Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/355/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111215991 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1111215991.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa: C. B., L. H. - B. Č.. XXX, L., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova č.2, Bratislava, o náhradu škody vo výške 3.943,-€ spolu s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 10 C 78/2011-36 zo dňa 14. mája 2012 v pomere hlasov 3 : 0 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým navrhovateľ žiadal aby súd zaviazal odporcu a to Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky na zaplatenie škody vo výške 3.943,-€ s príslušenstvom. Zároveň prvostupňový súd rozhodol, že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že dokazovaním vo veci zistil, že navrhovateľ už pred rokom 1994 mal vedomosť o tom, že mu bol odcudzený prívesný vozík. Odcudzenie motorového vozíka nahlásil na polícií až dňa 3.1.1997 pričom uviedol, že prívesný vozík mu bol odcudzený dňa 20.12.1996. V roku 2000 navrhovateľ zistil, kde sa prívesný vozík nachádza. Polícií túto skutočnosť navrhovateľ nahlásil, avšak po zistení skutkového stavu políciou predmetný prívesný vozík nebol zaistený a nebol vydaný navrhovateľovi. V septembri roku 2010 bol navrhovateľ políciou vyzvaný, aby si predmetný prívesný vozík prevzal, no navrhovateľ vzhľadom na jeho opotrebovanosť vozík neprevzal. Navrhovateľ na Obvodné oddelenie PZ Ružinov východ podal dňa 3.1.1997 oznámenie o odcudzení prívesného vozíka, ktoré bolo zaevidované pod číslom konania ČPS:P-ORP-9/02-10-07 ako priestupok proti majetku podľa ustanovenia § 50 ods. 1 zák.č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Spis bol však po uplynutí skartačnej doby skartovaný. Z obsahu záznamu o odložení veci podľa § 60 ods. 3 písmena a/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov zo dňa 7.12.2010 vydaného Obvodným oddelením PZ Bratislava Ružinov - východ pod Č.p: ORP -P -855/ IIRVV-2010 vyplýva, že na základe podnetu z relácie Lampáreň TV Markíza bolo opakovane vykonané šetrenie vo veci podozrenia zo spáchania priestupku, ktorého sa mal dopustiť neznámy páchateľ tým, že v čase od 16.30 hod dňa 20.12.1996 do 14.00 hod. dňa 27.12.1996 Y. L. na X. B. Č..X odcudzil tam odstavený prívesný vozík zn. R. E. J. XXX, výrobné číslo 2393 s EVČ:XX-L.-XX, čím bola spôsobená škoda navrhovateľovi. Z obsahu záznamu vyplýva, že vykonaným objasňovaním bolo zistené, že vec nebolo možné prejednať, nakoľko od spáchania skutku uplynuli dva roky a neboli zistené žiadne ďalšie informácie ku skutku ako i iné nové porušenia zákona a vzhľadom túto skutočnosť vec bola odložená. Prvostupňový súd návrh navrhovateľa zamietol a to predovšetkým z dôvodu, že odporca, tak ako je označený navrhovateľom v konaní - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom. Zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom ako aj zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov jednoznačne upravujú, že zodpovedným subjektom za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, respektíve za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, zodpovedá štát, teda Slovenská republika, voči ktorej má návrh smerovať a zároveň navrhovateľ v konaní musí označiť správne orgán verejnej moci, ktorý Slovenskú republiku v konaní zastupuje. Obidva zákony výslovne ustanovujú štát ako účastníka občianskoprávneho vzťahu a to zákon č. 58/1969 v ustanovení § 1 ods. 1, podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Taktiež podľa ustanovenia § 18 ods. 1 cit. zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 3 ods. 1 zakotvuje, že štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Taktiež v ustanovení § 9 ods.1 zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Ministerstvá ako ústredné správne orgány majú spôsobilosť mať práva a povinnosti, sú právnickými osobami v zmysle ustanovenia §18 ods. 2 písmeno d/ Občianskeho zákonníka, avšak samostatne ako právnické osoby nie sú nositeľmi práv a povinností v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. a ani v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Prvostupňový súd mal tiež za to, že trestné stíhanie bolo začaté pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., teda za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého, ak by navrhovateľ správne zažaloval Slovenskú republiku, tak by správnym orgánom, ktorý by mohol za Slovenskú republiku konať, bolo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Ak by sa súd stotožnil aj s argumentáciou navrhovateľa, že trestné stíhanie bolo opätovne začaté 6.9.2010 a vec je potrebné posudzovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z., tak za štát by malo konať Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ale nie samostatne tak ako je označené v návrhu z dôvodov súdom uvedených vyššie. Záverom prvostupňový súd uviedol, že ak by aj navrhovateľ správne označil odporcu, súd by návrh zamietol z dôvodu, že navrhovateľom uplatnený nárok je premlčaný a odporca sa premlčania uplatneného nároku dovolal. Súd z dôvodu hospodárnosti konania zameral dokazovanie len na zistenie uplynutia lehoty, uplynutím ktorej sa nárok navrhovateľa na náhradu škody premlčal. Navrhovateľ sa domáha náhrady škody vo výške 3.943 €, ktorá predstavuje súčet sumy jedného eura za obdobie od 4.2.2000 do 23.9.2010 celkovo za obdobie 3 943 dní. Podľa vyjadrenia navrhovateľa ide o škodu, ktorá navrhovateľovi vznikla tým, že prívesný vozík nemohol používať na podnikateľskú činnosť a bol nútený si požičiavať prívesný vozík. Podľa ustanovenia § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Súd mal preukázané, že navrhovateľ sa o vzniku škody dozvedel podľa jeho vyjadrení už v roku 1994, avšak až dňa 3.1.1997 podal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa z krádeže prívesného vozíka. Navrhovateľovi lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody uplynula v roku 1997. Ak by súd považoval začiatok lehoty, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody deň podania trestného oznámenia, to je deň 3.1.1997 podľa pôvodného písomného vyjadrenia navrhovateľa, lehota na podanie žalobného návrhu navrhovateľovi uplynula dňa 3.1.2000. Navrhovateľ návrh súdu doručil až dňa 18.5.2011, to je po uplynutí premlčacej lehoty určenej zákonom č. 58/1969 Zb. O náhrade trov konania rozhodol prvostupňový súd v súlade s ustanovením §142 ods. 1 O.s.p. v zmysle zásady úspechu účastníka v konaní, avšak úspešný odporca si v konaní náhradu trov konania voči navrhovateľovi, ktorý v konaní úspech nemal, neuplatnil, nakoľko mu trovy konania v súvislosti s prejednávanou vecou nevznikli. Preto súd rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov nepriznáva. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie. Vo svojom odvolaní uviedol, že 4. 2. 2000 políciu priviedol na stopu, kde sa nachádza jeho ukradnutý osobný majetok a až po uplynutí 13 rokov 6. 9.2010 začala polícia vo veci konať a vec zabavila neoprávnenému držiteľovi. Polícia neakceptovala jeho oznámenie zo dňa 4.2.2000, v ktorom som sa domáhal svojho práva a preto podal žalobu proti nadriadenému orgánu (za políciu) Ministerstvo vnútra o náhradu škody, ktorá mi vznikla nesprávnym úradným postupom polície. Keďže nebolo možné vyčísliť škodu na majetku, žiadal som nemajetkovú ujmu tak, že za každý deň jedno euro, t.j. od 4. februára 2000 do 6. septembra 2010. Záverom uviedol, že prvostupňový súd sa nezaoberal hĺbkou prípadu a pridržiaval sa len povrchných námietok odporcu a v prípade, ak by súd bral do úvahy dôkazy, ktoré založil do spisu, dospel by k inému názoru, než bolo zamietnutie žaloby. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril. Písomným podaním doručeným prvostupňovému súdu dňa 9.7.2012, t.j. po uplynutí odvolacej lehoty, navrhovateľ podľa žiadosť o povolenie obnovy konania. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (tento rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa zistil, že v danom prípade sa navrhovateľ domáhal od odporcu náhrady škody a to náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom príslušníkov policajného zboru SR pri odcudzení prívesného vozíka B.. R. E. XXX, výrobné číslo XXXX, U.: XX-L.-XX. Túto náhradu nemajetkovej ujmy vyčíslil sumou 3.943,-€, t.j. 1,-€ za každý ušlý deň straty prívesu a to od 4.2.2000, kedy políciu priviedol na stopu ohľadne krádeže jeho vozíka do 23.9.2010, kedy bol vyzvaný, aby si ukradnutý vozík prevzal. Vzhľadom na vznik škody a prechodné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (§ 27) správne prvostupňový súd na vec aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a ako aj vyššie citovaného zákona č. 514/2003 Z.z. Rovnako správny je aj právny záver prvostupňového súdu, že odporca tak ako je označený navrhovateľom v konaní - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom. Odvolací súd len dodáva, že pasívnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého účastník je subjektom povinnosti, ktorá je predmetom konania. Zákon č. 58/1969 Zb. ako aj zákon č. 514/2003 Z.z. za subjekt zodpovedný z nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu označuje štát. Právna úprava obsiahnutá v týchto zákonoch je tak založená na princípe jediného výlučného nositeľa zodpovednosti za škodu, ktorým je štát, ktorý zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone svojej exekutívnej funkcie (§ 1 ods. 1, § 18, § 25 zákona č. 58/1969 Zb. , § 3, § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. ). Štát je teda subjektom zodpovednosti za škodu a zákon vymedzuje orgány, z činnosti ktorých pri výkone verejnej moci mohla zodpovednosť štátu vzniknúť. Štát ako zodpovedný subjekt nezodpovedá za seba ale za subjekt, ktorý škodu či nemajetkovú ujmu zapríčinil. Tým je orgán štátu, orgán spoločenskej organizácie, na ktorú sa preniesli úlohy štátneho orgánu alebo orgán verejnej moci; pretože štát zodpovedá za tieto orgány, ony sami nie sú subjektmi zodpovednostného vzťahu. Ak navrhovateľ podal návrh voči inému subjektu (Ministerstvo vnútra SR) než štátu, nemôžu byť tento subjekt nositeľom právnych povinností vyplývajúcich zo zodpovednosti za škodu vzniknutú z nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 58/1969 Zb., resp. zákona č. 514/2003 Z.z., teda nemá pasívnu legitimáciu v tomto konaní. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, keď má za to, že v danom prípade nebolo potrebné zaoberať sa ďalšími dôvodmi, ktoré by viedli k zamietnutiu návrhu v prípade ak by bol správne žalovaný pasívne legitimovaný subjekt. V odvolaní navrhovateľ neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými, o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť, alebo ktoré by nebol uvážil. Z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v tomto konaní plne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, pretože v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. absentoval návrh na ich priznanie. Záverom odvolací súd dodáva, že návrhom na obnovu konania (č.l. 44 spisu) sa odvolací súd nezaoberal nedostatku vecnej príslušnosti, keď o tomto bude v prípade, ak na ňom navrhovateľ bude trvať, rozhodnúť v zmysle § 228 a nasl. O.s.p. súd prvého stupňa. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.