Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/305/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109253492 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1109253492.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľov : 1./ K.. S. L., F. F., Q. Č.. XX, 2./ K.. V. L., F. F., Q.Č. Č.. XX, obaja zastúpení Advokátskou kanceláriou PERSPECTA Legal, s.r.o., Bratislava, Tomášikova č. 23C, proti odporcovi : Západoslovenská energetika, a.s., Bratislava, Čulenova č. 6, zastúpený Advokátskou kanceláriou Ružička Csekes, s.r.o., Bratislava, Vysoká č. 2/B, o uloženie povinnosti uzatvoriť s nájomcami zmluvu o prevode bytu, na odvolanie navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 11C 285/2009-126 zo dňa 16. marca 2011, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľov, ktorým sa voči odporcovi domáhali uloženia povinnosti odporcovi odpredať im byt č. 22 nachádzajúci sa na 2. poschodí bytového domu L.. Č.. XXXX na Q. Č.. XX, ktorý je postavený na parc.č. XXXX/XXX spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a zariadeniach tohto bytového domu o veľkosti 175/10000, všetko zapísané na LV Č.. XXXX, V..Ú.. F. V. U. podľa zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Zároveň prvostupňový súd zaviazal navrhovateľov 1./, 2./ k povinnosti spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcovi trovy konania vo výške 668,36 € na účet právneho zástupcu odporcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že dokazovaním, ktoré vo veci vykonal, zistil, že právny predchodca odporcu - Západoslovenské energetické závody, š.p. sa stal nájomcom bytu (ktorý je predmetom tohto konania) na základe nájomnej zmluvy uzatvorenej so Stavebným bytovým družstvom Bratislava IV dňa 14.12.1994. Za nájomcu podpísal túto nájomnú zmluvu navrhovateľ 1/. Dňa 20.12.1994 bola uzatvorená nájomná (podnájomná) zmluva s navrhovateľom 1/. Zmluvou o prevode vlastníctva bytu zo dňa 2.6.2000, ktorej vklad bol povolený dňa 5.6.2001 pod U.-XXXX/XX, nadobudol právny predchodca odporcu k tomuto bytu vlastnícke právo spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a zariadeniach domu. Rozhodnutím Ministra hospodárstva SR zo dňa 15.10.2001 došlo k zrušeniu právneho predchodcu odporcu - štátneho podniku Západoslovenské energetické závody, š.p., Čulenova 6, Bratislava, IČO: 00 152 153 bez likvidácie. Majetok, o.i. celý bytový fond, prešli na FNM SR, ktorý ich dňa 1.11.2001 vložil do majetku odporcu - novovzniknutej akciovej spoločnosti Západoslovenská energetika, a.s., IČO: 35 823 551, vklad povolený pod U.-XXXX/XX z 1.11.2001. Odporca - spoločnosť Západoslovenská energetika, a.s. vznikla ako samostatná právnická osoba zápisom do obchodného registra dňa 1.11.2001. Byt bol teda pôvodne vo vlastníctve Stavebného bytového družstva Bratislava IV so sídlom Polianky 9, Bratislava. Zmluvou o nájme bytu zo dňa 14.12.1994 Stavebné bytové družstvo prenajalo byt spoločnosti Západoslovenské energetické závody, š.p. so sídlom Čulenova 6, Bratislava, ktorý bol členom Stavebného bytového družstva Bratislava IV s členským číslom XX XXX. Na základe zmluvy o prenájme družstevného bytu zo dňa 20.12.1994 Západoslovenské energetické závody, š.p. dal byt do podnájmu navrhovateľovi 1/, ktorému vznikol spolu s jeho manželkou, navrhovateľkou 2/, spoločný nájom bytu. Zmluvou o prevode vlastníctva bytu, zriadení vecného bremena k pozemku a zapísaní záložného práva číslo XXXX/XX/XX/XX zo dňa 2.6.2000 Stavebné bytové družstvo Bratislava IV ako vlastník bytu, previedlo byt do vlastníctva Západoslovenských energetických závodov, š.p. V zmysle § 6 ods. 1 zákona o štátnom podniku tak Západoslovenské energetické závody, š.p. nadobudol byt do vlastníctva štátu. Rozhodnutím o privatizácii bol štátny podnik Západoslovenské energetické závody, š.p. privatizovaný a to tak, že došlo k založeniu spoločnosti Západoslovenská energetika, a.s. so sídlom Čulenova 6, Bratislava, do ktorej bol vložený majetok štátneho podniku Západoslovenské energetické závody, š.p. Do majetku vloženého do novozaloženej spoločnosti Západoslovenská energetika, a.s. patril aj predmetný byt. Navrhovateľ 1/ požiadal o odkúpenie predmetného bytu žiadosťou zo dňa 25.9.2003, doručenou odporcovi dňa 26.9.2003. Následne v roku 2009 aj navrhovateľka 2/ požiadala odporcu o odkúpenie predmetného bytu písomnou žiadosťou zo dňa 12.2.2009, doručenou odporcovi dňa 16.2.2009. Tieto skutočnosti (resp. celý skutkový stav veci) neboli medzi účastníkmi sporné, ale sporné zostalo len právne posúdenie predmetného prípadu, t.j. otázky, či odporcovi vznikla kontraktačná povinnosť previesť navrhovateľom byt do vlastníctva podľa príslušných ustanovení zákona č. 182/1993 Z.z. v platnom znení a hlavne otázka, či je odporca povinný byt previesť za regulovanú cenu podľa § 18 citovaného zákona. Najmä druhá otázka zostala medzi účastníkmi sporná, nakoľko odporca aj v súčasnosti je ochotný byt navrhovateľom previesť, avšak len za cenu určenú znaleckým posudkom (t.j. trhovú cenu) a nie za cenu určenú podľa § 18 citovaného zákona. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 3, § 29 ods. 2, 3, 8, 9, § 29b ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „Zákon“), § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, § 100 ods. 2, § 10, § 102, 701 ods. 1, 2, § 703 ods. 1, § 704 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď z čisto formalistického poňatia uvedených ustanovení zákona by bolo možné dať za pravdu navrhovateľom, že odporca ako osoba vymedzená v ustanovení § 17 ods. 3 písm. c/ by bola (za iných okolností) povinná odpredať navrhovateľom ako nájomcom predmetný byt za cenu určenú týmto zákonom (regulovanú cenu). V danom prípade však bolo potrebné vyriešiť otázku, či sa kontrakčná povinnosť uzavrieť kúpnu zmluvu na byt za regulovanú cenu vzťahuje aj na prípady, ak povinný subjekt (§ 17 ods. 3 zákona) predmetný byt nadobudol kúpou od tretej osoby, zaplatil zaň kúpnu cenu a následne jeho nájomca požiadal o jeho odkúpenie podľa citovaného zákona. Inak povedané, v danom prípade bolo potrebné vyriešiť, či odporca, ktorého právny predchodca kúpil predmetný byt od bytového družstva ako jeho člen, bol povinný tento byt svojim nájomcom odpredať za regulovanú cenu podľa § 18 Zákona. Predtým než súd pristúpil k riešeniu tejto otázky, bol povinný sa vysporiadať s námietkou premlčania vznesenou odporcom, pokiaľ ide o žiadosť o odkúpenie bytu uplatnenú navrhovateľom 1/ dňa 25.9.2003, doručenú odporcovi dňa 26.9.2003 (až do pojednávania konaného dňa 16.3.2011 bola totiž do spisu založená len táto žiadosť o odkúpenie bytu, resp. aj celá žaloba sa opiera o túto žiadosť, žiadosť navrhovateľky 2/ zo dňa 12.2.2009 bola do spisu založená až 9.3.2011). Podľa súdu v danom prípade bolo potrebné aplikovať Zákon účinný v čase doručenia žiadosti o odkúpenie bytu, nakoľko až týmto okamihom mohla odporcovi vzniknúť povinnosť byt nájomcom odpredať (pokiaľ o odpredaj bytu nájomca nepožiada, nevzniká povinnému subjektu, v danom prípade odporcovi, ak by u neho aj bola daná kontrakčná povinnosť predať byt za regulovanú cenu, povinnosť byt predávať). Navrhovateľ 1/ požiadal o odkúpenie bytu žiadosťou zo dňa 25.9.2003, doručenou odporcovi dňa 26.9.2003. V tomto prípade právo na uzavretie zmluvy o prevode vlastníckeho práva nie je vlastníckym právom. Je to nepochybne majetkové právo, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Podľa ustanovenia § 29b ods. 3 Zákona nedodržanie zákonom ustanovenej dvojročnej lehoty, nemá za následok zánik povinnosti vlastníka bytu previesť byt do vlastníctva nájomcu (t.j. právo sa neprekluduje), ale ak sa tak v uvedenej dvojročnej lehote nestane, nájomcovi bytu vzniká právo domáhať sa na súde splnenia povinnosti vlastníka bytu previesť mu byt do vlastníctva, čo však musí urobiť vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (uznesenie Ústavného súdu SR z 19.2.2009 sp. zn. IV. ÚS 58/09-12). Keďže odporcovi bola žiadosť o odkúpenie bytu doručená dňa 26.9.2003, dvojročná lehota na splnenie povinnosti uzavrieť kúpnu zmluvu, mu uplynula dňom 26.9.2005 (toto bol prvý deň, kedy navrhovatelia mohli svoje právo uplatniť na súde samostatnou žalobou). Trojročná premlčacia lehota tak uplynula dňom 26.9.2008, kedy bolo potrebné žalobu doručiť na príslušný súd. Nakoľko v danom prípade žaloba bola súdu doručená 1.4.2009, je zrejmé, že bola (pokiaľ ide o žiadosť o odkúpenie bytu podanú navrhovateľom 1/) podaná oneskorene, t.j. po uplynutí premlčacej doby, pričom odporca v konaní premlčanie namietol. Za danej situácie, ak by tu aj bola daná kontrakčná povinnosť odporcu previesť navrhovateľom byt do vlastníctva za regulovanú cenu na podklade žiadosti navrhovateľa 1/ zo dňa 25.9.2003, tento nárok by bol premlčaný a súd by už len z toho dôvodu musel žalobný návrh zamietnuť. Nakoľko však v danej veci aj navrhovateľka 2/ požiadala odporcu o odkúpenie bytu, a to žiadosťou zo dňa 12.2.2009, doručenou odporcovi dňa 16.2.2009, súd sa musel zaoberať aj otázkou, či odporca bol povinný ponúknuť predmetný byt na predaj navrhovateľom za regulovanú cenu. Podľa súdu na danú situáciu bolo potrebné aplikovať Zákon účinný v čase doručenia tejto žiadosti (t.j. účinný ku dňu 16.2.2009), nakoľko podľa ustanovenia § 29 ods. 8 citovaného Zákona vlastníci domov uvedení v odseku 7 a v § 17 ods. 3 písm. c/ až f/ boli povinní s nájomcom bytu uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu. Do doručenia takejto žiadosti povinný subjekt (§ 17 ods. 3) nebol povinný (aj keby u neho bola daná existencia kontrakčnej povinnosti) s nájomcom bytu uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu. Prvostupňový súd uviedol, že hoci prvý nárok opierajúci sa o prvú žiadosť o odpredaj bytu doručenú odporcovi navrhovateľom 1/ dňa 26.9.2003 treba považovať za premlčaný, nebráni to tomu, aby bola takáto žiadosť opätovne doručená s tým, že povinnému subjektu začína plynúť nová dvojročná lehota na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu. Keďže žiadosť navrhovateľky 2/ bola odporcovi doručená dňa 16.2.2009, dvojročná lehota na dobrovoľné splnenie kontraktačnej povinnosti (za predpokladu, že by u odporcu bola táto povinnosť daná) uplynula dňa 16.2.2011. Deň nasledujúci, t.j. 17.2.2011 sa mohli navrhovatelia po prvýkrát obrátiť so svojim nárokom na súd a teda od tohto dňa im začala plynúť nová trojročná premlčacia lehota, ktorej podkladom bola žiadosť o odkúpenie bytu zo dňa 12.2.2009. Keďže pre rozhodnutie súdu je smerodajný stav veci v čase vyhlásenia rozsudku, nebolo možné uvedený nárok (opierajúci sa o novú žiadosť o odkúpenie bytu zo dňa 12.2.2009) považovať za predčasne uplatnený. Pokiaľ ide o samotnú podstatu veci, prvostupňový súd dospel k záveru, že odporca nemal kontrakčnú povinnosť odpredať predmetný byt za regulovanú cenu navrhovateľom ako nájomcom a preto návrh zamietol. Zákon síce ustanovuje v § 29 ods. 2 kontraktačnú povinnosť s nájomcami bytov aj pre štátne podniky (Západoslovenské energetické závody, š.p.), neplatí to však v prípade, ak štátny podnik nadobudol byt do vlastníctva štátu na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu v dome s vlastníkom domu alebo právnickou osobou, ktorá má právo hospodárenia k domu (§ 29 ods. 3 zákona). Pokiaľ Západoslovenské energetické závody, š.p. nadobudol byt do vlastníctva štátu od vlastníka bytového domu (bytového družstva), Západoslovenským energetickým závodom, š.p. nevznikla pri ďalšom prenájme bytu zákonná povinnosť previesť byt na nájomcov bytu, t.j. v danom prípade na navrhovateľov, ani v prípade, že títo požiadajú prevod bytu do svojho vlastníctva, podľa ustanovenia § 29 ods. 3 Zákona. Predmetný byt bol následne nadobudnutý do vlastníctva odporcu v rámci privatizačného procesu Západoslovenských energetických závodov, š.p., ktoré teda už nadobudli byt do vlastníctva bez ďalšej kontraktačnej povinnosti. Odporca podľa zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby nadobudol práva a povinnosti Západoslovenských energetických závodov, š.p. a nadobudol aj práva a povinnosti k majetku spoločnosti. Keďže predmetný byt nadobudol na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu ešte Západoslovenské energetické závody, š.p. a zároveň tým, že došlo k privatizácii štátneho podniku, v ktorej sa právnym nástupcom štátneho podniku stal odporca, výnimka kontraktačnej povinnosti osôb určenej zákonom platí aj pre odporcu. Prvostupňový súd teda mal za to, že účel zákona s ohľadom na prvý prevod vlastníctva je určený v prechodných ustanoveniach zákona, ustanovení § 29 ods. 9 Zákona, podľa ktorého sa ustanovenie § 29 ods. 8 zákona nevzťahuje na byty nadobudnuté do vlastníctva podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona. V zmysle uvedeného Zákon neustanovuje povinnosť spoločnosti previesť do vlastníctva byty nájomcom, aj keď títo o prevod požiadali a tiež nestanovuje spoločnosti povinnosť previesť do vlastníctva nájomcom predmetné byty za cenu podľa zákona. Odporca nikdy nebol a ani nie je vlastníkom domu podľa Zákona a súčasne nadobudol byt podľa § 4 ods. 1 písm. a/ Zákona, teda aj z uvedeného hľadiska nemôže byť osobou povinnou uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu za cenu podľa zákona. Ak by sa výklad uplatňovaný navrhovateľmi považoval za správny (t.j. výklad, že povinný subjekt uvedený v § 17 zákona je povinný každý byt ktorý vlastní a prenajíma previesť na jeho nájomcov za regulovanú cenu bez ohľadu na to, ako ho v minulosti nadobudol - či kúpou, darovaním, dedením, dražbou, vydržaním, odkúpením ako člen družstva, výstavbou z vlastných zdrojov a pod.),obdobne by tomu bolo potom aj v prípade, ak by predchodca odporcu kúpil byt od tretej osoby za trhovú cenu a následne by uzavrel s navrhovateľmi nájomnú zmluvu, potom (podľa výkladu navrhovateľov) by sa títo následne s poukazom na § 17 ods. 3 písm. c/ mohli domáhať odpredaja tohto bytu za regulovanú cenu, nakoľko odporca je osobou taxatívne vymedzenou v citovanom ustanovení (formalistické poňatie). Ak teda byt už raz bol prevedený na predchodcu odporcu podľa § 4 ods. 1 písm. a/ Zákona a to zmluvou zo dňa 2.6.2000, tak potom každý ďalší prevod podľa citovaného zákona nenesie so sebou už povinnosť predávať byt za regulovanú cenu. Obdobne aj Ústavný súd vo svojom náleze konštatoval, že „riešenie bytových potrieb občanov je záujmom súkromným, ale aj verejným, a v tom štádiu (prechod na trhové prostredie) ich bez rizika sociálnych otrasov nemožno ponechať živelnému pôsobeniu trhu. Preto musí byť trh s bytmi aspoň do vybudovania fungujúceho trhového prostredia štátom usmerňovaný“. To znamená, že cieľom regulácie bolo trh regulovať zásahmi štátu (cestou regulovanej ceny) len do obdobia vybudovania fungujúceho trhového prostredia, čo už nemožno podľa súdu hovoriť v období, keď sa platnými nájomcami stali navrhovatelia (v roku 2000). Uvedený cieľ je premietnutý práve v prechodných ustanoveniach zákona (§ 29 ods. 9), keď z kontraktačnej povinnosti sú vyňaté prípady, ak byt už bol raz prevedený podľa § 4 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona, čo bolo aj v tomto prípade. Prvostupňový súd ďalej uviedol, že citovaný Zákon ukladá povinnosť odpredať byty (v časovom horizonte ustanovenom zákonom), ak o to nájomcovia požiadajú, nielen primárnym majiteľom, ale aj majiteľom, ktorí takéto vlastníctvo (alebo jeho časť) nadobudli napr. v procese veľkej privatizácie, pri likvidácii štátnych podnikov, v rámci konkurzu a vyrovnania, pri exekúcii a podobne, čiže aj subjektom podľa ustanovenia § 17 ods. 3 písm. d/, e/ a f/ Zákona, avšak nie potom, čo tieto byty tieto subjekty nadobudli už v súčasnej dobe prevodom podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona (t.j. zmluvou o prevode). Citovaný zákon mal podľa súdu na mysli v tomto smere to, že táto povinnosť zaťažuje okrem primárnych majiteľov a majiteľov ďalších (ako právnych nástupcov primárnych majiteľov), avšak (predovšetkým) len takých, ktorí tieto byty nadobudli len z titulu právneho nástupníctva prechodom, nie dobrovoľným zmluvným prevodom na základe určenia ceny bytu ponukou a dopytom na trhu s bytmi podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona a to ani v prípade, ak povinný subjekt byt nadobudol na základe zmluvy podľa § 4 ods. 1 písm. a/ ako člen bytového družstva, vo vlastníctve ktorého bol tento byt. To, že predmetný byt nadobudol odporca za nižšiu cenu než trhovú, vyplýva z povahy vzťahu odporcu ako člena družstva k bytovému družstvu (po započítaní vzájomných práv a povinností, hodnoty nesplateného investičného úveru pripadajúceho na tento byt a pod.), neznamená to však, že takýto člen družstva, ktorý byt odkúpil na základe zmluvy uzavretej podľa § 4 ods. 1 písm. a/ Zákona, ho musí v budúcnosti predať svojmu nájomcovi za regulovanú cenu len preto, že je subjektom taxatívne určeným v § 17 ods. 3 Zákona. V tomto prípade sa právny predchodca odporcu po odkúpení predmetného bytu od Stavebného bytového družstva nestal vlastníkom domu (§ 4 ods. 5), tak ako to vyžaduje § 16 ods. 1 Zákona a preto sa naň citované ustanovenie (§ 16 ods. 1) nevzťahuje. Citované ustanovenie malo podľa súdu na mysli prípady, kedy pôvodný vlastník bytového domu, kde byty (bytový dom) postavil štát z celospoločenských zdrojov a tento pôvodný vlastník je zároveň subjektom, ktorý zákon taxatívne vymenováva v § 17 ods. 3 má uvedenú povinnosť. V danom prípade takýmto vlastníkom mohlo byť len Stavebné bytové družstvo Bratislava IV vtedy, ak odpredalo predmetné byty v bytovom dome (Stavebné bytové družstvo bolo vlastníkom celého bytového domu na Q. G. Č.. XX, XX, XX, XX, XX) svojim nájomcom, ktorými boli fyzické osoby. Keďže v predmetnom prípade, pri prevode tohto bytu, nájomcom bola právnická osoba (Západoslovenské energetické závody, š.p.), ani Stavebné bytové družstvo Bratislava IV nemalo túto kontraktačnú povinnosť podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona vo vzťahu k Západoslovenským energetickým závodom, š.p., ale postupovalo podľa § 17 ods. 6 citovaného zákona. Záverom prvostupňový súd poukázal na to, že neobstojí argument navrhovateľov odvolávajúci sa na rozhodnutie vlády SR v procese privatizácie o tom, že „Vláda SR uložila FNM SR povinnosť zabezpečiť, aby v stanovách novozaloženej spoločnosti bola výslovne uvedená povinnosť odpredať byty vkladané do tejto spoločnosti spolu s ostatným majetkom v súlade so zákonom č. 182/1993 Z.z.“. Podľa súdu táto argumentácia sama osebe nepreukazuje povinnosť odporcu odpredať práve tento byt za regulovanú cenu, nakoľko odporca je vlastníkom viacerých bytov (v Senci, v Nitre, Bratislave, v Trnave, Vrbové a pod.), pričom medzi ne patria aj byty, kde odporca takúto povinnosť má a práve s poukazom na tento argument je povinný tieto byty odpredať na žiadosť ich nájomcov za regulovanú cenu. V samotnom rozhodnutí o privatizácii sa však výslovne uvedená povinnosť nevzťahuje na tento konkrétny byt. O trovách konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania a to trov právneho zastúpenia vo výške 668,36 € za 9 úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, podanie - vyjadrenie vo veci samej zo dňa 5.10.2009, podanie - vyjadrenie vo veci samej zo dňa 30.10.2009, účasť na konaní pred súdom - pojednávanie dňa 12.11.2009, podanie - vyjadrenie vo veci samej zo dňa 12.4.2010, účasť na konaní pred súdom - pojednávanie dňa 14.4.2010, podanie - vyjadrenie vo veci samej zo dňa 17.9.2010, účasť na konaní pred súdom - pojednávanie dňa 20.9.2010 a dňa 16.3.) vrátane režijného paušálu a DPH. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovatelia 1./, 2./, ktorým žiadali aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, ich návrhu v plnom rozsahu vyhovel a priznal im náhradu trov celého konania. Súd prvého stupňa sa podľa ich názoru správne vyporiadal s námietkou premlčania, ale pri posudzovaní kontraktačnej povinnosti nesúhlasili s názorom súdu prvého stupňa, že odporca nemá povinnosť predať im byt za cenu podľa Zákona. Súd prvého stupňa správne označil odporcu ako subjekt, ktorý je uvedený v ustanovení § 17 ods. 3 písm. c/ Zákona a na ktorý by sa mala vzťahovať kontraktačná povinnosť podľa § 29 ods. 8 zákona. Na druhej strane však má súd prvého stupňa za to, že v tomto prípade došlo k naplneniu výnimky z kontraktačnej povinnosti podľa § 29 ods. 9 Zákona. Podľa ich názoru, znenie § 29 ods. 9 Zákona je jednoznačné a neumožňuje dvojaký výklad. V tejto právnej veci nenadobudol odporca byt na základe zmluvy o prevode vlastníckeho práva podľa § 4 Zákona, avšak ako nepeňažný vklad na základe vyhlásenia vkladateľa podľa Obchodného zákonníka v procese veľkej privatizácie, a preto pri použití gramatického výkladu sa na túto právnu vec nevzťahuje výnimka z kontraktačnej povinnosti podľa § 29 ods. 9 Zákona. Súd prvého stupňa označil gramatický výklad príslušných ustanovení ako prílišne formálny a argumentuje cieľom zákonodarcu pri tvorbe Zákona v spojení s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 26/00 (ďalej len „Nález ÚS SR“). Poukazuje pritom na extrémne situácie možného zneužitia gramatického výkladu pri využití argumentu ad absurdum. Zákonodarca sa pri definovaní výnimky z kontraktačnej povinnosti v § 29 ods. 9 Zákona snažil predísť práve poškodzovaniu povinných subjektov v prípade, ak tieto nadobudli byty za trhové ceny. Ak by však v tomto konkrétnom prípade previedol odporca byt na nich za cenu podľa § 18 Zákona, nedošlo by k finančnému poškodeniu odporcu, keďže jeho právny predchodca nenadobudol byt za trhovú cenu a rovnako aj pri vklade bytu ako nepeňažného vkladu do základného imania odporcu, bola kontraktačná povinnosť zohľadnená pri ocenení bytu, ako aj tvorbe rezervného fondu odporcu pri jeho vzniku. Navrhovatelia poukázali aj na to, že tretia novela Zákona- zákon č. 173/1999 - nadobudla účinnosť dňom vyhlásenia, t.j. 16. júla 1999. Táto novela (aj podľa Ústavného súdu SR) predstavuje ďalšiu extenziu, ale prehlbuje aj konkretizáciu subjektov, na ktoré sa vzťahujú regulované ceny bytov. Regulované ceny bytov sa vzťahujú na nájomcu z vlastníka subjektov podľa § 17 Zákona. Táto novela plne v súlade s Ústavou Slovenskej republiky zavádza kontraktačnú povinnosť podľa § 29 ods. 8 spolu s výnimkou z tejto povinnosti podľa odseku 9 toho istého paragrafu Zákona. Ku dňu vzniku spoločnosti odporcu zápisom do obchodného registra 1.11.2011, ktorý je zároveň dňom nadobudnutia vlastníckeho práva odporcu k bytu, dochádza k naplneniu podmienok predpokladaných Zákonom; a/ odporca ako obchodná spoločnosť s majetkovou účasťou štátu alebo Fondu národného majetku Slovenskej republiky (§ 17 Zákona); b/ nadobudol vlastnícke právo k bytu v procese veľkej privatizácie, t.j. nie za trhovú cenu a nie na základe zmluvy, a preto odporca je nositeľom kontraktačnej povinnosti predať byt za cenu podľa § 18 Zákona navrhovateľom, ktorí sú nájomcami bytu, a teda nositeľmi subjektívneho práva na odkúpenie bytu zodpovedajúceho kontraktačnej povinnosti. Obsah ustanovenia § 29 ods. 9 Zákona je bližšie špecifikovaný aj výkladom v Náleze ÚS SR, podľa ktorého kontraktačná povinnosť podľa § 29 ods. 8 Zákona vyslovene vzťahuje aj na byty získané v procese veľkej privatizácie, a teda tieto byty nie sú vyňaté z tejto povinnosti. V tomto prípade bol byt nadobudnutý odporcom jednoznačne v procese veľkej privatizácie, preto nie sú naplnené podmienky na jeho vylúčenie z kontraktačnej povinnosti podľa Zákona o bytoch, keďže zámer zákonodarcu (aj s prihliadnutím na Nález ÚS SR) bol procesne opačný, t.j. aby takéto byty podliehali kontraktačnej povinnosti. K odvolaniu navrhovateľov sa písomne vyjadril odporca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť v celom rozsahu a zároveň žiadal zaviazať navrhovateľov na náhradu trov odvolacieho konania a to trov právneho zastúpenia. Uviedol, že navrhovatelia v odôvodnení odvolania ničím nepreukázali, že prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa jeho názoru prvostupňový súd správne právne posúdil vec, keď rozhodol, že návrh v celom rozsahu zamieta a rozsudok náležite a obsiahlo ústavne konformným spôsobom odôvodnil a naopak poukázal na absolútny nedostatok v odôvodnení odvolania, že prvostupňový súd sa v napadnutom rozsudku dopustil arbitrárnosti. Pokiaľ Západoslovenské energetické závody, š.p. (ako jeho právny predchodca) nadobudol byt do vlastníctva štátu od vlastníka bytového domu (bytového družstva), Západoslovenským energetickým závodom, š.p. nevznikla pri ďalšom prenájme bytu zákonná povinnosť previesť byt na nájomcov bytu, t.j. v danom prípade na navrhovateľov, a to ani v prípade, že títo požiadajú o prevod bytu do svojho vlastníctva podľa ustanovenia § 29 ods. 3 zákona. Z kontraktačnej povinnosti subjektov určených podľa ustanovenia § 17 ods. 3 písm. c/ zákon v prechodných ustanoveniach § 29 ods. 9 Zákona o bytoch vyníma stanovené subjekty, pokiaľ tieto nadobudli byt do vlastníctva na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru v dome s vlastníkom domu alebo právnickou osobou, ktorá má právo hospodárenia k domu, s vlastníkom bytu alebo nebytového priestoru podľa § 4 ods. 1 písm. a/ Zákona. Keďže predmetný byt nadobudol na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu s pôvodným vlastníkom dobu, Stavebným bytovým družstvom ešte Západoslovenské energetické závody, š.p. ako pôvodný nájomca bytu a zároveň tým, že došlo k privatizácii štátneho podniku, v ktorej sa právnym nástupcom štátneho podniku stal odporca, výnimka kontraktačnej povinnosti osôb určenej zákonom platí aj z uvedeného princípu pre odporcu. Záverom uviedol, že súčasne pre úplnú právnu istotu trvá na námietke premlčania uplatneného nároku tak, ako námietku podrobne odôvodnil vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 17.9.2010. Zákon stanovuje dostatočne určito lehotu, v ktorej má povinná osoba povinnosť uzavrieť zmluvu o prevode vlastníckeho práva k bytu, pokiaľ nájomca o odkúpenie požiada a tiež dostatočne odkazuje na právo podať návrh na súd, v prípade že tak povinná osoba neurobí. Zastal názor, že právo z nájmu je právom nedielnym (R 35/1966) a ak teda navrhovateľ 1/ žiadal o odkúpenie bytu listom zo dňa 25.9.2003, pričom Žiadosť o odkúpenie bytu bola odporcovi doručená dňa 26.9.2003 a v samotnej Žiadosti o odkúpenie bytu navrhovateľ 1/ žiada o odpredaj bytu obom navrhovateľom do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, má odporca za to, že navrhovateľ 1/ a súčasne navrhovateľ 2/ mal právo podať návrh na súd najneskôr do 26.9.2008. Navrhovateľ 1/ a 2/ podali návrh na začatie konania dňa 1.4.2009, teda po uplynutí dvojročnej lehoty podľa Zákona a súčasne po uplynutí trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu je uplatnený návrh navrhovateľov premlčaný. Skutočnosť, že navrhovateľ 2/ (teda manželka navrhovateľa 1/) podala opätovne žiadosť o odkúpenie bytu po uplynutí dvojročnej lehoty stanovenej v Zákone a všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa Občianskeho zákonníka a teda konala v bežnej veci týkajúcej sa spoločného a nedielneho práva oboch manželov po premlčaní nároku podať návrh na súd, nemá vplyv na premlčaný nárok. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p. v medziach daných odvolaním vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné. , Predmetom konania v danej veci je návrh navrhovateľov 1./, 2./ ktorým sa voči odporcovi domáhali uloženia povinnosti odporcovi odpredať im byt č. 22 nachádzajúci sa na 2. poschodí bytového domu L.. Č.. XXXX na Q. Č.. XX, ktorý je postavený na parc.č. XXXX/XXX spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a zariadeniach tohto bytového domu o veľkosti 175/10000, všetko zapísané na LV Č.. XXXX, V..Ú.. F. V. U. podľa zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Spornou v posudzovanej veci zostalo posúdenie námietky premlčania uplatneného nároku vznesenej odporcom a posúdenie právnej otázky, či sa kontraktačná povinnosť uzavrieť kúpnu zmluvu na byt za regulovanú cenu vzťahuje aj na prípady, ak povinný subjekt (§ 17 ods. 3 zákona) predmetný byt nadobudol kúpou od tretej osoby, zaplatil zaň kúpnu cenu a následne jeho nájomca požiadal o jeho odkúpenie podľa citovaného zákona. Inak povedané, v danom prípade bolo potrebné vyriešiť, či odporca, ktorého právny predchodca kúpil predmetný byt od bytového družstva ako jeho člen, bol povinný tento byt svojim nájomcom odpredať za regulovanú cenu podľa § 18 Zákona. Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p., (tento medzi účastníkmi ani sporný nebol), vec posúdil správne po právnej stránke s poukazom na príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keď dospel k záveru, že námietka premlčania nie je dôvodná a k záveru, že odporca nemá kontraktačnú povinnosť odpredať byt navrhovateľom ako nájomcom za regulovanú cenu. Svoje rozhodnutie prvostupňový súd náležitým spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2 a 3 O.s.p.) s odôvodnením, ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Vyčerpávajúce odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa v ktorom prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, na základe ktorých dospel k týmto právnym záverom, si nežiada osobitne sa zaoberať odvolacími námietkami, pretože navrhovatelia v odvolaní neargumentujú skutočnosťami, o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť, alebo ktoré by nebol uvážil, ako aj také, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia; odvolací súd by iba zopakoval správnosť záverov súdu prvého stupňa. Obsah odvolania navrhovateľov nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. V konaní nevyplynuli najavo ani také vady konania, ktoré by mali za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). So zreteľom na uvedené odvolací súd, stotožňujúc sa s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje, rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v rozsudku, ktorým rozhodol o odvolaní, priznal odporcovi aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. V súlade s ust. § 151 ods. 1 O.s.p. bol odporca povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia. V rámci uvedenej lehoty však odporca výšku trov odvolacieho konania nevyčíslil a keďže v zmysle ust. § 151 ods. 2 O.s.p. odporcovi zo spisu trovy odvolacieho konania nevyplynuli, odvolací súd nebol viazaný svojím rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania v zmysle svojho vyhláseného rozsudku zo dňa 31. januára 2013 a odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.