Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/267/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111220770 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1111220770.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci o návrat maloletých detí V. P., M.. XX.XX.XXXX J. T. P., M.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť N. republiky a Slovenskej republiky, do krajiny obvyklého pobytu, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Partizánske, so sídlom Nám. SNP 151/6, 958 01 Partizánske, deti rodičov: otec - Q. L. Y. R., M.. XX.XX.XXXX, bytom XXXX D. R. C. Q. R. K. XXXXX Y., N., štátny občan N. D., zastúpený Futej & Partners, s.r.o., AK Radlinského 2, Bratislava, a matka - J. P., M.. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX/XX, XXX XX U., štátna občianka Slovenskej republiky, zastúpená JUDr. PaeDr. Ivan Pecník, PhD, MBA - advokát, so sídlom AK Karloveská 3154/32, Bratislava, o návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu, na odvolanie matky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15.03.2013, č.k. 1P/123/2011-669 jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom uznesení súd prvého stupňa nariadil návrat maloletých detí V. P., M.. XX.XX.XXXX J. T. P., M.. XX.XX.XXXX do krajiny ich obvyklého pobytu do N. republiky, matke J. P., M.. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX/XX, XXX XX U. nariadil, aby vrátila maloletú V. P., M.. XX.XX.XXXX J. T. P., M.. XX.XX.XXXX do N. republiky do troch dní od doručenia uznesenia s tým, že v prípade nevrátenia maloletých detí matkou na územie N. republiky podľa uvedeného výroku, je po uplynutí určenej lehoty otec maloletých detí Q. L. Y. R. maloletú V. P. J. T. P. prevziať za účelom ich vrátenia do miesta obvyklého pobytu maloletých detí na územie N. republiky. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania ( § 146 ods.1 písm. c/ O.s.p. ) a podľa ust. § 148 ods.1 O.s.p. nepriznal štátu právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. čl. 1 ods.2 Ústavy SR, čl.1, 3, 12,13, 19 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, prijatého v Haagu 25.10.1980, čl. 17 preambuly, čl.11 Nariadenia Rady /ES/ č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ust. § 2 zák.č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom a tým, že s poukazom na citované zákonné ustanovenia a vykonané dokazovanie dospel k záveru o opodstatnenosti návrhu na nariadenie návratu maloletých detí P. do krajiny ich obvyklého pobytu do N. republiky. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania preukázané, že maloleté deti V. J. T. sa narodili rodičom počas trvania ich spolužitia v spoločnej domácnosti v meste Y. a obe sú štátnymi občiankami N. aj Slovenska. V čase narodenia maloletých detí rodičia žili v spoločnej domácnosti v mestečku Y., otec maloletých detí je štátny občan N., matka má štátne občianstvo Slovenska, vo N. matka žila XX rokov a N. jazykom plynule hovorí. Matka má vyživovaciu povinnosť i k synovi B., ktorý jej bol zverený do osobnej starostlivosti, ktorého otec žije taktiež vo N.. Rodičia spoločne vykonávali opatrovnícke právo k maloletej V. J. T., matka zabezpečovala osobnú starostlivosť o deti, deti navštevovali predškolské zariadenie, matka poberala sociálne dávky vo výške XXXX euro mesačne. Otec detí pracuje ako reštauratér budov, ktorý rodinu zabezpečoval po finančnej stránke. Ani jeden z rodičov pred 27.06.2010 nepodal na príslušnom súde vo N. návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom. Matka dňa 27.06.2010 vycestovala s deťmi na Slovensko, kde rodina každoročne trávila prázdniny, avšak späť do N. sa s deťmi ( vrátane B.) viac nevrátila a rozhodla sa zostať žiť s deťmi na Slovensku. Matka bez súhlasu otca maloletých detí a bez jeho vedomia premiestnila deti na územie Slovenskej republiky, keď sa rozhodla nevrátiť v auguste 2010 späť do N.. Maloleté deti sa od augusta 2010 nepretržite doposiaľ zdržujú na území Slovenskej republiky, osobnú starostlivosť o deti vykonáva matka, ktorá býva u svojich rodičov v U. v rodičovskom dome. Maloleté deti sú zdravé, staršia V. navštevuje základnú školu a mladšia predškolské zariadenie, deti navštevujú mimoškolské aktivity, majú kladné hodnotenia od triednych učiteľov, V. dosahuje výborný prospech. Otec matke posiela na výživu detí XXX eur mesačne, o stretnutia s deťmi prejavuje po celý čas pobytu detí na území SR záujem, deti osobne navštevoval. Matka je podľa jej tvrdenia dlhodobo práceneschopná. Za nespornú skutočnosť, ktorú nespochybňovala ani matka mal súd to, že maloleté deti P. mali pred neoprávneným premiestnením obvyklý pobyt vo N.. Pokiaľ ide o posúdenie nadobudnutia opatrovníckeho práva otcom k maloletým deťom, ktoré matka spochybňovala z dôvodu, že maloletá V. sa narodila počas manželstva matky s otcom maloletého B. a maloletá T. do 300 dní od rozvodu, súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že k obom maloletým deťom otec nadobudol opatrovnícke právo zo zákona. Zároveň ustálil, že obaja rodičia svoje opatrovnícke právo riadne vykonávali, keďže žili v spoločnej domácnosti a spoločne zabezpečovali výchovu a potreby detí, otec zväčša po materiálnej stránke ako živiteľ rodiny ( keďže matka nepracovala) a matka vykonávala osobnú starostlivosť o deti, ktoré boli v útlom veku. Nadobudnutie opatrovníckeho práva p. Q. L. Y. R. k maloletej V. J. T. jednoznačne a bez pochybností preukazujú samotné rodné listy maloletých detí vystavené po ich narodení a po priznaní otcovstva p. Q. L. Y. R. k nim, príslušnými štátnymi orgánmi N., t.j. podľa platnej právnej úpravy štátu, v ktorom sa deti narodili. Po doplnení právneho výkladu nadobudnutia opatrovníckeho práva vzťahujúceho sa na prejednávaný prípad zabezpečený prostredníctvom Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže súd prvého stupňa z jeho záverov zistil, že uznanie detí p. Q. L. Y. R. podľa právnych predpisov N. zakladá jeho príbuzenský vzťah voči V. J. T., hoci sa V. narodila počas trvania prvého manželstva matky a T. v období do 300 dní po rozvode tohto manželstva. S poukazom na preukázanie nadobudnutia opatrovníckeho práva otca k deťom zo zákona ( ktoré otec aj fakticky vykonával ) dospel k záveru, že bez súhlasu otca matka nemohla rozhodnúť o mieste pobytu maloletých detí. V súvislosti s tvrdením matky o domácom násilí, ktoré malo byť na nej páchané zo strany otca maloletých detí a ktorého preukázanie by malo podľa nej znamenať nenariadenie návratu súdom v zmysle článku 13 Dohovoru súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní ( správy U.. Ľ. U. zo dňa 28.01.2011, rozhodnutia štátnej polície v Q. D. z 05.12.2011, zo Správ z psychologického vyšetrenia maloletých detí na Slovensku predložených matkou ) nemal túto skutočnosť za vierohodne preukázanú. V tejto súvislosti poukázal na to, že aj keď matka udávala nezhody s otcom detí prakticky od ich zoznámenia v roku 2004, napriek tomu s ním žila v spoločnej domácnosti až do júna 2010, pričom sa rozhodla založiť si s ním rodinu. Z vykonaného dokazovania bolo zistené, že matka osobne dňa 05.12.2010 ( teda až po opustení N. ) vypovedala na príslušnom policajnom orgáne v Q. D. a podala na otca trestné oznámenie, avšak z policajnej správy vyplýva záver, že neexistuje prijateľný dôvod pre ktorý je možné predpokladať, že k uvedeným skutkom došlo a môže sa začať trestné konanie. V rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že aj keď matka udáva nezhody s otcom detí prakticky od ich zoznámenia v roku 2004, napriek tomu s ním žila v spoločnej domácnosti až do júna 2010, pričom sa rozhodla založiť si s ním rodinu. Z vykonaného dokazovania zistil, že matka osobne dňa 05.12.2010 vypovedala na príslušnom policajnom orgáne v Q. D. a podala na otca trestné oznámenie, avšak z policajnej správy vyplýva záver, že neexistuje prijateľný dôvod pre ktorý je možné predpokladať, že k uvedeným skutkom došlo a môže sa začať trestné konanie. Súd prvého stupňa aj napriek skutočnosti, že sa maloleté deti od augusta 2010 zdržiavajú na území Slovenskej republiky neprihliadol k argumentom matky o ich súčasnej prosperite a vybudovaní sociálnych väzieb s rodinou matky na Slovensku dôvodiac tým, že tento stav vznikol v dôsledku protiprávneho konania matky, ktorá obidve maloleté deti neoprávnene zadržiava na území Slovenskej republiky, čím fakticky pozbavila výkonu opatrovníckych práv druhého rodiča. Súd prvého stupňa v konaní nevykonal dokazovanie výsluchom matkou navrhovaného svedka ( maloletého syna B. ) a nariadením znaleckého dokazovania na zistenie názoru maloletých detí a neprihliadol ani na otcom predložené čestné prehlásenia spoločných rodinných známych z ktorých vyplýva, že otec maloletých detí sa nikdy ani verbálne ani fyzicky násilne voči matke alebo deťom nesprával. Vo vzťahu k týmto navrhovaným dôkazom zaujal názor, že vzhľadom na charakter jednotlivých dôkazov a možnosť spochybnenia ich dôveryhodnosti, tieto by neviedli k objektívnemu preukázaniu konkrétnych skutočností. Nariadenie znaleckého dokazovania v prejednávanej veci by presahovalo rámec dokazovania vykonávaného v konaniach o návrat, keďže prvoradou úlohou súdu v týchto konaniach je skúmanie podmienok nariadenia návratu podľa ustanovení Dohovoru a Nariadenia Rady (ES) a nie vzťahy medzi rodičmi a deťmi, posudzovanie ich rodičovských kompetencií a už vôbec nie následky vzniknuté dôsledkom protiprávneho konania jedného z rodičov. Výsluch maloletých detí vykonaný súdom prvého stupňa podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.11.2012, č.k. 2 Cdo 234/2012-444 dňa 13.03.2013 za účasti kolízneho opatrovníka a psychologičky Referátu poradensko - psychologických služieb ÚPSVaR ako aj jeho závery súd prvého stupňa nevyhodnocoval vzhľadom na priebeh, reakcie detí, ich vek a rozumovú vyspelosť ako dôkaz nespochybniteľne právne významný pre svoje rozhodnutie vo veci samej. V tejto súvislosti uviedol, že deťmi deklarovaný ambivalentný postoj k otcovi a k ich návratu do N. vyhodnotil ako následok konania matky a jej najbližších príbuzných, s ktorými deti toho času už dlhodobo žijú v jednej domácnosti. Keďže obe maloleté deti majú od júna 2010 ( práve z rozhodnutia matky a jej rodiny) obmedzený kontakt s otcom, táto okolnosť mala a má nevyhnutne za následok narušenie citových väzieb detí s otcom, ako aj ich prirodzený rozvoj. Súd reakcie a postoje maloletých detí vyhodnotil ako následok ich odlúčenia od otca v ich útlom veku, ich vyňatie z prirodzeného prostredia, v ktorom vyrastali a tým pretrhnutie sociálnych väzieb vo N. v kombinácii s odmietavým postojom matky k osobe otca a návratu detí do N. ako krajiny ich obvyklého pobytu. Deťmi prezentované neprirodzene až kŕčovito deklarované negatívne postoje voči ich otcovi posúdil ako následok postoja a správania matky a tieto pre rozhodnutie vo veci samej nemohol vyhodnotiť za práve významné z hľadiska potreby posudzovania podmienok pre nenariadenie návratu v zmysle čl. 13 Dohovoru a čl. 11 ods. 4 Nariadenia Rady (ES). Súd prvého stupňa zo zisteného skutkového stavu síce nemal dostatočne preukázané skutočnosti o domácom násilí, ktorému mala byť matka podľa jej tvrdení v čase spolužitia zo strany otca vystavená avšak ustálil, že vzťah otca a matky je poznačený dlhodobými pretrvávajúcimi konfliktami a návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu vzhľadom na preukázanú citovú naviazanosť detí na matku a ambivalentný prístup k ich otcovi, by mohol deti vystaviť určitej duševnej ujme alebo ich inak priviesť do neznesiteľnej situácie. Na základe uvedeného skúmal preukázanie vykonaných primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany detí po ich vrátení v sprievode matky v zmysle čl. 11 ods.4 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, keďže tento právny predpis ako právo Európskej únie má prednosť pred Haagskym Dohovorom a v zmysle jeho ustanovení súd nemôže odmietnuť vrátiť dieťa podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho Dohovoru, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho vrátení. Súd prvého stupňa po vyhodnotení listinných dôkazov predložených otcom maloletých detí ( Zmluvy o prenájme nehnuteľností z 19.02.2013 uzavretej s radnicou v Y., Potvrdenia od starostu mesta Y. zo dňa 19.02.2013, Potvrdenia zástupcu starostu mesta Y. z 19.02.2013, Potvrdenia banky W. zo dňa 20.02.2013, 26.02.2013, Potvrdeniami o zakúpení leteniek pre matku a maloleté deti, faktúry P. R. SK P..D..G.. Č.. XXXXXXX ) ako aj listinných dôkazov zaobstaraných zo strany francúzskych štátnych orgánov ( Správy Riaditeľstva civilných záležitostí a ochrany štátnej pečate, kancelárie medzinárodnej spolupráce v oblasti občianskej a obchodnej Ministerstva spravodlivosti N. republiky zo dňa 08.03.2013 ) dospel k záveru, že boli preukázateľne vykonané primerané opatrenia tak zo strany otca, ako aj zo strany štátnych orgánov N. republiky v zmysle čl. 11 ods.4 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 na zabezpečenie dostatočnej ochrany detí po ich návrate. Maloleté deti prijatými a vykonanými opatreniami majú zabezpečený bezpečný návrat spolu so svojou matkou, ktorá nemá jazykovú bariéru, vo N. žila XX rokov (jej rozvodové konanie prebiehalo pred justičnými orgánmi N.), môže po návrate do N. ( krajiny Európskej únie) využiť príslušné zákonné inštitúty na zabezpečenie či už ochrany, prípadne výživy detí a jej samotnej, má možnosť opäť poberať sociálne dávky tak ako pred odchodom ( vo výške XXX euro a rodinné prídavky v sume XXX,XX euro), či zamestnať sa, spolu s maloletými deťmi majú vytvorené primerané bytové podmienky a maloleté deti majú zabezpečenú povinnú školskú dochádzku. V rozhodnutí napokon súd prvého stupňa poukázal na to, že najdôležitejšou zásadou, ktorou sa bez akejkoľvek pochybnosti riadi Dohovor a Nariadenie, je zásada rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa (preambula Dohovoru a odôvodnenie č. 12 a 13, čl. 12,15 a 23 Nariadenia, čl. 3 Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa, čl. 24 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie). Pokiaľ ide o návrat dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu je však zrejmé, že Dohovor aj Nariadenie sú založené na zásade, že najlepší záujem dieťaťa v prípade jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadržania, vyžaduje okrem jedinej výnimky spočívajúcej v určitých presne stanovených prípadoch uvedených v článkoch 13 a 20 Dohovoru (čl. 13 písm. b/ Dohovoru v spojení s článkom 11 ods. 4 Nariadenia), vždy návrat dieťaťa. Návrat dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu, neznamená nevyhnutne jeho návrat k opustenému rodičovi a jeho oddelenie od rodiča únoscu, keďže o týchto odlišných otázkach musí rozhodnúť príslušný súd do právomoci ktorého rozhodovanie o týchto otázkach prináleží, pričom zohľadní všetky emocionálne, psychologické a materiálne aspekty situácie a vo svojom rozhodnutí uprednostní najlepší záujem dieťaťa. Z uvedeného dôvodu mal za to, že je preto potrebné ustanovenia Nariadenia a Dohovoru vykladať predovšetkým z hľadiska uvedených cieľov a zásad, keďže ich základným cieľom nie je ochrana faktického ani právneho dôsledku konania unášajúceho rodiča. Proti rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie matka maloletých detí navrhujúc, aby odvolací súd vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, resp. aby návrh otca v celom rozsahu zamietol. Odvolanie odôvodnila § 205 ods. 2 písm. a/,c/,f/ O.s.p., keď konajúci súd svojim postupom odňal maloletým deťom možnosť konať pred súdom, nevykonal matkou navrhované dôkazy, ktorých vykonanie bolo nevyhnutné pre zistenie rozhodujúcich skutočností potrebných pre vydanie rozhodnutia vo veci samej a postupoval v rozpore s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadreným v uznesení sp.zn. 2 Cdo 234/2012 zo dňa 28.11.2012, hoci je týmto právnym názorom v súlade s § 226 a § 243b ods. 5 O.s.p. viazaný. Poukazujúc na § 100 ods. 3 O.s.p., čl. 13 ods. 3 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, čl. 11 ods. 2 Nariadenia rady ( ES) č. 221/2003 poukázala na to, že súdom prvého stupňa vykonaný výsluch maloletých nie je možné považovať za skutočné zisťovanie záujmu maloletých detí a ich názoru s poukazom na spôsob a podmienky, za ktorých bol výsluch vykonávaný, a to najmä spôsob jeho vedenia a vyhodnotenia. Výsluch bol vedený v nevhodnom prostredí a nevhodným spôsobom priamo v pojednávacej miestnosti Okresného súdu Bratislava I bez prítomnosti rodičov tým spôsobom, že konajúca sudkyňa a kolízny opatrovník si navzájom vstupovali do reči a kládli maloletým deťom množstvo otázok bez toho, aby poskytli dostatok priestoru maloletým deťom na odpoveď. Zaznamenaný priebeh výsluchu ( zápisnica o výsluchu) vôbec neodzrkadľuje jeho priebeh, kladené otázky a ani správanie a odpovede maloletých detí. S poukazom na uvedené žiadala v konaní vykonať znalecké dokazovanie znalcom z odboru detskej psychológie, ktoré ako jediné s prihliadnutím na vek a rozumovú vyspelosť maloletých detí môže poskytnúť pravdivý obraz o skutočnom záujme a názore maloletých detí ako aj o tom, či deti nebudú návratom vystavené vážnej psychickej ujme, na ktorú neustále upozorňuje. Súd prvého stupňa aj napriek dodatočnému výsluchu maloletých detí im svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom a neposúdil ich postavenie s poukazom na čl. 24 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie a čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Odchod maloletých detí z N. na Slovensko bol predovšetkým v ich záujme, nakoľko tam žili v prostredí, ktoré pre výchovu nebolo vhodné - boli svedkami domáceho násilia páchaného otcom na matke, o čom v konaní navrhovala vykonať dôkaz najmä výsluchom jej syna B.. Maloleté deti návrat do N. a otca odmietajú, po N. už zabúdajú a ani nechcú rozprávať. Na Slovensku žijú X roky, sú tu veľmi spokojné a šťastné, našli si svoj okruh priateľov a vyrastajú v pokojnom rodinnom prostredí obklopené láskou svojich blízkych, bez stresov a obáv. Nariadením návratu detí do N. by došlo k rozbitiu rodinných väzieb, keďže ich starší brat B. do N. odmieta ísť a chce zostať na Slovensku. Je neprípustné, aby rozhodnutie súdu takýmto spôsobom zasahovalo do rodinných pút a rodinu rozbíjalo, nakoľko ide o neprimeraný zásah do práv a rodinného života aj osôb, ktoré nie sú účastníkmi konania. Pre posúdenie celej veci komplexne nie je dôležitá len materiálna stránka zabezpečenia života maloletých detí ktorou argumentuje otec, a ktorú si osvojil aj rozhodujúci prvostupňový súd, ale najmä predovšetkým ich psychické pohodlie, absencia hrozby duševnej ujmy, vhodné sociálne prostredie a s tým spojený zdravý, harmonický vývin, pričom tieto podmienky majú deti zabezpečené len na Slovensku, v rodinnom zázemí starých rodičov a celej rodiny, v školskom prostredí, záujmových krúžkoch a aktivitách v mieste svojho terajšieho bydliska. Matka maloletých po zmene právneho zástupcu v písomnom podaní zo dňa 12.06.2013 poukázala na nesprávnu konštatáciu súdu prvého stupňa o preukázaní toho, že maloleté deti mali obvyklý pobyt vo N. a že krajinu obvyklého pobytu matka nespochybnila. Mala za to, že miesto obvyklého pobytu v daných prípadoch musí stanoviť vnútroštátny súd s prihliadnutím na všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu. S poukazom na trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu, štátnu príslušnosť si deti nespochybniteľne vytvorili rodinné a sociálne väzby na území Slovenskej republiky, nakoľko v čase ich pricestovania z N. republiky si vzhľadom na ich vek nemohli vytvárať také sociálne a rodinné väzby ako je tomu teraz, keď žijú na území Slovenskej republiky. Tým, že sa súd prvého stupňa dostatočne nezaoberal otázkou obvyklého pobytu maloletých mala zato, že odôvodnenie jeho rozhodnutia je nepreskúmateľné. Matka opakovane argumentovala, že súd prvého stupňa zamietnutím návrhu na vypracovanie znaleckého psychologického posudku zaoberajúcim sa otázkou vplyvu odlúčenia maloletých detí od matky v prípade ich návratu do N. republiky nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností v zmysle § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.. Tým, že neprihliadol na dĺžku trvania pobytu detí na Slovensku, na ich zžitie a zadaptovanie sa s prostredím v ktorom žijú a komunikujú, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.. Návratom detí do N. republiky by bolo neprípustným spôsobom zasiahnuté do základných práv detí zakotvených v Dohovore o právach dieťaťa, nakoľko by bolo porušené právo detí na zdravý duševný vývoj, lásku, porozumenie, starostlivosť a právo na prednostnú ochranu a pomoc. Súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. nakoľko neaplikoval čl. 13 Dohovoru a čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí. V doplnení odvolania ďalej poukázala na to, že súd prvého stupňa porušil základné právo maloletých na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a právo dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočuté v súdnom konaní podľa čl. ods. 1,2 Dohovoru o právach dieťaťa. Súd prvého stupňa doposiaľ vôbec nezistil názor maloletých detí prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí vo veci návratu do N.S. republiky. Zodpovednosť úradu ani súdu nemôže byť nahradená odkazom na vykonanie výsluchu, ktorý prvostupňový súd vykonal na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorých nemohol tento dôkaz vyhodnotiť vzhľadom na jeho priebeh, reakcie detí, ich vek a rozumovú vyspelosť ako dôkaz nespochybniteľne právne významný pre rozhodnutie vo veci samej. V okolnostiach danej veci je možné nevykonanie dôkazu výsluchom maloletých detí ako účastníkov konania prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, ako aj nevykonanie znaleckého dokazovania hodnotiť ako postup, ktorým bola maloletým deťom odňatá možnosť konať pred súdom a nebola im poskytnutá spravodlivá ochrana ich práv a oprávnených záujmov ako účastníkov konania. Pri rozhodovaní o návrate dieťaťa do iného zmluvného štátu Dohovoru číslo 119/2001 Z.z. musia súdy vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového stavu. To znamená, že dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat dieťaťa do miesta bydliska v inom členskom štáte musia byť zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby posúdenie ( ne) navrátenia maloletého dieťaťa nevychádzalo iba z vyjadrení a dôkazov produkovaných jedným účastníkom súdneho konania ( v tomto prípade otca maloletých detí ), ale aby aj druhej strane (maloletému dieťaťu jeho matke ) poskytol súdnu ochranu spočívajúcu vo vytvorení podmienok na uplatnenie základných práv a slobôd. Matka napokon konštatovala, že dňa 24.05.2013 podala na príslušnom Okresnom riaditeľstve Policajného zboru U. trestné oznámenie na osobu otca v trestnej veci únosu podľa § 210 ods. 1,2 písm. a/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b/ Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, kde toho času prebieha vyšetrovanie. Otec v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu matky navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne a správne v celom rozsahu potvrdiť. Vo vzťahu k vykonaniu dokazovania výsluchom maloletých detí poukázal na skutočnosť, že súd zisťoval názor maloletých detí a ich postoj k predmetu konania nielen samotným výsluchom v priestoroch budovy súdu, ale aj prostredníctvom početných správ kolízneho opatrovníka. Uvedené znamená, že nie je možné izolovať dôkazný prostriedok (vypočutie maloletých detí ) od ostatných dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané, resp. ktoré vyšli najavo. Vyhodnotenie výsluchu maloletých detí súdom prvého stupňa je správny, keďže negatívny postoj detí voči nemu nie je možné vyhodnotiť ako ich objektívny názor keďže sú značne ovplyvňované matkou a okolím, v ktorom sa zdržujú. Považuje za celkom zrejmé, že záver súdu o nevykonaní dokazovania starším synom matky je postavený na základe skutočnosti, že by išlo o svedectvo celkom jednoznačne zmanipulované výlučne v prospech matky a jej záujmov. Maloleté deti nikdy neprejavili nevôľu k samotnému N., ich životu vo N., či návratu do N., a to ani v priebehu výsluchu pred súdom ako ani v prítomnosti pracovníkov Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny U.. Návratom do N. maloletým v nijakom prípade nemôže ani len hroziť akákoľvek ujma prameniace z ich vzťahu k otcovi, nakoľko nariadenie návratu v nijakom prípade neznamená ich odtrhnutie od matky, keď toto nie je úmyslom ako súdu, tak ani jeho. Vo N. je zabezpečené všetko preto, aby matka mohla s deťmi bývať samostatne, vrátane finančnej podpory, ako aj podpory sociálnej ( vrátane psychologického poradenstva ). Materiálne zabezpečenie, ktoré pre deti a matku vo N. pripravil je prostriedkom k tomu, aby deti mohli rovnocenne tráviť čas s oboma rodičmi, teda ako s otcom, tak aj s matkou, t. j. ide o predpoklad vytvorenia úplného komfortu detí pri zachovaní vzťahu k obom rodičom. Pre maloleté deti (rovnako ako aj pre ich staršieho brata ) je ich premiestnenie do N. na návratom do rodnej krajiny, k rodnému jazyku, do prostredia v ktorom vyrastali, v ktorom mali svoje istoty a oboch svojich rodičov - teda návratom ku všetkému, o čo ich matka rodičovským únosom na Slovensko pripravila. Súd prvého stupňa postupoval v danom prípade v súlade s právnym názorom dovolacieho súdu vysloveného v priebehu konania a vyporiadal sa so všetkými skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci relevantné, pričom svoje rozhodnutie vyčerpávajúco a náležite odôvodnil. Matka v rámci svojej argumentácie len vytrháva jednotlivé úkony a dôkazy vykonané v konaní z ich celkového kontextu, resp. sa odvoláva na tvrdenia, ktoré nemajú žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní a vzhľadom na neschopnosť uniesť dôkazné bremeno vlastných tvrdení v konaní hľadá neexistujúce odvolacie dôvody. Pripustením argumentácie matky by súd prijal záver popierajúci princíp práva detí na starostlivosť oboch svojich rodičov. V konaní neboli preukázané skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o tom, že by vo N. mali mať maloleté deti horšie podmienky, naopak, po všetkých stránkach sa ukazuje návrat maloletých detí do N. ako riešenie pre ne najvhodnejšie a pritom aj proporčne najlepšie chrániace protichodné práva oboch rodičov - matka návratom maloletých deti neutrpí žiadnu ujmu na svojich práva a jeho práva otca budú reparované. Nevykonanie matkou navrhnutých dôkazov ( výsluch ďalších svedkov a znalecké dokazovanie ) mal za správne z dôvodu, že v konaní o nariadenie návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu súdy nerozhodujú o tom, ako budú upravené rodičovské práva a povinnosti k maloletým deťom ( rozhodnutie V. vo veci L..D.. C..D.. F. V. z 15.5.2012, sťažnosť č. XXXXX/XX ) a v danom prípade súd prvého stupňa vzhľadom na rešpektovanie urgentného charakteru konania o návrate dieťaťa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na posúdenie relevantných skutočností. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie matky nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu otca na nariadenie návratu maloletých detí V. J. T. P. do krajiny obvyklého pobytu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj dostatočne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 219 ods.2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi uvedenými v uznesení súdu prvého stupňa, v ktorom nariadil návrat maloletých detí V. P., M.. XX.XX.XXXX J. T. P., M.. XX.XX.XXXX do krajiny ich obvyklého pobytu do N. republiky, matke J. P., M.. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX/XX, XXX XX U. nariadil, aby vrátila maloletú V. P., M.. XX.XX.XXXX J. T. P., M.. XX.XX.XXXX do N. republiky do troch dní od doručenia uznesenia s tým, že v prípade nevrátenia maloletých detí matkou na územie N. republiky podľa uvedeného výroku, je po uplynutí určenej lehoty otec maloletých detí Q. L. Y. R. maloletú V. P. J. T. P. prevziať za účelom ich vrátenia do miesta obvyklého pobytu maloletých detí na územie N. republiky a v ktorom podrobne zodpovedal na v konaní nastolené otázky relevantného charakteru, ktoré matka čiastočne zopakovala v odvolaní podanom proti rozhodnutiu; z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody rozhodnutia odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia . Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd konštatuje, že v danej veci predmetom ktorej je nariadenie návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu, súd prvého stupňa správne postupoval v zmysle právnych predpisov záväzných pre Slovenskú republiku, vrátane Nariadenia Rady ( ES ) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a Dohovoru č. 119/2001 Z.z. o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ktoré v spojení s ustanovením čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi, čo znamená, že súdy sa nimi musia riadiť, a rozhodovať v súlade s nimi. Cieľom Dohovoru je pritom zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestené do niektorého iného štátu, alebo sú v ňom zadržiavané. Súd prvého stupňa v tomto konaní v zmysle čl. 3 Dohovoru správne zameral svoje dokazovanie na zistenie miesta obvyklého pobytu maloletých detí a existenciu opatrovníckeho práva, pričom so záverom ku ktorému dospel, sa plne stotožnil aj odvolací súd. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa je toho názoru, že krajinou obvyklého pobytu maloletých detí je N., kde sa maloleté deti narodili a kde až do 27.06.2010 žili v spoločnej domácnosti rodičov. Bez právneho významu je v tomto smere odvolacia námietka matky o dôslednom nezaoberaní sa otázkou obvyklého pobytu maloletých detí v odôvodnení písomného vyhotovenia rozhodnutia. Vychádzajúc z jeho obsahu je možné konštatovať, že ustálenie obvyklého pobytu maloletých detí súdom prvého stupňa ( N. republika ) nie je založené len na tom, že matka maloletých detí ho v priebehu konania nespochybnila, ale i na skutkových zisteniach vyplývajúcich z vykonaného dokazovania ( skutočnosti, že maloleté deti sa vo N. narodili a až do 27.06.2010 žili v spoločnej domácnosti rodičov). Podľa čl. 3 Dohovoru sa premiestnenie alebo zadržanie dieťa považuje za neoprávnené, ak bolo porušené právo starostlivosti o dieťa, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním. Premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak v dobe premiestnenia, alebo zadržania bolo toto právo skutočne vykonávané spoločne alebo samostatne, alebo by bolo takto vykonávané, keby nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Odvolací súd dospel k rovnakému záveru, že opatrovnícke práva k obom maloletým deťom vykonávali v existujúcej spoločnej domácnosti obaja rodičia, keď pri tejto úvahe vychádzal zo skutkových zistení, ku ktorým dospel po vykonanom dokazovaní prvostupňový súd. V zmysle ustanovení N.S. právneho poriadku ( t.zn. právneho poriadku štátu, na území ktorého sa obe deti narodili a mali tam obvyklý pobyt) zisteného súdom prvého stupňa prostredníctvom Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže od N. ústredného orgánu R. R. J. K. P., R. P., rodičovskú zodpovednosť k deťom vykonávajú obaja rodičia bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú zosobášení, či žijú oddelene, ak sa preukázalo ich rodičovstvo k dieťaťu do prvého roku veku dieťaťa. V danom prípade je z rodných listov maloletých detí vystavených francúzskym štátnym orgánom nepochybné, že V. P., M.. XX.XX.XXXX bola uznaná L. J. P. XX.XX.XXXX a otcom Q. L. Y. R., M.. XX.XX.XXXX dňa 08.11.2005 a T. P., M.. XX.XX.XXXX bola uznaná matkou J. P. XX.XX.XXXX a otcom Q. L. Y. R., M.. XX.XX.XXXX dňa 05.12.2006. Uvedené znamená, že obaja rodičia - matka J. P. a G. Q. L. Y. R., M.. XX.XX.XXXX sú nositeľmi rodičovskej zodpovednosti voči maloletým deťom V. J. T. P.. Pokiaľ ide o námietky matky produkované v priebehu konania týkajúce sa právneho posúdenia otcovstva k maloletým deťom vo vzťahu ku skutočnosti, že maloletá V. sa narodila matke počas trvania manželstva matky s p. R. R. a maloletá T. v čase, od ktorého od rozvodu tohto manželstva neuplynula doba 300 dní je možné uviesť len to, že podmienky rodičovskej zodpovednosti ( vrátane určenia otcovstva) k maloletým deťom nie je možné v danom prípade posudzovať podľa slovenského právneho poriadku, keďže obe maloleté nemali na území Slovenskej republiky pred 27.06.2010 svoj obvyklý pobyt a obe sa narodili na území N.. Okolnosť, že matka v priebehu konania o nariadenie návratu maloletých detí predložila aj slovenské rodné listy vydané dňa 30.03.2011 Osobitnou matrikou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, v ktorých je ako otec oboch maloletých zapísaných pod priezviskom V. R. a T. R. bývalý manžel matky p. R. R., je v tejto súvislosti bez akéhokoľvek právneho významu; z obsahu dokazovania vyplýva, že tieto rodné listy, pri ktorých matka poskytla štátnemu orgánu Slovenskej republiky nesprávne informácie, vybavovala v súvislosti s prihlásením detí k trvalému pobytu na území Slovenskej republiky. Matkou predkladané dôkazy v smere posúdenia opatrovníckeho práva aj odvolací súd posúdil ako účelové, keďže matka v rozvodovom konaní vedenom v čase po narodení V. P. na Okresnom súde v M. Č.. D.. XX/ XXXXX sama uviedla, že s manželom p. R. žijú od apríla 2004 oddelene a z manželstva sa narodilo len jedno dieťa B., M.. XX.XX.XXXX. Matka od narodenia detí až do začatia konania o nariadení ich návratu nespochybnila otcovstvo Q. L. Y. R. k maloletým deťom, dňa 05.12.2010 ho počas priebežného výsluchu pred Štátnou políciou, jednotkou F. Q. D. súvisiaceho s oznámením o domácom násilí označila za otca oboch maloletých detí a dňa 15.12.2010 podala na Okresný súd U. návrh na určenie vyživovacej povinnosti označeného otca k obom maloletým deťom. Postup Okresného súdu Bratislava I vo vzťahu k zadováženiu si stanoviska k výkladu ustanovení N. právneho poriadku týkajúcich sa rodičovskej zodpovednosti k maloletým deťom bol v súlade s ust. čl. 7 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, keď vyjadrenie sa ústredného orgánu N.Ú. R. J. K. P. R. P. je možné bez akejkoľvek pochybnosti považovať za dostačujúce i s prihliadnutím k tomu, že ním predložený výklad ustanovení o rodičovskej zodpovednosti ( čl. 312 - čl. 315 N. občianskeho zákonníka ) korešponduje i s odbornými závermi advokátky R. k úprave rodičovských práv vo N. občianskom zákonníku, ktoré v priebehu konania predložil otec maloletých. V rámci výkonu opatrovníckych práv vysťahovanie maloletých detí do inej krajiny treba považovať za podstatnú vec súvisiacu s výkonom opatrovníckych práv čo znamená, že súhlas na vysťahovanie maloletých detí na územie iného štátu musia dať obaja rodičia. V prejednávanej veci matka takýto súhlas zo strany otca nepredložila, a pokiaľ matka súhlas od otca nemala, treba súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, že jej odchodom s deťmi dňa 27.06.2010 došlo k neoprávnenému premiestneniu detí z N. na územie Slovenskej republiky. Za súhlas otca aj podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať ani matkou tvrdené vyhlásenie otca, "aby si zbalila veci a odišla". Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že dlhodobejší pobyt matky aj s deťmi Slovensku počas letných prázdnin bol aj v minulosti bežným pobytom matky a detí, počas ktorého deti udržiavali kontakt s príbuznými zo strany matky. Samotné konanie matky, ktorá napr. neodhlásila maloletého B. zo školy ktorú navštevoval a ktorá tesne pred svojim odchodom dňa 23.06.2010 požiadala N. úrady o priznanie N. štátneho občianstva, potom smeruje k oprávnenej úvahe o tom, že matka sa rozhodla zostať na Slovensku až v priebehu pobytu na Slovensko, t.zn. až po 27.06.2010. Pokiaľ ide o okolnosti udávané matkou vo vzťahu ku konaniu otca, ktorý mal matke počas neprítomnosti pobaliť veci, umiestniť ich do pivnice a vymeniť zámky na dverách rodinného domu ( otec pobalenie vecí odôvodňoval maľovaním rodinného domu počas neprítomnosti matky a detí ) a námietkam matky k nevykonaniu navrhnutého dokazovania výsluchom jej brata a bratranca, s ktorými sa v auguste 2010 vrátila do Y. pre svoje veci a veci detí je treba uviesť, že z obsahu ich čestných prehlásení doložených matkou do spisu vyplýva, že matka si okrem vecí z pivnice zobrala veci i z rodinného domu, v ktorom zotrvala asi hodinu len v prítomnosti otca detí. Keďže svedkovia by v rámci prípadnej svedeckej výpovede nemohli preukazovať iné okolnosti relevantné pre posúdenie prípadu ( keď neboli osobne prítomní v rodinnom dome a na matku čakali v osobnom motorovom vozidle, neboli pri odchode matky z N. dňa 27.06.2010), súd prvého stupňa správne v priebehu konania nepripustil návrh matky na vykonanie tohto dôkazu. Súd prvého stupňa správne posúdil aj čl. 13 písm. b/ Dohovoru ako výnimku z Dohovoru, ktorý upravuje situáciu, kedy súd nemusí nariadiť návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu matka v konaní nepreukázala, že návrat by deti vystavil fyzickej, alebo duševnej ujme, alebo by ich inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Tak ako súd prvého stupňa, tak aj odvolací súd poukazuje na to, že rodičia maloletých detí boli partnermi od roku 2004, až do návratu matky s deťmi dňa 27.06.2010 deti trvale žili vo N.Ú. v rodinnom dome otca, v mieste bydliska navštevovali predškolské zariadenia a prostredie v ktorom žili a vyrastali, považovali za svoj domov. Okolnosť existencie matkou tvrdeného domáceho násilia otca na matke nebola ani podľa názoru odvolacieho súdu preukázaná, keď matka maloletých počas viacročného spolužitia s otcom detí i napriek tomu, že vo N. žila XX rokov, plynule ovládala štátny jazyk krajiny a mala dostatok času oboznámiť sa s prípadnými možnosťami, ktorými sa mohla proti prípadnej agresivite partnera za pomoci štátnych orgánov brániť, agresívne chovanie partnera až do decembra 2010 neoznámila a pomoc nežiadala. Treba prihliadnuť i k tomu, že matka trestné oznámenie na otca v súvislosti s domácim násilím podala na Štátnej polícii , jednotke v Q. D. až pol roka po návrate na Slovensko dňa 15.12.2010 a na to, že po preverovaní bolo trestné oznámenie matky vybavené tak, že vo veci neboli zistené dôvody ani len na začatie trestného stíhania. Pokiaľ matka v priebehu doterajšieho konania vážnu ujmu maloletých detí v zmysle čl. 13 písm. b/ Dohovoru preukazovala obavou maloletých detí z otca podloženú Správami zo psychologického vyšetrenia oboch detí U.. Ľ. U., klinickým psychológom, nie je možné nezohľadniť to, že matka odbornú pomoc pre maloleté deti i napriek tvrdenému vážnemu dopadu na psychiku maloletých vyhľadala až v januári 2011, t.j. po siedmich mesiacoch od opustenia N. v čase, kedy na území N. začalo na podnet otca konanie vo veci rodičovských práv k maloletým deťom. S poukazom na povinnosť rodičov s najväčšou starostlivosťou dbať o zdravie svojich detí a o ich právo na nerušený vývoj, zohľadniac obsah čestných prehlásení rodinných známych a priateľov rodiny doložených otcom, ktorými osvedčoval svoj vzťah a chovanie k maloletým v čase trvania ich spoločnej domácnosti v Y. a nečinnosť matky pri ňou tvrdenej nutnosti odbornej pomoci pre maloleté deti až do januára 2011 nebolo možné mať tieto matkou tvrdené skutočnosti za preukázané. V danom prípade je odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že pri poskytnutí záruk predložených otcom v spolupráci s mestom Y. týkajúcich sa zabezpečenia možnosti oddeleného bývania matky a maloletých detí po ich návrate v mestskom byte, za ktorého nájom bude uhrádzať otec maloletých, prispievania otca na výživu maloletých detí, možností maloletých detí navštevovať školské zariadenia a záruk N. republiky vyplývajúcich zo Správy Riaditeľstva civilných záležitostí a ochrany štátnej pečate, kancelárie medzinárodnej spolupráce v oblasti občianskej a obchodnej Ministerstva spravodlivosti N. republiky zo dňa 08.03.2013 týkajúcich sa možností matky poberať v krajine obvyklého pobytu maloletých sociálne dávky vo výške XXX euro a rodinné prídavky vo výške XXX,XX euro, možnosti využitia výchovnej pomoci pred sudcom špecializovaným na prípady detí, možnosti využitia sociálnej pomoci prostredníctvom určenej sociálnej pracovníčky a i využitia bezplatnej psychologickej podpory pre ňu a pre deti je možné konštatovať, že vo vzťahu k maloletým deťom sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ich ochrany po návrate ( čl. 11 ods.4 Nariadenia ), pri preukázaní ktorých nie je možné odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu ( ako výsledok hodnotenia dôkazov ) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním vykonaným i nad rámec dôkazných návrhov účastníkov riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. K námietkam matky súvisiacim s hodnotením výsluchu oboch maloletých detí vypočutých súdom prvého stupňa dňa 13.03.2013 v prítomnosti kolízneho opatrovníka a psychológa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny je treba prisvedčiť úvahe súdu prvého stupňa o tom, že s prihliadnutím na deťmi neprirodzene až kŕčovito deklarované negatívne postoje voči ich otcovi prezentované nielen pred súdom, ale i v priebehu asistovaného styku prostredníctvom psychológa a sociálnych pracovníkov ÚPSVaR U. ( vyplývajúcich z listinných dôkazov - Záznamov zo stretnutí otca s maloletými ) nie je možné oboma deťmi deklarovaný ambivalentný postoj k otcovi a ich návratu do N. vyhodnotiť za právne významný z hľadiska potreby posudzovania podmienok pre nenariadenie návratu v zmysle čl. 13 Dohovoru a čl. 11 ods. 4 Nariadenia Rady ( ES). Vychádzajúc z obsahu Zápisnice o výsluchu maloletých detí zo dňa 13.3.2013 a z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je treba uviesť, že súd prvého stupňa k zhodnoteniu výsluchu maloletých pristupoval diferencovane, zvážil ich dosah najmä s ohľadom na vek, rozumovú, ale i emocionálnu vyspelosť maloletých a v spojení so zisteným skutkovým stavom ho aj správne vyhodnotil. Pokiaľ ide o námietky matky týkajúce sa spôsobu realizovaného výsluchu maloletých detí je treba uviesť, že je právom súdu posúdiť a rozhodnúť, akým spôsobom ( závisiacim od všetkých ním posúdených okolností prípadu) výsluch maloletých detí vykoná. Vo vzťahu k námietkam matky týkajúcich sa odmietnutia ňou navrhnutého dokazovania zaoberajúceho sa otázkou vplyvu odlúčenia maloletých detí od matky v prípade ich návratu do N. republiky a objasnenia prípadnej miery negatívneho dopadu nariadeného návratu do N. republiky je treba uviesť, že obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). K uvedenému je treba uviesť, že citované predpisy neustanovujú žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené a úprava týchto záležitostí sa ponecháva na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci ktorej sa návrh týka v sebe obsahuje aj právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné, a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Posúdenie návrhu účastníkov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je teda vždy vecou konajúceho súdu ( § 120 ods. 1,2 O.s.p.), a nie účastníkov konania. V súvislosti s týmto dôkazným návrhom matky, ktorého vykonanie súd prvého stupňa zamietol je treba uviesť, že tento smeruje k preukázaniu podmienok na možnú aplikáciu ust. čl. 13 písm. b/ Dohovoru, na ktoré však nie je možné prihliadať pri splnení predpokladu, že sa v konaní o nariadenie návratu preukázalo ( tak, ako v tomto konaní ) vykonanie primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany mal. dieťaťa po jeho návrate ( čl. 11 ods. 4 Nariadenia ). Vykonanie takéhoto dokazovania sa potom s prihliadnutím na ciele a účel konania o návrate dieťaťa, ktorého výsledkom má byť čo najrýchlejšie rozhodnutie, aj odvolaciemu súdu javí ako nadbytočné, nesmerujúce k preukázaniu okolností potrebných pre právne a skutkové posúdenie zisteného stavu veci. Za nedôvodné posúdil odvolací súd aj námietky matky o tom, že súd prvého stupňa porušil základné právo maloletých detí na súdnu ochranu, keď nezistil názor maloletých detí prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí vo veci návratu do N. republiky. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na právo súdu posúdiť a rozhodnúť o potrebe vykonania dokazovania jednotlivými dôkaznými prostriedkami ( viď odôvodnenie predchádzajúceho odstavca ) a ďalej poznamenáva, že konanie o návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je osobitným druhom konania, v ktorom sa súd riadi právnymi predpismi záväznými pre Slovenskú republiku - Nariadením Rady ( ES ) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a Dohovorom č. 119/2001 Z.z. o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ktoré v spojení s ust. čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi. Maloleté dieťa v konaní o nariadenie návratu nie je účastníkom tohto konania, avšak jeho záujmy pri predpokladanom strete záujmov jeho rodičov, ktorých rodičovské práva neboli obmedzené, chráni súdom ustanovený kolízny opatrovník ( orgán sociálnoprávnej ochrany a kurately detí ). V prejednávanom prípade bol obom maloletým deťom na ochranu ich práv v konaní ustanovený kolízny opatrovník Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v U., ktorý v priebehu konania vypracovával súdom žiadané podklady potrebné pre rozhodnutie, asistoval pri realizovaných stykoch otca s maloletými a ktorého zástupca sa zúčastnil i výsluchu maloletých detí pred súdom uskutočneného dňa 13.03.2013 v priestoroch budovy Okresného súdu Bratislava I. Uvedené znamená, že súd prvého stupňa zvolením formy zisťovania názoru maloletých detí postupoval jednak v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v jeho uznesení zo dňa 28.11.2012, sp.zn. 2 Cdo 234/2012, ale i v súlade so zákonnou procesnou úpravou ( § 100 ods.3 O.s.p.). K argumentácii matky uvedenej v odvolaní týkajúcej sa absencie prihliadania na najlepší záujem dieťaťa zo strany prvostupňového súdu je treba uviesť, že najdôležitejšou zásadou, ktorou sa bez akejkoľvek pochybnosti riadi Dohovor a Nariadenie, je zásada rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa (preambula Dohovoru a odôvodnenie č. 12 a 13, čl. 12,15 a 23 Nariadenia, čl. 3 Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa, čl. 24 ods.2 Charty základných práv Európskej únie). Pokiaľ ide o návrat dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu je však zrejmé, že Dohovor aj Nariadenie sú založené na zásade, že najlepší záujem dieťaťa v prípade jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadržania vyžaduje okrem jedinej výnimky spočívajúcej v určitých presne stanovených prípadoch uvedených v článkoch 13 a 20 Dohovoru (čl. 13 písm. b/ Dohovoru v spojení s článkom 11 ods. 4 Nariadenia) vždy návrat dieťaťa. K uvedenému je treba uviesť ďalej to, že návrat dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu neznamená nevyhnutne jeho návrat k opustenému rodičovi a jeho oddelenie od rodiča únoscu, keďže o týchto odlišných otázkach musí rozhodnúť príslušný súd do právomoci ktorého rozhodovanie o týchto otázkach prináleží, pričom zohľadní všetky emocionálne, psychologické a materiálne aspekty situácie a vo svojom rozhodnutí uprednostní najlepší záujem dieťaťa. Podľa názoru odvolacieho súdu je treba ustanovenia Nariadenia a Dohovoru vykladať predovšetkým z hľadiska uvedených cieľov a zásad, keď ich základným cieľom bezpochyby nie je nepriznať žiaden praktický a právny dôsledok konaniu unášajúceho rodiča. Otázku najlepšieho záujmu dieťaťa, je treba posudzovať i s prihliadnutím k tomu, že súd ( ktorý má právomoc) musí skúmať otázku opatrovníckeho práva s prihliadnutím na všetky okolnosti a prinajmenšom niektoré aspekty tohto skúmania, ako sú psychologické vyšetrenia, sociálne správy alebo prípadne priamy výsluch dieťaťa, spravidla vyžadujú prítomnosť dieťaťa. Komplikovanie a predlžovanie tohto procesu v dôsledku ponechania dieťaťa v členskom štáte, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené, nemôže byť potom v jeho záujme. V súvislosti s v odvolaní matky poukazovaním na dĺžku obdobia, počas ktorého sú maloleté deti na Slovenku , kde sa zadaptovali na nové prostredie a vytvorili si tu sociálne väzby je treba uviesť, že podľa názoru odvolacieho súdu ani táto skutočnosť nepostačuje na zabránenie návratu maloletých detí, pretože inak by ktorýkoľvek rodič, ktorý by svojvoľne uniesol alebo zadržiaval dieťa, mohol zabraňovať uskutočneniu návratu jeho odďaľovaním ( použitie rozhodnutia V. z 27.04.2010 v prípade C. F.. E., P. Č.. XXXX/XXXX). S poukazom na uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p., v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p.. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.