Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/460/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111214288 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1111214288.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa : W. Š., X. T., G.. P. Č.. XXX, proti odporcovi: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Bratislava Dostojevského rad 4, IČO: 00151700, o návrhu navrhovateľa na obnovu konania, na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9. júla 2012 č.k. 11 C 67/2011-84 v pomere hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa návrh na obnovu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 9 C 204/2004 zamietol. Zároveň rozhodol, že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že navrhovateľ sa domáha obnovy konania sp. zn. 9C 204/2004, v ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom č. k. 9C 204/2004-324 zo dňa 6.11.2009, žalobný návrh navrhovateľa bol zamietnutý, keď prvostupňový súd mal za to, že odmietnutie poistného plnenia zo strany odporcu zo štyroch posledných poistných zmlúv, a to z poistných zmlúv Č.. XXXXXXXX zo dňa 9.12.1983, Č.. XXXXX zo dňa 2.9.1998. Č.. XXXXXXXX zo dňa 10.12.2001, Č.. XXXXXXXX zo dňa 26.11.2001 s poukazom na § 802 ods. 2 Občianskeho zákonníka bolo dôvodné. Navrhovateľ pri uzatváraní poistenia neuviedol odporcovi do dotazníka k návrhom na uzatvorenie poistných zmlúv závažné skutočnosti o svojom zdravotnom stave, o operácii chrbtice, o trvalom poškodení v oblasti L4/5 a L5/S1. Súd mal v konaní za preukázané, že práve úraz navrhovateľa, ktorý utrpel v roku 1977 a operácie, ktoré navrhovateľ absolvoval pred rokom 2001, t. j. pred úrazom dňa 11.12.2001 natoľko zmenili jeho zdravotný stav, že práve tento spôsobil oba úrazy, titulom ktorých si uplatňuje nárok na poistné plnenie od odporcu. Navrhovateľovi bola zmenená pracovná schopnosť už pred úrazom dňa 11.12.2001. Odporca tak postupoval v súlade s § 802 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď odmietol plniť poistné plnenie a vrátil navrhovateľovi prijaté poistné zo štyroch vyššie uvedených poistných zmlúv. Čo sa týka plnenia z prvej poistnej zmluvy Č.. XXXXXXX/XX uzatvorenej dňa 26.10.1973, na základe ktorej plnil odporca navrhovateľovi poistné plnenie za úraz, ku ktorému došlo v septembri 2002, a to čiastku 400,- Sk, t. j. 4% z dohodnutej poistnej sumy za čas nevyhnutného liečenia a sumu 3.200,- Sk titulom trvalých následkov úrazu za úraz, toto bolo podľa názoru súdu plnené v správnej výške v zmysle dojednaného znenia poistnej zmluvy a oceňovacej tabuľky. Odvolací súd rozsudkom č.k. 9Co 73/2010 -458 zo dňa 27.1.2011 odvolaniu navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Svoje rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil ustanoveniami § 228 ods. 1, § 232 ods. 1, § 234 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že v tejto veci nie sú splnené podmienky na povolenie obnovy konania, a to z toho dôvodu, že neboli splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 228 ods. 1 písm. a), b) O.s.p. Navrhovateľ v návrhu na povolenie obnovy konania (ani na pojednávaní) neoznačil ani nepredložil žiadnu skutočnosť, rozhodnutie alebo dôkaz, ktorý nemohol bez svojej viny (procesne) použiť v pôvodnom konaní, ani nenastala situácia, kedy by navrhovateľ síce takýto dôkaz v pôvodnom konaní riadne označil, avšak ho nebolo možné z dôvodov objektívnej povahy v pôvodnom konaní vykonať. Navrhovateľ (odhliadnuc od ostatných argumentov obsiahnutých v návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré majú výsostne právny a nie skutkový charakter, čo vylučuje použitie mimoriadneho opravného prostriedku vo forme povolenia obnovy konania) ako nový dôkaz označoval to, aby si súd vyžiadal od odporcu všetky oznámenia o úrazoch od roku 1973 a originály poistných zmlúv. Zároveň však sám uvádzal, že vykonanie týchto dôkazov navrhoval už v pôvodnom konaní, čo súdy odmietli, čím mu odňali právo konať pred súdom. V tomto smere prvostupňový súd poukázal na to, že takto navrhovateľom označené tzv. "nové dôkazy, ktoré môžu pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci", nie sú dôkazmi, aké má na mysli ustanovenie § 228 ods. 1 písm. a), b) O.s.p. V prvom rade tieto dôkazy nie sú novými dôkazmi (t.j. dôkazy o existencii ktorých nemal navrhovateľ v pôvodnom konaní vedomosť a preto ich vykonanie nemohol navrhnúť), ktoré nemohol navrhovateľ bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní (§228 ods. 1 písm. a) O.s.p.), nakoľko tieto dôkazy už existovali v čase vedenia pôvodného konania a navrhovateľ (ako sám uvádza) ich vykonanie aj v pôvodnom konaní navrhoval. Na druhej strane tieto dôkazy nie sú ani dôkazmi, ktoré by nebolo možné v pôvodnom konaní z dôvodov objektívnej povahy vykonať, hoci ich vykonanie navrhovateľ navrhoval (§228 ods. 1 písm. b) O.s.p.), nakoľko ich vykonanie bolo možné, avšak súd v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov ich vykonanie nepovažoval za potrebné. Inak povedané, navrhovateľom označené "nové dôkazy" o ktoré opiera dôvodnosť svojho návrhu na povolenie obnovy konania, sú dôkazmi, o ktorých existencii navrhovateľ vedel už v pôvodnom konaní a dokonca navrhoval ich vykonanie - teda tieto dôkazy nevyšli najavo po skončení pôvodného konania (t.j. nie je splnená podmienka podľa §228 ods. 1 písm. a) O.s.p.), sú dôkazmi, ktoré bolo možné objektívne vykonať aj v pôvodnom konaní, avšak súd v rámci voľného hodnotenia dôkazov nemal za potrebu vykonávať dokazovanie v tomto smere pre irelevantnosť vo vzťahu k meritu veci (t.j. nie je splnená ani podmienka podľa §228 ods. 1 písm. b) O.s.p). Je potrebné odlišovať situácie, kedy súd nevykoná dôkaz, lebo ho účastník konania po poučení súdom podľa §120 ods. 4 O.s.p. neoznačil, od situácie, kedy účastník dôkaz označil, avšak súd ho odmietol vykonať, nakoľko to nepovažoval za potrebné. Navrhovateľ po skutkovej stránke teda v konaní o povolenie obnovy konania nepredložil žiaden nový dôkaz, ktorý by nemohol bez vlastnej viny predložiť už v pôvodnom konaní (lebo napr. o ňom nevedel), ani taký dôkaz, ktorý nebolo možné objektívne v pôvodnom konaní vykonať (dôkazy navrhnuté navrhovateľom bolo možné vykonať v pôvodnom konaní, avšak súdy to nepovažovali za potrebné). Navrhovateľ tak neosvedčil existenciu dôvodu na povolenie obnovy konania podľa §228 ods. 1 písm. a), b) O.s.p. Pokiaľ ide o ďalšie dôvody obnovy konania prednesené navrhovateľom je zrejmé, že všetky tieto ďalšie dôvody sú dôvodmi právneho charakteru a teda predstavujú podľa navrhovateľa nesprávne právne posúdenie veci oboma súdmi v pôvodnom konaní (nesprávna aplikácia ustanovenia § 802 ods. 2 na daný prípad, nemožnosť uplatnenia citovaného ustanovenia, nemožnosť odstúpenia od poistnej zmluvy, hoci k takémuto kroku zo strany odporcu ani nedošlo, a pod.). Tieto skutočnosti však nezakladajú dôvod pre povolenie obnovy konania ale nanajvýš dôvody pre podanie dovolania resp. mimoriadneho dovolania, čo navrhoval aj samotný navrhovateľ, avšak k jeho podaniu zo strany prokuratúry nedošlo. V tomto smere si je potrebné uvedomiť, že obnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok smeruje ku skutkovej (nie právnej) stránke veci. Inak povedané dôvody obnovy konania majú charakter smerujúci k preukazovaniu skutkového a nie právneho stavu. Nesprávne právne posúdenie veci totiž nie je novou skutočnosťou, dôkazom ani rozhodnutím, ktoré nebolo možné použiť v pôvodnom konaní, či už podľa písm. a) alebo b) ustanovenia § 228 ods. 1 O.s.p. V ďalšom navrhovateľ v návrhu na povolenie obnovy konania argumentoval nedostatočným odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu v pôvodnom konaní ako aj rozporom uvedených rozhodnutí súdov s právom EU a judikátmi ESĽP. Dôvodom na povolenie obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. d) O.s.p. je teda aj existencia rozsudku ESĽP, v ktorom sa konštatuje, či už vo výrokovej časti, alebo v odôvodnení tohto rozsudku, že rozhodnutím súdu alebo procesným postupom bezprostredne s rozhodnutím súdu súvisiacim boli porušené základné ľudské práva alebo slobody účastníka konania, pričom dôsledky tohto porušenia neboli odstránené ani priznaným primeraným finančným zadostiučinením. Pôjde teda výlučne o prípady, keď už došlo ku konštatovaniu porušenia základného práva alebo slobody účastníka konania a došlo i k priznaniu primeraného finančného zadostiučinenia, spravidla zo strany Ústavného súdu SR. Ak však procesné pochybenie súdu či nesprávne rozhodnutie predstavuje taký závažný zásah do ústavou SR garantovaných procesných práv účastníka konania, že ani priznané finančné zadostiučinenie nie je spôsobilé ho sanovať, konštatuje to ESĽP vo výroku či v odôvodňovacej časti svojho rozhodnutia a existencia takéhoto rozhodnutia bude potom dôvodom na obnovu konania. V danom prípade ESĽP v právnej veci navrhovateľa nekonštatoval svojím rozsudkom porušenie základných práv alebo slobôd navrhovateľa procesným postupom alebo rozhodnutím súdov v pôvodnom konaní sp. zn. 9C 204/2004. ESĽP sa týmto konaním vôbec doposiaľ nezaoberal, nakoľko navrhovateľ v tomto smere nepodal sťažnosť na ESĽP. Vzhľadom na uvedené v posudzovanom prípade nemohol byť daný ani dôvod povolenia obnovy konania podľa písm. d) ustanovenia § 228 ods. 1 O.s.p. Odkazy navrhovateľa na rozsudky ESĽP (Dombo Beheer B. V. v. Holandsko z 27.10.1993 a Ankerl v. Švajčiarsko z 23.10.1996, Beian v. Rumunsko, Ruiz Torija v. Spanielsko z 09.12.1994 a pod.) sa netýkajú priamo osoby navrhovateľa a teda týmito rozsudkami ESĽP, na ktoré navrhovateľ odkazuje, nebolo konštatované porušenie základného práva navrhovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. 9C 204/2004. Uvedené rovnako platí aj pre navrhovateľom označené rozhodnutia NS ČR (NS ČR 29 Cdo 2249/1999 a následne 25 Cdo 315/2008). Rovnako tak pokiaľ ide o dôvod obnovy konania pod písm. e) ustanovenia §228 ods. 1 O.s.p., tento nebolo možné v posudzovanom prípade aplikovať. Tento dôvod povolenia obnovy konania je prípustný, len ak je tu existencia právoplatného rozsudku, ktorý je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev resp. iného orgánu Európskych spoločenstiev. Ide o vyjadrenie supranacionálneho charakteru tzv. komunitárneho práva a princípu priority, nadradenosti komunitárneho práva vnútroštátnemu. V posudzovanom prípade však navrhovateľ neoznačil (a súd ani nezistil) žiadne rozhodnutie Súdneho dvora Európskych spoločenstiev resp. iného orgánu Európskych spoločenstiev, voči ktorému by bolo rozhodnutie súdu v konaní sp. zn. 9C 204/2004 v rozpore. Navrhovateľ sa odvolával len na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), čo však nie je totožná inštitúcia so Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev. Dôvodom na povolenie obnovy konania nemôže byť nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí súdov vydaných v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. 9C 204/2004. V predmetnej veci mal súd za to, že oba súdy v pôvodnom konaní svoje rozhodnutia odôvodnili dostatočne, nakoľko v oboch rozhodnutiach súdy riadne uviedli, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), stručne, jasne a výstižne vysvetlili, ktoré skutočnosti považovali za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzali a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadili a ako vec právne posúdili, čím splnili všetky požiadavky obsiahnuté v §157 ods. 2 O.s.p., keď nadovšetko žiaden nadriadený súd (resp. ani Ústavný súd SR, ani ESĽP) doposiaľ neskonštatoval nedostatočnosť odôvodnenia rozsudkov súdov vydaných v pôvodnom konaní 9C 204/2004 a teda nebolo konštatované z tohto dôvodu ani porušenie základného ľudského práva na spravodlivý proces. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, mal prvostupňový súd za to, že v tejto veci nie sú splnené podmienky na povolenie obnovy konania vedeného pôvodne na tunajšom súde pod č. k. 9C 204/2004, nakoľko: 1. navrhovateľ nepreukázal existenciu nového dôkazu, skutočnosti alebo rozhodnutia, ktoré nemohol bez vlastnej viny použiť v pôvodnom konaní resp. nepreukázal existenciu takého dôkazu, ktorý nebolo možné objektívne vykonať v pôvodnom konaní, 2. argumenty navrhovateľa na povolenie obnovy konania poukazujú predovšetkým na nesprávne právne posúdenie veci súdmi v pôvodnom konaní, čo však nie dôvod pre povolenie obnovy konania, 3. navrhovateľ nepreukázal existenciu rozsudku ESĽP, ktorým by bolo konštatované porušenie základného práva alebo slobody navrhovateľa, rovnako tak neoznačil ani rozhodnutie Súdneho dvora Európskych spoločenstiev resp. iného orgánu Európskych spoločenstiev, v rozpore s ktorým by malo byť napadnuté právoplatné rozhodnutie vydané v pôvodnom konaní, 4. navrhovateľ nepreukázal existenciu nedostatočného zdôvodnenia rozhodnutí súdov v pôvodnom konaní, pričom len samotná existencia nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia nie je dôvodom pre povolenie obnovy konania. Vzhľadom k tomu súd návrh navrhovateľa na povolenie obnovy konania ako nedôvodný zamietol. Záverom prvostupňový súd uviedol, že navrhovateľom označené "nové dôkazy" nie sú dôkazmi v zmysle § 228 ods. 1 písm. a), b) O.s.p. svedčí aj skutočnosť, že navrhovateľ nepodal návrh na povolenie obnovy konania v 3 mesačnej lehote počítanej od doby, kedy sa o týchto dôkazoch dozvedel, ale návrh podal v trojmesačnej lehote počítanej od právoplatnosti napadnutého rozsudku. Inak povedané, navrhovateľ považoval obnovu konania za opravný prostriedok smerujúci voči rozhodnutiu odvolacieho súdu a mal za to, že ním možno napraviť nesprávne právne posúdenie veci súdmi v pôvodnom konaní (čo by však pripadalo skôr na mimoriadny opravný prostriedok vo forme dovolania resp. mimoriadneho dovolania). O trovách konania prvostupňový súd rozhodol podľa ustanovenia e § 142 ods. 1 O.s.p.. Úspešný odporca si trovy konania neuplatnil, pričom mu trovy konania ani nevznikli a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodu, že súd poprel a ignoroval jeho ústavné právo na spravodlivé konanie. Vo svojom odvolaní viacmenej zopakoval všetky argumenty, ktoré uviedol už v samotnom návrhu na obnovu konania a v rámci celého prvostupňového konania. Trval na tom, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu a je aj dôvodom podľa Ústavy SR pre obnovu konania podľa § 221 ods. 1 písm. a), b), d), e) O.s.p. Po vynesení rozhodnutí v konaní sp. zn. 9 C 204/2004 zistil, že boli porušené ustanovenia O.s.p. a to § 221 ods. 1 písm. d), f), h), a tým, že súd odmietol vyžiadať rozhodujúci dôkaz na preukázanie prípustnosti § 802 ods. 2 Občianskeho zákonníka mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Porušenie týchto ustanovení, ale aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 36 a judikátov ESĽP má za následok povolenie obnovy konania. Navrhovateľ svojím odvolaním žiadal, aby odvolací súd rozhodol, že odmietnutia poistného plnenia z poistných zmlúv Č.. XXXXXXX z 6.10.1973, ZPP2 Č.. XXXXXXXX z 9.12.1983, č. 52461 / program život / z 2.9.1998, DPP 10 Č.. XXXXXXXX z 26.11.2001 a VPO-45D Č.. XXXXXXXX z 10.12.2001 vykonané odporcom listom z 26.3.2004 je neplatné a že odporca mu je povinný zaplatiť poistné plnenie vo výške 30.420,56 eur (916.450,-Sk ) s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne od 1.2.2004. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril. Po predložení veci odvolaciemu súdu bolo odvolaciemu súdu zo strany navrhovateľa doručených viacero písomných podaní. Písomné podanie zo dňa 19.9.2012 označené ako Sťažnosť, ktorým navrhovateľ žiadal o zmenu prideleného Krajského súdu vo veci sp. zn. 11 C 67/2011, zaslanie presného dátumu a registrácie jeho odvolania a pridelenia novej spisovej značky. Zároveň v tomto podaní opísal stručné vyhlásenie o skutkovom stave a podvodnom konaní odporcu za účelom trestného činu - nezákonného obohatenia. Písomné podanie zo dňa 29.10.2012 adresované Okresnému súdu Bratislava I. Navrhovateľ podal sťažnosť z dôvodu nečinnosti súdu v odvolaní o obnove konania, nesprávneho postupu súdu v riadnom konaní a následne aj obnove konania, neprimerane dlhého súdneho konania od roku 2004 a páchania trestného činu odporcom. Písomné podania zo dňa 9.11.2012, 6.12.2012 označené ako Sťažnosť, ktorým navrhovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní, nesprávneho postupu súdu v riadnom konaní a následne aj obnove konania, na podvodné zamlčanie dôkazov odporcom príslušnému súdu a páchanie viacerých trestných činov a opätovne v týchto podaniach namieta nedostatočné zistenie skutkového stavu. Písomné podanie zo dňa 10.12.2012 označené ako Doplnenie sťažnosti aj vzhľadom na prieťahy na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 9 Co 460/2012 a nesúhlas s odpoveďou predsedníčky Okresného súdu Bratislava I JUDr. Annou Kašajovou a písomné podanie zo dňa 11.1.2013 označené ako Sťažnosť - Odvolanie proti odpovedi predsedu Krajského súdu v Bratislave. Písomné podania zo dňa 25.1.2013 a 15.2.2013 označené ako Doplnenie odvolania k obnove konania v ktorých uviedol, že podal trestné oznámenie podľa § 196 ods. 1 trestného poriadku na odporcu pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu vo veci sp. zn. 9 C 204/2004. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Podľa § 228 ods. 1 O.s.p. právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania: a) ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, pokiaľ môže privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, b) ak možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, pokiaľ môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, c) bolo rozhodnuté v jeho neprospech v dôsledku trestného činu sudcu, d) Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel vo svojom rozsudku k záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody účastníka konania a závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným primeraným finančným zadosťučinením, e) je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev, f) možnosť jeho preskúmania vyplýva z osobitného predpisu v súvislosti s uznaním alebo výkonom rozhodnutia slovenského súdu v inom členskom štáte Európskej únie. Podľa § 228 ods. 2 O.s.p. návrhom na obnovu konania môže účastník napadnúť i právoplatné uznesenie, ktorým bol schválený zmier, ak možno dôvody obnovy podľa odseku 1 vzťahovať i na predpoklady, za ktorých sa zmier schvaľoval; to platí obdobne aj pre právoplatný platobný rozkaz, rozkaz na plnenie, zmenkový platobný rozkaz a šekový platobný rozkaz. Podľa § 230 ods. 1 O.s.p návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť. Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý slúži k tomu, aby mohol byť znova prejednaný právoplatne skončený spor alebo iná právna vec, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, pre ktoré pôvodné rozhodnutie o veci samej z hľadiska správnosti a úplnosti skutkových zistení a skutkových záverov nemôže obstáť. Obnova konania je teda právnym inštitútom, pomocou ktorého možno dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že v danom prípade tu nie je ani jeden z dôvodov na obnovu konania v zmysle § 228 ods. 1 O.s.p., do úvahy by prichádzali ako dôvody obnovy konania uvedené pod písm. a), b), d), e). Súd prvého stupňa zistil náležite skutkový stav, vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie patričným spôsobom aj odôvodnil, ktoré odôvodnenie má v zmysle § 167 ods. 2 O.s.p. a § 157 ods. 2 O.s.p. všetky náležitosti a s ktorým sa odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje. V odvolaní navrhovateľ neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými, o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť, alebo ktoré by nebol uvážil. Z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než napadnutým uznesením vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Odvolací súd ustálil vecnú správnosť odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia a podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ho potvrdil. Čo sa týka ďalších písomných podaní navrhovateľa, tieto podľa obsahu s poukazom na ustanovenie § 41 ods. 2 O.s.p. obsahovali námietku zaujatosti sudcov Krajského súdu v Bratislave (podanie zo dňa 19.9. 2012). V súvislosti s touto odvolací súd navrhovateľovi oznámil dňa 9.11.2012 (oznámenie prevzal dňa 21.11.2012) v zmysle § 16 ods. 2, posledná veta O.s.p., že námietka, ktorá je súčasťou Sťažnosti zo dňa 19.9. 2012 nebude predložená na rozhodnutie Najvyššiemu súdu SR ako nadriadenému súdu, z dôvodu, že námietka zaujatosti nemá náležitosti uvedené v ustanovení § 15a ods. 3 O.s.p., keďže v nej absentuje proti ktorým konkrétnym sudcom námietka smeruje, konkrétne dôvody, pre ktoré majú byť títo sudcovia vylúčení a údaj, kedy ste sa o dôvode ich vylúčenia dozvedel. Čo sa týka ďalších podaní, tieto sú vzhľadom na svoj obsah sťažnosťami v zmysle § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktoré boli vybavované orgánmi riadenia a správy súdov a nemajú vôbec žiadny vplyv na vecnú správnosť napadnutého uznesenia. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v tomto konaní úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko tu v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. absentoval návrh na ich priznanie. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.