Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11Co/4/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109201582 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1109201582.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členov senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľky: I. P., B..XX.XX.XXXX, bytom H. XX, Š., občan SR, zastúpená: JUDr. Petrom Vačokom, advokátom, so sídlom Vazovova 9/A, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská G. Z. T. U. U. G., Ž. B. Č.. XX, X., o náhradu škody, na odvolania navrhovateľky a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14.7.2011, č.k. 24C/30/09-98, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0 ) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu škody vo výške X.XXX.XX euro a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške X.XXX euro, všetko v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku návrh zamietol. Rozhodnutie právne odôvodnil § 27 ods.1,2 zák.č. 514/2003 Z.z., § 1 ods.1,2, §2, §4 ods.1, §5 ods.1,2, §9 ods.1, § 10 zák.č. 58/1969 Zb. dospejúc po vykonanom dokazovaní k názoru, že v spore je daná pasívna vecná legitimácia označeného odporcu z dôvodu, že uznesenie o vznesení obvinenia, ako aj rozhodnutie o vzatí do väzby od ktorých sa odvíja časť nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy za väzbu boli vydané v trestnom konaní. Mal za to, že nároky z týchto dvoch nezákonných rozhodnutí treba s poukazom na ustanovenie § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. posudzovať podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánom štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom pri zohľadnení, že nárok navrhovateľky uplatnený v podaní zo dňa 11.9.2008 príslušnému ústrednému orgánu - Ministerstvo spravodlivosti SR nebol v rámci predbežného prerokovania nároku uspokojený. Pokiaľ ide o nárok navrhovateľky o náklady jej obhajoby v trestnom konaní v celkovej výške X.XXX,XX euro konštatoval, že náklady na obhajobu navrhovateľky v trestnom konaní boli bezprostredne vyvolané nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa o vznesení obvinenia a úkony obhajcu v trestnom konaní boli vykonané a cielené na zmenu nezákonného stavu. Nezákonné rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní - vznesenie obvinenia vyvolali zo strany obhajoby procesné úkony smerujúce k odstráneniu nežiadúcich právnych dôsledkov pre navrhovateľku, ktoré by v prípade správneho rozhodnutia neboli potrebné čo znamená, že náklady vynaložené na takéto úkony obhajoby sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania súd prvého stupňa priznal navrhovateľke náhradu škody, ktorá jej vznikla zaplatením náhrady trov obhajoby vo výške XXX.XX euro (XX.XXX,-Sk), teda nákladov spojených výlučne s výkonom obhajoby obhajcom Y.. Š. X. so sídlom v I.. Priznanú náhradu nákladov jej obhajoby vo výške XXX,XX euro odôvodnil tým, že v konaní mal preukázané uhradenie sumy navrhovateľkou v uvedenej výške ( dňa 7.7.2003 ako zálohu) a tým, že uhradenie celkovej sumy vo výške X.XXX,XX euro obhajcovi v konaní nepreukázala. Pri priznávaní nákladov obhajoby zohľadnil výšku tarifnej odmeny za obhajobu v trestnom konaní pre rok 2003 až 2005 ( § 15 ods.1 vyhl.č. 163/2002 Z.z.) a realizované úkony právnej služby v celkovej výške XXX,XX euro zohľadňujúc dôkaznú situáciu na strane navrhovateľky. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu škody na strate na zárobku za obdobie od augusta 2003 kedy bola navrhovateľka personálnym rozkazom T. P. U. prepustená zo služobného pomeru do marca 2005, kedy si našla zamestnanie v celkovej sume XX.XXX,XX euro dospel súd prvého stupňa k názoru o opodstatnenosti nároku na náhradu ušlého zisku spôsobeného rozhodnutím o väzbe v súlade s § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. za obdobie od 2.7.2003 do 26.9.2003, kedy bola vo väzbe. V tejto súvislosti konštatoval, že predpokladom pre priznanie nároku na náhrady škody a aj ušlého zisku je preukázanie všetkých troch predpokladov súčasne - vznik ušlého zisku, väzby, príčinnej súvislosti medzi väzbou a ušlým ziskom. Podľa názoru súdu prvého stupňa neexistencia zamestnania a následne príjmu navrhovateľky potom, ako bola z väzby prepustená, nie je v príčinnej súvislosti s väzbou, ale v príčinnej súvislosti s jej prepustením zo služobného pomeru, za čo odporca nezodpovedá. Navrhovateľka v konaní nepreukázala, že ju zamestnávatelia odmietli zamestnať z dôvodu, že je trestne stíhaná a prácu si 15. marca 2005 našla i napriek tomu, že trestné stíhanie voči nej stále pokračovalo a bolo skončené až 18.1.2008. Pri určovaní výšky náhrady škody predstavujúcej náhradu za stratu na zárobku za uplatnené obdobie trvania väzby od augusta 2003 do 26.9.2003 v celkovej sume XX.XXX,XX,- Sk (X.XXX,XX euro) súd prvého stupňa vychádzal s navrhovateľkou uplatnenej výšky priemernej mesačnej mzdy XXX,XX euro (XX.XXX,- Sk) zohľadniac fakt, že čistá mzda predstavuje ušlý zisk, o ktorý sa nezväčšil majetok navrhovateľky ( pretože počas trvania väzby nemohla pracovať a poberať za prácu mzdu) a napokon to, že v návrhu si navrhovateľka stratu na zárobku uplatnila až za obdobie od augusta 2003 až marec 2005. V prevyšujúcej časti návrh na zaplatenie náhrady škody pozostávajúcej zo straty na zárobku ako nedôvodný zamietol. Pri posudzovaní návrhu na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške XXX.XXX,XX euro súd prvého stupňa konštatoval, že na danú vec je treba aplikovať zák. č. 58/1969 Zb., ktorý výslovne náhradu nemajetkovej ujmy pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o väzbe neumožňuje. Po zohľadnení článkov Ústavy SR o ľudských právach a základných slobodách, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky konštatoval, že pri výklade zák. č. 58/1969 Zb tak, aby bol konformný s Ústavou SR treba prijať záver, že pod pojmom náhrada škody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Zákon č. 514/2003 Z.z. už tento pojem výslovne upravuje, pričom jeho cieľom je to isté ako u zákona č. 58/1969 Zb., a to odškodniť osoby za škodu, ktorá im vznikla nezákonným rozhodnutím prípadne nesprávnym úradným postupom orgánov štátnej moci. Pri nepripustení možnosti odškodnenia nemajetkovej ujmy vzniknutej nezákonným rozhodnutím o vzatí do väzby podľa zák. č. 58/1969 Zb. by poškodené osoby, ktorým škoda vznikla z tohto dôvodu pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z. boli oproti osobám, ktorým škoda vznikla z toho istého dôvodu, avšak už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., znevýhodnené a nedošlo by u nich k odškodneniu preukázateľne vzniknutej nemajetkovej ujmy. Poukazujúc na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Cdo 177/2005 v zmysle ktorého "nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia §5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb." potom dospel k záveru, že výšku nemajetkovej ujmy ustálil voľnou úvahou s prihliadnutím k ust. § 17 ods. 3 a 4 zákona 514/2003 Z.z.. Po ustálení právneho názoru prezentovaného v odôvodnení rozhodnutia pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zohľadnil výšku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR v roku 2002 ( XX.XXX,- Sk, t.j. XXX,- Sk denne), dĺžku trvania väzby ( od 2.7.2003 do 26.9.2003, t.j. 87 dní ), osobné pomery navrhovateľky dotknuté rozhodnutím o väzbe (navrhovateľka bola príslušníčkou policajného zboru , po návrate z väzby ostala bez práce dlhší čas a bez príjmu, väzba negatívne zasiahla do jej osobného života, vznikli jej zdravotné problémy psychického charakteru, liečila sa antidepresívami, vyhýbala sa spoločnosti a v dôsledku vplyvu skutočností spojených s väzbou nedokončila vysokú školu ) a s prihliadnutím na ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. jej priznal právo na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške X.XXX euro, zodpovedajúcej sume XX euro za 1 deň väzby (XX x XX = X.XXX euro). V tejto súvislosti naviac zdôraznil, že väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného, ktorý je prípustný podľa článku 17 Ústavy SR. Vo zvyšnej časti nemajetkovej ujmy návrh navrhovateľky zamietol, nakoľko ho považoval za nadhodnotený, pričom v konaní nevyšli najavo také skutočnosti, resp. negatívne dopady väzby takej intenzity, ktoré by žalovaný nárok odôvodňovali v plnej výške. V súvislosti s odvodzovaním nároku na náhradu nemajetkovej ujmy aj od nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v prieťahoch v konaní ( keďže trestné stíhanie trvalo od 1.7.2003 do 18.1.2008) súd prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľka počas konania nepreukázala, že by bola v značnej miere znížená jej dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti v príčinnej súvislosti s prieťahmi v trestnom konaní, resp. v súvislosti s dĺžkou trestného konania. Z vykonaného dokazovania (výpovede samotnej navrhovateľky a otca navrhovateľky ) vyplynulo, že jej životná situácia, či už v oblasti pracovnej, rodinnej a spoločenskej sa zhoršila hneď po vznesení obvinenia, počas väzby a bezprostredne po návrate z väzby. Následky zásahu do jej osobnostných práva sa v ďalšom období nezhoršovali, postupne si našla prácu, situácia v rodine a v blízkom okolí sa upokojila. Súd prvého stupňa v súvislosti s týmto uplatneným nárokom konštatoval, že uplatnená nemajetková ujma, na ktorú navrhovateľka v konaní poukázala, nie je v príčinnej súvislosti s vyššie uvedenými prieťahmi. Pokiaľ ide o tvrdenia navrhovateľky o jej vystavení mediálnemu tlaku, pretože boli v denníku Nový čas publikované informácie spolu s fotografiami zo zatýkania uviedol, že za prípadný zásah do jej osobnostných práv médiami odporca nezodpovedá. Proti zamietajúcemu výroku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka navrhujúc, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil a návrhu v celom rozsahu vyhovel. Pokiaľ ide o zamietajúci výrok týkajúci sa náhrady trov obhajoby konštatovala, že súd prvého stupňa v nedostatočnej miere prihliadol na predložený doklad - faktúru č. I. XX-XX zo dňa 7.3.2008, na základe ktorej Y.. Š. X. vyfakturoval odmenu za jej obhajobu v trestnej veci vo výške X.XXX,XX euro ( XX.XXX,- Sk) poukazujúc na to, že pokiaľ by táto suma nebola uhradená, nepochybne by Y.. X. inicioval kroky k vymoženiu dlžnej sumy za poskytnuté právne služby. Súd prvého stupňa v súvislosti s posudzovaním nároku na ušlý zisk ( stratu na zárobku ) dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam keď neprihliadol na skutočnosť, že bola personálnym rozkazom T. P. U. zo dňa 8.8.2003 v dôsledku vznesenia obvinenia prepustená zo služobného pomeru. Strata na zárobku preto nastala v jej prípade v priamej príčinnej súvislosti s personálnym rozkazom aj v podobe straty na zárobku po jej prepustení z väzby. Na nárok na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce nárok na ochranu osobnosti. V dôsledku nesprávneho úradného postupu prokuratúry a vyšetrovateľa trestné stíhanie prebiehalo viac ako 5 rokov ( od r. 2003 do r. 2008), v dôsledku čoho bola vystavená neistote v zásadných otázkach svojej budúcnosti a budúcnosti svojej rodiny. Navrhovateľka nesúhlasila s konštatáciou súdu prvého stupňa o tom, že uplatnená nemajetková ujma nie je v priamej príčinnej súvislosti s uvedenými prieťahmi a ani s výškou priznanej nemajetkovej ujmy nezohľadňujúcej, že po návrate z väzby ostala dlhší čas bez práce a bez príjmu, väzba negatívne zasiahla do jej osobného života, vznikli jej zdravotné problém psychického rázu, vyhýbala sa spoločnosti a nedokončila vysokú školu. S ohľadom na zistenia súdu prvého stupňa považovala priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy za neprimerane nízku. Proti prisudzujúcemu výroku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca navrhujúc, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh v celom rozsahu zamietne . Odporca poukázal na nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, kedy pri poukázaní na § 1, § 4 ods.1 zák.č. 58/1969 Zb. v platnom znení síce existuje jeden z predpokladov zodpovednosti za škodu, neexistuje však nezákonné rozhodnutie a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Trestné konanie vedené proti navrhovateľke prebiehalo v súlade s Trestným poriadkom a iba samotná skutočnosť, že voči navrhovateľke bolo trestné stíhanie zastavené nezakladá automaticky jej nárok na náhradu škody náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie . Oslobodenie spod obžaloby, resp. zastavenie trestného stíhania neznamená, že tu neboli podmienky pre vznesenie obvinenia. Ak v čase zásahu sú splnené zákonom predvídané podmienky, ide o zásah zákonný, a preto aj oprávnený ( rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo 150/2003 zo dňa20.10.2005). Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov oboch podaných odvolaní, t.j. v celom rozsahu ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.) keďže sa nejednalo o prípad, kedy je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, v danej veci súd prvého stupňa nerozhodol podľa § 115a O.s.p., nejedná sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie odvolacieho pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolania navrhovateľky a odporcu nie sú podané dôvodne. Súd prvého stupňa v danom prípade riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu na zaplatenie náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. neprávnym úradným postupom orgánov štátu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 219 ods.2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa po dokazovaní vykonanom v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu škody vo výške X.XXX.XX euro a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške X.XXX euro, všetko v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku návrh zamietol a v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky relevantného charakteru, na ktorých posúdenie nemali vplyv okolnosti uvedené oboma odvolateľmi v odvolaniach. Na základe uvedeného, osvojac si dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Reagujúc na námietky oboch odvolateľov uvedených v odvolaniach v záujme doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd konštatuje, že vnútorné presvedčenie súdu ( ako výsledok hodnotenia dôkazov ) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca , prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vykonaným dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Na základe uvedeného odvolací súd neakceptoval odvolaciu námietku o nesprávnych skutkových záveroch súdu prvého stupňa, keď okolnosti namietané navrhovateľkou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov týkajúcich sa dôkazného bremena na preukázanie okolnosti zaplatenia trov obhajoby v trestnom konaní v uplatnenej výške, zhodnotenia priznanej náhrady na strate na zárobku a i náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. K námietke oboch odvolateľov o tom, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci prvostupňový súd zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. V danej veci je nesporné, že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v B. zo dňa 9.7.2003 č. W.-XX/OVVK-XXXX-U. bolo proti navrhovateľke vznesené obvinenie pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1, ods. 2, spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. na tom skutkovom základe, že v presne nezistenom čase od začiatku roku 2002 do 30.6.2003 v Š. na hraničnom priechode medzi Slovenskou republikou a T. republikou Š.-L. ako pracovník Odboru hraničnej kontroly Š., Úradu hraničnej a cudzineckej polície PZ žiadala neoprávnene od občanov RD. finančnú hotovosť - úplatok od XXX do XXXX K. na osobu za vystavenie potvrdenia do cestovného dokladu o vstupe na územie Slovenskej republiky, čím konala v rozpore s §6 ods. 1 písm. e) zák. č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov v rozpore zo zákonom o Policajnom zbore č. 171/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov. Dňa 5.7.2003 Okresný súd v Nitre uznesením rozhodol o vzatí navrhovateľky do väzby, nakoľko dospel k záveru, že ponechaním obvinených na slobode by títo mohli vplývať na doposiaľ nevypočutých obvinených, prípadne na osoby podozrivé a doposiaľ neobvinené, ako aj na svedkov a tak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Z väzby bola navrhovateľka prepustená dňa 26.9.2003 na základe uznesenia o prepustení z väzby. Trestné stíhanie pre vyššie uvedené trestné činy, pre ktoré bolo vznesené obvinenie, bolo voči navrhovateľke zastavené uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 18.1.2008, Z.. P. R. XXX/XX-XXX . Z obsahu uznesenia o zastavení trestného stíhania jednoznačne vyplýva, že nebolo preukázané, že sa navrhovateľka dopustila skutku dávaného jej za vinu, práve naopak Úrad špeciálnej prokuratúry mal za to, že je nepochybné, že skutok obvinení nespáchali. Vo vzťahu k odvolacím námietkam odporcu odvolací súd konštatuje, že trestné stíhanie a v rámci neho aj prípadný výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahujú do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto sú spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby, prípadne výkon uloženého trestu, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Medzi prípady vadného pozbavenia osobnej slobody patria aj prípady, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe v zmysle ustanovenia § 5 zák.č. 58/1969 Zb., podľa ktorého označené prípady pozbavenia osobnej slobody (napriek inak zákonnému rozhodnutiu o väzbe) sankcionuje zodpovednosťou štátu za škodu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti s väzbou. Ustanovenie § 5 zák. č. 58/1969 Zb. v platnom znení zakladá zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe. Subjektmi tejto zodpovednosti sú štát na jednej strane a na druhej strane ten, na kom bola väzba vykonaná. Podmienkami tejto zodpovednosti sú rozhodnutie o väzbe, škoda a príčinná súvislosť medzi nimi. Predpokladom zodpovednosti je skutočnosť, že voči tomu, na kom bola väzba vykonaná, bolo trestné stíhanie zastavené, alebo bol oslobodený spod obžaloby. Námietka odporcu o nesplnení existencie nezákonného rozhodnutia ako jedného zo zákonných predpokladov zodpovednostného vzťahu posudzovaného podľa ust. zák.č. 58/1969 Zb. potom nie je potom v posudzovanom prípade opodstatnená. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu, ktorý prihliadajúc na ním zohľadňované a v rozhodnutí podrobne odôvodnené skutkové okolnosti prípadu priznal navrhovateľke v konaní preukázanú náhradu nákladov za trovy obhajoby v trestnom konaní vo výške XXX,XX euro , náhradu škody za stratu na zárobku v období od 1.8.2003 do 26.9.2003 v celkovej výške X.XXX,XX euro a i náhradu nemajetkovej ujmy súvisiacej s výkonom väzby v celkovej výške X.XXX euro pri ktorej správne zohľadnil, že v prípade navrhovateľky je nutné ( vzhľadom na dokazovaním zistené okolnosti prípadu ) jej postupom podľa ust. § 17 ods. 2,3 zák.č. 514/2003 Z.z. priznať i náhradu v nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odvolací súd sa stotožnil i s úvahou súdu prvého stupňa o tom, že v konaní nebola bez akejkoľvek pochybnosti preukázaná príčinná súvislosť medzi okolnosťami, ktorými navrhovateľka odôvodňovala požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy a nesprávnym úradným postupom spočívajúcom v prieťahoch v trestnom konaní trvajúcom v období od 1.7.2003 do 18.1.2008. K navrhovateľkou v odvolacom konaní predloženému rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.2.2012, č.k. 4Co 295/2011-173 je treba uviesť, že označené rozhodnutie ( ktorého predmetom je rovnako náhrada škody spôsobená nezákonným rozhodnutím o väzbe ) nie je pre odvolací súd záväzné - označené rozhodnutie vychádza zo zistených konkrétnych okolností daného prejednávaného prípadu a jeho závery nie je možné v posudzovanej veci zohľadniť. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.1,2 O.s.p. potvrdil. Keďže v rozhodnutí súdu prvého stupňa nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods.3 O.s.p., o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa ( § 224 ods.4 O.s.p.). Poučenie: P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.