Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/107/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107226843 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 09. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1107226843.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a členov senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Martina Murgaša v právnej veci žalobcu: U. D., W. X. I. XXX, A., zast. JUDr. Martinom Kováčikom, advokátom, Radlinského 1729, Dolný Kubín, proti žalovanému: Tatra- Leasing, s.r.o., Hodžovo námestie 3, Bratislava, zast. SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Štefánikova 8, Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13. decembra 2012, č. k. 22C/129/2007-150, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 6.486,42 eur s úrokom z omeškania vo výške 14,75 % ročne zo sumy 10.114,19 eur od 23.9.2007 do 16.4.2009 a zo sumy 6.486,42 eur od 17.4.2009 do zaplatenia. O trovách konania rozhodol tak, že o nich rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozsudku. Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil a medzi účastníkmi nebolo sporné, že dňa 11.8.2003 bola uzatvorená kúpna zmluva s poukážkou, medzi žalovaným ako kupujúcim/poukazcom, spoločnosťou Motorservis, s.r.o. ako predávajúcim/poukazníkom a žalobcom ako konečným užívateľom/ poukázancom, ktorej predmetom bola kúpa osobného automobilu Fiat Punto 1,2 Active FL za dohodnutú kúpnu cenu 409.500,- Sk (13.592,91 eur) a poukážka, na základe ktorej sa kupujúci zaviazal uhradiť časť kúpnej ceny vo výške prvej zvýšenej splátky s DPH poukážkou prostredníctvom poukázanca, pričom poukazca oprávnil poukazníka, aby vybral 1. zvýšenú splátku vo výške 204.750,- Sk (6.796,45 eur) s DPH, spracovateľský poplatok vo výške 1,- Sk (0,03 eur) s DPH a 1. leasingovú splátku vo výške 8 290,- Sk (275,18 eur) s DPH od poukázanca a poukázanca zároveň splnomocnil, aby predmetnú sumu zaplatil na účet poukazcu, celkom v sume 213.041,- Sk (7.071,66 eur). Spornou podľa súdu prvého stupňa nebola ani skutočnosť, že žalovaný ako poskytovateľ leasingu a žalobca ako prijímateľ leasingu uzatvorili dňa 11.8.2003 leasingovú zmluvu, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančného leasingu na predmet leasingu, ktorým bol osobný automobil Fiat Punto 1,2 Active FL. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že počas konania sa medzi účastníkmi odstránili rozpory ohľadom výšky uhradenej sumy žalobcom, pričom sa zhodli na tvrdení, že žalobca uhradil žalovanému celkom sumu 304.700,- Sk (10.114,19 eur), ktorá má zároveň aj oporu vo vykonanom dokazovaní listinnými dôkazmi. Poukázal aj na konanie vedené Okresným súdom Martin pod sp. zn. 14Cb 16/2004 vo veci určenia vlastníckeho práva k predmetnému motorovému vozidlu a vydanie veci, ktoré právoplatne skončilo tak, že súd žalobu žalobcu Tatra-Leasing, s.r.o. v celom rozsahu zamietol. Z takto zisteného skutkového stavu mal súd prvého stupňa za preukázané, že žalovaný v čase uzatvorenia leasingovej zmluvy nebol vlastníkom predmetu leasingu, hoci to pri uzatvorení zmluvy deklaroval vo svojich všeobecných zmluvných podmienkach. Žalovaný ako poskytovateľ leasingu a prenajímateľ predmetu leasingu preto nemohol so žalobcom platne uzavrieť leasingovú zmluvu a táto je pre rozpor so zákonom, keď žalovaný prenajímal vec, ktorá nebola v jeho vlastníctve, absolútne neplatným právnym úkonom. Plnenie žalobcu na základe neplatnej leasingovej zmluvy, a to vo výške zaplatených leasingových splátok, zakladá zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie, ktoré vzniklo plnením na základe neplatného právneho úkonu. Na základe uvedeného súd prvého stupňa považoval žalobu žalobcu za dôvodnú a s poukazom na ust. § 451 ods. 1, 2, § 456 a § 457 Obč. zák. a § 397 Obch. zák. priznal žalobcovi voči žalovanému právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný sa na úkor žalobcu podľa súdu prvého stupňa obohatil sumou 304.700,- Sk (10.114,19 eur) zodpovedajúcou zaplateným leasingovým splátkam. Nakoľko však žalobca zobral žalobu o zaplatenie 314.497,- Sk (10.439,39 eur) v časti 3.952,97 eur späť, súd prvého stupňa rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 6.486,42 eur. K obrane žalovaného ohľadom vrátenia poskytnutého plnenia vo forme užívania motorového vozidla žalobcom vychádzajúc z ust. § 457 Obč. zák. súd prvého stupňa mal za to, že žalovaný v danom prípade, keďže nebol vlastníkom vozidla, nemohol ani poskytnúť žalobcovi plnenie vo forme užívania vozidla. Pokiaľ by sa teda aj žalobca bezdôvodne obohatil vo forme užívania vozidla, podľa názoru súdu prvého stupňa by sa obohatil iba vo vzťahu k vlastníkovi vozidla, ktorým je spoločnosť AMC Martin, s.r.o., a nie voči žalovanému. Za nedôvodnú súd prvého stupňa považoval námietku premlčania vznesenú žalovaným. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že zmluvné strany sa pri uzatvorení leasingovej zmluvy v čl. 13 ods. 5 všeobecných zmluvných podmienok dohodli, že zmluvný vzťah sa bude riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka, pričom právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa v obchodných záväzkových vzťahoch premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe štyroch rokov podľa § 397 Obch. zák., a to aj napriek tomu, že inštitút bezdôvodného obohatenia sa riadi Občianskym zákonníkom (z rozhodnutia NS SR, sp. zn. 1Obdo V 5/2008). V zmysle uvedeného premlčacia doba na uplatnenie práva z bezdôvodného obohatenia prvej splátky uplynula dňa 11.8.2007, pričom žalobca podal žalobu dňa 9.8.2007, t. j. v rámci zákonnej štvorročnej premlčacej doby. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný sa s peňažným plnením dostal do omeškania, súd prvého stupňa ho zaviazal aj na zaplatenie úroku z omeškania, ktorý si žalobca v žalobe po pripustení jej zmeny uplatnil a ktorý je v súlade s ust. § 369 Obch. zák. platného v čase uzatvorenia leasingovej zmluvy. Súd prvého stupňa priznal žalobcovi jednak úrok z omeškania vo výške 14,75 % ročne zo sumy 10.114,19 eur (suma celkového bezdôvodného obohatenia vo výške zaplatených leasingových splátok) od 23.9.2007 do 16.4.2009, pričom v súlade s § 563 Obč. zák. priznal úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni, kedy bola žalovanému doručená žaloba, ktorý považoval za deň, keď bol požiadaný o plnenie. Ďalej súd prvého stupňa priznal žalobcovi úrok z omeškania zo sumy 6.486,42 eur (suma uplatňovanej istiny po späťvzatí časti žaloby) od 17.4.2009 (t. j. odo dňa nasledujúceho po zániku pohľadávky) do zaplatenia. V tejto časti súd prvého stupňa vychádzal zo skutočnosti, že žalobca započítal svoju pohľadávku voči pohľadávke žalovaného vo výške 3.627,77 eur, ktorá vznikla z titulu zaplatenia náhrady trov konania v právnej veci vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 14Cb 16/2004, a to v súlade s ust. § 580 Obč. zák. V danom prípade zánik pohľadávky vo výške 3.627,77 eur nastal dňom 15.4.2009, kedy žalovaný vyzval žalobcu na zaplatenie polovice náhrady trov konania v lehote do 15.4.2009. O trovách konania súd prvého stupňa v zmysle ust. § 151 ods. 3 O.s.p. rozhodne po právoplatnosti rozsudku. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu voči nemu v celom rozsahu zamietne a uloží žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy prvostupňového a odvolacieho konania. Podotkol, že na absolútne neplatný právny úkon sa hľadí tak, ako keby nebol vôbec urobený. Vzhľadom na uvedené sa domnieval, že nakoľko leasingová zmluva nebola medzi účastníkmi konania nikdy riadne uzavretá, nemohol z nej vzniknúť platný obchodnoprávny záväzkový vzťah. Režim premlčania nárokov vyplývajúcich z absolútne neplatnej zmluvy sa preto podľa žalovaného nemôže spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa teda vec nesprávne právne posúdil, keď napriek právnemu záveru o absolútnej neplatnosti leasingovej zmluvy vychádzal pri zisťovaní dĺžky trvania premlčacej doby z čl. 13 ods. 5 všeobecných zmluvných podmienok, podľa ktorého si zmluvné strany dohodli režim Obchodného zákonníka pre ich domnelý leasingový vzťah (tzv. fakultatívny obchodný záväzkový vzťah). Keďže žalobca vystupoval vždy ako nepodnikateľ pri dojednávaní podmienok leasingového obchodu so žalovaným, správne je nutné podriadiť vzájomný vzťah účastníkov konania pod príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý režim premlčania bezdôvodného obohatenia komplexne upravuje v § 107 ods. 1 a 2, kde stanovuje dvojročnú subjektívnu resp. trojročnú objektívnu premlčaciu dobu. Na základe uvedeného súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil aj žalovaným vznesenú námietku premlčania ako nedôvodnú. Žalovaný trval na tom, že nárok žalobcu na vrátenie zaplatených leasingových splátok sa premlčal márnym uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej doby na ich riadne uplatnenie, t. j. najneskôr dňa 13.7.2006 (žalobca si uplatnil nárok na súde dňa 9.8.2007). Žalovaný sa nestotožnil ani so záverom súdu prvého stupňa o neoprávnenosti žalovaného požadovať od žalobcu vrátenie vzájomne poskytnutého plnenia vo forme užívania motorového vozidla (predmetu leasingu) v zmysle § 457 Obč. zák. Zdôraznil, že neplatná leasingová zmluva bola dvojstranným záväzkovoprávnym vzťahom. V tejto súvislosti poukázal aj na niekoľko rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR (sp. zn. 28Cdo/2084/2010, 33Odo/369/2005, 33Odo/351/2004, 20Cdo/1270/1999), z ktorých je podľa žalovaného zrejmé, že vzájomné protiplnenie sa má realizovať medzi žalobcom a žalovaným ako účastníkmi neplatnej zmluvy a nie medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou AMC Martin, s.r.o. ako vlastníkom vozidla. Poukázal na skutočnosť, že žalobca užíval predmet leasingu po dobu 444 dní, za čo poskytol protiplnenie vo výške 10.114,79 eur (304.700,- Sk). Za toto plnenie poskytol žalovaný, hoci nebol vlastníkom predmetu leasingu, žalobcovi užívanie osobného motorového vozidla pre vlastné potreby, pričom obidve plnenia účastníkov konania možno považovať za ekvivalentné. Išlo teda o synalagmatický vzťah z neplatnej zmluvy, v ktorom došlo k vzájomnému plneniu oboch účastníkov zmluvy. Žalovaný mal za to, že žalobca nemôže požadovať vrátenie zaplatených leasingových splátok bez toho, aby nevrátil peňažnú sumu ekvivalentnú užívaniu predmetu leasingu počas doby od 11.8.2003 do 27.10.2004. Žalovaný namietal aj skutočnosť, že žalobca sa vzhľadom na znenie § 457 Obč. zák. nevysporiadal s formuláciou žalobného petitu. Zastával názor, že žalobca sa nemôže v konaní domáhať samostatného plnenia, ale je povinný primerane vyjadriť vzájomnosť a podmienenosť práv a povinností účastníkov v petite žaloby. Keďže žalobca túto v petite žaloby nevyjadril a súd je viazaný žalobným návrhom, nemôže byť žaloba z tohto dôvodu úspešná. K tomuto žalovaný poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.2.2009, sp. zn. 3Cdo/115/2008 a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 25.7.2012, sp. zn. 16Cbi/6/2012. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a zaviazal žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že situáciu, ktorá nastala v prejednávanom prípade, keď neplatná zmluva obsahuje voľbu Obchodného zákonníka medzi subjektmi, ktorých záväzkový vzťah by sa bez tejto voľby zákona neriadil ustanoveniami Obchodného zákonníka, priamo rieši ust. § 267 ods. 3 Obch. zák. tak, že v prípade, ak je súčasťou inak neplatnej zmluvy dohoda o voľbe Obchodného zákonníka, je táto dohoda neplatná iba ak sa na ňu vzťahuje dôvod neplatnosti. Dôvod neplatnosti leasingovej zmluvy v prejednávanej veci, že ako leasingový prenajímateľ vystupoval nevlastník motorového vozidla, pritom podľa žalobcu nemožno vztiahnuť aj na dohodu o voľbe Obchodného zákonníka, a teda táto dohoda je podľa § 267 ods. 3 Obch. zák. platná. Preto sa premlčanie nároku žalobcu voči žalovanému posudzuje podľa ustanovení Obchodného zákonníka a záver súdu prvého stupňa o nepremlčaní žalobou uplatneného nároku je správny. K poukazu žalovaného na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28 Cdo 2084/2010 žalobca podotkol, že v tomto prípade Najvyšší súd ČR vychádzal z odlišnej skutkovej situácie, pričom zdôraznil, že záväzky z bezdôvodného obohatenia sa v tomto prípade odvíjali od osoby, ktorá bola vlastníkom a že k reálnemu užívaniu predmetu nájmu (podnájmu) skutočne došlo, prenajímateľ (vlastník) poskytol nájomcovi plnenie vyplývajúce z jeho vlastníctva nebytových priestorov a neplatnosť zmluvy o nájme nebytových priestorov nemala vplyv na vlastnícke právo prenajímateľa. V prejednávanej veci je však situácia odlišná v tom, že žalovaný (poskytovateľ leasingu) predmetom leasingu nikdy nedisponoval tak, aby mohol potom previesť užívacie právo k nemu na žalobcu. Neplatnosť kúpnej i leasingovej zmluvy mala vplyv na vlastníctvo motorového vozidla, žalovaný ako nevlastník nemohol žalobcovi poskytnúť užívacie právo k predmetu leasingu. Navyše žalobca motorovým vozidlom z dôvodu jeho zaistenia pre účely trestného konania nikdy nedisponoval. Podľa názoru žalobcu teda neexistuje protihodnota, ktorá by mu bola zo strany kohokoľvek za jeho leasingové splátky poskytnutá. Z týchto dôvodov mal za to, že nebol povinný v petite žaloby vyjadriť vzájomnosť a podmienenosť práv a povinností účastníkov konania, keďže voči žalovanému žiadnu povinnosť nemá. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Po oboznámení sa s obsahom spisu má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, vec po právnej stránke správne posúdil a napadnutý rozsudok aj náležite odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a konštatuje jeho správnosť (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd k odvolacím námietkam žalovaného uvádza, že tieto nie sú dôvodné, a teda ani spôsobilé ovplyvniť správnosť napadnutého rozsudku. Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní namietal, že nakoľko leasingová zmluva nebola medzi účastníkmi konania nikdy riadne uzavretá, nemohol z nej vzniknúť platný obchodnoprávny záväzkový vzťah, a preto sa režim premlčania nárokov vyplývajúcich z absolútne neplatnej zmluvy nemôže spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka, práve naopak, keďže žalobca vystupoval vždy ako nepodnikateľ pri dojednávaní podmienok leasingového obchodu so žalovaným je nutné podriadiť vzájomný vzťah účastníkov konania pod príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý obsahuje komplexnú úpravu premlčania bezdôvodného obohatenia v § 107 ods. 1 a 2, tieto odvolacie námietky súd podľa názoru odvolacieho súdu nielen právne bezvýznamné, ale aj v rozpore s ustanoveniami Obchodného zákonníka. Odvolací súd sa v tejto súvislosti stotožňuje s názorom žalobcu uvedeným vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného a poukazuje na ust. § 267 ods. 3 Obch. zák. V zmysle tohto ust. sa s neplatnosťou zmluvy automaticky nespája aj neplatnosť dohody o voľbe práva alebo Obchodného zákonníka podľa § 262 Obch. zák., ktorá je jej súčasťou, ibaže sa dôvod neplatnosti vzťahuje priamo na ňu. V prejednávanej veci účastníci konania uzavreli dňa 11.8.2003 leasingovú zmluvu, pričom v čl. 13 bode 5 Všeobecných zmluvných podmienok tvoriacich neoddeliteľnú súčasť leasingovej zmluvy sa dohodli, že zmluvný vzťah vzniknutý na základe tejto zmluvy sa bude riadiť Obchodným zákonníkom v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, a teda pôjde o obchodno- záväzkový vzťah. V priebehu konania bolo preukázané, že predmetná leasingová zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom, a to pre rozpor so zákonom, pretože žalovaný prenajímal vec, ktorá nebola v jeho vlastníctve. Tento dôvod neplatnosti leasingovej zmluvy sa však podľa názoru odvolacieho súdu nevzťahuje aj na dohodu o voľbe Obchodného zákonníka, ktorá bola uzavretá v súlade s ust. § 262 ods. 1 Obch. zák., pričom bola dodržaná aj písomná forma (§ 262 ods. 2 Obch. zák.). Preto odvolací súd s prihliadnutím na znenie ust. § 267 ods. 3 Obch. zák. považoval dohodu účastníkov konania o voľbe Obchodného zákonníka za platnú bez ohľadu na neplatnosť zvyšných častí predmetnej leasingovej zmluvy. Medzi účastníkmi konania teda vznikol obchodný záväzkový vzťah, ktorý sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka a predpisy občianskeho práva je možné použiť len podporne, ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka (§ 1 ods. 2 Obch. zák.). Vzhľadom na skutočnosť, že v prejednávanej veci predmetná leasingová zmluva nebola uzavretá platne, plnenie, ktoré si zmluvné strany na jej základe poskytli, je potrebné považovať za plnenie bez právneho dôvodu a ten, kto takéto plnenie prijal, sa bezdôvodne obohatil. Inštitút bezdôvodného obohatenia je jedným z inštitútov, ktoré Obchodný zákonník neupravuje, a preto je potrebné použiť úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku. To však neplatí o otázke premlčania nárokov z bezdôvodného obohatenia, ktorá sa vzhľadom na komplexnú úpravu premlčania v Obchodnom zákonníku bude spravovať týmto zákonom, konkrétne ust. § 394 ods. 2 v spojení s § 397 Obch. zák. Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď otázku premlčania nárokov žalobcu z bezdôvodného obohatenia žalovaného vzniknutého na základe plnenia z neplatnej leasingovej zmluvy posudzoval podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Zároveň súd prvého stupňa dospel aj k správnemu záveru, že námietka premlčania vznesená žalovaným je nedôvodná. V zmysle ust. § 394 ods. 2 v spojení s § 397 Obch. zák. totiž pri práve na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy začína premlčacia doba plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo a trvá 4 roky. V prejednávanej veci teda premlčacia doba na uplatnenie prvej žalobcom zaplatenej splátky začala plynúť odo dňa 11.8.2003, kedy žalobca zaplatil sumu celkom 213.041,- Sk (7.071,66 eur) a jej posledným dňom bol deň 11.8.2007. Žalobca podal žalobu na súd faxom dňa 9.8.2007 a doplnil ju písomným podaním podaným na poštovú prepravu dňa 10.8.2007, t. j. v rámci zákonom stanovenej premlčacej doby. Keďže žalobca plnil žalovanému v splátkach a preto je plynutie premlčacej doby potrebné posudzovať pri každej splátke osobitne, odvolací súd dodáva, že vzhľadom na skutočnosť, že premlčacia doba bola zachovaná pri prvej žalobcom zaplatenej splátke, je nepochybné, že nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu ani na vydanie bezdôvodného obohatenia predstavujúceho ostatné ním zaplatené splátky. Za nedôvodné považoval odvolací súd aj odvolacie námietky žalovaného týkajúce sa jeho nároku voči žalobcovi na zaplatenie peňažnej náhrady ekvivalentnej užívaniu predmetu leasingu počas doby od 11.8.2003 do 27.10.2004. Odvolací súd má rovnako ako súd prvého stupňa za to, že žalovanému nevznikol nárok na vyplatenie peňažnej náhrady za dobu užívania motorového vozidla žalobcom, ktorý žalovaný odvodzuje od ust. § 457 Obč. zák. Z tohto ust. vyplýva, že z neplatnej alebo zrušenej zmluvy je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo na základe nej dostal. Ide o vzájomnú povinnosť účastníkov zmluvy. Výnimkou je prípad, ak niečo dostal iba jeden z účastníkov zmluvy, kedy má túto povinnosť iba on. Obdobná situácia podľa názoru odvolacieho súdu vznikla aj v prejednávanej veci. Žalobca riadne poskytol žalovanému plnenie vo forme niekoľkých leasingových splátok spolu vo výške 304.700,- Sk (10.114,19 eur), kým žalovaný nemohol poskytnúť žalobcovi plnenie vo forme užívania predmetného osobného motorového vozidla, nakoľko nebol jeho vlastníkom. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na jednu zo základných zásad občianskeho práva, že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má. Pokiaľ teda žalovaný nebol vlastníkom predmetného osobného motorového vozidla, nemohol s ním disponovať a poskytnúť žalobcovi oprávnenie na jeho užívanie. Žalovaný tak na základe neplatnej leasingovej zmluvy neposkytol žalobcovi žiadne plnenie, za ktoré by mohol požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia. V nadväznosti na uvedené je neopodstatnený aj názor žalovaného, že žalobca sa nemôže v konaní domáhať samostatného plnenia, ale je povinný primerane vyjadriť vzájomnosť a podmienenosť práv a povinností účastníkov v petite žaloby. Keďže v prejednávanej veci nedošlo k vzájomnému poskytnutiu plnení, nebolo možné ani v petite žaloby formulovať vzájomnosť práv a povinností účastníkov konania. Reštitučná povinnosť žalovaného vrátiť žalobcovi zaplatené leasingové splátky je vyvážená tým, že žalobcovi nemohlo byť žalovaným ako nevlastníkom poskytnuté predmetné osobné motorové vozidlo na užívanie. Navyše odvolací súd dodáva, že Krajským riaditeľstvom PZ v Žiline, úradom justičnej a kriminálnej polície boli dňa 8.9.2004 žalobcovi zaistené všetky doklady vzťahujúce sa k predmetnému osobnému motorovému vozidlu a následne dňa 27.10.2004 bolo zaistené aj samotné osobné motorové vozidlo. Zo strany žalobcu preto neprichádza do úvahy ani reštitučná povinnosť v podobe vydania predmetného osobného motorového vozidla žalovanému. K poukazu žalovaného na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky odvolací súd uvádza, že rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky nie sú pre neho právne záväzné (§ 135 ods. 1 O.s.p.) a odvolací súd aj po oboznámení sa s obsahom predložených rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky zotrval na svojom právnom názore uvedenom vyššie. Na základe uvedeného má odvolací súd za to, že žalobkyni sa prostredníctvom svojho odvolania nepodarilo spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Podľa názoru odvolacieho súdu napadnutý rozsudok spĺňa všetky požiadavky vyžadované ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení dostatočne vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej a jeho odôvodnenie je aj dostatočne presvedčivé. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v zmysle § 224 ods. 4 v spojení s § 151 ods. 3 O.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.