Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11Co/2/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110223208 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1110223208.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej, v právnej veci navrhovateľa: L.. Š. B., bytom V., S. XX, zast. JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátkou, AK Bratislava, Podbrezovská 34, proti odporcovi: Slovenská E. - T. P.E. F. E., so sídlom V., Š. X, o náhradu škody, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. septembra 2012, č.k. 4C 88/2010-118, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti, týkajúcej sa uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi istinu vo výške 150.000,- Eur p o t v r d z u j e. V napadnutej časti, týkajúcej sa priznaného príslušenstva, a to úroku z omeškania vo výške 9% ročne z priznanej sumy od 06.01.2010 do zaplatenia, rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že návrh na zaplatenie príslušenstva istiny z a m i e t a. V napadnutej časti, týkajúcej sa trov konania, m e n í rozsudok súdu prvého stupňa tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia vo výške 7.913,40 Eur k rukám právnej zástupkyne navrhovateľa do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia vo výške 879,76 Eur k rukám právnej zástupkyne navrhovateľa do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 150.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 06.01.2010 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania vo výške 11.140,42 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a vo zvyšku návrh zamietol. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1, 2 a 3, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 a 3, § 19 ods. 1, 2 a 3 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 26 ods. 1 písm. a/, f/, h/ ods. 3 zák.č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď v danej veci posudzoval dva prípady, v ktorých podľa návrhu malo dôjsť k nezákonnému rozhodnutiu a nesprávnemu úradnému postupu odporcu, a to prípad trestného stíhania vo veci trestného činu podvodu v štádiu pokusu, a prípad týkajúci sa údajného odposluchu navrhovateľa. Vychádzal z listinných dôkazov, a to: žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 16.12.2009, písomnej odpovede odporcu na žiadosť zo dňa 22.12.2009 a 05.01.2010, listu riaditeľa O.Á. V. Ú. zo dňa 04.09.2008, osvedčenia O. vydaného pre navrhovateľa dňa 03.01.2007, listu T. P. F. zo dňa 28.08.2008, listu navrhovateľa T. F. zo dňa 28.08.2008, listu štátneho tajomníka U. F. zo dňa 22.07.2008, záznamu z rozhovoru s T. P. F. zo dňa 10.09.2008 (Správy F.), záznamu článku zo dňa 10.09.2008 (F.), oboznámením s obsahom spisov, a to: spisu sp.zn. 16C 38/2005 vedenom na Okresnom súde Bratislava I, spisu sp.zn. Č.: D.-XXXX/SMv-D.-V.-XXXX vedenom na Okresnom E. P. K. X. V. C., odbor P. P. D. D. P. V. F. U. -X., spisu sp.zn. D. XX/XX vedenom na X. D. P. V. (Č.: F.-XXX/IS-X- X.-XXXX a spisu sp.zn. C. T. XXX/XX vedenom na T. P. F., obsahom prepisov a záznamov televíznych, rozhlasových a tlačových informácií uverejnených v súvislosti s navrhovateľom a predmetom sporu z obdobia od 01.07.2008 do 13.12.2010, záznamov z internetových diskusií z obdobia od r. 2008 do 2010, zachytených aj na CD nosiči, zároveň po zrušení jeho predchádzajúceho rozsudku odvolacím súdom doplnil dokazovanie listami navrhovateľa zo dňa 22.07.2008 a 28.08.2008 adresovanými T. P. F., pričom na základe takto vykonaného dokazovania ustálil skutkový stav, ktorý následne vyhodnotil. Skonštatoval, že nárok bol na žiadosť navrhovateľa zo dňa 16.12.2009 predbežne prerokovaný na T. P. F. tak, že listom zo dňa 22.12.2009 mu bolo oznámené, že jeho žiadosť obdržala a v stanovenej lehote nárok prerokuje a vyjadrí sa k nemu, a stanoviskom zo dňa 05.01.2010 bol vyzvaný, aby svoju žiadosť doplnil v tom smere, aby špecifikoval a presne pomenoval nesprávny úradný postup alebo rozhodnutia, ktorými mu mala byť spôsobená škoda za účelom zodpovedného posúdenia uplatneného nároku. Námietku odporcu ohľadne nesplnenia podmienky riadneho prerokovania nároku v dôsledku nedoplnenia žiadosti navrhovateľom v zmysle výzvy odporcu považoval za nedôvodnú, keď vyhodnotil, že žiadosť bola zrozumiteľná, úplná a jasná, o čom svedčí aj skutočnosť, že odporca sa k návrhu, ktorý je v podstate zhodný so žiadosťou dokázal kvalifikovane vyjadriť. V tejto súvislosti poukázal i na právny názor odvolacieho súdu, vyslovený v zrušujúcom uznesení, že zákonodarca inštitútom predbežného prerokovania nároku na náhradu škody zamýšľal upraviť neformálny postup ústredného orgánu, ktorý buď požadovaný nárok mimosúdne uspokojí a náhradu poskytne alebo náhradu neposkytne. Následne vyhodnotil, že v danom prípade nárok navrhovateľa vychádzal z nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu odporcu. Uviedol, že podľa zák.č. 514/2003 Z.z. štát za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom zodpovedá objektívne za súčasného splnenia troch podmienok, a to, že poškodenému vznikla škoda, príslušný orgán štátu sa dopustil nesprávneho úradného postupu, a škoda je v príčinnej súvislosti s týmto postupom, pričom pojem "nesprávny úradný postup" zákon č. 514/2003 Z.z. bližšie nevymedzuje. Vyslovil, že vo všeobecnosti pod ním treba rozumieť inú než rozhodovaciu činnosť štátnych orgánov, ale aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia či už stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie. Zákon nedefinuje ani pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Keďže zákon č. 514/2003 Z.z. je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom špeciálnym, ustanovenia Občianskeho zákonníka sa použijú len vtedy, keď špeciálny zákon nemá vlastnú úpravu. Mal za to, že v prípade pojmu škody a jej náhrady je potrebné použiť ust. § 442 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého škoda predstavuje vo všeobecnosti ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a podľa Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a to čo poškodenému ušlo, t.j. ušlý zisk. Vyslovil tiež, že zákon umožňuje priznať poškodenému aj nemajetkovú ujmu v peniazoch, a to v prípade, ak by samotné konštatovanie porušenia práva nepostačovalo vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. V danej veci súd prvého stupňa posudzoval dva prípady, v ktorých podľa návrhu malo dôjsť k nezákonnému rozhodnutiu a nesprávnemu úradnému postupu odporcu. Vo veci trestného stíhania vo veci poisťovacieho podvodu mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že uznesením zo dňa 14.12.2005 začal vyšetrovateľ trestné stíhanie vo veci trestného činu poisťovacieho podvodu v štádiu pokusu. Vyhodnotil, že zo skutkovej vety uznesenia vyplýva, že boli zistené skutočnosti nasvedčujúcemu tomu, že neznámy páchateľ dňa 18.06.2004 v presne nezistenom čase na pobočke R. - F., R..F.. X. V. odovzdal dotazník pre poškodeného, poistná udalosť č. XXXXXXXXXX, kde popísal spôsob dopravnej nehody, ktorá sa stala dňa 17.06.2004 o 14:00 hod., a rozsah poškodenia vozidla N. J., F. farby, TEČ: V.-XXX C. pri nej, a následne 02.08.2004 tam taktiež odovzdal faktúru č. XXXXXXX vo výške 143.682,50 Sk za opravu predmetného motorového vozidla za účelom získania poistného plnenia z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, pričom z technického hľadiska nemohlo dôjsť k poškodeniu predmetného vozidla spôsobom, ktorý popísal jeho vodič v dotazníku a je technicky neprijateľné, aby predmetná dopravná nehoda a rozsah poškodenia vozidiel vznikli podľa skutočností deklarovaných oboma účastníkmi dopravnej nehody, čím poškodenej spoločnosti mohol v prípade dokonania trestného činu spôsobiť celkovú škodu vo výške 126.000,- Sk, ak by došlo k poistnému plneniu za uvedenú poistnú udalosť. Vyslovil, že v čase vydania predmetného uznesenia platila právna úprava, ktorá umožňovala začatie trestného stíhania tromi spôsobmi, a to vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania, vykonaním zaisťovacieho, neodkladného alebo neopakovateľného úkonu a spojením uznesenia o začatí trestného stíhania s uznesením o vznesení obvinenia. Podľa právnej teórie, tretí spôsob, teda vydanie uznesenia o začatí trestného stíhania v spojení so vznesením obvinenia, znamenal možnosť získať pre obvineného najviac informácií, čo mu je kladené za vinu a teda najviac rešpektoval práva obvineného, pretože až okamihom vznesenia obvinenia má obvinený všetky práva, ktoré mu priznáva Trestný poriadok (čo navrhovateľ v prípade začatia trestného stíhania tzv. vo veci nemal), rovnako nie je v takomto prípade priestor na vykonávanie úkonov trestného konania bez účasti obvineného. Pri takomto spôsobe začatia trestného stíhania nemohlo podľa neho dôjsť k situácii (tak ako v prípade začatia trestného stíhania tzv. vo veci), že sa v konaní vykonávali úkony, ktoré by sa mali teoreticky vykonávať až po vznesení obvinenia, a pri vznesení obvinenia už mali vyšetrovacie orgány rovno podklady k ukončeniu vyšetrovania po tom, čo prebiehalo konanie vo veci. Nestotožnil sa s argumentáciou navrhovateľa, že uvedené uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci bolo nezákonné, a ako nezákonné ho neposúdil, nakoľko navrhovateľ nebol účastníkom tohto konania (čo je podmienkou ustanovenou v § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.), a vydanie takéhoto uznesenia bolo v súlade s vtedy platnou právnou úpravou. Dospel však k záveru, že v danom prípade došlo k nesprávnemu úradnému postupu, pričom vychádzal z právneho názoru, že nesprávnym úradným postupom môže byť spôsobená škoda aj osobe, ktorá nie je účastníkom predmetného konania. Vychádzal aj z výsledkov trestného stíhania vyšetrovateľa (ktorý bol vyšetrovateľom v trestnej veci poisťovacieho podvodu) za trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, ktoré bolo začaté P. X. D. P. X. V. pod č.k. D. XX/XX a bolo zastavené. Poukázal na to, že v odôvodnení uvedeného uznesenia prokurátor konštatoval, že vydanie uznesenia o začatí trestného stíhania tzv. vo veci bolo v súlade s vtedy platným Trestným poriadkom, a teda nedošlo k protiústavnému obvineniu svedka - poškodeného, keďže mu nebolo vznesené obvinenie, zároveň však bolo konštatované, že v ďalšom konaní vyšetrovateľa, teda v postupe po začatí trestného stíhania, absentuje vecné a komplexné vyhodnotenie zabezpečenej dôkaznej situácie, ktorá mu neposkytovala dostatočný podkladový materiál na úvahu o vznesení obvinenia, a teda na postup smerujúci k podaniu podnetu na vyžiadanie súhlasu na trestné stíhanie F. O. F. F.. Skonštatoval, že prokurátor v závere odôvodnenia uznesenia zhodnotil konanie vyšetrovateľa tak, že by ho bolo možné posúdiť ako disciplinárne previnenie podľa príslušných ustanovení zákona č. 73/1998 Zb. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej polície, na ktoré je príslušný nadriadený s disciplinárnou právomocou. Vzhľadom na skutočnosť, že od konania vyšetrovateľa uplynula zákonná lehota na uloženie disciplinárneho opatrenia, nebolo konanie vyšetrovateľa možné prejednať v disciplinárnom konaní, a teda nebol dôvod na postúpenie veci. Uviedol, že pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu sám nepreskúmaval postup vyšetrovateľa v rámci jeho pôsobenia v trestnom konaní, ale vychádzal priamo z konštatovania nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa vyjadreného orgánom činným v trestnom konaní v rámci trestného stíhania vyšetrovateľa (s poukazom na str. 3 uznesenia X. D. P.. D. XX/XX zo dňa 11.06.2009). Vykonaným dokazovaním mal potom za preukázané, že prokurátor ako dozorujúci orgán v trestnom konaní, žiadnym spôsobom neeliminoval uvedený postup vyšetrovateľa, a to až po dobu zastavenia trestného stíhania. Mal za to, že už v januári 2006 (ako vyplýva z vyšetrovacieho spisu Č.: F.-XXX/IS- X-X.-XXXX na č.l. 132) mal prokurátor vedomosť o tom, že vyšetrovateľ podal podnet na vyžiadanie súhlasu na trestné stíhanie navrhovateľa ako F. O. F. F., pričom vrátil vec vyšetrovateľovi, a uložil mu povinnosť predvolať navrhovateľa a následne ho ku skutku vypočuť, nakoľko v spise nebol relevantný údaj o tom, že osoba podozrivá zo spáchania posudzovaného trestného činu bola zákonným spôsobom na výsluch predvolaná. Prokurátor tiež uviedol, že v prípade trestného stíhania navrhovateľa bude potrebné iniciovať postup v zmysle § 231 písm. j/ Trestného poriadku, a bolo by vhodné zdokumentovať, že sa skutočne jedná o osobu vyňatú z pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní, napríklad zabezpečením kópie jeho menovacieho dekrétu do funkcie F. O. F.. Z uvedeného vyhodnotil, že ak bol konštatovaný nesprávny úradný postup vyšetrovateľa v rámci predmetného trestného stíhania, dozorujúci prokurátor nesie zodpovednosť za uvedený nesprávny úradný postup. Zdôraznil, že aj P. T. P. vo svojom pokynovom lístku zo dňa 06.03.2006 uviedol: „z akého dôvodu bolo vôbec začaté trestné stíhanie? Vec budem sledovať“, ďalej: „vec budem dôsledne sledovať, je to nehoráznosť“. V písomných úpravách spisu T. P. č. C. T. bolo zároveň uvedené, že v danom prípade nešlo o trestné konanie a neprichádza do úvahy podozrenie z trestného činu podľa § 347 Trestného zákona. Uviedol, že k samotnému zastaveniu trestného stíhania vo veci poisťovacieho podvodu došlo až uznesením prokurátorky Okresnej P. V. C. zo dňa 13.07.2006 z dôvodu, že je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie vedie a pokyn na zastavenie trestného stíhania bol vydaný T.G. P., ktorým uložila, aby bolo neodkladne zabezpečené zastavenie trestného stíhania po tom, čo ju navrhovateľ upovedomil o skutočnostiach, ktorými namietal vedenie tohto konania. Dospel potom k záveru, že ak je na jednej strane konštatované konanie vyšetrovateľa ako odôvodňujúce disciplinárne previnenie za jeho postup v trestnom konaní, tak na strane druhej nečinnosť prokuratúry pri dozorovaní trestného konania, spočívajúci v zanedbaní náležitého dozoru trestného konania, možno považovať za nesprávny úradný postup odporcu, a to až do doby zastavenia trestného stíhania. Ako nesprávny úradný postup odporcu potom vyhodnotil nezabezpečenie úkonov smerujúcich k zastaveniu trestného stíhania hneď od počiatku, ako sa dozvedel, že vyšetrovateľ sa dopúšťa nesprávneho úradného postupu podaním podnetu na vyžiadanie súhlasu s trestným stíhaním navrhovateľa. Dospel k záveru, že uvedeným nesprávnym postupom bola navrhovateľovi spôsobená škoda, i keď nebol účastníkom trestného konania, a to v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom odporcu, nakoľko ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani k vzniku ujmy navrhovateľovi, spočívajúcej v obave z možného trestného stíhania svojej osoby, keďže postup vyšetrovateľa smeroval k jeho obvineniu. Uvedenú obavu považoval za znásobenú skutočnosťou, že navrhovateľ bol a je sudcom Najvyššieho súdu SR a z toho vyplývajúce prípadné dôsledky v súvislosti s charakterom jeho povolania boli oveľa závažnejšie ako pri výkone iného povolania. Dôsledkom nesprávneho úradného postupu podľa neho mal navrhovateľ sťažený postup pri uplatňovaní svojho práva v občianskom súdnom konaní o náhradu škody voči osobám, ktoré spôsobili škodu pri predmetnej dopravnej nehode, za vedľajšieho účastníctva poisťovne, ktorá zároveň podala trestné oznámenie vo veci poisťovacieho podvodu. Uvedené konanie bolo v dôsledku existencie a trvania trestného konania, a umožnenia jeho pokračovania zo strany odporcu, výrazne spomalené v dôsledku oznámenia tejto skutočnosti (vedenia trestného konania) vo veci konajúcej sudkyni a rozhodovaním o návrhu na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho trestného konania. Dospel tiež k záveru, že dôsledkom nesprávneho úradného postupu došlo k ujme navrhovateľa aj v tom smere, že podnet vyšetrovateľa na vyžiadanie súhlasu s trestným stíhaním navrhovateľa sa dostal do dispozičnej sféry nielen osobám účastným na trestnom konaní, ale aj účastníkom občianskeho sporu oznámením tejto skutočnosti do súdneho spisu, čo zasiahlo do jeho dobrej povesti kriminalizáciou jeho osoby. V tomto smere komunikáciu vyšetrovateľa so súdom konajúcim v občianskoprávnej veci považoval za následok nesprávneho úradného postupu spôsobujúceho ujmu navrhovateľovi, preto argumentáciu odporcu, že za uvedené kontakty nie je zodpovedný, vyhodnotil ako nedôvodnú. Ohľadom uplatňovania druhého nároku, vychádzal z argumentácie navrhovateľa, ktorý tvrdil, že odporca niekedy v r. 2004 nelegálne vykonštruoval nič nehovoriaci odposluch tzv. rozhovoru medzi V..F.. a navrhovateľom, pričom tento odposluch podsunul viacerým politikom a médiám, čím hrubým a bezprecedentným spôsobom pod tlakom štátnych orgánov dlhodobo a neprimerane zasahuje do jeho garantovaného ústavného práva na súkromie, ochranu dobrého mena a povesti bez účinnej ochrany pred svojvôľou orgánov verejnej moci. Pri posudzovaní uplatneného nároku vychádzal zo správy generálneho prokurátora, ktorý vo svojej odpovedi navrhovateľovi uviedol, že listinné podklady produkované v médiách neboli a nie sú súčasťou trestného spisu, ako aj z vyjadrenia podaného v médiách, v ktorom potvrdil informáciu o pravosti odposluchu. Aj v tomto prípade dospel k záveru, že zo strany odporcu išlo o nesprávny úradný postup, keď vychádzal z toho, že pre posúdenie nesprávneho úradného postupu zo strany odporcu bola postačujúca skutočnosť, že T. P. F. vo svojom vyhlásení v médiách potvrdil obsah už zverejnených informácií, čím umožnil pokračovať v zásahu do práv navrhovateľa. Pri posúdení nesprávneho úradného postupu a príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vznikom škody vychádzal z čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, na základe ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Poukázal na ust. § 26 ods. 1 písm. a/, f/ a h/ a ods. 3 zákona č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry, v zmysle ktorých je prokurátor povinný plniť si povinnosti, ktoré mu vyplývajú z Ústavy, chrániť ľudskú dôstojnosť, základné ľudské práva a slobody, zdržať sa verejného vyslovovania svojho názoru na prípady, ktoré nie sú právoplatne skončené, zachovávať mlčanlivosť, a to aj po zániku služobného pomeru, o veciach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom svojej funkcie, ak nebol tejto povinnosti zbavený zo zákona. T. P. F. sa pri svojom verejnom vyjadrovaní neriadil uvedenými citovanými ustanoveniami a svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zákona týmto porušil, predovšetkým porušil povinnosť mlčanlivosti o veciach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom svojej funkcie, pričom nebol tejto povinnosti zbavený zákonným spôsobom (čo v danom prípade zrejme ani nebolo potrebné, nakoľko nešlo o výpoveď pred štátnym orgánom), prípadne porušil povinnosť zdržania sa verejného vyslovovania svojho názoru na prípady, ktoré nie sú právoplatne skončené. V každom prípade však uvedeným postupom nedodržal svoju povinnosť chrániť ľudské práva a slobody, nakoľko jeho konanie, ktoré na jednej strane smerovalo k odpovedi adresovanej navrhovateľovi vylučujúcej obsah zverejnených informácií v dohľadovom spise prokuratúry a na strane druhej potvrdenie rovnakých informácií vo svojich mediálnych vystúpeniach, nerešpektoval práva navrhovateľa, ktorému oficiálnou úradnou cestou poskytol informácie, a vzápätí prostredníctvom verejného vystúpenia uviedol informácie, ktoré sa s uvedenou odpoveďou nezhodovali. Vyhodnotil, že uvedené informácie boli spôsobilé vyvolať navrhovateľovi ujmu, nakoľko išlo o informácie, týkajúce sa trestného konania, v ktorom mal byť vykonaný údajný odposluch navrhovateľa s osobou trestne stíhanou. Za nesprávny úradný postup preto považoval porušenie uvedených povinností zo strany T. P. F., za činnosť ktorého zodpovedá orgán, ktorý reprezentuje, v tomto prípade odporca. Z uvedeného dôvodu potom nepovažoval za potrebné vykonať dokazovanie, či došlo k nezákonnému úniku informácií zo strany odporcu, nakoľko samotným vyššie uvedeným konaním T. P. F. došlo k nesprávnemu úradnému postupu odporcu, odporca v konaní popieral vyhotovenie odposluchu ako aj skutočnosť, že by bol obsahom dohľadového (dozorujúceho) spisu. V tejto súvislosti potom nepovažoval za podstatné dokazovanie, či došlo alebo nedošlo k úniku informácií od odporcu, a preto zamietol návrh odporcu na vykonanie dôkazu vypočutím svedka Y. G.. Príčinnú súvislosť medzi uvedeným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody videl v tom, že informácia, ktorú produkoval odporca v médiách prostredníctvom T. P. F., bola spôsobilá vyvolať ujmu navrhovateľovi v tom smere, že oficiálne potvrdila dovtedy zverejňované informácie prostredníctvom iných osôb, nakoľko potvrdila ich obsah (predovšetkým identifikovali osobu navrhovateľa v údajnom odposluchu), pričom išlo o informácie, ktoré jednak vzhľadom k ustanoveniu § 26 ods. 3 zákona č. 154/2001 Z.z. nemali byť zverejnené a jednak bezdôvodne spôsobili, že navrhovateľ bol týmto okamihom spájaný s osobou trestne stíhanou, a to bez možnosti brániť sa voči takémuto zásahu relevantným zákonným spôsobom. Uviedol tiež, že pokiaľ boli uvedené informácie zverejnené inými osobami, mohlo dôjsť k porušeniu práv navrhovateľa týmito osobami, čo nebolo predmetom tohto konania, avšak konaním odporcu došlo k potvrdeniu týchto informácií predstaviteľom štátneho orgánu, čím sa začali považovať za pravdivé. Dospel k záveru, že v danom prípade sa odporca dopustil nesprávneho úradného postupu, navrhovateľovi vznikla škoda, a táto je v príčinnej súvislosti s týmto postupom. Námietku premlčania nároku, ktorú vzniesol odporca na pojednávaní konanom dňa 25.02.2011, posúdil ako nedôvodnú s poukazom na to, že navrhovateľ sa mohol dozvedieť o škode až vyjadrením generálneho prokurátora k danej veci dňa 10.09.2008, a nakoľko návrh na začatie konania bol podaný na súd dňa 13.05.2010, premlčacia lehota na uplatnenie nároku navrhovateľa ku dňu podania návrhu neuplynula (§ 19 zákona č. 514/2003 Z.z.). Uplatnený nárok navrhovateľa vyhodnotil ako nárok na nemajetkovú ujmu, v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu v uznesení, ktorým zrušil pôvodné rozhodnutie prvostupňového súdu, že navrhovateľ je povinný svoj nárok iba skutkovo vymedziť, a jeho právne posúdenie prináleží konajúcemu súdu. V oboch prípadoch zisteného nesprávneho úradného postupu dospel k záveru, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je pre navrhovateľa dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odporcu. Mal za to, že ujma, ktorú navrhovateľ nesprávnymi úradnými postupmi odporcu utrpel, je takej intenzity, že je namieste priznanie mu nemajetkovej ujmy v peniazoch, s možnosťou splnenia si svojej satisfakčnej funkcie v súvislosti so spôsobenou ujmou. Pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy v prípade údajného odposluchu telefonátu zohľadnil osobu poškodeného, ktorý v čase zásahu zastával vysokú štátnu funkciu U. F. F., a v súčasnosti je P. O. F. F., teda predovšetkým zohľadnil jeho profesijné postavenie, na ktoré sa kladie zvýšená požiadavka bezúhonnosti. Ďalej vychádzal zo závažnosti vzniknutej ujmy, keď v súvislosti s nesprávnym úradným postupom odporcu čelil odvolávaniu zo svojej funkcie, neustále bol, a je spájaný s osobou, ktorá je prezentovaná ako priekupník drog, bez možnosti kvalifikovanej a účinnej obrany, a to až do súčasnosti, teda vzal do úvahy intenzitu zásahu, ktorý pretrvával dlhší čas a bol opakovaný, s ohľadom na široký okruh osôb, ktorým sa dostali informácie od odporcu do dispozičnej sféry, čo mal za preukázané prepismi záznamov televíznych, rozhlasových a tlačových informácií a záznamov internetových diskusií z obdobia r. 2008 až 2010, v ktorých bol navrhovateľ prevažne negatívne ponímaný. Zároveň prihliadol na následky, ktoré vznikli navrhovateľovi v súkromnom živote, ktoré uviedol vo svojej výpovedi. Pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy v prípade trestného konania vo veci poisťovacieho podvodu okrem osoby poškodeného zohľadnil závažnosť vzniknutej ujmy spočívajúcej v skutočnosti, že bol vystavený obavám z možnosti obvinenia z trestného činu, a v tej súvislosti aj s udelením súhlasu na trestné stíhanie, o čom boli informovaní aj účastníci občiansko-právneho konania vo veci náhrady škody spôsobenej pri dopravnej nehode. Opäť zohľadnil predovšetkým postavenie navrhovateľa v súvislosti s výkonom jeho funkcie sudcu a z toho vyplývajúcej závažnosti vzniknutej ujmy, ktorej intenzita je nepochybne vysoká. Zároveň za ujmu považoval aj sťaženie uplatnenia svojho práva v občianskom súdnom konaní, keď neprihliadol na námietku odporcu ohľadne spochybnenia navrhovateľovho vnímania začatia trestného stíhania ako útoku na jeho česť v súvislosti s vyjadrením jeho právneho zástupcu na pojednávaniach v občianskom súdnom konaní, že ide iba o trestné stíhanie vo veci, a že navrhovateľ v tomto konaní vystupuje iba ako svedok. V danom prípade išlo o vyjadrenie právneho zástupcu navrhovateľa a predmetné vyjadrenie možno považovať za obranu v spore, v rámci ktorého bol podaný návrh na prerušenie konania až do skončenia trestného konania. Za primerané a za postačujúce na eliminovanie ujmy navrhovateľa považoval peňažné plnenie vo výške 150.000,- Eur, preto návrh vo zvyšnej časti zamietol. Vzhľadom na rozdielnosť závažnosti oboch zásahov, ustálil v prípade údajného odposluchu telefonátu výšku plnenia 125.000,- Eur a v prípade trestného konania vo veci poisťovacieho podvodu výšku plnenia 25.000,- Eur ako adekvátnu vzniknutej ujme. Vzhľadom na to, že dôkazy, ktoré boli predložené navrhovateľom postačovali na posúdenie výšky nemajetkovej ujmy, ďalšie návrhy na dokazovanie, spočívajúce v prepisoch informácií z elektronických médií a internetových diskusií z obdobia od 14.12.2010 do 22.02.2011, navrhnuté navrhovateľom zamietol ako nadbytočné. Navrhovateľovi priznal s poukazom na § 563 Občianskeho zákonníka aj uplatnený úrok z omeškania vo výške 9% ročne od 06.01.2010, keď skonštatoval, že odporca sa dostal do omeškania so splnením nároku dňa 19.12.2009, teda prvý deň po dni, keď bol o zaplatenie náhrady škody požiadaný. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a odporcu zaviazal na náhradu trov navrhovateľa, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia v celkovej výške 11.140,42 Eur za 9 úkonov poskytnutej právnej služby s režijným paušálom a 20% DPH. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie odporca vo vyhovujúcej časti ohľadom istiny, vo vyhovujúcej časti ohľadom úrokov z omeškania a v časti týkajúcej sa trov konania a žiadal ho v napadnutom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Namietal, že odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom má značné nedostatky a opätovne argumentoval nesplnením základnej podmienky konania, spočívajúcej v predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody, keď mal za to, že žiadosť o predbežné prerokovanie, ktorú navrhovateľ doručil na T. P.u bola nejasná a neurčitá, a ako právny úkon podľa § 37 Občianskeho zákonníka neplatná. Dôvodil, že doručenie neplatnej žiadosti nemôže byť chápané ako riadne splnenie hmotnoprávnej podmienky, ktorá by navrhovateľovi umožňovala uplatniť si nárok na súde. Namietal, že sa súd prvého stupňa nezaoberal jeho námietkou premlčania nároku na náhradu škody, ktorá vznikla v dôsledku domnelého nesprávneho úradného postupu v rámci trestného konania vo veci poisťovacieho podvodu. Mal tiež za to, že prvostupňový súd priznal navrhovateľovi náhradu škody za nesprávny úradný postup v trestnom konaní vo veci poisťovacieho podvodu, čo urobiť nemohol, nakoľko navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal tiež na to, že súd prvého stupňa za nesprávny úradný postup označil v prvom rade postup vyšetrovateľa, pričom mu nebolo zrejmé, ako dospel k záveru, že vyšetrovateľ sa dopustil nesprávneho úradného postupu. Ak bolo trestné stíhanie zastavené, znamená to, že vyšetrovateľ sa nedopustil žiadneho trestného činu, preto na základe uvedeného rozhodnutia nie je možné prijať záver, že jeho konaním došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a teda súd prvého stupňa túto skutočnosť nemohol mať za preukázanú. Navyše prokurátor v uznesení len uviedol, že konanie vyšetrovateľa by mohlo mať znaky disciplinárneho previnenia, o ktorom však nie je oprávnený rozhodnúť a ani ich skonštatovať. Poukázal na to, že o disciplinárnom previnení vyšetrovateľa príslušný orgán nikdy nerozhodol. I keď mu nebolo zrejmé, o aký nesprávny úradný postup vyšetrovateľa malo podľa prvostupňového súdu ísť, z jeho odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel k záveru, že za nesprávny úradný postup vyšetrovateľa považoval jeho postup smerujúci k podaniu podnetu na vyžiadanie súhlasu na trestné stíhanie F. O. F. F.. K predmetnému postupu vyšetrovateľa uviedol, že nie je v rozpore splatnou právnou úpravou, a vyšetrovateľ je oprávnený takýto úkon urobiť, teda predložiť vyšetrovací spis spolu s podnetom na vyžiadanie súhlasu na trestné stíhanie F. O. F. F. E. P.. V tejto súvislosti mal za to, že T. P. F. E. nie je orgánom, ktorý by mal konať za štát v prípade, ak škodu spôsobil vyšetrovateľ, keď poukázal na § 4 odsek 1 písmeno b/ zák.č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 odsek 1, koná v mene štátu U. X. F., ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán policajného zboru. To, že v trestnom konaní koná vyšetrovateľ vždy pod dozorom prokurátora, považoval za notoricky známu skutočnosť, ale ak zákonodarca definoval aj vyšetrovateľa ako osobu spôsobilú spôsobiť škodu, je zrejmé, že chcel oddeliť činnosť vyšetrovateľa od činnosti prokurátora, čo podľa jeho názoru znemožňuje prenášať vyšetrovateľovu zodpovednosť za vzniknutú škodu na prokurátora. Korešpodenciu vyšetrovateľa s Okresným súdom Bratislava I v konaní sp.zn. 16C 38/2005 nemožno považovať za úkon v trestnom konaní, ale nanajvýš za úkon v občianskom právnom konaní, ktorý nepodlieha dozoru prokurátora. Namietal, že by bol postup prokurátora pri dozorovaní predmetného trestného konania nesprávny, a poukázal tiež na to, že prokurátor ani pri jednom predloženom podnete zo strany vyšetrovateľa nežiadal súhlas na trestné stíhanie F. O. F. F. E.. K zastaveniu trestného stíhania môže dôjsť len vtedy, ak sú splnené zákonné podmienky na takýto procesný postup, a súd prvého stupňa nemusí prijať záver, či malo alebo nemalo byť predmetné konanie zastavené a v ktorom štádiu ho mal prokurátor zastaviť. Nesprávnosť úradného postupu prokurátora v žiadnom štádiu konania nekonštatoval žiaden z oprávnených orgánov a teda nie je zrejmé, ako Okresný súd Bratislava I dospel k uvedeným záverom. Ak prvostupňový súd považoval za nesprávny úradný postup nečinnosť prokurátora pri dozorovaní trestného konania, spočívajúcu v zanedbaní náležitého dozoru trestného konania, potom mal za to, že otázku nečinnosti a teda skutočnosť, či boli na strane prokuratúry prieťahy v konaní, nie je oprávnený konštatovať Okresný súd Bratislava I, pretože otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať ústavný súd alebo nadriadený prokurátor. Čo sa týka druhého posudzovaného prípadu, ak prvostupňový súd považoval za nesprávny úradný postup konanie generálneho prokurátora, ktorý vo svojom vyhlásení v médiách potvrdil obsah už zverejnených informácií, čím umožnil pokračovať v zásahu do práv navrhovateľa, poukázal na to, že ak generálny prokurátor urobil akékoľvek vyhlásenie v médiách, jeho vyhlásenie nemožno považovať za úradný postup orgánu verejnej moci, ktorým by konal o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, preto tento domnelý nesprávny úradný postup, tak ako ho označil prvostupňový súd v rozsahu vyhlásenia v médiách, nie je možné subsumovať pod právnu úpravu zákona č. 514/2003 Z.z.. Namietal tiež, že navrhovateľ neutrpel ujmu v dôsledku konania či nekonania T. P., ale k ujme došlo z iného titulu a dávno pred mediálnymi výrokmi T. P., a nestotožnil sa s tým, že by generálny prokurátor umožnil pokračovanie v zásahu do práv navrhovateľa, keďže dosah na obsah, rozsah a spôsob informovania verejnosti médiami nemá. Mal tiež za to, že ak prvostupňový súd označil za nesprávny úradný postup porušenie povinností, vyplývajúcich T.G. P. F. E. zo zákona, najmä povinnosť mlčanlivosti o veciach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom svojej funkcie, tento jeho záver považoval za nesprávny a nepreskúmateľný. Porušením povinnosti P. v rozsahu, v akom to naznačil súd prvého stupňa, by sa T. P. dopustil disciplinárneho previnenia, pričom disciplinárne konania voči T. P. vykonáva Ú. F.Ú., ktorý je orgánom oprávneným prijať záver, že T. P. sa dopustil disciplinárneho previnenia v rozsahu porušenia povinností prokurátora. Poukázal tiež na to, že prvostupňový súd označil za nesprávny úradný postup aj rozpornosť medzi odpoveďou adresovanou navrhovateľovi na jeho otázky a obsahom zverejnených informácií vo svojich mediálnych vystúpeniach. V tejto súvislosti citoval obsah jednotlivých dokumentov, a vyhodnotil, že navrhovateľ sa pýtal len na skutočnosť, či listinné materiály, produkované v printových a elektronických médiách, tvoria obsah trestného spisu, na čo dostal jasnú odpoveď. Navrhovateľ sa nikdy nepýtal, či tvoria súčasť akéhokoľvek spisu, napr. aj dohľadového, a generálny prokurátor mu nikdy v tomto rozsahu neodpovedal, preto navrhovateľ nemal relevantný podklad na svoje tvrdenia v rozsahu, že predmetný prípis sa nenachádza v žiadnom dohľadovom (spise) prípadne nikdy nikde nenachádzal, lebo na uvedené skutočnosti sa nikdy nepýtal a nikdy mu na ne ani nikto neodpovedal. Uviedol, že trestný spis je spis, ktorý počas prípravného konania vedie vyšetrovateľ (vyšetrovací spis) a ktorý sa v prípade podania obžaloby predkladá na súd a stáva sa súčasťou súdneho spisu. Dozorujúci prokurátor v jednotlivej trestnej veci si nezávisle od trestného spisu vedie dozorový spis a dohľadový spis vedie nadriadená prokuratúra v prípadoch, keď je v danej veci činná. Uviedol, že ak podľa tlačovej správy generálnej prokuratúry zo dňa 11.07.2008 a medializovaných informácii mala T. P. v súvislosti so zložením F. O. F. pripravený koncept návrhu námietky zaujatosti F. O. F., ktorý nikdy nebol odoslaný a ktorý sa mal opierať o prepis telefonického záznamu rozhovoru V.. F.. so F. O. F., tak takýto postup bol v súlade s povinnosťami prokurátora. T. P. viedla dohľadový spis vo veci obvineného V.. F.. a na základe príkazu P. M. P.E. M. sp.zn. XKv XX/XX zo dňa 05.08.1994 bol vykonaný odposluch telefonických hovorov V.. F.., a to v roku 1994 a z odposluchov bol vykonaný záznam týchto rozhovorov, okrem iného aj rozhovoru B. S. s navrhovateľom. V rámci prípravy prokurátora na konanie o odvolaní pripravil E. Z. D. L.. P. I. námietku zaujatosti proti F. O. F. F. E. L.. Š. B., čo bolo v súlade so zákonom, a nie z dôvodu diskreditácie L.. Š. B., keďže bol rok 1995 a L.. Š. B. bol radovým F. O. F.Y. F. E., a v tom čase prokuratúra ani nemala možnosť predpokladať jeho ďalšiu politickú ani profesionálnu kariéru. Námietka bola riadne zažurnalizovaná do dohľadového spisu a pripojený k nej bol i protokol č. 1, vyhotovený policajtom, ktorý obsahoval záznam predmetného rozhovoru, týkajúceho sa len osobných vecí. Uvedený záznam, ktorý bol založený v dohľadovom spise, bol zdrojom informácií, na základe ktorých T. P. urobil vyjadrenie pre médiá. Nesúhlasil ani s výškou priznanej nemajetkovej ujmy, keď mal za to, že navrhovateľ neutrpel žiadnu ujmu v pracovnej oblasti, keďže nezostal bez práce, nebol disciplinárne potrestaný, ani iným spôsobom nebol znemožnený jeho kariérny rast, a po ukončení svojho pôsobenia ako U. F. F. E. sa stal P. O. F.Y. F. E.. Návrh na odvolanie navrhovateľa z funkcie podpredsedu vlády a ministra spravodlivosti nepodal generálny prokurátor, ale išlo o návrh skupiny poslancov, ktorej postup ovplyvniť nemohol. Mal za to, že nebol preukázaný ani zásah do rodinného života navrhovateľa. Navrhovateľ podľa jeho názoru nemal a ani nemohol mať obavu z trestného stíhania, pretože je trestným sudcom, a postup pri trestnom stíhaní je mu známy. Napriek tomu, že posúdenie výšky škody je závislé od úvahy súdu, ktorý má možnosť zvážiť všetky relevantné skutočnosti konkrétneho prípadu, nesúhlasil s priznaním tak vysokej nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Poukázal na to, že v konaniach o náhradu škody majú súdy značne nejednotný prístup, o čom svedčia protichodné súdne rozhodnutia a nepredvídateľné kritériá na určenie výšky nemajetkovej ujmy. Skutočnosť, že prvostupňový súd priznal nárok na nemajetkovú ujmu, ktorá je niekoľkonásobne vyššia ako výška odškodnenia obete násilného trestného činu s následkom smrti, považoval za v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ ide o priznané úroky z omeškania odporca poukázal na to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je splatný až jej právoplatným prisúdením, o čom svedčí aj ustálená judikatúra, pričom prvostupňový súd neuviedol, prečo sa od nej odchýlil. Ohľadom priznaných trov konania vytkol prvostupňovému súdu, že navrhovateľovi priznal náhradu trov konania vo výške v rozpore s právnou úpravou § 142 ods. 3 O.s.p., a to vypočítané z uplatnenej sumy 300.000,- Eur, a nie zo sumy priznaného plnenia. Napokon žiadal pre prípad potvrdenia napadnutej časti rozsudku prvostupňového súdu pripustiť dovolanie. Navrhovateľ odvolanie nepodal a vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporkyne navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť, keď s ním ako vecne správnym v celom rozsahu súhlasil. Mal za to, že prvostupňový súd dostatočným spôsobom zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a použil aj správne ustanovenia Občianskeho zákonníka. Námietku odporcu, že jeho žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je neplatným právnym úkonom podľa § 37 Občianskeho zákonníka nepovažoval za opodstatnenú, nakoľko išlo o úkon podľa § 15 zák.č. 514/2003 Z.z., a teda o úkon procesný, pre ktorý platí teória prejavu, preto nemôže byť úkonom neplatným. Naviac, tento jeho úkon bol bezchybný a účinný, keďže je z neho zrejmé, kto ho robí, komu je určený, a čo žiada. Ďalej uviedol, že znalosť právnych noriem, ich interpretácia a aplikácia je vecou súdu, preto nemôže obstáť námietka odporcu, že súd prvého stupňa posúdil ním v návrhu uvedené rozhodujúce skutočnosti ako nesprávny úradný postup, a nie ako nezákonné rozhodnutie. On, ako navrhovateľ má povinnosť vymedziť základ a predmet procesného nároku, pričom právna kvalifikácia tvrdených a zistených skutočností je vecou súdu. Poukázal i na to, že nesprávny úradný postup je všetko, čo nevyúsťuje do rozhodnutia, ak mu možno pričítať nezákonnosť alebo postup v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy, preto je z tohto pohľadu bezvýznamné, či generálny prokurátor bol postihnutý v disciplinárnom konaní. V súvislosti s posudzovaným nesprávnym úradným postupom ohľadne tzv. odposluchu uviedol, že je zavádzajúcim tvrdením odporcu, že záznam netvorí súčasť trestného spisu, nakoľko dohľadový spis je tiež spisom trestným. Ohľadom výšky nemajetkovej ujmy uviedol, že podľa § 17 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z. vzniká škoda (nemajetková ujma) už samotným porušením, resp. zásahom do základných práv a slobôd človeka, preto nie je potrebné demonštrovať, že takýto zásah niesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok (EĽSP, Danov c/a Bulharsko z 02.09.2010). Mal za to, že právny základ napadnutého rozhodnutia treba hľadať v čl. 46 ods. 3 Ústavy, ale aj vo všeobecnej rovine v čl. 1 ods. 1. Mal za to, že ak má byť Slovenská republika považovaná za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť, a to bez liberácie, za konanie svojich orgánov, ktoré priamo zasahujú do základných práv jednotlivca. Aj pri dôslednom rešpektovaní prezumpcie neviny predstavuje každé trestné stíhanie, či z neho plynúce konzekvencie, významný zásah do súkromného a osobného života takto postihnutej osoby, a negatívne sa dotýka jeho cti a dobrej povesti. Taký zásah je o to intenzívnejší, ak sa preukáže, že sa skutok, z ktorého je obvinený alebo podozrivý nestal, prípadne nebol trestným činom. Poukázal tiež na absolútne dominantné postavenie prokurátora v prípravnom konaní, preto má povinnosť, ako orgán ochrany práva, organizovať svoju dozorovú činnosť tak, aby nedochádzalo k bezdôvodému začínaniu trestného stíhania. Prokurátor zodpovedá za ústavnosť a zákonnosť celého priebehu prípravného konania, teda nielen za jeho legálnosť, ale aj za legitímnosť, keď štátnu moc možno uplatňovať len v prípadoch a medziach stanovených zákonom a spôsobom, ktorý zákon stanoví. Mal za to, že tieto princípy a zásady boli dôsledne premietnuté do napadnutého rozsudku, preto ho žiadal potvrdiť. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu odvolania odporcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu je dôvodné len sčasti. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Podľa § 3 ods. 2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Podľa § 5 ods. 1 cit. zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Právo na náhradu škody má i ten, s kým nebolo konané ako s účastníkom konania, aj keď s ním, ako s účastníkom konania, konané malo byť (§ 5 ods. 2 cit. zákona ). Podľa § 5 ods. 3 cit. zákona, ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, právo na náhradu škody má ten, komu nezákonným rozhodnutím škoda vznikla. Podľa § 9 ods. 1 cit. zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 cit. zákona ). Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a § 11. Podľa § 16 ods. 1 cit. zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Podľa § 17 ods. 1 cit. zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak (§ 17 ods. 2 cit. zákona).Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 cit. zákona). Podľa § 19 ods. 1 a 2cit. zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a § 8. Podľa § 19 ods. 3 cit. zákona, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa § 26 ods. 1 písm. a/ zákona č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry, prokurátor je povinný plniť povinnosti, ktoré mu vyplývajú z Ústavy Slovenskej republiky, z ústavných zákonov, zo zákonov a z ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj úlohy a pokyny uložené nadriadeným prokurátorom, ak bol s nimi riadne oboznámený; splnenie pokynu je prokurátor povinný odmietnuť, ak by jeho splnením spáchal trestný čin, priestupok, iný správny delikt alebo disciplinárne previnenie. Podľa § 26 ods. 1 písm. f/ cit. zákona, prokurátor je povinný chrániť ľudskú dôstojnosť, základné ľudské práva a slobody, nezvýhodňovať a nepoškodzovať strany alebo účastníkov konania pre ich pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Podľa § 26 ods. 1 písm. h/ cit. zákona, prokurátor je povinný zdržať sa verejného vyslovovania svojho názoru na prípady, ktoré nie sú právoplatne skončené. Podľa § 26 ods. 3 cit. zákona, prokurátor je povinný zachovávať mlčanlivosť, a to aj po zániku služobného pomeru, o veciach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom svojej funkcie, ak nebol tejto povinnosti zbavený zo zákona. Zbaviť prokurátora povinnosti zachovávať mlčanlivosť môže generálny prokurátor, a to aj po zániku služobného pomeru prokurátora. Z vyššie citovaných ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu vyplýva, že predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je vznik škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy, existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom. Zákon č. 514/2003 Z.z. nedefinuje “nesprávny úradný postup“, a z obsahu tohto pojmu vyplýva, že podľa konkrétnych okolností toho -ktorého prípadu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Zákon o zodpovednosti za škodu je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom špeciálnym a ustanovenia Občianskeho zákonníka sa uplatnia vtedy, ak zákon nemá vlastnú úpravu. Keďže pojem škody zákon č. 514/2003 Z.z. bližšie nedefinuje a ani neupravuje rozsah jej náhrady, treba v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Škodu je pri splnení zákonných predpokladov uvedených v § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. možné chápať i ako nemajetkovú ujmu. Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon č. 514/2003 Z.z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov, teda objektívnych súvislostí, v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu, pripojených spisov a listinných dôkazov dospel k záveru, že prvostupňový súd vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne a dostatočne zistil skutkový stav veci, nárok navrhovateľa na zaplatenie istiny 300.000,- Eur aj správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 3 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1, 2 a 3, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 a 3, § 19 ods. 1, 2 a 3 zák.č. 514/2003 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a § 26 ods. 1 písm. a/, f/, h/ ods. 3 zák.č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry. Svoje rozhodnutie tiež odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Vysporiadal sa aj so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Neobstojí potom vágna námietka odporcu, v ktorej poukázal na uznesenie Krajského súdu Bratislava č.k. 11Co 85/2011-87, ktorým bol pôvodný prvostupňový rozsudok zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie pre nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, keď namietal, že „nový“ rozsudok má v tejto oblasti opätovne značné nedostatky, pričom svoju pozornosť zameral na jeho jasnosť a gramatickú správnosť. Odvolací súd túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Zastáva názor, že odôvodnenie prvostupňového rozsudku zodpovedá požiadavkám ust. § 157 ods. 2 O.s.p., keď súd prvého stupňa zrozumiteľne uviedol, čoho sa navrhovateľ domáhal, ako reagoval na žalobu odporca, čo uviedli, a čím argumentovali účastníci v konaní pred súdom, aké dokazovanie vykonal, ako vyhodnotil vykonané dôkazy, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, aký skutkový stav ustálil, prečo nevykonal pôvodne navrhovaný dôkaz výsluchom Y. G. a ako vec právne posúdil s uvedením jednotlivých zákonných ustanovení. Taktiež uviedol závery o skutkovom a právnom posúdení veci, ku ktorým dospel. Možno tak konštatovať, že odôvodnenie rozsudku súdom prvého stupňa je v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a bolo možné bez ďalšieho závery v ňom vyslovené preskúmať. Čo sa týka splnenia podmienky predbežného prerokovania nároku navrhovateľa, je záver súdu prvého stupňa, že táto podmienka bola splnená, keďže navrhovateľ o predbežné prerokovanie požiadal, správny. Odporca opätovne, ako už vo svojom predchádzajúcom odvolaní, namietal, že nebola splnená podmienka pre konanie na súde, keďže doposiaľ nebol nárok navrhovateľa na náhradu škody predbežne prerokovaný. Potvrdil, že navrhovateľ doručil dňa 18.12.2009 na T. P. F. „žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody“, túto však vyhodnotil ako neurčitú a nezrozumiteľnú, preto vyzval navrhovateľa na jej doplnenie, na čo navrhovateľ nereagoval. V odvolaní argumentoval, že pre jej nejasnosť a neurčitosť a následné ignorovanie jeho výzvy navrhovateľom, sa stala neplatným právnym úkonom podľa § 37 Občianskeho zákonníka, a ako taká nemohla nahradiť platnú žiadosť o prerokovanie nároku na náhradu škody. Nebola preto podľa neho splnená základná hmotnoprávna podmienka, umožňujúca navrhovateľovi uplatniť svoj nárok žalobou na súde a súd prvého stupňa potom nemohol žalovaný nárok prejednať. Túto námietku odporcu opätovne nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú. V tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na to, že sa ňou už zaoberal vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, a nezistil žiadny dôvod, prečo by sa mal od právneho názoru v ňom vyslovenom odchýliť. Preto odvolací súd zdôzrazňuje, že výkladom je možné vyvodiť, že zákonodarca inštitútom predbežného prejednania nároku, upravenom v ust.§ 15 - § 16 zák.č. 514/2003 Z.z., účinného v čase podania žiadosti o predbežné prerokovanie navrhovateľom, zamýšľal upraviť neformálny postup ústredného orgánu, ktorý buď požadovaný nárok mimosúdne uspokojí a náhradu poskytne, a tak predíde súdnemu sporu, alebo náhradu neposkytne. Predbežné uplatnenie práva na náhradu vzniknutej škody, je podmienkou, aby toto právo mohlo byť súdom prejednané v občianskom súdnom konaní, a odvolací súd konštatuje, že táto podmienka splnená bola, nakoľko v konaní nebolo sporné, že navrhovateľ svoju písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie doručil na T. P. F. dňa 18.12.2009. Napokon listom zo dňa 22.12.2009 generálny prokurátor SR navrhovateľovi oznámil, že jeho žiadosť o predbežné prerokovanie nároku vo výške 200.000,- Eur z titulu náhrady škody bola T. P. doručená, a že nárok bude riadne prerokovaný a v stanovenej dobe sa navrhovateľovi vyjadrí. V čase doručenia žiadosti navrhovateľa T. P. F. zákon č. 514/2003 Z.z. v ust. § 15 resp. § 16 pritom nestanovoval obsahové náležitosti žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, ktorých nedodržanie by bolo akokoľvek sankcionované (ako bolo zavedené do cit. zákona s účinnosťou od 01.01.2013), vyžadoval jedine písomnú formu. Odvolací súd preto rozsiahlej argumentácii odporcu ohľadom neplatnosti žiadosti a nemožnosti jej prerokovania z dôvodu jej nezrozumiteľnosti a nespolupráce navrhovateľa, a z toho plynúce údajné nesplnenie podmienky predbežného prerokovania nároku nevyhovel a s poukazom na vyššie uvedenú zákonnú úpravu ju vyhodnotil ako nedôvodnú. Odporca súdu prvého stupňa vytýkal, že sa napriek vznesenej námietke premlčania nároku na náhradu škody spôsobenej v dôsledku nesprávneho úradného postupu v rámci trestného konania vo veci poisťovacieho podvodu s touto nevysporiadal. Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že je toto tvrdenie odporcu je správne len v časti, v ktorej tvrdí, že sa prvostupňový súd takouto námietkou nezaoberal. Po dôkladnom preskúmaní predloženého spisu, a to vyjadrenia odporcu k žalobe zo dňa 17.06.2010, jeho prednesov na pojednávaniach v dňoch 10.12.2010 a 25.02.2011, odvolania zo dňa 26.04.2011 a prednesu na pojednávaní zo dňa 24.09.2012 zistil, že takúto námietku odporca počas celého konania nevzniesol, a nevzniesol ju ani v odvolaní proti preskúmavanému rozsudku. V rámci odvolania len uviedol, že prvostupňový súd túto jeho námietku premlčania neskúmal, a že predmetný nárok navrhovateľa je premlčaný, čo konštatoval bez akéhokoľvek zdôvodnenia, ktoré by bolo možné posúdiť. Keďže odvolací súd toto vyjadrenie odporcu nepovažoval za riadne vznesenie námietky premlčania v konaní (odporca premlčanie nenamietol, ani výslovne nevzniesol námietku premlčania), obmedzil sa, aj vzhľadom na úplnú absenciu argumentácie odporcu, len na nasledovné. Najskôr je potrebné uviesť, že prvostupňový ani odvolací súd nemusel z úradnej povinnosti prihliadať na preklúziu, nakoľko právo navrhovateľa na náhradu škody podľa zák.č. 514/2003 Z.z. uplynutím premlčacej doby nezaniká. Preto by bol prípadné premlčanie povinný skúmať jedine na námietku odporcu, ktorá však nebola vznesená. Okrem toho podľa § 19 ods. 1 ods. 3 zák.č. 514/2003 Z.z. sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov. Potom, ak navrhovateľ uvádzal a prvostupňový súd v rozsudku skonštatoval, že nárok na náhradu škody ako nemajetkovej ujmy vznikol navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom, a to zjednodušene povedané zanedbaním dozoru prokuratúry počas prebiehajúceho trestného konania vo veci trestného činu podvodu v štádiu pokusu, pričom vzhľadom na skutočnosť, že sa mu zastavujúce uznesenie prokuratúry zo zákona nedoručovalo, sa o škode dozvedel dňa 01.03.2007, nepovažoval by odvolací súd, vzhľadom na vyššie uvedené ustanovenia zákona, navrhovateľom dňa 13.05.2010 uplatnený nárok za premlčaný. Z akého dôvodu ho za premlčaný bez akejkoľvek argumentácie považoval odporca, odvolací súd nemohol, a ani nevedel posúdiť. Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku vysvetlil, z akého dôvodu považoval konanie prokurátora, vykonávajúceho dozor nad namietaným trestným stíhaním vo veci trestného činu podvodu v štádiu pokusu, za nesprávny úradný postup, pričom všetky svoje závery ako i právny názor riadne odôvodnil. Odvolací súd sa stotožnil so závermi, ku ktorým prvostupňový súd vo svojom rozsudku dospel, keď po preskúmaní vyššie uvedených pripojených spisov, z ktorých obsahu vychádzal i súd prvého stupňa, zastáva názor, že k nesprávnemu úradnému postupu došlo nekonaním a nečinnosťou dozorujúceho prokurátora a zanedbaním náležitého dozoru v trestnom konaní. Neobstojí preto námietka odporcu, že nesprávny úradný postup bol pripisovaný vyšetrovateľovi, a preto nemá v tomto konaní štát zastupovať T.G. P., ale U. X. F.. Skutkový stav tak, ako ho zistil a podrobne uviedol prvostupňový súd v rozsudku, bol ustálený správne, a odvolací súd ho považuje za náležite zistený a odkazuje naň. I keď súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že nesprávneho úradného postupu sa dopúšťal i vyšetrovateľ PZ, s čím sa odvolací súd tiež stotožnil, predmetom konania nebolo posudzovať, ako mylne tvrdil odporca v odvolaní, či sa vyšetrovateľ svojím postupom v konaní dopustil disciplinárneho previnenia, nakoľko ako je zrejmé z uznesenia vyšetrovateľa zo dňa 20.04.2009, bolo konanie vo veci trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, z ktorého bol podozrivý príslušník PZ, ktorý viedol vyšetrovanie vo veci trestného činu poisťovacieho podvodu, zastavené z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, nakoľko uplynula zákonná lehota na uloženie disciplinárneho opatrenia. Z uvedeného je síce nepochybné, že konanie označeného vyšetrovateľa nebolo možné pre uplynutie lehoty prejednať v disciplinárnom konaní, nebráni to však pri posudzovaní postupu dozorujúceho prokurátora vychádzať aj z odôvodnenia uznesenia X. D. P. zo dňa 11.06.2009, v ktorom bolo skonštatované, že v ďalšom konaní vyšetrovateľa, teda v postupe po začatí trestného stíhania, absentuje vecné a komplexné vyhodnotenie zabezpečenej dôkaznej situácie, ktorá mu neposkytovala dostatočný podkladový materiál na úvahu o vznesení obvinenia, a teda na postup smerujúci k podaniu podnetu na vyžiadanie súhlasu na trestné stíhanie F. O. F.. Už z uvedeného je namieste uviesť, že k rovnakým záverom mal pri správnom úradnom postupe, a náležitom vykonávaní dozoru nad trestným stíhaním dospieť aj prokurátor, ktorý vec dozoroval, ktorý však zostal pasívny a nečinný napriek tomu, že mu bol spis s podnetom na vyžiadanie súhlasu na trestné stíhanie F. O. F. predložený opakovane. Práve prokurátor dozerá nad zachovávaním zákonnosti orgánmi, ktoré realizujú vyšetrovanie trestných činov (najmä príslušné orgány Policajného zboru SR), a keďže je typickým kontrolným orgánom ochrany práva, zásada legality a objektívnej pravdy ho núti k aktivite v zhode s právnymi predpismi vždy, keď zistí, že mohlo dôjsť k porušeniu, resp. ohrozeniu práva, resp. právneho poriadku. I keď bolo v danom prípade trestné stíhanie vo veci začaté uznesením vyšetrovateľa v súlade so zákonom, práve dozorujúci prokurátor mal povinnosť predmetné uznesenie preskúmať z hľadiska nielen zákonnosti, ale aj dôvodnosti. Mal v konaní postupovať tak, aby nedošlo k zbytočným prieťahom a zabezpečiť vykonanie úkonov smerujúcich k vydaniu rozhodnutia vo veci, v tomto prípade o zastavení trestného stíhania, čo vzhľadom na to, že bol nečinný neurobil, v trestnom stíhaní pokračoval až do jeho zastavenia, keď o zastavení trestného stíhania rozhodol až na základe pokynu vydaného T.G. P.. Týmto nesprávnym úradným postupom preukázane vystavil navrhovateľa dôvodnej obave z jeho možného trestného stíhania, keďže postup vyšetrovateľa smeroval k jeho obvineniu, pričom táto obava bola o to vyššia, že vzhľadom na postavenie navrhovateľa ako F. O.Š. F. R. O. U. F. F., by pre neho nastali oveľa závažnejšie dôsledky ako pri výkone iných povolaní. Pri posúdení nesprávneho úradného postupu a príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vznikom škody pri druhom nároku uplatnenom navrhovateľom a ním vyvodzovanom z nelegálne vykonštruovaného odposluchu, tzv. rozhovoru s V..F.. súd prvého stupňa správne vychádzal z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a z § 26 ods. 1 písm. a/, f/ a h/ a ods. 3 zákona č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry, v zmysle ktorého je prokurátor povinný plniť si povinnosti, ktoré mu vyplývajú z Ústavy, chrániť ľudskú dôstojnosť, základné ľudské práva a slobody, zdržať sa verejného vyslovovania svojho názoru na prípady, ktoré nie sú právoplatne skončené, zachovávať mlčanlivosť, a to aj po zániku služobného pomeru o veciach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom svojej funkcie, ak nebol tejto povinnosti zbavený zo zákona. Aj odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že generálny prokurátor SR sa pri svojom verejnom vyjadrovaní týmito uvedenými ustanoveniami neriadil. T. P. F. nielenže porušil povinnosti mlčanlivosti o veciach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom jeho verejnej funkcie, pričom tejto povinnosti zbavený nebol, tiež porušenia povinnosti zdržania sa verejného vyslovovania svojho názoru na prípad neprávoplatne skončený, ale tento aj v médiách potvrdzoval svojimi vyjadreniami zverejňované informácie o pravosť údajného odposluchu medzi navrhovateľom a V..F.., čím umožnil pokračovať v zásahu do práv navrhovateľa a v jeho správe v odpovedi navrhovateľovi uviedol, že listinné podklady produkované v médiách neboli a nie sú súčasťou trestného spisu, čím na druhej strane vylučoval obsah zverejnených informácií. Uvedené informácie pre médiá T. P. F. ako predstaviteľom štátneho orgánu boli spôsobilé vyvolať navrhovateľovi značnú ujmu, o to viac aj vzhľadom na jeho spoločenské postavenie ako sudcu Najvyššieho súdu SR, nakoľko bol tak spájaný s osobou trestne stíhanou bez možnosti brániť sa proti takémuto zásahu relevantným zákonným spôsobom. Odvolací súd poznamenáva, že každý zásah do osobnej sféry jednotlivca musí byť pritom ospravedlnený konkrétnou skutočnosťou alebo dôvodom takéhoto zásahu a je vylúčené, aby išlo o neobmedzenú (svojvoľnú) intenzitu použitia informácií zo strany predstaviteľa štátneho orgánu. Použitie kompetencie zo strany štátneho orgánu musí byť totiž realizované ústavne a zákonne konformným spôsobom (čl. 2 ods. 2, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR). Odvolací súd sa s právnymi závermi prvostupňového súdu v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na tieto poukazuje. Po správnych záveroch o nesprávnom úradnom postupe prokuratúry v oboch posudzovaných prípadoch tento následne správne posúdi i nárok navrhovateľa ako nemajetkovú ujmu, keď odvolací súd nezistil žiadne pochybenie ani v posúdení jej výšky. V tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že pri úvahe o výške náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať z názoru, že právo domáhať sa takejto náhrady sa musí priznať každému, komu škoda alebo ujma vznikla ako dôsledok nesprávneho úradného postupu orgánu štátu a náhrada škody by mala predstavovať „spravodlivé zadosťučinenie" a zahŕňať i peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy (morálnu ujmu). Súd prvého stupňa sa uvedenými kritériami riadil a svoje rozhodnutie o prisúdenej výške náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľovi aj náležite odôvodnil a výšku ním priznanej nemajetkovej ujmy navrhovateľovi aj náležite odôvodnil a s týmto odôvodnením sa odvolací súd stotožnil a považoval ju za primeranú. Neobstojí námietka odporcu, že prvostupňový súd postupoval v rozpore s dobrými mravmi, pretože posúdenie výšky škody je závislé od úvahy súdu, ktorý v tomto prípade zvážil všetky relevantné skutočnosti. Zadosťučinenie, navrhovateľovi priznané v celkovej výške 150.000,- Eur považuje aj odvolací súd za primerané ujme, ktorá navrhovateľovi vznikla intenzitou a dĺžkou trvania zásahu hlavne v profesijnej oblasti, ale aj v oblasti rodinnej a spoločenskej. Prvostupňový súd sa v rozhodnutí vysporiadal so všetkými hľadiskami pri určení jej výšky, prihliadol na osobu navrhovateľa, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom živote a pracovnej oblasti, preto odvolací súd na jeho závery odkazuje. Po preskúmaní odvolaním napadnutého výroku, ktorým súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi okrem istiny 150.000,- Eur aj úrok z omeškania vo výške 9% ročne z tejto sumy od 06.01.2010 do zaplatenia, ako i odôvodnenia rozhodnutia o priznaní úroku z omeškania, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie odporcu je v tejto časti dôvodné, a že súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke nesprávne, keď odporcu na zaplatenie vyššie uvedeného úroku z omeškania zaviazal. Za nesprávne právne posúdenie, a za ničím neodôvodnené odchýlenie sa od ustálenej judikatúry považoval odvolací súd závery súdu prvého stupňa, ktorý svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ust. § 563 Občianskeho zákonníka s tým, že ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvý deň po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal, keď vyhodnotil, že odporca sa do omeškania dostal dňom 19.12.2009, teda prvý deň po tom, čo bol o zaplatenie náhrady škody požiadaný. Tu je potrebné poukázať na to, že navrhovateľ sa v konaní od odporcu domáhal peňažného plnenia z titulu náhrady škody, a to náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená pri výkone verejnej moci, pričom spolu s ňou tiež žiadal, aby bol odporca zaviazaný aj na zaplatenie úroku z omeškania s plnením tejto náhrady. Odvolací súd v súlade s ustálenou judikatúrou (6Cdo 185/2011), na ktorú správne poukázal i odporca, konštatuje, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia, a až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Pri tomto právnom posúdení nároku na úroky z omeškania odvolací súd vychádzal okrem ďalších rozhodnutí hlavne z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. júna 1998, č.k. 1Cdo 15/97, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, v zošite 3, pod por.č. 45/2000, v ktorom Najvyšší súd vyššie uvedený záver už judikoval, a odvolací súd nezistil žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od takto publikovaného záveru. Vzhľadom na vyslovený právny názor, že odporca sa doposiaľ do omeškania s úhradou nemajetkovej ujmy navrhovateľovi nedostal, nakoľko povinnosť odporcu plniť nemajetkovú ujmu v lehote tri dni nastane až právoplatnosťou rozsudku, odvolací súd v tejto vyhovujúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. zmenil, a uplatnený nárok navrhovateľa na zaplatenie úrokov z omeškania zamietol. Čo sa týka odvolania odporcu proti výroku rozsudku, ktorým ho súd prvého stupňa zaviazal na náhradu trov konania navrhovateľa s poukazom na ust. § 142 ods. 3 O.s.p. v celkovej výške 11.140,42 Eur, odvolací súd konštatuje, že odvolanie je dôvodné. Po preskúmaní a prepočítaní navrhovateľovi priznanej výšky trov konania zhodne s odporcom zistil, že prvostupňový súd určil výšku tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z uplatňovanej sumy 300.000,- Eur. Odvolací súd preto dospel k záveru, že prvostupňový súd síce pri rozhodovaní o trovách konania použil správne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku (§ 142 ods. 3 O.s.p.), toto však nesprávne vyložil a na posudzovanú vec nesprávne aplikoval. Podľa ust. § 142 ods. 3 O.s.p. môže súd účastníkovi priznať plnú náhradu trov konania, i keď mal vo veci úspech len čiastočný, avšak len v prípade, že mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, pričom v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia. Vzhľadom na znenie ust. § 142 ods. 3 O.s.p. súd prvého stupňa nepostupoval dôsledne, keď úplne opomenul aplikovať jeho časť, upravenú za bodkočiarkou, stanovujúcu, že ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia, teda v danom prípade zo sumy 150.000,- Eur, a nie z plnenia uplatňovaného žalobou. Z tohto dôvodu odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti výroku o trovách konania zmenil, a odporcu zaviazal podľa ust. § 142 ods. 3 O.s.p. povinnosťou zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia vo výške 7.913,40 Eur k rukám právnej zástupkyne navrhovateľa do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Pri určení výšky tarifnej odmeny právnej zástupkyne navrhovateľa vychádzal zo sumy 150.000,- Eur, ktorá bola navrhovateľovi priznaná, a odmenu za jeden úkon právnej služby stanovil na sumu 725,33 Eur, postupujúc podľa ust. § 10 ods. 1 vyhl.č. 655/2004 Z.z.. Navrhovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia za deväť úkonov právnej služby, keď počet priznaných úkonov nebol ani odporcom v odvolaní spochybnený, a to za úkony: prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 26.04.2010, podanie žaloby na súd zo dňa 13.05.2010, účasť na pojednávaní dňa 10.12.2010, písomné vyjadrenie k predmetu sporu zo dňa 22.02.2011, účasť na pojednávaní dňa 25.02.2011, odvolanie zo dňa 26.04.2011, písomné vyjadrenie k odvolaniu odporcu zo dňa 24.05.2011, písomné vyjadrenie k predmetu sporu zo dňa 19.09.2012 a účasť na pojednávaní dňa 24.09.2012 (§ 14 ods. 1 písm. a/, c/ vyhl.č. 655/2004 Z.z., účinnej do 31.05.2010, § 14 ods. 1 písm. b/, c/, e/ vyhl.č. 655/2004 Z.z., účinnej do 30.06.2013). K úkonom právnej služby priznal podľa ust. § 16 ods. 3 cit. vyhl. režijný paušál, a to 3 x 7,21 Eur (rok 2010), 4 x 7,41 Eur (rok 2011) a 2 x 7,63 Eur (rok 2 012), a k úkonom a režijnému paušálu pripočítal podľa ust. § 18 ods. 3 cit. vyhl. 20% DPH vo výške 1.318,90 Eur. Celkovo trovy právneho zastúpenia navrhovateľa predstavujú sumu 7.913,40 Eur. O povinnosti odporcu zaplatiť náhradu trov navrhovateľa jeho právnej zástupkyni rozhodol podľa ust. § 149 ods. 1 O.s.p.. K návrhu odporcu, aby odvolací súd vo veci pripustil možnosť dovolania, je potrebné uviesť, že odporca nešpecifikoval, na riešenie akej otázky by malo byť dovolanie v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. zamerané, ani z akého dôvodu by v danom prípade malo ísť o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Ako už judikovala súdna prax, rozhodnutím odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu je také rozhodnutie, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, teda má všeobecný dopad na prípady podobnej povahy. Z tohto hľadiska má rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný význam spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola riešená, alebo výklad ktorej v judikatúre týchto súdov nie je ustálený, alebo, ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, než je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenie tejto právnej otázky (rozhodnutie NS SR č.k. 3Cdo 119/2002). Problematika náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci a ich zodpovednosti za takto spôsobenú škodu, bola už opakovane predmetom rozhodovacej činnosti súdov všetkých stupňov, a teda judikatúrou riešená. Odvolací súd preto nevidel dôvod na postup v zmysle ust. § 238 ods. 3 O.s.p., ako bez bližšieho vymedzenia navrhoval odporca. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa priznania nemajetkovej ujmy vo výške 150.000,- Eur ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 ods. 2 O.s.p. potvrdil, a v napadnutých častiach, týkajúcich sa príslušenstva priznanej istiny a navrhovateľovi priznanej náhrady trov konania, rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. zmenil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľovi, úspešnému v odvolacom konaní, priznal náhradu odvolacieho konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby (písomné vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 22.01.2013) vo výške tarifnej odmeny 725,33 Eur + režijný paušál za rok 2013 vo výške 7,81 Eur + 20% DPH vo výške 146,62 Eur. Celková výška trov odvolacieho konania navrhovateľa, na zaplatenie ktorej odvolací súd zaviazal odporcu, činí 879,76 Eur (podľa vyhl.č. 655/2004 Z.z., účinnej v čase vykonania úkonu právnej služby, § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.