Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/387/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207218422 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1207218422.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa: N.. Y. Y.Ý., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX, V., proti odporcovi: T. Ú. T. P.O. U., so sídlom L. X, X., IČO: XX XXX XXX, o uloženie povinnosti uzatvoriť pracovný pomer, zaplatenie ušlej mzdy a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12. Septembra 2012, č.k. 8C 133/2007-208, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým po niekoľkých čiastočných späťvzatiach a zmenách žalobného petitu žiadal, aby bol odporca zaviazaný k povinnosti uzatvoriť s ním pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy na funkciu ekonóm - špecialista v záchytnom tábore pre utečencov v V. k 16.08.2006, zaplatiť mu ušlú mzdu vo výške 532,43 Eur mesačne spolu s osobným ohodnotením vo výške plus 100% za obdobie od 16.08.2006 do 30.06.2007, ušlú mzdu vo výške 569,60 Eur mesačne spolu s osobným ohodnotením vo výške plus 100% za obdobie od 01.07.2007 do 01.01.2008, ušlú mzdu vo výške 592,51 Eur mesačne spolu s osobným ohodnotením vo výške plus 100% za obdobie od 01.01.2008 do 31.12.2008, ušlú mzdu vo výške 635,- Eur mesačne spolu s osobným ohodnotením vo výške plus 100% za obdobie od 01.01.2009 do 31.12.2009, ušlú mzdu vo výške 660,- Eur mesačne spolu s osobným ohodnotením vo výške plus 100% za obdobie od 01.01.2010 až do umožnenia pracovať spolu s príslušenstvom a nemajetkovú ujmu vo výške 33.193,91 Eur. Uplatnený nárok navrhovateľ odôvodnil tým, že dňa 12.04.2006 sa zúčastnil spolu s ďalšími ôsmimi uchádzačmi výberového konania na pozíciu vedúci azylového zariadenia v V. T. Ú. T. U., zverejneného dňa 21.03.2006 na úradnej tabuli T. V. a súčasne na úradnej tabuli Úradu práce, sociálnych vecí a služieb zamestnanosti, pričom do jeho ďalšieho ústneho kola postúpil s N.. C.. Vzhľadom na neoznámenie výsledku výberového konania v zákonnej lehote 10 dní sa písomne obrátil na odporcu so žiadosťou o uzavretie pracovného pomeru na funkciu vedúceho záchytného tábora V., keďže sa neoficiálnou cestou dozvedel, že N.. C. do tejto funkcie ustanovený nebol. Odporca mu písomne oznámil, že nešlo o výberové konanie v zmysle zákona. Uvedené však navrhovateľ popieral vzhľadom na splnenie všetkých zákonom požadovaných náležitostí, čo založilo podľa neho povinnosť odporcu uzavrieť s ním pracovný pomer na danú pozíciu. Podľa neho v súvislosti s jeho dobrými výsledkami prezentovanými v rámci výberového konania odporca mu ponúkol inú pracovnú pozíciu, a to ekonóm - špecialista a on s uzavretím pracovnej zmluvy vzhľadom na svoju nepriaznivú finančnú situáciu v tomto období súhlasil. Odporca mu však k podpisu predložil pracovnú zmluvu na túto funkciu s nižším platovým ohodnotením než mu s ohľadom na jeho dosiahnuté vzdelanie prináleží, a ktorú podpísal len vzhľadom na spomínanú nepriaznivú situáciu očakávajúc zvýšenie mzdy po uplynutí skúšobnej doby. V súvislosti s uvedeným mu mal odporca spôsobiť škodu mesačne vo výške rozdielu mzdy oproti pracovnej pozícii vedúci záchytného tábora. Navrhovateľ v návrhu a počas súdneho konania poukazoval na skutočnosť, že pracovnú zmluvu neuzavrel slobodne a navyše odporca s ním protiústavne skončil pracovný pomer v skúšobnej dobe. Pokiaľ ide o zaplatenie nemajetkovej ujmy navrhovateľ uplatnený nárok opieral o skutočnosť, že podľa Rozhodnutia riaditeľa Migračného úradu MV SR zo dňa 29.11.2006 bol zaradený do rizikovej skupiny zamestnancov z dôvodu možnej nákazy infekciou a týmto rozhodnutím bol poučený o povinnosti podrobiť sa predpísaným očkovaniam (chrípka, hepatitída typu A, B), avšak pred nástupom do práce ho k tomuto predpísanému očkovaniu odporca nevyzval, čím jeho i jeho rodinu vystavil riziku ohrozenia života a zdravia a takéto konanie odporcu podľa navrhovateľa je v rozpore s čl. 3 Zákonníka práce. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 72, § 77 a § 79 Zákonníka práce a § 11 a 13 Občianskeho zákonníka tým, že vzhľadom na poslednú zmenu petitu žalobného návrhu pripustenú súdom mal za to, že v konaní nebolo potrebné vysporiadať sa s otázkou, či výberové konanie uskutočnené dňa 12.04.2006 spĺňalo všetky zákonné predpoklady v zmysle zák.č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, nakoľko navrhovateľ sa domáhal uloženia povinnosti odporcovi uzavrieť s ním pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy na funkciu ekonóm - špecialista v Z. O. pre D. P. V. k 01.08.2006. Uviedol, že v konaní bolo dokazovaním preukázané, že dňa 29.11.2006 uzavreli účastníci konania pracovnú zmluvu na dobu určitú od 01.12.2006 do 30.11.2007 so skúšobnou dobou 3 mesiace na pracovnú pozíciu odborný referent špecialista - ekonóm v Z. O. P. V., ktorý pracovný pomer odporca skončil s navrhovateľom v dohodnutej skúšobnej dobe dňa 09.02.2007, čím došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu ku dňu 28.02.2007 a preto nemohol odporcovi ako bývalému zamestnávateľovi uložiť povinnosť opätovne navrhovateľa prijať na pracovnú pozíciu špecialista - ekonóm, keďže takáto požiadavka navrhovateľa nemá oporu v hmotnom práve a zasiahol by tým do zmluvnej voľnosti odporcu ako zamestnávateľa. Konštatoval, že navrhovateľ sa mohol v tomto prípade domáhať neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť a hoci sa pôvodnou žalobou určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru navrhovateľ domáhal, následne žalobu v tejto časti zobral späť a konanie v tejto časti bolo zastavené. Musel preto skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe považovať za platné. V súvislosti s uvedeným potom súd prvého stupňa mal za to, že aj druhý nárok navrhovateľa na zaplatenie ušlej mzdy je nedôvodný a navrhovateľovi náhradu ušlej mzdy nepriznal, navyše s konštatovaním, že navrhovateľ v konaní neuviedol, že by mu odporca počas trvania pracovného pomeru za vykonanú prácu mzdu alebo jej časť nevyplatil. Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy prvostupňový súd poukázal na doručenie Rozhodnutia riaditeľa odporcu zo dňa 29.11.2006 navrhovateľovi, obsahujúce poučenie o jeho povinnosti podrobiť sa očkovaniam, preventívnym lekárskym prehliadkam v pravidelných intervaloch a riadiť sa pokynmi zmluvného lekára, ktorého je navrhovateľ povinný upozorniť na toto rozhodnutie, čím podľa názoru súdu prvého stupňa bol navrhovateľ odporcom výslovne poučený o povinnosti dať sa zaočkovať, čo navrhovateľ aj tak neurobil a teda zo strany odporcu nedošlo ku konaniu, ktorým by vystavil navrhovateľa a jemu blízke osoby do nebezpečenstva nákazy infekciou a teda nedošlo ani k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 151 ods. 1 OSP vzhľadom na skutočnosť, že v konaní úspešný odporca si náhradu trov konania neuplatnil, resp. mu v konaní ani žiadne trovy nevznikli. Proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa podal riadne a včas odvolanie navrhovateľ a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrejme zmeniť a jeho návrhu vyhovieť, majúc za to, že vo veci nebol úplne zistený skutkový stav a napadnuté rozhodnutie sa opiera len o niektoré právne normy a iné relevantné normy súvisiace so vznikom pracovného pomeru a so Zákonom na ochranu zdravia neuvádza. Poukázal na dokazovaním zistenú skutočnosť, že medzi účastníkmi konania došlo k uzatvoreniu pracovnej zmluvy na pozíciu ekonóm - špecialista v záchytnom tábore v V. od 16.08.2006 s požadovaným stupňom vysokoškolského vzdelania, s čím písomne vyjadril súhlas, avšak v rozpore s týmto mu bola predložená na podpis iná pracovná zmluva s požiadavkou stredoškolského vzdelania, ktorú podpísal len z dôvodu, že nemal žiaden príjem. Uviedol, že následne odporca napriek jeho mimoriadne kvalitným pracovným výsledkom ukončil s ním pracovný pomer v skúšobnej dobe, čo je však irelevantné vzhľadom na zákonnú možnosť zamestnanca mať u jedného zamestnávateľa viac pracovných pomerov, keď podľa navrhovateľa pracovný pomer na pozíciu ekonóm - špecialista de jure vznikol dňa 16.08.2006 a uvedená skutočnosť zakladá podľa jeho názoru povinnosť odporcu uzavrieť s navrhovateľom pracovnú zmluvu na túto pozíciu. V súvislosti s uvedeným mal potom za dôvodný i nárok týkajúci sa zaplatenia ušlej mzdy. Pokiaľ ide o zaplatenie nemajetkovej ujmy poukázal na dokazovaním zistenú skutočnosť, že po výskyte tuberkulózy u utečencov v záchytnom tábore v minulosti odporca dal zaočkovať svojich zamestnancov na svoje náklady. Rozhodnutie prvostupňového súdu je teda podľa jeho názoru v rozpore s § 8a ods. 3, bod 6 zák.č. 330/1996 Z.z. o bezpečnosti práce a ochrane zdravia pri práci, pretože odporca mal povinnosť nepripustiť, aby do objektu záchytného tábora neboli vpustení zamestnanci bez očkovania. Poukázal na ust. § 8a bod 3 a bod 9 uvedeného zákona, podľa ktorého náklady spojené so zabezpečovaním starostlivosti o bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci znáša zamestnávateľ a tieto náklady nesmie presunúť na zamestnanca. Uviedol, že odporca mu ani neoznámil možnosť vyplatenia preddavku na zaočkovanie, čím ho vystavil riziku nákazy a poškodenia zdravia a života. Odporca sa k podanému odvolaniu vyjadril faxovým podaním zo dňa 15.03.2013, na ktoré odvolací súd vzhľadom na jeho nedoplnenie predložením originálu v lehote tri dni s poukazom na ust. § 42 ods. 1 OSP neprihliadol. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnutú vec v medziach a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, rozsudok verejne vyhlásil za použitia ust. § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 OSP, keď dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav potrebný na právne posúdenie veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu, ako aj na opodstatnenosť tvrdení odporcu z hľadiska skutočností, ktoré uvádzal na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 OSP), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 OSP dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nemožnosti súdu zasahovať do zmluvnej voľnosti subjektov pracovnoprávnych vzťahov a o nepreukázaní konania odporcu zasahujúceho do osobnostných práv navrhovateľa. Prvostupňový súd na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákonníka práce a Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k nevyhoveniu návrhu aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 OSP odôvodnil. Súdne konanie začína na návrh, jeho podanie je vyjadrením dispozičnej zásady vo veciach tzv. sporového konania a je zároveň i základnou podmienkou konania. V sporovom konaní navrhovateľom určený petit určuje vlastne predmet konania a rozhodovania súdu. Žalobný petit je preto i základnou formálnou zložkou každého návrhu na začatie konania. Navrhovateľ tým, že ním stanovuje predmet konania, stanovuje ním aj rozsah súdnej ochrany. Zo žalobného petitu návrhu je zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha, teda ako žiada, aby súd vo veci rozhodol. Súd je v občianskom súdnom konaní ovládanom dispozičnou zásadou viazaný návrhom a teda nesmie účastníkom priznať iné práva a uložiť iné povinnosti než aké sú navrhované. Súd musí svojím rozhodnutím žalobný petit úplne vyčerpať, avšak nesmie ho prekročiť, či prípadne zmeniť vymedzenie nárokov, o ktorých sa jedná. Vzhľadom na uvedené bol preto správny postup súdu prvého stupňa, ak vo veci vykonal dokazovanie potrebné výlučne v súvislosti s poslednou úpravou petitu a ak jeho právne posúdenie veci korešponduje výlučne s takto upraveným petitom. Nebolo totiž jeho úlohou rozobrať a posúdiť vec v širších navrhovateľom uvádzaných súvislostiach so zreteľom na navrhovateľom uvádzané právne normy, ale na vec aplikovať len právne normy riešiace opodstatnenosť uplatneného nároku vyjadreného v jeho petite. V tejto súvislosti aj vzhľadom na odvolacie námietky navrhovateľa pokiaľ ide o odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia a skutočnosť, že podľa názoru navrhovateľa sa súd prvého stupňa nevysporiadal s aplikáciou s vecou súvisiacich právnych noriem, odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadnu podstatnú skutočnosť majúcu za následok úvahu o prípadnej vade v procesnoprávnom postupe prvostupňového súdu, resp. o prípadnej nesprávnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa s prihliadnutím na obsah odvolania ako prvoradou otázkou zaoberal posúdením, či súd prvého stupňa svojím postupom neodňal odvolateľovi možnosť konať pred súdom, keď odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. Súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú podľa jeho názoru pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu. Rovnako je postačujúce uviesť, ktoré právne normy na vec aplikoval a prečo nie je závadným postup súdu, ak v odôvodnení rozhodnutia neuvedie, ktoré právne normy uvádzané účastníkmi konania nepoužil. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).V danom prípade prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci a výsledky vykonaného dokazovania. Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlil. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva jednostrannosť a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd má za to, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa v dostatočnej miere uviedol, v čom spočíva podstata argumentov účastníkov majúcich pre vec podstatný význam a s okolnosťami medzi účastníkmi konania spornými sa dostatočne skutkovo a právne vyporiadal. Vzhľadom na vyššie uvedené s poukazom na poslednú úpravu petitu návrhu na začatie konania potom odvolací súd konštatuje, že z konania pred súdom prvého stupňa iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, a to pokiaľ ide o všetky časti petitu návrhu. V časti návrhu o uloženie povinnosti odporcovi uzavrieť s navrhovateľom pracovnú zmluvu na navrhovateľom požadované pracovné miesto odvolací súd uvádza, že vznik zmluvy v pracovnom práve predpokladá splnenie troch základných právnych skutočností, ktorými sú návrh, prijatie návrhu a vzájomná zhoda vôle subjektov. Z ustanovení Zákonníka práce vyplýva, že zmluva (dohoda) dojednaná podľa príslušných ustanovení pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu. Princíp zmluvnosti v pracovnom práve vyjadruje mieru slobody zmluvných strán v pracovnoprávnych vzťahoch. Subjekt sa sám slobodne rozhodne, či a s kým bude kontrahovať a akým obsahom naplní svoju kontraktáciu s iným. Obsahový rámec zmluvnej voľnosti spočíva v slobode výberu zmluvného partnera, uzavretia zmluvy, určenia obsahu zmluvy, skončenia zmluvy a výberu zmluvnej formy. Z uvedeného je zrejmé, že podľa pracovného práva pracovný pomer vzniká na základe pracovnej zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu založeného na zásade zmluvnosti. Vzhľadom na uvedené s poukazom na poslednú úpravu petitu návrhu na začatie konania odvolací súd má zhodne s názorom prvostupňového súdu za to, že mu nemožno vyhovieť a poskytnúť tak súdnu ochranu uplatnenému nároku nemajúcemu oporu v hmotnom práve. Všeobecný súd svojím rozhodnutím nie je oprávnený do zmluvnej voľnosti subjektov pracovnoprávnych vzťahov spôsobom požadovaným navrhovateľom zasahovať. Zvolený petit návrhu na začatie konania odvolací súd preto vyhodnotil za nedôvodný a v tejto časti sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to pokiaľ ide aj o časť nároku na zaplatenie rozdielu v mzdovom ohodnotení navrhovateľa ako nároku závislého od prvej časti petitu (§ 219ods. 2 OSP). V časti návrhu o zaplatenie nemajetkovej ujmy navrhovateľovi sa odvolací súd totiž plne stotožňuje po stránke skutkovej aj právnej s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku v tejto časti o nepreukázaní protiprávneho konania odporcu, resp. konania, ktorým by vystavil navrhovateľa a jemu blízke osoby do nebezpečenstva nákazy, na základe čoho možno konštatovať, že žiadnym spôsobom nezasiahol do osobnostných práv navrhovateľa. Odvolací súd uvedené konštatuje vychádzajúc z dikcie ust. § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na domáhanie sa upustenia od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti a na odstránenie následkov týchto zásahov, ako aj na poskytnutie primeraného zadosťučinenia, či náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, má fyzická osoba nárok až preukázaním existencie neoprávnených zásahov iného subjektu do práv tejto osoby. Z obsahu preskúmavaného spisu existencia takéhoto konania odporcu najmä v intenzite požadovanej vyššie uvedeným ustanovením rozhodne nevyplýva, keď i podľa názoru odvolacieho súdu odporca splnil svoje povinnosti v tomto smere poučením navrhovateľa o potrebe očkovania s tým, že voľba konkrétnej vakcinácie a spôsob a rozsah jej podania je záležitosťou navrhovateľa v súčinnosti so svojím všeobecným lekárom s následným nárokom navrhovateľa na preplatenie tohto lekárom realizovaného úkonu pod následkom nároku zamestnanca na náhradu škody spočívajúcu vo vynaložených nákladoch na očkovanie. Uvedený postup prenášanie nákladov na zabezpečenie ochrany zdravia pri práci zo zamestnávateľa na zamestnanca nepredstavuje. Nedošlo tak k naplneniu ani základnej skutkovej podstaty ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého dôvodu nárok na priznanie nemajetkovej ujmy vzhľadom na dikciu ods. 2 tohto ustanovenia, prichádzajúcu do úvahy pri zásahoch intenzívnejšieho charakteru s intenzívnejšími dôsledkami, argumentujúcu dôvodnosťou nároku na nemajetkovú ujmu len v prípade kumulatívneho splnenia dvoch zákonných podmienok, a to ak samotné zadosťučinenie podľa ods. 1 nepostačuje, a ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, je vylúčený. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142 ods. 1 OSP vzhľadom na plný úspech odporcu v odvolacom konaní. Keďže odporcovi však v rámci odvolacieho konania žiadne trovy nevznikli, resp. si ich ani neuplatnil, súd mu ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.