Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5CoPr/3/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111241167 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1111241167.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci navrhovateľa: V. W., Z. M. I. B. Č.. XXX, proti odporcom: 1. V.. G. X., so sídlom Chorvátska 4, Bratislava, 2. V.. O. Y., bytom Č. XX, Z., o zaplatenie 12.246,40 Eur, o zaplatenie náhrady škody vo výške 26.172,60 Eur a o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 150.000 Eur, na odvolanie navrhovateľa voči rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10. 07. 2012, č. k. 21Cpr/3/2011-193 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcom 1. a 2. n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa doručený súdu dňa 19. 11. 2010, doplnený písomnými podaniami a do zápisnice na pojednávaní súdu dňa 10. 07. 2012, ktorým sa domáhal voči odporcovi 1. zaplatenia sumy 12.246,40 Eur, voči odporcovi 2. zaplatenia sumy 26.172,60 Eur a voči obom odporcom spoločne a nerozdielne náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 150.000 Eur. Náhradu trov konania podľa § 142 ods. 2 O.s.p. v konaní úspešným odporcom nepriznal, nakoľko tieto im v konaní nevznikli. Navrhovateľ návrh na začatie konania v danej veci odôvodnil tým, že ako vodič nákladného motorového vozidla pracujúci v Považských mlynoch a cestovinárňach, š.p., dňa 28. 02. 1984 utrpel pracovný úraz (ťažký úraz hlavy), po ktorom ostal práceneschopný až do 16. 10. 1984, kedy sa stal invalidným dôchodcom a začal poberať invalidný dôchodok. Od uvedenej doby navrhovateľ v dôsledku nepriaznivého zdravotného stavu nepracuje. Počas práceneschopnosti a po jej skončení poberal všetky nároky, ktoré mu patrili podľa Zákonníka práce po pracovnom úraze (náhradu straty na zárobku počas práceneschopnosti a po skončení práceneschopnosti). Navrhovateľ sa v konaní domáhal straty na zárobku za obdobie od 01. 07. 2003 do 01. 01. 2011 voči odporcovi 1. a náhrady škody vo výške 26.172,60 Eur voči odporcovi 2. Na zamestnávateľa navrhovateľa bol vyhlásený konkurz a za správcu konkurznej podstaty bol súdom ustanovený odporca 1. Suma, ktorej sa navrhovateľ domáhal voči odporcovi 1. zodpovedala nesprávne vyplácanej výške straty na zárobku odporcom 1. ako správcom konkurznej podstaty bývalého zamestnávateľa navrhovateľa. Odporca 1. mal navrhovateľovi oznámiť, že nemá dostatok peňazí na to, aby navrhovateľovi vyplácal stratu na zárobku v správnej výške preto, lebo peniaze zobral odporca 2., bývalý spoločník spoločnosti Považské mlyny a cestovinárne, s.r.o. (zamestnávateľ navrhovateľa). Odporca 2. tým že neoprávnene zobral peniaze odporcovi 1., spôsobil navrhovateľovi škodu vo výške, ktorá je predmetom tohto sporu. Navrhovateľ sa tiež domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 150.000 Eur odporcami 1. a 2. na základe toho, že je vystavený neistote, nemá z čoho žiť a neboli mu poskytované finančné prostriedky, ktoré mu patrili. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ pracoval v štátnom podniku Považské mlyny a cestovinárne ako vodič nákladného motorového vozidla a dňa 28. 02. 1984 pri dopravnej nehode utrpel pracovný úraz, v dôsledku ktorého sa stal práceneschopným a od 16. 10. 1984 sa stal invalidným dôchodcom a začal poberať invalidný dôchodok. Zamestnávateľ vyplácal navrhovateľovi všetky nároky vyplývajúce zo Zákonníka práce. Navrhovateľovi bol priznaný nárok na stratu na zárobku počas práceneschopnosti, i po skončení práceneschopnosti. Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05. 10. 1999, č. k. 4K/262/1999-20 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu Považské mlyny a cestovinárne s.r.o. a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený V.. L. Ž.. Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. 05. 2001 bol za nového správcu konkurznej podstaty úpadcu ustanovený V.. G. X. (odporca v 1. rade). Navrhovateľ vo svojej výpovedi uviedol, že menovaný správca konkurznej podstaty počnúc dňom 01. 07. 2003 prestal navrhovateľovi vyplácať stratu na zárobku v správnej výške, ako mu bola vyplácaná do uvedenej doby a túto bezdôvodne skrátil a nevyplácal mu valorizáciu v súlade so zákonom. Odporca 1. ako správca konkurznej podstaty pochybil, keď svojvoľne, bez toho, aby vydal rozhodnutie, znížil navrhovateľovi výplatu straty na zárobku od 01. 07. 2003. Navyše navrhovateľovi nevyplácal stratu na zárobku mesačne, ale nepravidelne, naraz aj za niekoľko mesiacov. V súčasnosti je správcom konkurznej podstaty úpadcu Považské mlyny a cestovinárne s.r.o., V.. W. K. (od 17. 01. 2011). Navrhovateľ sa nedomáha nároku voči súčasnému správcovi konkurznej podstaty bývalého zamestnávateľa, pretože chybu neurobil on, ale odporca 1., ktorý mu spôsobil škodu tým, že mu znížil stratu na zárobku od 01. 07. 2003. Protiprávne konanie odporcu 1. spočíva v tom, že o znížení straty na zárobku navrhovateľovi nevydal rozhodnutie. Odporca 1. mal s navrhovateľom odmietať komunikovať. V čase, keď s ním ešte komunikoval mu však povedal, že mu nemôže vyplácať stratu na zárobku v správnej výške, pretože nemá na to peniaze. Peniaze zo spoločnosti mal vziať odporca 2. , ako jeden zo spoločníkov spoločnosti Považské mlyny a cestovinárne s.r.o. Nemajetková ujma vo výške 150.000 Eur, ktorej zaplatenia sa navrhovateľ domáhal voči odporcom 1. a 2., navrhovateľovi mala vzniknúť tým, že je vystavený neistote, nemá z čoho žiť a neboli mu poskytované finančné prostriedky, ktoré navrhovateľovi patrili a za takýto protiprávny stav musí niesť zodpovednosť. Z výsluchu odporcu 2. súd zistil, že pôvodne existovali štátne podniky Mlyny a cestovinárne, Senec, Piešťany, Sládkovičovo. V roku 1992 boli tieto štátne podniky sprivatizované právnickou osobou, spoločnosťou Považské mlyny a cestovinárne, s.r.o. Piešťany, ktorej bol odporca 2. jedným zo spoločníkov. Z tejto spoločnosti odporca 2. vystúpil dňa 21. 05. 1998. Odporca 2. vo výpovedi tiež pripustil, že zostávajúci štyria spoločníci s nadobudnutým majetkom nehospodárili zodpovedne, a preto sa spoločnosť asi po roku a pol dostala do konkurzu. Postupne boli v tejto spoločnosti vymieňaní správcovia konkurznej podstaty. Odporca 2. s celou záležitosťou, ako to tvrdí navrhovateľ, nemá nič spoločné, nikomu nič nezobral, nikoho neokradol. Za ujmu, ktorá navrhovateľovi vznikla po odchode odporcu 2. nemôže tento niesť zodpovednosť. Navrhovateľ sa v konaní domáhal úrazovej renty (pojem podľa súčasne platnej právnej úpravy vyplývajúci z cit. § 272 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z.z.) za obdobie od 01. 07. 2003 do 01. 12. 2010 odporcom 1., náhrady škody voči odporcovi 2. a spoločne a nerozdielne voči obom náhrady nemajetkovej ujmy. Aj keď ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku neustanovujú, že účastník konania musí v návrhu na začatie konania špecifikovať, podľa ktorých konkrétnych ustanovení sa nároku na zaplatenie dlžnej sumy domáha, navrhovateľ sa však svojho nároku môže domáhať len v prípade, ak mu to hmotnoprávne predpisy dovoľujú. Ak navrhovateľ vo svojej výpovedi tvrdil, že chce priznať úrazovú rentu, takéhoto nároku sa môže domáhať v súlade s ustanovením § 195 ods. 1 Zákonníka práce len voči zamestnávateľovi, pretože ust. § 195 ods. 1 zák. č. 311/2001 Zákonníka práce účinného do 31. 12. 2003 výslovne uvádza, že ak u zamestnanca došlo k poškodeniu zdravia zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere. V súčasnosti je (bývalý) zamestnávateľ navrhovateľa v konkurze, t. j. návrh na začatie konania by musel smerovať voči správcovi konkurznej podstaty. Odporca 1. tak nie je pasívne legitimovaným na zaplatenie úrazovej renty navrhovateľovi. Pri posudzovaní nároku navrhovateľa o zaplatenie 12.246,40 Eur odporcom 1., prichádza do úvahy aplikácia ust. § 420 O.z., z ktorej vyplýva, že každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Pri nárokoch na náhradu škody však navrhovateľ musí preukázať, že mu vznikla škoda práve v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním odporcu. Navrhovateľ však počas konania žiadnym spôsobom nepreukázal, že mu vôbec škoda vznikla. Nepreukázal a ani nenavrhol vykonať dôkazy na preukázanie, že od 01. 07. 2003 mu bola vyplácaná nižšia úrazová renta ako po tomto dátume. Rovnako navrhovateľ nepreukázal akékoľvek protiprávne konanie odporcu 1. Pre úplnosť súd dodal, že navrhovateľ, ak sa domnieval, že mu je vyplácaná nižšia úrazová renta ako mu mala byť, mohol si svoj nárok uplatniť v konkurznom konaní. Len v prípade, že by mu v konkurznom konaní nebolo vyhovené, prichádza do úvahy, že by navrhovateľovi mohla vzniknúť škoda samozrejme za predpokladu, že by preukázal aj ostatné predpoklady zodpovednosti za škodu, ktorými sú protiprávne konanie odporcu 1. a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním. Navrhovateľ si však žiadny nárok v konkurznom konaní neuplatnil. K nároku na náhradu škody v sume 26.172,60 Eur voči odporcovi 2., navrhovateľ nepreukázal žiadne zo svojich tvrdení, že odporca 1. navrhovateľovi uviedol, že mu nemôže vyplácať úrazovú rentu v správnej výške, lebo nemá na to peniaze, ktoré mal zo spoločnosti vziať odporca 2. Na ich preukázanie nenavrhol ani vykonanie žiadnych dôkazov. Ani vo vzťahu k nároku na náhradu škody voči odporcovi 2. tak navrhovateľ nepreukázal splnenie zákonných predpokladov pre priznanie tohto nároku. Záverom prvostupňový súd uviedol, že navrhovateľ nepreukázal ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnený voči obom odporcom podľa § 13 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka, nakoľko navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že by odporcovia akýmkoľvek protiprávnym konaním zasiahli do osobnostných práv navrhovateľa, t. j. že by bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo je vážnosť v spoločnosti v značnej miere, že by išlo o konanie objektívne spôsobilé privodiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu a existenciu príčinnej súvislosti medzi zásahom do osobnostných práv a následkami zásahu. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote a v celom rozsahu odvolanie navrhovateľ, ktorý namietal, že výrok rozsudku sa nestotožňuje s podanou žalobou podľa § 195 Zákonníka práce a v konaní došlo aj k vadám, následkom ktorých sa výrok rozsudku nestotožňuje so spisovým materiálom a žalobou. Súdu tiež vyčítal zamietnutie návrhu v neprítomnosti odporcu 1., nepoukázanie ani vo výroku rozsudku na to, že sa jedná o trestný čin nedovoleného obohacovania na úkor poškodeného zamestnanca, neuvedenie skutočnosti, že nároky na odškodnenie pracovného úrazu sa nepremlčujú podľa § 261 a nasl. Zákonníka práce, nevysporiadanie sa s výpočtom požadovanej náhrady škody, nevysporiadanie sa s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 178/2008, nevykonanie dokazovania voči odporcovi 1. Nesúhlasil s nepreukázaním uplatneného nároku na náhradu škody a odvolaciemu súdu navrhol doplnenie dokazovania výsluchom odporcu 1. a ďalších svedkov. Prvostupňový súd uznesením zo dňa 03. 09. 2012, č. k. 21Cpr/3/2011-205 navrhovateľa vyzval, aby opravil a doplnil nedostatky podaného odvolania tak, že uvedie dôvod podania odvolania v súlade s poučením uvedeným v rozsudku a uvedie, ako žiada, aby odvolací súd rozhodol o podanom odvolaní. Navrhovateľ v podaní doručenom súdu dňa 11. 09. 2012 opätovne poukázal na niektoré chyby vytýkané súdu prvého stupňa, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci s tým, že v odvolaní sú podrobne opísané pochybenia a toto spĺňalo všetky náležitosti. Odporca 2. sa k podanému odvolaniu vyjadril v podaní doručenom súdu dňa 28. 09. 2012, v ktorom zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach, v ktorých sa odvolával na skutočnosť, že nikdy nebol ako fyzická osoba výlučným vlastníkom Považských mlynov a cestovinární, spol. s.r.o., ale len jedným zo spoločníkov do mája 1998, kedy zo spoločnosti vystúpil. Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd prejednal odvolanie navrhovateľa a v súlade s ust. § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a s poukazom na ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa vec po právnej stránke správne posúdil, keď dospel k záveru, že odporca 1. nie je nositeľom vecnej pasívnej legitimácie pre uplatnenie nároku na doplatenie úrazovej renty; vo vzťahu k uplatneným nárokom na náhradu škody navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre vznik zodpovednostných vzťahov a rovnako žiadnym spôsobom nepreukázal ani existenciu neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv, z ktorej by potom mohol odvodzovať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Prvostupňový súd sa vo svojom rozhodnutí tiež vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré sú relevantné pre meritórne rozhodnutie. Preskúmaním spisového materiálu odvolací súd zistil, že dôvodnou nie je ani námietka navrhovateľa spočívajúca v nesplnení podmienok pre prejednanie veci v neprítomnosti odporcu 1., ktorému bolo predvolanie na pojednávanie konané dňa 10. 07. 2012 riadne doručené dňa 18. 06. 2012 a súd mal splnené podmienky pre prejednanie veci v jeho neprítomnosti podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Navrhovateľ si v konaní uplatnil tri samostatné nároky, ktoré mu mali vzniknúť v nadväznosti na pracovný úraz, ktorý utrpel dňa 28. 02. 1984, a to nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a pri uznaní invalidity (od 01. 01. 2004 úrazová renta), nárok na náhradu škody a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu neoprávneného zásahu do osobnostných práv navrhovateľa. Súd prvého stupňa sa správne zaoberal najskôr otázkou vecnej legitimácie účastníkov konania, nedostatok ktorej má za následok zamietnutie návrhu bez meritórneho prejedania veci samej. Vecná legitimácia je teoretická konštrukcia, ktorá vo vzťahu k účastníkom vyjadruje stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorý v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu. Účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia má aktívnu/pasívnu legitimáciu. Nedostatok vecnej legitimácie či už na strane navrhovateľa alebo odporcu musí mať za následok zamietnutie návrhu bez prejedania veci samej. Prvostupňový súd správne vyhodnotil, že nárok na úrazovú rentu (doplatenie náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a pri uznaní invalidity), si navrhovateľ nesprávne uplatnil voči odporcovi 1., nakoľko za škodu spôsobenú pracovným úrazom zodpovedá podľa § 195 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase, zamestnávateľ, u ktorého bol navrhovateľ v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere, a voči ktorému má zamestnanec podľa § 198 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase nárok na náhradu za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku. Nakoľko uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05. 10. 1999, č. k. 4K 262/99-20, bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka: Považské mlyny a cestovinárne, s.r.o., IČO: XX XXX XXX, K. XX, B., t. j. na bývalého zamestnávateľa navrhovateľa, návrh navrhovateľa na vyplatenie, resp. doplatenie úrazovej renty mal smerovať proti správcovi konkurznej podstaty (§ 47 ods. 4 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov). Z úplného výpisu z obchodného registra, ako aj z listinných dôkazov založených v súdnom spise (uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 09. 2010, sp. zn. 4K/262/99, vykonateľné dňa 22. 09. 2010), vyplýva, že odporca 1. bol funkcie správcu konkurznej podstaty uvedeného úpadcu zbavený dňa 22. 09. 2010 a za nového správcu konkurznej podstaty úpadcu bol ustanovený V.. R.. W. K.. Návrh na začatie konania bol súdu prvého stupňa doručený dňa 19. 11. 2010. Navrhovateľ, aj napriek vedomosti o tejto skutočnosti, si nárok na doplatenie úrazovej renty uplatnil voči odporcovi v 1. rade a na jeho uplatnení voči nemu v konaní zotrval, nakoľko podľa neho novo ustanovený správca konkurznej podstaty za nič nemôže. Súd prvého stupňa sa preto nárokom na doplatenie úrazovej renty, uplatneným voči pasívne nelegitimovanému účastníkovi konania, zaoberať nemohol. Okrem zodpovednosti navrhovateľa za označenie účastníkov konania a stanovenie ich okruhu, navrhovateľa v danom konaní zaťažuje aj dôkazná povinnosť. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva či už pre nečinnosť účastníkov konania (v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej účastníkom podľa § 120 ods. 1 O.s.p.) alebo vôbec (z objektívnych dôvodov) nemohla byť preukázaná. Navrhovateľ si v konaní uplatňoval aj nárok na náhradu škody podľa § 420 O.z., kedy navrhovateľ musí preukázať splnenie zákonných predpokladov jej vzniku, a to: porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon), vznik škody, príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a protiprávnym konaním škodcu. Ak sú tieto predpoklady zodpovednosti za škodu preukázané, prezumuje sa zavinenie škodcu. Odvolací súd sa aj v tomto smere stotožňuje s prvostupňovým súdom, ktorý vo vzťahu k nároku na náhradu škody uplatneného voči odporcom uzavrel, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal protiprávnosť konania odporcov, v príčinnej súvislosti s ktorým by mu vznikla škoda. Navrhovateľ nároky na náhradu škody založil na subjektívnych a ničím nepodložených tvrdeniach, ktoré v konaní riadne nepreukázal a na ich preukázanie nenavrhol vykonanie relevantných dôkazov. Len samotné presvedčenie navrhovateľa o tom, že škoda mu bola spôsobená odporcami 1. a 2., nemôže viesť k jeho úspechu v konaní. Navrhovateľ bol súdom prvého stupňa v predvolaní na pojednávanie riadne procesne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, s tým, že na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada a pred odvolacím súdom sú skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Ako vyplýva zo zápisnice súdu z pojednávania dňa 10. 07. 2012, navrhovateľ na otázku súdu výslovne uviedol, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a chce, aby sa vo veci rozhodlo. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd sa nezaoberal ani návrhmi navrhovateľa na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov v odvolacom konaní, nakoľko vo veci nie sú splnené podmienky uvedené v ust. § 205a O.s.p. Uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 150.000 Eur voči obom odporcom spoločne a nerozdielne prvostupňový súd vyhodnotil z titulu zákonom chránených osobnostných práv navrhovateľa. Ani v tomto smere však navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal zákonom vyžadovanú existenciu neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa a zníženie jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, ktoré by malo odôvodňovať výšku navrhovateľom požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 Občianskeho zákonníka). Námietky odvolateľa o nepoukázaní na trestnú činnosť a nepremlčateľnosť uplatneného nároku sú plne nedôvodné, nakoľko v konaní nikto nenamietal premlčanie navrhovateľom uplatnených peňažných nárokov, a súd sa preto k tejto otázke vyjadrovať nemal a nemohol a rovnako nepatrí do právomoci civilného súdu prejednávajúceho občianskoprávnu vec riešiť trestnoprávnu zodpovednosť a vyslovovať akékoľvek závery v tomto smere. Pre absenciu akéhokoľvek právneho základu sa odvolací súd zvyšnými námietkami navrhovateľa v odvolaní ďalej nezaoberal. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p., a v odvolacom konaní úspešným odporcom v 1. a 2. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnili. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.