Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/138/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109208491 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1109208491.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: E. S. N. V. G., IČO: XX XXX XXX, K. J. Č.. X, G., proti odporcom: 1/ S. Š., nar. X. XX. XXXX, bytom K. E. S. Č.. X, G., 2/ L. Š., nar. X. X. XXXX, bytom K. E. S. Č.. X, G., o vypratanie ubytovacej jednotky, na odvolanie odporcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16. januára 2012, č. k. 16C/74/2009 - 207, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporcom 1/ a 2/ spolu s osobami, ktoré s nimi bývajú, povinnosť vypratať a protokolárne odovzdať ubytovaciu bunku číslo XXX, pozostávajúcu z jednej izby, kuchyne, predsiene a príslušenstva, nachádzajúcu sa na treťom poschodí ubytovne "K." na ulici K. E. S. Č. X I. G., zapísanú na liste vlastníctva číslo XXXX, súpisné číslo XXXX, na parcele číslo XXXX/X, do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, bez nároku na akúkoľvek bytovú náhradu. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 126, § 300 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, účinného v čase uzavretia Zmluvy o poskytnutí ubytovacej služby v spoločnej ubytovni „K. K. J..K.. G., § 578, § 754 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vecne preukázanou aktívnou legitimáciou navrhovateľa v konaní, nakoľko preukázal vlastníctvo k ubytovni, v ktorej sa ubytovacia bunka nachádza, ako i to, že odporcovia 1/ a 2/ ubytovaciu jednotku č. XXX užívajú bez právneho dôvodu, keď dohodnutá doba ubytovania dňom 1. 9. 1992 uplynula. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že Zmluva o poskytnutí ubytovacej služby, na základe, ktorej bola odporcovi 1/ poskytnutá ubytovacia bunka č. XXX, mala zabezpečiť poskytnutie iba prechodného ubytovania, a to na dobu maximálne 5 rokov odo dňa ubytovania, a keďže bola uzavretá dňa 1. 9. 1987, dohodnutá doba ubytovania uplynula dňa 01.09.1992 a preto odporcovia 1/ a 2/ rade, od 2. 9. 1992 užívajú ubytovaciu bunku bez právneho dôvodu. Nestotožnil sa s argumentáciou odporcov 1/ a 2/, že zo zmluvy o ubytovaní vyplýva, že ubytovanie v ubytovni im bolo poskytnuté do doby definitívneho vyriešenia bytového problému a pokiaľ zamestnávateľ odporcu 1/. K. Š..K.. si tento záväzok nesplnil, prešla táto povinnosť na navrhovateľa, nakoľko navrhovateľ na základe rozhodnutia Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku č. 68 zo dňa 8. 7. 1994 nadobudol túto časť majetku aj so všetkými právami a záväzkami, ktoré súvisia s prevádzaným majetkom, ako ani s tvrdením, že doba nájmu v zmluve dohodnutá nebola, nakoľko z danej zmluvy jednoznačne vyplýva, že bola uzavretá na prechodné ubytovanie a to maximálne na dobu 5 rokov. Vo vzťahu k tvrdeniu odporcov 1/ a 2/, že počas celého obdobia počas, ktorého užívali ubytovaciu bunku, platili nájomné a preddavky za služby na základe predpisov zo strany navrhovateľa, súd prvého stupňa uviedol, že s užívaním ubytovacej bunky súvisí aj povinnosť uhrádzať platby za jej užívanie, z čoho vyplýva, že navrhovateľ spracúval dokumentáciu súvisiacu s evidovaním platieb odporcov a teda mal povinnosť odporcom zasielať oznámenia o výške stanovených platieb a pod., a k tvrdeniu odporcov, že navrhovateľ mal povinnosť v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov previesť predmetnú ubytovaciu bunku na základe ich žiadosti do ich vlastníctva, uviedol, že takáto povinnosť navrhovateľovi zo žiadnych zákonných ustanovení nevyplýva, nakoľko v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z., je prenajímateľ povinný previesť do vlastníctva byt nájomcovi v prípade, že sa jedná o byt v bytovom dome a je medzi prenajímateľom a nájomcom uzavretá nájomná zmluva na dobu neurčitú, pričom v danom prípade ani jedna z týchto podmienok splnená nebola. Poukázal na skutočnosť, že z výpisu z Listu vlastníctva č. XXXX vyplýva, že stavba, v ktorej sa ubytovacia bunka nachádza nie je bytovým domom, stavba je označená ako iná budova, skutočnosť ktorá vyplýva i z rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia Bratislava I, číslo OÚŽP 3505/92-1953/93/H/101/ Mich zo dňa 12. 8. 1993, ktorým bolo povolené užívanie stavby trvalej ubytovne s tým, že odporca 1/ nemal uzavretú nájomnú zmluvu, ale zmluvu o poskytnutí ubytovacej služby v spoločnej ubytovni a to na dobu určitú. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal ďalej na skutočnosť, že v priebehu konania navrhovateľ nad rámec svojej zákonnej povinnosti sa snažil riešiť bytovú otázku odporcov, a to pridelením dvojizbového bytu na ul. K. H. I. G., avšak odporcovia pridelený byt odmietli. Uloženie povinnosti vypratať ubytovaciu bunku č. XXX bez nároku na poskytnutie akejkoľvek bytovej náhrady odôvodnil súd prvého stupňa tým, že mal v konaní preukázané splnenie podmienok na ochranu vlastníckeho práva navrhovateľa, ktorého sa navrhovateľ domáhal, keď bolo preukázané, že navrhovateľ je vlastníkom nehnuteľnosti, v ktorej sa ubytovacia bunku číslo XXX nachádza, ako i skutočnosť, že odporcovia 1/ a 2/ ubytovaciu bunku užívajú neoprávnene, keď doba prechodného ubytovania, ktorá bola dohodnutá na určitý čas, uplynula dňom 1. 9. 1992 s tým, že pri zániku vzťahu z prechodného ubytovania podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a ani podľa ustanovení bytových predpisov, právny nárok na bytovú náhradu nevzniká. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom navrhovateľa v konaní, ktorému priznal právo na náhradu trov spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku za návrh v sume 98, 50 eur. Proti tomuto rozsudku podali odporcovia 1/ a 2/ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhli napadnutý rozsudok zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť s tým, že v prípade potvrdenia prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom, žiadali vysloviť prípustnosť dovolania, nakoľko ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Odporcovia 1/ a 2/ zároveň žiadali priznať právo na náhradu trov konania. Poukázali na skutočnosť, že z čl. 1 Zmluvy o poskytnutí ubytovacej služby vyplýva, že ubytovacia bunka sa poskytuje zamestnancovi J.. K.. K., so zámerom stabilizácie, z čl. 2 Zmluvy, že je určená do doby definitívneho vyriešenia bytového problému, čo znamená, že bola viazaná na skutočnosť, ktorá môže nastať a ktorá nie je presne časovo definovaná a bola záväzkom zamestnávateľa odporcu 1/, z dôvodu ktorého sa nestotožnili s právnym záverom prvostupňového súdu o uzavretí danej Zmluvy na dobu určitú, najviac v trvaní päť rokov, nakoľko tento záver odporuje predovšetkým zámeru a účelu predmetného záväzkového vzťahu „stabilizácia“ a definitívne vyriešenie bytového problému. Poukázali na skutočnosť, že trvanie zmluvného vzťahu sa môže riadiť rôznymi okolnosťami spojenými s účelom ubytovania (§ 560, 676 Občianskeho zákonníka) a nakoľko skutočnosť, ako definitívne vyriešenie bytového problému zo strany štátneho podniku K. G. nenastala, medzi účastníkmi - Š.. K.. K. G., ako bývalým vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a odporcom 1/, ako užívateľom malometrážneho ubytovacieho priestoru č. XXX, existoval nerušený záväzkový právny vzťah do dňa zrušenia podniku bez likvidácie, t. j. do dňa 31. júla 1995, a prevode všetkého majetku zrušeného podniku v súlade so schváleným privatizačným projektom zo zákona, na Fond národného majetku Slovenskej republiky, rozhodnutím číslo 584/M/M - 95 zo dňa 24. 7. 1995. Odporcovia 1/ a 2/ vo svojom odvolaní ďalej uviedli, že na základe Zmluvy o prevode privatizovaného majetku č. 68 o privatizácii časti podniku K., Š. K. na E. S. N. G. zo dňa 31. 7. 1995 mal súd prvého stupňa usúdiť, že navrhovateľovi chýba aktívna legitimácia a preto tvrdenia, že zasahujú neoprávnene do vlastníckeho práva navrhovateľa od 2. 9. 1992 sú neopodstatnené z dôvodu, že do dňa 31. 7. 1995 nebol podielovým spoluvlastníkom objektu K. E.J. S. Č.. X, s poukazom na výpis z Listu vlastníctva č. XXXX. Poukázali na skutočnosť, že v priebehu konania bolo preukázané, že medzi navrhovateľom a odporcom 1/ existuje záväzkovo právny vzťah s tým, že listom č. 063 - 2054/95 zo dňa 25. 8. 1995 navrhovateľ sám oznámil, že došlo k zmene vlastníctva a správcovstva, čím oznámil, že vstúpil do právneho postavenia prenajímateľa predmetnej nehnuteľnosti - ubytovňa E. S. Č.. X a odporca 1/ zostal v roli oprávneného nájomcu s tým, že predmet a účel nájmu sa nezmenil. Za nesprávny považovali názor prvostupňového súdu o neoprávnenom užívaní predmetnej nehnuteľnosti odo dňa 2. 9. 1992, nakoľko sám navrhovateľ prvostupňovému súdu preukázal, doložením aktuálneho evidenčného listu a mandátnej zmluvy č. X/ XXXX zo dňa 16. 1. 2004, že zmluvný vzťah medzi ním a odporcom 1/ existuje a právny dôvod nadväzuje na zmluvu zo dňa 1. 9. 1987 a po celú dobu, po nadobudnutí privatizovaného majetku vo vzťahu k odporcom sa tak aj správal, prenechal za odplatu na užívanie byt (evidenčný list platný od 1. 1. 2004: typ priestoru - byt, kategória bytu 1). Uviedli, že podľa Občianskeho zákonníka platného v čase nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti bolo možné uzavrieť zmluvu o ubytovaní ústne, prípadne mlčky s tým, že zákon neustanovoval písomnú formu ako podmienku platnosti aj nájomnej zmluvy k bytu a v prípade, ak sa nájomná zmluva neuzavrela písomne, musela sa o jej obsahu spísať zápisnica, pričom nevyhotovenie zápisnice, nie je v zákone sankcionované. Podľa názoru odporcov taká zmluva o nájme malometrážneho ubytovacieho priestoru/bytu č. XXX medzi navrhovateľom a odporcom 1/ uzavretá bola, mala všetky obligatórne znaky, pričom navrhovateľ žiadnym spôsobom v priebehu konania nepreukázal zánik tejto zmluvy medzi ním a odporcom 1/, na základe právneho úkonu zo strany niektorého z účastníkov záväzkovo právneho vzťahu a zároveň uviedli, že v priebehu prvostupňového konania preukázali aj antidiskriminačný charakter návrhu. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcov 1/ a 2/ uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti. Poukázal na skutočnosť, že súd prvého stupňa v posudzovanej veci vykonal rozsiahle dokazovanie a v odôvodnení napadnutého rozsudku značnú pozornosť venoval vyjadreniam a námietkam odporcov, poskytol im dostatočný časový priestor na preukázanie ich tvrdení a v súlade so zásadou priamosti občianskeho súdneho konania je vecou súdu, zhodnotiť skutkový stav na základe dokazovania, ktoré vykonal, aj keď účastníci konania názor súdu nezdieľajú. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že odporcovia odkazujú na čl. 1 Zmluvy o poskytnutí ubytovacej služby v spoločnej ubytovni „K. K. J.. K.. G., K. E. S. Č.. X, podľa ktorého sa ubytovacia bunka poskytuje zamestnancovi J.. K.. K., so zámerom stabilizácie a zrejme zámerne neuviedli úvodné ustanovenia zmluvy o poskytnutí ubytovacej služby, z ktorých jednoznačne vyplýva, že úmyslom zmluvných strán bolo vyhovieť žiadosti o prechodné ubytovanie žiadateľovi, ako budúcemu ubytovateľovi ubytovacej bunky v ubytovni J.. K.. K. - K.. Uviedol, že z ustanovení Zmluvy o poskytnutí ubytovacej služby vyplýva vôľa poskytnúť ubytovacie služby prechodne do určitého času, do doby, kým si odporcovia zabezpečia ubytovanie iným spôsobom, respektíve do ukončenia pracovného pomeru s odporcom 1/ a odporcami uvádzané skutočnosti neumožňujú vyvodiť záver, že by ubytovateľ mal vôľu prevziať na seba záväzok definitívne vyriešiť otázku ubytovania odporcov, nakoľko v konaní bolo bezpečne preukázané, že J.. K.. K. poskytol ubytovacie služby v spoločnej ubytovni svojím zamestnancom na prechodné obdobie, do doby vyriešenia ich bytovej otázky, do skončenia pracovného pomeru, alebo s explicitným určením časového limitu doby ubytovania, pričom v prípade odporcov bola výslovne stanovená prechodnosť poskytnutého ubytovania maximálnym ohraničením päť rokov od ubytovania. Uviedol, že použitie terminológie „definitívne vyriešenie bytového problému“ bez ďalšieho, nijakým spôsobom nelegitimuje ďalšie užívanie ubytovacej bunky odporcami po uplynutí dohodnutej doby užívania z dôvodu nevyriešenia ich bytovej problematiky a zároveň nesvedčí o prolongovaní zmluvného vzťahu. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že tvrdenie odporcov v podanom odvolaní, že samotným pokračovaním užívania ubytovacej bunky a prijímaním platieb spojených s užívaním ubytovacej bunky došlo k zmene zmluvy o poskytovaní ubytovacej služby tak, že bola uzavretá na dobu neurčitú a neskôr vo svojom odvolaní paradoxne proklamujú, už aj konkludentné založenie nájomného vzťahu, nemá žiadnu oporu v zákone. Prijatie platby, ktorá bola navyše niekoľko rokov poddimenzovaná v porovnaní s výškou vlastníkom uhrádzaných výdavkov na objekt, poukazovanej za užívanie cudzej veci, nevypovedá o existencii užívacieho práva k ubytovacej bunke a zároveň nesúhlasil s tvrdením odporcov o nedostatku jeho vecnej aktívnej legitimácie v tomto konaní ku dňu 2. 9. 1992, nakoľko v danom období sa navrhovateľ ani vypratania danej nehnuteľnosti nedomáhal. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcov ďalej uviedol, že z listu č. 063 - 2054/95 zo dňa 25. 8. 1995 si odporcovia nesprávne vyvodzujú závery o vyhlásení navrhovateľa o vstupe do postavenia prenajímateľa, keďže v uvedenom liste upovedomil navrhovateľa iba o zmene vlastníctva a správcovstva ubytovne a nedeklaroval vstup do práv prenajímateľa s tým, že odporcovia cca. 17 rokov (1995 - 2012) ťažili z dobrej vôle a solidarity navrhovateľa, vlastníka predmetnej ubytovne. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení účinnom od 1. 1. 2013, vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. októbra 2013 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, ktorým návrhu navrhovateľa vyhovel. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dostatočným dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané odporcami 1/ a 2/ v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. K námietkam odporcov 1/ a 2/ v odvolaní, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne. Podľa § 300 ods. 1 Občianskeho zákonníka, účinného v čase uzavretia Zmluvy o poskytnutí ubytovacej služby v spoločnej ubytovni "K. K. J..K.. G., t. j. účinného v čase 1. 9. 1987, zo zmluvy o poskytnutí ubytovacej služby vznikne občanovi právo, aby mu organizácia poskytla prechodné ubytovanie na dobu dohodnutú alebo na dobu vyplývajúcu z účelu ubytovania v zariadení na to určenom (hotely, nocľahárne, ubytovne a iné zariadenia). Podľa § 300 ods. 2 Občianskeho zákonníka, účinného v čase 01. 09. 1987, za poskytnutie ubytovania a služby s ním spojenej, občan je povinný platiť organizácii cenu v lehotách určených ubytovacími poriadkami. Podľa § 754 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zo zmluvy o ubytovaní vznikne objednávateľovi právo, aby mu ubytovateľ poskytol prechodné ubytovanie na dohodnutú dobu, alebo na dobu vyplývajúcu z účelu ubytovania v zariadení na to určenom. Z dikcie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že účelom tohto inštitútu je poskytnúť ubytovanie na prechodnú dobu, ako aj služby, ktoré sú s tým spojené, pričom prechodnosť ubytovania musí vyplývať z obsahu zmluvy alebo je daná účelom ubytovania. Zmluva o ubytovaní je osobitným druhom spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka s tým, že prechodný ráz ubytovania je charakteristickým znakom tejto zmluvy a od nájomnej zmluvy (§ 663 Občianskeho zákonníka) sa líši práve svojim prechodným charakterom a predmetom užívania, t. j. prechodným charakterom sa líši zmluva o ubytovaní od nájmu bytu alebo iných obytných miestností (§ 685 a nasl. Občianskeho zákonníka). K podstatným náležitostiam (essentialia negotti) zmluvy o ubytovaní patrí dohoda o predmete ubytovania, t. j. o mieste, kde sa ubytovanie poskytuje, cena ubytovania, t. j. poplatok za ubytovanie, doba ubytovania, z ktorej vyplýva, že ubytovanie má prechodný charakter s tým, že zmluva o ubytovaní zanikne spravidla uplynutím doby alebo odstúpením od zmluvy, alebo niektorým zo všeobecných dôvodov zániku právneho vzťahu, pričom žiadny z týchto spôsobov zániku zmluvy o ubytovaní nie je viazaný na podmienke zabezpečenia bytovej náhrady alebo na obdobnú podmienku (§ 712 Občianskeho zákonníka). Prechodné ubytovanie v ubytovni K. bolo odporcovi 1/ poskytnuté na základe Zmluvy o poskytnutí ubytovacej služby v spoločnej ubytovni „K. K. J.. K.. G., K. E. S. Č.. X, uzavretej dňa 1. 9. 1987, pričom z čl. II Zmluvy jednoznačne vyplýva, že ubytovacia bunka je určená na prechodné ubytovanie mladomanželov (odporcovia 1/ a 2/), do doby definitívneho vyriešenia bytového problému, maximálne však na dobu 5 rokov odo dňa ubytovania. Z čl. IV Zmluvy zároveň vyplýva, že sa užívateľ (odporca 1/) zaväzuje uvoľniť ubytovaciu bunku a uviesť ju do pôvodného stavu po uplynutí 5 ročnej lehoty, po získaní definitívneho ubytovania a pri rozviazaní pracovného pomeru s J.. K.. K.. Z obsahu danej Zmluvy teda bezpečne vyplýva, že ubytovanie v ubytovacej bunke bolo odporcovi 1/ poskytnuté iba na prechodnú dobu, t. j. dočasne, maximálne na dobu 5 rokov odo dňa ubytovania, z dôvodu ktorého sa v žiadnom prípade nebolo možné stotožniť s právnym názorom odporcov, že sa navrhovateľ zaviazal poskytnúť odporcom ubytovanie do doby, kým nevyrieši ich bytovú otázku, resp., že z obsahu danej zmluvy vyplýva záväzok navrhovateľa (alebo jeho právneho predchodcu) vyriešiť bytovú otázku odporcov 1/ a 2/ s tým, že do jej vyriešenia navrhovateľom, majú právo odporcovia v ubytovacej jednotke nerušene bývať a už vôbec sa nebolo možné stotožniť s argumentáciou odporcov, že predmetná Zmluva má charakter zmluvy o nájme bytu (nájomnej zmluvy) a bola medzi účastníkmi konania uzavretá na dobu neurčitú. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou odporcov 1/ a 2/ o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie navrhovateľa v konaní, nakoľko navrhovateľ sa stal vlastníkom stavby, v ktorej sa nachádza ubytovacia bunka označená ako iná budova, po rozhodnutí Ministra výstavby a verejných prác SR č. 584/M-95 o zrušení štátneho podniku K. bez likvidácie, pričom majetok, práva a povinnosti, záväzky štátneho podniku prešli na Fond národného majetku SR, ktorý následne previedol vlastnícke právo k označenej budove na navrhovateľa, o skutočnosti ktorej svedčí List vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie G. - N. S., t. j. navrhovateľ ako vlastník budovy, bol v konaní jednoznačne nositeľom vecnej aktívnej legitimácie. Z obsahu Zmluvy o poskytnutí ubytovacej služby, ako už odvolací súd uviedol vyššie vyplýva, že sa odporca 1/ zaviazal uvoľniť ubytovaciu bunku po uplynutí 5 ročnej lehoty (t. j. do 1. 9. 1992), po získaní definitívneho ubytovania a pri rozviazaní pracovného pomeru s J.. K.. K. a napriek tomu, že doba ubytovania uplynula odporcom ku dňu 1. 9. 1992, t. j. od uvedeného dátumu bývajú v danej ubytovacej bunke bez akéhokoľvek právneho dôvodu, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že K. Š.. K.., bol ku dňu 30. 10. 1995 vymazaný z obchodného registra a minimálne k tomuto dňu zanikol aj pracovný pomer odporcu 1/ v tomto štátnom podniku, t. j. povinnosťou odporcu 1/ by bolo uvoľniť ubytovaciu bunku i z tohto dôvodu, keby mu nepredchádzalo uplynutie 5 ročnej lehoty, na ktorú bolo prechodné ubytovanie odporcom poskytnuté. Predmetná ubytovňa po zrušení spoločnosti K., Š..K.. bez likvidácie, prešla do vlastníctva Fondu národného majetku SR, ktorý následne previedol časť majetku tohto štátneho podniku, vrátane ubytovne, do vlastníctva navrhovateľa, ktorý s odporcami 1/ a 2/ zmluvu o ubytovaní neuzatvoril, čím neoprávnene zasahujú do vlastníckeho práva navrhovateľa podľa § 126 Občianskeho zákonníka, keďže im neprislúcha žiaden titul k užívaniu ubytovacej bunky, v dôsledku čoho, ak súd prvého stupňa žalobe o vypratanie ubytovacej bunky vyhovel, rozhodol vecne správne. Odvolací súd sa zaoberal aj návrhom odporcov 1/ a 2/ pripustiť proti svojmu rozhodnutiu, ktorým nevyhovel ich odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa dovolanie, a to podľa § 238 ods. 3 O. s. p., ktoré umožňuje odvolaciemu súdu pripustenie dovolania aj proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Odporcovia 1/ a 2/ v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa nesformulovali otázku, ktorú by mal dovolací súd ako zásadnú a doteraz neriešenú judikatúrou zodpovedať, a preto odvolací súd dovolanie proti svojmu rozhodnutiu nepripustil. Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď odporcovia 1/ a 2/ v odvolaní neuviedli žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal, rozhodol vecne správne. Odvolací súd vzhľadom na to, že odôvodnenie rozsudku spĺňa všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O. s. p., na ktoré aj v celom rozsahu odvolací súd poukazuje a s týmto sa plne stotožňuje, rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p. tak, že navrhovateľovi úspešnému v odvolacom konaní právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko návrh na ich priznanie nepodal. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.