vrátane výroku o náhrade trov konania obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 O.s.p.; súd rozhodol o celej prejednávanej veci. Z obsahu spisu nevyplýva, žeby súd prvého stupňa konal o veci, o ktorej bolo už právoplatne rozhodnuté, žeby navrhovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom. V odvolacom konaní navrhovateľ dôvodil, že sa voči štátu domáhal ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že zákon č. 514/2003 Z.z. je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom lex specialis. To znamená, že v prípade, že orgán verejnej moci spôsobí škodu, nemajetkovú ujmu a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom, náhradu škody, nemajetkovej ujmy, možno priznať len podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý v prejednávanej veci aj súd prvého stupňa správne aplikoval. Občianskym zákonníkom sa spravujú právne vzťahy vrátane predbežného prerokovania nároku len vtedy, ak § 26 zákona č. 415/2003 Z.z. neustanovuje inak (§ 25 ods. l citovaného zákona). Príčinná súvislosť medzi vznikom škody, nemajetkovej ujmy a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.4.2005, sp.zn. 2 Obo 309/2004, od ktorého navrhovateľ všetko odvíjal, daná nie je, ako aj správne uvádzal súd prvého stupňa. Totiž konateľom spoločnosti Q. P., P.. P. D..G.., navrhovateľ nie je od roku 2000, orgány činné v trestnom konaní spomínaným uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej polície, odbor ekonomickej kriminality, Bratislava II. zo dňa 29.11.2005, ČVS:ORP-594/2002-Ts, nevychádzal z daného rozsudku, tento rozsudok nebol zrušený pre nezákonnosť (v rozpore s hmotným právom), návrh na rozvod jeho manželstva bol podaný až v polovici roku 2006. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ide o veľké časové rozpätie, v ňom sled udalostí (konkrétne kedy a akých) smerujúcich ku škode, nemajetkovej ujme daným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky navrhovateľ ani len netvrdil. Napokon nárok na náhradu škody, náhradu nemajetkovej ujmy, navrhovateľa nezakladá ani jeho trestné stíhanie, pretože trestné stíhanie navrhovateľa bolo zastavené (len) v dôsledku premlčania trestného stíhania. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Hoci navrhovateľ navrhol odvolaciemu súdu nariadiť pojednávanie a doplniť dokazovanie listinnými dôkazmi, spisom, v zmysle ustanovenia § 129 O.s.p., vôbec neuviedol, či a akú skutočnosť majú potvrdiť, resp. vyvrátiť. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým navrhovateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5Cdo 218/2009, 3Cdo 51/2011, 7Cdo 56/2011). V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona). Odporcovi úspešnému aj v odvolacom konaní odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže ich náhradu nežiadal (§ 224 ods. 1, § 142 ods. l, § 151 ods. l O.s.p.). Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.