Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/22/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112205205 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1112205205.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený.: advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti odporcovi: I. G. (C. S. H.), T.. XX.XX.XXXX, H. K. XX, H., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Važecká 16, Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpený: JUDr. Igor Šafranko, advokát, advokátska kancelária so sídlom Ul. Sov. Hrdinov 163/66, Svidník, o zaplatenie 1.038,91 eura s príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 31.8.2012, č.k. 16C/69/2012- 37 v časti náhrady trov konania r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 31.8.2012, č.k. 16C/69/2012- 37 v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa konanie zastavil, odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal náhradu trov konania. Zároveň rozhodol o vrátení súdneho poplatku za návrh navrhovateľovi prostredníctvom príslušného daňového úradu. V časti výroku o nepriznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi, odôvodnil súd prvého stupňa svoje rozhodnutie tým, že vzniknuté trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka nemožno považovať za účelné a hospodárne. Súd poukázal na to, že základnou úlohou združenia je ochrana spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch, a takéto združenie by malo byť spôsobilé poskytovať kvalifikovanú právnu ochranu a pomoc spotrebiteľovi bez toho, aby muselo byť zastúpené advokátom. Súd poukázal na stanovy vedľajšieho účastníka (kde ako cieľ jeho činnosti je uvedená ,,kolektívna ochrana spotrebiteľov, podávanie žalôb podľa zákona o ochrane spotrebiteľa, zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka“), ako aj na obsah jeho internetovej stránky, na ktorej ponúka aktívnu ochranu spotrebiteľov v postavení navrhovateľa (príp. spolu so spotrebiteľom) alebo ako zástupca navrhovateľa - spotrebiteľa. Preto podľa súdu musí byť vedľajší účastník sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť spotrebiteľom právnu ochranu a pomoc v spotrebiteľských súdnych sporoch. Súd prvého stupňa tiež uviedol, že z jeho činnosti je mu známe, že vedľajší účastník vystupuje v rovnakom postavení v mnohých ďalších rovnakých či obdobných sporoch (v ktorých jeho obrana spočíva vo vznesení námietky premlčania), vedených ako na tamojšom súde, tak na iných okresných súdoch v Slovenskej republike, a preto by mala byť účasť v tomto konaní pre neho bežnou či až rutinnou záležitosťou. Nemožno preto trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka, ktoré vznikli v súvislosti so zastupovaním advokátom v tomto konaní, považovať za účelne vynaložené, lebo v danej právnej veci je právne zastúpenie vedľajšieho účastníka nadbytočné, účelové a nehospodárne, nakoľko vedľajší účastník je, resp. mal by byť sám z podstaty svojej existencie spôsobilý na ochranu spotrebiteľa aj v rámci tohto súdneho konania. Súd túto skutočnosť považoval za dôvod osobitného zreteľa, na základe ktorého vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal (§ 150 ods. 1 O.s.p.), hoci mu vzniklo právo na náhradu trov konania podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p., keďže navrhovateľ zavinil, že sa konanie muselo zastaviť (vzal žalobu späť). Proti tomuto uzneseniu, v časti výroku o náhrade trov konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie vedľajší účastník, ktorý namietol, že uznesenie v napadnutej časti vychádza z nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci. Aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p. v danej veci považoval za nenáležitú. S názorom súdu prvého stupňa o neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia, nesúhlasil. Poukázal na postavenie vedľajšieho účastníka ako neziskovej organizácie, ktorá nedisponuje pracovníkmi, technickým zariadením, ani materiálnym zabezpečením, aby mohla zabezpečovať potrebný právny servis na desiatkach súdov inak ako prostredníctvom advokátskych kancelárií. Zdôraznil, že to bol práve navrhovateľ, ktorý zavinil zastavenie konania a bol to práve vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktorý zabránil rozhodnutiu súdu v prospech navrhovateľa. Má za to, že na strane navrhovateľa neexistujú výnimočné okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré by umožňovali použitie § 150 O.s.p., najmä vzhľadom k tej skutočnosti, že navrhovateľ masovo uplatňuje na súdoch premlčané pohľadávky. Ďalej argumentoval aj princípom „rovnosti zbraní“, kedy aj v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdom. Vedľajší účastník je občianske združenie zložené prevažne z laikov v oblasti práva a právo na zástupcu má prinajmenšom z rovnakých dôvodov ako navrhovateľ, ktorý ho masovo využíva v typovo rovnakých desiatkach tisícov sporov. Vstupom vedľajšieho účastníka do konania sa posilňuje postavenie odporcu - spotrebiteľa v konaní, ktorý je často sám o sebe pasívny a nedokáže sa účinne brániť. Svojou činnosťou preto vedľajší účastník napĺňa ciele politiky Európskej únie a najmä snahu o podporu záujmov spotrebiteľov a zabezpečenie vysokej úrovne ochrany, a pri napĺňaní týchto cieľov je odkázaný na právne služby. Podľa vedľajšieho účastníka, práve rozhodovanie súdov v otázke priznávania nároku na náhradu trov právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi ako právnickej osobe založenej za účelom ochrany spotrebiteľa, môže prispieť k znižovaniu spotrebiteľskej agendy na súdoch. Ak by na strane spotrebiteľa vystupovalo združenie zastúpené advokátom, dodávatelia by prestali podávať návrhy, domáhajúce sa premlčaného nároku, pretože by boli následne povinní nahradiť trovy právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi. Napadnuté rozhodnutie o nepriznaní trov konania vedľajšieho účastníka je podľa názoru vedľajšieho účastníka v rozpore s legislatívou Európskej únie a judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Žiadal preto zmenu napadnutého uznesenia a priznanie náhrady trov prvostupňového a odvolacieho konania v celkovej výške 128,86 eura. K odvolaniu vedľajšieho účastníka sa písomne vyjadril navrhovateľ s tým, že sa stotožňuje s napadnutým uznesením, nakoľko v tomto prípade nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva. Právne zastúpenie vedľajšieho účastníka považuje navrhovateľ za nadbytočné, účelové a nehospodárne, nakoľko zo samej podstaty existencie vedľajšieho účastníka vyplýva, že musí byť schopný konať v mene toho, na strane koho vstupuje do konania. Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby uznesenie v napadnutej časti potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania vo výške 46,- eura. Krajský súd ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p., preskúmal vec v napadnutej časti podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania, a po vyhodnotení odvolacích námietok dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka nie je dôvodné. Podľa § 146 ods. 2 O.s.p., ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. V zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p. v prípade zastavenia konania je pre rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania podstatné ustálenie otázky zavinenia jeho zastavenia. V prejednávanej veci zavinil zastavenie konania navrhovateľ, ktorý návrh na začatie konania vzal späť bez uvedenia dôvodu, čo samo o sebe postačuje pre záver, že procesne zavinil zastavenie konania. Napriek nepopierateľnému nároku vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania, nemožno opomenúť aplikovať aj ďalšie zákonné princípy a podmienky priznania náhrady trov. Jednou z týchto podmienok je, aby trovy, ktorých náhrady sa účastník domáha, boli vynaložené účelne a hospodárne. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Kritérium účelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia vychádza zo samotného cieľa právneho zastúpenia, teda snahy právneho zástupcu o čo možno najefektívnejšie uplatňovanie alebo bránenie práva na súde, s cieľom využiť všetky zákonné (hmotnoprávne aj procesné) možnosti na obranu záujmov klienta. Aby bolo možné konštatovať účelnosť vynaložených trov právneho zastúpenia, je potrebné vychádzať aj z osoby samotného účastníka konania a posúdiť, či skutočnosť, že sa účastník konania nechal v konaní zastúpiť má pre neho význam z hľadiska zlepšenia jeho možností chrániť svoje práva a záujmy na súde. Ak totiž účastník konania, a v tomto prípade sa to týka zväčša právnických osôb, disponuje dostatočnými materiálno-technickými predpokladmi a najmä personálnym substrátom (napríklad má viacero zamestnancov s právnickým vzdelaním), na základe ktorého môže svoje práva plnohodnotne a erudovane uplatňovať a brániť aj sám, javí sa ako nadbytočné nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. V zákonných možnostiach súdu nie je nepripustenie alebo vylúčenie zastúpenia účastníka právnym zástupcom len z dôvodu neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia. Takýto postup by bol v príkrom rozpore so spomínanou zásadou rovnosti zbraní, rovnako ako aj so samotným právom každého účastníka súdneho (aj vedľajšieho) nechať sa zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Súd je povinný konať s právnym zástupcom, čo v tomto prípade súd prvého stupňa aj urobil. Iná je však otázka posúdenia účelnosti vynaložených trov konania, ktorá je v kompetencii súdu, a ktorá nezasahuje do práva účastníka na právnu pomoc. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 78/03 v súvislosti s rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov právneho zastúpenia vyplýva, že súd iba uplatňuje zákonom daný priestor pre uváženie účelnosti trov konania a nezasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Nemožno preto zamieňať ústavné právo účastníka konania na právnu pomoc v konaní pred súdom a nepriznanie náhrady trov konania z dôvodu ich neúčelnosti. Možnosť nechať sa zastúpiť v konaní a zároveň povinnosť súdu toto zastúpenie akceptovať predstavuje vyjadrenie zásady rovnosti zbraní, avšak nepriznanie náhrady trov za toto zastúpenie predstavuje rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, čo je vo výlučnej kompetencii súdu. V tejto súvislosti odvolací súd upozorňuje aj na obsah rozsudku Súdneho dvora EÚ C- 279/09 zo dňa 22. 12. 2010, na ktorý poukázal v odvolaní aj vedľajší účastník. Aj tu sa s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva konštatuje, že posúdenie otázky nevyhnutnosti právnej pomoci závisí od skutočností a okolností osobitných pre každú vec a závisí najmä od závažnosti konania, zložitosti uplatniteľného práva a konania, ako aj od schopnosti žalobcu účinne obhajovať svoju vec. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že vynaložené trovy právneho zastúpenia zo strany vedľajšieho účastníka, boli neúčelné. Vedľajší účastník je občianskym združením, ktoré vzniklo za účelom realizácie kolektívnej ochrany spotrebiteľa, pričom jedným z nástrojov je aj vstupovanie združenia do konaní v pozícii vedľajšieho účastníka a zastupovanie poškodených spotrebiteľov na súdoch. Je nesporné, že na to, aby takéto združenie mohlo napĺňať svoje ciele a vykonávať svoju činnosť, musí reálne disponovať zodpovedajúcou materiálnou, ako aj personálnou základňou, minimálne v rozsahu zabezpečenia možnosti vykonávania základným proklamovaných cieľov. Už skutočnosť, že vedľajší účastník je registrovaný v registri občianskych združení, vedenom na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, preukazuje, že pri vzniku a registrácii samotného združenia, muselo ministerstvo postupovať v zmysle § 25 ods. 3 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch. Ministerstvo posudzovalo jednak to, či k vzniku združenia došlo v súlade so zákonom, nezávislosť a neziskovosť združenia, vyporiadanie záväzkov vo vzťahu k štátu a skutočnosť, či združenie aktívne pôsobilo v oblasti spotrebiteľov po dobu najmenej dvoch rokov. Ak združenie už v čase svojej registrácie aktívne pôsobilo v oblasti ochrany spotrebiteľa, znamená to, že už v tomto čase muselo spĺňať základné materiálne a personálne predpoklady na vykonávanie aktívnej činnosti v tejto oblasti. Odvolací súd poukazuje aj na to, že zo spisu, vedľajší účastník zahlásil vstup do konania dňa 20.3.2012 a na výzvu súdu k oznámeniu pripojil všeobecnú plnú moc udelenú advokátovi dňa 15.3. 2012. Do konania vstúpil z vlastného podnetu, bez vyzvania odporcu. V čase zahlásenia svojho vstupu do konania nemal vedľajší účastník zjavne žiadne vedomosti, do akého konania vlastne vstupuje, o čom svedčí to, že súčasťou jeho oznámenia vstupu bola aj žiadosť advokáta, aby mu súd zaslal návrh na začatie konania a jeho prílohy. Zjavne tak vedľajší účastník pri udeľovaní plnej moci neposkytol advokátovi žiadne informácie o konaní a o žalobnom návrhu. Samotné prevzatie zastupovania advokátom tak nie je možné považovať za úkon právnej pomoci v zmysle § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. tak, ako si ho vedľajší účastník uplatnil v podanom odvolaní, a tým ani za účelne vynaložené trovy konania na uplatňovanie alebo bránenie práva. Odvolací súd považuje napadnuté uznesenie v časti výroku o nepriznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi za vecne správne, a preto ho v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. s použitím § 150 ods. 1O.s.p.. Navrhovateľ, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, si v písomnom vyjadrení k odvolaniu uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 46,- eura za toto vyjadrenie. Odvolací súd pri rozhodovaní o uplatnených trovách odvolacieho konania vyhodnotil dôvody osobitného zreteľa, ktoré spočívajú v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Navrhovateľ sa k otázke náhrady trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka vyjadril už vo svojom písomnom podaní z 11.6.2012, v ktorom zároveň zobral svoju žalobu späť. Pokiaľ sa teda navrhovateľ po tom, čo mu súd prvého stupňa zaslal odvolanie vedľajšieho účastníka na vedomie, opätovne a obsahovo zhodne vyjadril k tejto otázke, bolo by neprimerané a nespravodlivé, aby bol za takýto úkon ich náhradou zaviazaný vedľajší účastník, vystupujúci ako ochranca spotrebiteľa, ktorý „slabšej strane v spore“ poskytuje právnu pomoc. Z tohto dôvodu odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania považuje za plne dôvodnú aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p.. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.