Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/464/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107235966 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1107235966.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, členov senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľky: V.. D. Y., bytom K. XX, H. proti odporkyni: I.. C. K., rod. C., bytom Y. XX, H., zastúpená JUDr. Martinom Roštárom, advokátom, so sídlom Révova 7, Bratislava, o vrátenie daru, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23. apríla 2012, č.k. 10C 151/2007-208, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala, aby súd zaviazal odporkyňu povinnosťou vrátiť navrhovateľke dar a to ideálnu polovicu nehnuteľností na K. O. Č..XX D. H.. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 628 ods.1, 2, § 630 Občianskeho zákonníka, a dospel k záveru, že navrhovateľka v konaní neuniesla dôkazné bremeno. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa §142 ods.1 O.s.p. tak, že ich náhradu odporkyni, ktorá si náhradu trov neuplatnila, nepriznal. Vykonal dokazovanie výsluchom účastníčok konania, svedkov V.. A. C., V.. Š. C., V.. F. Y., V.. I. C., V.. Z. C., oboznámením s obsahom písomného čestného prehlásenia vypočutého svedka V.. F. Y. zo dňa 12.11.2009, V.. A. C., V.. Š. C. zo dňa 04.02.2010, výpisom listu vlastníctva č. XXXX, vedeného G.Á. Y. pre R. I. G. M. H., darovacou zmluvou, korešpondenciou účastníčok konania, a ďalšími listinnými dôkazmi, a vyhodnotil za preukázané, že navrhovateľka a odporkyňa uzavreli dňa 03.12.1981 v zmysle ust. § 628 Občianskeho zákonníka platnú darovaciu zmluvu, ktorá bola registrovaná bývalým Š. T. H. V. dňa 13.05.1982 pod registračným číslom M. XX/XX, a na základe ktorej sa odporkyňa stala spoluvlastníčkou nehnuteľností, zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, a to parcely č. XXX/XXXX - zastavanej plochy s rodinným domom o výmere 244m2, a parcely č. XXXX/ X - záhrady o výmere 764m2, v katastrálnom území H. G. I., na ulici K. Č.. XX D. H., v jednej polovici. Druhú polovicu darovala navrhovateľka bratovi odporkyne, V.. I. C.. Z obsahu darovacej zmluvy zistil, že obdarovaní súhlasili, aby darované nehnuteľnosti užívali navrhovateľka a jej syn F. Y. do svojej smrti. Navrhovateľka tvrdila, že odporkyňa chcela darované nehnuteľnosti odpredať tretím osobám, a preto požiadala navrhovateľku a jej syna, aby sa vzdali práva doživotného užívania predmetnej nehnuteľnosti. Toto konanie odporkyne navrhovateľka vyhodnotila ako porušenie záväzku vyplývajúceho z darovacej zmluvy. Tvrdila tiež, že odporkyňa s ňou od roku 2004 prestala komunikovať, preto jej správanie hodnotí ako porušenie dobrých mravov obdarovanou, čo zakladá vznik nároku navrhovateľky na vrátenie daru. Odporkyňa poukázala na to, že i keď žije dlhodobo v zahraničí, snažila sa udržiavať s navrhovateľkou dobré vzťahy, o čom svedčí ich rozsiahla písomná korešpondencia, z ktorej je zrejmé, že navrhovateľka mala k odporkyni kladný vzťah až do roku 2006-2007, kedy ju začala pod tlakom vyhrážok žiadať o vrátenie daru. Prvostupňový súd ohľadne korešpondencie skonštatoval, že navrhovateľka odporkyňu v listoch oslovovala "drahá C.", a z obsahu listov taktiež vyplýva, že účastníčky konania mali medzi sebou pozitívny vzťah. Z obsahu listu zo dňa 16.08.2009 vyplýva, že ani v čase súdneho konania nebol vzťah navrhovateľky voči odporkyni zmenený, a zdôverovala sa jej so svojimi plánmi do budúcna. Poukázal na obsah listu navrhovateľky, adresovanému G. U., v ktorom navrhovateľka uviedla, že jej dcéra V.. A. C. spolu s vnukom navrhovateľky V.. I. C. ju požiadali o vzdanie sa vecného bremena - doživotného práva bývania v nehnuteľnosti, darovanej odporkyni a jej bratovi V.. I. C.. Z obsahu výpisu LV č. XXXX mal súd preukázané, že navrhovateľka bola zapísaná ako spoluvlastníčka opísaných nehnuteľností v jednej polovici po tom, čo brat odporkyne V.. I. C. vrátil navrhovateľke dar darovacou zmluvou registrovanej pod D.-XXXX/XX zo dňa 04.04.2005. V čase rozhodovania súdu je podľa LV ako podielová spoluvlastníčka predmetných nehnuteľností v 1/2 zapísaná V.. Z. Y.. S poukazom na vykonané dokazovanie dospel k záveru, že navrhovateľke nevznikol nárok na vrátenie daru v zmysle ust. § 630 Občianskeho zákonníka, nakoľko odporkyňa, ako obdarovaná, sa nesprávala k navrhovateľke, ako darkyni, alebo k členom jej rodiny tak, že by tým hrubo porušila dobré mravy. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu - navrhovateľky v konaní by bol veľký nevďak zo strany obdarovanej odporkyne, ktorý by sa musel prejaviť v jej správaní, ktoré možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide o porušenie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné, ktoré však v dôsledku svojho trvania, priebehu a pôsobenia na darcu alebo členov jeho rodiny nadobudne povahu hrubého porušenia dobrých mravov. Takýmto kvalifikovaným porušením dobrých mravov je napríklad fyzické násilie, hrubé urážky, neposkytnutie potrebnej pomoci. Dospel k záveru, že navrhovateľka v konaní nepreukázala, že by sa odporkyňa voči nej a ani voči členom jej rodiny správala v rozpore s dobrými mravmi. Nemal za preukázané, že by sa odporkyňa pokúsila predať darované nehnuteľnosti tretím osobám, čo navrhovateľka považovala za hrubé porušenie dobrých mravov. Ak by aj v konaní vyšlo najavo, že odporkyňa mala záujem odpredať svoj spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach, respektíve, že by bola svoj spoluvlastnícky podiel predala, tak takéto konanie odporkyne by podľa ustálenej rozhodovacej činnosti súdov za porušenie dobrých mravov nepovažoval (R 31/1999). V tejto súvislosti poukázal na to, že odporkyňa chcela svoj spoluvlastnícky podiel odpredať synovi navrhovateľky a jeho manželke po tom, čo navrhovateľka darovala spoluvlastnícky podiel práve tejto manželke syna navrhovateľky, V.. Z. Y.. V konaní navrhovateľka nepreukázala žiadnym listinným dôkazom a ani svedkovia vo výpovediach nepotvrdili, že odporkyňa požiadala navrhovateľku, aby sa vzdala práva doživotného užívania darovaných nehnuteľností. Uzavrel, že navrhovateľka v konaní neuniesla dôkazné bremeno, preto návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala vrátenia daru od odporkyne, zamietol. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť, a jej návrhu vyhovieť. Rozsudok súdu prvého stupňa označila ako krajne nespravodlivý, neetický, a nemorálny. Uviedla, že súd uveril svedkom, ktorí klamali a rozhodol na základe vykonštruovaných klamstiev. Zotrvala na všetkých svojich tvrdeniach a zotrvala i na svojom presvedčení, že ju rodina jej dcéry V.. A. C., vrátane odporkyne, oklamala, podviedla, a spravila z nej bezdomovkyňu tým, že ju podvodom prinútili vzdať sa doživotného práva užívať spornú nehnuteľnosť na K. O.. Zdôraznila, že túto nehnuteľnosť neplánovali opravovať, ale chceli ju predať, a bezprácne sa obohatiť, pričom dane za nehnuteľnosť platila do roku 2004 ona. V ďalšom potom negatívne opísala, na základe rôznych, podrobne opísaných stretnutí a rozhovorov, povahové vlastnosti a konanie členov rodiny C.Ý., ktoré hodnotila ako v rozpore s dobrými mravmi. Mala za to, že všetky skutočnosti opísala pravdivo, avšak súd jej pravdu ignoroval. Písomné svedectvá, predložené v konaní pred súdom, boli napísané jednou osobou, a sú to klamstvá. Poukázala tiež na to, že odporkyňa si tajne vybrala stavebné sporenie, ktoré malo byť na opravu K., a kúpila si zaň byty. Zhodnotila, že neuniesla dôkazné bremeno, pretože sa proti nej organizovane spolčili. Žiadala znovu vypočuť F. Y., ale keď bude sám, lebo vtedy bude hovoriť pravdu, a nebude pod vplyvom C., a nesúhlasila s protokoláciou jeho výpovede, ktorá je podľa jej názoru v zápisnici skrátená. Písomné vyjadrenie podpísal podľa jej názoru bez toho, aby sa mal možnosť s ním oboznámiť. Ďalej namietala, že súd nezabezpečil do spisu potvrdenie od notárky N.. M., že sa vzdala práva doživotného užívania nehnuteľností na K.. Svoje odvolanie priebežne dopĺňala. Okrem vyššie uvedeného opísala i rôzne skutočnosti, nesúvisiace s prejednávanou vecou, a doložila listinné dôkazy, ktoré sa na vec taktiež nevzťahujú. Žiadne nové, resp. relevantné skutočnosti neuviedla. Odporkyňa žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Mala za to, že navrhovateľka v odvolaní neuviedla žiadne nové konštruktívne fakty, ale len opakuje tie isté vykonštruované klamstvá, napriek tomu, že jej tvrdenia boli počas konania pred súdom vyvrátené. Svedkovia, ktorí boli vo veci vypočutí, a ktorých výpovede navrhovateľka namieta, odmietajú pokusy navrhovateľky o zneváženie ich svedectva. Čo sa týka písomného vyjadrenia F. Y., menovaný ho podpísal po jeho prečítaní v advokátskej kancelárii právneho zástupcu odporkyne, po predchádzajúcej diskusii o danej veci, a za prítomnosti svedkov. Odmietla obvinenia zo strany navrhovateľky, že tajne vybrala peniaze zo stavebného sporenia, a kúpila si za ne byty na Y., keďže už na pojednávaní vysvetlila, že našetrené peniaze (5.051,38 eur) použila na rozsiahlu opravu svojho domu na Y., ktorá celkovo stála viac ako 100.000,- eur. Tvrdenie, že si za 5.051,38 eur kúpila dva byty, považovala za absurdné. Naviac, nevlastní žiadny byt. Vyjadrila sa i k ďalším, navrhovateľkou v odvolaní tvrdeným skutočnostiam, ktoré sa týkajú dcéry navrhovateľky V.. A. C., a s prejednávanou vecou nesúvisia. V závere poukázala na nemorálne správanie sa práve navrhovateľky voči nej i celej rodine C., keďže navrhovateľka falšovala jej podpisy na dokumentoch, ktoré používala bez vedomia odporkyne v rôznych sporoch, ktoré viedla i vedie vo veci nehnuteľností, ktoré považuje za svoje vlastníctvo. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu odvolania navrhovateľky, bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a keďže sa odvolací súd stotožňuje aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, týmto naň v celom rozsahu poukazuje (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti považoval za potrebné uviesť nasledovné skutočnosti. Podľa § 630 Občianskeho zákonníka darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka). I keď Občiansky zákonník a ani iný právny predpis pojem dobré mravy nedefinuje, je nimi možné rozumieť súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Podľa ustálenej judikatúry smeruje k naplneniu skutkovej podstaty pre vrátenie daru len také závadné konanie obdarovaného voči darcovi, alebo členom jeho rodiny, ktoré z hľadiska svojho rozsahu a intenzity nevzbudzuje žiadne pochybnosti o jeho kolízii s dobrými mravmi. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu taktiež nie je akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného, ale len také chovanie, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Obvykle ide o porušenie značnej intenzity alebo o porušovanie sústavné a to či už fyzickým násilím, hrubými urážkami, neposkytnutím potrebnej pomoci a podobne (R 88/1998, 4Cdo 253/2009). Nie každé chovanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky uznávanými pravidlami slušného chovania vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi naplňuje znaky ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka. Predpokladom aplikácie tohto ustanovenia je kvalifikované porušenie morálnych pravidiel konkrétnym chovaním obdarovaného, ktorého stupeň závažnosti je hodnotený podľa objektívnych kritérií a nielen podľa subjektívneho názoru a pocitov darcu. Odvolací súd dospel zhodne so súdom prvého stupňa k záveru, že žiadne takéto správanie nebolo možné odporkyni vytýkať, nakoľko výsledky vykonaného dokazovania nepreukázali tvrdenia navrhovateľky o konaní odporkyne ako obdarovanej proti navrhovateľke ako darkyni, alebo iným členom jej rodiny, so znakmi hrubého porušenia dobrých mravov. Okrem nepreukázaných tvrdení navrhovateľky nebol v konaní produkovaný žiaden dôkaz, ktorý by svedčil o čo i len nevhodnom, prípadne negatívnom správaní sa odporkyne voči navrhovateľke. Naopak, odvolací súd konštatuje, že navrhovateľka mala k odporkyni vrúcny vzťah, čo je zrejmé z ich listovej korešpondencie, ktorá prebiehala dokonca ešte i v počiatočnom štádiu konania pred súdom (v roku 2009). Nie je preto pravdou tvrdenie navrhovateľky, že s ňou odporkyňa od roku 2004 prestala komunikovať. Srdečný a dobrý vzťah navrhovateľky a odporkyne, ktorú nazývala napr. najmilšou vnučkou, potvrdili aj odporkyňa a všetci svedkovia, vypočutí v konaní. Je tiež potrebné poukázať na to, že navrhovateľka svoj nárok na vrátenie daru odôvodňovala i ďalšími skutočnosťami. Okrem iného tvrdila, že odporkyňa požiadala navrhovateľku, aby sa vzdala práva doživotného užívania predmetnej nehnuteľnosti, pričom na pojednávaní pred súdom sama vyhlásila, že odporkyňa ju o to nežiadala, a v konaní nebolo preukázané, že by navrhovateľku o vzdanie sa tohto práva vôbec niekto z rodiny za akýmkoľvek účelom žiadal. Čo viedlo navrhovateľku k rozhodnutiu vzdať sa práva doživotného užívania nebolo zistené. Tu je nutné podotknúť, že odporkyňa pri plánovanom predaji svojej časti nehnuteľnosti synovi navrhovateľky a jeho manželke, po dohode s nimi mala v úmysle opätovne zriadiť pre navrhovateľku právo doživotného užívania. Ak navrhovateľka vo svojich obšírnych podaniach i v listoch odporkyni uvádzala, že „C.“ ju podviedli, urobili z nej bezdomovkyňu, a plánovali predať nehnuteľnosti na K., poukazuje odvolací súd na to, že ust. § 630 Občianskeho zákonníka umožňuje vyvodiť zodpovednosť za porušenie morálnych pravidiel správania, keďže vrátenie daru možno považovať za sankciu, ktorou darca postihuje obdarovaného za jeho správanie hrubo porušujúce tieto morálne pravidlá. Avšak toto ustanovenie označuje za relevantné len správanie sa obdarovaného, preto ho nemožno rozširujúcim spôsobom vykladať tak, že sa ním majú postihnúť aj dôsledky správania iných osôb ako obdarovaného, hoci i jemu blízkych. Navrhovateľkou tvrdenú skutočnosť, že odporkyňa sa k nej správala rezervovane po tom, čo ju zažalovala o vrátenie daru, tiež nie je možné vzhľadom na vyššie uvedené posúdiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Rovnako tak nie je možné posúdiť skutočnosť, že si odporkyňa vyzdvihla peniaze zo stavebného sporenia, nakoľko sama navrhovateľka jej podľa jej vyjadrenia „kartičku“ poslala, takže odporkyňa tak urobiť mohla. Nie je rozhodujúce, na aký účel odporkyňa peniaze použila, keďže navrhovateľka nepreukázala, že boli účelovo viazané, alebo že ich použila v rozpore s dobrými mravmi. Ani tvrdenie navrhovateľky, že je bezdomovkyňou, nie je pravdivé, pretože bolo preukázané, že býva u syna F. Y., je o ňu postarané a netrpí núdzou. Vzhľadom na to, že skutkový stav bol v konaní pred súdom prvého stupňa náležite zistený, odvolací súd navrhovaný dôkaz opätovným výsluchom F. Y. nevykonal (bol už vypočutý na pojednávaní v prvostupňovom konaní), a taktiež nezabezpečoval z Notárskeho úradu doklad o vzdaní sa práva doživotného užívania nehnuteľnosti navrhovateľkou, keďže táto skutočnosť nebola sporná. Odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľka v konaní neuniesla dôkazné bremeno, je správny. Dôkazné bremeno ohľadom preukázania určitých skutočností leží totiž na tom účastníkovi konania, ktorý z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, teda na tom, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí. Ak teda navrhovateľka tvrdila, že odporkyňa sa k nej správala tak, že tým hrubo porušovala dobré mravy, bolo jej povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti. V tejto súvislosti odvolací súd už len uvádza, že zodpovednosť navrhovateľky za neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena znamená, že navrhovateľka musí niesť procesnú zodpovednosť za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 ods. 2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. 224 ods. 1 a 142 ods. 1 O.s.p., v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže trovy nežiadala. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.