Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/259/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1206226225 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1206226225.4 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky : U. I., W.. H., D. C. J., B. A. Č.. X, zastúpenej JUDr. Ľubicou Salamonovou, advokátkou, AK Vansovej č. 2, Bratislava, proti odporcovi : Robíme to pre deti - SF, (predtým Slobodné fórum), so sídlom v Bratislave, ulica Krížna č. 47, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou a náhradu mzdy, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 50C/233/2006-140 zo dňa 18. marca 2011, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou bol zamietnutý návrh na priznanie náhrady mzdy z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zastavujúcej časti potvrdzuje. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zastavil konanie v časti, že pracovný pomer medzi navrhovateľkou a odporcom skončil dňom rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Návrh navrhovateľky o zaplatenie náhrady mzdy vo výške 11.278,35 € zamietol. Zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. O neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou rozhodol prvostupňový súd čiastočným rozsudkom zo dňa 26.09.2007 č.k. 50C/233/2006-45 (právoplatným dňom 24.10.2007), v ktorom určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou, doručené navrhovateľke odporcom dňa 22.06.2006 je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá, s tým, že o náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a o náhrade trov konania rozhodne v konečnom rozhodnutí. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 28.01.2009 č. k. 4Co/520/2007 (právoplatným dňa 10.03.2009) uvedený čiastočný rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa určenia, že pracovný pomer naďalej trvá, zrušil a odvolanie odporcu v ostatnej časti odmietol. Uznesením zo dňa 12.01.2011 č. k. 50C/233/2006-132 (právoplatným dňa 15.02.2011) prvostupňový súd pripustil zmenu návrhu tak, že odporca mal byť zaviazaný na povinnosť poskytnúť navrhovateľke náhradu mzdy v sume jej priemerného mesačného zárobku vo výške 756,73 € od 21.08.2006 až do 30.11.2009 v celkovej výške 11.278,35 €, ako aj náhradu trov konania, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Na pojednávaní dňa 12.01.2011 však navrhovateľka vzala prostredníctvom právneho zástupcu návrh v časti, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou je neplatné, pracovný pomer medzi navrhovateľkou a odporcom skončil dňom rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou späť a žiadala konanie o tejto časti zastaviť. Z uvedeného dôvodu prvostupňový súd napadnutým rozsudkom, v zmysle ust. § 96 ods. 1, 2, 3 O.s.p., konanie v predmetnej časti zastavil. Návrh navrhovateľky v časti zaviazania odporcu na zaplatenie náhrady mzdy vo výške 11.278,35 € prvostupňový súd zamietol s poukazom na § 79 ods. 1, 2, 3, § 141 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce a § 33 ods. 1, § 34 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že ak zamestnanec netrvá na ďalšom zamestnávaní, pokiaľ sa so zamestnávateľom písomne nedohodne inak, platí právna domnienka o skončení pracovného pomeru dohodou. Keďže navrhovateľka netrvala na tom, aby ju zamestnávateľ naďalej zamestnával, platí, že pracovný pomer sa skončil uplynutím výpovednej doby, ktorá plynula od 01.07.2006 do 31.08.2006. Prvostupňový súd zistil, že od 21.08.2006 do 31.12.2006 bola navrhovateľka práce neschopná, a preto v zmysle § 141 ods. 1 ZP za čas takejto prekážky na strane zamestnanca tomuto nepatrí náhrada mzdy, ak osobitný predpis (zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení) neustanovuje inak. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pretože ani jeden z účastníkov konania nedosiahol vo veci úspech odôvodňujúci priznanie práva na náhradu trov konania. Uvedený rozsudok napadla v celom rozsahu v zákonom stanovenej lehote odvolaním navrhovateľka, vytýkajúc súdu prvého stupňa, že dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne vec právne posúdil. V dôvodoch odvolania uviedla, že písomným podaním právneho zástupcu zo dňa 15.10.2010 žiadala zmenu petitu, ktorá sa týkala prednostne špecifikácie výšky náhrady mzdy, ktorú požadovala, ale nedopatrením sa v tejto zmene petitu nachádzala aj veta: „Skončenie pracovného pomeru výpoveďou je neplatné. Pracovný pomer medzi navrhovateľkou a odporcom skončil dňom rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou.“ Vzhľadom na to, že o neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou už bolo právoplatne rozhodnuté čiastočným rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 26.09.2007, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.01.2009 (č.k. 4Co 520/2007) a vzhľadom na to, že navrhovateľka stále trvala na tom, aby pracovný pomer naďalej trval (keďže žiadala náhradu mzdy do 30.11.2009), na pojednávaní konanom dňa 12.01.2011 vzal právny zástupca navrhovateľky návrh zmeny petitu v časti vyššie citovanej vety z návrhu zo dňa 15.10.2010 späť. Podľa navrhovateľky to znamená, že v platnosti zostala pôvodná časť petitu navrhovateľky zo dňa 19.10.2006, o ktorom už bolo v konečnom dôsledku aj právoplatne rozhodnuté - skončenie pracovného pomeru navrhovateľky výpoveďou odporcu zo dňa 22.06.2006 je neplatné a v zmysle rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.01.2009 nebolo potrebné rozhodovať o tom, že pracovný pomer trvá, pretože bolo rozhodnuté o neplatnosti výpovede, z čoho vyplýva, že pracovný pomer trvá. Navrhovateľka zastávala názor, že prvostupňový súd sa mal v následnom konaní po vydaní čiastočného rozsudku zo dňa 26.09.2007, potvrdený odvolacím súdom dňa 28.01.2009, zaoberať len výškou náhrady mzdy. Zo žiadneho písomného či ústneho prejavu právneho zástupcu navrhovateľky nevyplýva, že by žiadal konanie v časti trvania či netrvania právneho pomeru medzi navrhovateľkou a odporcom zastaviť, keďže žiadne takéto konanie nebolo vedené. Ak aj chcel prvostupňový súd zisťovať, či navrhovateľka trvá na zamestnávaní odporcom, mal túto otázku formulovať jasne a súčasne mal zisťovať od akého dátumu navrhovateľka netrvá na ďalšom zamestnávaní. O netrvaní pracovného pomeru medzi navrhovateľkou a odporcom bez určenia konkrétneho dátumu súd ani nemohol rozhodnúť, keďže navrhovateľka trvala na tom, aby ju odporca naďalej zamestnával (svojim písomným podaním zo dňa 21.08.2006) a trvanie pracovného pomeru bolo potvrdené aj právoplatným čiastočným rozsudkom prvostupňového súdu zo dňa 26.09.2007. Záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľka netrvala na ďalšom zamestnávaní, a preto pracovný pomer skončil uplynutím výpovednej doby, je podľa navrhovateľky mylný. Naopak, navrhovateľka mala za to, že pracovný pomer medzi ňou a odporcom trvá, a preto si uplatňovala náhradu mzdy až do dňa nástupu na materskú dovolenku, t.j. do 30.11.2009 a ako vyplýva z písomného vyčíslenia požadovanej náhrady mzdy zo dňa 15.10.2009, za obdobie svojej práceneschopnosti od 21.08.2006 do 31.12.2006 si náhradu mzdy ani neuplatňovala. Z vyššie uvedených dôvodov navrhovateľka žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a vyhovel jej návrhu, priznal jej právo na náhradu mzdy voči odporcovi v celkovej výške 11.278,35 € ako aj právo na náhradu trov konania, alebo aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na rozhodnutie o náhrade mzdy navrhovateľky. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadril Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky je dôvodné v časti rozsudku, ktorým rozhodoval súd prvého stupňa o náhrade mzdy, keď v danom prípade nie sú podmienky na potvrdenie ani na zmenu napadnutého rozsudku a vo zvyšnej časti bolo potrebné odvolanie odmietnuť. V súdenej veci z obsahu spisu vyplýva, že o neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, ktorá bola navrhovateľke doručená odporcom dňa 22.6.2006 rozhodol súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 26.9.2007 č.k. 50C/233/2006-45 tak, že určil výpoveď za neplatnú s tým, že pracovný pomer naďalej trvá a o náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru rozhodne súd v konečnom rozhodnutí. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 28.1.2009 č.k. 4Co 520/2007 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa určenia, že pracovný pomer naďalej trvá, zrušil s tým, že výrok bol nadbytočný a odvolanie odporcu v ostatnej časti odmietol. Po rozhodnutí súdu prvého stupňa o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru navrhovateľka naďalej trvala na náhrade mzdy s tým, že po ostatnej úprave žalobného petitu, zmenu ktorú prvostupňový súd pripustil uznesením zo dňa 12.1.2011, sa domáhala uloženia povinnosti odporcovi poskytnúť navrhovateľke náhradu mzdy v sume jej priemerného mesačného zárobku vo výške 756,73 Eur od 21.8.2006 do 30.11.2009 v celkovej výške 11.278,35 Eur. Návrh v časti, že pracovný pomer medzi navrhovateľkou a odporcom skončil dňom rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru vzala späť, v dôsledku čoho súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 96 ods. 1, 2, 3 O.s.p. konanie v tejto časti zastavil. Nárok navrhovateľky na náhradu mzdy prvostupňový súd zamietol, zastávajúc názor, že navrhovateľka netrvala na tom, aby ju odporca naďalej zamestnával, preto s odkazom na ust. § 79 ods. 3 Zákonníka práce platí domnienka o skončení pracovného pomeru dohodou, s postupom ktorým však nemožno súhlasiť, keďže pre takýto záver nemal súd prvého stupňa dostatok skutkových zistení. V zmysle ustálenej judikatúry zamestnanec môže oznámiť zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával kedykoľvek potom, čo mu zamestnávateľ dal neplatnú výpoveď, alebo čo s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite, najneskôr však do rozhodnutia súdu, ktorým bolo konanie o žalobe zamestnanca na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru právoplatne skončené a ktorým bola určená neplatnosť rozviazania pracovného pomeru. Stanovisko zamestnanca či trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával má z hľadiska § 79 Zák. práce význam vtedy, ak zamestnanec právny úkon v tomto smere urobí v rozhodnom období, ktorým je rozhodnutie súdu o žalobe na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. I keď účinky rozhodnutia súdu o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru nastávajú spätne, nie je tu až do súdneho rozhodnutia, ktorým bolo konanie o žalobe zamestnanca na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru právoplatne skončené, a ktorým bola určená neplatnosť rozviazania pracovného pomeru istota, či pracovný pomer bol alebo nebol platne rozviazaný. Zmyslom ust. § 79 je upraviť vzťahy účastníkov pracovnoprávneho pomeru práve v uvedenom období neistoty o ďalšom trvaní pracovného pomeru, preto je z hľadiska citovaného ustanovenia rozhodný stav, aký tu bol v dobe vyhlásenia súdneho rozhodnutia o určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, teda okolnosť, či v tejto dobe zamestnanec trval alebo netrval na tom, aby zamestnávateľ naďalej zamestnával. Iba v prípade, že zamestnanec v tejto dobe netrval na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, nastáva právna fikcia skončenia pracovného pomeru dohodou v zmysle § 79 Zák. práce. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ostatnú zmenu žalobného petitu, v dôsledku ktorej súd prvého stupňa zastavil konanie, nie je možné považovať za tak relevantnú skutočnosť, na podklade ktorej je možné urobiť záver o nedôvodnosti žaloby, keď k takejto zmene došlo až po rozhodnutí o neplatnosti skončenia pracovného pomeru a v neposlednom rade uvedená zmena žalobného petitu nie je v zmysle § 125 O.s.p. dôkazom o tom, že navrhovateľka netrvá na tom, aby ju odporca naďalej zamestnával. Keďže záver súdu prvého stupňa je predčasný, pretože pre prijaté závery napadnutého rozhodnutia nemal dostatok skutkových podkladov, odvolací súd napadnutý rozsudok v časti priznania náhrady mzdy podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.). V ďalšom konaní bude súd prvého stupňa povinný riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O.s.p. viazaný. Úlohou súdu prvého stupňa bude vyhodnotiť písomné podanie zo dňa 21.8.2006, podaním ktorým navrhovateľka vyjadrila nesúhlas so skončením pracovného pomeru a požadovala, aby ju odporca naďalej zamestnával, ako aj vyhodnotiť postoj navrhovateľky v čase rozhodnutia súdu o skončení neplatnosti pracovného pomeru s prihliadnutím na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 24/1996, v zmysle ktorého oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, nahradzuje aj taká žaloba, v ktorej pracovník uplatnil nielen neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, ale taktiež požiadavku o náhradu mzdy. Ak súd prvého stupňa na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospeje k záveru, že v rozhodnom období navrhovateľka trvala, aby ju odporca naďalej zamestnával, je súd povinný sa zaoberať iba výškou priznanej náhrady mzdy v dôsledku neplatne skončeného pracovného pomeru. Odvolací súd dáva do pozornosti zásadný význam výsledku konania vedeného pred Okresným súdom Bratislava II pod č.k. 14C 190/2006 pre súdenú vec. Pri posudzovaní nároku na náhradu mzdy v dôsledku neplatnosti výpovede danej pracovníkovi je potrebné sa totiž zaoberať aj tým, či po neplatnej výpovedi, t.j. po výpovedi zo dňa 22.6.2006, nedošlo medzi účastníkmi pracovného pomeru k platnému skončeniu pracovného pomeru iným spôsobom. Náhrada mzdy totiž patrí navrhovateľke najdlhšie do neskoršie platného skončenia pracovného pomeru (R 39/1985). Podľa § 96 ods. 3 O.s.p. nesúhlas odporcu so späťvzatím návrhu nie je účinný, ak dôjde k späťvzatiu návrhu skôr, než sa začalo pojednávanie, alebo ak ide o späťvzatie návrhu na rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. Uvedené citované ustanovenie rešpektuje navrhovateľku ako dominus litis. Vyhovieť odvolaniu voči uzneseniu, ktorým bolo konanie zastavené pre späťvzatie návrhu bude možné iba výnimočne, a to v prípade, ak došlo k nesprávnemu hodnoteniu prejavu navrhovateľa, alebo ak súd nezobral do úvahy vážne dôvody odporcu, pre ktoré nesúhlasil so späťvzatím návrhu, podmienky ktoré v danom prípade splnené nie sú. Z obsahu spisu v danej veci vyplýva, že písomným podaním zo dňa 15.10.2010 žiadala navrhovateľka o.i. zmenu petitu, tohto znenia: „Pracovný pomer medzi navrhovateľkou a odporcom skončil dňom rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou“, návrh ktorý na pojednávaní konanom dňa 12.01.2011 vzal právny zástupca navrhovateľky späť, bez udania dôvodu, preto odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že späťvzatie návrhu v tejto časti bolo vykonané účinne, keďže iba navrhovateľka mala dispozičné právo na späťvzatie návrhu na začatie konania, pričom v danom prípade, keďže došlo k späťvzatiu návrhu skôr, než sa začalo pojednávanie, nebol potrebný súhlas odporcov so späťvzatím návrhu a prvostupňový súd správne postupoval, keď konanie s poukazom na citované ustanovenie § 96 O.s.p. zastavil, v dôsledku čoho odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti zastavenia konania ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne i o náhrade trov celého konania v zmysle § 224 ods. 3 O.s.p. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.