Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/98/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110242964 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1110242964.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predseníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa : W. G., N. N., X.. X. O. XX, proti odporcovi : Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky, Bratislava, Hlboká 2, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 19. 10. 2011 č.k. 11C 197/2010 - 129, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvéhostupňa p o t v r d z u j e. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa v celom rozsahu a odporcovi zároveň nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil predovšetkým zisteným nedostatkom vecnej pasívnej legitimácie odporcu, za ktorého navrhovateľ označil Ministerstvo zahraničných vecí SR. Odporca sa mal nesprávneho úradného postupu dopustiť tým, že v prípade násilnej deportácie navrhovateľa z USA na územie Slovenskej republiky nekonal. Prvostupňový súd poukazoval v napadnutom rozhodnutí na to, že podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, je nositeľom zodpovednosti za škodu, a teda aj vecne pasívne legitimovaným subjektom štát, v mene ktorého potom v konaní pred súdom vystupujú jednotlivé ministerstvá, resp. ústredné orgány štátnej správy. Uvedené príslušné ministerstvá alebo iné ústredné orgány štátnej správy, ktoré konajú v mene štátu, však nie sú aj nositeľmi zodpovednosti za škodu - tým je vždy štát (Slovenská republika). Navrhovateľ však nesprávne označil za nositeľa zodpovednosti za spôsobenú škodu nie štát ( Slovenskú republiku ), ale priamo Ministerstvo zahraničných vecí SR, t.j. ústredný orgán štátnej správy, ktorý však za štát len koná, priamo však nositeľom zodpovednosti nie je. Navrhovateľ teda nesprávne určil vecne pasívne legitimovaný subjekt v konaní, ktorý dôvod samotný stačil na to, aby návrh navrhovateľa súd bez ďalšieho zamietol. Prvostupňový súd bez ohľadu na záver o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie odporcu v konaní sa zaoberal možnosťou priznania uplatňovaného nároku na základe § 11 až § 13 Obč.zák., príp. ustanovení o všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 a nasl. Obč.zák. Dospel k záveru, že aplikácia uvedených ustanovení Občianskeho zákonníka na daný prípad nie je možná, nakoľko spomínané ustanovenia sú založené na súkromnoprávnej báze (vzťahovali by sa na prípad zásahu v oblasti súkromného práva), kde vystupujú navrhovateľ i odporca ( poškodený i škodca ) vo vzťahu k sebe na princípe rovnosti; štát by zodpovedal za takýto zásah v prípade, kedy by zásah nastal v súkromnoprávnej rovine - štát by vystupoval v právnom vzťahu ako subjekt súkromného ( nie verejného ) práva. Pri výkone verejnej moci však orgány štátu konajú vo vzťahu k fyzickým alebo právnickým osobám ako nadriadené subjekty ( t.j. vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti ), nakoľko rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach predovšetkým podľa noriem verejného práva - konkrétne v prejednávanej právnej veci podľa medzinárodného verejného práva. Konanie či naopak nekonanie diplomatických orgánov Slovenskej republiky vo vzťahu k občanovi Slovenskej republiky pri jeho vyhostení z územia cudzieho štátu nepatrí do oblasti občianskeho práva súkromného, z ktorého dôvodu aplikácia ust. § 11 a nasl. Obč. zák. v danom prípade nie je možná. Z rovnakých dôvodov neprichádza do úvahy ani aplikácia ust. § 420 a nasl. Obč. zák. Súd prvého stupňa ďalej dospel k záveru, že v danej právnej veci okrem nedostatku vecnej pasívnej legitimácie na strane odporcu, nie sú splnené ani tri kumulatívne podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu ( nesprávny úradný postup, škoda, príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom ). Navrhovateľ tvrdil, že mu vznikla nemajetková ujma tým, že bola násilne rozbitá jeho rodina a že u neho došlo k vynútenému exilu v Slovenskej republike a k psychickej traume. Uvedené následky však podľa názoru prvostupňového súdu nie sú priamym následkom nesprávneho úradného postupu odporcu, ale konania amerických imigračných úradov, ktoré deportáciu nariadili a zabezpečili aj jej samotnú realizáciu. Konanie či nekonanie slovenských orgánov mohlo byť len sekundárnou príčinou deportácie, ktorá však na vznik zodpovednosti štátu za škodu nepostačuje. V zmysle medzinárodného práva aj o vyhostení cudzieho štátneho príslušníka z územia druhého štátu rozhodujú výlučne kompetentné úrady tohto štátu v súlade so svojou legislatívou. Diplomatická misia nie je oprávnená zasahovať do celého procesu. Keďže otázka imigračnej politiky v danom prípade patrila do výlučnej pôsobnosti amerických imigračných úradov, do ich pôsobnosti neboli slovenské orgány oprávnené zasahovať. Súd prvého stupňa preto uzavrel, že v prejednávanej právnej veci neboli kumulatívne splnené všetky tri predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, predovšetkým predpoklad priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Navrhovateľom špecifikovaná škoda vo forme nemajetkovej ujmy ( rozbitie rodiny, nútený exil, psychická trauma ) nebola dôsledkom nesprávneho úradného postupu zastupiteľských orgánov SR, ale následkom nariadenia vyhostenia navrhovateľa z územia USA a jeho násilného realizovania, ktoré však uskutočnili výlučne príslušné imigračné úrady USA. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko odporca si náhradu trov konania neuplatnil, resp. mu v konaní žiadne trovy nevznikli. Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytýkal mu, že ho nevyzval na opravu nesprávne označeného odporcu, ako to bežne robia iné súdy. Tiež mu vytkol, že vo veci nevykonal navrhnuté dôkazy a nepožiadal GP SR napr. o odtajnenie listu z MZV SR, ktorý by mohol obsahovať pravdu o spolupráci MZV SR s americkou INS proti svojmu občanovi, alebo dôvod zatajovania prijatia faxu od veľvyslanca N. I.šte pred deportáciou. Podľa navrhovateľa rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je protiústavné. Prvostupňový súd zminimalizoval čo i len sekundárnu zodpovednosť slovenskej diplomacie za deportáciu. MZV SR má rovnaký podiel na deportácii ako američania, pretože údajné usvedčenie zo zločinu ( ktoré samotný súd prvého stupňa uznal ako lož ) a ďalšie nepravdy podal ako falošné informácie ďalšej inštitúcii Slovenskej republiky, a to GP SR. Deportácia cez tretí štát - Českú republiku - bola umožnená polícii cudzieho štátu bez jediného právne relevantného dokumentu. Pre Slovenskú republiku má preto naďalej štatút zahraničného Slováka. Prejavená „ochota“ slovenskej diplomacie musí byť kvalifikovaná ako primárna zodpovednosť vzhľadom k existujúcim medzinárodným dohodám a ako trestný čin, prípadne vlastizrada, keďže medzi oboma štátmi neexistovalo právne vákuum, ktoré by porušenie zákonov a medzinárodných zmlúv na oboch stranách ospravedlňovalo. Navrhovateľ považuje za sporné, či na daný prípad možno použiť ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb., resp. zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko navrhovateľ bol na Slovensko privlečený, hoci v Slovenskej republike pred deportáciou nikdy nežil a Slovenská republika si ho ( navrhovateľa ) nevyžiadala. V r. 1985 opustili ČSFSR, po otcovi je Čech a pasy SR prijali ( z dôvodu jednoduchšieho cestovania do SR ) v USA prostredníctvom slovenského veľvyslanectva. Jeho pobyt v SR stále nebol zlegitimizovaný, rovnako nebol stanovený jeho právny štatút. Ústava zaručuje občanovi slobodný vstup na územie republiky; keďže sa tak nestalo, jeho žalobu je potrebné pokladať za žalobu, ktorá by mohla byť podaná neutrálne zahraničným Slovákom a z iného štátu Európskej únie. Ústavný súd SR napriek navrhovateľovým žiadostiam dodnes nepodal výklad, či ako protizákonne privlečený občan s vedomím štátu podlieha zákonom a legislatíve takého štátu, ktorý ho zradil. Navrhovateľ v odvolaní vytýkal súdu prvého stupňa, že konanie má aj inú vadu, nakoľko rozsudok súdu prvého stupňa legitimizuje svojvoľnosť a právo cudzích štátov porušovať zákony SR včítane Ústavy, ktoré sú záväzné pre oba partnerské štáty prostredníctvom OSN. Rozsudok tiež uvádza spochybnenie dôvodov deportácie honorárnym konzulom v COLORADE ( ktorý je praktizujúcim americkým právnikom ), ale zároveň výsledok prípadného zasiahnutia diplomaciou SR označuje za hypotetický.to odporuje tvrdeniam, že do vyhostenia slovenských občanov diplomacia MZV SR nemôže zasahovať. Rozsudok tiež uvádza nepodložené tvrdenia, že navrhovateľ nepožiadal americké inštitúcie o pomoc. To je kompetenciou diplomacie. Žiadna z oslovených inštitúcií navrhovateľovi na podnety nikdy neodpovedala; navrhovateľ použil fax, maily, listy, telefón. Mohla to riešiť slovenská diplomacia ešte pred deportáciou, dosiahnuť odloženie neľudskej deportácie a preskúmanie dôvodov honorárnym konzulom, ktorý dokonca sídlil v štáte, v ktorom navrhovateľ žil. Okresný súd Bratislava I nepožiadal o kontakt s honorárnym konzulom v Denveri a o jeho vyjadrenie, či v prípade, ak by bol o veci informovaný slovenským veľvyslanectvom pred deportáciou, by mal možnosť zastaviť deportáciou postavenú na podvode a falošných dôvodoch. Na odvolanie navrhovateľa sa písomne vyjadril odporca tak, že navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Podľa odporcu prvostupňový súd náležite zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil. Navrhovateľ vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti, pre ktoré by bolo nutné rozsudok prvostupňového súdu zmeniť. Dodal, že v prípade posúdenia predmetnej právnej veci na základe zákona č. 58/1969 Zb., odporca uplatňuje námietku premlčania. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. „právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.“ V zmysle uvedeného tak mal navrhovateľ - pokiaľ sa cítil poškodený konaním či nekonaním odporcu v súvislosti s jeho „únosom z USA do Bratislavy“ - uplatniť svoj nárok na súde v trojročnej premlčacej dobe, t.j. do 9. mája 2003, keďže deportácia navrhovateľa prostredníctvom Imigračnej a naturalizačnej služby USA sa uskutočnila dňa 9. mája 2000. Odvolací súd opätovne preskúmal vec v napadnutom ( t.j. v celom ) rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.) a na základe ust. § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. vo veci verejne vyhlásil rozsudok; dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Záver prvostupňového súdu o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie odporcu je správny. Pri posudzovaní vecnej legitimácie je nutné brať do úvahy, že vecná legitimácia vychádza z hmotnoprávneho vzťahu účastníka k prejednávanej veci, t.j. svedčí len tým osobám, ktoré sú subjektami sporného hmotnoprávneho vzťahu. V sporovom konaní sa vecná legitimácia rozlišuje podľa postavenia subjektov na aktívnu a pasívnu vecnú legitimáciu. O aktívnu vecnú legitimáciu ide v prípade navrhovateľa, ktorý tvrdí, že mu svedčí určité subjektívne právo z hmotnoprávneho vzťahu; o pasívnu vecnú legitimáciu ide na strane odporcu vtedy, ak mu z tohto hmotnoprávneho vzťahu svedčí nejaká povinnosť. Bolo už uvedené, že navrhovateľ sa voči odporcovi domáha priznania náhrady škody, ktorú mu mal odporca, označený ako Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky, spôsobiť nesprávnym úradným postupom ( a to nekonaním vo veci deportácie navrhovateľa na územie Slovenskej republiky z USA americkými imigračnými úradmi ). Podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom ( ktorý nárok uplatňuje navrhovateľ v tomto konaní ) sú upravené v zákone č. 58/1969 Zb. Prvostupňový súd teda správne vec posúdil po právnej stránke, keď na prejednávanú právnu vec aplikoval ustanovenia tohto zákona. Štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť ( § 18 ods. 1, 2 zák.č. 58/1969 Zb.). Súd prvého stupňa správne z dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku návrh zamietol pre nedostatok pasívnej legitimácie odporcu. Bolo už uvedené, že navrhovateľ uplatňoval svoj nárok na základe zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú podľa jeho názoru v danej veci nesprávnym úradným postupom. Predmetný zákon je založený na tom, že zodpovednosť za uvedenú škodu nesie štát ( t.j. Slovenská republika ), pretože činnosť štátnych orgánov je vykonávaná v mene štátu; túto skutočnosť však navrhovateľ nepremietol do označenia účastníka na strane odporu, keď žaloval nie štát ( t.j Slovenskú republiku ), ale nesprávne priamo Ministerstvo zahraničných vecí SR. Preto pokiaľ ako odporcu navrhovateľ označil spomínané ministerstvo, vzhľadom na povahu uplatňovaného nároku žaloval subjekt bez vecnej pasívej legitimácie v tomto konaní, a teda ním tvrdený nárok na náhradu škody uplatňoval voči takému subjektu, ktorý za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nenesie podľa zákona zodpovednosť - táto prináleží štátu ( Slovenskej republike ). Z uvedeného potom plynie, že v konaní je z hľadiska hmotnoprávneho pasívne legitimovaná Slovenská republika a nie navrhovateľom označený odporca Ministerstvo zahraničných vecí SR, ktoré štát ( Slovenskú republiku ) v konaní len zastupuje. Navrhovateľ teda svoj návrh uplatnil voči vecne pasívne nelegitimovanému subjektu, z ktorého dôvodu - ako na to správne poukázal v odvolaní prvostupňový súd - nemohol byť v konaní bez ďalšieho úspešný. Odvolací súd dodáva, že označenie Ministerstva zahraničných vecí SR ako odporcu v konaní nebolo vadou podania, ktorá by si zo strany súdu vyžadovala postup v zmysle ust. § 43 O.s.p., t.j. prvostupňový súd nebol povinný vyzvať navrhovateľa, aby označenie odporcu opravil. Ministerstvo zahraničných vecí SR, ktoré si navrhovateľ ( nesprávne ) zvolil ako odporcu v konaní, bol v návrhu inak označený správne ( svojím názvom, sídlom ), nebol teda dôvod na opravu jeho označenia. Navrhovateľom označený odporca však nebol nositeľom tej hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v predmetnej právnej veci ide - t.j. povinnosti nahradiť navrhovateľovi škodu, ktorú mu mal spôsobiť nesprávnym úradným postupom, a to z dôvodu, že navrhovateľom označený odporca nie je nositeľom zodpovednosti za takúto škodu, tým je Slovenská republika, ako vyplýva z textu vyššie. Už len z tohto dôvodu potom navrhovateľ nemohol byť v konaní úspešný. Odvolací súd vzhľadom na správny právny záver prvostupňového súdu o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie odporcu v konaní napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil ( § 219 ods. 1 O.s.p. ), bez toho, aby ďalej skúmal naplnenie zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Vecne správne rozhodol súd prvého stupňa aj o trovách prvostupňového konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko odporca náhradu trov odvolacieho konania neuplatňoval ( § 151 ods. 1 O.s.p. ), resp. v odvolacom konaní mu žiadne trovy nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.