Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/132/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109233558 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1109233558.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej, členiek senátu JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Michaely Frimmelovej, v právnej veci navrhovateľa: B.. B. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, G., zast.: JUDr. Peter Timko, so sídlom Farská 31, Nitra proti odporcovi: A., A..P..U.., so sídlom Č. X, K., zast. AK Geško, Hulín a partneri, s.r.o., so sídlom Ľubinská č. 3, Bratislava, v konaní o zaplatenie 4.400,- eur s prísl., na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 06.10.2011, č.k. 9C 154/2009-98, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 06.10.2011, č.k. 9C 154/2009-98 p o t v r d z u j e. Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 202,37 eur, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku k rukám právneho zástupcu odporcu. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa o zaplatenie 4.400,- eur istiny s príslušenstvom zamietol, o trovách prvostupňového konania rozhodol tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 1.414,- eur na účet zástupcu odporcu a zároveň navrhovateľ bol zaviazaný zaplatiť náhradu trov štátu vo výške 11,40 eur na účet súdu prvého stupňa. Súd prvého stupňa návrh navrhovateľa posúdil s poukazom na ust.§ 443 ods. 2 a ust. § 434 ods. 1 Obč. zák., v spojení s ust. § 436 Obč. zák., keď nárok navrhovateľa - škodu, ktorá mu vznikla počas večere dňa 15.06.2009 v prevádzke odporcu A. M., na ulici O. XX Z. K., odcudzením koženej príručnej kapsičky, v ktorej okrem dokladov a iných osobných vecí bola i hotovosť vo výške 4.400,- eur. Navrhovateľ poukázal na tú skutočnosť, že odporca nevykonal žiadne prevenčné opatrenie na zamedzenie vzniku škody, aby takejto škode zabránil. Mal za to, že porušením tejto prevenčnej povinnosti mu bola spôsobená škoda, za ktorú zodpovedá s poukazom na ust. § 415 a ust. § 420 ods. 1 Obč. zák. Súd prvého stupňa po vykonaní dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľ si svoju koženú príručnú kapsičku s dokladmi a peniazmi odložil na radiátor vedľa stola, pri ktorom sedel, pričom radiátor nebol miestom určeným na odkladanie osobných vecí zákazníkov reštaurácie. V konaní vypočutá svedkyňa A. Š., ktorá potvrdila, že navrhovateľa upozornila na nevhodné uloženie taštičky na radiátore, pričom navrhovateľ na takéto upozornenie nereagoval. Súd prvého stupňa zároveň uviedol, že v zmysle § 434 ods. 1 Obč. zák. zodpovedá prevádzkovateľ reštaurácie za klenoty, peniaze a iné cennosti len do výšky stanovenej vykonávacím predpisom, a to podľa vyhl.č. 87/1995 Z.z. vo výške 331,94 eur. Do takejto výšky je obmedzená zodpovednosť prevádzkovateľa v prípade, ak zodpovednosť za uložené veci prevádzkovateľ prevzal. Súd prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľ svoje osobné veci prechovával vo svojej blízkosti a preto mal aj sám zodpovednosť za ich stráženie. V konaní nebolo zistené, že by bola škoda na veciach spôsobená tými, ktorí v prevádzke pracujú a taktiež nebolo preukázané, že by si navrhovateľ uplatnil právo na náhradu škody u navrhovateľa (správne u odporcu), v zákonnej 15- dňovej lehote, a preto návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej pomoci určil zo žalovanej sumy, a to vo výške 161,01 eur, celkom odmenu za poskytnuté úkony právnej služby vyčíslil na sumu 1.178,34 eur, spolu s DPH predstavuje odmena za poskytované úkony sumu 1.414,- eur. Zároveň súd zaviazal navrhovateľa na náhradu trov, ktoré vznikli štátu vyplatením svedočné v priebehu prvostupňového konania. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a návrhu v celom rozsahu vyhovel a zároveň, aby priznal navrhovateľovi náhradu trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania. Poukázal na tú skutočnosť, že dňa 15.06.2009 v podvečerných hodinách spolu s G. C. navštívil reštauráciu A. M. na O. F.. Č.. XX Z. K., ktorú prevádzkuje odporca, príručnú taštičku s finančnou hotovosťou a s inými osobnými vecami položil na radiátor ihneď po svojej ľavej ruke z dôvodu, že stôl na to kapacitne nestačil, pričom približne o 20:45 hod. zistil, že taštička mu bola odcudzená, pričom túto skutočnosť bezodkladne oznámil čašníčkam, ako aj prítomnej prevádzkarke a túto skutočnosť zároveň ohlásil aj na polícii, kde podal trestné oznámenie a podrobne opísal skutkové okolnosti krádeže. Tam uviedol, že podozrivý zo skutku sú dvaja neznámi muži rómskeho pôvodu, ktorý si sadli tesne za navrhovateľa, pričom si nič neobjednali, následne z reštaurácie odišli, pričom jeden z nich na stoličke nechal prevesenú čiernu bundu. Na druhý deň sa navrhovateľovi ohlásil neznámy muž, ktorý našiel taštičku v panelákovej šachte v O., avšak bez sumy 4.400,- eur. Zdôraznil, že zamestnankyne odporcu po skutku uviedli, že dvoch podozrivých mužov poznajú, pretože ich v reštaurácii videli viackrát a bolo vidieť z ich správania úmysel kradnúť zákazníkom veci, konkrétne prevádzkarka J. A. v rámci vyšetrovacích úkonov potvrdila, že krátko pred krádežou si všimla podozrivú dvojicu osôb ale už nestihla upozorniť zákazníkov, a to z dôvodu, že súčasťou reštaurácie je aj terasa. Uviedla, že páchateľov z videnia poznala, pretože v minulosti boli v predmetnej reštaurácií, v ktorej sa počas letnej sezóny stalo viac podobných krádeží. Do reštaurácie nechodila iba jedna dvojica podozrivých osôb, ale približne 4 až 5 takýchto dvojíc. Súd však tento dôkaz nachádzajúci sa v súdnom spise ignoroval. Navrhovateľ poprel tvrdenie odporcu, že bol ním upozornený, tak isto odporca neponúkol navrhovateľovi možnosť odložiť si osobné veci v reštauračnom trezore, naopak tvrdenie odporcu o údajnom upozornení, aby si navrhovateľ taštičku nenechával vedľa seba na radiátore v podstate vyvrátila výpoveď svedkyne G. C.. Fotografiu, ktorú predložil odporca na pojednávaní s miestom, kde dňa 15.06.2009 navrhovateľ večeral považoval odporca za falošný dôkaz, keď okno bolo jednoznačne otvorené a v dôsledku toho bol stôl, pri ktorom navrhovateľ so svedkyňou C. posunutý o cca. jeden meter dozadu, pričom hrana tej časti stola, kde sedel navrhovateľ tvorila jednu líniu s priľahlým radiátorom na ľavej strane, a preto navrhovateľ nezanedbal obozretnosť, ktorej absenciu mu odporca vytkol. Navrhovateľ mal za to, že súd v súvislosti s hodnotením návrhu zlyhal, keď nárok, ktorý posudzoval, nebol nikdy predmetom konania, pretože navrhovateľ nežiadal priznanie nároku podľa § 433 a nas. Obč. zák., považoval rozsudok súdu prvého stupňa za nepreskúmateľný, pretože k tomu, čoho sa domáhal súd jeho nárok právne nezdôvodnil. Zdôraznil, že jeho nárok je potrebné posudzovať podľa § 415 v spojení s § 420 ods. 1 Obč. zák., keď odporcovi vytýka zanedbanie všeobecnej prevenčnej povinnosti, v príčinnej súvislosti s čím vznikla navrhovateľovi majetková škoda. Navrhovateľ zároveň uviedol, že odporca je spoluzodpovedný za škodu, pretože z minimálne vedomej nedbanlivosti vytvoril páchateľom prostredie na to, aby mohli krádež dokonať, a keďže navrhovateľ nepozná páchateľov má právo domáhať sa náhrady škody, od ktoréhokoľvek zo solidárne zaviazaných dlžníkov podľa § 438 ods. 1 Obč. zák. Pod prevenčnou povinnosťou v podmienkach prevádzky reštaurácie A. M. navrhovateľ rozumie vykonanie všetkých preventívnych opatrení, a to najmä výsledné upozornenie od personálu na možný výskyt vreckových zlodejov, ďalej výslednú ponuku možnosti uschovať si cennosti v reštauračnom trezore, ako aj zamestnanie osoby uvádzača, tzv. biletára, ktorý nemá v náplni práce obsluhovať hostí, ale manažovať vnútorný chod podniku, vyhľadávať miesta pre hostí, usádzať ich a sledovať podozrivé osoby. Zároveň navrhovateľ dal do pozornosti rozšírené právne dôvody jeho návrhu aj o zák.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení ku dňu škodovej udalosti, keď navrhovateľ má právo požadovať od odporcu pri poskytovaní jeho služieb zaistenie svojej bezpečnosti a ekonomických záujmov. Okrem iného tu patrí i záujem navrhovateľa na tom, aby nebol pri večeri v luxusnej reštaurácií okradnutý. K odvolaniu sa písomne vyjadril odporca, ktorý žiadal, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a zaviazal navrhovateľa k náhrade trov, jednak v prvostupňovom, ako aj v odvolacom konaní. Odporca poukázal na ust. § 420 ods. 1 Obč. zák., v zmysle ktorého základným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je protiprávny úkon, škoda a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou. Ak navrhovateľ opiera svoj nárok o porušenie povinnosti odporcu v zmysle § 415 Obč. zák., t.j. o porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti, s poukazom na toto ustanovenie vyplýva, že ak si niektorý účastník občianskoprávneho vzťahu neplní svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť vyplývajúcu z citovaného ustanovenia treba vyvodiť, že si neplní právnu povinnosť, a teda koná protiprávne. Uviedol, že odporca žiadnym spôsobom neporušil žiadnu právnu povinnosť, pretože protiprávneho úkonu sa dopustil ten, kto škodu spôsobil, teda páchateľ trestného činu. Naopak práve navrhovateľ porušil svoju prevenčnú povinnosť, keď nedbal dostatočne na svoje hnuteľné veci a vydal ich do nebezpečenstva poškodenia, resp. odcudzenia. Nestotožnil sa s názorom navrhovateľa s tým, že prevenčná povinnosť mala byť splnená úkonmi vo forme upozornenia zo strany personálu na výskyt vreckových zlodejov, na ponuku možnosti uschovať si cennosti v trezore, ako aj v zamestnaní osoby uvádzača, tzv. biletára. Uviedol, že upozornenie na výskyt vreckových zlodejov by bolo len upozorňovaním na všeobecne známu skutočnosť, výslovné upozornenie na možnosť uchovať si cennosti v trezore a v zamestnaní uvádzača nespadajú v žiadnom prípade pod všeobecnú prevenčnú povinnosť, navyše takúto všeobecnú povinnosť neplní v podstate žiadna prevádzka v Slovenskej republiky, a teda nie je možné pod túto povinnosť subsumovať niečo, čo by išlo nad rámec bežnej praxe podobných prevádzok. Navyše funkciu uvádzača plnila samotná čašníčka, čo potvrdila i svedkyňa navrhovateľa - G. K. C., keď vypovedala, že „čašníčka nás usadila do vnútra“. Navrhovateľ dokazoval skutočnosť, že mal pri sebe hotovosť vo výške 4.400,- eur jednak tvrdením svedkyne - G. C. K., vtedajšej priateľky, v súčasnosti manželky navrhovateľa ako aj prehlásením T.. O. I. zo dňa 05.10.2011, v zmysle ktorého mal navrhovateľ prevziať dňa 15.06.2009 sumu 3.570,- eur, avšak navrhovateľ na pojednávaní dňa 08.03.2011 uviedol, že v kapsičke sa nachádza tržba 4.400,- eur, z časti tržba vo výške 3.750,- eur, zvyšok bola bežná hotovosť, tým tvrdenie navrhovateľa sú v rozpore s potvrdením, a preto navrhovateľ dôkazné bremeno v tomto smere neuniesol. Mal za to, že v konaní nebolo preukázané, že škoda vznikla, a preto nemôže existovať ani príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou. Poukázal na výpoveď svedkyne - manželky navrhovateľa, že počas večere si všimla dvoch mužov, ktorí si sadli k vedľajšiemu stolu, ktorí sa správali zvláštne, teda navrhovateľ a jeho terajšia manželka mali vedomosť o tom, že pri vedľajšom stole sedia zvláštne sa správajúce sa osoby a predchádzajúce upozornenie odporcu o tom, že sa takéto osoby na prevádzke môžu vyskytnúť by nič nezmenilo na tejto vedomosti u navrhovateľa, a preto neupozornenie na možný výskyt vreckárov nebolo príčinou vzniku škody ani nepriamo. Navrhovateľ s terajšou priateľkou boli sami povinní vykonať opatrenia na ochranu svojho majetku a venovať kapsičke náležitú pozornosť, prípadne upozorniť personál na prítomnosť podozrivých osôb. Odporca zároveň poukázal na stanovisko navrhovateľka, že výpoveď čašníčky pracujúcej u odporcu je zaujatá, keď sa mala stretnúť s konateľkou svojho zamestnávateľa, avšak tvrdenia jeho manželky, s ktorou sa navrhovateľ bezpochyby rozprával, navrhovateľ vydáva za fakty. Na jednej strane navrhovateľ upozorňuje na to, že svedkyňa Š. si nepamätá všetky detaily večera, na druhej strane však svedkyňa G. K. C. si nepamätala osobu, ktorá ich obsluhovala, nepamätala si, akej nominálnej hodnoty boli peniaze, ktoré prepočítavala, tiež si nepamätala, čo presne kričal navrhovateľ v čase, keď došlo ku krádeži. Na druhej strane si táto svedkyňa spomína na to, že neboli upozornení na možnosť odloženia si taštičky. Ustanovenie § 433 a nasl. je špeciálnym ustanovením, ktoré sa v určitých prípadoch použije namiesto všeobecného ustanovenia § 415 a nasl. Pokiaľ navrhovateľa odkazuje na zákon o ochrane spotrebiteľa a ust. § 3 ods. 1 tohto zákona mal odporca za to, že tento zákon na daný prípad nesťahuje, pretože zákon o ochrane spotrebiteľa upravuje oblasť zodpovednosti výrobcov, predajcov a poskytovateľ služieb pri predaji výrobkov alebo poskytovaní služieb v predmete ich činnosti, t.j. v prípade odporcu pri prevádzke reštauračného zariadenia. Odporca si zároveň uplatnil a vyčíslil trovy odvolacieho konania za jeden úkon v celkovej výške 202,37 eur, vrátane DPH. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie navrhovateľa v súlade s ust. § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. za použitia ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Z obsahu spisu v priebehu prvostupňového konania mal súd za preukázané, že dňa 15.06.2009 v prevádzke odporcu A. M., na ulici O. Č.. XX Z. K. bola navrhovateľovi spôsobená škoda tým, že počas večere za prítomnosti svedkyne - T.. G. K. C., mu bola odcudzená kožená príručná kapsička, súčasťou ktorej okrem iného bola hotovosť vo výške 4.400,- eur. Súd prvého stupňa po právnej stránke, na rozdiel od navrhovateľa posúdil s poukazom na ust. § 433 ods. 2 a ust. § 434 ods. 1 Obč. zák., keď vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa za preukázané, že navrhovateľ si svoje veci - koženú príručnú kapsičku s dokladmi a peniazmi odložil na radiátor vedľa stola, pri ktorom sedel, pričom radiátor pri stole nebol miestom určeným na odkladanie osobných vecí pre zákazníkov reštaurácie. Keďže si navrhovateľ svoje osobné veci prechovával vo svojej blízkosti, súd prvého stupňa mal za to, že navrhovateľ sám mal zodpovednosť za ich stráženie. Tiež v priebehu konania nebolo preukázané, že by škoda na veciach bola spôsobená tými, ktorí v prevádzke pracujú, navyše navrhovateľ si právo na náhradu škody s poukazom na ust. § 436 Obč. zák. neuplatnil u odporcu v zákonnej 15- dňovej lehote. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav vo veci a vec aj správne po právnej stránke posúdil. Navrhovateľ vec v návrhu posúdil s poukazom na ust. § 415 a ust. § 420 ods. 1 Obč. zák. mal za to, že zo strany odporcu bola porušená prevenčná povinnosť tým, že personál neupozornil navrhovateľa na možný výskyt vreckových zlodejov, tiež že výslovne neponúkol možnosť uchovať si cennosti v reštauračnom trezore a tým, že odporca nezamestnával tzv. biletára. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že súd prvého stupňa správne vec právne posúdil podľa ust. § 433 a nasl. Obč. zák. Odvolací súd má za to, že právne posúdenie zisteného skutkového stavu je vecou súdu, ktorý musí skúmať, či uvedené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, alebo posúdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok, alebo obratom proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Na zdôraznenie správnosti právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že v súlade s ust. § 79 ods. 1 O.s.p. osobitnými náležitosťami návrhu na začatie konania je predovšetkým identifikácia účastníkov konania; pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností v návrhu, ktoré je prejavom tzv. povinnosti tvrdenia, teda povinnosti substancovať svoje skutkové tvrdenia tak, aby z nich súd mohol vyvodiť, o čom má rozhodovať; označiť dôkazy, ktorých sa navrhovateľ domáha. Je potrebné uviesť, že povinnosť uvádzať rozhodujúce skutočnosti má význam pri aplikácií a interpretácií právnej normy zo strany súdu pri rozhodovaní veci, keď súd uvedený skutkový dej musí subsumovať pod hypotézu príslušnej právnej normy a následne vykonať aplikáciu a interpretáciu práva. Súd prvého stupňa správne aplikoval na daný prípad ust. § 433, § 434 a ust. § 436 Obč. zák., nakoľko v danom prípade ide o špeciálne ustanovenia namiesto všeobecného ust. § 415 a nasl. Obč. zák. Navyše z obsahu spisu aj odvolací súd ma za preukázané, že v priebehu prvostupňového konania sa nepreukázalo, že by zo strany odporcu došlo k porušeniu prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 Obč. zák., tiež že by odporca ako účastník občianskoprávneho vzťahu si neplnil svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť, a teda konal protiprávne a následne by mal zodpovedať za vzniknutú škodu v príčinnej súvislosti s takýmto opomenutím. Navrhovateľom označené porušenie prevenčnej povinnosti zo strany odporcu tak, ako je vyššie uvedené nie je možné považovať za porušenie prevenčnej, resp. právnej povinnosti a teda konanie odporcu označiť ako protiprávne, vzniknuté v príčinnej súvislosti so škodou vzniknutou navrhovateľovi. K výslovnému upozorneniu na možný výskyt vreckových zlodejov v priebehu konania bola vypočutá svedkyňa - A. Š., ktorá ako svedkyňa uviedla, že osobne upozornila navrhovateľa, že nie je vhodné, aby mal taštičku na radiátore, pričom zároveň uviedla, že väčšinou zákazníkov upozorňuje, a to vtedy , ak si všimne, že dámy si dávajú kabelky na stoličku a nevidia na ne. Sám navrhovateľ v písomnom návrhu z 09.09.2009 uviedol, že si svoje osobné veci v reštaurácií u odporcu uložil a uchovával vo svojej tesnej blízkosti. Zamestnanie osoby uvádzača, tzv. biletára, ako aj výslovná ponuka možnosti uchovať si cennosti v reštauračnom trezore nespadajú, ako správne uviedol odporca, pod všeobecnú prevenčnú povinnosť odporcu. Správne súd prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľ si svoje osobné veci prechovával vo svojej blízkosti, čo vyplýva jednak z písomného návrhu, ale aj z obsahu vykonaného dokazovania, keď z výpovede navrhovateľa na č.l. 42 vyplynulo, že radiátor, na ktorý si položil taštičku sa nachádzal vedľa jeho ľavej ruky s tým, že neustále na predmetnú kapsičku videl. Tiež svedkyňa T.. G. K. C. na pojednávaní (č.l. 65) uviedla, že predmetnú taštičku mal žalobca priamo pri ľavej ruke, pričom i svedkyňa na túto taštičku videla, a to i počas večere. Neobstojí taktiež námietka navrhovateľa v odvolaní, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa trpí vadou nepreskúmateľnosti, keď k tomu, čoho sa navrhovateľ domáhal, súd neuviedol ani jednu právnu vetu. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa predmetnú vec posúdil na základe iných právnych ustanovení. Navrhovateľ síce v priebehu prvostupňového konania upriamil pozornosť i na rozšírené právne dôvody, ide o zák.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, avšak odôvodnenie tohto rozhodnutia je v súlade s ust. § 157 O.s.p., v zmysle ktorého súd jasne, stručne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a tiež ako vec po právnej stráne posúdil. Spotrebiteľský zákon, na ktorý poukazoval navrhovateľ sa v danom prípade nevzťahuje na posudzovaný právny prípad. Správne odporca poukázal na tú skutočnosť, že tento zákon upravuje oblasť zodpovednosti predajcov, poskytovateľov, prípadne výrobcov jednotlivých služieb pri predaji konkrétnych výrobkov alebo poskytovanie služieb, pokiaľ ide o predmet ich činnosti. V danom prípade navrhovateľ nebol poškodený odporcom ani jeho zamestnancami, ale neznámymi osobami v priestoroch reštaurácie odporcu. Tiež v prípade osobitnej zodpovednosti za odložené alebo znesené veci podľa § 433 ods. 2 Obč. zák., keďže navrhovateľ predmetnú koženú taštičku neodložil do úschovy odporcu, odporca neprevzal zodpovednosť za neuložené veci navrhovateľa. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil z vyššie uvedených dôvodov. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 224 ods. 1, v spojení s ust. § 142 ods. 2 O.s.p. Odporca mal v odvolacom konaní plný úspech vo veci, uplatnil si trovy odvolacieho konania za jeden právny úkon, právnej služby vo výške 161,01 eur + režijný paušál 7,63 eur a DPH, celkom vo výške 202,37 eur, ktorú náhradu odvolací súd odporcovi priznal s poukazom na vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a ust. § 14 ods. 1 písm. c/ cit. vyhlášky. S poukazom na ust. § 149 ods. 1 O.s.p. je navrhovateľ povinný priznanú náhradu trov odvolacieho konania zaplatiť k rukám právneho zástupcu odporcu. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.