Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/39/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108219646 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1108219646.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, členiek senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľa: O.. H. Ď., bytom T., U. XX, zast. JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, advokátom v Bratislave, Svätoplukova 28, proti odporcovi: J. S. - E. R. J. S., T., H. X, o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., na odvolanie navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10. októbra 2011, č.k. 11C 69/2009-165 v spojení s opravným uznesením zo dňa 7. decembra 2011, č.k. 11C 87/2008-187, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením zo dňa 07.12.2011, č.k. 11C 2008-187 vo veci samej, ako aj v časti týkajúcej sa trov konania p o t v r d z u j e. Žiadny účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením zo dňa 07.12.2008, č.k. 11C 87/2008-187 súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 2.000,- € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 1.049,60 € na účet právneho zástupcu navrhovateľa do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Poukázal na konštantnú judikatúru Ústavného súdu SR, kde napr. v náleze PL.ÚS 19/98 Ústavný súd SR pojem rozhodnutie orgánu verejnej správy uvedený v čl. 46 ods. 2 ústavy hodnotil ako rovnocenný s termínom rozhodnutia správnych orgánov, ktorý sa nachádza v čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Verejnú správu charakterizuje to, že sa vykonáva vo verejnom záujme, pojem verejná správa označuje buď činnosť, alebo inštitúcie, ktoré túto správu vykonávajú. Konštatoval, že volebné komisie sú inštitúciami verejnej správy za predpokladu, že činnosť, ktorú vykonávajú, je správnou činnosťou vykonávajúcou vo verejnom záujme, príprava a zabezpečovanie volieb je vo verejnom záujme, a preto vytvorenie orgánu verejnej moci, akým je volebná komisia, zaraďuje tento orgán medzi orgány verejnej moci. Miestna komisia nie je orgánom štátnej správy, ale orgánom verejnej moci. Formulácia daná čl. 142 ods. 1 Ústavy SR podľa ktorej sa súdom zveruje právomoc preskúmavať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, určuje právomoc súdov preskúmavať nielen rozhodnutia štátnej správy, ale aj ďalších orgánov verejnej správy. Na rovnaké závery poukázal aj v ďalších rozhodnutiach Ústavného súdu SR (PL. ÚS 19/98, IV.ÚS 128/04, IV. ÚS 219/04). V danom prípade mal tak za zrejmé, že okrsková volebná komisia č. 14 bola v čase konania volieb orgánom verejnej moci a teda jej činnosť (resp. jej postup) podlieha zákonu č. 514/2003 Z.z. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu odporcu, vyslovil, že vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy, aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu. Konštatoval, že príprava a organizácia volieb nepochybne patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra SR, čo vyplýva aj zo zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy (§ 11 písm. b/), podľa ktorého Ministerstvo vnútra SR je ústredným orgánom štátnej správy pre všeobecnú vnútornú správu vrátane veci územného a správneho usporiadania Slovenskej republiky, štátne symboly, heraldický register, archívy a registratúry, štátne občianstvo, matričné veci, zhromažďovanie a združovanie vrátane registrácie niektorých právnických osôb, o ktorých to ustanoví zákon, organizačné zabezpečenie volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, organizačné zabezpečenie volieb prezidenta Slovenskej republiky a ľudového hlasovania o jeho odvolaní, organizačné zabezpečenie volieb do orgánov územnej samosprávy, organizačné zabezpečenie referenda, organizačné zabezpečenie volieb do Európskeho parlamentu, vojnové hroby, živnostenské podnikanie, povoľovanie verejných zbierok, koordináciu výkonu štátnej správy uskutočňovanej obcami, vyššími zemnými celkami a orgánmi miestnej štátnej správy. Mal preto za to, že v danom spore je povinné v mene štátu konať ministerstvo vnútra SR, čím je daná aj pasívna vecná legitimácia odporcu v predmetnom spore. Súd prvého stupňa vyslovil, že postup, resp. konanie okrskovej volebnej komisie v čase konania volieb do samosprávnych orgánov je možné považovať za úradný postup, resp. za postup pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci, pri ktorom ak ide o skutočnosť, či táto komisia pripustí, resp. nepripustí voliča k vykonaniu samotného volebného aktu, týmto procesne postupuje pri rozhodovaní o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb (voličov). Volebné komisie považoval za inštitúcie verejnej správy za predpokladu, že činnosť, ktorú vykonávajú, je správnou činnosťou vykonávanou vo verejnom záujme a za takúto označil aj prípravu a zabezpečovanie volieb vo verejnom záujme. Konštatoval, že volebné komisie sú povinné dodržiavať povinnosti, ktoré im ukladá nielen zákon č. 346/1990 Zb., ale predovšetkým Ústava SR a medzinárodné zmluvy, ktorými je SR viazaná, nakoľko výkon aktívneho volebného práva patrí medzi základné politické práva každého občana, ktoré mu garantujú tieto predpisy a v prípade, ak volebná komisia týmto spôsobom nepostupuje, a v dôsledku tejto jej činnosti resp. nečinnosti boli porušené základné práva občana garantované Ústavou SR, nepochybne takéto konanie/nekonanie volebnej komisie vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia. Mal za to, že v danom prípade išlo o nesprávny úradný postup, pretože aj keby išlo o nezákonné rozhodnutie (napr. rozhodnutie o tom, že navrhovateľ nebude pripustený k volebnému aktu), vzhľadom na absenciu písomného vyhotovenia takéhoto rozhodnutia a možnosti o opravnom prostriedku by bolo možné takýto postup volebnej komisie kvalifikovať rovnako ako nesprávny úradný postup spočívajúci v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Nepripustenie navrhovateľa k výkonu volebného aktu okrskovou volebnou komisiou v dôsledku porušenia povinnosti tohto orgánu považoval za nesprávny úradný postup aj s poukazom na nález Ústavného súdu SR, ktorý jednoznačne konštatoval, že „keďže okrsková komisia napriek tomu postupovala tak, že v konečnom dôsledku znemožnia sťažovateľovi realizovať jeho volebné právo, porušila jeho základné právo podľa čl. 30 ods. 1 Ústavy SR, ako aj jeho právo podľa čl. 25 písm. b/ paktu“ a ktorý považoval konanie komisie za úradný postup (nie rozhodnutie). Mal tak za preukázanú nielen pasívnu legitimáciu odporcu v konaní, ale aj existenciu nesprávneho úradného postupu okrskovej volebnej komisie. Pokiaľ ide o predpoklady vzniku nároku na nemajetkovú ujmu, poukázal na význam volebného práva u každého občana ako prejavu demokracie a zároveň vyjadrenia vplyvu občanov na kreovanie štátnej moci, pričom občan má prostredníctvom volebného práva možnosť vysloviť svoj názor a vôľu len raz za štyri roky. Poukázal na to, že sama moc v štáte pochádza primárne práve od voličov - občanov, ktorí svojimi hlasmi prejavujú dôveru a kreujú mandát toho ktorého poslanca na konkrétne volebné komisie. Odopretie možnosti zúčastniť sa volieb a tak ovplyvniť výber osôb konajúcich v mene samosprávneho celku označil nepochybne za zásah do osobnostných práv toho ktorého občana. Samotné konštatovanie porušenia ľudského práva Ústavným súdom SR nepovažoval za dostatočnú satisfakciu pre takto dotknutú osobu a nakoľko, ak dotknutý občan, ktorému bolo znemožnené realizovať jeho volebné právo (na ktoré má nárok len raz za štyri roky, pociťuje tento postup volebnej komisie ako citeľnú ujmu aj keď sa tým neznižuje jeho dôstojnosť v spoločnosti), sám má pocit menejcennosti oproti iným občanom, pociťuje nerovnosť v právach voči ostatným, je namieste, aby mu bola priznaná nemajetková ujma a nie iba samotné konštatovanie porušenia tohto práva. Vychádzal z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom a inom prostredí navrhovateľa a mal za to, že predmetný zásah citeľne zasiahol do jeho osobného života, nakoľko ide o osobu, ktorá bola v minulosti politicky činná a preto navrhovateľ voľby ako možnosť ovplyvňovať dianie vecí verejných v jeho bezprostrednom okolí. Konštatoval, že takýto zásah nemôže vo všeobecnosti znížiť dôstojnosť osoby v spoločenských kruhoch, keďže sa deje len vo volebnej miestnosti, t.j. za prítomnosti malého počtu osôb, a pokiaľ nebol medializovaný, tak sa o ňom široká verejnosť ani nedozvie, avšak tento argument nepovažoval za dôvod pre nepriznanie nemajetkovej ujmy len z tohto dôvodu, o to viac, že osoba vníma odopretie volebného práva citlivo, najmä ak v minulosti zastávala volené funkcie. Mal za to, že navrhovateľ sa po odopretí jeho volebného práva cítil menejcenný a ako neplnohodnotný občan, ktorému takéto právo neprináleží a že rovnako sa musela cítiť aj jeho najbližšia rodina, ktorá sa len bezmocne musela prizerať takémuto postupu okrskovej volebnej komisie, čo museli v daný moment nepochybne vnímať ako poníženie. Za spravodlivé zadosťučinenie so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu považoval priznanie nemajetkovej ujmy navrhovateľovi vo výške 2.000,- €. Zohľadnil pritom charakter a intenzitu zásahu, význam tohto práva pre navrhovateľa, jeho správanie, ako aj skutočnosť, že sa mu doposiaľ zo strany štátnych inštitúcií nedostalo žiadnej satisfakcie (napr. vo forme ospravedlnenia). Prihliadol aj k tomu, že Ústavný súd SR v prípade porušenia iných základných ľudských práv, kde koná a základe sťažnosti fyzických a právnických osôb, priznáva spravidla rovnaké finančné zadosťučinenie. Súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na ohodnotenie volebného práva s odôvodnením, že predmetom konania nebolo ocenenie volebného práva ako takého, ale dopady neoprávneného zásahu orgánu verejnej moci na spoločenské postavenie navrhovateľa. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy vzal zreteľ aj na to, že predmetná situácia nevznikla samočinne, ale k jej vzniku prispel aj samotný navrhovateľ, a to tým, že mal pri sebe neplatný preukaz totožnosti (občiansky preukaz s neplatným údajom o adrese jeho trvalého pobytu), ako aj neaktuálne potvrdenie o jeho pobyte, ktoré v čase konania volieb bolo staršie ako tri mesiace, preto svojou nedôslednosťou prispel k tomuto stavu (a musel si byť vedomý toho, že pri volebnom akte sa musí preukázať platným preukazom totožnosti), čo však nepovažoval za dôvod liberácie nezákonného postupu okrskovej volebnej komisie. Vo zvyšnej časti súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu nepreukázania, že by predmetné porušenie malo až taký negatívny dopad na jeho spoločenské postavenie a že by bolo namieste priznať nemajetkovú ujmu vo väčšom rozsahu. Nemal za preukázané navrhovateľom, že by sa tento zásah bol prejavil aj v iných sférach jeho života, ako je napr. jeho pracovné, podnikateľské prostredie, prípadne že by sa v dôsledku neho výrazne znížila jeho dôstojnosť a česť v spoločenských kruhoch. Predmetná udalosť nebola medializovaná a o jej existencii vedel len malý okruh ľudí, preto aj následky rezonovali len v malom spoločenskom okruhu a predmetná situácia bola vyvolaná sčasti aj samotným navrhovateľom, keďže v čase volieb nemal platný občiansky preukaz, ani platné potvrdenie o zmene trvalého pobytu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal navrhovateľovi, ktorý mal vo veci len čiastočný úspech, plnú náhradu trov konania, nakoľko rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie navrhovateľ i odporca. Navrhovateľ žiadal rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a priznať mu nemajetkovú ujmu v sume 165.969,59 €, ako aj náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia dôvodiac tým, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Mal za to, že preukázal svojou výpoveďou aj listom bývalej manželky negatívne dopady jeho nepripustenia k vykonaniu volebného aktu na jeho podnikateľskej činnosti a jeho prestíži u obchodných partnerov a z tohto listu je rovnako zrejmý aj hlboký zásah do osobného života. Poukázal na to, že ako bývalý poslanec F. S. J. je všeobecne a mediálne známou osobou a poznali ho nielen členovia komisie, ale aj občania zúčastnení na voľbách vo volebnej miestnosti. Tým, že mu bolo neoprávnene znemožnené podieľať sa na uplatnení svojho práva, cítil sa voči ostatným občanom menejcenný, vytrpel si nepríjemné úškľabky a posmešky. Negatívny dopad to malo nielen na jeho osobu, ale aj na jeho rodinu. Nestotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že zásah nevyvolal zníženie jeho dôstojnosti v spoločenských kruhoch, nakoľko o danej situácii nikto nevedel okrem osôb prítomných vo volebnej miestnosti, pretože k zníženiu jeho dôstojnosti v spoločenských kruhoch nie je nevyhnutné šírenie a preferovanie tejto udalosti v médiách, k zníženiu jeho dôstojnosti v spoločenských kruhoch došlo aj bez zaangažovania médií. Zásah do jeho osobnostných práv považoval za o to závažnejší, že tam štyri roky pôsobil ako poslanec miestneho zastupiteľstva a osem rokov zastupoval obyvateľov mestskej časti S. v mestskom zastupiteľstve U. E. J. T. a závažný negatívny dopad zásahu sa podpísal tiež na vážnosti osoby navrhovateľa u ľudí, s ktorými sa roky stýkal pri riešení vecí verejných. Mal za to, že ujma, ktorá mu bola spôsobená v zmysle § 17 ods. 3 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z.z. sa skladá z dvoch zložiek, a to z hodnoty konkrétneho volebného práva, ktoré bolo navrhovateľovi odňaté a z ujmy, ktorá mu bola spôsobená v súkromnom živote ako aj v spoločenskom uplatnení vzhľadom na osobu poškodeného a jeho doterajší život a prostredie. Poukázal na to, že odňaté mu volebné právo nie je možné vrátiť či nahradiť iným spôsobom a vytýkal súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal jeho hodnotou a nesprávne tak určil výšku nemajetkovej ujmy. Vytýkal súdu prvého stupňa, že pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď zvolil menšiu ako strednú hodnotu z ním zadefinovaného, ale nepreukázaného rozsahu, pričom nezohľadnil, že v danom prípade došlo k neodstrániteľnému a nenapraviteľnému odňatiu celého a úplného základného volebného práva, bez ktorého by neexistovala ani právne ochrana iných základných práv a ľudských slobôd. Odporca žiadal rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu, že navrhovateľ žiadnym nepochybným spôsobom nepreukázal uvedené dôsledky konania na jeho spoločenské uplatnenie. Vytýkal súdu prvého stupňa, že vec posudzoval z hľadiska spoločenského postavenia navrhovateľa, pričom podľa neho zákon vyžaduje posudzovať podmienky na priznanie nemajetkovej ujmy najmä s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Mal za to, že ak by boli posudzované podmienky na priznanie nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na spoločenské postavenie osoby, ktorej právo bolo porušené, znamenalo by to diskrimináciu a nerovnaké postavenie dotknutých osôb. Podotkol, že nesprávne vyhodnotil konanie navrhovateľa, ktorý nepredložením platných dokladov, t.j. porušením všeobecne záväzných právnych predpisov celú situáciu zavinil. Považoval pritom za rozhodujúce okolnosti, za ktorých k nesprávnemu úradnému postupu došlo a že daná situácia bola úplne vyvolaná nezodpovedným konaním navrhovateľa, ktorý sa prezentoval neplatnými dokladmi, pretože ak by mal riadne a platné doklady, je zrejmé, že k odopretiu volebného práva by nedošlo. Taktiež vytýkal súdu prvého stupňa, že sa nedostatočne zaoberal otázkou, či konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú postupom okrskovej volebnej komisie a okolnosti, za ktorých vznikla a nezohľadnil skutočnosť, že volebné komisie tvoria členovia navrhnutí politickou stranou, ktorá je oprávnená po kandidovať a štát nemá vplyv na zloženie okrskovej komisie. Poukázal na to, že tieto orgány majú špecifické postavenie v štruktúre orgánov verejnej moci. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, výsledky ktorého náležite právne i vecne zhodnotil, vyvodil z neho správny právny záver a s odôvodnením jeho rozhodnutia sa aj odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a nakoľko je toto rozhodnutie náležite a vyčerpávajúco po všetkých stránkach odôvodnené, pričom námietky odvolateľov nepovažoval za dôvodné. Odvolací súd už len na jeho podporu zdôrazňuje nasledovné: Podstata základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojená s čl. 51 ods. 1 ústavy). Zákon č. 514/2003 Z.z. v ust. § 9 ods. 1 výslovne uvádza ako príklad nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci prieťahy v konaní, pričom v ustanovení § 17 ods. 2 predpokladá možnosť uspokojenia ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom vo forme zadosťučinenia (morálneho, resp. morálnej satisfakcie), spočívajúceho v konštatovaní porušenia práva na správny úradný postup, teda aj na konanie bez prieťahov pred konkrétne označeným orgánom verejnej moci. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (peňažné zadosťučinenie, resp. peňažnú satisfakciu) predpokladá uvedené ustanovenie v prípade, keď morálne zadosťučinenie vo forme konštatovania porušenia práva nie je dostatočné. Podľa čl. 30 ods. 1 ústavy občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Podľa čl. 25 písm. b/ Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, každý občan má právo a možnosť bez akýchkoľvek rozdielov uvedených v čl. 2 a bez neodôvodnených obmedzení voliť a byť volený v pravidelných voľbách, ktoré sa budú konať na základe všeobecného a rovného hlasovacieho práva, tajným hlasovaním zabezpečujúcim slobodu hlasovania. Osobou oprávnenou uplatniť svoje aktívne volebné právo vo volebnom okrsku určenom pre túto (dotknutú) okrskovú volebnú komisiu, za predpokladu, že splní aj ďalšie podmienky pre hlasovanie, je v zmysle § 5 ods. 1 a 2 zákona č. 346/1990 Zb. osoba zapísaná do zoznamu voličov, ktorý obec (v danom prípade mestská časť T. - J. E.) odovzdala okrskovej volebnej komisii. Podľa § 31 ods. 2 zákona č. 346/1990 Zb. zákona o voľbách, volič po príchode do volebnej miestnosti, preukáže svoju totožnosť a po zázname v zozname voličov dostane od komisie obálku a hlasovacie lístky. Ak volič nemá preukaz totožnosti a žiadny z členov okrskovej volebnej komisie ho nepozná, komisia požiada, aby preukázal svoju totožnosť svedectvom dvoch osôb známych komisii. Ak tak neurobí ani do ukončenia hlasovania, hlasovanie sa mu neumožní. Ústavný súd vo svojom Náleze IV. ÚS 121/07-51 zo dňa 07.11.2007 vyslovil, že základné právo O.. H. Ď. podľa čl. 30 ods. 1 Ústavy SR a právo podľa čl. 25 písm. b/ Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach zásahom okrskovej komisie č. XX mestskej časti T. - J. E. z 2. decembra 2006 porušené boli. Aj odvolací súd sa stotožnil s týmto názorom ako aj s názorom súdu prvého stupňa, že odopretie možnosti navrhovateľovi zúčastniť sa volieb bolo nepochybne zásahom do jeho osobnostných práv. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ bol opoznaný (identifikovaný), aj členmi okrskovej komisie, ktorá ani nepožiadala navrhovateľa, aby svoju totožnosť preukázal svedectvom dvoch osôb známych komisii (§ 31 ods. 2 Zákona o voľbách), ak by bola považovala nepreukázanie nepochybným spôsobom totožnosti navrhovateľa a dôvodom, pre ktorý okrsková komisia neumožnila navrhovateľovi uplatniť jeho aktívne volené právo, bola len skutočnosť, že v ním predloženom občianskom preukaze nebolo uvedené miesto jeho trvalého pobytu zhodné s údajmi v zozname voličov. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že navrhovateľ preukazoval okrskovej komisii zmenu svojho trvalého pobytu potvrdením o pobyte vystavenom Miestnym úradom mestskej časti T. - J. E., ktorom bola uvedená nová adresa jeho trvalého pobytu a táto zmena trvalého pobytu vyplýva aj zo zoznamu voličov. Pred konaním volieb bol aj riadne informovaný na adrese svojho trvalého pobytu na U. XX v T. o čase a mieste konania volieb. Ústavný súd SR vo svojom Náleze IV. ÚS 121/07 vyjadril zásadu prednosti ústavne konformného výkladu, z ktorého vyplýva, že ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, je uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb a že všetky orgán verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou a medzinárodnými zmluvami garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV.ÚS 186/07). Konštatoval tak, že v danom prípade bolo povinnosťou okrskovej komisie uplatniť taký výklad príslušných právnych predpisov, ktorý by umožnil navrhovateľovi realizovať jeho aktívne volebné právo chránené ústavou. Nakoľko tak nepostupovala, porušila jeho základné právo podľa čl. 30 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 25 písm. b/ paktu. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, že u navrhovateľa došlo konaním volebnej okrskovej komisie k zásahu do jeho osobnostných práv a že morálne zadosťučinenie formou konštatovania porušenia jeho volebného práva nie je dostatočným zadosťučinením a námietky odporcu uvedené v odvolaní nepovažoval za dôvodné. V danom prípade bolo treba vychádzať z neoprávneného zásahu a spôsobu jeho uskutočnenia, keď navrhovateľ konaním volebnej okrskovej komisie znižujúcim jeho dôstojnosť, bol značne ponížený a nemožno prehliadnuť, že neoprávnený zásah smeroval proti ľudskej dôstojnosti navrhovateľa chránenej čl. 10 Listiny základných práv a slobôd a ustanovením § 11 Obč. zák. Táto okolnosť je sama o sebe objektívne spôsobilá zasiahnuť dôstojnosť dotknutej osoby, teda aj navrhovateľa, v značnej miere. Vzhľadom k intenzite neoprávneného zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, ktorá je z objektívneho hľadiska značná, keď navrhovateľovi bolo konaním odporcu znemožnené uplatniť si svoje volebné právo, nemožno považovať za vyváženie nemajetkovej ujmy morálne zadosťučinenie. Stotožnil sa tak s priznaním nemajetkovej ujmy navrhovateľovi a s výškou priznanej mu ujmy a jeho námietky, že išlo o hlboký zásah do jeho osobného života, a to v rodinnej, spoločenskej oblasti. Tiež nebola dôvodná jeho námietka, že súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy prihliadať aj na samotnú hodnotu odňatého mu volebného práva. Súd prvého stupňa správne právne o vecne vec odôvodnil, s jeho odôvodnením sa v plnom rozsahu aj odvolací súd stotožnil (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 os. 2 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal vzhľadom na ich čiastočný úspech v odvolacom konaní. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Toto rozhodnutie nemožno napadnúť odvolaním.