Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/305/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207211734 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1207211734.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a JUDr. Martina Murgaša v právnej veci navrhovateľa: winLand s.r.o., Hviezdoslavova 7, Michalovce, zastúpený AK Illeš, Šimčák, Bröstl, s.r.o. so sídlom Kováčska 6, 040 01Košice, IČO: 36 861 472, proti odporcovi: S.. S. N.Á. - I. E., I. XX, D., v konaní o 804,42 € s príslušenstvom na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 27.11.2007, č.k. 17C 82/2007-47 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 27.11.2007, č.k. 17C 82/2007-47 m e n í tak, že návrh z a m i e t a. Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť odporcovi trovy konania vo výške 46 € v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Návrhom zo dňa 30.4.2007 sa navrhovateľ domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 24.234 Sk (804,42 €) z titulu bezdôvodného obohatenia na tom základe, keď oprávnený subjekt BC - Torsion, s.r.o. podal na povinného (v tomto konaní navrhovateľ) u exekútora S.. S. N. (v tomto konaní odporca) návrh na vykonanie exekúcie. Na upovedomenie exekútora navrhovateľ (povinný) listom zo dňa 18.1.2006 exekútorovi oznámil, že dobrovoľne zaplatil istinu vo výške 169.845,30 Sk na účet oprávneného ešte pred vydaním upovedomenia o začatí exekúcie. Napriek tomu súdny exekútor vydal exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu povinného. Okresný súd Bratislava II v Bratislave rozsudkom z 27. novembra 2007, č.k. 17C 82/2007-47 uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi žalovanú sumu 24.234 Sk spolu so 6 % úrokom z omeškania ako aj náhradu trov konania. Mal za preukázané, že navrhovateľ dňa 30.12.2005 uhradil istinu, trovy konania, vrátane trov právneho zastúpenia a trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní dňa 18.1.2006. Mal zato, že exekútor bol povinný čiastočne upustiť od exekúcie, pričom námietku odporcu, že od exekúcie upustiť nemohol z dôvodu absencie súhlasu oprávneného, považoval za nedôvodnú, z dôvodu, že exekútor oprávnenému postup podľa § 46 ods. 3 exekučného poriadok nenavrhol. Zároveň súd prvého stupňa ustálil, že bola splnená i podmienka podľa ust. § 47 ods. 3 Exekučného poriadku, keď navrhovateľ ako povinný uhradil istinu, trovy konania, trovy právneho zastúpenia a trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní, celkom vo výške 200.172 Sk (6.644,49 €). Dňa 18.1.2006, teda pred lehotou na podanie námietok proti upovedomeniu o začatí exekúcie, ktorá lehota uplynula dňom 23.1.2006. Mal zato, že odporcovi vznikol nárok na odmenu z istiny, trov konania, trov právneho zastúpenia a trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní vo výške 50 %, t.j. vo výške 20.017 Sk, nakoľko exekútor vymohol iba úroky z omeškania vo výške 32.271 Sk, z ktorej sumy mu prislúcha riadna odmena vo výške 6.454 Sk, a preto exekútor mal správne vyčísliť odmenu sumou 26.471,43 Sk plus 19 % DPH, spolu sumu 31.501 Sk a nie sumu 55.735 Sk. Rozdiel predstavuje bezdôvodné obohatenie, ktoré je odporca povinný navrhovateľovi vydať. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 15.10.2008, č.k. 15Co 165/2008-77 rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 27.11.2007, pod č.k. 17C 82/2007-47 zmenil tak, že žalobu zamietol, odporcovi náhradu trov prvostupňového konania nepriznal a navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške 1.452 Sk. Odvolací súd poukázal na prechodné ustanovenie vyhlášky MS SR o odmenách a náhradách súdnych exekútorov č. 288/1995 Z.z. v platnom znení, a to na ust. § 27a, v zmysle ktorého v exekučných konaniach začatých do 30.4.2008 patrí exekútorovi odmena podľa doterajších predpisov. Mal zato, že exekúcia a exekučné konanie ako také proti navrhovateľovi začalo dňa 18.11.2005 a to doručením návrhu na vykonanie exekúcie zo strany oprávneného s poukazom na ust. § 36 ods. 2 exekučného poriadku, t.j. dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa mal zato, že odporcovi ako súdnemu exekútorovi patrí odmena vo výške 20 % zo základu, a to aj zo sumy, ktorú povinný plnil dňa 30.12.2005, t.j. z istiny vo výške 200.169 Sk a to v súlade s ust. § 47 ods. 3 exekučného poriadku, ktoré ustanovenie bolo do exekučného poriadku zavedené novelou vykonanou zákonom č. 341/2005 Z.z., účinnou od 1.9.2005 s tým, že sa aplikuje aj na exekučné konanie začaté pred 1.9.2005. Uviedol, že v právnej praxi sa na predmetnú otázku vyskytovali rozdielne výklady, keďže v zákone nebolo expressis verbis uvedené, či súdny exekútor má nárok na odmenu, ak povinný plnil po začatí exekučného konania, hoci súdny exekútor nevydal upovedomenie o začatí exekúcie. Odvolací súd má zato, že aj podľa predchádzajúcej právnej úpravy mal súdny exekútor nárok na odmenu vo výške 10 % zo základu na jej určenie, ak došlo k upusteniu od vykonania exekúcie, čo bolo ale možné iba za predpokladu, že povinný uhradil súdnemu exekútorovi aj trovy exekúcie. V danom prípade povinný uhradil istinu, neuhradil trovy exekúcie, teda uhradil len časť vymáhanej pohľadávky, a preto správne súdny exekútor ďalej príslušenstvo a časť trov vymáhal a jeho výška odmeny je až vo výške 20 % zo základu na jej určenie. V ust. § 47 ods. 3 Exekučného poriadku je riešená výška trov exekútora, a to za podmienky, ak povinný uhradí pohľadávku po začatí exekučného konania skôr, ako mu uplynutie lehota na podanie námietok, avšak musí ísť o uhradenie celej (nielen čiastočnej) pohľadávky. V takom prípade má exekútor nárok na náhradu trov konania vo výške ustanovenej osobitným predpisom v rovnakom rozsahu, ako v prípade upustenia od vykonania exekúcie. Osobitným predpisom je citovaná vyhláška MS SR č. 288/1995 Z.z. v platnom znení, v zmysle ktorej podľa § 5 ods. 2 cit. vyhlášky, ak exekútor upustí od vykonávania exekúcie podľa § 46 ods. 3 zákona, patrí mu 50 % z odmeny vypočítanej podľa odseku 1. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 30. júna 2010, sp. zn. 2Cdo 91/2009 zrušil rozsudok krajského súdu zo dňa 15.10.2008, č.k. 15Co 165/2008-77 a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, tzv. inej vady konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uložil odvolaciemu súdu, aby ustálil, či išlo medzi povinným (navrhovateľom) ako účastníkom exekučného konania a súdnym exekútorom (odporcom), ktorý vykonával exekučnú činnosť o vzťah vyplývajúci zo súkromného práva, alebo o verejnoprávny vzťah, pričom bolo potrebné vychádzať aj z právneho postavenia súdneho exekútora, definovaného Exekučným poriadkom. Následne bolo preto potrebné posúdiť, či na strane súdneho exekútora mohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu podľa § 451 Obč. zák. tým, že povinný zaplatil za výkon exekučnej činnosti odmenu, ktorej výška presahuje sumu zodpovedajúcu príslušnému právnemu predpisu a ak áno, či došlo, resp. nedošlo k vyplateniu odmeny v rozpore s právnymi predpismi. Bolo potrebné sa zaoberať aj otázkou, či nárok uplatnený navrhovateľom ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, nevyplýva zo vzťahu zodpovednosti súdneho exekútora za škodu spôsobenú účastníkov exekučného konania v zmysle príslušného ustanovenia Exekučného poriadku. Krajský súd v Bratislave (v poradí druhým rozsudkom) zo dňa 8.12.2010, č.k. 15Co 344/2010-106 opätovne zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrh navrhovateľa zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov prvostupňového a dovolacieho konania. Navrhovateľovi zároveň uložil povinnosť zaplatiť odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške 48,19 € v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Konštatoval, že pokiaľ si navrhovateľ uplatňoval pohľadávku voči odporcovi ako súdnemu exekútorovi, išlo o vzťah verejnoprávny, keďže súdny exekútor má postavenie orgánu verejnej moci. Navrhovateľ mal návrh uplatniť voči SR, v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR v súlade s § 4 ods. 1 písm. a/ bod 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v platnom znení. Navrhovateľ si pohľadávku uplatňoval titulom bezdôvodného obohatenia v rámci odvolacieho konania titulom náhrady škody, avšak v čase podania návrhu dňa 30.4.2007 bola už exekúcia ukončená, nakoľko odporca vrátil dňa 6.2.2006 poverenie na vykonanie exekúcie a vtedy by bolo možné vzťah medzi účastníkmi konania považovať za súkromnoprávny a navrhovateľovi by vznikol nárok na zaplatenie uplatnenej pohľadávky titulom náhrady škody podľa všeobecných predpisov o zodpovednosti za škodu. Navrhovateľ však podal návrh proti odporcovi, ako súdnemu exekútorovi, t.j. proti orgánu verejnej moci, ktorým bola navrhovateľovi spôsobená škoda. Mal zato, že pasívne legitimovaným bola SR v zastúpení Ministerstva spravodlivosti SR. Naviac odvolací súd zotrval na svojom pôvodnom stanovisku, že odporcovi ako súdnemu exekútorovi patrila odmena vo výške 20 % zo základu v súlade s ust. § 47 ods. 3 Exekučného poriadku s účinnosťou od 1.9.2005, v ktorom je upravená výška trov exekučného konania, ale za podmienky, ak povinný uhradí pohľadávku po začatí exekučného konania skôr, ako mu uplynie lehota na podanie námietok, avšak musí ísť o uhradenie celej, nielen čiastočnej pohľadávky. Mal zato, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre určenie odmeny 50 % zo základu vyplývajúce z ust. § 46 ods. 3 exekučného poriadku, pretože súhlas oprávneného s upustením vykonania exekúcie nebol daný a navrhovateľ ako povinný po vydaní upovedomenia o začatí o exekúcie (27.12.2005) plnil iba čiastočne (dňa 30.12.2005 uhradil istinu vo výške 169.845,30 Sk a dňa 18.1.2006 uhradil trovy konania vo výške 8.490 Sk a trovy právneho zastúpenia vo výške 14.042 Sk). Neuhradené zostali úroky z omeškania a trovy exekúcie, a preto odporca ako súdny exekútor vydal exekučný príkaz na vymoženie tejto zostávajúcej časti pohľadávky. Súdny exekútor nebol oprávnený upustiť od vykonania exekúcie, nakoľko pohľadávka nebola uhradená v celom rozsahu a oprávnený s upustením od vykonávania exekúcie súhlas nedal, resp. takýto súhlas nebol od neho ani požadovaný. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal opätovne v poradí už druhýkrát dovolanie navrhovateľ. Najvyšší súd SR ako súd dovolací uznesením zo dňa 28.5.2012, sp. zn. 7Cdo 60/2011 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 8.12.2010, č.k. 15Co 165/08-77 a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Mal zato, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté tzv. inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uviedol, že rozhodnutie súdu, ako orgánu verejnej moci musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia, musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky, ktoré spochybňujú závery namietaného rozhodnutia. Najvyšší súd uviedol, že pri zmene rozhodnutia podľa § 220 O.s.p. odvolací súd nahrádza svojim rozhodnutím rozhodnutie súdu prvého stupňa, a preto jeho zmeňujúce rozhodnutie sa musí v odôvodnení vysporiadať so všetkými otázkami a námietkami, ktoré majú podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci. Mal zato, že odvolací súd v danej veci ani po zrušení jeho predchádzajúceho rozhodnutia takto nepostupoval. Mal za nepochybné, že navrhovateľ svoj nárok vyvodzoval z právneho vzťahu, ktorý vznikol medzi navrhovateľom ako povinným v exekučnom konaní, vedenom na Okresnom súde v Michalovciach a odporcom ako súdnym exekútorom povereným na vykonanie exekúcie (poverenie zo 7.12.2005). Navrhovateľ vychádzal z tvrdenia, že odmenu v návrhom uplatňovanej výške, ktorá bola odpísaná z jeho účtu v banke dňa 3.2.2006, na základe exekučného príkazu na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu, v banke vydaného odporcom (súdnym exekútorom) dňa 26.1.2006 si odporca vyčíslil a vymohol neoprávnene. Odmena mu totiž patrila len vo výške 1.045,04 € a nie vo výške odpísanej z účtu, t.j. vo výške 1.850,06 €. Najvyšší súd SR, ako súd dovolací vytkol odvolaciemu súdu, že odôvodnenie jeho rozsudku vychádzajúce len z úvah o postavení odporcu v danom konaní (ako súdneho exekútora alebo len ako fyzickej osoby) bez ich právneho zdôvodnenia a vedúce k neodôvodnenému záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu, je nejasné a zmätočné. Mal zato, že odvolací súd sa mal zaoberať otázkou, či nárok uplatnený navrhovateľom nevyplýva zo vzťahu zodpovednosti súdneho exekútora za škodu spôsobenú účastníkovi exekučného konania (ktorým navrhovateľ bezpochyby bol). Poukázal na ust. § 33 ods. 1 exekučného poriadku, v zmysle ktorého ak osobitný zákon ( zák. č. 514/2003 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov) neustanovuje inak, exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanci v súvislosti s exekučnou činnosťou podľa tohto zákona. Ide v danom prípade o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie, pričom predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú vznik škody a príčinná súvislosť medzi škodou a exekučnou činnosťou. Najvyšší súd SR vzhľadom na vyššie uvedené dôvody zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie s poukazom na ust. § 212 ods. 1 O.s.p., v súlade s ust. § 214 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu je dôvodné. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR, ako súdu dovolacieho sa v prvom rade zaoberal otázkou posúdenia nároku navrhovateľa na zaplatenie sumy 804,42 € s príslušenstvom a teda, či nárok uplatnený navrhovateľom nevyplýva zo vzťahu zodpovednosti súdneho exekútora za škodu spôsobenú účastníkovi exekučného konania, a to s poukazom na ust. § 33 ods. 1 exekučného poriadku. Podľa § 33 ods. 1 exekučného poriadku, súdny exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. Keďže súd prvého stupňa návrh navrhovateľa z tohto aspektu neposudzoval, jeho rozhodnutie je vecne nesprávne, spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa § 213 ods. 2 O.s.p., ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby s k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Na vytýčenom pojednávaní dňa 8.4.2013 preto odvolací súd vyzval účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu ust. § 33 ods. 1 exekučného poriadku vyjadrili, vzhľadom k tomu, že nárok navrhovateľa bolo potrebné posúdiť podľa iného právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvého stupňa (posúdenie právneho predpisu podľa ust. § 451 Obč. zák., ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia), pričom toto iné zákonné ustanovenie bolo rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci. Takýto postup odvolací súd vykonal nielen s poukazom na odôvodnenie Najvyššieho súdu SR, ako súdu dovolacieho, ale vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p., pričom by porušenie povinnosti zo strany odvolacieho súdu bolo možné kvalifikovať, ako prípadné odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom, čo by bol dôvod na podanie dovolania (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Zároveň odvolací súd s poukazom na ust. § 131 ods. 1 O.s.p. nariadil ako dôkaz opätovne výsluch účastníkov konania. Zástupca navrhovateľa zotrval na svojich doterajších vyjadreniach, mal zato, že ide o čisto právnu otázku, pričom pokiaľ aj NS SR poukázal na ust. § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, v súvislosti s týmto ustanovením exekútor zodpovedá a je povinný uhradiť žalovanému sumu, pretože exekútor nesprávne rozhodol o trovách exekučného konania. Odporca tiež opätovne poukázal na svoje písomné vyjadrenia. Uviedol, že postupoval v súlade so zákonom. Povinný bol povinný uhradiť pohľadávku, pričom v priebehu konania bolo purekázané, že časť pohľadávky povinný ( v tomto konaní navrhovateľ) uhradiť až po vydaní upovedomenia o začatí exekúcie. Následne uhradil ďalšiu časť a príslušenstvo. Povinný pričom nepodal námietky a exekútor vymohol celú exekučnú pohľadávku. Ustanovenie § 47 ods. 3 Exekučného poriadku sa vzťahuje na uhradenie celej pohľadávky a nie na uhradenie pohľadávky v časti navyše v priebehu exekučného konania nedošlo k upusteniu od vymáhania pohľadávky zo strany oprávneného. K posúdeniu veci podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku odporca uviedol, že exekútor ako orgán verejnej moci sa nemôže obohatiť, nemôže spôsobiť žiadnemu škodu, ako exekútor musel vymáhať celú pohľadávku. Postupoval tak, ako mu to prikazoval zákon a postupoval v súlade so zákonom. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd mal za preukázané, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí návrh navrhovateľa posúdil v zmysle § 451 Obč. zák., ako bezdôvodné obohatenie, pričom mal zato, že odporcovi, ako súdnemu exekútorovi vznikol nárok na odmenu z istiny 169.845 Sk, trov konania 8.490 Sk, trov právneho zastúpenia 14.042 Sk a trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní 7.795 Sk vo výške 50 %, t.j. v sume 20.017 Sk, lebo exekútor vymáhal iba úroky z omeškania vo výške 32.271 Sk, z ktorej sumy mu prislúcha riadna odmena vo výške 6.454 Sk. Teda spolu mu patrí 26.471,43 Sk + 19 % DPH, t.j. spolu 31.501 Sk, a nie suma 55.735 Sk. Rozdiel (t.j. 24.234 Sk) je bezdôvodným obohatením. Zároveň súd prvého stupňa vzťah účastníkov predmetného konania považoval za občianskoprávny vzťah, v rámci ktorého odporca zodpovedá za bezdôvodné obohatenie, ktoré získal na úkor navrhovateľa. Občianskoprávne vzťahy sú majetkové vzťahy založené na princípoch právnej rovnosti fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony (§ 1 ods. 2 O.z.). Verejnoprávne vzťahy sú vzťahy založené nerovnoprávnom postavení ich účastníkov, v ktorých orgány verejnej moci rozhodujú o právach a povinnostiach účastníkov na báze autoritatívnosti. Navrhovateľovi (v exekučnom konaní ako povinný) bola dňa 3.2.2006 na základe vykonanej exekúcie z jeho účtu odpísaná suma 55.735 Sk ako odmena exekútora, pričom navrhovateľ mal zato, že exekútor sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil o sumu 24.234 Sk, lebo si odpísal sumu vyššiu, ako mu prislúcha podľa príslušných právnych predpisov. Neskôr v odvolacom konaní si navrhovateľ uplatňoval žalovanú sumu titulom náhrady škody. Exekútor je v zmysle § 2 exekučného poriadku štátom určenou a splnomocnenou osobu na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (exekučná činnosť). Exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu a s poukazom na ust. § 5 ods. 2 exekučného poriadku v znení účinnom od 1.9.2005 (novela č. 341/2005 Z.z.) je výslovne uvedené, že vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci. Vzhľadom na vyššie uvedené, preto v danom prípade nemôže ísť medzi účastníkmi konania o súkromnoprávny vzťah, a teda nemôže dôjsť k bezdôvodnému obohateniu odporcu podľa ust. § 451 Obč. zák. Správne dovolací súd konštatoval nesprávne právne posúdenie veci okresného, ale aj odvolacieho súdu. Právne posúdenie je vecou súdu (navrhovateľ má povinnosť iba skutkovo vymedziť nárok). S poukazom na ust. § 33 ods. 1 exekučného poriadku, súdny exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. Keďže súd prvého stupňa návrh z tohto aspektu neposudzoval, jeho rozhodnutie preto bolo vecne nesprávne. Zodpovednosť exekútora za škodu ním spôsobenú je podľa ust. § 33 exekučného poriadku upravená ako objektívna zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. Bolo preto úlohou odvolacieho súdu skúmať predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, a to vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a exekučnou činnosťou odporcu, ako súdneho exekútora. S poukazom na odôvodnenie dovolacieho súdu, ktorý poukázal na ust. § 220 O.s.p., v zmysle ktorého pri zmene rozhodnutia odvolací súd nahrádza svojim rozhodnutím rozhodnutie súdu prvého stupňa, a preto jeho zmeňujúce rozhodnutie sa musí vysporiadať so všetkými otázkami a námietkami uvedenými v odvolaní, odvolací súd, preto s poukazom na ust. § 213 ods. 2 O.s.p. dokazovanie v potrebnom rozsahu opakoval sám. Opätovne nariadil výsluch účastníkov s poukazom na ust. § 131 O.s.p. a podrobne oboznámil s obsahom listinných dôkazov, nachádzajúcich sa v spise, pričom dal možnosť obom účastníkom konania, aby sa k predmetným listinám vyjadrili. Z obsahu spisu bolo nesporné, že navrhovateľ svoj nárok o zaplatenie žalovanej sumy vyvodzoval z právneho vzťahu, ktorý vznikol medzi ním, ako povinným v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 10Er 504/05 a odporcom, ako súdnym exekútorom, povereným na vykonanie exekúcie. V danom prípade exekúcia a exekučné konanie ako také proti navrhovateľovi začalo dňa 18.11.2005, a to doručením návrhu na vykonanie exekúcie zo strany oprávneného s poukazom na ust. § 36 ods. 2 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa má zato, že vec je potrebné posúdiť nie podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ale s poukazom na ust. § 33 ods. 1 exekučného poriadku, pričom odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa má zato, že odporcovi ako súdnemu exekútorovi patrí odmena vo výške 20 % zo základu, a to aj zo sumy, ktorú povinný plnil dňa 30.12.2005, a to v súlade s ust. § 47 ods. 3 Exekučného poriadku, ktoré ustanovenie bolo do exekučného poriadku zavedené novelou, vykonanou zákonom číslo 341/2005 Z.z. účinnou od 1.9.2005 s tým, že sa aplikuje aj na exekučné konania začaté pred 1.9.2005 (toto exekučné konanie proti navrhovateľovi začalo dňa 18.11.2005). Aj podľa predchádzajúcej právnej úpravy (znenie ust. § 46 ods. 3 do 31.8.2005) mal súdny exekútor nárok na odmenu vo výške 10 % zo základu na jej určenie, ak došlo k upusteniu vykonávania exekúcie, čo však bolo možné iba za predpokladu, že povinný uhradil exekútorovi aj trovy exekúcie. V danom prípade (stav od 1.9.2005, keď exekúcia začala 18.11.2005) povinný uhradil istinu, neuhradil časť trov, ani príslušenstvo, teda uhradil len časť vymáhanej pohľadávky, a preto správne súdny exekútor ďalej vymáhal príslušenstvo a časť úrokov a jeho výška odmeny je vo výške 20 % základu na jej určenie. Odvolací súd opätovne konštatuje vzhľadom i na právne stanovisko navrhovateľa v odvolacom konaní, že v ust. § 47 ods. 3 exekučného poriadku je riešená výška trov exekútora, a to za splnenia podmienky, ak povinný uhradí pohľadávku po začatí exekučného konania skôr, ako mu uplynie lehota na podanie námietok, avšak musí ísť o uhradenie celej (nielen čiastočnej) pohľadávky. V takom prípade má exekútor nárok na náhradu trov konania vo výške ustanovenej osobitným predpisom v rovnakom rozsahu ako v prípade upustenia od vykonania exekúcie, pričom osobitným predpisom je vyhláška MS SR č. 288/1995 Zb. v platnom znení. V danom prípade povinný uhradil istinu, neuhradil trovy exekúcie, a teda uhradil len časť vymáhanej pohľadávky, a preto správne súdny exekútor ďalej príslušenstvo a časť trov vymáhal a jeho výška odmeny je až vo výške 20 % zo základu jej určenia (§ 5 ods. 1 citovanej vyhlášky). Odvolací súd, preto rozsudok súdu prvého stupňa zmenil s poukazom na ust. § 220 v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ a contrario. O trovách konania odvolací súd rozhodol s poukazom na ust. § 224 ods. 1, v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Odporca mal plný úspech vo veci, keď nárok navrhovateľa bol v celom rozsahu zamietnutý. Odporca si uplatňoval len trovy konania v odvolacom konaní vo výške 46 € za uhradený súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa. Vzhľadom na úspech odporcu v odvolacom konaní bol navrhovateľ zaviazaný zaplatiť odporcovi predmetné trovy konania v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.