Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 21CoE/62/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113203582 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eugen Palášthy ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1113203582.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v exekučnej veci oprávneného: Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpeného: JUDr. Petrom Pečeným, advokátom, so sídlom Nám. sv. Martina 9, 908 51 Holíč, proti povinnej: E. H., D. XX, XXX XX R., o vymoženie 1.470,30 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č.k. 1Er/200/2013-10 zo dňa 07.02.2013, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I č.k. 1Er/200/2013-10 zo dňa 07.02.2013 potvrdzuje. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. PEC- AP 416/2010 zo dňa 10.10.2012, vydaný rozhodcom JUDr. Radimom Kuchtom. Súd prvého stupňa tak rozhodol podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Ex. por.), nakoľko dospel k záveru, že úverová zmluva uzavretá medzi oprávneným a povinným, ktorú súd vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len O.z.), a z ktorej vzniknutý spor bol rozhodnutý vyššie uvedeným rozhodcovským rozsudkom, obsahuje v zmysle § 53 ods. 1 O.z. neprijateľnú podmienku spočívajúcu v dojednaní rozhodcovskej doložky. Súd prvého stupňa konštatoval, že právny vzťah medzi oprávneným a povinnou vznikol dňa 07.12.2007, keď bola medzi nimi uzatvorená úverová zmluva v zmysle § 497 Obchodného zákonníka. Svoj názor, že v danom prípade sa právny vzťah posudzuje ako vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle ustanovení o spotrebiteľských zmluvách podľa O.z., oprel o skutočnosť, že oprávnený ako nebankový subjekt podniká v oblasti požičiavania peňažných prostriedkov širokému, nešpecifikovanému okruhu osôb, mal teda pri uzatváraní zmluvy postavenie dodávateľa, pričom povinný nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, konal ako fyzická osoba, a teda mal postavenie spotrebiteľa. Na úverovú zmluvu preto v zmysle § 1 ods. 1 Obch. zák. súd prvého stupňa aplikoval príslušné ustanovenia predpisov občianskeho práva. Súd prvého stupňa považoval za nevyhnutné vyporiadať sa s povahou ustanovenia § 18 Hlavy 15 Úverových zmluvných podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s., ktorý ustanovuje, že zmluvné strany sa dohodli, že majetkové spory vzniknuté z predmetnej zmluvy alebo v súvislosti s ňou, budú rozhodované jediným rozhodcom. Pri právnom posudzovaní, či neexistuje rozpor žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, súd prvého stupňa vychádzal jednak z vnútroštátnych právnych noriem a jednak z noriem európskeho práva. Súd prvého stupňa poukázal pri tom na smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len smernica). Podľa ods. 1 písm. g/ prílohy smernice nekalou podmienkou je o.i. neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami, výhradne arbitrážou. V oblasti vnútroštátneho práva sa súd prvého stupňa opiera o ustanovenia § 52 a nasl. Obč. zákonníka. Ustanovenie § 53 ods. 3 OZ uvádza exemplifikatívny výpočet neprijateľných podmienok. Právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o úvere je nevyhnutné posudzovať podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod. Špeciálna úprava, ktorou je v danom prípade zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka má prednosť pred všeobecnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník a je nevyhnutné právny vzťah posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 01.01.2008, teda v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podľa § 54 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od toho zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nemôže vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľná sa stáva, vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. Článok 1 písm. q/ smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 predstavuje interpretačné pravidlo o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica nemá všeobecnú záväznosť, ale vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc, a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované. V danom prípade rozhodcovská doložka bola zmluvnými stranami dojednaná v rámci formulárového tlačiva zmluvných dojednaní a je nesporné, že nebola dojednaná individuálne. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostanými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam a rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ. Citoval z rozhodnutia Ústavného súdu SR IV. ÚS 55/2011 z 24.02.2011, ako aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. 6 Cdo 1/2012. Na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že spotrebiteľ nie je viazaný neprijateľnou podmienkou - rozhodcovskou doložkou, exekučný titul je právne nulitný - neschopný vyvolávať právne účinky. Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal včas odvolanie oprávnený. V prvom rade poukázal na zmätočnosť rozhodovacej praxe súdu prvého stupňa, keď na jednej strane ku dňu vydania napadnutého uznesenia, vydal 198 poverení na vykonanie exekúcie v obdobných veciach a na strane druhej náhle začal žiadosti o udelenie poverenia zamietať. K tvrdeniu súdu prvého stupňa, že povinný nemohol obsah úverovej zmluvy ovplyvniť, uviedol, že takýto skutkový záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, nakoľko súd prvého stupňa neskúmal podmienky, za akých bola zmluva uzatvorená, či povinný mal nejaké pripomienky k návrhu zmluvy a či oprávnený tieto podmienky odmietol. Oprávnený poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23 Cdo/1201/2010 zo dňa 26.10.2010, v ktorom sa konštatuje, že súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy a tak aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a nemožno ju chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Poukazoval na to, že povinný dobrovoľne uzatvoril s povinným úverovú zmluvu a na povinnú nebol vyvíjaný žiadny nátlak, v dôsledku ktorého by bol prinútený časovou alebo finančnou tiesňou. Na základe uvedených skutočností preto treba rozhodcovskú doložku považovať v súlade s § 4 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ZoRK). Podľa tvrdenia oprávneného povinná mala možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu podľa § 21 ods. 2 ZoRK námietkou nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pri prvom úkone, ktorý jej patrí. Rovnako v súlade s § 9 ZoRK mohla podať námietku predpojatosti rozhodcu a podľa § 37 ZoRK mohla podať žiadosť o preskúmanie rozhodcovského rozsudku iným rozhodcom. Ani jeden z týchto inštitútov povinná nevyužila. Navyše vzhľadom na to, že povinná počas rozhodcovského konania nereagovala na výzvu rozhodcu k poskytnutiu súčinnosti, z jej správania je zrejmé, že aj keby sa predmetný spor riešil v rámci občianskeho súdneho konania, povinná by ostala nečinná. Oprávnený zdôraznil, že súd prvého stupňa prekročil svoju právomoc, keď ako exekučný súd, ktorý je súdom vykonávacím, nahradil preskúmavanie súdneho rozhodnutia súdom nachádzacím. Porušil svoju nestrannosť, keď substituoval nečinnosť povinného napadnutým uznesením. K otázke použitia smernice pri výklade neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách oprávnený uviedol, že slovenská verzia ustanovenia ods. 1 písm. q/ prílohy smernice je odlišná od originálnej verzie. Význam smernice v originálnom znení smeruje k tomu, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov vzniknutých z uzatvorenej zmluvy rozhodcovskému súdu, resp. ich prejednaním osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní uplatňovať hmotnoprávne predpisy. V tomto prípade sa však toto ustanovenie na daný prípad nevzťahuje, nakoľko slovenský právny poriadok upravuje rozhodcovské konanie zákonom o rozhodcovskom konaní, a preto rozhodcovskú doložku nemožno považovať za neprimeranú. Podľa názoru oprávneného napadnuté uznesenie popiera zmysel a účel rozhodcovského konania - odbremenenie všeobecných súdov mimosúdnym riešením sporov - ktoré vyžaduje od členských štátov Smernica č. 2008/48/EHS a odporúčajú aj európske orgány (napr. odporúčanie č. 98/257/ES, 2001/310/ ES alebo Zelená kniha o alternatívnom konaní k odstraňovaniu sporov v civilných a obchodných veciach všeobecne) a poukazuje tiež na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31.07.2008, sp. zn. 32Cdo/2282/2008. Oprávnený v závere konštatuje, že smernica, o ktorú súd prvého stupňa oprel časť svojho odôvodnenia, nie je priamo aplikovateľná na území SR a nemá relevantnú oporu v slovenských právnych predpisoch. Napadnuté uznesenie preto v konečnom dôsledku považuje za nesprávne a nepreskúmateľné. Podľa jeho názoru je rozhodcovská doložka platne dojednaná a súd by svojím rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia odňal oprávnenému možnosť ďalšieho postupu vo veci vymoženia jeho pohľadávky. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu podľa § 212 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo 10.01.2013 na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie a exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok sp. zn. PEC - AP 416/2012 zo dňa 10.10.2012 s vyznačenou právoplatnosťou dňom 12.10.2012 a vykonateľnosťou 18.10.2012. Uvedeným rozsudkom bola povinná s odkazom na Zmluvu o úvere č. 3712066351 zo dňa 06.12.2007 zaviazaná na zaplatenie sumy 1.470,30 Eur spolu s úrokom z úveru do zaplatenia vo výške 240,53 Eur a s úrokom z omeškania vo výške 0,025 % denne zo sumy 1.887,25 Eur od 14.07.2011 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 176,42 Eur a na náhradu trov konania vo výške 291,09 Eur, všetko do troch dní od jeho právoplatnosti. Podľa názoru odvolateľa je napadnuté uznesenie založené na nesprávnom právnom posúdení veci, keď na základe vykonaného dokazovania dospel súd k nesprávnym skutkovým zisteniam. Oprávnený označil skutkové zistenia okresného súdu o tom, že povinný nemohol ovplyvniť obsah úverovej zmluvy za nesprávne, keďže súd nevykonal žiadne dokazovanie za účelom zistenia, za akých podmienok bola zmluva uzatváraná, či povinná požadovala zmenu niektorých ustanovení zmluvy, resp. či oprávnený jej návrhy neakceptoval; takýto záver mohol prijať len po preskúmaní konkrétnych okolností uzatvorenia zmluvy. V uvedenom konaní súd dospel k správnemu záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky, zakotvenej do spotrebiteľskej zmluvy, ktorú odvolací súd vyhodnotil ako typickú adhéznu zmluvu, pre ktorú je charakteristické, že jej obsah nie je výsledkom dohody zmluvných strán, ale bol vopred určený stranou v postavení dodávateľa, v ktorej druhá strana v postavení objednávateľa nemá možnosť nič ovplyvniť, pre ktorú je typický dlhý neprehľadný text, písaný miniatúrnym a ťažko čitateľným písmom alebo dokonca len odkazuje na obchodné podmienky a v danej veci nejde o individuálne dojednanú zmluvu. Svojím rozsahom, neprehľadnou štruktúrou a voľbou miniatúrneho písma je aj text pripojených Úverových zmluvných podmienok ťažko čitateľný a málo zrozumiteľný. Už zo samej popísanej konštrukcie zmluvy a zo skutočnosti, že povinná podpisovala iba prvú stranu zmluvy, vyplýva záver, že povinná v postavení spotrebiteľa nemohla dostatočne dobre vedieť, že okrem Všeobecných úverových podmienok súčasne podpisuje aj rozhodcovskú doložku, neprehľadne zakomponovanú do textu Úverových zmluvných podmienok. Z uvedeného teda vyplýva záver, že oprávnený bezdôvodne namietal nesprávne skutkové zistenia súdu prvého stupňa o tom, že povinná nemohla pri uzatváraní zmluvy ovplyvniť jej obsah. Takto zostavenú formulárovú zmluvu povinná mohla prijať ako celok vrátane úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky alebo ju odmietnuť ako celok. Námietka nesprávneho právneho posúdenia veci vznesená oprávneným v odvolaní, je založená na konštatovaní, že okresný súd vychádzajúc z nejednoznačného prekladu smernice Rady 93/13/EHS do slovenského jazyka vyvodil záver, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, hoci význam a zmysel smernice Rady 93/13/EHS v originálnom znení v prílohe 1 písm. q/ smeruje iba k tomu, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov vyvstávajúcich z uzatvorenej zmluvy osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní uplatňovať hmotnoprávne predpisy. Takáto situácia podľa názoru oprávneného v Slovenskej republike nastať nemôže, keďže rozhodcovské konanie je upravené Zákonom o rozhodcovskom konaní, preto rozhodcovskú doložku nielen na základe smernice Rady 93/13/EHS treba považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Namietal tiež, že podstatná časť odôvodnenia napadnutého uznesenia je postavená na úniovom práve, konkrétne smernici č. 93/13/EHS a nemá relevantnú oporu v ustanoveniach právnych predpisov Slovenskej republiky, pritom smernice nie sú priamo aplikovateľné a zastávajú v prvom rade úlohu interpretačného pravidla. Prvostupňový súd po tom, ako vyhodnotil zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi ako zmluvu spotrebiteľskú podľa Občianskeho zákonníka, posúdil jej obsah podľa § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 53 ods. 3 písm. a/ a ods. 4 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené nesmie byť režim tejto spotrebiteľskej zmluvy v rozpore ani so smernicami poskytujúcimi ochranu spotrebiteľovi, najmä smernicou Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernicu aplikuje iba nepriamo, na účely interpretácie vnútroštátneho práva, pretože už bola implementovaná do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým bol novelizovaný Občiansky zákonník. Ustanovenia Občianskeho zákonníka, účinného ku dňu uzavretia úverovej zmluvy, sú ohľadom ochrany spotrebiteľských práv jednoznačné: podľa § 53 ods. 1 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka) a tieto sú príkladmo uvedené v odseku 3 cit. ustanovenia s tým, že podľa ods. 4 sú zo zákona neplatné. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 ods. 2). Uvedené ustanovenia v plnom rozsahu zabezpečujú povinnosť Slovenskej republiky, ktorá jej vyplynula z článku 6 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS, a to, že „členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa, a aby zmluva bola naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“ Slovenská republika svoj záväzok voči Európskej únii poskytnúť spotrebiteľovi zvýšenú ochranu vzhľadom na jeho postavenie v spotrebiteľských vzťahoch plní prostredníctvom viacerých zákonov; § 53 ods. 4 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, ZoKR v ustanovení § 45 ukladá exekučnému súdu aj v štádiu exekučného konania skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom a po zistení, že rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má, exekúciu zastaviť. Skúmaniu obsahu rozhodcovského rozsudku musí predchádzať, tak ako to urobil súd prvého stupňa, prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou. Ak je rozhodcovská zmluva neplatná, rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným exekučným titulom. Rozhodcovskú doložku, obsiahnutú v Úverových zmluvných podmienkach spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s., ktoré sú súčasťou úverovej zmluvy č. 3712066351 uzavretej 07.12.2007, súd prvého stupňa dôvodne vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je zo zákona neplatná, keďže vyššie popísanou neprípustnou formou od spotrebiteľa vyžadovala, aby spory vzniknuté zo spotrebiteľskej zmluvy riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné, zaoberá predovšetkým tým, či sa jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku a či rozhodnutie je vykonateľné po formálnej ako aj po materiálnej stránke. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Odvolací súd považuje za potrebné - v súvislosti s odvolacou námietkou oprávneného, že súd prvého stupňa prekročil svoje právomoci a porušil svoju nestrannosť, keď svojím rozhodnutím de facto jednal za povinného a napravuje jeho nečinnosť - poukázať na rozhodnutie Súdneho dvora (prvá komora) vo veci C-40/2008 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej zo 06.10.2009. Tento pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku), či je oprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa rozhodol tak, že „smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď po tom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“ V nadväznosti na označené rozhodnutie Súdneho dvora Ústavný súd SR v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 360/2010 z 05.10.2010 konštatoval, že „pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožnil s rozhodnutím okresného súdu vo výroku aj v odôvodnení, a preto ho ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.