Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/168/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110205774 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1110205774.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, členiek senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej, v právnej veci navrhovateľa: E., V. U. I. I. D., T. XX/A, zast. Mgr. Vladimírom Šárnikom, so sídlom Bernolákovo, Národného oslobodenia 25, proti odporcovi: I. W. - K. C. I., I. I. D., A. XX, o zaplatenie 666,- eur s prísl., na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14.09.2012, č.k. 21C 25/2010-53, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje. Odporcovi sa právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa proti odporcovi na zaplatenie istiny 666,- Eur s príslušenstvom titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Obvodného úradu Bratislava (ďalej len ObÚ BA) so zreteľom na ustanovenia § 17 ods. 1 až 5 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Rozhodol tak na tom skutkovom základe, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že v súlade s predmetom činnosti navrhovateľa sa tento obrátil na B. J. listom zo dňa 17.08.2007 s tým, aby mu poskytla informácie podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám týkajúce sa spôsobu nakladania s prostriedkami z fondov Európskej únie fakultou Sociálnych a ekonomických vied UK a z dôvodu, že UK ako povinná osoba navrhovateľovi informácie neposkytla, podal navrhovateľ dňa 14.09.2007 návrh na začatie konania o priestupku na ObÚ BA. následne dňa 18.10.2007 prebehlo ústne pojednávanie o priestupku, po ktorom ostal ObÚ BA pasívny a dňa 14.10.2009 konanie o priestupku zastavil z dôvodu zániku zodpovednosti za priestupok, o čom spísal záznam dňa 14.10.2009. Sporným ostalo posúdenie otázky, či len samotné konštatovanie prieťahov v konaní o priestupku zakladá právo navrhovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy. Súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy majúc za to. že navrhovateľ domáhajúci sa takéhoto nároku je povinný preukázať a odôvodniť výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď v prípade právnickej osoby výška nemajetkovej ujmy sa posudzuje podľa intenzity poškodenia jej dobrej povesti. V danom prípade však navrhovateľ ani netvrdil, že následkom prieťahov v konaní o priestupku by mohlo dôjsť u neho k zásahu do jeho dobrej povesti, pretože prieťahy v konaní pred ObÚ BA o priestupku nie sú ani spôsobilé privodiť navrhovateľovi ujmu v oblasti jeho práva na dobrú povesť, pričom úprava obsiahnutá v prislúchajúcich právnych predpisoch (§17 zák.č. 514/2003 Z.z.) súdu v takom prípade neumožňuje priznať právo na nemajetkovú ujmu. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že zákonodarca pri existujúcej právnej úprave prvostupňovému všeobecnému súdu neposkytol oprávnenie na poskytnutie primeranej nemajetkovej ujmy len pri konštatovaní porušenia práva navrhovateľa, bez negatívneho prejavu vo sfére navrhovateľa, a to na rozdiel od čl. 127 Ústavy SR relevantného pre Ústavný súd SR. Dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal súčasne všetky predpoklady pre priznanie nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy, nepreukázal jej výšku a príčinnú súvislosť medzi vznikom ujmy na strane navrhovateľa a nesprávnym úradným postupom ObÚ BA. Taktiež vysvetlil, že nebolo potrebné z uvedených dôvodov vykonať dokazovanie oboznámením sa z obsahom predmetného priestupkového spisu ObÚ BA, keď odporca chronológiu postupu tohto úradu a jeho nečinnosť nenamietal. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, avšak úspešnému odporcovi nepriznal právo na ich náhradu vzhľadom na neuplatnenie si tohto práva odporcom. Proti uvedenému rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal riadne a včas odvolanie navrhovateľ a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a jeho návrhu na zaplatenie nemajetkovej ujmy vyhovieť a odporcu zaviazať k náhrade trov prvostupňového i odvolacieho konania. V odvolaní poukázal na rozhodnutia NS SR, podľa ktorých od účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., t.j. od 01.07.2004, konštatovanie porušenia práva na konanie bez prieťahov je žalovateľným nárokom proti štátu ako jeden z právnych prostriedkov uspokojenia nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s časťou návrhu, ktorou navrhovateľ žiadal skonštatovanie porušenia svojich práv. Mal za to, že ak prišlo k nesprávnemu úradnému postupu, t.j. k porušeniu práva dotknutej osoby, nemajetková ujma na právach vznikla a netreba ju preukazovať, len posúdiť jej intenzitu a stanoviť výšku náhrady. Poukázal na ust. § 17 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z., ktoré predstavuje obdobu ust. § 56 ods. 4 zák.č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, ktoré umožňuje priznať primerané finančné zadosťučinenie osobe, ktorej práva boli porušené a Ústavný súd vytvoril prostredníctvom svojich rozhodnutí judikatúru k otázke prieťahov v súdnom konaní, podľa ktorej priznanie náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy najmä v prípadoch, keď porušenie práva nemožno napraviť napríklad zrušením rozhodnutia, čo je typické pre prieťahy v konaní. Navrhovateľ v podanom odvolaní považoval za nesprávnu argumentáciu súdu prvého stupňa o potrebe preukazovania výšky nemajetkovej ujmy, ktorý mal podľa neho posúdiť primeranosť výšky navrhovateľom uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy vzhľadom na kritériá ustálené Ústavným súdom SR. Mal za to, že ak ust. § 17 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z. hovorí o príkladoch kritérií pre priznanie nemajetkovej ujmy len demonštratívne, bolo povinnosťou súdu prihliadnuť i k iným kritériám v zákone nevymenovaným a on je povinný preukazovať iba okolnosti relevantné pre určenie výšky náhrady, nie jej samotnú výšku. V odvolaní ďalej uviedol, že v rámci konania poukázal na nenapraviteľnosť porušenia svojich práv, závažnosť následkov, dĺžku prieťahov, absolútnu a bezdôvodnú nečinnosť ObÚ BA, hoci navrhovateľ k protiprávnemu stavu nijako neprispel, pričom nešlo o vec po právnej stránke zložitú. Odporca odvolací návrh nepodal. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal preskúmavanú vec v medziach a z dôvodov podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, pričom dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť. Zistil, že súd prvého stupňa na zistenie skutkového stavu vo veci samej vykonal dostatočné dokazovanie, ktoré náležité uviedol v súlade s § 132 OSP v odôvodnení svojho rozhodnutia, z preukázaných skutočností vyvodil správne právne závery a tieto aj posúdil podľa príslušných právnych noriem a svoje rozhodnutie aj náležité v súlade s ust. § 157 ods. 2 OSP odôvodnil, takže odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením tohto rozhodnutia, na ktoré poukazuje (§219 ods. 2 OSP). V danej veci sa navrhovateľ domáhal náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť dňom 01.07.2004. Dňom 01.01.2009 nadobudol účinnosť zákon č. 517/2008 Z.z., ktorým bol zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci novelizovaný. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. platného pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 517/2009 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Tzv. druhá novela zákona, a to zák. č. 517/2008 Z.z. účinná od 1.1.2009 rozšírila ust. § 17 o nové odseky 3 až 5. ktorými bola dovtedajšia úprava týkajúca sa nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch doplnená, a to 1.) zakotvením demonštratívneho výpočtu kritérií, na ktoré súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch a 2.) zavedením mechanizmu určovania minimálnej výšky nemajetkovej ujmy odvíjajúcej sa od priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR. V zmysle § 17 ods. 2 novelizovaného zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa § 17 ods. 3 zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Podľa § 27b/ ods. 1 zák.č. 517/2008 Z.z. zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje právnymi predpismi účinnými do 31.12.2008. V zmysle citovaných právnych ustanovení je preto pre posúdenie veci dôležité, kedy malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu OÚ BA, na základe ktorého si navrhovateľ uplatňuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Predmetné priestupkové konanie bolo začaté na návrh navrhovateľa zo dňa 14.09.2007, t.j. v čase účinnosti zák. č. 514/2003 Z.z., dňa 18.10.2007 opäť za účinnosti tohto zákona prebehlo prvé pojednávanie o priestupku, následne OÚ BA nekonal a priestupkové konanie bolo skončené jeho zastavením ku dňu 14.10.2009, t.j. v čase účinnosti druhej novely (zák. č. 517/2008 Z.z.). Navrhovateľ neoznačil jednoznačným spôsobom, ktorý moment predmetného priestupkového konania považuje za relevantný pre vznik jeho nároku, čo je rozhodujúce s poukazom na ust. § 27 b/ zák.č. 517/2008 Z.z. pre zvolenie hmotnoprávnej normy, ktorá sa má na vec aplikovať. Napriek tomu však uvedený nedostatok nemá za následok nedostatok podkladov na rozhodnutie o nároku navrhovateľa pre znenie ust. § 17 ods. 2 uvedeného zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v oboch časových úsekoch, nakoľko za účinnosti oboch zákonov sa vyžaduje kritérium, podľa ktorého priznanie nemajetkovej ujmy je možné jedine v prípade, ak dostatočným zadosťučinením za porušenie práva nie je iba samotné konštatovanie tejto skutočnosti. Zásah takejto intenzity musí preukázať navrhovateľ, ktorý v posudzovanom prípade dôkazy k tomuto neprodukoval, ani ich nenavrhol a ani neuvádzal ujmu takejto intenzity. Predmetné konanie je konaním sporovým, pre ktoré platí zásada prejednávacia, znamenajúca, že tvrdiť rozhodné skutočnosti a navrhovať pre ne dôkazy je vecou účastníkov. Títo majú teda jednak povinnosť tvrdiť rozhodné skutočnosti, ale rovnako navrhovať pre ne dôkazy , t.j. majú jednak povinnosť tvrdenia a taktiež povinnosť dôkaznú. Z ust. § 120 OSP sa vyvodzuje tzv. dôkazné bremeno ako procesná zodpovednosť účastníkov za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom dokazovania. Dôkazné bremeno ako inštitút procesného práva postihuje toho účastníka, v ktorého záujme je, aby určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva bola preukázaná v konaní tak, aby ju súd uznal ako pravdivú. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena účastníkom bez ohľadu na jeho procesné postavenie, predovšetkým však na účastníkovi tvrdiacom, že stav zakladajúci jeho právo nastal, t.j. na navrhovateľovi. Dôkazná povinnosť odporcu sa odvíja až od dôkazov predložených navrhovateľom. Rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať) zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá má byť na sporný vzťah aplikovaná. Nemajetková ujma je určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére. Pri vzniku nemajetkovej ujmy a jej výšky je podstatné, v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby, v prípade osoby právnickej jej dobré meno a povesť. Nemajetková ujma nemôže byť vypočítaná ako majetková ujma. Súd môže priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch len za predpokladu, ak iná primeraná náhrada (ústne alebo písomné ospravedlnenie) nebola postačujúca na odstránenie následkov a došlo k značnému zníženiu dôstojnosti a spoločenskej vážnosti poškodeného. V danej veci sám navrhovateľ uviedol, že nesprávny úradný postup, o ktorý nárok opiera ani nebol spôsobilý takéto následky (zníženie dôstojnosti a spoločenskej vážnosti) privodiť. Iné, ako finančné odškodnenie predmetom konania nebolo, námietka navrhovateľa v odvolaní v tomto smere, t.j. o pochybení súdu, že porušenie práva svojím rozhodnutím nekonštatoval, je preto irelevantná. Vzhľadom na uvedené, keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti oproti stavu v čase vyhlásenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a argumenty v ňom uvádzané, vzťahujúce sa na konania Ústavného súdu o odškodneniach za prieťahy v konaniach súdnych, nie sú spôsobilé privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia, keďže na daný uplatnený nárok navrhovateľa je potrebné aplikovať odlišnú hmotnoprávnu normu, a to zákon č. 514/2003 Z.z. v jeho ďalšom znení, odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 219ods. 1 OSP potvrdil. Ohľadom náhrady trov konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142 ods. 1 OSP, avšak z dôvodu, že v odvolacom konaní plne úspešnému odporcovi žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, resp. si ich ani neuplatnil, odvolací súd mu právo na ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.