Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/172/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109237443 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 01. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1109237443.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa : U. Ď., W. O. A. H., U. O. XXX, proti odporcovi : Slovenská technická univerzita v Bratislave, Strojnícka fakulta STU, Nám. Slobody 17, Bratislava, zastúpená JUDr. Arpádom Katonom, advokátom, Veľký Biel, Senecká ul. 23, o určenie, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, že pracovný pomer trvá a o náhradu mzdy, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 7. 10. 2010 č.k. 18C 282/2009 - 516 ( správne 124 ), v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa určenia okamžitého skončenia pracovného pomeru za neplatné p o t v r d z u j e. V časti náhrady mzdy z m e ň u j e tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 4.407 € v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku odvolací súd návrh z a m i e t a. Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania 1.068,76 € v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd opravuje č.k. napadnutého rozsudku tak, že správne č.k. je č.k. 18C 282/2009 - 124 a opravuje záhlavie v označení odporcu tak, že správne označenie odporcu je Slovenská technická univerzita v Bratislave, Strojnícka fakulta STU, Nám. Slobody 17, Bratislava. o d ô v o d n e n i e : Uvedeným rozsudkom súd prvého stupňa určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 10. 8. 2009 je neplatné; v časti určenia, že jeho pracovný pomer trvá, návrh zamietol. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 5.217,60 €; návrh na náhradu mzdy vo zvyšku zamietol. Odporcu zaviazal povinnosťou nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 829 € na účet právnej zástupkyne navrhovateľa a sumu 99,50 € súdny poplatok na účet súdu prvého stupňa. V odôvodnení svojho rozsudku poukázal na vykonané dokazovanie, z ktorého zistil, že navrhovateľ bol zamestnaný u odporcu ako operátor výpočtovej techniky a súčasne ako administrátor informačného systému; bol zodpovedný za pripravenosť výpočtovej techniky, za inštaláciu a prevádzku softvéru. Práce vykonával na základe pokynov svojho priameho nadriadeného G.. P. H., tiež na základe priamej ústnej, alebo telefonickej požiadavky zamestnancov odporcu. Od 7. 7. 2009 navrhovateľa jeho priamy nadriadený nekontaktoval. Dňa 7. 7. a dňa 8. 7. 2009 navrhovateľ svoje pracovné povinnosti vykonával na vysunutom pracovisku, a to na oddelení ( katedre ) telesnej výchovy, na základe signalizácie poruchy. Navrhovateľ so svojím priamym nadriadeným dohodol, že dňa 9. 7. 2009 a dňa 13. 7. 2009 bude čerpať dovolenku, nakoľko navrhovateľov starý otec mal zdravotné problémy a navrhovateľ musel za ním odcestovať do Kokavy nad Rimavicou, aby ho sprevádzal k lekárovi a poskytol mu opateru. Hoci odporca bol informovaný o rodinných pomeroch navrhovateľa a dovolenku mu pôvodne sľúbil, po návrate mu dovolenkový lístok odmietol podpísať. V dňoch 9. 7. a tiež 10. 7. 2009 bol navrhovateľ so starým otcom. Dňa 11. 7. 2009 sa navrhovateľ zastavil vo svojej kancelárii, kde na stole zanechal potvrdenie od lekára, že absolvoval ošetrenie so starým otcom, skontroloval, či funguje počítačový systém, či mu neboli zanechané odkazy na vykonanie prác na víkend, keď pracovali aj v sobotu. Na deň 9. 7. 2009 navrhovateľ mienil zanechať dovolenkový lístok. Dňa 14. 7. 2009 navrhovateľ zistil, že má na kancelárii vymenený zámok. Obrátil sa na personalistku, aby mu bola sprístupnená kancelária. Táto ho odkázala na vedúceho výpočtového strediska, G.. H., s tým, že doklad od lekára môže doložiť aj dodatočne. Dňa 15. 7. 2009 po výzve Q. W., čakal tri hodiny na personálnom oddelení, kedy mu G.. H. oznámil, že už má čas a sprístupnil mu kanceláriu. V uvedený deň G. H. za prítomnosti Q. W. vzal navrhovateľovi všetky kľúče od učební, miestností, aj od kancelárie navrhovateľa, ktorému zostal len kľúč od centrálnej miestnosti, kde bol alarm. Dňa 15. 7. 2009 mal navrhovateľ pol roka dopredu plánovanú dovolenku; dovolenkový lístok si chcel vypísať dňa 15. 7. 2009, G.. H. mu však oznámil, že na dovolenku už nemá nárok, nakoľko sa mu krátila z dôvodu absencie. Od 27. 7. 2009 čerpal navrhovateľ ošetrovanie člena rodiny, až do 8. 8. 2009, vrátane. Dňa 9. 8. 2009 bola nedeľa a nasledujúci deň mu bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru. Dňa 13. 8. 2009 navrhovateľ oznámil odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Na úrade práce navrhovateľ evidovaný nebol, od r. 2008 má živnosť, ktorú vykonával aj popri zamestnaní u odporcu. Jeho pracovný týždeň u odporcu predstavoval 40 hodín, dosahoval priemernú mesačnú mzdu 434,80 €. Po právnej stránke súd prvého stupňa oprel svoje rozhodnutie o § 68 ods. 1, 2, § 70, § 74, § 77, § 79, § 81, § 85, § 144 zák. práce ( v znení účinnom ku dňu 10. 8. 2009 ). Odporca tvrdil, že navrhovateľ porušil pracovnú disciplínu závažným spôsobom. Pri hodnotení stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ hodnotí určité konanie zamestnanca. Výpoveďou svedkyne Tatiany Miniarikovej bolo vyvrátené tvrdenie odporcu, že sa do knihy dochádzok zapisovala dochádzka, keď napr. zamestnanec P. sa do knihy dochádzok nezapisoval vôbec, čo mu zamestnávateľ toleroval. Rovnako výpoveďou svedka G.. H. bolo preukázané, že prezenčné listiny slúžia len pre účely mesačných výkazov k účtovným dokladom. Knihou dochádzok bolo preukázané, že dňa 7. 7. 2009 navrhovateľ v práci bol, rovnako tak aj výpoveďami svedkov P.. E. M., P.. U. Ž.. Výpoveď svedkyne G.. I. preukázala, že navrhovateľ v prvom júlovom týždni, v čase konania detského tábora, opravoval zamestnancom počítače, keď svedkyňa G.. I. výpoveďou potvrdila, že na oprave počítačov sa vždy dohodli s konkrétnym pracovníkom, ktorý potom prišiel počítače opraviť. Aj svedok G.. H. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že jednotlivé ústavy v prípade chyby počítačovej techniky, kontaktovali ich zamestnancov. Bola to len okrajová činnosť ich strediska, kde 4 operátori - medzi nimi aj navrhovateľ - mali na starosti prevádzku 100 počítačov, a pokiaľ prišla žiadosť aj z iného ústavu, operátor šiel nedostatok odstrániť. Prvostupňový súd uzavrel, že dňa 7. 7. a 8. 7. 2009 bol navrhovateľ k dispozícii odporcovi, vykonával prácu a plnil si povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou. Odporca podľa názoru prvostupňového súdu v konaní nepreukázal, že navrhovateľ nebol dňa 7. 7. a dňa 8. 7. 2009 na pracovisku na začiatku pracovného času, a že by z neho odchádzal skôr, ako po skončení pracovného času. V dňoch 9. 7. 2009 a 13. 7. 2009 mal navrhovateľ v úmysle čerpať dovolenku, avšak jeho priamy nadriadený mu dovolenkový lístok napriek predchádzajúcej dohode už nepodpísal. Tvrdenie svedka G.. H., ktorým poprel, že navrhovateľovi dňa 14. 7. 2009 vzal kľúče a naopak, že ich mal až do 10. 8. 2009, vyhodnotil súd prvého stupňa ako účelové. Jeho výpoveď v tejto časti vyvrátila svedkyňa Q. W., ktorá vypovedala, že G.. H. vymenil zámok na kancelárii navrhovateľa ešte pred 20. 7. 2009. Z obsahu listu zo dňa 10. 8. 2009, obsahujúceho okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľom, vyplýva, že k nemu malo dôjsť z dôvodov, že navrhovateľ v rozmedzí dní od 7. 7. 2009 do 9. 7. 2009, t.j. 3 pracovné dni a v čase od 13. 7. 2009 do 20. 7. 2009, t.j. 6 pracovných dní, sa opakovane nedostavil na pracovisko. Nepreukázal ani neoznámil existenciu, či trvanie prekážky v práci. V odseku 3 sa navrhovateľovi vytýka, že nedostavením sa na pracovisko včas porušil ust. § 81 písm. b/ a § 144 ods. 1 a 2 Zák.práce. porušenie pracovnej disciplíny navrhovateľom podľa názoru prvostupňového súdu nebolo v okamžitom skončení pracovného pomeru skutkovo riadne vymedzené tak, aby ho nebolo možné zamedziť s iným dôvodom, a síce, či dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru je to, že sa opakovane nedostavil na pracovisko, alebo že porušil pracovnú disciplínu tým, že navrhovateľ nebol na pracovisku na začiatku pracovného času, kedy, v ktorú hodinu, alebo že nevyužíval pracovný čas na prácu, alebo napokon z dôvodu, že z práce odchádzal pred skončením pracovného času. Okamžité skončenie pracovného pomeru je aj z tohto dôvodu v zmysle § 70 Zák. práce neplatné. Naopak, tvrdenie navrhovateľa, že okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo prerokované s odborovou organizáciou, vyvrátilo súhlasné stanovisko odborovej organizácie, založené v osobnom spise navrhovateľa. Návrh o určenie, že jeho pracovný pomer ďalej trvá, posúdil súd prvého stupňa ako návrh určovací v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., na ktorom určení neexistuje naliehavý právny záujem, nakoľko ustanovenie § 77 Zák. práce umožňuje napadnúť na súde platnosť skončenia pracovného pomeru, čím je však zároveň vylúčené, aby sa niektorý z účastníkov pracovnoprávneho vzťahu z rovnakého dôvodu domáhal určenia, že pracovný pomer trvá; v tejto súvislosti poukazoval súd prvého stupňa na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 147/2008. Návrh navrhovateľa v tejto časti preto zamietol ako nadbytočný. Pokiaľ navrhovateľ uplatňoval náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku 504,52 € od 13. 8. 2009 do času, kedy mu odporca umožní pokračovať v práci, alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Za rozhodné obdobie pre výpočet náhrady mzdy súd prvého stupňa určil mesiace apríl, máj a jún roku 2009, kedy navrhovateľ podľa mzdového listu odpracoval 165 hodín ( apríl ), 157,5 hodín ( máj ) a 82,5 hodín ( jún ), spolu 405 hodín. Obdržal mzdu 362 € ( apríl ), 362 € ( máj ) a 181 € ( jún ), s osobným príplatkom 30 € (apríl), 30 € ( máj ) a 15 € ( jún ), t.j. potom 392 € ( apríl ), 392 € ( máj ) a 246 € ( jún ). Súčet mzdy za rozhodné obdobie potom predstavoval 1.030 € : odpracované hodiny v počte 405 = 2,54 zaokrúhlene 2,50 € ( priemerná hodinová mzda ) x koeficient 173,92 ( 40 hodinový pracovný čas ) = 434,80 € ( priemerná mesačná mzda ) za 12 mesiacov ( § 79 ods. 2 ) = 5.217,60 €. Nad 12 mesiacov súd prvého stupňa náhradu mzdy nepriznal, nakoľko navrhovateľ na základe živnosti súčasne podnikal, pričom náhradu mzdy možno priznať len do dňa rozhodnutia súdu. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa na základe § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní úspešnému navrhovateľovi priznal titulom trov právneho zastúpenia sumu 829 € za celkom 8 úkonov právnej služby ( prevzatie a príprava zastúpenia dňa 4. 9. 2009, podanie návrhu na súd dňa 9. 10. 2009, účasť na pojednávaní v dňoch 15. 4. 2010, 8. 6. 2010 a 7. 10. 2010, porada s klientom v dňoch 13. 4. 2010, 7. 6. 2010 a 1. 10. 2010, ako aj režijný paušál 2 x 6,95 €, 6 x 7,21 €). Napokon súd prvého stupňa zaviazal navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku v sume 99,50 € titulom návrhu o určenie, že pracovný pomer trvá, v ktorej časti bol navrhovateľ neúspešný, s poukazom na zák. č. 71/1992 Zb., s odôvodnením, že v tejto časti návrhu navrhovateľ nie je oslobodený od poplatkovej povinnosti. Uvedený rozsudok napadli včas podaným odvolaním jednak navrhovateľ ( v časti výroku o trovách konania ) a jednak odporca ( vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania ). Navrhovateľ napadol rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania, ktorým mu bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 829 €, poukazujúc na to, že súd vychádzal z odmeny za jeden úkon právnej služby podľa § 10 a § 13 ods. 3 vyhl.č. 655/2004 Z.z. za r. 2009 v sume 94,98 € a za rok 2010 v sume 96,98 €. Takýto výpočet náhrady trov konania označil navrhovateľ za nepreskúmateľný a stanovený v rozpore so zákonom. S poukazom na ust. § 13 ods. 3 vyhl.č. 655/2004 Z.z. by odmena za jeden úkon právnej služby činila 207,68 € za r. 2009, sumu 208,68 € do 31. 5. 2010, resp. sumu 199,46 € za úkony od 1. 6. 2010, nakoľko základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou - t.j. konanie o náhradu mzdy zo sumy 5.217,60 € činí 180,96 € a sadzba odmeny za konanie o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 11 ods. 1 vyhl. predstavuje 1/13 z výpočtového základu, čo je za rok 2009 53,49 € ( z neho polovica 26,75 € ) a za rok 2010 55,49 € ( z toho polovica 27,75 € , tretina 18,50 € ). Právna zástupkyňa navrhovateľa si uplatnila v konaní pred súdom prvého stupňa náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 1.987,59 €. Podľa navrhovateľa však mal súd pri vyčísľovaní výšky odmeny za jeden úkon právnej služby postupovať na základe ust. § 13 ods. 4 cit. vyhl. a výšku tarifnej odmeny určovať podľa veci, ktorej hodnota je najvyššia. Predmetom konania boli dve spojené veci, a to určovací návrh o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, pri ktorom nie je možné stanoviť hodnotu veci alebo práva v peniazoch a návrh na plnenie o náhradu mzdy v hodnote 5.217,60 €, čo je zároveň vec s najvyššou hodnotou, z ktorej mal súd prvého stupňa vychádzať pri určovaní odmeny za jeden úkon právnej služby. Táto predstavuje 180,93 €. Trovy právneho zastúpenia mal potom súd prvého stupňa priznať celkom vo výške 1.699,95 € za dva úkony právnej služby prevzatie a príprava zastúpenia a podanie návrhu na súd ( 2 x 180,93 € + 2 x režijný paušál po 6,95 € ), ďalej rokovanie s klientom dňa 13. 4. 2010 - 2 úkony ( t.j. 2 x 180,93 € + 2 x režijný paušál 7,21 €), účasť na pojednávaní v dňoch 15. 4. 2010, 8. 6. 2010 a 7. 10. 2010 ( t.j. 3 x 180,93 € + 3 x režijný paušál 7,21 € ), rokovanie s klientom v dňoch 7. 6. 2010 ( 2 x 2/3 úkonu, t.j. 2 x 120,62 € + 2 x režijný paušál 7,21 € ) a dňa 1. 10. 2010 ( 2/3 úkonu 120,62 € + režijný paušál 7,21 € ). Navrhovateľ žiadal v odvolacom konaní zmeniť výrok o trovách konania týkajúci sa náhrady trov právneho zastúpenia tak, že mu bude priznaná náhrada vo výške 1.699,95 €. Odvolanie odporcu smerovalo proti výroku, ktorým súd prvého stupňa určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľom je neplatné a uložil mu povinnosť zaplatiť mu náhradu mzdy 5.217,60 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 829 €. V ním napadnutých výrokoch žiadal odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa buď zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alebo ho zmeniť tak, že odvolací súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietne a odporcovi prizná náhradu trov konania. Odporca namietal, že bol v napadnutom rozsudku nesprávne označený, keď ako odporcu uviedol Slovenskú technickú republiku, bez príslušnej fakulty, a to Strojníckej fakulty STU, ktorá ma právnu subjektivitu v pracovnoprávnych vzťahoch, nakoľko Rektorát univerzity štatútom preniesol kompetencie v súvislosti s uzatváraním, zmenou a zrušením pracovnoprávnych vzťahov na jednotlivé fakulty. Ďalej vytýkal prvostupňovému súdu, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam; vychádzal z výpovede navrhovateľa, ktorého argumenty však neboli podložené dôkazmi. Miestom výkonu práce navrhovateľa podľa pracovnej zmluvy bola Strojnícka fakulta - výpočtové stredisko, kde sa mal zdržiavať aj navrhovateľ. Nie je pravdou, že miestom výkonu práce bola iná kancelária mimo výpočtového strediska. Kancelária, na ktorú navrhovateľ poukazoval, nebola miestom vyhradenom výpočtovému stredisku, ale ako pomocná miestnosť bola daná k dispozícii navrhovateľovi, keď diaľkovo študoval, vzhľadom na miesto jeho trvalého bydliska. Individuálne počítače jednotlivých ústavov patria týmto ústavom a o tieto sa ústavy starajú samé. Všetky katedry a ústavy sú napojené na centrálnu sieť výpočtového strediska, preto miestom výkonu práce zamestnancov je Strojnícka fakulta - výpočtové stredisko a nie rôzne pracoviská katedier a ústavov, ako tvrdí navrhovateľ. Odporca vytýkal súdu prvého stupňa, že neprihliadal na všetko, čo v konaní vyšlo najavo. Nedostatočne vyhodnotil Knihu príchodov a odchodov, do ktorej sa podľa výpovede navrhovateľa nezapisoval len on a G. P., od výsluchu ktorého súd upustil, na rozdiel od výpovede S. P., ktorá uviedla, že nevie uviesť prečo sa navrhovateľ a P. nezapisovali, a že dvakrát do mesiaca kontrolovala zapisovanie zamestnancov do knihy. Súd sa uspokojil len s výkazom z knihy dochádzok za mesiac júl 2009, čo nedokazuje objektívny prehľad o spôsobe evidencie príchodu a odchodu do zamestnania. V mesiaci júl 2009 je v knihe dňa 1. 7. vynechaný riadok pre podpis navrhovateľa, dňa 2. 7. prišiel navrhovateľ do práce o 11.00 hod. s odchodom o 16,30 hod., dňa 3. 7. ( piatok ) zapísaný nie je, dňa 6. 7. je zapísaný príchod o 9.30 hod. a odchod o 17.00 hod., dňa 7. 7. príchod o 8.10 hod. a odchod zapísaný nie je. Dňa 8. 7. zápis chýba, dňa 9. 7. chýba zápis príchodu a odchodu. Podľa výpovede Q. W. navrhovateľ priniesol až 15. 7. 2009 potvrdenie od lekára, v ktorom však nie je uvedené s kým alebo s čím lekára navrhovateľ navštívil, pričom súd neuznal za vhodné lekára vypočuť. V čase od 13. 7. - s výnimkou dňa 15. 7., kedy navrhovateľ priniesol doklad od lekára na deň 10. 7. - sa do 20. 7. 2009 navrhovateľ na pracovisku nezdržiaval, svoju neprítomnosť nedoložil lekárskou správou a nie je pravdou, že by mu zamestnávateľ bránil vo výkone práce. Na výpočtové stredisko mal prístup tak, ako všetci ostatní zamestnanci. Z ostatných zamestnancov strediska súd nikoho nevypočul. Výpovede svedkov P.. Ž., J., P.. M. označil odporca za nevierohodné, pretože podpísali Čestné vyhlásenia, ktoré spracovala právnička spolu s navrhovateľom, s tým, že v nich potvrdzovali prítomnosť navrhovateľa na oddelení telesnej výchovy. Ich výpovede boli zmätočné a ak už podpísali spomenuté Čestné vyhlásenia ako pedagógovia by stratili vážnosť na fakulte, ak by vypovedali inak. P.. I., vedúca oddelenia telesnej výchovy na Sjf STU v dňoch 7. 7. 2009 a 8. 7. 2009 navrhovateľa nevidela opravovať nejaké počítače na oddelení. Vyjadrila sa, že navrhovateľ nebol veľmi spoľahlivý, nakoľko nebol dochvíľny, niekedy sľúbil a neprišiel. Rovnako sa súd nezaoberal Pracovným poriadkom pre zamestnancov STU, s ktorým bol navrhovateľ oboznámený a ktorý obsahuje úpravu, kedy môže byť so zamestnancom okamžite skončený pracovný pomer ( čl. 5). Osobitne odporca v odvolaní vytýkal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa pri priznaní náhrady mzdy navrhovateľovi za 12 mesiacov vo výške celkom 5.217,60 €. Podľa odôvodnenia rozsudku je náhrada mzdy vypočítaná na základe ust. § 134,§ 135 Zák. práce, upravujúcich priemerný zárobok na pracovnoprávne účely. Odmeňovanie zamestnancov verejných vysokých škôl sa však riadi zákonom č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme. V zmysle § 29 ods. 2 cit. zákona mal súd vychádzať z funkčného platu navrhovateľa pred ukončením pracovného pomeru v sume 362 € mesačne, čo za 12 mesiacov predstavuje 4.344 € a nie priznaných 5.217,60 €. V zmysle § 29 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z.z. sa totiž pri poskytovaní platu zamestnancom, na ktorých sa vzťahuje predmetný zákon, neuplatní o.i. § 128, § 134, § 135 Zák. práce. Napokon odporca nesúhlasil s vyčíslením výšky trov právneho zastúpenia navrhovateľa, keď označil za nejasnú sumu 94,98 € ako odmenu za jeden úkon právnej služby. Hodnotu jedného úkonu počítaného zo sumy 5.217,60 € vo výške 180,93 € označil odporca za nezmysel. Odporca dodal, že je ochotný akceptovať úkon v podobe porady s klientom, avšak nie 3x. Za správnu výšku odmeny za jeden úkon právnej služby odporca považuje sumu 53,49 € v r. 2009, resp. 55,49 € v r. 2010. Na odvolanie navrhovateľa ( čo do trov konania ) sa odporca písomne vyjadril tak, že zjavne nesúhlasil s priznaním odmeny za úkony spočívajúce v porade s klientom v dňoch 13. 4. 2010, 7. 6. 2010 a 1. 10. 2010 bez akýchkoľvek relevantných dokladov. Rovnako ani matematické výpočty v odvolaní navrhovateľa nekorešpondujú s platnou vyhláškou. Na odvolanie odporcu sa písomne vyjadril navrhovateľ tak, že súd prvého stupňa podľa jeho názoru pri vyhodnocovaní dôkazov postupoval správne, keď podľa navrhovateľa miestom výkonu jeho práce nebolo len výpočtové stredisko, ale aj ostatné ústavy strojníckej fakulty, kam navrhovateľ a ostatní zamestnanci výpočtového strediska chodili opravovať a spravovať počítače. Uvedené potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi aj vedúci strediska G.. H., tiež svedkyňa S. P., sekretárka výpočtového strediska. Zhodné potvrdili aj pracovníci z oddelenia telesnej výchovy, G.. Ž., J., P.. M. Y. P.. I., ktorí o potrebe opravy počítačov komunikovali vždy priamo s navrhovateľom a nie s jeho nadriadeným G.. H.. Navyše navrhovateľ mal pridelenú samostatnú kanceláriu, od ktorej mal vlastné kľúče. Ako vyplynulo z porovnania svedeckých výpovedí G.. H. Y. Q. W., G.. H. vymenil zámok na kancelárii dňa 14. 7. 2009, čím spôsobil, že navrhovateľ nemohol vykonávať svoju prácu - boli zmenené prístupové kódy na pracovisku výpočtové stredisko a nové navrhovateľovi neboli oznámené. Podobne svedecké výpovede G.. H. Y. P. potvrdili, čo tvrdil navrhovateľ, že Kniha príchodov a odchodov neslúži ako relevantný dôkaz skutočnosti, či niektorý zamestnanec bol alebo nebol na pracovisku, pretože disciplína zápisov do knihy nebola dodržiavaná, a preto ju súd prvého stupňa správne nevyhodnotil ako dôkaz, ktorý môže slúžiť na preukázanie neprítomnosti navrhovateľa na pracovisku. P.. P. súd prvého stupňa nepovažoval za potrebné vypočuť ako svedka, nakoľko dátum neprítomnosti navrhovateľa dňa 10. 7. 2009 na pracovisku nebol medzi účastníkmi konania sporný. A nebol ani uvádzaný ako jeden z dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu poukazoval opätovne na to, že dňa 9. 7. 2009 a dňa 13. 7. 2009 nebol v práci, pre ochorenie jeho starého otca, o čom bol G.. H. informovaný a ústne boli dohodnutí, že si na tieto dni vezme dovolenku. V dňoch 14. 7. 2009 až 20. 7. 2009 sa navrhovateľ opakovane dostavoval na pracovisko, avšak dvere jeho kancelárie boli zamknuté a G.. H. mu prístup na pracovisko odmietol. Skutočnosť, že bol zámok vymenený, potvrdil G.. H. aj X. W.; iní pracovníci sa na pracovisku nezdržiavali, nakoľko ústavy fakulty aj výpočtové stredisko mali hromadnú dovolenku a preto sa na výpočtovom stredisku nepracovalo. Navrhovateľ vo vyjadrení zdôraznil, že predmetom konania bolo, že podľa okamžitého skončenia pracovného pomeru sa v dňoch 7. 7. 2009 - 9. 7. 2009 (3 pracovné dni) a v dňoch 13. 7. 2009 až 20. 7. 2009 ( 6 pracovných dní ) nedostavil na pracovisko a nepreukázal ani neoznámil dôvod svojej absencie. Uvedené však v konaní nebolo preukázané v plnom rozsahu žiadnym dôkazom. Navrhovateľ súhlasil so záverom prvostupňového súdu, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné aj podľa § 70 Zák. práce z dôvodu, že zo strany odporcu nebolo riadne skutkovo vymedzené tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Odporca v okamžitom skončení pracovného pomeru tvrdí, že jeho dôvodom bolo dlhodobé nepretržité zmeškanie práce v trvaní deviatich pracovných dní. Následne odporca tvrdí, že uvedeným konaním odporca porušil § 81 písm. b/ Zák. práce, keďže sa opakovane nedostavil na pracovisko včas. Z uvedeného nie je možné dostatočne jasne vymedziť dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru. Záverom navrhovateľ vo vyjadrení súhlasil s námietkou odporcu v jeho odvolaní v časti priznanej náhrady mzdy, keď akceptoval obranu odporcu, že súd mal po správnosti aplikovať ust. zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone prác vo verejnom záujme. Podľa ust. § 29 ods. 2 cit. zákona v spojení s ust. § 4 ods. 4 tohto zákona je priemerná mzda funkčný plat, ktorý sa v prípade navrhovateľa skladá z tarifného platu podľa § 4 ods. 1 písm. a/ vo výške 362 € a z osobného príplatku podľa § 4 ods. 1 písm. e/ vo výške 30 €, t.j. funkčný plat navrhovateľa činil 392 €. Náhrada mzdy za 12 mesiacov potom predstavuje 4.704 €. V súvislosti s tým potom navrhovateľ upravil aj výšku náhrady trov právneho zastúpenia tak, že odmena za jeden úkon právnej služby podľa § 13 ods. 4 vyhl.č. 655/2004 Z.z. z hodnoty veci 4.704 € predstavuje sumu 170,97 € a náhrada trov právneho zastúpenia je potom 1.610,31 €. Navrhovateľ tak navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa v časti o určení okamžitého skončenia pracovného pomeru za neplatné a zmeniť rozsudok v časti priznanej náhrady mzdy, a to na sumu 4.704 € a priznať aj trovy právneho zastúpenia vo výške 1.610,31 € na účet právnej zástupkyne navrhovateľa. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania na 178,38 € ( jeden úkon právnej služby vo výške 170,97 € a režijný paušál 7,41 € ). Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. ( t.j. vo vyhovujúcom výroku a výroku o trovách konania ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p. ). Vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie odporcu je dôvodné len sčasti. Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a dospel aj k správnemu právnemu záveru, keď rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru navrhovateľa listom odporcu zo dňa 10. 8. 2009 je neplatné. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru vo vyššie uvedenom liste odporca vymedzil tak, že sa navrhovateľ v dňoch od 7. 7. 2009 do 9. 7. 2009, t.j. 3 pracovné dni a od 13. 7. 2009 do 20. 7. 2009, t.j. 6 pracovných dní, opakovane nedostavil na pracovisko. Zamestnávateľovi navrhovateľ nepreukázal ani neoznámil existenciu, či trvanie prekážky v práci na navrhovateľovej strane, čím navrhovateľ neospravedlnil svoje dlhodobé nepretržité zameškanie práce v trvaní deviatich pracovných dní. Uvedeným konaním mal navrhovateľ opakovane porušiť ustanovenia § 81 písm. b/ Zák. práce, keďže sa opakovane nedostavil na pracovisko včas a § 144 ods. 1 a 2 Zák. práce, keďže porušil svoju povinnosť oznámiť a následne preukázať zamestnávateľovi existenciu alebo trvanie prekážky v práci. Konanie navrhovateľa odporca preto považuje za opakované neospravedlnené zameškanie práce v súlade s § 144 ods. 7 Zák. práce, čím navrhovateľ závažne porušil pracovnú disciplínu. Podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec a/ bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, b/ porušil závažne pracovnú disciplínu ( znenie účinné ku dňu 10. 8. 2009 ). Podľa § 70 Zák. práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť. V súdenej právnej veci listom zo dňa 10. 8. 2009 ( č.l. 9 spisu ) odporca okamžite skončil pracovný pomer s navrhovateľom, na základe ust. § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Závažné porušenie pracovnej disciplíny navrhovateľom videl odporca v tom, že sa navrhovateľ vo vymedzených dňoch opakovane nedostavil na pracovisko, nepreukázal ani neoznámil existenciu, či trvanie prekážky v práci na jeho strane, čím neospravedlnil navrhovateľ jeho dlhodobé nepretržité zameškanie práce v trvaní deviatich pracovných dní. Súd prvého stupňa tým, že návrh navrhovateľa zamietol, vec správne právne posúdil, dospejúc k správnemu právnemu záveru, že odporca nepreukázal dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, spočívajúci v skutku dlhodobého nepretržitého zameškania práce v trvaní deviatich pracovných dní navrhovateľom. Pokiaľ ide o posúdenie, či označený skutok, ktorý bol dôvodom zrušovacieho prejavu odporcu, napĺňa znaky takého porušenia pracovnej disciplíny, ktorý je závažný, vychádzal odvolací súd z toho, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru ( § 47 ods. 1 písm. b/ Zák. práce a spočíva v plnení povinností ustanovených právnymi predpismi, najmä ust. § 81 Zák. práce ), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou. Samotný pojem závažného porušenia pracovnej disciplíny Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk je nutné pri jeho posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. Na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca (aspoň z nedbanlivosti), a musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že skutočnosťou, že odporca ako zamestnávateľ, sám hodnotí vo svojom pracovnom poriadku určité konanie zamestnanca ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, nie je súd viazaný ( porovnaj rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 71/2003 ). V súdenej právne veci odvolací súd zhodne so záverom súdu prvého stupňa dospel k názoru, že v konaní odporca ( ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno ) nepreukázal, že sa navrhovateľ v sporných dňoch nedostavil do práce, a teda že porušil závažne pracovnú disciplínu. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že Kniha príchodov a odchodov nemôže byť prijatá ako relevantný dôkaz o dochádzke, resp. absencii navrhovateľa v práci. Svedecká výpoveď svedkyne S. P., personalistky u odporcu, potvrdila, že navrhovateľ a ďalší zamestnanec F.. P., sa do Knihy nezapisovali. Z výpovede tejto svedkyne vyplýva aj to, že disciplína zapisovania príchodov a odchodov u odporcu v danom období všeobecne nebola dodržiavaná, nakoľko samotná svedkyňa vypovedala, že ona Knihu kontrolovala cca dvakrát týždenne a pokiaľ niekto nebol zapísaný, vyzývala dotyčného zamestnanca, aby sa buď dopísal, alebo svoju neprítomnosť zdokladoval aj dodatočne. Za daných okolností nemožno vyhodnotiť Knihu príchodov a odchodov ako dôkaz vierohodne preukazujúci absenciu navrhovateľa na jeho pracovisku. Navyše, navrhovateľ predložením Čestných vyhlásení troch zamestnancov oddelenia telesnej výchovy SJF STU preukázal, že sa v dňoch 7. 7. 2009 a 8. 7. 2009 zdržiaval na pracovisku, pričom vykonával údržbu a opravu osobných počítačov na spomínanom oddelení. Vykonané dokazovanie ( svedecká výpoveď G.. H. ), tiež preukázalo, že bolo bežnou praxou, že navrhovateľ ako operátor výpočtovej techniky svoje pracovné povinnosti nevykonával len v priestoroch výpočtového strediska SJF, ale podľa potreby aj na iných oddeleniach fakulty, a to aj bez vedomia jeho priameho nadriadeného. V prípade ďalších dvoch dní, a to 9. 7. 2009 a 13. 7. 2009, navrhovateľ nepopieral, že nebol v práci, kedy vycestoval za svojím starým otcom, z dôvodu jeho zhoršeného zdravotného stavu, na ktoré dni navrhovateľ podľa predchádzajúceho dohovoru mienil čerpať dovolenku, po predchádzajúcom ústnom dohovore X. G.. H., po 14. 7. 2009 mu však už nebolo dovolené vypísať si dovolenkový lístok. Na č.l. 27 spisu je založené potvrdenie P.. Y. P., všeobecného lekára, s pracoviskom v Kokave nad Rimavicou, o tom, že navrhovateľ v uvedený deň tohto lekára naozaj navštívil, s razítkom všeobecného lekára a jeho podpisom. Podľa dokladu navštívil navrhovateľ ambulanciu lekára v raňajších hodinách o 8.30. Po návrate na pracovisko dňa 14. 7. 2009 sa navrhovateľ podľa svojho tvrdenia opakovane dostavoval do práce, a to až do 20. 7. 2009, nemal už však prístup do svojej kancelárie, ktorú mu zamestnávateľ poskytol, keď tvrdil, že mu boli kľúče odňaté. Podľa tvrdenia navrhovateľa sa následne v dňoch od 14. 7. do 20. 7. 2009 zdržiaval na personálnom oddelení. Svedok G.. H., priamy nadriadený navrhovateľa vo svojej svedeckej výpovedi najprv poprel, že by sa navrhovateľ na personálnom oddelení v uvedených dňoch zdržiaval, potom uviedol, že nevie, či sa tam navrhovateľ v tých dňoch zdržiaval alebo nie ( č.l. 102, 103 spisu ). Údaje v Knihe príchodov a odchodov o neprítomnosti navrhovateľa v práci, z dôvodov, popísaných vyššie, nemožno vziať za hodnoverné. Svedok G.. H. vo svojej výpovedi ďalej tvrdil, že navrhovateľ mal kľúče od všetkých miestností až do 10. 8. 2009, čo však vyvrátila výpoveď svedkyne Q. W. ( č.l. 104 spisu ), ktorá potvrdila, že navrhovateľ bol určite na pracovisku dňa 15. 7. 2009, kedy doniesol potvrdenie od lekára na deň 10. 7. 2009 a ďalej vypovedala, že G.. H. určite vymenil zámok na kancelárii navrhovateľa ešte pred tým, ako písali navrhovateľovi v poradí druhú výzvu na zdokladovanie jeho neprítomnosti v práci, t.j. pred 20. 7. 2009. Z vykonaného dokazovania tak možno vyvodiť, že výmenou zámky na kancelárii, používanej navrhovateľom, a to v dobe ešte pred 20. 7. 2009, odporca znemožnil navrhovateľovi výkon práce, a že to bol odporca, kto navrhovateľovi prácu prestal prideľovať. Odporca, vzhľadom na rozpory vo svedeckej výpovedi predovšetkým G.. H., ako priameho nadriadeného navrhovateľa, a tiež z dôvodu nedostatočnej vierohodnosti zápisov v Knihe príchodov a odchodov, v konaní nepreukázal, že navrhovateľ v dňoch, vymedzených v liste, obsahujúcom okamžité skončenie pracovného pomeru, porušil závažne pracovnú disciplínu tým, že nebol prítomný na pracovisku, a teda nebol svojmu zamestnávateľovi k dispozícii na výkon práce. Odvolací súd sa tiež stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že odporca nie celkom jednoznačne v liste o okamžitom skončení pracovného pomeru s navrhovateľom vymedzil, čo je vlastne dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru - či dlhodobé nepretržité zameškanie práce v trvaní deviatich pracovných dní ( ktoré nebolo v konaní preukázané ), alebo mal byť týmto dôvodom ten, že sa navrhovateľ opakovane nedostavil na pracovisko včas ( ktorá okolnosť vzhľadom na nedostatočnú disciplínu zapisovania sa zamestnancov do Knihy príchodov a odchodov rovnako nebola preukázaná ). Uvedená nejednoznačnosť dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru má rovnako za následok jeho neplatnosť v zmysle ust. § 70 Zák. práce. Pokiaľ ide o rozhodnutie prvostupňového súdu v časti priznania náhrady mzdy navrhovateľovi, ktorá mu prináleží z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, v tejto časti súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď aplikoval nesprávny právny predpis. Ako plynie z vyjadrenia navrhovateľa na odvolanie odporcu, navrhovateľ akceptoval obranu odporcu v tejto časti uplatňovaného nároku, podľa ktorej súd prvého stupňa nesprávne použil pri rozhodovaní o náhrade mzdy ust. § 134, § 135 Zák. práce ( o výpočte priemerného zárobku ), hoci uvedené zákonné ustanovenia sa s prihliadnutím na ust. § 29 ods. 4 zák.č. 553/2003 Z.z. na navrhovateľa nevzťahujú. Námietka odporcu, založená na aplikácii ust. § 29 ods. 2 v spojení s § 4 ods. 4 zákona č. 553/2003 Z.z. pre účely výpočtu priemerného zárobku ( t.j. funkčného platu navrhovateľa ) z titulu priznania mu náhrady mzdy, tak bola oprávnená. Navrhovateľovi patrí na základe ust. § 79 ods. 3 Zák. práce náhrada mzdy v rozsahu 12 mesiacov, t.j. vo výške 4.407 € ( funkčný plat navrhovateľa, pozostávajúci z tarifného platu 362 € + osobného príplatku 30 €, spolu v sume 392 € x 12 mesiacov ). Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v časti o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru ako vecne správny potvrdil ( § 219 ods. 1 O.s.p. ). V časti uplatneného nároku na náhradu mzdy rozsudok prvostupňového súdu zmenil ( § 220 O.s.p. ) tak, že odporcu zaviazal povinnosťou zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 4.407 €, t.j. v rozsahu zákonného 12 mesačného nároku a nad tento rozsah návrh navrhovateľa v časti náhrady mzdy ako nedôvodný zamietol. O trovách celého konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 3 O.s.p. a navrhovateľovi priznal náhradu trov konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia. Odmena za jeden úkon právnej služby, počítaná z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou, t.j. zo sumy 4.407 €, činí 170,97 €. Právnej zástupkyni navrhovateľa prináležala za zastupovanie pred súdom prvého stupňa odmena za celkom 5 úkonov právnej služby : 1/ prevzatie a príprava zastúpenia a prvá porada s klientom dňa 4. 9. 2009, 2/ podanie návrhu na súd dňa 8. 10. 2009, 3/ účasť na pojednávaní dňa 15. 4. 2010, 4/ účasť na pojednávaní dňa 8. 6. 2010 a 5/ účasť na pojednávaní dňa 7. 10. 2010, ako aj režijný paušál 2 x 6,95 € a 3 x 7,21 €. Odvolací súd nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia za tri ďalšie účtované úkony právnej služby, a to za 3 porady s klientom, keď tieto nepovažoval za účelne vynaložené trovy. Odmena za poradu s klientom prináleží právnej zástupkyni ako súčasť prvého úkonu právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia, v rámci neho aj prvá porada s klientom, kedy právny zástupca má možnosť s klientom prekonzultovať postup vo veci, včítane dôkazov, ktorých vykonanie prichádza do úvahy, keď podľa písomných záznamov ohľadom troch porád s klientom bolo ich predmetom zakaždým rokovanie o postupe pri výpovediach svedkov. Titulom trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní patrí navrhovateľovi náhrada trov vo výške 178,38 € ( úkon právnej služby spočívajúci v písomnom vyjadrení k odvolaniu v sume 170,97 € + režijný paušál 7,41 € ); trovy právneho zastúpenia tak úhrnom činia 1.068,76 € ( vyhl.č. 655/2004 Z.z., § 13 ods. 4, § 14 ods. 1 písm. a/, c/, d/, § 16 ods. 3 ). Napokon odvolací súd opravil jednak chybné číslo konania, uvedené na písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, a to nesprávne č.k. 18C 282/2009 - 516 na správne č.k. 18C 282/2009 - 124, ako aj správne označenie odporcu v záhlaví rozsudku, s poukazom na ust. § 164 a § 222 ods. 3 O.s.p. Uvedené chybné označenie odporcu nepredstavuje takú vadu konania pred súdom prvého stupňa, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 212 ods. 3 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.