Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/37/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109230715 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1109230715.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Jany Vlčkovej v právnej veci navrhovateľa: N.. H.. N. U., X. Š. XX, X., zastúpeného Mgr. Miroslavom Golianom, advokátom so sídlom Budatínska 16, Bratislava, proti odporcom: v 1. rade: Hlavné mesto SR Bratislava, so sídlom Primaciálne nám. č. 1, Bratislava, IČO: 00 603 481, v 2. rade: Mestská časť Bratislava - Staré Mesto, so sídlom Vajanského nábrežie č. 3, Bratislava, IČO: 00 603 147, o určenie neplatnosti výpovede z nájmu, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č. k. 25C 220/2009-84 zo dňa 07.októbra 2011, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi v 1. a 2. rade náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom č.k. 25C 220/2009-84 zo dňa 07. októbra 2011 zamietol súd prvého stupňa návrh navrhovateľa; ktorým sa domáhal určenia, že výpoveď Zmluvy o nájme nebytového priestoru č. 21 - ateliéru, nachádzajúceho sa v suteréne bytového domu na ulici J. G. XX P. X., postaveného na pozemku parc. č. XXXX, U.. Č.. XXXX, daná navrhovateľovi prenajímateľom Mestskou časťou Bratislava - Staré Mesto je neplatná; keď vykonaným dokazovaním zistil, že navrhovateľ preukázal existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, nakoľko určenie platnosti, resp. neplatnosti výpovede nájmu nebytového priestoru ovplyvní jeho právne postavenie, a tým aj samotnú existenciu nájomného vzťahu k predmetnému nebytovému priestoru. V súvislosti s námietkou odporcu v 1. rade ohľadom nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní vychádzajúc z listu vlastníctva č. XXXX, evidovaného katastrálnym úradom, Správou katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu, pre kat. územie U. T., obec Bratislava - Mestská časť Staré Mesto, konštatoval, že vlastníkom priestoru č. XX evidovaného ako nebytový priestor v bytovom dome na ulici J. G. XX P. X. bol odporca v 1. rade, ktorý Protokolom č. 51/92 o zverení majetku Hlavného mesta SR Bratislavy do správy Mestskej časti Bratislava - Staré mesto zo dňa 21.12.1992, zveril predmetný nebytový priestor spolu s ďalšími nehnuteľnosťami do správy odporcovi v 2. rade, ktorý bol v zmysle čl. 76, 81 ods. 2 Štatútu Hlavného mesta SR Bratislavy oprávnený s nehnuteľným majetkom nakladať. Vzhľadom na uvedené mal za preukázané, že navrhovateľ bol oprávnený užívať nebytový priestor č. XX - titulom nájomného vzťahu vzniknutého medzi ním a odporcom v 2. rade; ktorého jediného možno považovať za pasívne vecne legitimovaného v konaní; a pokiaľ navrhovateľ smeroval svoj návrh aj voči odporcovi v 1. rade, smeroval ho voči subjektu, ktorý nie je nositeľom tvrdených práv a povinností o ktorých sa koná, a teda nie je vo veci pasívne vecne legitimovaný. Vykonaným dokazovaním zistil, že bývalý Obvodný národný výbor, bytový odbor (ďalej len "ONV") po vyňatí predmetného priestoru ako bytovej jednotky z bytového fondu; čím tento prestal spĺňať charakter bytu ako miestnosti slúžiacej na bývanie; pridelil rozhodnutím zo dňa 17.04.1989 predmetný nebytový priestor navrhovateľovi, ktorým rozhodnutím vzniklo navrhovateľovi právo, aby s ním príslušná organizácia (bytový podnik) uzavrela v zmysle § 196 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v tom čase účinného) - Dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu - ateliéru zo dňa 18.4.1989 (ďalej len "dohoda o užívaní"), uzavretím ktorej dohody navrhovateľ nadobudol podľa § 196 ods. 2 Občianskeho zákonníka právo užívať nebytový priestor č. XX bytového domu. Právo osobného užívania priestoru neslúžiaceho na bývanie, t.j. právo navrhovateľa užívať priestor č. XX bytového domu na ulici J. G. XX P. X. sa s účinnosťou od 01.01.1992 zmenilo (transformovalo) na nájom (§ 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pričom v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 116/1990 Zb.“) sa daný nájomný vzťah považoval za vzťah vzniknutý na základe zmluvy uzavretej na neurčitý čas. Ďalej zistil, že odporca v 2. rade zaslal navrhovateľovi písomnú výpoveď nájomnej zmluvy - listom zo dňa 30.03.2009, ktorú navrhovateľ riadne prevzal, pričom dôvod výpovede odporca v 2. rade špecifikoval odkazom na ust. § 10 zákona č. 116/1990 Zb., ktorý ho oprávňoval vypovedať zmluvu o nájme, bez uvedenia dôvodu. Takto zistený skutkový stav posúdil po právnej stránke podľa ust. § 80 písm. c/ O.s.p., § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 196 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 188/1988 Zb., § 3 ods. 1, § 10, § 15 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov a konštatoval, že nevzhliadol dôvod majúci za následok neplatnosť výpovede danej navrhovateľovi; keď táto bola uskutočnená v zákonom stanovenej písomnej forme a bola adresovaná navrhovateľovi a na platnosti ktorej nič nemení ani tvrdenie navrhovateľa, že si riadne plnil svoje povinnosti vyplývajúce mu z nájomného vzťahu s odporcom v 2. rade a riadne platil aj určené nájomné; keď odporca v 2. rade bez ohľadu na správanie sa navrhovateľa (nájomcu) len využil svoje oprávnenie dané mu priamo zákonom č. 116/1992 Zb. a ukončil nájomný vzťah bez udania dôvodu. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru o nedôvodnosti návrhu navrhovateľa na určenie neplatnosti výpovede zmluvy o nájme nebytového priestoru č. XX nachádzajúceho sa na ulici J. G. XX P. X., keď vo vzťahu k odporcovi v 1. rade tento nesmeroval voči subjektu pasívne vecne legitimovanému a vo vzťahu k odporcovi v 2. rade navrhovateľ neuviedol dôvody majúce za následok neplatnosť výpovede tejto nájomnej zmluvy. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešným odporcom ich náhradu nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnili riadnym návrhom podľa § 151 ods. 1 O.s.p. a v konaní im žiadne ani nevznikli. Pre úplnosť uviedol, že po skončení pojednávania konaného dňa 07.10.2011 a vyhlásení rozsudku vo veci samej doručil dňa 10.10.2011 právny zástupca navrhovateľa do podateľne súdu prostredníctvom elektronických prostriedkov bez zaručeného elektronického podpisu podanie, ktorým ospravedlňoval svoju neprítomnosť na tomto pojednávaní súdu z dôvodu náhleho ochorenia a žiadal o odročenie pojednávania, pričom originál svojho podania spolu s fotokópiou dokladu o dočasnej pracovnej neschopnosti doručil právny zástupca navrhovateľa súdu až dňa 12.10.2011 a keďže skutočnosti uvádzané v podaní doručenom dňa 12.10.2011 právny zástupca navrhovateľa súdu oznámil až tri pracovné dni po termíne súdneho pojednávania, nemohol na dané skutočnosti v čase rozhodovania a vyhlásenia rozsudku vo veci samej (§ 154 ods. 1 O.s.p.) prihliadať, nakoľko o nich nemal vedomosť. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alternatívne jeho zmeny a vyhoveniu návrhu. Vychádzajúc z obsahu ním podaného odvolania namietal, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 1 písm. d/ O.s.p.), v dôsledku čoho rozhodnutie súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) a v neposlednom rade mu bola postupom súdu prvého stupňa odňatá i možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 1 písm. a/, § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Dôvodil, že sa nemožno stotožniť so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého predmetom výpovede z nájmu je „nebytový priestor“, keď už od pridelenia sporného priestoru sa jednalo o ateliér, z ktorého dôvodu mu odporca v 2. rade nemohol dať výpoveď z nájmu nebytového priestoru a nemohol sa riadiť ustanoveniami zákona č. 116/1990 Zb.. Uviedol, že súd prvého stupňa správne dospel k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu na ním požadovanom určení, avšak pri posudzovaní existencie naliehavého právneho záujmu označoval sporný priestor ako „nebytový priestor“ a taktiež považoval za nespornú existenciu nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania k „nebytovému priestoru“, hoci zo skutočností, za ktorých došlo k prideleniu miestnosti neslúžiacej na bývanie, ale aj zo samotnej dohody o odovzdaní a prevzatí miestnosti do užívania a ďalších listinných dôkazov jednoznačne vyplýva, že sa nemohlo jednať o „byt“ alebo „nebytový priestor“, ale o „iný priestor“ - v dohode označený ako „ateliér“. Rozhodnutím Obvodného národného výboru Bratislava I, odbor bytový - dislokačné oddelenie, sp. zn. D/69-444/89/Ms. zo dňa 17.04.1989, mu bol v zmysle § 196 a § 197 Občianskeho zákonníka pridelený nebytový priestor - „ateliér“ nachádzajúci sa na ulici J. G. Č.. XX P. X., o rozlohe 30 m2, pričom z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že bytový odbor ONV rozhodnutím, sp. zn. D/69-1123/88/Ms. zo dňa 21.03.1988, pridelil priestory bývalej bytovej jednotky vyradenej z bytového fondu na ateliér pre N.. H.. P. B., ktorý požiadal o pridelenie tohto priestoru pre neho, s tým, že aj on sa podieľal spoločne s N.. H.. P. B. na rekonštrukcii predmetných priestorov, ktorá žiadosť bola doložená aj odporúčaním ateliérovej komisie SFVU, a preto je toho názoru, že niet pochýb o tom, aký právny status požíval sporný priestor pri jeho pridelení, keď zo samotného I. Č.. XXXX pre W..Ú.. U. T. vyplýva, že sa jedná o „iný nebytový priestor“, a teda nie o nebytový priestor, tak, ako to tvrdí súd prvého stupňa. S odstupom času sa nedá zistiť, ako došlo k pochybeniu ohľadom zápisu predmetného priestoru na I. Č.. XXXX, kto pochybenie zavinil a z akého dôvodu, považuje však za nesporné, že predmetný priestor prevzal v roku 1989 ako ateliér od svojho predchodcu N.. arch. P. B., ktorý už v tom čase užíval predmetný priestor ako ateliér. Právny vzťah medzi ním a odporcami sa preto nemohol riadiť ustanoveniami zákona č. 116/1990 Zb. vzťahujúcimi sa na nebytové priestory, z dôvodu ktorého odmietol prijať nové podmienky nájomnej zmluvy, ktorá sa mala riadiť príslušnými ustanoveniami tohto zákona; keď pristúpením k nájomnej zmluve o nájme nebytového priestoru by stratil všetky práva vyplývajúce mu z nájmu ateliéru; nakoľko návrh novej nájomnej zmluvy bol založený najmä na niekoľkonásobnom zvýšení nájomného, čo preukazuje aj list odporcu v 2. rade zo dňa 16.07.2008, v ktorom tento jednoznačne uvádza, že v prípade, ak nedôjde k uzavretiu nájomnej zmluvy so zvýšeným nájomným, tak pristúpi k výpovedi nájmu tohto priestoru ako nebytového priestoru podľa príslušných ustanovení zákona č. 116/1990 Zb.. Vzhľadom na uvedené, má za to, že predmetný priestor je ateliérom; z čoho pre neho vyplývajú oprávnenia upravené v § 29a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z.z.“), podľa ktorého je obec povinná previesť ateliér do vlastníctva nájomcu do dvoch rokov odo dňa, keď o to nájomca požiada; pričom svojimi listami zo dňa 08.07.1996, 15.07.2002 a 24.05.2004 opakovane požiadal odporcu v 2. rade o prevod vlastníctva ateliéru, a tento bol povinný uzatvoriť s ním zmluvu o prevode vlastníctva k ateliéru, a to v lehote dvoch rokov od podania jeho žiadosti. Súd prvého stupňa nemal pochybnosti o pravosti, správnosti a pravdivosti zápisu uvedeného na LV č. XXXX, kde je sporný priestor označený ako „iný nebytový priestor“; keď výpis z listu vlastníctva je verejnou listinou a údaje v ňom uvedené sa považujú za pravdivé, pokiaľ sa nepreukáže opak; a preto má za to, že súd prvého stupňa mal ako predbežnú otázku riešiť právny status sporného priestoru a zistiť, z akého dôvodu bol „ateliér“ nachádzajúci sa v jeho nájme zmenený na „iný nebytový priestor“, ku ktorej zmene došlo nepochybne v roku 1989; keď aj rozhodnutie ONV zo dňa 17.07.1989, ktorým mu bol predmetný ateliér pridelený, možno považovať za verejnú listinu a toto rozhodnutie predchádza vykonanému zápisu v príslušnom I. Č.. XXXX. Záverom taktiež uviedol, že pred pojednávaním konaným dňa 07.11.2011, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, zaslal jeho právny zástupca súdu prostredníctvom elektronických prostriedkov správu o jeho dočasnej práceneschopnosti a v dôsledku zlého zdravotného stavu zadal nesprávnu e-mailovú adresu súdu, keď v číselnom označení súdu použil namiesto správnej arabskej číslice ([email protected]) nesprávnu rímsku číslicu ([email protected] <mailto:[email protected]>), v dôsledku čoho sa súd bez viny jeho právneho zástupcu nedozvedel o jeho dočasnej práceneschopnosti včas, avšak napriek tomu má za to, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď rozhodol predčasne, bez toho, aby ho v konaní vypočul, resp. vykonal ďalšie dokazovanie, v dôsledku čoho nerozhodol ani vecne správne, čo preukazujú listinné dôkazy priložené k odvolaniu. Odporca v 1. rade vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie navrhovateľa uviedol, že odvolanie navrhovateľa neobsahuje žiadne argumenty spochybňujúce námietku o nedostatku jeho pasívnej legitimácie a súd prvého stupňa správne dospel k záveru o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie; keď predmetný nebytový priestor bol Protokolom č. 51/92 o zverení majetku Hlavného mesta SR Bratislavy zverený do správy Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto, čím bolo právo nakladať s vecou prevedené na odporcu v 2. rade; a teda on nie je nositeľom tvrdených práv a povinností, o ktorých sa koná, pričom navrhovateľ rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti ani nijako nenapáda. Záverom uviedol, že právny zástupca navrhovateľa ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní konanom dňa 07.10.2011 prostredníctvom e-mailu v ten istý deň, zaslaným výlučne z viny právneho zástupcu navrhovateľa na nesprávnu e-mailovú adresu, pričom na pojednávaní konanom dňa 10.09.2010 sa zúčastnil aj samotný navrhovateľ so svojím právnym zástupcom, navrhovateľ mal teda dostatok možností na riadne uplatnenie svojich práv vyplývajúcich mu z príslušných ustanovení O.s.p., a jeho tvrdenie o odňatí možnosti konať pred súdom je preto neopodstatnené. Odporca v 2. rade vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie navrhovateľa uviedol, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne a nevidí dôvody na jeho zrušenie alebo zmenu, keď navrhovateľ vo svojom odvolaní iba opakuje skutočnosti uvedené už v návrhu na začatie konania a poukazuje v ňom len na charakter (druh) priestoru, ktorý bol predmetom nájmu, považuje ho za „ateliér“, a nie za nebytový priestor, alebo za iný nebytový priestor, pričom však neuvádza žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by spôsobovali neplatnosť výpovede z nájmu a v tejto súvislosti iba konštatuje, že právny vzťah medzi nimi sa neriadil zákonom č. 116/1990 Zb., nekonkretizuje však aký právny predpis upravoval ich právny vzťah v čase výpovede z nájmu, resp. bezprostredne pred výpoveďou. Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého právny vzťah medzi ním a navrhovateľom spĺňal charakter nájomného vzťahu vzniknutého na základe zmluvy uzavretej na neurčitý čas podľa zákona č. 116/1990 Zb.. Nebytový priestor č. XX na ulici J. G. XX P. X. bol rozhodnutím Obvodného národného výboru Bratislava I, č. D/69-444/89/Ma. zo dňa 17.04.1989, vydaným v zmysle ust. § 196 a S 197 Občianskeho zákonníka, pridelený na užívanie navrhovateľovi, pričom právo navrhovateľa užívať nebytový priestor, ktoré vzniklo podľa ust. § 196 a § 197 Občianskeho zákonníka, sa dňom účinnosti zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, t.j. dňom 01.05.1990, pretransformovalo na nájom nebytových priestorov, ktorý sa riadi ustanoveniami zákona č. 116/1990 Zb.. Tvrdenie navrhovateľa; podľa ktorého mal s poukazom ust. § 29a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov povinnosť s ním uzatvoriť kúpnu zmluvu s predmetom predaja nehnuteľnosti - ateliérom, a to v lehote určenej v bytovom zákone najneskôr v roku 1998, prípadne ešte v roku 2004, a teda do dvoch rokov od podania žiadosti navrhovateľa o odkúpenie ateliéru; považuje za irelevantné vo vzťahu k predmetu konania, keď navrhovateľ si môže svoj tvrdený nárok na prevod vlastníctva ateliéru uplatňovať v samostatnom konaní. Ďalej uviedol, že navrhovateľ vo svojom odvolaní produkuje nové dôkazy, ktoré mohol a mal uplatniť už pred súdom prvého stupňa, a podľa jeho názoru navrhovateľ pri uplatnení nových dôkazov v odvolacom konaní nesplnil ani jednu procesnú situáciu predpokladanú v ust. § 205a ods. 1 O.s.p., a preto odvolací súd nemôže na tieto nové dôkazy prihliadať. Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa pojednávania konaného dňa 07.10.2011 nezúčastnili napriek tomu, že boli naň riadne a včas predvolaní, pričom svoju neúčasť včas neospravedlnili, ani nepožiadali o odročenie termínu pojednávania, a preto tvrdenie navrhovateľa, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, keď ten rozhodol bez toho, aby navrhovateľa v konaní vypočul, ako aj jeho návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa z uvedeného dôvodu, považuje za nedôvodné. Odvolací súd prejednal vec v medziach a z dôvodov podaného odvolania, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V preskúmavanej veci vykonal súd prvého stupňa náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa na určenie neplatnosti výpovede zmluvy o nájme nebytového priestoru, ako aj na opodstatnenosť tvrdení odporcov v 1. a v 2. rade z hľadiska skutočností, ktoré uvádzali na svoju obranu (§ 120 ods. 1, 4 O.s.p.) a zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil vo veci samej aj správny právny záver o nedôvodnosti návrhu navrhovateľa; keď vo vzťahu k odporcovi v 1. rade návrh nesmeroval voči pasívne vecne legitimovanému subjektu; keď napokon toto navrhovateľ v odvolaní ani nenamietal, a vo vzťahu k odporcovi v 2. rade nevzhliadol dôvody spôsobujúce neplatnosť výpovede zo zmluvy o nájme; keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 196 ods. 1, 2 v znení zákona č. 188/1988 Zb. a § 871 ods. 1) a zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (§ 3 ods. 1, § 10 a § 15), ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu navrhovateľa aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa dôsledne vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania. V danej veci navrhovateľ vo svojom odvolaní v jeho podstatnej časti už len zopakoval a podrobnejšie rozviedol svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvého stupňa, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyporiadal s tým, prečo na ňu neprihliadol, a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Obsah odvolania navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, na ktorých tento založil svoje rozhodnutie, z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvého stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci. V odvolacom konaní nevyšlo tiež najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvého stupňa k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje s tým, že tieto považuje za potrebné doplniť na zdôraznenie ich správnosti, o dôvody poukazujúce na niektoré právne významné aspekty z hľadiska odvolacích námietok odporcu. Z hľadiska odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. je potrebné uviesť, že nesprávnym právnym posúdením veci je mylná aplikácia (a výklad) právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť. Presnejšie pod nesprávnym právnym posúdením treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Pokiaľ navrhovateľ namietal odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., tak odvolací súd poukazuje na to, že tento odvolací dôvod je v praxi vykladaný tak, že musí ísť o skutkové zistenia, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu a teda sa týka tých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci a na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke. Skutkové zistenie je nesprávne v tom, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd prvého stupňa vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov, či z obsahu spisu nevyplynuli ani inak nevyšli v priebehu konania najavo, alebo neprihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo inak. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov, a teda keď v hodnotení dôkazov alebo skutočností, ktoré vyšli najavo v konaní či vyplynuli z prednesov účastníkov, z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, vierohodnosti sa vyskytuje logický rozpor. Odvolací súd nemal z obsahu spisu za preukázané naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., nakoľko prvostupňový súd svoje skutkové zistenia založil na relevantných dôkazoch, a to výpise z LV č. XXXX pre W..Ú.. U. T., Protokole č. 51/92 o zverení majetku Hlavného mesta SR Bratislavy do správy Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto zo dňa 21.12.1992, rozhodnutí ONV zo dňa 17.04.1989, Dohode o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 18.04.1989, výpovedi zmluvy o nájme nebytového priestoru - ateliéru zo dňa 30.03.2009, ako aj na ústnych prednesoch účastníkov konania a dospel ku správnym skutkovým záverom; keď v danej veci ani nebolo sporné, že mal za preukázané, že rozhodnutím bývalého Obvodného národného výboru, bytového odboru zo dňa 17.04.1989 bol predmetný priestor ako bytová jednotka vyňatý z bytového fondu, čím prestal spĺňať charakter bytu ako miestnosti slúžiacej na bývanie a bol pridelený navrhovateľovi na užívanie, pričom právo osobného užívania priestoru neslúžiaceho na bývanie, t.j. právo navrhovateľa užívať priestor č. XX bytového domu na ulici J. G. XX P. X., ktoré nadobudol podľa § 196 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, a to uzavretím Dohody o odovzdaní a prevzatí bytu - ateliéru zo dňa 18.4.1989, sa s účinnosťou od 01.01.1992 zmenilo na nájom (§ 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pričom v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. sa daný nájomný vzťah považoval za vzťah vzniknutý na základe zmluvy uzavretej na čas neurčitý. V preskúmavanej veci je predmetom konania určenie neplatnosti výpovede zo zmluvy o nájme nebytového priestoru č. XX, nachádzajúceho sa na ulici J. G. XX P. X., zo dňa 30.03.2009 danej navrhovateľovi odporcom v 2. rade bez udania dôvodu, keď spornou zostala otázka, či predmetný priestor je nebytovým priestorom, resp. iným nebytovým priestorom; keď na LV č. XXXX pre W..Ú.. U. T. je tento označený ako „iný nebytový priestor“, a preto sa naň vzťahuje právny režim zákona č. 116/1990 Zb., a teda či bola výpoveď zo zmluvy o nájme zo dňa 30.03.2009 daná navrhovateľovi platne; alebo sa jedná o „ateliér“, keď rozhodnutím ONV zo dňa 17.04.1989 bol predmetný priestor navrhovateľovi pridelený ako „nebytový priestor - ateliér“. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že Dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 18.04.1989 nie je dokument, ktorý určuje charakter nehnuteľnosti alebo účel užívania nehnuteľnosti, je to len záznam o tom, že určitá nehnuteľnosť bola odovzdaná jedným subjektom druhému subjektu, pričom účel užívania nehnuteľnosti možno záväzne určiť len v kolaudačnom rozhodnutí, prípadne stavebnom povolení. Preto, ak je predmetný priestor na LV č. XXXX pre W..Ú.. U. T. označený ako „iný nebytový priestor“, a teda aj zo stavebného hľadiska je nebytovým priestorom, nie ateliérom, vzťahuje sa naň právny režim zákona č. 116/1990 Zb., pričom rozhodnutie ONV zo dňa 17.04.1989, resp. Dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu (bez ohľadu na označenie predmetného priestoru) nemôže nahrádzať rozhodnutie v zmysle § 85 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len „stavebný zákon“). Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. práva užívania nebytových priestorov, ktoré vznikli podľa doterajších predpisov, sa spravujú týmto zákonom a považujú sa za vzťahy vzniknuté na základe zmluvy uzavretej na čas neurčitý. Ide o transformačné ustanovenie, na základe ktorého sa zmenil obsah predmetného právneho vzťahu, ako aj spôsob jeho skončenia. K tejto zmene došlo priamo zo zákona, nevyžadovala žiaden právny úkon a nebolo jej možné ani právnym úkonom zabrániť. Logickým výkladom uvedeného ustanovenia možno dospieť k záveru, že jeho účinnosťou, t.j. dňom 01.05.1990 existujúce práva užívania nebytových priestorov sa zmenili na nájom s výnimkou užívacích práv v zákone taxatívne vymedzených. Odvolací súd je toho názoru, že všetky práva užívania nebytových priestorov, ktoré vznikli podľa predpisov platných do účinnosti zákona č. 116/1990 Zb. sa transformovali na nájom a spravujú sa zákonom č. 116/1990 Zb. s výnimkou práv užívania vyplývajúcich z vecného bremena a prípadov uvedených v § 15 ods. 4 uvedeného zákona. Vychádzajúc z uvedeného názoru má potom zhodne s názorom súdu prvého stupňa za to, že právo užívania nebytových priestorov, ktoré vzniklo navrhovateľovi na základe Dohody o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 18.04.1989 a postráda charakter vecného bremena, sa transformovalo na nájom na neurčitý čas, ktorý možno vypovedať. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd teda poznamenáva, že pokiaľ ide o zamietnutie návrhu navrhovateľa, správne súd prvého stupňa v tejto súvislosti poukázal na ust. § 10 a § 15 ods.1 zákona č. 116/1990 Zb., a správne v tomto smere konštatoval, že navrhovateľ v konaní vo vzťahu k odporcovi v 2. rade nepreukázal dôvodnosť ním podaného návrhu na určenie neplatnosti výpovede zo zmluvy o nájme nebytového priestoru; keď nájomný vzťah medzi navrhovateľom a odporcom v 2. rade mal charakter zmluvy uzavretej na dobu neurčitú, ktorú možno vypovedať bez udania dôvodu, keď nevzhliadol dôvody majúce za následok neplatnosť výpovede, nakoľko táto bola daná v súlade so zákonom č. 116/1990 Zb., t.j. v písomnej forme a bola adresovaná a riadne doručená navrhovateľovi, ktorý tak iba využil oprávnenie mu dané týmto zákonom a bez ohľadu na správanie navrhovateľa ukončil nájomný vzťah, a to bez udania dôvodu; a vo vzťahu k odporcovi v 1. rade prihliadol na jeho námietku o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie; keď odporca v 1. rade ako vlastník nebytového priestoru tento zveril Protokolom zo dňa 21.12.1992 do správy odporcovi v 2. rade, ktorý ako jediný je oprávnený s nebytovým priestorom nakladať, a ktorého ako jediného možno považovať za pasívne vecne legitimovaného. Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok a v dôsledku takéhoto nesprávneho postupu súdu bol účastník vylúčený z ich realizácie v konaní; k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen faktickou činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Ide najmä o prípady, keď súd znemožnil účastníkovi vykonať v priebehu konania práva priznané mu Občianskym súdnom poriadkom, a to najmä právo zúčastniť sa pojednávania, právo predniesť, či doplniť svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom súdu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom, svedkom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci; ide aj o prípady, keď účastníkovi bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom, spočívajúca v jeho práve skutkovo a právne argumentovať prejednávanú vec. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že súdy musia poskytovať v občianskom súdom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola účinne zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov všetkých účastníkov konania. S ohľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že postup súdu prvého stupňa bol v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p., a navrhovateľ nedôvodne namieta, že mu postupom súdu prvého stupňa bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď ten vyhlásil rozsudok vo veci samej na pojednávaní konanom dňa 07.10.2011, na ktoré pojednávanie sa navrhovateľ ako aj jeho právny zástupca nedostavili, a teda rozhodol predčasne, bez toho, aby ho v konaní vypočul, resp. vykonal ďalšie dokazovanie; keď navrhovateľ, resp. jeho právny zástupca svoju neúčasť na pojednávaní riadne a včas neospravedlnil; nakoľko mu bola daná reálna možnosť uplatňovania si procesných práv v konaní priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom a tieto mohol uplatniť a využiť, ak by sa dostavil na pojednávanie konané dňa 07.10.2011, na ktoré sa nedostavil, svoju neúčasť riadne a včas neospravedlnil a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Až následne dňa 12.10.2011, teda potom, ako bol vo veci vyhlásený rozsudok, doručil právny zástupca navrhovateľa súdu žiadosť o odročenie pojednávania spolu s dokladom o svojej práceneschopnosti, na ktorú skutočnosť prvostupňový súd však už nemohol prihliadnuť, preto nie je pravdivé jeho tvrdenie, že bez jeho viny sa súd prvého stupňa nedozvedel o jeho dočasnej práceneschopnosti; keď žiadosť o odročenie pojednávania zaslal z dôvodu vlastného pochybenia na nesprávnu e-mailovú adresu súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať samotné rozhodnutie, ktorým nebolo návrhu účastníka konania vyhovené. Odňatie možnosti nemožno vidieť ani v právnych záveroch, na ktorých súd svoje rozhodnutie založil, keď odňatie možnosti konať pred súdom možno dávať do súvisu s faktickou činnosťou súdu a nie s právnym posúdením veci zaujatým v rozhodnutí, keď právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti. Vzhľadom na dostatočné odôvodnenie súdu prvého stupňa, odvolací súd by posudzovaním ostatných odvolacích námietok navrhovateľa len opakoval správnosť právnych záverov súdu prvého stupňa, ktorý z ich hľadiska vo veci rozhodol v súlade so zákonnou úpravou. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti neuznal preto odvolací súd opodstatnenosť dôvodov, na ktoré poukazoval navrhovateľ vo svojom odvolaní, a pokiaľ teda súd prvého stupňa návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, plne sa stotožňujúc s jeho správnym právnym záverom uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj v celom rozsahu a bez ďalšieho poukazuje a s týmto sa plne stotožňuje, podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Správne bolo rozhodnuté súdom prvého stupňa aj o náhrade trov konania podľa zásady úspechu v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p.. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., pričom v tomto konaní úspešným odporcom v 1. a 2. rade však ich náhradu nepriznal, keďže im v tomto v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli a ich náhradu si ani neuplatnili riadnym návrhom podľa § 151 ods. 1 O.s.p.. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.