Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/69/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110241571 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1110241571.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a členov senátu JUDr. Beáty Jurgošovej a JUDr. Aleny Svetlovskej v právnej veci navrhovateľa: Obec Kátlovce, Kátlovce 1, Kátlovce, zastúpeného advokátom: JUDr. Daliborom Kiselicom, Námestie M. Benku 12, Bratislava proti odporcom: 1/ Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky, Štefanovičova 5, Bratislava, 2/ Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 16C/220/2010-263, zo dňa 5. novembra 2012, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia 31.075,32 eura s príslušenstvom titulom náhrady škody a odporcom 1/ a 2/ nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa zaplatenia žalovanej sumy s príslušenstvom domáhal na tom skutkovom základe, že ako správca dane vydal platobné výmery č. X/XXXX W. Č.. X/XXXX, ktorými vyrubil daň za jadrové zariadenie prevádzkovateľovi JAVYS a.s. a platobné výmery č. X/XXXX W. Č.. X/ XXXX, ktorými vyrubil daň za jadrové zariadenie prevádzkovateľovi SE a.s. Platobné výmery č. X/XXXX W. Č..X/XXXX boli na základe odvolania prevádzkovateľov zrušené Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky (právnym predchodcom odporcu 2/) ako odvolacím orgánom; vec bola zároveň vrátená navrhovateľovi na ďalšie konanie. Následne navrhovateľ vydal obom prevádzkovateľom nové platobné výmery č. X/XXXX W. Č.. X/XXXX. Na opätovné odvolania prevádzkovateľov Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky zmenilo platobné výmery tak, že prevádzkovateľov zaviazalo na úhradu dane za jadrové zariadenie pomerne. Navrhovateľ mal za to, že Ministerstvo financií Slovenskej republiky spolu s Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky porušili svoje právne povinnosti uvedené v zákone o správe daní. Tým, že mu ako správcovi dane bolo odňaté právo a zároveň aj povinnosť vyrubiť miestnu daň v celej výške mu vznikla majetková ujma, t.j. škoda predstavujúca príjmy z daní, o ktoré bol ukrátený a ktoré by mu inak prináležali. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že navrhovateľ sa voči odporcom 1/ a 2/ domáhal náhrady škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka, titulom všeobecnej zodpovednosti za škodu. V prípade škody vzniknutej pri výkone verejnej moci je však nutné prednostne aplikovať ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý upravuje osobitný druh zodpovednosti orgánov verejnej moci za škodu pri výkone verejnej moci. Zodpovednosť štátu za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka v prejednávanej veci nemožno aplikovať, nakoľko navrhovateľ sa vo veci domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu štátu. Uviedol, že navrhovateľ sa domáhal náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku porušenia právnej povinnosti zo strany právneho predchodcu odporcu 2/, keď tento mal konať v rozpore s ustanoveniami o miestnych daniach, nakoľko platobné výmery zmenil tak, že daňovníkov zaviazal na zaplatenie dane pomerne. Preskúmať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov môže len súd v správnom súdnictve. Nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, pokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým mala byť škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. V predmetnej veci navrhovateľ nebol účastníkom daňového konania, v ktorom boli vydané rozhodnutia právneho predchodcu odporcu 2/, kedy navrhovateľ bol správcom dane za jadrové zariadenie, a teda orgánom oprávneným vyrubiť daň za jadrové zariadenie. Rozhodnutia právneho predchodcu odporcu 2/, ktorých vydaním došlo podľa navrhovateľa k porušeniu právnej povinnosti, sú právoplatné a neboli zrušené. Súd tak môže v rámci náhrady škody preskúmavať len nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ktorý však priamo s rozhodovacou činnosťou nesúvisí, nevyústi do nej a neprejaví sa v obsahu rozhodnutia. Súd prvého stupňa preto nemohol prihliadať na navrhovateľom vytýkaný nesprávny úradný postup, nakoľko tento viedol k vydaniu právoplatných rozhodnutí právneho predchodcu odporcu 2/. S poukazom na vyššie uvedené súd prvého stupňa návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. Nakoľko navrhovateľ nepreukázal aktívnu vecnú legitimáciu, v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup a nezákonnosť rozhodnutí, súd prvého stupňa sa nezaoberal skúmaním ďalších podmienok zodpovednosti štátu za škodu. Vo vzťahu k odporcovi 2/ súd prvého stupňa návrh zamietol s poukazom na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko odporca 2/ nezodpovedá za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Pasívne legitimovaným v konaní o náhradu škody podľa tohto zákona je štát zastúpený orgánom, ktorý mal nesprávne úradne postupovať, prípadne orgánom, ktorý za nesprávny úradný postup zodpovedá a má spôsobilosť byť účastníkom konania podľa procesných noriem. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Nakoľko si úspešní odporcovia 1/ a 2/ náhradu trov konania neuplatnili, náhradu trov konania im nepriznal. Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že obec je orgánom verejnej moci vykonávajúcim úlohy územnej samosprávy ako aj delegovanej štátnej správy a taktiež právnickou osobou spôsobilou vstupovať do súkromnoprávnych vzťahov. V rámci daňového konania navrhovateľ vystupoval ako orgán verejnej moci vykonávajúci štátnu správu na úseku daní. Pri vymáhaní škody však vystupuje ako subjekt súkromného práva - právnická osoba brániaca majetkové záujmy. Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy ako aj podľa čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd má každý nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Zákon č. 514/2003 Z.z. preto nemôže nedôvodne zužovať ústavne zakotvenú množinu subjektov ústavnoprávnej ochrany, nakoľko predmetná právna úprava priznáva nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím len subjektom príslušného správneho konania. Podľa názoru navrhovateľa však ústavné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má aj ten, komu takýmto rozhodnutím bola spôsobená škoda a pritom nie je účastníkom správneho konania. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy všeobecné súdy musia zvoliť taký výklad právnych predpisov, aby ústavné právo na náhradu škody zostalo zachované aj osobám, ktoré nespĺňajú podmienku účastníctva v konaní. Súd prvého stupňa preto mal uplatniť ustanovenia Občianskeho zákonníka o všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Navrhovateľ ďalej uviedol, že podľa § 101 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov sa na daňové konanie nevťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Hmotnoprávny pomer navrhovateľa je pritom nepochybne daný skutočnosťou, že výnos z miestnej dane z jadrového zariadenia je príjmom rozpočtu obce. Poukázal na rozhodnutie NS SR, sp. zn.: 3Sž-o-KS 25/2005, podľa ktorého „hmotnoprávny pomer žalobcu k veci bol daný skutočnosťou, že výnos poplatku bol v zmysle § 7 ods. 1 písm. b) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v platnom znení vlastným príjmom žalobcu. Dotknutie žalobcu napadnutým rozhodnutím na jeho právach (i s prihliadnutím na absenciu odôvodnenia rozhodnutia) a následné vylúčenie z preskúmania súdom vzhľadom na ustanovenie procesnej legitimácie na podanie žaloby v § 250 ods. 2 O.s.p. sú spôsobilé potencionálne vyvolať kolíziu s právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR. Uvedený právny problém nie je riešiteľný v systéme správneho súdnictva.“ Navrhovateľ mal za to, že postupom súdu prvého stupňa došlo k zásahu do jeho ústavného práva na náhradu škody, keď malo byť aplikované ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ by súd prvého stupňa dospel k záveru o nemožnosti ústavne súladného výkladu zákona, mal podľa čl. 154 ods. 4 ústavy povinnosť neústavnú právnu normu neuplatniť, konanie prerušiť podľa § 109 ods. 2 písm. b) O.s.p. a podať návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska k súladnosti právnych predpisov s ústavou. Odporca 1/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že navrhovateľ si uplatňuje nárok na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu účelovo, nakoľko pre jeho uplatnenie titulom nezákonného rozhodnutia by nesplnil podmienky (nebol účastníkom konania a vydané rozhodnutia neboli zrušené). Mal za neprípustné, aby si správny orgán nižšieho stupňa nárokoval náhradu škody z titulu odlišného rozhodnutia nadriadeného správneho orgánu. Odporca 2/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom; rieši len tie prípady vzniku škody, ktorá vznikla inou ako rozhodovacou činnosťou. Navrhovateľ sa však domáha náhrady škody spôsobenej tým, že Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky svojimi rozhodnutiami zmenilo platobné výmery vydané navrhovateľom, čím navrhovateľovi odňalo právo i povinnosť vyrubiť miestnu daň v celej výške; podľa navrhovateľa mu teda bola škoda spôsobená rozhodovacou činnosťou odporcu 2/. Navrhovateľ nepreukázal porušenie povinností odporcu 2/, ktoré by bolo možné posúdiť ako nesprávny úradný postup. Súd prvého stupňa preto vec posúdil správne tak, že sa jedná o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nie nesprávnym úradným postupom, a že pre jej uplatnenie neboli splnené zákonné podmienky. Vzhľadom na to, že ústredným orgánom štátnej správy, do pôsobnosti ktorého patrí daňová správa ako odvetvie štátnej správy, je Ministerstvo financií Slovenskej republiky, nie je odporca 2/ pasívne legitimovaný v predmetnom konaní. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 24. októbra 2013 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). Základnými predpokladmi vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi v daňovom konaní v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. sú existencia škody (nemajetkovej ujmy), nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Nakoľko navrhovateľ sa v konaní domáhal náhrady škody s poukazom na rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, ktorými ako odvolací orgán v daňovom konaní zmenil platobné výmery navrhovateľa ako správcu dane tak, že zaviazal prevádzkovateľov jadrových zariadení na zaplatenie dane pomerne, súd prvého stupňa sa správne zaoberal uvedenými základnými predpokladmi vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu v predmetnej veci. Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti a tieto právne posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe či za iných okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. Vecnú správnosť rozhodnutí daňových orgánov preto nemožno posudzovať v konaní o náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý mal týmto rozhodnutiam predchádzať. Otázku nezákonnosti právoplatného rozhodnutia nemožno riešiť v konaní o náhradu škody titulom zodpovednosti štátu ako predbežnú bez toho, aby toto rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom; takýmto rozhodnutím by bol súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.). Na uvedenom základe nemožno zasahovať do výsledku daňového konania prehodnocovaním záverov správneho orgánu v tom smere, či mal vyrubiť každému daňovému subjektu daň za jadrové zariadenie v plnej výške alebo pomerne, teda posudzovať správnosť aplikácie ust. § 73 zák. č. 582/2004 Z.z. Titulom nesprávneho úradného postupu teda nemožno uplatňovať také pochybenia v postupe daňových orgánov, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia vzniku nároku a výšky daňovej povinnosti a nemožno sa dovolávať nezákonnosti ich postupu v daňovom konaní ako podkladu pre ich rozhodovanie, pretože takéto hmotnoprávne či procesné pochybenia sa môžu priamo odraziť v ich rozhodnutiach, ktorých nezákonnosť môže byť vyslovená jedine príslušným orgánom, ktorý by právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, zrušil alebo zmenil pre nezákonnosť, k čomu však v predmetnej veci nedošlo. Pri absencii základného predpokladu vzniku zodpovednosti štátu za škodu (nezákonné rozhodnutie či nesprávny úradný postup) je potom nedôvodný poukaz navrhovateľa na tvrdenú nedôvodne zúženú ústavne zakotvenú množinu subjektov ústavnoprávnej ochrany. V súvislosti s pochybeniami štátnych orgánov pri výkone ich pôsobnosti ako orgánov verejnej moci sa navrhovateľ nemôže domáhať náhrady škody podľa § 420 ods. 1 Obč. zák. (lex generalis), pretože táto všeobecná zodpovednosť je vylúčená práve osobitnou úpravou zák. č. 514/2003 Z.z. (lex specialis). V prípade škody vzniknutej pri výkone verejnej moci, t.j. pri úradnom postupe a rozhodovaní orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb je potrebné pre posúdenie zodpovednosti za škodu aplikovať práve zák. č. 514/2003 Z.z. Pokiaľ teda pri výkone verejnej moci došlo k nesprávnemu úradnému postupu orgánov verejnej moci alebo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, nemožno na zodpovednosť štátu či štátneho orgánu za škodu aplikovať § 420 ods. 1 Obč. zák., ako správne uviedol súd prvého stupňa. Záverom odvolací súd uvádza, že pasívne legitimovaným pri nárokoch na náhradu škody uplatňovaných podľa zák. č. 514/2003 Z.z. je vždy štát; pretože škoda mala vzniknúť pri výkone verejnej moci v oblasti správy daní, za štát v danom prípade koná Ministerstvo financií Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre oblasť daní. Z uvedeného dôvodu odporca 2/ nie je v predmetnej veci pasívne legitimovaným. Na uvedenom základe odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odporcov 1/ a 2/ odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešní odporcovia 1/ a 2/ by mali právo na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko si však náhradu trov konania neuplatnili, odvolací súd im ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.