Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/37/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111235700 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1111235700.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v právnej veci maloletej C. O., H.. XX.XX.XXXX, štátnej občianky Slovenskej republiky, zastúpenej kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Lučenec, so sídlom Petöfiho 39, 984 01 Lučenec, dieťa rodičov: otca - B. O., H.. XX.XX.XXXX, bytom K. O. XX/B, XXX XX B., Š., štátny občan Slovenskej republiky, zastúpeného JUDr. Jozefom Herbulákom, advokátom, so sídlom Brnianska 1K, 911 05 Trenčín, a matky - G. F., H.. XX.XX.XXXX, bytom Š.V. XXX, XXX XX D., štátna občianka Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. Petrou Rumanovou, advokátkou, AK, so sídlom Zámocká 5, 811 01 Bratislava, o návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, na odvolanie matky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 17.12.2012, č.k. 1P/20/2011-363, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom uznesení súd prvého stupňa : - nariadil návrat maloletej C. O.vej, nar. XX.XX.XXXX do krajiny jej obvyklého pobytu do Š., - nariadil matke G. F., aby vrátila maloletú C. O. do Š., do 10 dní od doručenia uznesenia, - deklaroval, že v prípade ak matka maloleté dieťa v súlade s predchádzajúcim výrokom na územie Š. nevráti, je otec B. O. oprávnený po uplynutí tejto lehoty maloletú C. O. prevziať za účelom ich vrátenia do miesta obvyklého pobytu maloletej na územie Š., - zaviazal otca maloletej matke a maloletej zabezpečiť leteckú prepravu do Š. a po návrate maloletej do Š. ubytovanie v prenajatom byte na adrese F.. R. XXB N. B., prispievať na výživu maloletej a matky sumou XXXX K. mesačne k rukám matky formou vyplatenia jednorázovej čiastky XXXXX K. zloženej do notárskej úschovy, materskú školu a zdravotnú starostlivosť pre maloletú , a to až do právoplatného rozhodnutia o úprave výkonu rodičovských práv a povinností pred príslušnými justičnými orgánmi vo Š., - deklaroval, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. čl. 1 ods.2 Ústavy SR, čl.1, 3, 12,13, 19 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, prijatého v Haagu 25.10.1980, čl. 17 preambuly, čl.11 Nariadenia Rady /ES/ č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ust. § 2 zák.č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom a tým, že s poukazom na citované zákonné ustanovenia a vykonané dokazovanie dospel k záveru o opodstatnenosti návrhu na nariadenie návratu maloletej C. O., nar. XX.XX.XXXX do krajiny jej obvyklého pobytu do Š.. Súd mal preukázané, že maloletá ( ktorá je štátnou občiankou Slovenskej republiky ) sa narodila na Slovensku rodičom ( obaja sú štátnymi príslušníkmi Slovenskej republiky ), ktorí neuzavreli manželstvo. Krátko po narodení maloletej sa matka rozhodla vrátiť k otcovi maloletej do Švédska žijúcemu a pracujúcemu tam od roku 2007, rodičia spoločne vykonávali opatrovnícke právo k maloletej C., maloletá navštevovala predškolské zariadenie, matka vo Š. poberala sociálne dávky, navštevovala jazykový kurz a hľadala si prácu. Ani jeden z rodičov pred 24.08.2011 nepodal na príslušnom súde vo Švédsku návrh na úpravu práv a povinnosti k maloletému dieťaťu. Matka dňa 24.08.2011 bez súhlasu otca maloletej a bez jeho vedomia premiestnila maloleté dieťa na územie Slovenskej republiky. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za nesporné, že maloletá C. mala obvyklý pobyt v Š., založený rozhodnutím tak otca ako aj matky presťahovať sa do Švédska dňa 18.01.2010, žiť vo Š. ako rodina a v spoločnej domácnosti vychovávať maloleté dieťa. Pri posúdení výkonu opatrovníckeho práva otcom maloletej, ktorého výkon matka namietala z dôvodu, že celodennú osobnú starostlivosť o dieťa zabezpečovala iba ona dospel k záveru, že v danom prípade obaja rodičia ( teda aj otec ) svoje opatrovnícke právo riadne vykonával, keďže rodičia žili v spoločnej domácnosti a spoločne zabezpečovali výchovu a potreby dieťaťa, otec zväčša po materiálnej stránke ako živiteľ rodiny a matka osobnou starostlivosťou o maloletú v poobedňajších hodinách potom, ako dieťa vyzdvihla z predškolského zariadenia. V danom prípade mal ďalej za nesporné, že otec nadobudol opatrovnícke právo zo zákona, vykonával ho, pričom bez jeho súhlasu matka nemohla rozhodnúť o mieste pobytu maloletého dieťaťa. V súvislosti s preskúmavaním, či skutočne došlo k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa matkou dňa 24.08.2011 zo Š. na územie Slovenskej republiky z výsluchov rodičov zistil, že k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa matkou v zmysle Dohovoru skutočne došlo, keďže matka v čase odchodu s maloletým dieťaťom na Slovensko odišla v neprítomnosti otca a bez jeho súhlasu. Otec matke súhlas s vysťahovaním maloletej C. na Slovensko nedal, o plánovaní jej odchodu nevedel a s neoprávneným premiestnením dieťaťa sa po ich odchode nezmieril. Po odchode zisťoval, kde sa matka s maloletou nachádza, následne podnikol príslušné právne kroky k zabezpečeniu návratu dieťaťa, kontaktoval príslušné orgány a 17.10.2011 podal návrh na nariadenie návratu na súd. Prvostupňový súd sa v konaní zaoberal závažnými skutočnosťami, a to domácim násilím, ktoré malo byť podľa tvrdenia matky na nej páchané zo strany otca maloletej a ktorého preukázanie by malo znamenať nenariadenie návratu súdom v zmysle článku 13 Dohovoru. Z predložených dôkazov zo strany matky zistil, že matka dňa 12.04.2011 vyhľadala pomoc psychologičky v B., G. H.. Vychádzajúc z obsahu správy psychologičky konštatoval, že matka vyhľadala odbornú pomoc vo Švédsku, kedy uvádzala celý rad príznakov depresie, vzťah s partnerom popisovala ako nie dobrý, uviedla, že spia v oddelených izbách a hádajú sa. Z obsahu správy ďalej vyplynulo, že kontakt s matkou sa týkal prevažne maloletej C., matke bola odporučená liečba depresie u lekára v zdravotnom stredisku, na naplánovanú návštevu dňa 24.05.2011 sa už matka nedostavila - zo správy však nevyplynul žiaden údaj o domácom násilí. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti konštatoval, že matka doposiaľ nepredložila žiaden dôkaz o existencii protiprávneho konania páchaného zo strany otca na matke alebo maloletej. Uviedol, že z lekárskej správy psychologičky G. H. je možné ustáliť, že u matky sa jedná o depresiu, ktorou podľa jej udania trpela ešte v čase tehotenstva ( teda v čase keď sa nachádzala v prevažnej miere na Slovensku) - takýto zdravotný stav matky potvrdzuje aj lekárska správa od Z.. N. H. z 23.01.2012. Skutočnosti o domácom násilí ( ktoré otec popieral) nemal za preukázané, pretože zdravotný stav matky ( depresie a úzkosti) boli zaznamenané už v čase tehotenstva a nemožno ustáliť že príčinou ich vzniku bolo spolužitie s otcom maloletej vo Š. v spoločnej domácnosti od 18.1.2010 do 24.8.2011. Mal za to, že existenciu domáceho násilia, ktoré malo byť príčinou úteku matky zo Švédska nemožno v tomto konaní preukazovať trestným rozkazom Okresného súdu v Lučenci 0T 6/2006-36 z 24.03.2006, ktorým bol otec maloletej odsúdený pre napadnutie svojej bývalej manželky ( podľa výpisu z registra trestov otca došlo k zahladeniu tohto trestu). Z takto zisteného skutkového stavu nemal súd prvého stupňa dostatočne preukázané skutočnosti o domácom násilí, ktorému mala byť matka v čase spolužitia s otcom dieťaťa vystavená, avšak pri úvahe, že existenciu domáceho násilia nemožno vylúčiť, skúmal preukázanie vykonania primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany maloletej C. po jej vrátení v zmysle čl. 11 ods.4 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností ( ktoré ako právo Európskej únie má prednosť pred Haagskym Dohovorom ) pri preukázaní ktorých nemožno odmietnuť vrátiť dieťa do krajiny obvyklého pobytu podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho Dohovoru. V prejednávanom prípade mal po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania preukázané, že boli vykonané primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany maloletej po jej vrátení zo strany otca, ktorý v konaní preukázal uzavretie zmluvy o prenájme bytu pre matku a maloletú na adrese F.. R. XXB N. B. ( potvrdením o platení nájomného vo výške XXXX K.), jeho záväzok za prenájom uvedeného bytu platiť do budúcna a zároveň prispievať na výživu dieťaťa a matky sumou XXXX K. mesačne, zloženie finančnej čiastky XXXXX K. za obdobie 12 mesiacov do notárskej úschovy Notárskeho úradu A.. M. B.X., so sídlom Brnianska 1 Trenčín s tým, že matke bude táto suma vyplatená jednorázovo ( v prípade nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu o návrate maloletej), otec sa ďalej písomne zaviazal na zabezpečenie leteniek pre matku a maloletú za účelom ich príchodu do Švédska a napokon sa zaviazal zabezpečiť pre maloletú predškolské zariadenie a zdravotnú starostlivosť. Primerané opatrenia zabezpečené zo strany otca mal súd prvého stupňa preukázané aj zo správy švédskych orgánov o šetrení sociálnej situácie otca maloletej zo dňa 18.10.2012, ktorá bola súdu doručená prostredníctvom Centra pre medzinárodno - právnu ochranu detí a mládeže - zo správy vyplýva, že šetrenie bolo vykonané pohovorom s otcom maloletej, so zamestnávateľom otca a jeho prenajímateľom a boli skontrolované záznamy v sociálnom registri bez údaja o prípadnom zázname otca v sociálnom registri, kde sú evidované osoby, ktoré prišli do kontaktu so sociálnym úradom ohľadne rodinných záležitostí. Zo správy ďalej vyplynulo, že otec maloletej býva v dvojizbovom byte s kuchyňou v meste B., k dispozícii má ešte jednoizbový byt s kuchyňou určený pre dcéru C. a jej matku, oba byty sú moderné a spĺňajú vysoký štandard. Prenajímateľ potvrdil, že otec má oba tieto byty v držbe , pričom si vždy plnil svoje povinnosti a je poriadny nájomník. Otec maloletej pracuje ako maliar vo firme U. &. L., majiteľ firmy potvrdil, že otec je vo firme zamestnaný od roku 2007, je riadny a cenný zamestnanec. Súd prvého stupňa v rozhodnutí poukázal na zásadu rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa , ktorou sa bez akejkoľvek pochybnosti riadi Dohovor a Nariadenie (preambula Dohovoru, odôvodnenie č. 12 a 13, čl. 12,15 a 23 Nariadenia, čl. 3 Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa, čl. 24 ods.2 Charty základných práv Európskej únie). Pokiaľ ide o návrat dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu Dohovor aj Nariadenie sú založené na zásade, že najlepší záujem dieťaťa v prípade jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadržania vyžaduje okrem jedinej výnimky spočívajúcej v určitých presne stanovených prípadoch uvedených v článkoch 13 a 20 Dohovoru (čl. 13 písm. b) Dohovoru v spojení s článkom 11 ods. 4 Nariadenia) vždy návrat dieťaťa. Konštatoval, že návrat dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu neznamená nevyhnutne jeho návrat k opustenému rodičovi a oddelenie od rodiča únoscu, keďže o týchto odlišných otázkach musí rozhodnúť príslušný súd do právomoci ktorého rozhodovanie o týchto otázkach prináleží. Súd prvého stupňa napokon v rozhodnutí konštatoval, že nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by návrhu otca nemohol vyhovieť, aby tak zabezpečil pôvodný stav pred neoprávneným premiestnením dieťaťa matkou dňa 24.08.2011. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p.. Proti uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie matka maloletej navrhujúc, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Matka uviedla, že rozhodovacia prax Okresného súdu Bratislava I mechanicky aplikuje ustanovenia Haagskeho dohovoru bez toho, aby zohľadnil špecifiká daného prípadu a najmä dôsledky rozhodnutia pre účastníkov konania. V tomto prípade nezohľadňuje nezanedbateľnú a mimoriadne nevýhodnú situáciu matky maloletej, ktorá je štátnou občiankou Slovenskej republiky, neovláda štátny Š. jazyk, nemá vo Š. žiadne zázemie okrem otca maloletej, ktorý býva podľa obsahu napadnutého rozhodnutia na inej adrese a ktorý ju počas pobytu vo Š. psychicky a fyzicky týral. Rozhodovacia prax súdu skôr skĺzava do pozície vykonávateľa ustanovení Haagskeho dohovoru a obmedzuje sa len na skúmanie základných skutkových okolností prípadu, t. j. zistenie obvyklého pobytu dieťaťa ako i dočasnosť tohto pobytu na území Slovenskej republiky. Za normálnych okolností nemožno očakávať, že matka nechá odísť samé trojročné dieťa do cudziny ( i keď s otcom ) keď je zvyknuté a naviazané na matku. Práca, pre ktorú chce otec zostať vo Š. nie je až taká výhodná ako deklaruje otec, čo potvrdzuje i fakt, že na svoje dve maloleté deti z prvého manželstva žijúce na Slovensku prispieva sumou spolu XX euro mesačne a stretáva sa s nimi trikrát ročne. Matka ďalej uviedla, že nikdy nemala záujem ani nechcela natrvalo zostať vo Š. , iba sa podvolila otcovi dieťaťa, že tam s ním chvíľu pobudnú, kým je maloletá ešte malá na dochádzku do materskej školy. V prípade jej návratu do Š. sa bude otec domáhať úpravy výkonu rodičovských práv tak, aby dieťa mohlo byť v starostlivosti matky počas týždňa a počas víkendov u neho. Logicky z toho vyplýva, že počas týždňa bude dieťa s matkou, ktorá si v tom čase má hľadať p, vytvárať sociálne väzby a učiť sa jazyk. Pokiaľ ide o záväzok otca prispievať na výživu maloletej a matky sumou XXXX K. mesačne ( po prepočte cca XXX, XX euro ), táto suma je absolútne nedostatočná. Matka namietla nedostatočnú odôvodnenosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, z ktorého nie je zrejmé, na základe akých úvah súd dospel k záveru o dôvodnosti návrhu otca. Súd neúplne zistil skutkový stav, hoci ide o takú závažnú okolnosť, ktorú mal v zmysle § 120 ods. 1 posledná veta O.s.p. zisťovať iniciatívne sám. Napadnuté rozhodnutie je aj vecne nesprávne, keďže súd prvého stupňa si nevyžiadal od otca maloletej žiadne ďalšie potvrdenia o jeho majetkových pomeroch a uspokojil sa iba so zloženou čiastkou vo výške XXXXX K. ( X.XXX,XX euro na rok ), ktorú považoval za primerané opatrenie na zabezpečenie ochrany maloletej. Je vysoký predpoklad, že otec sa po vyplatení tejto čiastky nijako inak nebude podieľať na výžive maloletej a tak ich vystaví nebezpečenstvu chudoby. Matka v súvislosti s rozhodnutím NS SR sp.zn. 4 MCdo 9/2011 poukázala na to, že v tomto prípade určite zaváži skutočnosť, že dieťa žije už vyše roka a pol na území Slovenskej republiky. Súdu prvého stupňa napokon vytkla, že vo svojom meritórnom rozhodnutí nerozhodol o priznaní odmeny ex offo ustanovenému advokátovi čo znamená, že v uznesení absentuje výrok, ktorý malo napadnuté uznesenie obsahovať. Otec v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu matky navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie podľa ust. § 219 ods.1 O.s.p potvrdil. Mal za to, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a vec po právnej stránke správne posúdil. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že krajinou obvyklého pobytu maloletej C. bolo v čase neoprávneného premiestnenia Š., rovnako nebolo sporné, že v čase premiestnenia spoločne k dieťaťu vykonávali opatrovnícke právo obaja rodičia, ktorí žili v spoločnej domácnosti - matka sa vo väčšej miere osobne starala o dieťa a otec zabezpečoval rodinu po finančnej stránke. Maloletá navštevovala vo Š. obvodného pediatra a denne dochádzala do materskej školy. Z dôkazov produkovaných účastníkmi konania súd prvého stupňa správne ustálil, že krajinou obvyklého pobytu dieťaťa je Š.. V prípade nariadenia návratu nehrozí nebezpečenstvo fyzickej alebo duševnej ujmy alebo inej neznesiteľnej situácie tak, ako má na mysli čl. 13 písm. b/ Dohovoru. V konaní nebol produkovaný žiadny dôkaz, ktorý by existenciu takéhoto nebezpečenstva preukázal. Otec poukázal na to, že v priebehu konania sa dobrovoľne rozhodol zaviazať sa k realizácii primeraných opatrení spočívajúcich v zabezpečení materiálnych podmienok návratu dieťaťa, ktorých realizáciou sa docieli návrat dieťaťa spoločne s matkou do Š. na jeho náklady. Pre matku s dieťaťom zabezpečil v meste B. bývanie v prenajatom jednoizbovom byte, za ktoré platí od júna 2012 nájomné a bude tak robiť až do právoplatnosti rozhodnutia švédskeho súdu o úprave práv a povinností k dieťaťu. Ďalej sa zaviazal prispievať na výživu maloletej C. sumou XXXX K. mesačne s tým, že výživné na obdobie dvanástich mesiacov zložil do notárskej úschovy, z ktorej bude výživné uvoľnené na účet matky v prípade, ak rozhodnutie súdu o nariadení návratu nadobudne právoplatnosť. Pre maloletú C. vo Š. zabezpečil návštevu materskej školy a zdravotné poistenie. Nesúhlasil s námietkou matky o mechanickej aplikácii ustanovenia Haagskeho dohovoru bez zohľadnenia špecifík daného prípadu s poukazom na skutočnosť, že sú známe prípady, kedy súd návrh na nariadenie návratu dieťaťa zamietol. V predmetnej veci bolo vykonané pomerne rozsiahle dokazovanie a neboli zistené relevantné dôvody brániace návratu maloletej C. do Š. tak, ako má na mysli matkou citované rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 MCdo/9/2011. Súd prvého stupňa vykonal potrebné dokazovanie a dostatočne zisťoval dôvody návratu maloletého dieťaťa, ako aj jeho skutočný postoj k súčasnému pobytu dcéry. Na návrate maloletej dcéry do Š. má úprimný záujem, medzi nimi je vytvorený veľmi dobrý vzťah, ktorý sa však matka pokúša narušiť bránením ich vzájomnému stretávaniu sa počas jeho pobytu na Slovensku a bránením sa telefonickému kontaktu. Argumentácia matky o tom, že dieťa od únosu už žije na Slovensku 17 mesiacov nemôže privodiť rozhodnutie súdu v jej prospech - bola to práve matka, ktorá hrubým porušením spoločne vykonávaného opatrovníckeho práva premiestnila dieťa bez jeho súhlasu zo Š. na Slovensko. Tvrdenia matky o tom, že nikdy nechcela natrvalo žiť vo Š. sú účelové a boli vykonaným dokazovaním jednoznačne vyvrátené. K nesúhlasnému stanovisku matky k navrhnutému modelu starostlivosti o dieťa vo Š.É. uviedol, že úprava rodičovských práv a povinností po návrate dieťaťa do Š. nie je predmetom tohto konania, a táto otázka naviac patrí výlučne do právomoci švédskych súdov. Keďže pre maloletú C. je zabezpečená každodenná dochádzka do materskej školy, matka bude mať dostatočný priestor na návštevu jazykového kurzu, pripadne na dochádzku do práce tak, ako sa to realizuje v iných rodinách. Nedôvodnú mal i námietku o nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia, keď sama matka v odvolaní nekonkretizovala, v čom táto nepreskúmateľnosť spočíva. Matka v súvislosti s námietkou o povinnosti súdu vykonať výnimočne i z vlastnej iniciatívy dokazovanie podľa § 120 ods. 1 posledná veta O.s.p. nešpecifikovala a neuviedla, akú konkrétnu okolnosť mal súd prvého stupňa z vlastnej iniciatívy skúmať . Kolízny opatrovník maloletého dieťaťa sa k odvolaniu matky písomne nevyjadril. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p., vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s verejným vyhlásením uznesenia podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné. V danej veci predmetom ktorej je nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, súd prvého stupňa správne postupoval v zmysle právnych predpisov záväzných pre Slovenskú republiku, vrátane Nariadenia Rady ( ES ) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a Dohovoru č. 119/2001 Z.z. o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ktoré v spojení s ustanovením čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi, čo znamená, že súdy sa nimi musia riadiť, a rozhodovať v súlade s nimi. Cieľom Dohovoru je pritom zabezpečiť okamžitý návrat dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestené do niektorého iného štátu, alebo je v ňom zadržiavané. Haagský Dohovor stavia medzi svoje popredné ciele obnovenie status quo prostredníctvom okamžitého návratu dieťaťa, sleduje snahu obnoviť situáciu zmenenú jednostranne jedným z rodičov, ktorý neoprávnene zadržiava dieťa v inej krajine, aby meritórne rozhodnutie o opatrovníckom práve vydali orgány štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt predtým ako bolo premiestnené. Dohovor sa nesnaží riešiť problém rozhodovania o tom, kto má opatrovnícke práva k dieťaťu, pretože spor vo veci samej, t.j. o opatrovníckom práve , sa má uskutočniť pred príslušnými orgánmi štátu, kde malo dieťa svoj obvyklý pobyt predtým, ako bolo premiestené. Cieľom Dohovoru je obnoviť pôvodný stav, v žiadnom prípade nie určovať a meniť pomery rodičov k dieťaťu. Akonáhle sa dieťa navráti do miesta obvyklého pobytu, je daný priestor pre rozhodovanie o úprave pomerov k dieťaťu, prípadne o zmene pomerov. Tento pôvodný stav sa stáva východiskom pre ďalšiu rozhodovaciu činnosť súdu v prípade, že rodičia nie sú schopní a ochotní sa dohodnúť a obaja rodičia tak majú rovnaké možnosti. S poukazom na uvedené súd prvého stupňa v konaní nemohol opomenúť zmysel a cieľ Dohovoru, a v tomto kontexte v zmysle čl. 3 správne zameral svoje dokazovanie na zistenie miesta obvyklého pobytu maloletej C. O., H.. XX.X.XXXX a existenciu opatrovníckeho práva, pričom so závermi ku ktorým dospel, sa plne stotožnil aj odvolací súd. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa je toho názoru, že krajinou obvyklého pobytu maloletej C. je Š., kde maloletá žila od 08.01.2010 do 24.08.2011 v spoločnej domácnosti rodičov. Podľa čl. 3 Dohovoru sa premiestnenie alebo zadržanie dieťa považuje za neoprávnené, ak bolo porušené právo starostlivosti o dieťa, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním. Premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak v dobe premiestnenia, alebo zadržania bolo toto právo skutočne vykonávané spoločne alebo samostatne, alebo by bolo takto vykonávané, keby nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Odvolací súd dospel k rovnakému záveru, že opatrovnícke právo k maloletej vykonávali v existujúcej spoločnej domácnosti obaja rodičia, keď pri tejto úvahe vychádzal zo skutkových zistení, ku ktorým dospel po vykonanom dokazovaní prvostupňový súd ( táto okolnosť naviac nebola v odvolaní matkou namietaná ). V súvislosti s námietkami matky o tom, že nemala vo Š. v úmysle natrvalo zostať treba uviesť, že tieto jej tvrdenia nekorešpondujú zo skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvého stupňa. Prihliadajúc k tomu, že matka žila v spoločnej domácnosti vo Š. s otcom maloletej od augusta 2008 ( s výnimkou časti svojho tehotenstva a pôrodu v období od marca 2009 do 8.1.2010, kedy zabezpečovala kúpu bytu otca, v ktorom spoločne s dcérou až do odchodu do Š. žili ) do 24.08.2011, na Slovensku sa odhlásila zo zdravotného poistenia, seba i dcéru poistila vo Š., poberala tam na seba a maloletú rodičovský príspevok a prídavky na dieťa, vo Š. navštevovala jazykový kurz za účelom jej prípravy na výkon zamestnania, je možné bez akýchkoľvek pochybností konštatovať, že z označeného konania matky jednoznačne vyplýva jej úmysel sa natrvalo usadiť a žiť vo Š.. V rámci výkonu opatrovníckych práv vysťahovanie maloletého dieťaťa do inej krajiny treba považovať za podstatnú vec súvisiacu s výkonom opatrovníckych práv čo znamená, že súhlas na vysťahovanie maloletého dieťaťa na územie iného štátu musia dať obaja rodičia. V prejednávanej veci matka takýto súhlas zo strany otca nepredložila, a pokiaľ matka súhlas od otca nemala, treba súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, že jej odchodom s maloletou C. dňa 24.08.2011 došlo k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa zo Švédska na územie Slovenskej republiky. Súd prvého stupňa správne posúdil aj čl. 13 písm. b/ Dohovoru ako výnimku z Dohovoru, ktorý upravuje situáciu, kedy súd nemusí nariadiť návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu matka v konaní nepreukázala, že návrat by maloletú C. vystavil fyzickej, alebo duševnej ujme, alebo by ju inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Okolnosť existencie matkou tvrdeného domáceho násilia otca na matke nebola ani podľa názoru odvolacieho súdu preukázaná, keď matka maloletej počas viacročného spolužitia s otcom dieťaťa agresívne chovanie svojho partnera neoznámila a tento fakt neuviedla ani v apríli 2011, kedy v meste B. navštívila psychologičku G. H.. Je treba sa stotožniť i so závermi súdu prvého stupňa v tom, že zdravotný stav matky ( depresie a úzkosti) boli zaznamenané už v čase tehotenstva a nemožno jednoznačne ustáliť že príčinou ich vzniku bolo spolužitie rodičov maloletej vo Švédsku v spoločnej domácnosti od 18.01.2010 do 24.08.2011. Odvolací súd pre doplnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa poukazuje na zmysel a cieľ ako Dohovoru, tak aj Nariadenia, ktoré sú založené na zásade, že najlepší záujem dieťaťa v prípade jeho neoprávneného premiestenia, alebo zadržania vyžaduje ( okrem výnimky spočívajúcej v určitých presne stanovených prípadoch vyjadrených v čl. 13 Dohovoru ) vždy návrat dieťaťa. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že návrat dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu neznamená nevyhnutne jeho návrat k opustenému rodičovi, v danej veci otcovi, a jeho oddelenie od rodiča únoscu, v danej veci matky, keďže o týchto odlišných otázkach musí rozhodnúť príslušný súd, do právomoci ktorého rozhodovanie o týchto otázkach prináleží, pričom zohľadní všetky emocionálne, psychologické a materiálne aspekty situácie, a vo svojom rozhodnutí uprednostní najlepší záujem dieťaťa. V danom prípade je odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že pri poskytnutí záruk predložených otcom týkajúcich sa zabezpečenia možnosti oddeleného bývania matky a maloletej po ich návrate v prenajatom byte na adrese F.. R. XXB N. B., jeho záväzku prispievať na výživu maloletej a matky sumou XXXX K. mesačne k rukám matky formou vyplatenia jednorázovej čiastky XXXXX K. zloženej do notárskej úschovy, zabezpečenia materskej školy a zdravotnej starostlivosti pre maloletú až do právoplatného rozhodnutia o úprave výkonu rodičovských práv a povinností pred príslušnými justičnými orgánmi vo Švédsku, ako aj pri prihliadnutí na správu švédskych orgánov o šetrení sociálnej situácie otca ( správa zo dňa 18.10.2012) je možné konštatovať, že vo vzťahu k maloletej Bianke sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie jej ochrany po návrate ( čl. 11 ods.4 Nariadenia ), pri preukázaní ktorých nie je možné odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru. Pokiaľ ide o námietky matky vo vzťahu k nedostatočnej výške mesačného príspevku otca vo výške XXXX K. je treba uviesť, že nie je účelom tohto konania , a ani v právomoci súdu konajúceho o návrhu otca na nariadenie návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, rozhodovať a posudzovať „ primeranosť „ dobrovoľného príspevku otca na maloletú. Je treba uviesť, že vo Švédsku ( krajine s vybudovaným sociálnym systémom ) má matka možnosť svoje a dcérine potreby zabezpečiť jednak prostredníctvom orgánov sociálneho zabezpečenia, ako aj za pomoci justičných orgánov. Vo vzťahu k matkou namietanej nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd ako prvoradé poznamenáva, že v rozhodnutí súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú podľa jeho názoru pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). V danom prípade prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho uznesenia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd má za to, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods.2 O.s.p.). Pokiaľ matka v odvolaní namieta, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav tým, že „ tak závažnú okolnosť mal iniciatívne zisťovať sám „ je treba uviesť, že odvolací súd v tomto smere nezistil žiadne pochybenia. Z obsahu spisu vyplýva , že súd prvého stupňa si v konaní zaobstaral a vyhodnotil dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci ( § 120 ods.2 O.s.p.) a akceptoval i vykonanie dôkazov navrhnutých v priebehu konania účastníkmi, ktorí pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania v priebehu pojednávania nariadeného na deň 07.12.2012 do zápisnice uviedli, že nemajú iné návrhy na doplnenie dokazovania. Z obsahu odvolania matky nie je možné naviac vyvodiť, konkrétne ktorú závažnú okolnosť mal súd prvého stupňa iniciatívne zisťovať sám , keďže matka ju v odvolaní riadne neoznačila. S poukazom na uvedené, keďže matka v odvolaní neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali vplyv na zmenu právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa, stotožniac sa i s rozhodnutím o náhrade trov konania ( pri analogickom použití § 146 ods.1 písm. a/ O.s.p. s prihliadnutím k tomu, že konanie sa týka maloletého dieťaťa ) odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, pričom podľa ods. 2 citovaného ustanovenia poukazuje na správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p., v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p.. Odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvého stupňa, že v posudzovanom prípade je nutné rozhodnúť o náhrade hotových výdavkov a odmene právnej zástupkyne ustanovenej matke za zástupcu z radov advokátov uznesením zo dňa 16.11.2011, č.k. 1P/201/2011-65, a to vrátane nákladov odvolacieho konania . V tejto súvislosti upriamuje jeho pozornosť na ust. § 372t O.s.p ( prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01.01.2012 ) v spojení s § 30, § 140 ods.2 O.s.p. v znení účinnom do 31.12.2011. Poučenie: P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.