Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/347/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109222384 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1109222384.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Márie Hajdínovej, v právnej veci navrhovateľky: F. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom ul. Q. R. Č.. XXXX/X, F. B., zastúpená advokátom: JUDr. Peter Vačok, Vazovova ul. č. 9/B, Bratislava, proti odporcovi: B. T., D. V. M. B. T., W. L.. Č.. X, A., o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. mája 2011, č. k. 10C/86/2009-81, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala náhrady škody v sume 1.694,07 eur s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.694,07 eur od 19.05.2009 do zaplatenia na tom skutkovom základe, že voči jej osobe bolo uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislava II, Úradom justičnej a kriminálnej polície, č. k. Y. - XXXX/OVK-A.-XX zo dňa 07.10.2007 začaté trestné stíhanie pre zločin zabitia, vznesené obvinenie a uznesením zo dňa 08.12.2008, č. k. 1Pv/1529/2007-28 bolo voči nej trestné stíhanie zastavené z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1, § 6 ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 206 ods. 1 Trestného poriadku (zák. č. 301/2005 Z. z. platného v rozhodnom období) a vecne nedôvodnosťou podaného návrhu, keď mal z vykonaného dokazovania preukázané, že návrh bol podaný predčasne, nakoľko navrhovateľka trovy obhajoby v trestnom konaní svojmu právnemu zástupcovi JUDr. Petrovi Vačokovi nikdy nezaplatila, z dôvodu ktorého jej nárok na náhradu škody nevznikol, keďže nebol splnený jeden zo základných predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody. Zamietnutie návrhu odôvodnil súd prvého stupňa aj tým, že žiadne z rozhodnutí vydaných v rámci vedenia trestného konania nebolo zrušené pre nezákonnosť, navrhovateľka voči žiadnemu z rozhodnutí nepodala riadny opravný prostriedok, pričom trestné konanie bolo vedené v súlade s Trestným poriadkom a zákonom. Poukázal na skutočnosť, že neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by súd v občianskom súdnom konaní oprávňovalo zasahovať do trestného konania posudzovaním postupu orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska rýchlosti a účelnosti trestného konania. Uviedol, že pokiaľ by aj súd v občianskom súdnom konaní mal možnosť posudzovať, či trestné konanie vedené proti navrhovateľke bolo dôvodné, tak by bolo nutné tiež návrh navrhovateľky zamietnuť ako nedôvodný, nakoľko trestné konanie prebiehalo v súlade s Trestným poriadkom a Trestným zákonom a vyšetrovateľ pre zistenie, či navrhovateľka je vinná zo spáchania trestného činu zabitia, musel voči jej osobe vzniesť obvinenie, keďže bez tohto procesného rozhodnutia, by nemohli byť vykonané vyšetrovacie úkony zamerané predovšetkým na zistenie duševného stavu navrhovateľky, v čase spáchania trestného činu, nakoľko až po ich vyhodnotení mohol vyšetrovateľ vo veci podať dozorujúcej prokurátorke návrh na zastavenie trestného stíhania navrhovateľky z dôvodu, že napriek tomu, že navrhovateľka skutok spáchala, bolo jej konanie vyšetrovateľom vyhodnotené tak, že jej ako obvinenej schopnosť rozpoznať nebezpečenstvo svojho konania pre spoločnosť v čase činu bola podstatne znížená až na hranicu vymiznutia a svojim konaním chránila život svoj a život svojho dieťaťa, ktoré bolo priamo ohrozené. Poukázal na skutočnosť, že uznesenie o vznesení obvinenia nie je možné z dôvodu zastaveného trestného stíhania voči navrhovateľke posudzovať ako nezákonné s tým, že ak by aj navrhovateľka trovy obhajoby zaplatila, bol by súd povinný jej návrh zamietnuť ako nedôvodný, nakoľko v trestnom konaní pri prvom úkone vyšetrovateľa jej bolo prečítané poučenie podľa § 122 ods. 1 Trestného poriadku uvedené v ustanovení § 121 ods. 2 Trestného poriadku, z ktorého vyplýva, že má právo si zvoliť obhajcu, ak však prostriedky na jeho zaplatenie nemá, má ako obvinená právo požiadať, aby jej obhajca ustanovený a preto mala zvážiť svoje ekonomické postavenie a vzniku škody mohla predísť žiadosťou vyšetrovateľovi o ustanovenie obhajcu z dôvodu nedostatku prostriedkov na zaplatenie odmeny obhajcovi. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vecne úspechom odporcu v konaní, ktorému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne nevznikli, ako i z dôvodu, že si právo na ich náhradu voči navrhovateľke neuplatnil Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a jej návrhu vyhovieť v celom rozsahu. Uviedla, že jej právny zástupca voči nej eviduje pohľadávku z titulu neuhradených trov obhajoby s tým, že za poskytnutie obhajoby jej bola vystavená aj faktúra, ktorú má jej právny zástupca riadne evidovanú v účtovníctve a zároveň z nej uhradil DPH. Uviedla, že s poukazom na ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka je pod pojem škoda potrebné subsumovať aj existujúci dlh, ktorý by inak nebol vznikol, nakoľko uvedený dlh súvisí s poskytnutím právnych služieb v trestnom konaní. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4M Cdo/15/2009, z ktorého vyplýva, že základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom a ďalej poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.06.1993, sp. zn. 1Cdo/53/1993, z ktorého vyplýva, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov, podľa ustanovení § 1 až 4 zák. č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Skutočnosť, že voči uzneseniu o vznesení obvinenia nepodala opravný prostriedok, bola spôsobená jej rozrušenosťou a ťažkým psychickým rozpoložením, skutočnosť ktorá bola preukázaná nielen znaleckým posudkom vypracovaným v rámci trestného stíhania, ale aj výpoveďami vyšetrovateľov poverených predmetnou vecou a svedeckými výpoveďami a preto vzhľadom na krátku lehotu na podanie opravného prostriedku, je nutné považovať jej situáciu za prípad hodný osobitného zreteľa, kedy sa v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. splnenie podmienky podať opravný prostriedok voči nezákonnému rozhodnutiu, nevyžaduje. Nesúhlasila so záverom prvostupňového súdu uvedenom v odôvodnení napadnutého rozsudku, že ak by aj trovy obhajoby, ktoré jej vznikli zaplatila, bolo by potrebné jej návrh ako nedôvodný zamietnuť tiež, nakoľko mala zvážiť svoju ekonomickú situáciu a využiť právo požiadať o ustanovenie obhajcu z dôvodu nedostatku prostriedkov na zaplatenie obhajoby, keďže v dôsledku obvinenia zo závažnej trestnej činnosti, pri ktorej sa dopustila skutku, za ktorý prichádzal do úvahy trest nepodmienečného odňatia slobody, bola o to naliehavejšia, pričom pokiaľ si obhajcu zvolila a nepožiadala o ustanovenie obhajcu, využila iba svoje základné ústavné právo, zaručené Ústavou, ako aj medzinárodnými dohovormi. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti s tým, že tvrdenia navrhovateľky v podanom odvolaní považuje za irelevantné, nakoľko v prvostupňovom konaní nepreukázala zákonné predpoklady zodpovednosti odporcu za škodu titulom nesprávneho úradného postupu. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka právnemu zástupcovi, ktorý ju zastupoval v trestnom konaní trovy obhajoby v žiadnej sume nezaplatila, preto jej škoda na majetku nevznikla, čím nie je naplnený jeden zo základných predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody a preto neuniesla dôkazné bremeno a príčinnú súvislosť medzi údajným vznikom škody a údajnými skutočnosťami, oprávňujúcimi uplatniť si nárok súdnou cestou. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O.s.p. v znení účinnom od 01.01.2013, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 5. júna 2013 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom. V posudzovanej veci bolo voči navrhovateľke uznesením zo dňa 07.10.2007, ČVS: Y.-XXXX/ OVK-A.-XXXX začaté trestné stíhanie za zločin zabitia podľa § 147 ods. 1 Trestného zákona z dôvodu, že dňa 07.10.2007 vtedy nezistený páchateľ fyzicky napadol W. T. tak, že mu spôsobil zranenie, ktorému na mieste podľahol. Uznesením zo dňa 08.10.2007, ČVS: Y.-XXXX/OVK-A.-XX bolo voči navrhovateľke, obvinenej za zločin zabitia, začaté trestné stíhanie a uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava II zo dňa 08.12.2008, č. k. 1Pv/1529/2007-28 bolo trestné stíhanie voči navrhovateľke zastavené (podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku) z dôvodu, že síce navrhovateľka svojim konaním naplnila všetky formálne znaky skutkovej podstaty zločinu zabitia, avšak v prípravnom konaní boli produkované dôkazy preukazujúce, že išlo o konanie v nutnej obrane a skutku preto chýbala protiprávnosť a zároveň vychádzajúc zo všetkých okolností prípadu, ho navrhovateľka spáchala v silnom rozrušení, spôsobenom v dôsledku strachu. Jedným z dôvodov zamietnutia návrhu navrhovateľky súdom prvého stupňa bola skutočnosť, že navrhovateľka proti žiadnemu z rozhodnutí vydaných v rámci trestného konania nepodala riadny opravný prostriedok (§ 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.). Z ustanovenia § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov právo podľa odseku 1 (t.j. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím) možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Navrhovateľka až v odvolacom konaní uviedla, že síce opravný prostriedok proti uzneseniu o vznesení obvinenia nepodala, avšak nakoľko táto skutočnosť bola spôsobená jej ťažkým psychickým rozpoložením (skonštatovaným aj v znaleckom posudku vypracovanom v trestnom konaní), je nutné nepodanie opravného prostriedku posúdiť ako dôvod hodný osobitného zreteľa, kedy sa splnenie podmienky podať opravný prostriedok nevyžaduje. Podľa § 120 ods. 4 O.s.p., súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Podľa § 205a ods. 1 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak: a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Z dikcie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že dôvodom odvolania môžu byť len tie skutočnosti a dôkazy, ktoré nastali do vyhlásenia rozhodnutia súdom prvého stupňa. V posudzovanej veci prvostupňový súd v súlade s ustanovením § 120 ods. 4 O.s.p. riadne účastníkov konania na pojednávaní dňa 11.05.2011 poučil o tom (viď č. l. 78 spisu), že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy a skutočnosti označené a predložené neskôr, sa neprihliadne. Iba v prípade, ak súd túto poučovaciu povinnosť poruší, je daný odvolací dôvod podľa § 205a ods. 1 písm. c) O.s.p. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd na dôvody odvolania navrhovateľky týkajúce sa povinnosti právne posudzovať nepodanie riadneho opravného prostriedku proti žiadnemu z rozhodnutí vydaných v trestnom konaní z dôvodov hodných osobitného zreteľa, neprihliadol, keďže na uvedenú skutočnosť mohla navrhovateľka v priebehu prvostupňového konania, resp. do vyhlásenia uznesenia, ktorým súd prvého stupňa, po splnení si poučovacej povinnosti (§ 120 ods. 4 O.s.p.), dokazovanie skončil, poukázať a preto, ak súd prvého stupňa založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom závere, že navrhovateľka voči žiadnemu z rozhodnutí riadny opravný prostriedok nepodala a aj z tohto dôvodu jej nárok na náhradu škody nevznikol, rozhodol vecne správne. Podľa § 6 ods. 1 prvá veta zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Vzhľadom na ustálenú judikatúru v obdobných právnych veciach sa však nebolo možné stotožniť s právnym záverom súdu prvého stupňa, že dôvodom zamietnutia návrhu navrhovateľky bola, o. i. skutočnosť, že žiadne z rozhodnutí vydaných v rámci vedenia trestného konania nebolo zrušené pre nezákonnosť. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je totiž špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004. Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy, stále použiteľné. Pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov). Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí a zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Podľa § 9 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Vecne správny je však záver prvostupňového súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, že nárok navrhovateľky na náhradu škody nevznikol, nakoľko trovy obhajoby, ktoré jej vznikli v súvislosti s trestným stíhaním, doposiaľ nezaplatila. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa hradí skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Pod pojmom škody treba rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Skutočná škoda je zmenšenie majetku poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla. Až po preukázaní vzniku škody a existencie nesprávneho úradného postupu môže byť skúmaná otázka príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma zákonnými podmienkami. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená a preukázaná), sa zisťuje príčinná súvislosť. Protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna kauzalita), stačí, že je jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého škodlivého následku (konkurenčná kauzalita), alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne či novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu. Nebolo možné sa stotožniť s právnym názorom odvolateľky, že dlh, ktorý jej vznikol voči jej obhajcovi súvislosti s jej trestným stíhaním titulom trov obhajoby je potrebné subsumovať pod pojem škoda, nakoľko škoda je ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodené, pričom z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa jednoznačne vyplýva, že v majetkovej sfére navrhovateľky titulom ňou uplatneného nároku, k žiadnej ujme nedošlo a ani dôjsť nemohlo, nakoľko trovy obhajoby svojmu právnemu zástupcovi v trestnom konaní doposiaľ nezaplatila. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi úspešnému v odvolacom konaní právo na náhradu trov nepriznal, nakoľko návrh na ich priznanie nepodal. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.