Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/197/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110247727 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1110247727.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, členiek senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľa: Y. Y., Z.. R. XX, XXX XX Y., zast. JUDr. Daliborom Kiselicom, advokátom, Nám. Martina Benku 12, Bratislava, proti odporcom: 1/ B. T. - V. H. B., Š. X, A., 2/ H. T. B. T., M. X, A., o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23. novembra 2011, č.k. 11C 224/2010-99, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od odporcov náhrady škody v sume 15.411,68 eur s prísl., ktorý odôvodnil tým, že ako správca dane v súlade s ust. § 2 ods. 1 písm. h/ zák.č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady je oprávnený ukladať prevádzkovateľom jadrového zariadenia daň za jadrové zariadenie, v oblasti ohrozenia ktorého sa nachádza jeho zastavané územie alebo jeho časť, a ako obec sa nachádza v zónach ohrozenia dvoch atómových elektrární, a to atómovej elektrárne V1, ktorej prevádzkovateľom je spoločnosť Q., P..B.., a atómovej elektrárne V2, prevádzkovateľom ktorej je spoločnosť B., P..B.., a každý z nich je držiteľom povolenia na prevádzku príslušného jadrového zariadenia. Vo svojom návrhu poukázal na ust. § 29 ods. 3 druhá veta, § 28 ods. 5 zák.č. 541/2004 Z.z. konštatujúc, že jadrové zariadenia V1 a V2 predstavujú dve samostatné oblasti ohrozenia, prevádzkované dvomi rôznymi subjektmi, pre ktoré Ú. stanovil dve samostatné oblasti ohrozenia v zmysle § 73 tretia veta zák.č. 582/2004 Z.z.. Nakoľko sa nachádza v dvoch samostatných oblastiach ohrozenia jadrovým zariadením, ktoré je prevádzkované dvomi rozdielnymi subjektmi, vyrubil s poukazom na § 2 ods. 1 zák.č. 511/1992 Zb. a § 73 zák.č. 582/2004 Z.z. odporcom ako prevádzkovateľom daň za jadrové zariadenia za roky 2007 a 2008 v plnej výške. Navrhovateľ vydal dňa 08.01.2008 a dňa 26.01.2009 platobné výmery č. X/XXXX a č. X/XXXX, ktorými vyrubil daň za jadrové zariadenie V-1 prevádzkovateľovi Q. za rok 2007 a 2008. Na odvolanie daňovníka proti výmeru č. X/XXXX rozhodol odporca 2/ - F. T. B. T. ako odvolací orgán tak, že dňa 24.04.2008 zrušil platobný výmer č. X/XXXX a vec vrátil na ďalšie konanie, a na odvolanie daňovníka proti výmeru č. X/XXXX zo dňa 26.01.2009, zmenil dňa 08.07.2009 platobný výmer č. X/XXXX tak, že zaviazal prevádzkovateľa Q. P..B.. na úhradu dane za jadrové zariadenie pomerne. Dňa 08.07.2009 F. ako odvolací orgán svojím rozhodnutím rovnako zmenilo aj platobný výmer č. X/XXXX tak, že zaviazalo prevádzkovateľa Q. P..B.. na úhradu dane za jadrové zariadenie pomerne. Navrhovateľ vydal dňa 14.01.2008 a dňa 26.01.2009 platobné výmery č. X/XXXX a č. X/XXXX, ktorými vyrubil daň prevádzkovateľovi B. P..B.. za prevádzkovanie jadrového zariadenia V-2. Daňovník B. P..B.. podal voči uvedeným výmerom odvolanie. F. T. B. T. ako odvolací orgán, svojím rozhodnutím zrušilo dňa 28.04.2008 platobný výmer č. 2/2008 a vec vrátilo na ďalšie konanie. Následne navrhovateľ vydal dňa 26.01.2009 platobný výmer č. X/XXXX, voči ktorému podal prevádzkovateľ B. P..B.. odvolanie, na základe ktorého F. T.B. B. T. ako odvolací orgán rozhodnutím zo dňa 17.07.2009 zmenil platobný výmer č. X/XXXX tak, že zaviazal prevádzkovateľa B. P..B.. na úhradu dane za jadrové zariadenie pomerne. Dňa 17.07.2009 F. T. B. T. ako odvolací orgán svojím rozhodnutím rovnako zmenilo aj platobný výmer č. X/XXXX tak, že zaviazalo prevádzkovateľa B. P..B.. na úhradu dane za jadrové zariadenie pomerne. Navrhovateľ vyrubil daňovníkom Q. P..B.. a B. P..B.. každému samostatne platobnými výmermi daň za jadrové zariadenie za rok 2007 a 2008 vo výške 7.705,83 eur za každý rok. Navrhovateľ tvrdil, že odporca 2/ konal protiprávne v rozpore so zákonom č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov a ustanovením § 73 zák.č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady účinného do 30.11.2009, keď svojimi rozhodnutiami vyrubil daň prevádzkovateľom jadrových zariadení pomerne, a svojím konaním odňal navrhovateľovi ako správcovi dane právo a aj povinnosť vyrubiť miestnu daň v celej výške tak, ako to stanovuje zákon číslo č. 582/2004 Z.z., čím mu odporca 2/ spôsobil škodu, ktorú predstavujú príjmy z daní, o zaplatenie ktorých bol navrhovateľ ukrátený v dôsledku vydania jeho rozhodnutí, ktorými zmenil navrhovateľom vydané platobné výmery tak, že zaviazal prevádzkovateľov jadrových zariadení zaplatiť nižšiu daň. Nárok na náhradu škody si uplatnil s poukazom na ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka dôvodiac, že odporcovia 1/ a 2/ nie sú schopní preukázať, že neporušili právnu povinnosť a to, že postupovali v daňovom konaní v súlade so všeobecne záväznými predpismi, že chránili záujmy obcí, a že dbali na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania preukázané, že navrhovateľ ako správca dane v zmysle ust. § 2 ods. 1 písm. h/ zák.č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady je oprávnený ukladať prevádzkovateľom jadrového zariadenia daň za jadrové zariadenie v oblasti ohrozenia ktorého sa nachádza zastavané územie alebo jeho časť, a že prevádzkovateľom Q., P..B.. P. B., P..B.. vyrubil za jadrové zariadenia za roky 2007 a 2008 daň v plnej výške, pričom jeho rozhodnutia boli odporcom 2/ zrušené a vrátené na nové konanie, pričom znova rozhodol tak, že prevádzkovateľov jadrových zariadení zaviazal na zaplatenie dane v plnej výške. Na základe odvolania prevádzkovateľov jadrových zariadení jeho rozhodnutia odporca 2/ zmenil a zaviazal prevádzkovateľov jadrových zariadení na zaplatenie dane pomerne. Zistil, že odporca 2/ pri rozhodnutí o daňovej povinnosti postupoval v zmysle stanoviska V. H. B. zo dňa 17.03.2008, ktorým bolo odporcovi 2/ odporučené pri posudzovaní vyrubenia dane prevádzkovateľom jadrového zariadenia v Q. A. zohľadniť ustanovenie § 73 tretia veta zák.č. 582/2004 Z.z., z čoho aj vychádzal (Ak je daňovníkov v jednej oblasti ohrozenia jadrovým zariadením niekoľko, správca dane vyrubí pomernú časť dane za jadrové zariadenie každému daňovníkovi.). Konštatoval, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že zmeňujúce rozhodnutia vydané odporcom 2/ neboli do rozhodnutia súdu zrušené pre nezákonnosť súdom v správnom konaní. Pri posúdení veci vychádzal z ustanovení § 2, § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 písm. d/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a § 420 ods. 1 Obč. zák. a po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Návrh voči odporcovi 2/ zamietol z dôvodu jeho nedostatku pasívnej legitimácie s poukazom na § 4 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého v mene štátu koná ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy, a za pasívne legitimovaného označil len odporcu 1/. Voči odporcovi 1/ návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu, že v konaní nepreukázal, že by F. T. B. - označený ako odporca 2/ ako správny orgán nesprávne úradne postupoval tým, že vyrubil prevádzkovateľom jadrových zariadení daň pomerne. Dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na náhradu škody v zmysle ust. § 9 zák.č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov majúc za to, že odporca 2/ pri rozhodovaní o výške vyrubenej dane prevádzkovateľom jadrových zariadení postupoval v súlade s ust. § 73 tretia veta zák.č. 582/2004 Z.z. v platnom znení v rozhodnom období. V tejto súvislosti tiež uviedol, že v danom prípade navrhovateľ odvodzoval svoj nárok na náhradu škody nie z nesprávneho úradného postupu, ale z rozhodnutí odporcu v druhom rade, ktorými tento zmenil rozhodnutia navrhovateľa tak, že sa má poplatok platiť pomerne. V prípadoch, ak postup správneho orgánu bol nesprávny (navrhovateľ tvrdí, že správny orgán nesprávne interpretoval použité zákonné ustanovenie na prejednávaný prípad), a tento nesprávny postup bol zavŕšený vydaním samotného rozhodnutia správneho orgánu, ktoré z tohto titulu (nesprávna interpretácia príp. použitie právnej normy na posudzovaný prípad) možno považovať za nezákonné, platí, že sa možno domáhať náhrady škody len z titulu nezákonného rozhodnutia, nakoľko takéto nezákonné rozhodnutie v sebe subsumuje aj nesprávny úradný postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Poukázal na to, že rozhodnutia vydané odporcom 2/, od ktorých navrhovateľ odvíja svoju škodu, neboli nikdy zrušené pre nezákonnosť, a nespĺňali teda ani zákonné predpoklady na to, aby ich bolo možné považovať za nezákonné rozhodnutia. Mal tiež za to, a to vzhľadom na znenie ust. § 5 ods. 1, 2 zák.č. 514/2003 Z.z., že navrhovateľ ani nebol účastníkom konania, ale vykonávateľom verejnej moci. Vyslovil tiež, že v prejednávanej veci nie je daná ani zodpovednosť odporcu 1/ podľa ust. § 415 Obč. zák., keď porušenie prevenčnej povinnosti nie je predpokladom zodpovednosti štátu podľa zák.č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, pretože tým je jedine nesprávny úradný postup, resp. zrušenie nezákonného rozhodnutia, pričom porušenie ust. § 415 Obč. zák. zakladá jedine všeobecnú zodpovednosť podľa ust. § 420 Obč. zák., ktorá je vylúčená vo vzťahu k štátu pre osobitnú úpravu zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom lex specialis. Mal za to, že ani zodpovednosť odporcu 2/ nie je možné posudzovať podľa § 420 Obč. zák., nakoľko tento konal v súlade s ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb. s poukazom na ust. § 73 zák.č. 582/2004 Z.z., teda v rámci daňového konania, ktoré je jedným z konaní správneho orgánu, konal ako správny orgán, ktorého rozhodnutia sú pre orgány nižšieho stupňa záväzné pokiaľ neboli správnym súdom pre nezákonnosť zrušené. Mal tiež za to, že navrhovateľovi ako prvostupňovému orgánu v rámci správneho konania nie je ani priznané právo v zmysle § 247 O.s.p., ktoré je priznané účastníkom správneho konania ako aj osobám, s ktorými sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkmi konania, hoci sa s nimi konať malo a ktorí tvrdia, že boli na svojich právach ukrátení rozhodnutím a postupom správneho orgánu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcom, úspešným v konaní, náhradu trov konania nepriznal s odôvodnením, že títo si náhradu trov konania voči navrhovateľovi neuplatnili. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu, že súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil a nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav poukazujúc na to, že si uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom odporcu, a to v zmysle § 9 zákona o zodpovednosti za škodu, nie nezákonným rozhodnutím v zmysle § 5 zákona o zodpovednosti za škodu. Poukázal na ust. § 9 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého podľa neho nemusel byť účastníkom konania, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu odporcu, v dôsledku čoho mu bola spôsobená škoda. Uviedol, že upozornil súd na to, že jeho nárok na náhradu škody vychádza z právnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, preto mal za to, že súd mal jeho nárok hodnotiť a rozhodnúť o ňom podľa príslušných ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu, avšak jeho nárok zamietol na základe ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Vytýkal tak súdu prvého stupňa nesprávne zhodnotenie skutkového a právneho stavu, čo malo podľa neho nesprávne rozhodnutie vo veci samej. S poukazom na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR konštatoval, že ústava garantuje zodpovednosť za porušenia zákona svojimi orgánmi a výslovne nevylučuje z práva na náhradu škody právnické osoby, preto podľa neho možno dospieť k záveru, že aj právnickým osobám je priznané právo na náhradu škody a že zákon o zodpovednosti za škodu nevylučuje z uplatňovania náhrady škody voči štátu právnickú osobu. Mal za to, že mu musí byť daná súdom možnosť uplatniť svoj nárok na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom a rozhodnutiami odporcu. Namietal proti názoru súdu prvého stupňa, že zodpovednosť štátu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nie je možné uplatňovať podľa Občianskeho zákonníka, nakoľko túto zodpovednosť upravuje zákon o zodpovednosti za škodu, teda lex specialis. Tento názor považoval za v rozpore s § 25 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone osobitným predpisom, pričom v odkaze pod čiarou je uvedený práve Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, preto mal za to, že zodpovednosť za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci je nutné posudzovať podľa zákona o zodpovednosti za škodu a Občianskeho zákonníka. Čo sa týka porušenia povinnosti odporcu, t.j. nesprávneho úradného postupu, v dôsledku ktorého mu vznikla škoda, poukázal na to, že v ust. § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu je uvedený iba demonštratívny výpočet prípadov, ktoré sa považujú za nesprávny úradný postup. Poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. 3Sž-o-KS 25/2005 zo dňa 15.08.2005, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 60/2003 a na ust. § 2 ods. 1 zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, ktorý zakotvuje zásady daňového konania a zároveň daňovým orgánom ukladá povinnosti a odporcovia 1/ a 2/ podľa neho konali v rozpore s ustanoveniami zákona o správe daní a nepostupovali v súlade so zákonom č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a poplatkoch a zákonom č. 541/2004 Z.z. o mierovom využívaní jadrovej energie a ako priamy dôsledok takéhoto ich konania mu vznikla škoda a odporcom zodpovednosť za vznik tejto škody v súlade s rozsudkom NS SR sp.zn. 3Cdo 32/2007, kde je okrem iného uvedené, že....“ môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zák.č. 58/1969 Zb. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve týmto postupom“. Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa vôbec nezaoberal otázkou nesprávneho úradného postupu. Odporca 1/ žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na judikatúru súdov vo vymedzení pojmu nesprávneho úradného postupu ako akékoľvek konanie orgánu štátu pri výkone svojich právomocí, výstupom alebo záverom ktorého nie je rozhodnutie, na rozsudok NS SR sp.zn. 4Cdo 24/2004, v zmysle ktorého k nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhodne, ale aj v rámci jeho rozhodovacej činnosti, nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie (nie však vydania samotného rozhodnutia). Mal pritom za to, že v danom prípade k vydaniu rozhodnutia došlo v zákonnej lehote, z ktorého dôvodu v rámci tejto rozhodovacej činnosti nemožno uplatniť nárok na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu. Bol toho názoru, že navrhovateľ si uplatňuje nárok na náhradu škody účelovo, pretože v prípade, že by svoj nárok uplatnil titulom nezákonného rozhodnutia, nesplnil by podmienky na náhradu škody, vyplývajúce zo zákona č. 514/2003 Z.z., a to byť účastníkom konania, čo nebol, a rozhodnutia, ktoré boli vydané v rámci správneho konania, neboli nikdy zrušené. Konštatoval, že navrhovateľ si uplatňuje svoj nárok na náhradu škody ako orgán verejnej moci, ktorý konal a rozhodoval ako orgán prvého stupňa v rámci správneho konania a F. T. B. zmenilo jeho rozhodnutie, teda z titulu zmeny rozhodnutia nadriadeným orgánom, pričom poukazuje na nesprávny úradný postup F. T. B.. Za paradoxné považoval, že navrhovateľ predložil uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.08.2005 č.k. 3Sž-o-KS 25/2005, ktorým bolo potvrdené uznesenie Krajského súdu v Trnave č.k. 14S 110/2003-29 zo dňa 16.12.2004, kde sa jednoznačne konštatuje, že obec Q. A. nebola účastníkom odvolacieho správneho orgánu a postupom správneho orgánu - odporcu nebola ukrátená na svojich právach (§ 250 ods. 2 O.s.p.) a v zmysle § 48 ods. 5 zák.č. 511/1992 Zb. je jeho právny názor ako odvolacieho orgánu záväzný. Odporca 2/ žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť z dôvodu, že navrhovateľ, ktorý sa domáha náhrady škody spôsobenej mu tým, že F. T. B. ako odvolací orgán mu svojimi rozhodnutiami zmenilo daňový výmer č. X/XXXX P. X/XXXX, ktoré mu tak ako správcovi dane odňalo právo aj povinnosť vyrubiť miestnu daň v celej výške , nepreukázal žiadnym spôsobom porušenie povinnosti z jeho strany, ktoré by bolo možné posúdiť ako nesprávny úradný postup. Tvrdenie navrhovateľa o odkaze pod čiarou k § 25 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. o aplikácii Občianskeho zákonníka považoval za právne irelevantné. Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že v danom prípade vzhľadom na uvedené skutkové okolnosti treba nárok navrhovateľa považovať za nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, pre uplatnenie ktorej nemal za splnené zákonom stanovené podmienky, a to zrušenie rozhodnutia pre jeho nezákonnosť a navrhovateľ nebol účastníkom konania. Bol tiež toho názoru, že nie je daná jeho pasívna legitimácia v spore o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Ustanovenie čl. 46 ods. 3 Ústavy SR zakladá právo osoby voči štátu na náhradu škody, ktorá jej bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci, ktoré právo je konkrétne upravené v ustanoveniach zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa tohto zákona štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup je definovaný v ust. § 9 cit. zákona a považuje sa zaň porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu (§ 6 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z.). Zákon č. 514/2003 Z.z. je prípadom osobitnej zodpovednosti za škodu, ktorá predstavuje výnimku z generálnej klauzuly o všeobecnej zodpovednosti za škodu (§ 420 Obč. zák.) a pre vznik tejto zodpovednosti je potrebné splnenie všetkých jej predpokladov, a to nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a škodou. Nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. V prípade náhrady škody je potom potrebné použiť ust. § 442 Obč. zák., v zmysle ktorého škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Avšak musí vzniknúť v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho právneho postupu a musí byť príčinná súvislosť medzi nimi. Navrhovateľ si uplatňoval svoj nárok na náhradu škody v zmysle § 420 Obč. zák. ako škodu za príjmy z daní za jadrové zariadenie, o ktoré bol ukrátený konaním odporcov 1/ a 2/, ktorí svojim konaním mali porušiť platnú legislatívu SR, a porušiť právnu povinnosť postupovať v daňovom konaní v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chrániť záujmy obcí a dbať za zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových a iných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Toto porušenie právnej povinnosti vyvodzoval z toho, že odporca 2/ - F. Ú. B. ako odvolací orgán svojím rozhodnutím zo dňa 08.07.2009 zmenil navrhovateľom vydané platobné výmery č. X/XXXX P. Č.. X/XXXX, ktorými zaviazal prevádzkovateľa jadrového zariadenia Q., P..B.., na úhradu dane za rok 2007 a 2008 v plnej výške, a zaviazal prevádzkovateľa Q., P..B.., na úhradu dane pomerne a rozhodnutím zo dňa 17.07.2009 odporca 2/ zmenil navrhovateľom vydané platobné výmery č. X/XXXX P. Č.. X/XXXX, ktorými zaviazal prevádzkovateľa jadrového zariadenia B., P..B.. na úhradu dane za rok 2007 a 2008 v plnej výške, a zaviazal tohto prevádzkovateľa taktiež na úhradu dane pomerne. Súd prvého stupňa správne posúdil nárok navrhovateľa ako nárok na náhradu škody, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť ním uvedeným spôsobom orgánmi verejnej moci, na ktorý treba aplikovať ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý predstavuje výnimku z generálnej klauzuly o všeobecnej zodpovednosti za škodu (§ 420 Obč. zák.) a správne sa vysporiadal aj s otázkou vecnej pasívnej legitimácie odporcov 1/ a 2/. Dospel aj k správnemu právnemu záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný, a s odôvodnením jeho rozhodnutia sa aj odvolací súd stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). V konaní nebolo preukázané, že by bolo došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, ktoré by bolo zrušené a pokiaľ navrhovateľ poukazoval v odvolaní na to, že si uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom odporcu, a to v zmysle § 9 zákona o zodpovednosti za škodu, nepreukázal, že by F. T. - odporcom 2/ ako správnym orgánom bolo došlo k nesprávnemu úradnému postupu tým, že zmenil navrhovateľom vydané platobné výmery, ktorými vyrubil prevádzkovateľom jadrových zariadení za roky 2007 a 2008 daň každému samostatne, tak, že svojimi rozhodnutiami vyrubil prevádzkovateľom úhradu dane pomerne. Súd prvého stupňa sa v prejednávanej veci správne vysporiadal s otázkou spôsobu uplatnenia nároku, ktorého sa navrhovateľ domáhal. Názor a tvrdenie súdu prvého stupňa, že na nárok, ktorý si navrhovateľ voči odporcom uplatňoval treba aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z. považuje odvolací súd za správny, nakoľko škoda, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť mala byť spôsobená činnosťou orgánu konajúceho v mene štátu. Námietka navrhovateľa, že zodpovednosť za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci treba posudzovať aj podľa Zákona o zodpovednosti za škodu aj podľa Občianskeho zákonníka, nebola dôvodná, nakoľko zákon č. 514/2003 Z.z. je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom lex specialialis a ustanovenia Občianskeho zákonníka sa používajú len v prípade posudzovania preukázanej škody v zmysle § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý pojem škody a rozsah jej náhrady neupravuje. Tým, že rozhodnutia odporcu 2/, na základe ktorých mala navrhovateľovi vzniknúť škoda, neboli nikdy zrušené, je treba ich považovať za zákonné. Zákonné rozhodnutie orgánu konajúceho v mene štátu, čím nemôže zakladať nárok na náhradu škody o ktorej navrhovateľ tvrdí, že vznikla. Tvrdenie odporcu, že svoj nárok odvodzuje nie od nezákonného rozhodnutia, ale nesprávneho úradného postupu v tomto konaní nemôže obstáť, nakoľko ako vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Cdo 24/2004 všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý (či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí) nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod termín „postup“ možno subsumovať ako konanie (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť, alebo opomenutie). Keďže v tomto prípade boli vydané odporcom 2/ rozhodnutia (ktoré sú zákonné), nemožno prípadnú škodu odvodzovať od postupu príslušného orgánu, ale od jeho rozhodnutia. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ako už bolo uvedené vyššie, na toto aj poukazuje v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p.. Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.08.2005 č.k. 3Sž-o-KS 25/2005, týmto bolo potvrdené uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 16.12.2004 č.k. 14S 110/2003-29, ktorým bolo zastavené konanie o jeho návrhu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ústredného riaditeľstva SR a v ktorom sa len konštatuje, že navrhovateľ nebol v zmysle § 250 ods. 2 O.s.p. osobou oprávnenou podať žalobu o preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Navrhovateľ poukázal i na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 60/2003, v tomto je tiež konštatované, že zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom špeciálnym, a ustanovenia Občianskeho zákonníka sa uplatnia len vtedy, ak špeciálny zákon nemá vlastnú úpravu, čo platí aj v prípade zákona č. 514/2003 Z.z., čo už odvolací súd vyššie konštatoval, a pokiaľ navrhovateľ z neho k nesprávnemu úradnému postupu citoval, že: “Podľa obsahu tohto pojmu môže ísť vo akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie a cieľov tejto činnosti“ a v súvislosti s tým poukázal na porušenie ust. § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, porušenie ustanovení tohto zákona odporcom 2/ nebolo v konaní preukázané, ako ani konanie zodpovedajúce nesprávnemu úradnému postupu. Odvolací súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a odporcom 1/ a 2/, úspešným v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal., nakoľko si ich náhradu neuplatnili, a ani im v tomto konaní žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.