Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/253/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108230606 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1108230606.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ayše Pružinec Erenovej v právnej veci navrhovateľky: F. O. H. J. V. Á. K. O. H. V. Á. , bytom B. - L. Z. V., R.. X. O. Č.. XXXX/XX, proti odporcovi: Ľ. B. E. Š. K. Á. A. , bytom B., A. Č.. X, o zaplatenie sumy 2.157,60 € (65.000,-- Sk), s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 8. apríla 2011, č.k. 25C 184/2008-84, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 8.4.2011, č.k. 25C 184/2008-84, návrh navrhovateľky zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Navrhovateľka sa svojím návrhom domáhala zaplatenia sumy 65.000,-- Sk (2.157,60 €) spolu s úrokom v sume 75.000,-- Sk (2.489,54 €), spolu 140.000,-- Sk (4.647,15 €) titulom nesplnenia povinností odporcu vyplývajúcich mu zo zmluvy o pôžičke. Po doplnení svojho podania navrhovateľka uviedla, že peňažné prostriedky v celkovej sume 65.000,-- Sk (2.157,60 €) požičala manželom B. postupne, keď do rúk I. B. odovzdala sumu 20.000,-- Sk (663,88 €) pri príležitosti prvého svätého prijímania ich dcéry a ďalších 20.000,-- Sk (663,88 €) pre potreby maľovky u jej rodičov. V prítomnosti oboch manželov, v ich domácnosti, im odovzdala sumu 20.000,-- Sk (663,88 €), žiadanú z dôvodu odobratia vodičského preukazu odporcu, kedy došlo aj k spísaniu zmluvy o pôžičke. Zvyšnú časť v sume 5.000,-- Sk (165,97 €) poskytla opätovne I. B. na nákup žalúzií. F. B. sa zaviazali vrátiť jej celú pôžičku do jedného roka. Finančné prostriedky jej vrátila napokon manželka odporcu čiastočne v splátkach spolu v sume 16.000,--Sk (531,10 €), avšak potom sa odmlčala a prestala s ňou komunikovať. V priebehu konania navrhovateľka zobrala späť návrh na začatie konania v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 2.489,54 € (75.000,-- Sk) zodpovedajúcej vyčíslenému úroku k žalovanej istine; súd prvého stupňa uznesením zo dňa 14.6.2010 konanie v tejto časti zastavil. Súčasne pripustil zmenu návrhu, podľa ktorého bol odporca povinný zaplatiť navrhovateľke istinu 2.157,60 € spolu s úrokom z omeškania z dlžnej sumy vo výške 3,25% ročne počnúc dňom 31.12.2006 do zaplatenia. Súd prvého stupňa dôvodil, že zmluvou o pôžičke vzniká medzi jej účastníkmi záväzkový vzťah, pre ktorý sú charakteristické dočasnosť a jeho reálna povaha. Nevyhnutným predpokladom zmluvy je zhodný prejav vôle strán ako výsledok ponuky a jej akceptácie. Tým medzi účastníkmi vznikne síce určitý záväzný právny vzťah, avšak až odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi sa tento vzťah stáva právnym vzťahom z pôžičky. Z tohto dôvodu sa zmluva o pôžičke radí k tzv. reálnym kontraktom, má teda reálnu, nie konsenzuálnu povahu, t.j. jej vznik je podmienený nielen dohodou strán o tom, že veriteľ dlžníkovi odovzdá peňažné prostriedky v dohodnutej výške, ale aj skutočným odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi. Z toho potom vyplýva, že nielen zmluvné dojednanie, ale aj odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi je predpokladom vzniku záväzku dlžníka vrátiť veriteľovi to, čo mu bolo požičané a k tomuto záväzku korelujúcemu právu veriteľa požadovať vrátenie pôžičky od dlžníka. Z vykonaného dokazovania vyplynulo a medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že medzi nimi došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke v sume 663,88 € (20.000,-- Sk), keď navrhovateľka predmetnú sumu skutočne odovzdala odporcovi, resp. odporcovi a jeho manželke na A. Č.. X V. B., na žiadosť odporcu. Túto skutočnosť potvrdila aj svedkyňa I. B.. Z obsahu fotokópie listiny pod názvom Pôžička vyplýva, že odporca označený ako dlžník sa zaviazal vrátiť navrhovateľke označenej ako veriteľ sumu aj s úrokom 65.000,-- Sk (2.157,60 €) do konca februára 2008. Na listine je ako veriteľ uvedená I. B.. Svedkyňa I. B. dôvodila, že počas manželstva s odporcom si od navrhovateľky požičali sumu 663,88 € (20.000,-- Sk). K odovzdaniu peňazí došlo u nich doma na A. R. Č.. X V. B. za účasti navrhovateľky a odporcu, pričom mohla byť prítomná aj ich staršia dcéra. Nik iný z najbližšieho okolia nemal o pôžičke vedomosť. Účelom pôžičky bola úhrada pokuty odporcu, ktorý havaroval s motorovým vozidlom, odobrali mu vodičský preukaz a musel robiť nejaké testy. Svedkyňa sa nepamätala, či pri odovzdaní peňažných prostriedkov spisovali aj nejaký listinný dokument. O listine s názvom Pôžička nevedela, nepodpisovala ju. Poprela existenciu akejkoľvek inej pôžičky ako v sume 663,88 € (20.000,-- Sk), preto o tvrdenej pôžičke v sume 2.157,60 € (65.000,-- Sk) nemala žiadnu vedomosť. Peniaze požičané od navrhovateľky jej postupne všetky vrátila, a to poštovými poukážkami dňa 11.10.2007, 2.1.2008, 19.1.2008 po 99,58 € (3.000,-- Sk), dňa 22.2.2008 sumu 232,36 € (7.000,-- Sk) a zvyšnú sumu cca 199,16 € - 232,36 € (6.000,-- Sk až 7.000,-- Sk) jej osobne odovzdala do rúk v šatni L. Q. Q. X. A. F. V. B.. Pokiaľ pôvodne uviedla sumu 132,78 € (4.000,-- Sk), nezapočítala do nej úroky z pôžičky, bolo to viac ako 132,78 € (4.000,-- Sk). Pokiaľ navrhovateľka žiadala, aby jej odporca vrátil sumu 2.157,60 €, nepreukázala, že táto suma, resp. suma 1.493,72 € (ako rozdiel medzi 2.157,60 € a 663,88 €) bola predmetom pôžičky odporcovi. Navrhovateľkou označený dôkaz - listinu s názvom Pôžičku vo fotokópii totiž nemožno samo osebe označiť za zmluvu o pôžičke znejúcu na sumu 2.157,60 €, keď v nej absentuje vymedzenie vzájomných práv a povinností účastníkov záväzkového vzťahu, a to záväzok veriteľa odovzdať peňažné prostriedky v sume 2.157,60 € dlžníkovi a ich prevzatie dlžníkom. Hoci listina bola v časti umiestnenia podpisov spochybnená samotným odporcom, jeho tvrdenia vyhodnotil súd ako čiastočne účelové. Odporca neoznačil, a ani nenavrhol dôkazy, ktoré by vyvracali predpoklad, že nejde o jeho vlastnoručný podpis, pričom porovnaním podpisu na predmetnom dokumente s podpisom odporcu na vyjadrení k návrhu z 3.5.2010 už voľným okom je zrejmé, že ide o totožné podpisy. Táto okolnosť však nemení záver, že predmetná listina sama osebe nevyvolala účinky uzavretia zmluvy o pôžičke, a za takú ju nemožno považovať. Podľa obsahu nemožno listinu hodnotiť ani ako uznanie záväzku, pretože pre uznávací prejav v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka je okrem písomnej formy nevyhnutné uznanie záväzku, resp. dlhu, čo do jeho výšky a dôvodu, ktoré náležitosti na listinnom dôkaze absentujú. Z hľadiska obsahu by bolo možné hodnotiť tento dôkaz ako potvrdenie o existencii záväzku zo zmluvy o pôžičke v predmetnej výške, avšak len za predpokladu preukázania skutočného odovzdania finančných prostriedkov dlžníkovi, k čomu však po vykonanom dokazovaní nedošlo. Záväzkový vzťah vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke je vzťahom reálnym, preto k jeho vzniku dochádza faktickým odovzdaním a prevzatím finančných prostriedkov. Existencia dokumentu, v ktorom sa dlžník zaväzuje vrátiť veriteľovi sumu 2.157,60 € v stanovenej lehote teda bez ďalšieho ešte neznamená existenciu pôžičky v predmetnej výške. Zo zhodných tvrdení účastníkov konania a svedkyne I. B. vyplynulo, že navrhovateľka skutočne prenechala odporcovi len sumu v sume 663,88 €, a to pri spisovaní listiny s názvom Pôžička; finančné prostriedky v zostatkovej sume 1.493,73 € (45.000,-- Sk) mu neodovzdala, keď podľa udaní navrhovateľky tieto mala postupne poskytnúť vtedajšej manželke odporcu I. B. bez vedomia odporcu. Pokiaľ teda navrhovateľka požadovala od odporcu aj zaplatenie zvyšných 1.493,73 € (45.000,-- Sk), neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala ich skutočné prenechanie odporcovi. Naviac, pokiaľ konštatovala ich požičanie vtedajšej manželke odporcu, nešlo by o záväzok vzniknutý odporcovi, nakoľko pre pôžičku uskutočnenú počas trvania manželstva zásadne platí, že ak sa k nej zmluvne ako dlžník zaviazal len jeden z manželov, je zo zmluvy zaviazaný len on. Súhlas druhého manžela v takom prípade nie je potrebný. Z vyššie uvedeného mal teda súd za preukázanú existenciu záväzkového vzťahu z pôžičky znejúcu na sumu 663,88 € (20.000,-- Sk). Odporca sa bránil voči uloženiu povinnosti na zaplatenie tejto sumy tvrdiac, že jeho bývalá manželka poštovými poukážkami uhradila spolu 531,10 € (16.000,-- Sk) a sumu 132,78 € (4.000,-- Sk) odovzdala navrhovateľke do vlastných rúk. Okolnosť splatenia časti pôžičky v sume 531,10 € nebola medzi účastníkmi konania sporná a vyplýva aj z poštových podacích poukážok predložených samotnou navrhovateľkou. Pokiaľ ide o zostávajúcu časť pôžičky v sume 132,78 € (4.000,-- Sk), jej úhradu mal súd za preukázanú výpoveďou svedkyne I. B.. Je síce pravdou, že výška finančných prostriedkov, ktoré mala osobne vrátiť navrhovateľke, sa líšila (raz svedkyňa uvádzala sumu 132,78 €, inokedy sumu 199,16 € až 232,36 €), avšak svedkyňa ozrejmila, že spolu s dlžnou istinou zaplatila aj úroky a v konečnom dôsledku splatila celú pôžičku. Navrhovateľka, hoci výpoveď svedkyne namietala, neoznačila dôkazy vyvracajúce tieto tvrdenia. Dostala sa tak do stavu dôkaznej núdze a nepreukázala, že k vráteniu peňažných prostriedkov v danej výške nedošlo. Navrhovateľka tak neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala opodstatnenosť svojho návrhu smerujúceho voči odporcovi. Súd upustil od dokazovania výsluchom navrhovaného svedka F. F., ktorý podľa udania navrhovateľky pri pôžičke peňazí nebol prítomný, býval v bližšie neurčitom období so I. B. a spisoval návrh na súd, z čoho navrhovateľka vyvodila, žeby mohol mať vedomosť o pôžičke pre I. B. a jej výške. Súd mal za to, že navrhovateľka neuviedla také skutočnosti, po zvážení ktorých by súd so zreteľom na predmet konania a jeho účastníkov vyvodil záver o potrebe výsluchu navrhovaného svedka. V kontexte ostatného vykonaného dokazovania sa mu preto javil jeho výsluch ako s vecou nesúvisiaci, a tým nadbytočný. V neposlednom rade zdôraznil, že v písomných a ústnych vyjadreniach navrhovateľky sa vyskytli viaceré nezrovnalosti, keď uvádzala, že pri odovzdaní peňazí bývalej manželke odporcu boli prítomné ich deti a na inom mieste, že pri tomto úkone nebol nik prítomný. Pri podaní návrhu neuviedla, že došlo k čiastočnému splateniu pôžičky v sume 531,10 € (16.000,-- Sk), ktorú okolnosť navrhovateľka ozrejmila až na výzvu súdu na opísanie rozhodných skutočností, pričom o výšku vrátených peňažných prostriedkov neznížila istinu, ktorej sa domáhala proti odporcovi. Nezrovnalosti súd videl aj vo vyjadrení navrhovateľky, že sa ústne s manželmi B. dohodla na splatení pôžičky v sume 2.157,60 € (65.000,-- Sk) do jedného roka v spojení s tvrdením, že finančné prostriedky v sume 663,88 € (20.000,-- Sk) odovzdala odporcovi začiatkom roka 2007, keď z listiny s názvom Pôžička vyplýva, že suma 2.157,60 € (65.000,-- Sk) mala byť splatená do 28. februára 2007. Aj tieto nezrovnalosti spochybňovali dôveryhodnosť tvrdení navrhovateľky. Rozsudok odôvodnil ustanovením § 657, § 558 Občianskeho zákonníka. Úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, keďže ich náhradu nežiadal. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie navrhovateľka dôvodiac (len) tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa spočíva na neúplne zistenom skutkovom stave veci, že súd nevykonal navrhnutý dôkaz - nerešpektoval jej návrh zo dňa 28.9.2010 na vypočutie svedka F. F., že na základe vykonaných dôkazov súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd nebral do úvahy, že dohoda o pôžičke s názvom „Pôžička“ je podpísaná odporcom Ľ. B. ako dlžníkom, I. B. ako ručiteľom a ňom ako veriteľom; z obsahu tam uvedeného vyplýva, že odporca aj peniaze prevzal, inak by sa pod uvedený text nepodpísal. Listinu ako závažnú a jedinú písomne doloženú skutočnosť však súd pri rozhodovaní nevzal do úvahy, a to aj napriek tomu, že ju podpísali všetci účastníci a že účelové vyjadrenia odporcu a ručiteľa v odôvodnení rozsudku nie sú podložené žiadnym dôveryhodným dôkazom. Svedok F. F. sa osobne poznal s osobami podpísanými na listine pod názvom „Pôžička“ a osobne (za účasti ručiteľa a veriteľa) spísal návrh na súd, a preto jeho svedecká výpoveď môže byť mimoriadne dôležitá na vyvrátenie prípadných pochybností vo veci dohody o pôžičke. Súd preto nevyhodnotil skutkový stav dôkladne a správne pri vydaní svojho rozhodnutia. Odvolaciemu súdu navrhla preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a jej návrhu vyhovieť; žiadala náhradu trov konania. Odporca odvolanie nepodal. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky dôvodil, že od navrhovateľky si žiadne peniaze nepožičal, navrhovateľka je pre neho cudzia žena, ktorú videl asi tri krát. S jeho bývalou manželkou boli kamarátky, spolu pracovali v jednej firme a dôverovali si. Navrhovateľka jeho manželke požičala 20.000,-- Sk (670,-- €) a sám bol svedkom, ručiteľom. Peniaze do jedného roka boli navrhovateľke vrátené poštovými poukážkami v sume 16.000,-- Sk (533,-- €) a suma 4.000,-- Sk (133,-- €) bola vrátená v robote na šatni od jeho manželky. Pridržiava sa svojej výpovede v konaní pred súdom prvého stupňa, tento súd postupoval správne, spravodlivo, sám je nevinný. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. l O.s.p. v znení účinnom od 1.1.2013, ďalej len O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžadoval to dôležitý verejný záujem). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 17. apríla 2013 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci upovedomení zákonným spôsobom. Rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a keďže sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, ako správnymi dôvodmi, rozsudok odvolacieho súdu už iné dôvody neobsahuje (§ 219 ods. l, 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku odvolací súd však považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné. V konaní navrhovateľka nepreukázala žiadnymi relevantnými právnymi skutočnosťami svoje tvrdenie a síce, žeby poskytla odporcovi pôžičku peňazí a žeby odporca svoju povinnosť doteraz nesplnil. Neuviedla, na akú okolnosť by mal svedok F. F. vypovedať, nestalo sa tak ani v odvolacom konaní. Skutočnosť, že sa s účastníkmi, so I. B., osobne poznal, nemá v prejednávanej veci právny význam. Totiž ako nepochybne vyplýva z obsahu spisu, predovšetkým z výpovede účastníkov, svedkyne, osobne nebol prítomný pri žiadnom úkone účastníkov týkajúcich sa prejednávanej veci; nebol svedkom pri žiadosti o poskytnutie peňazí, pri uzatváraní zmluvy o pôžičke, pri odovzdávaní a preberaní peňazí, o spôsobe ich vrátenia. Súd vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery a vec rozhodol správne aj po právnej stránke. Nie sú tak dané odvolacie dôvody uvádzané navrhovateľkou. Navrhovateľka v odvolaní neuvádzala žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé privodiť jej priaznivé rozhodnutie. Súd prvého stupňa sa pri rozhodovaní vyporiadal so všetkými pre vec podstatnými právnymi skutočnosťami, rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 O.s.p. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že sama navrhovateľka nevypovedala jednoznačne, v jej výpovediach ústnych, písomných sú značné, podstatné rozpory, ako ich aj sám súd prvého stupňa označil a že tieto rozpory neodstránila. Nik iný, len navrhovateľka sama rozpory odstrániť mala a mohla, čo sa v priebehu celého konania nestalo; nik iný, a teda ani ňou označený svedok takúto spôsobilosť nemal. Znamená to, že navrhovateľkou navrhované doplnenie dokazovania výsluchom svedka F. F. by bolo nadbytočné, nehospodárne a nemalo by za následok iné rozhodnutie súdu. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľka, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5Cdo 218/2009, 3Cdo 51/2011, 7Cdo 56/2011). Odvolací súd nedoručoval navrhovateľke vyjadrenie odporcu k jej odvolaniu proti rozsudku, pretože v ňom odporca (opakovane) uvádzal dôvody, pre vec síce podstatné, vyplývajúce ale z jeho písomného, ústneho vyjadrenia v konaní pred súdom prvého stupňa. Aj prípadné vyjadrenie sa navrhovateľky k danému vyjadreniu by neovplyvnilo rozhodnutie odvolacieho súdu. V tomto smere potom ani nemožno dôvodiť, že týmto postupom súdu navrhovateľke bola odňatá možnosť konať pred súdom, žeby jej súd odňal ústavné právo na súdnu ochranu. Odporcovi úspešnému aj v odvolacom konaní odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže ich náhradu nežiadal (§ 224 ods. l, § 142 ods. l O.s.p.). V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona). Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.