Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/247/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208200020 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1208200020.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a členov senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľa: Y., E..L.., so sídlom T. X, L., IČO: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. Pavol Rohutný, advokát, so sídlom Nová 37, Viničné, proti odporcom: 1/ K.. R. V., bytom V. XXX, U., 2/ H. Ú. F. X, C. XX, F., o zaplatenie 9 294,30 euro s príslušenstvom, na odvolanie odporcov v 1/ a 2/ rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 21.01.2011, č.k. 52C/88/2009-119, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0 ) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa vo výroku, v ktorom bola uložená odporcovi v 1/ rade povinnosť na plnenie m e n í tak, že odporca v 1/ rade je povinný zaplatiť navrhovateľovi 8,5 % ročný úrok z omeškania zo sumy X.XXX,XX euro za obdobie od 07.11.2007 do 18.12.2008, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Vo zvyšnej časti sa návrh navrhovateľa uplatnený proti odporcovi v 1/ rade z a m i e t a. Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi v 1/ rade náhradu trov konania v sume XXX,XX euro, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Vo zvyšnej časti sa rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a v rozsahu zrušenia sa v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa : - uložil odporcovi v 1/ rade povinnosť zaplatiť navrhovateľovi istinu X.XXX,XX euro, spolu s 8,5 % úrokom z omeškania ročne, od 07.11.2007 až do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške XXX,XX euro v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku, - uložil odporcovi v 2/ rade povinnosť zaplatiť navrhovateľovi istinu X.XXX,XX euro, spolu s 8,5 % úrokom z omeškania ročne, od 14.11.2007 až do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 1 117,18 euro, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie právne odôvodnil § 451 ods.1,2, § 456, § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nar. vlády č. 87/1995 Z.z. , § 73 ods.1 -11, § 80 ods.1,2, § 83a ods.1-8 zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v platnom znení, keď mal po vykonanom dokazovaní preukázané ( a medzi účastníkmi nebolo sporné), že navrhovateľ na účet odporcu v 1/ rade vedený v peňažnom ústave dňa 04.10.2007 omylom poukázal sumu X.XXX,XX euro (XXX XXX,- Sk) v presvedčení, že sa jedná o účet spoločnosti U. N., L.. C.. I.., voči ktorej mal na základe predloženej faktúry plniť v tejto výške splatný záväzok. Z vykonaného dokazovania mal ďalej preukázané, že odporca v 1/ rade informoval navrhovateľa, že na jeho účet v banke je vedená daňová exekúcia, účet je zablokovaný a sám mu nemôže jeho omylom zaslané finančné prostriedky vrátiť - následne o omylom zaslanej sume, ktorá mu nepatrí informoval i odporcu v 2/ rade ( viď predložený zápis) a žiadal účet odblokovať za účelom vrátenia sumy X.XXX,XX euro navrhovateľovi. V konaní mal ďalej za preukázané, že odporca v 2/ rade v rámci daňovej exekúcie z finančných prostriedkov omylom poukázaných navrhovateľom následne stiahol sumu X.XXX,XX euro z účtu odporcu v 1/rade ( na ktorom bola vedená exekúcia prikázaním pohľadávky z účtu v banke). Z výsledkov trestného konania zistil, že odporca v 1/ rade ani zvyšnú časť navrhovateľových finančných prostriedkov po vykonaní daňovej exekúcie z jeho účtu v banke navrhovateľovi nevrátil - v trestnom konaní uviedol, tieto finančné prostriedky použil na vyrovnanie iných svojich záväzkov a to svojvoľne, bez akéhokoľvek titulu. Odporca v I. rade bol trestným rozkazom č. 6T139/08 zo dňa 11.12.2008 uznaný vinným za to, že si prisvojil cudziu vec malej hodnoty, ktorá sa dostala do jeho moci omylom, čím spáchal trestný čin zatajenia. Na základe uvedeného potom dospel k úvahe o povinnosti odporcu v 1/ rade vrátiť navrhovateľovi bezdôvodné obohatenie v sume X XXX,XX euro vyčíslené ako rozdiel medzi sumou X.XXX,XX euro ( omylom poukázanej navrhovateľom na účet odporcu v 1/ rade ) a sumou X.XXX,XX euro, ktorú v rámci daňovej exekúcie stiahol z účtu odporcu v 1/ rade z omylom zaslanej finančnej sumy odporca v 2/ rade. Pokiaľ ide o nárok uplatnený voči odporcovi v 2/ rade mal súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním preukázané ( a medzi účastníkmi ani nebolo sporné ), že predmetnú sumu odporca v 2/ rade stiahol z finančných prostriedkov, ktoré navrhovateľ omylom poukázal na účet odporcu v 1/ rade, aby tak uspokojil nárok z titulu vedenia daňovej exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Súd prvého stupňa sa v celom rozsahu stotožnil s tvrdením navrhovateľa, že odporca v 2/ rade uspokojil svoju daňovú pohľadávku, ktorú mal voči odporcovi v I. rade ako daňovému dlžníkovi z majetku navrhovateľa, a to bez akéhokoľvek právneho titulu. Mal za to, že pre uvedený postup odporcu v 2/ rade chýbala základná podmienka vedenia daňovej exekúcie a to, že exekvovaná vec je vo vlastníctve daňového dlžníka. Pokiaľ ide o v konaní odporcom v 2/ rade prezentovanú námietku o tom, že vykonal daňovú exekúciu v súlade s ustanovením § 83a zák. č. 511/1992 Zb. v platnom znení a v konaní nie je pasívne legitimovaný dospel k úvahe, že citované zákonné ustanovenie iba určuje postup v prípade daňového exekučného príkazu ak je vykonávaná daňová exekúcia formou prikázania pohľadávky z účtu daňového dlžníka vedeného v banke - predmetné ustanovenie však neumožňuje daňovému úradu uspokojiť sa v daňovej exekúcii prikázaním pohľadávky z účtu v banke z majetku (peňažných prostriedkov), ktoré nie sú vo vlastníctve daňového dlžníka (nepatria mu) a nie sú preto ani pohľadávkou daňového dlžníka voči banke, v ktorej má vedený účet. V konaní bolo preukázané, že o skutočnosti, že sa nejedná o majetok odporcu v 1/ rade ako daňového dlžníka. ani o jeho pohľadávku voči banke, bol odporca v 2/ rade ( ako vyplýva z jeho vlastného zápisu zo dňa 25.10.2007) odporcom v 1/ rade informovaný. Uvedené znamená, že odporca v 2/ rade vedel o tom, že na účte odporcu v 1/ rade ako daňového dlžníka sa nachádzajú finančné prostriedky zaslané na tento účet omylom , ktoré sú vo vlastníctve osoby odlišnej od daňového dlžníka, voči ktorej sa nevedie žiadna daňová exekúcia a ktorý nemá ani žiadny iný záväzok voči odporcovi v 1/ rade, ktorý by mu hradil zaslaním finančných prostriedkov na jeho účet. Poukazujúc na ust. § 73, § 80 zák.č. 511/1992 Zb. v platnom znení, po zohľadnení zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa dospel k záveru, že odporca v 2/ rade dané skutočnosti a zákonné ustanovenia nerešpektoval a tým, že vykonal daňovú exekúciu na majetok niekoho iného ako bol daňový dlžník (v tomto prípade na majetok navrhovateľa), aj keď mal nepochybne vedomosť o skutočnosti, že ide o majetok tretej osoby a nie daňového dlžníka, konal tak od počiatku bez právneho dôvodu a na úkor navrhovateľa sa v sume X XXX,XX euro (XXX XXX,- Sk) bezdôvodne obohatil. Za opodstatnený mal i návrh na zaplatenie požadovaných úrokov z omeškania ( voči odporcovi v 1/ rade za obdobie od 07.11.2007 až do zaplatenia a voči odporcovi v 2/ rade za obdobie od 14.11.2007 až do zaplatenia ) poukazujúc na to, že obaja odporcovia sa neuhradením pohľadávky navrhovateľovi aj napriek jeho výzve dostali do omeškania a vznikla im tak povinnosť úrok z omeškania navrhovateľovi uhradiť. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p. v spojení s vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. pri zohľadnení nákladov na vynaložený súdny poplatok a trov právneho zastúpenia. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca v 2/ rade namietajúc, že sumu vo výške X.XXX,XX euro ( XXX.XXX,XX,- Sk ) uhradil navrhovateľovi ešte v decembri 2008 vkladom v hotovosti v G. V. F. , nakoľko pre ukončenie podnikania mal zrušený účet. Mal za to, že rozsudok súdu prvého stupňa vychádzal zo zavádzajúcich údajov. V zákonnej lehote podal proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolanie odporca v 2/ rade žiadajúc, aby odvolací súd v súlade s § 221 ods. h/ O.s.p. rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Za rozhodujúcu otázku majúcu pre posúdenie tohto prípadu zásadný význam mal určenie, či peniaze na účte v banke je možné považovať za vec a či peniaze zaslané omylom a bez právneho titulu na takýto účet sú vecou vo vlastníctve vlastníka účtu, alebo ostávajú vo vlastníctve pôvodného právneho subjektu, ktorý ich na tento účet poukázal. Mal za to, že ust. § 80 ods. 1 písm. c/, § 73 ods. 9 zák. č. 511/1992 Zb. nie je možné v tomto prípade uplatniť, keďže predmetom daňovej exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu banky nie je vec, ale pohľadávka daňového dlžníka voči banke vyplývajúca zo zmluvy o bežnom účte medzi bankou a daňovým dlžníkom. Zostatok na účte nie je vecou patriacou majiteľovi účtu, ide o nárok osoby, pre ktorú sa vedie na vyplatenie sumy aktívneho zostatku. Správca dane nie je povinný a ani oprávnený skúmať pôvod peňažných prostriedkov pripísaných v prospech účtu daňového dlžníka. Suma poukázaná bankou pri realizácii daňového exekučného príkazu na daňový exekučný účet bola použitá v súlade s § 93 zák.č. 511/1992 Zb.. Citovaný zákon neumožňuje, aby správca dane vrátil peňažné prostriedky poukázané na daňový exekučný účet tretej osobe, ktorou je v danom prípade navrhovateľ. Vymožené peňažné prostriedky daňový úrad použil na úhradu daňového nedoplatku daňového subjektu - odporcu v 1/ rade a následne exekučné konanie zastavil podľa § 80 ods. 1 písm. f/ cit. zákona z dôvodu vyrovnania daňového nedoplatku. Odporca v 2/ rade v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 454 Občianskeho zákonníka podľa ktorého sa bezdôvodne obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám. Podľa jeho názoru nie je možné od neho požadovať vymožený daňový nedoplatok z titulu bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka, nakoľko bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Keďže pri výkone daňovej exekúcie proti odporcovi v 2/ rade prikázaním pohľadávky z jeho účtu konal v súlade s platnými právnymi predpismi, nedošlo na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu sa na úkor navrhovateľa. Odporca v 2/ rade napokon v odvolaní poukázal na spornosť jeho pasívnej legitimácie v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia. Navrhovateľ v písomnom vyjadrení sa k odvolaniam vo vzťahu k odvolaniu odporcu v 1/ rade nerozporoval jeho dôvodnosť a oprávnenosť v časti úhrady istiny 4 060,10 euro, ktorá bola navrhovateľom uhradená vkladom dňa 18.12.2008. Napriek tejto skutočnosti bola pohľadávka navrhovateľa voči odporcovi v 1/ rade i naďalej vedená v účtovníctve, čo bolo spôsobené administratívnou a softvérovou chybou párovania došlých platieb pri absencii variabilného čísla uhrádzanej platby. Vo vzťahu k odporcovi v 2/ rade v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto časti ako vecne správne potvrdiť. V danej veci po vykonanom dokazovaní jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ omylom poukázal na účet odporcu v 1/ rade voči ktorému nemal žiadny peňažný záväzok, platbu vo výške X XXX,XX euro v presvedčení, že sa jedná o bankový účet spoločnosti U. N. L..C..I.., pričom časť z mylnej platby v sume X XXX,XX eur sa do dispozície odporcu v / rade ani nedostala, nakoľko bola v rámci daňovej exekúcie vedenej na jeho účet z neho odpísaná a pripísaná na účet odporcu v 2/ rade ako plnenie z titulu nedoplatku dane. Navrhovateľ teda neplnil odporcovi v 2/ rade ako správcovi dane a odporca v 2/ rade od navrhovateľa ani žiadne plnenie priamo neprijal. Odporca v 2/ rade z titulu svojho postavenia správcu dane tak nezískal plnenie v dôsledku splnenia daňovej povinnosti z majetku odporcu v 1/ rade, do dispozičnej sféry ktorého sa finančné prostriedky ani nedostali, ale z majetku navrhovateľa, ktorý voči obom odporcom nemal žiadny právny dôvod na poskytnutie plnenia. Postupu odporcu v 2/ rade chýbala základná podmienka vedenia daňovej exekúcie a to, že exekvovaná vec je vo vlastníctve daňového dlžníka. Tvrdenie odporcu v 2/ rade, že vykonal daňovú exekúciu v súlade s ustanovením § 83a zák. č. 511/1992 Zb. v platnom znení nemá oporu v dokazovaním zistenom skutkovom a právnom stave. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.) a pri rozhodovaní o odvolaní odporcu v 1/ rade zohľadňoval v odvolacom konaní zistenú skutkovú okolnosť, že odporca v 1/ rade istinu vo výške X XXX,XX euro uhradil navrhovateľovi vkladom na účet navrhovateľa vedený v peňažnom ústave dňa 18. 12. 2008. Podľa ust. § 559 Obč. zákonníka splnením dlh zanikne. Dlh musí byť splnený riadne a včas. Podľa ust. § 563 cit. predpisu ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Podľa ust. § 517 ods.1,2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania. Výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Vychádzajúc z uvedených ustanovení, pri prihliadnutí na v odvolacom konaní zistenú skutkovú okolnosť splnenia dlhu v sume 4 060,10 euro odporcom v 1/ rade ešte dňa 18.12.2008 jej pripísaním na účet navrhovateľa vedený v peňažnom ústave ( ktorú okolnosť navrhovateľ v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu odporcu v 1/ rade potvrdil), odvolací súd podľa ust. § 220 O.s.p. rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku , v ktorom bola uložená odporcovi v 1/ rade povinnosť na plnenie zmenil tak, že odporcovi v 1/ rade uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 8,5 % ročný úrok z omeškania ( § 3 nar. vlády SR č. 87/1995 Zb. v platnom znení ) zo sumy 4.060, 10 euro za obdobie od 07.11.2007 ( kedy vznikla odporcovi v 1/ rade povinnosť na plnenie na základe výzvy navrhovateľa z 5.11.2007 ) do 18.12.2008 ( kedy odporca v 1/ rade dlh uhradil jeho pripísaním na účet navrhovateľa ). Vo zvyšnej časti , t.j. v časti o zaplatenie istiny v sume 4.060, 10 euro návrh uplatnený proti odporcovi v 1/ rade ako nedôvodný zamietol. V nadväznosti na rozhodnutie o veci samej odvolací súd zmenil i výrok o trovách konania tak, že navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi v 1/ rade náhradu trov konania v sume 243,50 euro predstavujúcu súdny poplatok vyrubený súdom prvého stupňa podľa zák.č. 71/1992 Zb. v platnom znení za podané odvolanie. Pri rozhodovaní o trovách konania použil ust. § 142 ods.3 O.s.p. prihliadajúc na neúspech odporcu len v nepatrnej časti ( v časti navrhovateľom uplatneného nároku na zaplatenie úrokov z omeškania ) pri zohľadnení, že iné trovy odporcovi v 1/ rade ( ktorý si právo na ich náhradu v konaní neuplatnil) z obsahu spisu nevyplývajú. Pokiaľ ide o odvolanie odporcu v 2/ rade odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade nie sú dané zákonné podmienky na potvrdenie ( § 219 O.s.p.) a ani na zmenu ( § 220 O.s.p.) rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto časti. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa je možné uzavrieť, že rozhodnutie o uložení povinnosti na plnenie odporcovi v 2/ rade súd prvého stupňa založil na úvahe, že odporca v 2/ rade získal bezdôvodné obohatenie tým, že daňovú exekúciu prikázaním pohľadávky z účtu odporcu v 1/ rade v peňažnom ústave vykonal z finančných prostriedkov, ktoré neboli majetkom odporcu v 1/ rade, a ktoré boli na tento účet omylom zaslané navrhovateľom v domnení, že sa jedná o účet spoločnosti U. N., L..C..I... Ako prvoradé považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že účet zriaďuje peňažný ústav pre jeho majiteľa na základe zmluvy o bežnom účte (§ 708 až 715 Obchodného zákonníka) alebo na základe zmluvy o vkladovom účte (§ 716 až 719a Obchodného zákonníka). Uzavretím zmluvy vzniká medzi peňažným ústavom a majiteľom účtu dvojstranný záväzkový právny vzťah, ktorý je okrem iného charakterizovaný tým, že peňažný ústav je povinný prijímať na účet peňažné vklady alebo uskutočnené platby v prospech majiteľa účtu a zo zostatku účtu platiť úroky, že majiteľ vkladového účtu je povinný vložiť na účet peňažné prostriedky a prenechať ich využitie peňažnému ústavu, že peňažný ústav je povinný podľa písomného príkazu majiteľa bežného účtu alebo pri splnení podmienok stanovených v zmluve mu vyplatiť požadovanú čiastku alebo uskutočniť jeho menom platby jemu určeným osobám, že peňažný ústav je povinný po uplynutí dohodnutej doby alebo po účinnosti výpovede vyplatiť majiteľovi vkladového účtu uvoľnené peňažné prostriedky, a že peňažný ústav je povinný po zániku zmluvy vyplatiť majiteľovi zostatok účtu. Obchodný zákonník (zákon č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov) používa v ustanovení § 708 a nasl. termín „majiteľ účtu“, i keď účet sám o sebe nemá majetkovú hodnotu a peňažné prostriedky na ňom uložené sú v majetku peňažného ústavu. Za „ majiteľa „ je treba z pohľadu ustanovení obchodného zákonníka o bežnom a vkladovom účte považovať osobu, pre ktorú peňažný ústav zriadil na základe zmluvy účet. Na základe zmluvy o bežnom alebo vkladovom účte je peňažný ústav povinný prijať na účet peňažné vklady vykonané majiteľom účtu alebo platby uskutočnené v jeho prospech bez ohľadu na to, kto je majiteľom peňažných prostriedkov, ktoré sa týmto spôsobom na účet ukladajú. Pri vykonávaní výplat z účtu sa peňažný ústav riadi pokynmi ( resp. písomnými príkazmi ) majiteľa účtu; skutočnosť, kto bol majiteľom peňažných prostriedkov uložených na účet, tu nie je významná. Oprávnenie ( nároky ) majiteľa účtu spočívajúce v tom, aby jemu alebo ním určeným osobám boli na jeho žiadosť alebo písomný príkaz, prípadne pri splnení dohodnutých podmienok, vyplatené peňažné prostriedky z účtu alebo zostatok účtu, predstavuje „pohľadávku z účtu v peňažnom ústave“, ktorú možno postihnúť výkonom rozhodnutia podľa ust. § 83a zák.č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov. Nariadením výkonu rozhodnutia vstupuje správca dane do záväzkového právneho vzťahu medzi majiteľom účtu a peňažným ústavom; k uspokojeniu vymáhaného daňového nedoplatku postihuje peňažné prostriedky na účtoch daňového dlžníka vedených v banke, a to až do výšky vymáhaného daňového nedoplatku. Vzhľadom k tomu, že výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky sa týka pohľadávky, ktorú má majiteľ účtu na základe zmluvy o účte voči peňažnému ústavu, nie je rozhodujúce, koho boli peňažné prostriedky, ktoré boli na účet uložené. Podstatné z tohto hľadiska je jedine skutočnosť, kto je majiteľom účtu, lebo jedine on má pohľadávku z účtu v peňažnom ústave ( analogické použitie právnych záverov rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Mcdo 2/2009). K danej veci je treba uviesť, že predmetom výkonu rozhodnutia prikázaním pohľadávky z účtu v peňažnom ústave nie je vec (a ani iný majetok), ale nárok majiteľa účtu na výplatu peňažných prostriedkov z účtu (pohľadávku z účtu). Aj keď pri daňovej exekúcii ide o donucovanie povinného k splneniu jeho povinnosti a donucovanie má zásadne postihnúť len povinného, nie je vylúčené, že niekedy môže faktický výkon rozhodnutia postihnúť aj tretie osoby ( v prejednávanom prípade navrhovateľa ). V takom prípade sa tretia osoba, t.j. osoba rozdielna od správcu dane a povinného, môže brániť len uplatnením práva na majetok, voči ktorému je daňová exekúcia neprípustná u správcu dane, alebo návrhom na vylúčenie daňovej exekúcie na súde, správca dane takýto majetok vylúči z daňovej exekúcie až do rozhodnutia súdu. Rozhodnutie o vylúčení majetku z daňovej exekúcie sa doručuje daňovému dlžníkovi a tretej osobe a je právoplatné dňom jeho doručenia ( § 73 ods. 9 zák.č. 511/1992 Zb.). Uvedené znamená, že súd prvého stupňa sa vo svojom rozhodnutí vo vzťahu k nároku uplatnenému proti odporcovi v 2/ rade nezaoberal podstatnou stránkou veci samej z hľadiska právne významných skutočností pre posúdenie opodstatnenosti uplatneného nároku týkajúcej sa okolnosti, či sa navrhovateľ ( v postavení tretej osoby ) v rámci výkonu daňovej exekúcie bránil uplatnením práva na majetok spôsobom uvedeným v § 73 ods.9 zák.č. 71/1992 Zb., keď táto okolnosť je právne významná pre posúdenie, či na strane odporcu v 2/ rade vzniklo bezdôvodné obohatenie a súvisí i s otázkou posúdenia pasívnej legitimácie na jeho strane. So zreteľom na uvedené nemožno preto považovať predčasné právne závery súdu prvého stupňa týkajúce sa nároku uplatneného navrhovateľom proti odporcovi v 2/ rade za správne. Rozhodnutie vo veci samej odvolacím súdom by však za tohto stavu veci v celom rozsahu nahrádzalo prvostupňové rozhodnutie, čím by bolo účastníkom odoprené právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel právnym posúdením skutkových zistení z hľadiska tých rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za významné na rozdiel od prvostupňového súdu, ktorý sa nimi buď dostatočne náležite nezaoberal alebo opomenul vôbec zaoberať. Posúdenie podstaty veci v rámci dvojinštančného súdneho konania je však súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti konania je možné učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. So zreteľom na všetky vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že odporca v 2/ rade dôvodne vytýka súdu prvého stupňa, že jeho rozhodnutie v časti, v ktorom mu bola uložená povinnosť na plnenie spočíva na nesprávnych skutkových záveroch a nesprávnom právnom posúdení veci, a preto rozsudok súdu prvého stupňa v uvedenej časti zrušil (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), v ktorom sa súd prvého stupňa bude dôsledne zaoberať dôvodnosťou návrhu navrhovateľa vo veci samej vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým je viazaný (§ 226 O.s.p.). V novom rozhodnutí o veci ( v rozsahu zrušenia a vrátenia veci ) súd prvého stupňa rozhodne o náhrade trov odvolacieho konania ( § 224 ods.3 O.s.p.). Poučenie: P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.