Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6CoPr/4/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111240730 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1111240730.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a JUDr. Martina Murgaša v právnej veci navrhovateľa : C.. U. V., V. V., X. XXX/X, proti odporkyni : ČEZ Slovensko, s.r.o., IČO: 36797352, so sídlom Bratislava, Gorkého č. 3, zastúpený Spoločnosťou Šiška & Partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave Palisády 33, prostredníctvom konajúceho JUDr. Karola Šišku, advokáta, v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a náhrady mzdy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave, zo dňa 14. januára 2013, č.k. 25 CPr 2/2011-95, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 14. januára 2013, č.k. 25 CPr 2/2011-95 p o t v r d z u j e . Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 119,04 € k rukám právneho zástupcu odporcu, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, ako aj náhrady mzdy za odvody od 7.10.2011 až do právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Súd prvého stupňa po vykonaní dokazovania výsluchom účastníkov, výsluchom svedkov a oboznámením sa s písomnými listinnými dôkazmi predloženými v priebehu prvostupňového konania mal za preukázané, že z formálneho hľadiska výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 15.7.2011 daná navrhovateľovi zo strany odporcu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce spĺňala požiadavku písomnej formy a bol v nej jasne a zrozumiteľne vymedzený aj jej dôvod - zrušenie pracovného miesta manažér nepriameho predaja, ktoré zastával navrhovateľ, podľa rozhodnutia odporcu zo dňa 28.6.2011 a nadbytočnosť navrhovateľa v dôsledku organizačnej zmeny. Výpoveď z pracovného pomeru bola navrhovateľovi doručená v súlade so stanoveniami Zákonníka práce osobne dňa 15.7.2011. Zo zhodných vyjadrení účastníkov konania mal súd prvého stupňa za preukázané, že u odpor- cu nepôsobili žiadni zástupcovia zamestnancov ani odborová organizácia. Tiež boli splnené i formálne predpoklady pre uplatnenie návrhu na určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, keď návrh navrhovateľ podal dňa 30.11.2011, t.z. zákonom stanovenej lehote 2 mesiacov s poukazom na ust. § 77 Zák. práce. K opodstatnenosti tvrdeniu navrhovateľa v súvislosti s posúdením platnosti resp. neplatnosti právneho úkonu, s ktorým odporca rozviazal pracovný pomer s navrhovateľom výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, súd prvého stupňa poukázal na podmienku použitia výpovedného dôvodu, ktorým je 1/ organizačná zmena u zamestnávateľa, 2/ nadbytočnosť zamestnanca a 3/ príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. V prejednávanej veci mal súd prvého stupňa za preukázané, že odporca dňa 28.6.2011 prijal rozhodnutie o uskutočnení organizačnej zmeny, ktorá mala nastať s účinnosťou od 1.7.2011, pričom organizačná zmena spočívala okrem iného i v tom, že odporca v rámci štruktúry spoločnosti prerozdelenej na 3 úseky oblasti riadenia a to: 1/ predaj korporátnym zákazníkom a nákup elektriny, 2/ predaj stredným a malým podnikom a domácnostiam a 3/ financie a správa spoločnosti upravil vedenie úseku predaj stredným a malým podnikom a domácnostiam, na čele s riaditeľom úseku a súčasne zmenil štruktúru spoločnosti, keď vytvoril 7 nových pracovných miest a novými pracovnými úlohami a zároveň zrušil pre neho nepotrebné pracovné miesta manažéra nepriameho predaja a manažéra zákazníkov. Takúto organizačnú zmenu uskutočnili osoby na to oprávnené a to dvaja konatelia odporcu písomnou formou a preto námietku navrhovateľa o nedostatku písomného rozhodnutia odporcu o organizačnej zmene súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Následne pracovné miesto navrhovateľa bolo v dôsledku rozhodnutia organizačnej zmeny skutočne zrušené a navrhovateľ sa stal pre odporcu nadbytočným. Námietku navrhovateľa, ktorý popieral existenciu nadbytočnosti z dôvodu, že i po oficiálnom zrušení jeho pracovnej povinnosti naďalej vykonával pôvodnú prácu na pôvodnej pozícii, súd prvého stupňa uviedol, že odporca mohol navrhovateľovi prideľovať i naďalej prácu podľa pôvodnej pracovnej zmluvy, pričom poukázal na ustálenú súdnu judikatúru pre výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, keďže v čase účinnosti organizačnej zmeny, ako i v čase dania výpovede a plynutia výpovednej doby, pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom stále existoval, ale avšak táto okolnosť nemohla mať a ani nemala za následok zánik nadbytočnosti navrhovateľa, prípadne vznik nového pracovného pomeru medzi navrhovateľom a odporcom na konkludentne vytvorenej novej pracovnej pozícii. V čase účinnosti organizačnej zmeny totiž pracovný pomer medzi účastníkmi konania naďalej trval, neskončil sa, nedošlo k zmene tohto pracovného pomeru a tým ani ku konkludentnému vzniku nového pracovného pomeru. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že dňom účinnosti organizačnej zmeny len začala jej faktická realizácia a k faktickému zavŕšeniu zrušenia pracovnej funkcie, ktorú zastával navrhovateľ, malo dôjsť až uplynutím výpovednej doby. Odporca ako zamestnávateľ navrhovateľa bol preto oprávnený prideľovať navrhovateľovi i po účinnosti organizačnej zmeny naďalej pracovné úlohy podľa uzavretej pracovnej zmluvy, na základe vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by nadriadení zamestnanci ukladali navrhovateľovi nové, prípadne iné pracovné úkony a poverovali ho novou pracovnou činnosťou. Táto skutočnosť nevyplýva ani z listinných dôkazov, ktoré navrhovateľ predložil. Súd sa stotožnil s argumentáciou odporcu, že i keby tak tomu bolo, v tomto smere nemalo by to za následok vznik nadbytočnosti navrhovateľa, pretože táto vznikla primárne v súvislosti so zrušením jeho pracovného miesta, a teda s rozhodnutím odporcu, že vykonávané práce navrhovateľom už nebude v budúcnosti potrebovať a tieto rozptýli medzi viacerých zamestnancov. Súd prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľovi nepodarilo preukázať, že sa nestal nadbytočný, ani vzhľadom na stretnutie s konateľmi odporcu dňa 7.7.2011, keď poukázal na výsluch svedka C.. B., ako i štatutárneho zástupcu odporcu, ktorými výpoveďami mal za preukázané, že predmetom tohto pracovného stretnutia dňa 7.7.2011 nebola ponuka zotrvania navrhovateľa v pracovnom pomere na pôvodnom pracovnom mieste, prípadne na inom pracovnom mieste, ale len individuálne oznámenie organizačnej zmeny a s tým súvisiacej organizačnej štruktúry, keď navrhovateľ v čase pred jej účinnosťou, ako i po nej, nebol prítomný v práci. Jedinou ponukou na tomto stretnutí bola ponuka ukončenia pracovného pomeru dohodou. Navrhovateľ nenamietal neplatnosť skončenia pracovného pomeru z dôvodov nesplnenia hmotnoprávnych predpokladov výpovede. Tiež odporca na stretnutí dňa 15.7.2011 pred daním výpovede ponúkol navrhovateľovi písomne ako voľné a zároveň vhodné pracovné miesto senior manažér kľúčových zákazníkov, pričom súd konštatoval, že išlo o takú pracovnú pozíciu, ktorú by navrhovateľ mohol vzhľadom na svoje schopnosti, kvalifikáciu a zdravotný stav zastávať (§ 55 Zák. práce); navrhovateľ takúto ponuku pracovného miesta odmietol. Súd prvého stupňa zamietol i súvisiaci návrh navrhovateľa na úhradu náhrady mzdy, pretože vyhovenie tomuto návrhu by prichádzalo do úvahy až vtedy, keď by súd dospel k záveru, že skončenie pracovného pomeru navrhovateľa výpoveďou je neplatné. O trovách prvostupňového konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi v prvostupňovom konaní priznal náhradu trov konania v celkovej výške 819,52 €. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie, v prípade ak odvolací súd potvrdí alebo zmení rozhodnutie súdu prvého stupňa, žiadal, aby odporcovi neboli trovy konania v zmysle § 150 O.s.p. priznané. V odôvodnení zároveň navrhovateľ uviedol, že dňa 7.3.2011 odvolal plnomocenstvo na zastupovanie v tomto konaní L.. Z. B. a preto odvolanie podáva osobne. Uviedol, že po vykonaní dokazovania nie je zrejmé, na základe čoho súd prvého stupňa dospel k záveru, že dňom účinnosti organizačnej zmeny začala len nefaktická realizácia a že k faktickému zavŕšeniu zrušenia pracovnej funkcie, ktorú navrhovateľ zastával, malo dôjsť až uplynutím výpovednej doby. Rozhodnutie o organizačnej zmene bolo totiž prijaté s účinnosťou od 1.7.2011, kedy malo dôjsť aj k zrušeniu pracovnej pozície, na ktorej v tej dobe navrhovateľ pracoval. Keby odporca mal v úmysle realizovať organizačnú zmenu v určitej časovej postupne, výslovne by tieto kroky v predmetnom rozhodnutí organizačnej zmene uviedol, alebo uviesť mal. Odporca však v rozhodnutí organizačnej zmene určil ako okamih, kedy sa pre neho navrhovateľ stal nadbytočným, dátum 1.7.2011. Navrhovateľ uviedol, že odporca ako zamestnávateľ sa konaním, kedy po 15-tich dňoch od tohto okamihu pristúpil k daniu výpovede, dostal do hrubého rozporu s hmotnoprávnymi predpokladmi dania platnej výpovede z organizačných dôvodov. V zmysle odôvodnenia súdu prvého stupňa by potom zo strany odporcu bolo možné pristúpiť k daniu výpovede napr. aj po 5-tich rokoch od účinnosti organizačnej zmeny, ktorou sa stanoví okamih, kedy sa zamestnanec stane pre zamestnávateľa nadbytočným. Súd by sa teda okrem iného mal zaoberať aj s otázkou, či je daná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnou zmenou. Poukázal na listinné dôkazy, ktoré predložil v priebehu prvostupňového konania a to fotografie e-mailovej schránky, ktoré preukazujú skutočnosť, že v období, kedy bol navrhovateľ pre odporcu označený súdom prvého stupňa za nadbytočného a neuplynula mu ešte výpovedná doba, že navrhovateľ nadbytočný nebol. Súd sa v priebehu konania nezaoberal otázkou, akou pracovnou činnosťou sa navrhovateľ v dobe od okamihu určenia o jeho nadbytočnosti, až do okamihu dania výpovede, zaoberal. I keď súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia argumentuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry pre výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 pís. b/ Zák. práce je charakteristické, že zamestnávateľ aj naďalej môže objektívne zamestnancovi prideľovať prácu podľa pôvodnej pracovnej zmluvy, avšak v danom prípade sa zamestnanec pre zamestnávateľa stal nadbytočným, už 15 dní predtým, ako mu dal výpoveď z organizačných dôvodov. Navrhovateľ mal za to, že v danom prípade absentuje kauzálny nexus medzi organizačnou zmenou prijatou s účinnosťou od 1.7.2011 a výpoveďou zo dňa 15.7.2011. V odvolaní uviedol, že nespochybňuje výpočet trov konania, avšak mal za to, že súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní o trovách konania aplikovať ust. § 150 O.s.p. K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadril odporca, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny, v plnom rozsahu potvrdil a zároveň uložil navrhovateľovi zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania. Odporca mal za to, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a tiež vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľ v odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli predmetom prejednania pred súdom prvého stupňa a ani žiadne nové dôkazy, ktoré by neboli vykonané alebo navrhnuté pred prvostupňovým súdom. Odporca uviedol, že účinnosťou rozhodnutia o organizačnej zmene, t.j. dňom 1.7.2011 sa len začalo zabezpečovať vykonanie prijatých zmien v organizačnej štruktúre odporcu, začal teda aj samotný proces rušenia pracovného miesta navrhovateľa, keďže nie je právne možné začať s vykonávaním rozhodnutia, ktoré síce už je riadne prijaté, avšak ešte nie účinné. To znamená, riadne prijaté rozhodnutie nie je možné začať realizovať skôr, ako v deň jeho účinnosti. Tiež zrušenie pracovného miesta navrhovateľa bolo časovo a administratívne náročný proces, ktorý nebolo možné zrealizovať v jeden deň a ani zo dňa na deň. Postupnosť krokov v procese rušenia pracovného miesta je daná Zákonníkom práce a nie je závislá od nejakého úmyslu odporcu realizovať organizačnú zmenu v určitej časovej postupnosti, ako si to mylne vysvetľuje navrhovateľ v odvolaní. Odporca musí najskôr splniť všetky zákonom vyžadované povinnosti pre danie výpovede, musí pripraviť zákonné podklady k daniu výpovede, zabezpečiť súčasnú prítomnosť dvoch konateľov, odporcu a následne uskutočniť samotný právny úkon smerujúci k skončeniu pracovného pomeru s navrhovateľom - dať výpoveď. Navrhovateľ sa preto mylne domnieva, že v deň účinnosti rozhodnutia organizačnej zmene, bola organizačná zmena už hneď aj kompletne zrealizovaná a pracovné miesto navrhovateľa tým bolo definitívne zrušené a nastala tak nadbytočnosť navrhovateľa pre odporcu. Deň účinnosti organizačnej zmeny nie je možné stotožňovať s momentom ukončenia realizácie organizačnej zmeny v praxi. Z rozhodnutia organizačnej zmeny nevyplýva, že dňom účinnosti tohto rozhodnutia malo súčasne dôjsť aj k ukončeniu realizácie organizačnej zmeny v praxi, t.j. k ukončeniu procesu rušenia pracovného miesta navrhovateľa a ani takúto povinnosť zákonník práce neustanovuje, aby zamestnávateľ výslovne špecifikoval v rozhodnutí organizačnej zmeny kroky časovej postupnosti realizácie organizačnej zmeny. Podľa odporcu naďalej platí, že pre výpoveď z pracovného pomeru podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce je charakteristické, že zamestnávateľ aj naďalej môže zamestnancovi prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, ale jeho práca nie je pre zamestnávateľa v ďalšom období potrebná, lebo sa stal nadbytočným vzhľadom na rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene. Zákonník práce umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, aké zodpovedá jeho potrebám. Zamestnanec preto nemusí byť pre zamestnávateľa nadbytočným už v čase prijatia rozhodnutia o organizačnej zmene, ani v čase dania výpovede a dokonca ani v čase plynutia výpovednej doby a Zákonník práce nevyžaduje, aby sa organizačná zmena fakticky realizovala už v čase, keď sa zamestnancovi dáva výpoveď, musí však o nej byť riadne prijaté rozhodnutie, aby bolo nepochybné, že zamestnanec sa v istom okamihu v dôsledku realizácie organizačnej zmeny stane pre zamestnávateľa nadbytočným. Aj keby boli navrhovateľovi prideľované nejaké nové pracovné úlohy, čomu však v skutočnosti nedošlo, nie je to dôkazom o tom, že jeho pracovné miesto nie je v procese faktického rušenia, resp. že by sa pre odporcu nemohol stať nadbytočným, preto nebolo potrebné, aby sa súd prvého stupňa zaoberal aj otázkou, akú konkrétnu pracovnú činnosť vykonával navrhovateľ v dobe od účinnosti organizačnej zmeny do dania výpovede, ako sa mylne domnieva navrhovateľ. Napriek tomu sa súd prvého stupňa touto otázkou zaoberal a svoje závery v tomto smere uviedol vo svojom odôvodnení. Odporca poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 4Cdo 102/2009, zo dňa 30.6.2010. Navyše navrhovateľ v čase medzi účinnosťou organizačnej zmeny a daním výpovede bol síce fyzicky prítomný v práci celkovo 6 dní, avšak mu už neboli prideľované žiadne nové pracovné úlohy a na svojom „rušenom“ pracovnom mieste reálne nepracoval. Navrhovateľ vykonával len činnosti smerujúce k ukončeniu a odovzdaniu jeho pracovnej agendy. K pravosti a dôveryhodnosti fotografii SMS, odporca uviedol, že tieto dôrazne namietal s tým, že nie sú spôsobilé preukázať, že SMS-ky s takýmto obsahom boli skutočne odoslané C.. B. z jeho mobilného telefónu, keď C.. B. na pojednávaní uviedol, že si nepamätá, že by SMS-ky s takýmto obsahom odosielal. K návšteve navrhovateľa na ÚRSO dňa 7.7.2011 u pani M., táto návšteva trvala 15 minút, vrátane cesty z vrátnice do kancelárie a späť, čo nasvedčuje, že navrhovateľ na tomto stretnutí nemohol riešiť relevantnú alebo novú pracovnú úlohu a že bol len informovať o svojom odchode z ČEZ Slovensko, s.r.o. K mailu zo dňa 12.7.2011 od C.. Ď. vyplýva žiadosť, aby navrhovateľ vec doriešil tak, že poskytne kontakt na osobu, ktorá bude vec namiesto navrhovateľa ďalej riešiť. Z fotografie outlooku zo dňa 14.7.2011 vyplýva, že navrhovateľ jemu doručené maily nevybavoval osobne, ale ich len preposielal na iné osoby, teda navrhovateľ vykonával len činnosti smerujúce k ukončeniu odovzdaniu jeho pracovnej agendy a nie k tomu, že by reálne vykonával prácu na svojom zrušenom pracovnom mieste. Tieto skutočnosti vyplývajú i z výpovede C.. Ď. R. C.. B. na pojednávaniach dňa 14.1.2013 a 3.12.2013. Navrhovateľovi sa nepodarilo preukázať, že po účinnosti organizačnej zmeny až do dania výpovede vykonával nejaké novo pridelené pracovné úlohy, alebo že by reálne pracoval na svojom rušenom pracovnom mieste. Zákonník práce nestanovuje, že zamestnávateľ musí dať zamestnancovi výpoveď v deň účinnosti organizačnej zmeny, tiež neustanovuje žiadnu lehotu, v ktorej by musel dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď po účinnosti organizačnej zmeny. Je právom zamestnávateľa, ktorý aj keď by riadne a účinne rozhodol o organizačnej zmene, nie je povinný túto organizačnú zmenu uviesť do praxe a dať zamestnancovi výpoveď. Je to jeho právo a záleží len a výlučne na zamestnávateľovi, či sa ho rozhodne vykonať alebo nie. Navyše samotný navrhovateľ v čase po prijatí rozhodnutia čerpal dovolenku a pracovné voľno - lekár, keďže bolo dovolenkové obdobie, konatelia navrhovateľa boli pracovne veľmi vyťažení a prítomnosť dvoch konateľov bolo možné zabezpečiť najskôr až dňa 15.7.2011. Rozsiahla všeobecná teoretická argumentácia navrhovateľa v odvolaní v súvislosti s dobrými mravmi a zásadami pracovného práva je z pohľadu platnosti výpovede úplne irelevantná, navyše navrhovateľ neuviedol, z čoho vyvodzuje rozpor s dobrými mravmi, resp. so zásadami pracovného práva. K náhrade trov konania odporca uviedol, že súd náhradu trov konania nepriznal podľa toho, kto dal podnet k vyvolaniu sporu, ako sa mylne domnieva navrhovateľ, ale podľa úspešnosti v súdnom konaní a preto nie je tu skutkový základ na aplikáciu ust. § 150 O.s.p., keď nie je daný žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa. Odporca si zároveň uplatnil náhradu trov odvolacieho konania za 1 úkon týkajúci sa určenia neplatnosti výpovede a o zaplatenie náhrady mzdy (71,37 € + 20,02 €) režijný paušál 7,81 € a celkom vrátane DPH sumu 119,04 €. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie navrhovateľa s poukazom na ust. § 212 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie, vec správne právne posúdil a tak aplikoval na správne zistený skutkový stav príslušnú hmotnoprávnu normu. Odvolací súd z obsahu spisu, prednesu účastníkov, ako aj na základe vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa, mal za preukázané, že navrhovateľ sa svojim návrhom zo dňa 30.11.2011 domáhal voči odporcovi neplatnosti výpovede z pracovného pomeru zo dňa 15.7.2011 z dôvodu nesplnenia podmienok podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce a absencie príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou a jeho nadbytočnosťou v období od účinnosti organizačnej zmeny, t.j. od 1.7.2011 do 15.7.2011, kedy podľa navrhovateľa vykonával pôvodnú pracovnú náplň, z čoho vyvodil, že od účinnosti organizačnej zmeny pracoval na konkludentne vzniknutej novej pracovnej pozícii a jej zrušenie mu ku dňu výpovede, t.j. ku dňu 15.7.2011 odporca neoznámil. Navrhovateľ mal za to, že tým, že si naďalej plnil svoje pracovné úlohy v pôvodnom rozsahu, hoci v zmysle rozhodnutia organizačnej zmene (ktorého existenciu nerozporoval), bolo jeho pracovné miesto s účinnosťou od 1.7.2011 zrušené. Navrhovateľ uviedol, že 7.7.2011 na stretnutí F. C.. B., C.. O. R. C.. Ď. mu bolo C.. B. ústne oznámené, že s ním naďalej počítajú ako so zamestnancom na pracovnej pozícii manažér nepriameho predaja a to do konca kalendárneho roka 2011. Podľa § 61 ods. 2 Zák. práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zmeniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. Podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách. Súd prvého stupňa správne v priebehu prvostupňového konania skúmal opodstatnenosť návrhu navrhovateľa na určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a zároveň sa aj zaoberal skutočnosťou, či zo strany odporcu boli splnené zákonné predpoklady na uplatnenie výpovede v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce. Totiž nie každé rozhodnutie o organizačných zmenách zamestnávateľa je právnym titulom, ktorý oprávňuje zamestnávateľa, aby voči zamestnancovi uplatnil výpoveď z dôvodu nadbytočnosti. Je ním len také rozhodnutie o organizačných zmenách, ktoré sleduje zmenu úloh zamestnávateľa, zmenu technického vybavenia, zníženie počtu zamestnancov za účelom zabezpečenia efektívnosti práce. Z obsahu takéhoto rozhodnutia musí dostatočne vyplývať, či takéto rozhodnutie sledovalo vyššie uvedené ciele. Po preskúmaní formálnych náležitostí výpovede, keď súd prvého stupňa konštatoval, že výpoveď z pracovného pomeru bola navrhovateľovi doručená v súlade s ust. Zákonníka práce, súd prvého stupňa skúmal podmienky platnosti resp. neplatnosti právneho úkonu v súvislosti s predmetnou výpoveďou, pričom z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že odporca dňa 28.6.2011 prijal rozhodnutie o uskutočnení organizačnej zmeny z dôvodu potreby upraviť organizačnú štruktúru spoločnosti, ale i nevyhnutnosť optimalizovať fungovanie retailového tímu, ktorý pôsobil v V. vzhľadom k činnostiam v I. republike, tiež zmeny riadenia podporných aktivít v dôsledku reálneho začiatku zabezpečovania združených dodávok elektriny a zemného plynu domácnostiam, potreba strategického manažovania aktivizačného procesu, snaha odstrániť riziká spojené so zabezpečením združených dodávok elektriny a zemného plynu. V rámci organizačnej zmeny, tak ako to vyplýva z rozhodnutia, došlo i k zrušeniu pracovného miesta manažéra nepriameho predaja (zrušenie pracovného miesta navrhovateľa). Podstatou rozhodnutia o uskutočnenie organizačnej zmeny bolo reštrukturalizovať pracovné miesta v organizačnej štruktúry odporcu tak, aby vyhovovala aktuálnej potrebe odporcu, nešlo o absolútne zníženie počtu pracovných miest, odporca završoval projektovú časť zmien spoločnosti, v dôsledku ktorej sa odporca začal sústreďovať aj na domácnosti a predaj komodít domácnostiam i na území F. republiky. D. zmena teda spočívala i v tom, že odporca v rámci štruktúry rozdelenia na tri úseky/oblasti riadenia a to 1/ predaj korporátnym zákazníkom a nákup elektriny, 2/ predaj stredným a malým podnikom a domácnostiam, 3/ financie a správu spoločnosti, upravil i vedenie úseku a to predaj stredným a malým podnikom a domácnostiam na čele s riaditeľom úseku a súčasne zmenil štruktúru spoločnosti, keď vytvoril 7 nových pracovných miest s novými pracovnými úlohami a zrušil pre neho nepotrebné pracovné miesta manažéra nepriameho predaja a manažéra zákazníkov. Správne súd prvého stupňa konštatoval, že pracovné miesto navrhovateľa bolo v dôsledku rozhodnutia organizačnej zmene skutočne zrušené a teda že navrhovateľ sa stal pre odporcu nadbytočným a to z hľadiska funkcie, ktorú navrhovateľ u odporcu zastával. Správne súd prvého stupňa poukázal na to, že z právnej povahy rozhodnutia organizačnej zmene, toto rozhodnutie nemá povahu právneho úkonu a teda účastník pracovného pomeru nemôže na súde žiadať, aby súd rozhodol o neplatnosti takéhoto rozhodnutia organizačnej zmene (navrhovateľ nemôže napadnúť na súde takéto rozhodnutie žalobou a žiadať o vyslovenie neplatnosti rozhodnutia zamestnávateľa organizačnej zmene). Pokiaľ ide o formu rozhodnutia organizačnej zmene, Zákonník práce vyžaduje písomnú formu rozhodnutia. Medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou musí byť príčinný vzťah, ktorý však v prípade súdneho sporu preukazuje zamestnávateľ. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd poukazuje na rozhodnutie o uskutočnenie organizačnej zmeny odporcom zo dňa 28.6.2011, s účinnosťou od 1.7.2011 ako i na vykonané dokazovanie výsluchu štatutárneho zástupcu odporcu, ako i výpovede svedka C.. L. B., ktorí v priebehu prvostupňového konania uviedli, že konateľmi odporcu bolo dňa 28.6.2011 prijaté rozhodnutie o uskutočnení zmeny organizačnej štruktúry, zrušili sa pracovné miesta: manažér zákazníkov a manažér nepriameho predaja, boli vytvorené nové pracovné miesta. Pokiaľ išlo o organizačné zmeny, projektová časť organizačných zmien začala už v roku 2010, keď sa odporca začal sústreďovať na domácnosti a predaj komodít domácnostiam, pričom začiatkom roku 2011 začal aj ich reálny predaj, v dôsledku čoho vznikla i reálna potreba zmeniť štruktúru spoločnosti. Takáto organizačná zmena mala za následok zmenu celého segmentu retailu. Rozhodnutím v organizačných zmenách došlo i k zmene úloh odporcu k zníženiu počtu zamestnancov, ale zároveň i k navýšeniu zamestnancov s novými pracovnými pozíciami, a teda v danom prípade nedošlo len k formálnemu predstieraniu prijatých organizačných zmien a úloh zo strany odporcu. Medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou išlo nepochybne o príčinný vzťah, ktorý odporca v priebehu prvostupňového konania v dostatočnom rozsahu preukázal. Výber nadbytočného zamestnanca patrí výlučne do rozhodovacej činnosti zamestnávateľa a ani súd nemôže preskúmavať správnosť tohto výberu zamestnávateľom. V súvislosti s uplatnením výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce odporca ponúkol navrhovateľovi inú vhodnú prácu v súvislosti s organizačnými zmenami, avšak túto pozíciu navrhovateľ odmietol. K námietke navrhovateľa, že rozhodnutie o organizačnej zmene bolo prijaté s účinnosťou od 1.7.2011, kedy malo dôjsť aj k zrušeniu jeho pracovnej pozície, pretože odporca v rozhodnutí organizačnej zmene určil ako okamih, kedy sa pre neho navrhovateľ stal nadbytočným dátum 1.7.2011, odvolací súd poukazuje na podrobné odôvodnenie súdu prvého stupňa, keď z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že navrhovateľovi bolo možné prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, keď potom ako navrhovateľovi bola daná dňa 15.7.2011 výpoveď, začala plynúť výpovedná doba odo dňa 1.8.2011. Počas výpovednej doby, i keď sa stal navrhovateľ, vzhľadom na rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene nadbytočným, odporca prideľoval navrhovateľovi len činnosti, ktoré smerovali k ukončeniu a odovzdaniu jeho pracovnej agendy, neboli mu prideľované žiadne nové pracovné úlohy, pričom navrhovateľ bol za ním uvedené obdobie fyzický prítomný v práci celkom 6 dní. Pri rozhodnutí zamestnávateľov o organizačných zmenách je dôležité rozlišovať čas jeho prijatia a čas jeho účinnosti. Skutkovú podstatu nadbytočnosti zamestnanca ako výpovedný dôvod je možné uplatniť vtedy, ak sa o organizačnej zmene rozhodne. O tejto organizačnej zmene je potrebné rozhodnúť včas, aby bol vytvorený dostatočný priestor na uplatnenie výpovede a na uplynutie výpovednej doby. Je teda len a výlučne na zamestnávateľovi, kedy rozhodne o organizačnej zmene, pričom ak realizácia tejto organizačnej zmeny, ktorá nasleduje v krátkom čase po rozhodnutí o organizačnej zmene, vystavuje sa zamestnávateľ riziku, že nebude môcť voči zamestnancovi v čase výpovednej doby plniť svoju základnú povinnosť, a to prideľovať mu prácu podľa pracovnej zmluvy. Správne súd prvého stupňa poukázal na tú skutočnosť, že v čase účinnosti organizačnej zmeny u odporcu, pracovný pomer účastníkov konania naďalej trval, nedošlo k jeho skončeniu ani k zmene a tiež ani nedošlo konkludentne k vzniku nového pracovného pomeru. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by odporca ukladal navrhovateľovi nové pracovné úlohy a poveroval ho novou pracovnou činnosťou, správne a v dostatočnom rozsahu súd prvého stupňa preskúmal i námietku navrhovateľa v súvislosti s tým, že na pracovnom stretnutí dňa 7.7.2011 mala mu byť poskytnutá ponuka jeho zotrvania v pracovnom pomere na pôvodnom pracovnom mieste, prípadne na inom pracovnom mieste a tiež sa nepreukázalo, že by po oficiálnom zrušení jeho pracovnej pozície a po výpovedi zo dňa 15.7.2011, malo dôjsť konkludentne k vytvoreniu novej pracovnej pozícii pre navrhovateľa. Navrhovateľ v písomne podanom odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli predmetom prejednania pred súdom prvého stupňa a to i pokiaľ sa týka prípadne ďalších dôkazov. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na správny postup súdu prvého stupňa, keď poučil účastníkov konania o povinnosti predložiť a označiť potrebné dôkazy s poukazom na ust. § 120 ods. 4 O.s.p., pričom zároveň správne upustil od návrhu na vykonanie dokazovania výsluchom zamestnankyne úradu pre reguláciu sieťových odvetví pani M. ktoré dokazovanie by bolo nad rozsah dôkaznej aktivity účastníkov konania. Ďalšie dôvody odvolania, ktoré navrhovateľ uvádza v písomne podanom odvolaní (o tom, že pracovnoprávny vzťah tvorí fundamentálnu väzbu mnohých ekonomických, sociálnych a iných potrieb zamestnanca, základné zásady Zákonníka práce, pojem dobré mravy, predniesol navrhovateľ už v priebehu prvostupňového konania prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu v záverečnej reči na pojednávaní dňa 14.1.2013) a súd prvého stupňa sa s predmetným stanoviskom oboznámil a následne ho v odôvodnení svojho rozhodnutia vyhodnotil. Pokiaľ sa týka odvolania navrhovateľa v súvislosti s priznanou náhradou trov prvostupňového konania, odvolací súd mal za to, že súd prvého stupňa o trovách prvostupňového konania rozhodol správne za použitia ust. § 142 ods. 1 O.s.p., keď správne súd pri náhrade trov konania vychádzal zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu), ktorá zásada sa uplatňuje pri rozhodovaní o náhrade trov sporového konania, pri ktorom je možné hovoriť o úspechu resp. neúspechu účastníka konania. Kritériom pre priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje tak u navrhovateľa, ako aj u odporcu a táto miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu vo veci samej. V danom prípade súd prvého stupňa návrh navrhovateľa vo veci, t.j. v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ako i pokiaľ sa týka náhrady mzdy, v celom rozsahu zamietol a preto správne súd prvého stupňa odporcovi, ktorý mal vo veci samej plný úspech vo veci, priznal náhradu všetkých trov účelne vynaložených na uplatňovanie a bránenie práva proti navrhovateľovi, ktorý vo veci úspech konania nemal (§ 142 ods. 1 O.s.p.). Len ak sú dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať, pričom súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Ustanovenie § 150 O.s.p. síce predstavuje odchylku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 142 O.s.p.), avšak pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa, súd musí prihliadnuť na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania. V danom prípade však takéto okolnosti v konaní pred súdom prvého stupňa preukázané neboli a preto bol správny postu súdu prvého stupňa, keď o trovách prvostupňového konania rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal úspešnému odporcovi náhradu trov konania tak, ako to podrobne špecifikoval v písomnom odôvodnení svojho rozhodnutia. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 119,04 €, pozostávajúce z 1 úkonu právnej pomoci vyhláška č. 655/2004 Z.z. vo výške 91,39 €, režijný paušál 7,81 € a DPH vo výške 20% - 19,84 €. Náhradu trov odvolacieho konania je navrhovateľ povinný uhradiť k rukám právneho zástupcu odporcu podľa § 149 ods. 1 O.s.p. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.