Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/340/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110241267 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1110241267.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a členov senátu JUDr. Beáty Jurgošovej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci navrhovateľa: Obec Jablonica, Trnavská 801, Jablonica, zastúpeného advokátom JUDr. Daliborom Kiselicom, Námestie M. Benku 12, Bratislava proti odporcom: 1/ Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky, Štefanovičova 5, Bratislava, 2/ Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 25C/231/2010-115, zo dňa 4. apríla 2012, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia 41.744,12 eura s príslušenstvom titulom náhrady škody a odporcom 1/ a 2/ nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa žalovanej sumy s príslušenstvom domáhal na tom skutkovom základe, že ako správca dane vydal platobné výmery č. 2/2008 a č. 73/2009, ktorými vyrubil daň za jadrové zariadenie prevádzkovateľovi JAVYS, a.s. v plnej výške a platobné výmery č. 1/2008 a č. 74/2009, ktorými vyrubil daň za jadrové zariadenie prevádzkovateľovi SE a.s. v plnej výške. Platobné výmery č. 1/2008 a č. 2/2008 boli zrušené Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky (právnym predchodcom odporcu 2/) ako odvolacím orgánom. Následne navrhovateľ rozhodol totožne a platobnými výmermi č. 71/2008 a č. 72/2008 vyrubil daň za jadrové zariadenie v plnej výške. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky v odvolacom konaní zmenilo platobné výmery tak, že prevádzkovateľov zaviazalo na úhradu dane za jadrové zariadenie pomerne. Tento postup považoval navrhovateľ za rozporný so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktorý mal za následok vznik majetkovej ujmy spočívajúcej v ukrátení navrhovateľa na práve vyrubiť miestnu daň za jadrové zariadenie v plnej výške. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že navrhovateľ bol ako správca dane podľa § 2 ods. 1 písm. h) zákona č. 582/2004 Z.z. oprávnený ukladať prevádzkovateľom a daňovníkom - spoločnosti JAVYS, a.s. a Slovenská elektrárne, a.s. daň za jadrové zariadenie v oblasti, v ktorej sa nachádzalo zastavané územie alebo jeho časť. Navrhovateľ daň za roky 2007 a 2008 vyrubil platobnými výmermi, ktoré právny predchodca odporcu 2/ zrušil a vrátil na nové konanie. Po opätovnom rozhodnutí navrhovateľa s totožným obsahom právny predchodca odporcu 2/ vydané platobné výmery na základe riadnych opravných prostriedkov zmenil a prevádzkovateľov zaviazal na zaplatenie dane pomerne. Súd prvého stupňa nemal za sporné, že zmeňujúce rozhodnutia právneho predchodcu odporcu 2/ neboli do vydania rozhodnutia zrušené pre nezákonnosť. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že zákon č. 514/2003 Z.z. upravuje osobitný druh zodpovednosti orgánov verejnej moci za škodu pri výkone verejnej moci. Zodpovednosť štátu za škodu podľa § 420 Obč. zák. prichádza do úvahy len vtedy, ak došlo k inému porušeniu právnej povinnosti štátnym orgánom, mimo uplatňovania jeho pôsobnosti pri výkone verejnej moci. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno v konaní posudzovať ako otázku predbežnú; ak je rozhodnutie ako nezákonné zrušené príslušným rozhodnutím kompetentného orgánu, súd z takéhoto rozhodnutia vychádza pri rešpektovaní prezumpcie správnosti tohto rozhodnutia. V súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom súd prvého stupňa poukázal na to, že úradný postup orgánu verejnej moci spočíva v takom postupe, ktorý s rozhodovacou činnosťou priamo nesúvisí, nevedie k nej a neprejaví sa v obsahu rozhodnutia. Úkony úradného postupu samy o sebe nevedú k vydaniu konkrétneho rozhodnutia; ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia. Navrhovateľ tak mohol namietať len vydanie nezákonných rozhodnutí právnym predchodcom odporcu 2/, nie jeho nesprávny úradný postup, keďže postup právneho predchodcu odporcu 2/, ktorým prehodnotil správnosť platobného výmeru navrhovateľa, by sa evidentne musel prejaviť v nezákonnom rozhodnutí právneho predchodcu odporcu 2/. V súvislosti s možnosťou namietať nezákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej moci súd prvého stupňa poukázal na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa, ktorý nebol účastníkom daňového konania, v ktorom boli vydané zmeňujúce rozhodnutia právneho predchodcu odporcu 2/. Nebol ani osobou, s ktorou sa malo konať a nesprávne sa nekonalo. Navrhovateľ bol podľa § 75 zákona č. 582/2004 Z.z. správcom dane za jadrové zariadenie, a teda orgánom oprávneným vyrubiť daň za jadrové zariadenie. Správca dane však nepatrí do kategórie účastníkov konania vymedzených taxatívne v § 6 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. Súd prvého stupňa poukázal tiež na to, že rozhodnutia právneho predchodcu odporcu 2/ neboli zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Neprináležalo mu preto v konaní prehodnocovať právne závery daňového orgánu ani správnosť rozhodnutí o vyrubení dane či aplikáciu § 73 zákona č. 582/2004 Z.z.. Taktiež mu neprináležalo preskúmavať postup odporcov 1/ a 2/, nakoľko ich pochybenia by sa odrazili v eventuálnej nezákonnosti vydaných rozhodnutí. V súvislosti s odporcom 2/ súd prvého stupňa poukázal na nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie, kedy pasívne vecne legitimovaný, pokiaľ ide o nároky na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., je štát. Keďže škoda mala navrhovateľovi vzniknúť pri výkone verejnej moci v oblasti správy daní, za štát koná Ministerstvo financií SR ako ústredný orgán štátnej správy pre oblasť daní. Na základe uvedených skutočností súd prvého stupňa návrh zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Úspešným odporcom 1/ a 2/ náhradu trov konania nepriznal, nakoľko o priznanie náhrady trov nežiadali a v konaní im trovy nevznikli. Rozsudok súdu prvého stupňa napadol odvolaním navrhovateľ a žiadal rozsudok zrušiť vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázal na to, že orgány verejnej moci musia mať postavenie, ktoré im umožní uplatnenie ich zodpovednosti za každé porušenie zákona. Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, pričom toto právo ústava priznáva aj právnickým osobám. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž-o-KS 25/2005, zo dňa 15.8.2005, vydanom v konaní o preskúmanie zákonnosti rovnakých rozhodnutí odporcu 2/, aké boli vydané aj vo vzťahu k navrhovateľovi, kde sa konštatuje, že „dotknutie žalobcu napadnutým rozhodnutím na jeho právach (i s prihliadnutím na absenciu odôvodnenia rozhodnutia) a následné vylúčenie z preskúmania súdom vzhľadom na ustanovenie procesnej legitimácie na podanie žaloby v § 250 ods. 2 O.s.p. sú spôsobilé potencionálne vyvolať kolíziu s právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR. Uvedený právny problém nie je riešiteľný v systéme správneho súdnictva.“ Z citovaného je podľa navrhovateľa zrejmé jeho právo na súdnu ochranu, ktoré však nie je uplatniteľné v systéme správneho súdnictva. Musí mu preto byť daná možnosť uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom a rozhodnutiami odporcu. Navrhovateľ považoval za nesprávny názor súdu prvého stupňa, že zodpovednosť štátu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nie je možné uplatňovať podľa Občianskeho zákonníka, nakoľko túto zodpovednosť upravuje zákon o zodpovednosti za škodu, teda lex specialis; tento názor je v rozpore s § 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a jeho odkazom na Občiansky zákonník. Zotrval na argumentácii, že odporcovia konali v rozpore s § 2 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. a nepostupovali v súlade so zák. č. 582/2004 Z.z. a zák. č. 541/2004 Z.z. o mierovom využívaní jadrovej energie, v dôsledku čoho mu vznikla škoda. Odporca 1/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že navrhovateľ si uplatňuje nárok na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu účelovo, nakoľko pre jeho uplatnenie titulom nezákonného rozhodnutia by nesplnil podmienky (nebol účastníkom konania a vydané rozhodnutia neboli zrušené). Mal za neprípustné, aby si správne orgán nižšieho stupňa nárokoval náhradu škody z titulu odlišného rozhodnutia nadriadeného správneho orgánu. Odporca 2/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Poukázal na to, že z tvrdení navrhovateľa vyplýva, že mu bola spôsobená škoda rozhodovacou činnosťou Daňového riaditeľstva SR. Žiadnym spôsobom však nepreukázal porušenie povinností zo strany Daňového riaditeľstva SR, ktoré by bolo možné posúdiť ako nesprávny úradný postup. Súd prvého stupňa tak posúdil vec správne, a teda že navrhovateľ si uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci či už nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom upravuje zákon č. 514/2003 Z.z. a nemožno sa preto domáhať náhrady tejto škody podľa § 420 Obč. zákonníka. Poukázal na skutočnosť, že pre uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím neboli splnené zákonom stanovené podmienky, a to zrušenie rozhodnutia pre jeho nezákonnosť a navrhovateľ nebol účastníkom konania. Poznamenal, že za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci zodpovedá v zákonom stanovených prípadoch Slovenská republika zastúpená ministerstvom alebo iným ústredným orgánom štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva ústredného orgánu štátnej správy. Ústredným orgánom štátnej správy do ktorého pôsobnosti patrí daňová správa je Ministerstvo financií Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené odporca 2/ nie je v konaní pasívne vecne legitimovaný. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 24. októbra 2013 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). Základnými predpokladmi vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi v daňovom konaní v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. sú existencia škody (nemajetkovej ujmy), nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Nakoľko navrhovateľ sa v konaní domáhal náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu s poukazom na rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, ktorými ako odvolací orgán v daňovom konaní zmenil platobné výmery navrhovateľa ako správcu dane tak, že zaviazal prevádzkovateľov jadrových zariadení na zaplatenie dane pomerne, súd prvého stupňa sa správne zaoberal uvedenými základnými predpokladmi vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu v predmetnej veci. Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti a tieto právne posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe či za iných okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. Vecnú správnosť rozhodnutí daňových orgánov preto nemožno posudzovať v konaní o náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý mal týmto rozhodnutiam predchádzať. Otázku nezákonnosti právoplatného rozhodnutia nemožno riešiť v konaní o náhradu škody titulom zodpovednosti štátu ako predbežnú bez toho, aby toto rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom; takýmto rozhodnutím by bol súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.). Na uvedenom základe nemožno zasahovať do výsledku daňového konania prehodnocovaním záverov správneho orgánu v tom smere, či mal vyrubiť každému daňovému subjektu daň za jadrové zariadenie v plnej výške alebo pomerne, teda posudzovať správnosť aplikácie ust. § 73 zák. č. 582/2004 Z.z. Titulom nesprávneho úradného postupu teda nemožno uplatňovať také pochybenia v postupe daňových orgánov, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia vzniku nároku a výšky daňovej povinnosti a nemožno sa dovolávať nezákonnosti ich postupu v daňovom konaní ako podkladu pre ich rozhodovanie, pretože takéto hmotnoprávne či procesné pochybenia sa môžu priamo odraziť v ich rozhodnutiach, ktorých nezákonnosť môže byť vyslovená jedine príslušným orgánom, ktorý by právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, zrušil alebo zmenil pre nezákonnosť, k čomu však v predmetnej veci nedošlo. Pri absencii základného predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu (nezákonné rozhodnutie či nesprávny úradný postup) je potom nedôvodný poukaz navrhovateľa na tvrdenú nedôvodne zúženú ústavne zakotvenú množinu subjektov ústavnoprávnej ochrany. V súvislosti s pochybeniami štátnych orgánov pri výkone ich pôsobnosti ako orgánov verejnej moci sa navrhovateľ nemôže domáhať náhrady škody podľa § 420 ods. 1 Obč. zák. (lex generalis), pretože táto všeobecná zodpovednosť je vylúčená práve osobitnou úpravou zák. č. 514/2003 Z.z. (lex specialis). V prípade škody vzniknutej pri výkone verejnej moci, t.j. pri úradnom postupe a rozhodovaní orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb je potrebné pre posúdenie zodpovednosti za škodu aplikovať práve zák. č. 514/2003 Z.z. Pokiaľ teda pri výkone verejnej moci došlo k nesprávnemu úradnému postupu orgánov verejnej moci alebo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, nemožno na zodpovednosť štátu či štátneho orgánu za škodu aplikovať § 420 ods. 1 Obč. zák., ako správne uviedol súd prvého stupňa. Záverom odvolací súd uvádza, že pasívne legitimovaným pri nárokoch na náhradu škody uplatňovaných podľa zák. č. 514/2003 Z.z. je vždy štát; pretože škoda mala vzniknúť pri výkone verejnej moci v oblasti správy daní, za štát v danom prípade koná Ministerstvo financií Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre oblasť daní. Z uvedeného dôvodu odporca 2/ nie je v predmetnej veci pasívne legitimovaným. Na uvedenom základe odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odporcov 1/ a 2/ odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešní odporcovia 1/ a 2/ by mali právo na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko si však náhradu trov konania neuplatnili, odvolací súd im ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.