Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/118/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109217056 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1109217056.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Márie Hajdínovej v právnej veci navrhovateliek: 1/ M. C., nar. X. XX. XXXX, bytom Š. L.. Č.. XXX/XX, Ž. - C., 2/ Z. V., nar. XX. X. XXXX, bytom S. L.. Č.. XXX/XX, Ž. - C., 3/ P. S., nar. X. X. XXXX, bytom P. L.. Č.. XXXX/X, T., zastúpené: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Pavol Kuric, JUDr. Andrea Sunik, s. r. o., IČO: 36 841 200, Dolný Val č. 11, Žilina, proti odporcovi: B. T., D. V. B. B., Ž. N. Č.. XX, A., o náhradu škody, na odvolanie navrhovateliek 1/, 2/ a 3/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10. januára 2012, č. k. 21C/138/2009 - 56, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateliek 1/, 2/ a 3/, ktorým sa voči odporcovi domáhali náhrady škody, ktorá mala byť odporcom spôsobená jeho nesprávnym úradným postupom každej vo výške 21. 322, 89 eur s 9 % úrokom z omeškania od 13. 5. 2009 do zaplatenia (spolu náhrady škody v sume 63. 968, 66 eur). Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., § 185d O. s. p. a vecne tým, že navrhovateľky v konaní neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali existenciu nesprávneho úradného postupu odporcu, a preto nemôže existovať ani príčinná súvislosť medzi vznikom škody na strane navrhovateliek a nesprávnym úradným postupom. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľky predpoklady pre vznik nároku na náhradu škody nepreukázali, nakoľko nepreukázali, že prvostupňový a odvolací súd sa dopustili nesprávneho úradného postupu tým, že rozhodli o vyplatení finančných prostriedkov z úschovy bez súhlasu navrhovateliek ako účastníčok konania. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že na Okresnom súde v Žiline bolo vedené konanie o úschovách č. Nc/a/163/1995, v ktorom zložiteľ M. F. Ž. P..B.., C., M. R., zložil do súdnej úschovy 1. 860. 900,- Sk za účelom vyplatenia týchto peňazí vlastníkom vyvlastnených pozemkov pre výstavbu vodného diela, pričom v tomto konaní si navrhovateľky ako komasačné vlastníčky uplatnili právo na vyplatenie sumy z úschovy vyvlastnených pozemkov a okrem navrhovateliek, si uplatnili právo na vyplatenie sumy aj pozemkovoknižní vlastníci, pričom napriek skutočnosti, že medzi pozemkovoknižnými vlastníkmi a komasačnými vlastníkmi ostalo sporným, kto je oprávneným príjemcom finančných prostriedkov v konaní o úschovách a navrhovateľky nedali súhlas s vyplatením sumy z úschovy podľa § 185d O. s. p., Okresný súd v Žiline uznesením zo dňa 29. 12. 2004, č. k. Nc/a/163/1995-188 predmet úschovy vydal skupine pozemkovoknižných vlastníkov. Uviedol, že proti uzneseniu podali navrhovateľky odvolanie, v ktorom vytýkali všetky pochybenia prvostupňového súdu a napriek uvedeným skutočnostiam Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 30. 8. 2005, č. k. 8Co/102/2005 - 243, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Navrhovateľky podali voči uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky ako neprípustné odmietol. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že Okresný súd Žilina zisťoval podmienky a predpoklady pre vydanie uznesenia o vyplatení finančných prostriedkov z úschovy, za týmto účelom zhromažďoval podklady (dôkazy), hodnotil zistené skutočnosti, tieto právne posudzoval, pričom išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavili v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie s tým, že za nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že súdy (prvostupňový a odvolací v konaní o úschovách) pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotili podmienky pre vydanie uznesení a že v dôsledku toho boli nimi vydané rozhodnutia nesprávne, prípadne mali byť vydané v inej podobe, či za iných okolností. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľky si nemôžu v tomto občianskom súdom konaní uplatňovať právo na náhradu škody za nesprávny úradný postup a poukazovať na také vecné pochybenia v rozhodnutiach súdov, ktoré by sa priamo odrazili v nezákonnosti ich rozhodnutia, v ich meritórnom výroku, alebo v odôvodnení týchto rozhodnutí, ktorých nesprávnosť môže byť vyslovená len v konaní na to inštančne oprávneným orgánom, na základe podaného opravného prostriedku, či už riadneho alebo mimoriadneho. Uviedol, že súd v konaní o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nemôže vecnú (obsahovú) správnosť uznesení o vydaní predmetu súdnej úschovy posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ale týmito sa môže zaoberať len odvolací súd v konaní o úschovách, resp. dovolací súd, v rámci mimoriadnych opravných prostriedkov, keďže v opačnom prípade, by zo strany súdu v tomto konaní o náhradu škody došlo k neprípustnému prehodnocovaniu uznesenia Krajského súdu v Žiline. Súd prvého stupňa uviedol, že podľa jeho názoru navrhovateľky nevyužili možnosť ochrany svojich práv, ktoré im poskytuje v konaní o úschovách ustanovenie § 185e O. s. p., podľa ktorého, ak bol súhlas s vydaním predmetu úschovy odopretý, možno ho nahradiť právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým bolo rozhodnuté, že ten, kto vydaniu odporoval, je povinný súhlasiť s vydaním predmetu úschovy žiadateľovi. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľky sa dozvedeli o skutočnosti, že Okresný súd v Žiline rozhodol o vydaní finančných prostriedkov z úschovy uznesením zo dňa 29. 12. 2004 aj bez ich súhlasu, pretože navrhovateľky boli účastníčkami konania aj ako pozemkovoknižné vlastníčky a uznesenie im bolo doručované, avšak neuviedli dôvod, pre ktorý nepodali návrh na nahradenie prejavu vôle, ako sporový návrh, v ktorom by sa vyriešila otázka, či oprávnenými príjemcami mali byť komasační, resp. pozemkovoknižní vlastníci vyvlastnených pozemkov. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že navrhovateľky mali možnosť po podaní návrhu v sporovom konaní o nahradenie prejavu vôle, podať návrh na prerušenie konania o úschovách a v prípade, ak by navrhovateľky takto urobili a súd by o návrhu na prerušenie konania nerozhodol, išlo by o nesprávny úradný postup, pretože podľa § 109 O. s. p. o návrhu na prerušenie konania má súd povinnosť rozhodnúť s tým, že aj z uznesení, na ktoré poukazovali navrhovateľky, vydané v iných, podobných prípadoch o úschovách v konaniach, vedených na Okresnom súde v Žiline, pod sp. zn Nc/a/162/1995, Nc/a/164/1995 vyplýva, že prvostupňový súd prerušil konania podľa § 109 ods. 2 O. s. p., kedy súd môže prerušiť konanie v prípade, ak sa v inom konaní rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Uviedol, že nešlo o prerušenie konania z iných dôvodov, kedy by mal súd povinnosť konanie prerušiť, pričom z ustanovení upravujúcich konanie o úschovách nevyplýva povinnosť súdu, uložiť účastníkom konania podať návrh v sporovej veci a do vyriešenia tejto sporovej veci nekonať, ako je to napríklad v dedičských konaniach podľa § 175k O. s. p. Poukázal na skutočnosť, že podanie návrhu vo veci samej o nahradenie prejavu vôle v sporovom konaní a podanie návrhu na prerušenie konania o úschovách do právoplatného skončenia v sporovom konaní, bolo výlučne dispozičným právom navrhovateliek, ktoré nevyužili a samé sa takto pripravili o možnosť ochrany svojich práv, resp. právom chránených záujmov. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom odporu v konaní, ktorému však žiadne trovy nevznikli a preto mu náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podali navrhovateľky 1/, 2/ a 3/ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, jeho vydanie nie je v súlade so zákonom a navrhli napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Nesúhlasili s názorom súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, že sa náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu odporcu domáhať nemôžu, nakoľko za nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že súdy pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotili podmienky pre vydanie uznesení a že v dôsledku toho boli nimi vydané rozhodnutia nesprávne, prípadne mali byť vydané v inej podobe, či za iných okolností. Uviedli, že prvostupňový súd analogicky oprel svoju argumentáciu o právnu vetu z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 23/2011, ktoré stanovuje, že všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, respektíve o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý, či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu alebo nesúvisí, nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Poukázali na skutočnosť, že za bezprostredný výraz správneho úradného postupu v samotnom rozhodnutí nemožno považovať opomenutie procesných práv účastníkov konania Okresným súdom Žilina a Krajským súdom Žilina, ako súdom odvolacím, podľa zákonom stanoveného postupu v zmysle § 185d O. s. p., záväzného pre štátny orgán, t. j. v tomto prípade opomenutie konania s legitímnymi účastníkmi konania ako existujúcimi vlastníkmi a vyžiadania si súhlasu k vydaniu (nevydaniu úschovy), nakoľko sa tu jedná o procesné pochybenie, pričom rozhodovaním o merite veci sa v tomto prípade rozumie, či súd vydá (nevydá úschovu) v zmysle návrhu účastníkov a nie to, či v konaní bude alebo nebude pokračovať aj bez súhlasu žalobcov, pretože tu nie je daná dispozícia súdu, ale expres verbis stanovená povinnosť konať so všetkými existujúcimi účastníkmi konania, v tomto prípade pozemnoknižnými a komasačnými vlastníkmi nehnuteľností, za ktoré bola uložená na súde primeraná náhrada za vyvlastňovanú pozemky - predmet úschovy - o vydanie, ktorej prebiehalo konanie pred Okresným súdom Žilina a následne na Krajskom súde Žilina, na základe odvolania. Námietky, že samotná otázka prečo súdy konali aj bez získania súhlasu všetkých účastníkov konania (súhlas komasačných vlastníkov na vydanie predmetu úschovy nemali), v rozpore s § 185d O. s. p., je otázkou procesnou a nie skutočnosťou hmotnoprávnou, ktorá by bola dôvodom pre akékoľvek rozhodnutie v merite veci a nie je možné skúmať, či by žalobcovia dali alebo nedali súhlas, keby sa s nimi konalo ako s účastníkmi, ale fakt, prečo súd s tými nekonal, hoci to má uložené ako zákonnú povinnosť. Podľa názoru navrhovateliek nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa v napadnutom rozsudku spočíva v tom, že uvedený postup jednoznačne znamenal porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre správanie sa štátneho orgánu, ktoré nijakým spôsobom nenachádza svoj bezprostredný výraz v rozhodnutí o veci samej. Vo svojom odvolaní ďalej uviedli, že prvostupňový súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko zo strany Okresného súdu Žilina a Krajského súdu v Žiline jednoznačne došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ako jednej z obligatórnych podmienok úspešného uplatnenia si nároku na náhradu škody, spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu podľa osobitného zákona, ktorý nemá bezprostredný výraz v samotnom rozhodnutí. Poukázali na skutočnosť, že prvostupňový súd z dôvodu, že sa uspokojil so záverom, že aj v prípade preukázaného nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Žilina a Krajského súdu v Žiline sa ten v každej situácii bezprostredne odráža v samotnom meritórnom rozhodnutí, nie je daný zákonný predpoklad úspešného uplatnenia si nároku na náhradu škody v zmysle už uvedeného, načo nepokladal za potrebné vôbec skúmať otázku, či k nesprávnemu úradnému postupu, ako jednej z obligatórnych náležitostí úspešného uplatnenia si nároku na náhradu škody reálne došlo, tak ako to uviedli navrhovateľky. Zároveň vytkli prvostupňovému súdu, že nepokladal za potrebné skúmať ani ďalšie predpoklady vzniku nároku na náhradu škody, t. j. vznik škody a príčinnú súvislosť a zároveň namietli názor prvostupňového súdu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, v ktorom opisuje zákonný postup, ktorí mali zvoliť k ochrane svojich zákonných práv s tým, že išlo o čisto ich dispozitívne právo ako účastníčok konania, a nejde o zákonnú podmienku, ktorú je potrebné využiť pre prípad uplatňovania si svojich práv iným spôsobom, z dôvodu ktorého danú úvahu súdu s existujúcim faktickým stavom nesúvisiacu, považujú za hypotetickú a nadbytočnú. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateliek uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti nakoľko, súd prvého stupňa vec správne právne posúdil. Uviedol, že nie je možné považovať za nesprávny úradný postup súdu porušenie procesných predpisov, spočívajúci v opomenutí procesných práv účastníkov s tým, že názor prvostupňového súdu vyjadrený v odôvodnení napadnutého rozsudku, že aj keby v právnom posúdení veci pri záveroch o splnení podmienok na vydanie predmetu úschovy došlo k nesprávnostiam (zo strany Okresného súdu Žilina), tieto sa prejavili v samotnom rozhodnutí a je možné ich odstrániť len v konaní vedenom na to inštančne oprávneným orgánom, na základe podaného opravného prostriedku, riadneho alebo mimoriadneho, pričom prípadné nesprávnosti právneho posúdenia veci, či dôsledky tohto posúdenia, nie je možné napraviť v konaní o náhradu škody, nakoľko, ak by to bolo možné, súd rozhodujúci o náhrade škody, by musel opätovne posudzovať a skúmať, či boli splnené podmienky na vydanie predmetu úschovy, opätovne by musel vykonať dôkazy a napokon i opätovne právne vec posúdiť, avšak takýto záver je neprijateľný a ignorujúci prekážku res iudicata. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateliek poukázal na skutočnosť, že z ustanovenia § 185d ods. 1 O. s. p. vyplýva, že súhlas všetkých účastníkov konania s vydaním predmetu úschovy nie je vždy nevyhnutným predpokladom na vydanie predmetu úschovy, keďže tomu tak je iba v prípadoch, ak k zloženiu do úschovy došlo preto, že niekto iný než príjemca uplatňuje právo na vydanie predmetu úschovy alebo že niekto iný, koho súhlas je potrebný, nesúhlasí s vydaním predmetu úschovy príjemcovi. Poukázal na skutočnosť, že z uznesenia Okresného súdu Žilina zo dňa 22. augusta 2008, sp. zn. Nc/a/163/95 - 7 o prijatí zložených peňazí do úschovy vyplýva, že zložiteľ zložil vyvlastňovaciu náhradu do úschovy z dôvodu, že príjemca nie je známy, pričom dôležité je, že zložením do úschovy nedošlo z dôvodov uvedených v predchádzajúcom odseku, pri ktorých by pre vydanie predmetu úschovy bol potrebný súhlas všetkých účastníkov konania z dôvodu, ktorého Okresný súd Žilina dospel k záveru, že na vydanie predmetu úschovy nie je potrebný súhlas všetkých účastníkov konania, ale postačuje súhlas zložiteľa a preto predmet úschovy vydal tým účastníkom konania o úschovách, ktorým svedčil súhlas veriteľa. Z uvedeného teda vyplýva, že ak by aj súd prvého stupňa preskúmal uznesenie Okresného súdu Žilina o vydaní predmetu úschovy, čo je však neprípustné, dospel by k záveru, že rozhodnutie je správne a súd vydal predmet úschovy za splnenia zákonných podmienok, keďže k vydaniu predmetu úschovy v tomto prípade postačoval súhlas zložiteľa a aj pri tomto postupe by súd prvého stupňa musel dospieť k rovnakému záveru, a síce, že navrhovateľky nepreukázali existenciu nesprávneho úradného postupu. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení účinnom od 1. 1. 2013, vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 11. septembra 2013 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom. Odvolací súd s prihliadnutím na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady, majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej s tým, že sa v celom rozsahu s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku po skutkovej a právnej stránke stotožňuje. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané navrhovateľkami 1/, 2/ a 3/ v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Predmetom odvolacieho konania je právne posúdenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku, ktorým súd prvého stupňa návrh navrhovateliek 1/, 2/ a 3/ zamietol z dôvodu, že odporca za škodu spôsobenú navrhovateľkám nesprávnym úradným postupom nezodpovedá, nakoľko sa nesprávneho úradného postupu nedopustil. Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012, o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné (kumulatívne) splnenie troch základných predpokladov: 1.nesprávny úradný postup, 2. vznik škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy, 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Podľa § 3 ods. 1 písm. a), d) zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom. Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami. Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pretože úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Pod termín "postup" možno subsumovať ako konanie (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť, alebo opomenutie). Nesprávnym úradným postupom sa rozumie porušenie pravidiel pre správanie sa štátneho orgánu pri jeho činnosti a spravidla ide o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. Podľa konkrétnych okolností môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomocí štátneho orgánu, ak pri nej alebo v jej dôsledku dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre správanie sa štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu. Nesprávnym úradným postupom je aj porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom určenej lehote. O "úradný" postup ide vtedy, ak tak postupujú osoby, ktoré plnia úlohy štátneho orgánu, a pokiaľ tento postup slúži výkonu štátnej (verejnej) moci. V posudzovanej veci sa navrhovateľky domáhali svojim návrhom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Žilina a Krajského súdu v Žiline, ktorý má spočívať v tom, že v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina, pod sp. zn. Nc/a/163/1995 o vydanie predmetu úschovy v sume 1. 860. 900,- Sk, rozhodol súd uznesením zo dňa 29. decembra 2004 tak, že z predmetu úschovy zloženého zložiteľom Vodné dielo Žilina, a. s. v likvidácii vydal navrhovateľkám 1/, 2/ a 3/ každej sumu 31. 326,- Sk a príslušné istiny a to napriek tomu, že súhlas na výplatu z depozitu dala len pozemnoknižná skupina vlastníkov a nie navrhovateľky, ktoré si v danom konaní uplatnili výplatu zo súdnej úschovy podľa komasačného stavu. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že s poukazom na ust. § 185d ods. 1 O. s. p. právni nástupcovia po bývalých pozemnoknižných vlastníkoch vyvlastnených nehnuteľností v katastrálnom území Ž.J. - Ľ. S. parc. č. XXXX, zapísaná v komasačnom hárku č. XXXX, parc. č. XXXX/X, zapísaná v pozemnoknižnej vložke č. XXX, si vzájomnou dohodou poskytli súhlas na výplatu deponovanej sumy a zložiteľ túto dohodu akceptoval a súhlasil s vydaním predmetu úschovy a Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 30. augusta 2005, sp. zn. 8Co/102/2005, uvedené uznesenie potvrdil a z jeho odôvodnenia vyplýva, že zložiteľ M. F. Ž., P.. B.. podal návrh na úschovu finančných prostriedkov za vyvlastnené nehnuteľnosti pre M. F. Ž., za vyvlastnené pozemky označil tie, ktoré sú vedené v komasačnom hárku č. XXXX s tým, že o výplatu predmetu úschovy sa v danej veci prihlásili právni nástupcovi po pozemnoknižných vlastníkoch a právni nástupcovia po komasačných vlastníkoch a nakoľko nebolo preukázané, že k vyvlastnenej parcele prebehla komasácia, považoval napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa za vecne správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 12. mája 2008, sp. zn. 3Cdo 25/2008 dovolanie navrhovateliek 1/, 2/ a 3/ podané proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline odmietol z dôvodu, že dovolanie proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu nie je prípustné, z dôvodu ktorého sa rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti zaoberať nemohol. Nebolo možné sa stotožniť s názorom navrhovateliek, že k neprávnemu úradnému postupu Okresného súdu Žilina a Krajského súdu v Žiline došlo tým, že rozhodli (prvostupňové rozhodnutie) o vyplatení finančných prostriedkov z úschovy bez ich súhlasu (nesprávny úradný postup Krajského súdu v Žiline má spočívať v tom, že uvedené uznesenie potvrdil), čím došlo k nezákonnému zásahu do právom chránených záujmov navrhovateliek pri výkone verejnej moci, nakoľko súdy rozhodli bez toho, aby skúmali, či sú splnené zákonné podmienky na vydanie peňazí zo súdnej úschovy. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, že nesprávnym úradným postupom nie je postup súdu, ktorého bezprostredným prejavom je rozhodnutie, ktoré je právoplatné, t. j. zákonné a v konaní o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa nie je možné domáhať preskúmavania zákonnosti a správnosti rozhodnutia súdom prvého stupňa, ktoré boli vydané iným prvostupňovým súdom, resp. odvolacím súdom. Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľky 1/, 2/ a 3/ v odvolaní neuviedli žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne. Odvolací súd vzhľadom na to, že odôvodnenie rozsudku spĺňa všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O. s. p., na ktoré aj v celom rozsahu odvolací súd poukazuje a s týmto sa plne stotožňuje, rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s ust. §142 ods. 1 O. s. p. a odporcovi úspešnému v odvolacom konaní náhradu trov konania nepriznal, nakoľko návrh na ich priznanie podľa § 151 ods. 1 O. s. p. nepodal. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.