Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/388/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208214425 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1208214425.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, členov senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Michaely Frimmelovej, v právnej veci navrhovateľa: H. H. H., H..U.., so sídlom L. S. XX, X., IČO: XX XXX XXX, zast. advokátom Mgr. Mariánom Balážom, so sídlom Skalická cesta 2, Bratislava, proti odporcom: 1/ O. I., bytom I. X, X., 2/ O. Q., U..G..C.., so sídlom Y. U. XX, X., IČO: XX XXX XXX, obaja zast. advokátom Mgr. Dávidom Štefankom, so sídlom Kutlíkova 17, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 27. apríla 2012, č.k. 50C/177/2008-194, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol voči odporcom 1/ a 2/ návrh navrhovateľa na určenie vlastníctva k motorovému vozidlu, a navrhovateľa zaviazal povinnosťou zaplatiť náhradu trov konania odporcov 1/ a 2/ vo výške 1.186,66 eur ich právnemu zástupcovi, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že pôvodným návrhom sa navrhovateľka T. Z. domáhala voči odporcovi 1/ určenia, že je vlastníčkou osobného motorového vozidla zn. KIA SORENTO striebornej metalízy, EČ: O.-XXXCL, VIN: W., argumentujúc tým, že ako kupujúca uzavrela kúpnu zmluvu so spoločnosťou H. H. H., H..U.., ako predávajúcim, ktorej predmetom bolo motorové vozidlo KIA SORENTO, striebornej metalízy, EČ: X.-XXXSF, na základe ktorej odovzdaním vozidla nadobudla vlastnícke právo k tomuto vozidlu. Predmetné motorové vozidlo vydala dňa 04.06.2008 Úradu justičnej a kriminálnej polícii OR PZ Trenčín z dôvodu povinnosti predložiť vec, ktorá je dôležitá pre trestné konanie. Uznesením vyšetrovateľa PZ, OR PZ Bratislava II zo dňa 08.07.2008 bolo motorové vozidlo zn. KIA SORENTO, EČ: O.-XXXCL, vydané vlastníkovi vozidla, odporcovi 1/. Z uznesenia vyšetrovateľa PZ č. k. ČVS: ORP-641/OVK-B2-2008 vyplynulo, že predmetné motorové vozidlo bolo odcudzené poškodenému O. I. (odporcovi 1/), nakoľko vyšetrovaním bolo zistené, že uvedené vozidlo si požičal od svojej mamy T. P., t.č. konateľky firmy O. Q., U..G..C.., obvinený T. P., a následne ho bez jej vedomia odpredal ďalšej osobe na základe falošných dokladov. Podľa tvrdenia pôvodnej navrhovateľky, ona nemala v čase nadobudnutia predmetného vozidla do svojho vlastníctva možnosť zistiť, či na základe predložených dokladov mohlo byť spochybnené vlastníctvo predávajúceho, a preto nadobudla vlastníctvo dobromyseľne kúpnou zmluvou podľa § 409 a nasl. Obchodného zákonníka. Prvostupňový súd povolil uznesením zmenu navrhovateľa, na základe ktorej sa navrhovateľom v konaní stala obchodná spoločnosť H. H. H., H..U.., nakoľko po začatí konania došlo k prevodu vlastníckeho práva k predmetnému vozidlu na túto spoločnosť, a na návrh navrhovateľa uznesením povolil, aby do konania vstúpil ďalší účastník, spoločnosť O. Q., U..G..C.., ako odporca 2/. Odporcovia 1/ a 2/ žiadali návrh ako nedôvodný zamietnuť dôvodiac, že predmetné motorové vozidlo je vlastníctvom odporcu 2/, spoločnosti O. Q., U..G..C.., čo doložili originálom technického preukazu, poistnou zmluvou, leasingovou zmluvou a ďalšími listinami, i s poukazom na trestné konanie, na základe ktorých preukazovali, že motorové vozidlo bolo odcudzené. Vykonaným dokazovaním mal preukázaný skutkový stav tak, že v čase od 16.03.2004 do 17.06.2008 bola konateľkou odporcu 2/ T. P. a od 18.06.2008 sa stal jeho konateľom O. I., odporca 1/. Podľa zmluvy o finančnom leasingu č. XXXXXX-I. zo dňa 05.05.2004, uzatvorenej medzi prenajímateľom spoločnosťou J. S. U. U., U..G..C.. a odporcom 2/, odporca 2/ kúpil na finančný leasing nové motorové vozidlo KIA SORENTO 2,5, farby diamond silver, rok výroby 2004, č. motora J. s dohodnutými leasingovými splátkami. Dňa 05.05.2004 bolo toto motorové vozidlo havarijne poistené u spoločnosti H.-Slovenská L., H..U... Motorovému vozidlu bol dňa 14.05.2007 vydaný technický preukaz č. U. XXXXXX, podľa ktorého prvým držiteľom tohto motorového vozidla EČ: X.-XXXKB, VIN: W., sa stal odporca 2/ dňa 14.05.2007. Podľa potvrdenia spoločnosti J. S. U. U., U..G..C.., bola leasingová zmluva ukončená ku dňu 05.05.2007. Uznesením OR PZ ČVS:ORP-641/OVK-B2-2008 zo dňa 16.06.2008 bolo začaté trestné stíhanie obvineného T. P. pre zločin sprenevery v súbehu s podvodom (§213, ods.1,3 a §221 ods. 1,2 Tr. zákona) na tom skutkovom základe, že v presne nezistenom čase dňa 11.10.2007 v autoservise p. T. v X. predal kúpno-predajnou zmluvou s falšovaným podpisom svojej matky a s falšovanou notárskou doložkou a splnomocnením na prepis na meno Y. T., Y. T. za kúpnu cenu 400.000.-Sk motorové vozidlo zn. KIA SORENTO, EČ: X.-XXXKB, ktoré patrilo spoločnosti O. Q., U..G..C.., v ktorej bola matka obvineného T.H. P. toho času konateľkou, a ktorá mu toto predmetné motorové vozidlo zverila. Dňa 15.11.2007 uzatvoril Y. T. ako predávajúci s navrhovateľom kúpno-predajnú zmluvu, na základe ktorej ako predávajúci prehlásil, že motorové vozidlo zn. KIA SORENTO, EČ: X.-XXXSF, nemá právne vady a nebolo odcudzené a ani nebolo predmetom sprenevery za kúpnu cenu 500.000.- Sk. Technický preukaz č. U. XXXXXX bol dňa 15.10.2007 vydaný na meno Y. T.. Dňa 17.11.2007 uzatvoril navrhovateľ ako predávajúci s T. Z. kúpno-predajnú zmluvu, ktorou motorové vozidlo zn. KIA SORENTO, EČ: X.-XXXSF, previedol na kupujúcu za kúpnu cenu 573.800.- Sk s tým, že zmluvu uzatvoril podľa § 262 Obchodného zákonníka. Podľa zápisnice zo dňa 04.06.2008 OR PZ v Trenčíne ČVS : ORP-641/OVK-B2-2008 bolo predmetné motorové vozidlo, registrované na T. Z. s EČ: O.-XXXCL, vydané vyšetrovateľom, a následne podľa uznesení OR PZ zo dňa 08.07.2008 bolo vrátené O. I. - odporcovi 1/ a dňa 04.09.2008 bolo uložené do úschovy Okresného súdu Bratislava 2. Skonštatoval, že pôvodná navrhovateľka žiadala určiť súdnym rozhodnutím vlastnícke právo k predmetnému vozidlu z dôvodu, že sa cítila byť jeho vlastníčkou, nakoľko na základe kúpno-predajnej zmluvy, uzatvorenej podľa Obchodného zákonníka, nadobudla vlastníctvo k veci aj v prípade, keď predávajúci nie je vlastníkom predávaného tovaru, ibaže v čase, keď kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť, vedel, že predávajúci nie je vlastníkom, a že nie je oprávnený s tovarom nakladať za účelom jeho predaja. Naliehavý právny záujem zdôvodnila tým, že výkon jej vlastníckeho práva k vozidlu, ktoré nadobudla riadnym právnym titulom, a to kúpnou zmluvou, je priamo ohrozený. Navyše rozhodnutím súdu budú orgány činné v trestnom konaní viazané, a odstráni sa tým právna neistota účastníkov konania. Následne došlo medzi ňou a spoločnosťou H. H., H..U.., k uzatvoreniu dohody o urovnaní, ktorou bola kúpna zmluva zo dňa 17.11.2007 zrušená, a došlo k spätnému prevodu vlastníckeho práva na spoločnosť H. H. H..U... Súd právoplatne pripustil uznesením zmenu navrhovateľa, pričom navrhovateľ zotrval na argumentácii ohľadom naliehavého právneho záujmu na veci, nadobudnutia vlastníctva na základe riadneho a platného titulu, kúpnej zmluvy, a dobromyseľnosti. Poukázal na to, že odporca 1/ namietal, že nie je vo veci pasívne legitimovaný, keďže nikdy nebol ako fyzická osoba vlastníkom predmetného vozidla, avšak toto vozidlo bolo a stále je vo vlastníctve právnickej osoby, odporcu 2/. Odporca 2/ v zastúpení konateľa spoločnosti O. I. uviedol, že v septembri 2007, keď bol vo vyšetrovacej väzbe, dostal list od svojej družky T. P., v tom čase konateľky spoločnosti O. Q., U..G..C.., ktorá mu oznámila, že ich právny zástupca chce ísť na firemnom vozidle do L., s čím súhlasil s podmienkou, že vozidlo musí byť vrátené do garáže k G.. Skutočnosť, že predmetné vozidlo mal zapožičané v čase, keď zastupoval odporcu 1/ v trestnej veci, potvrdil aj svedok Y.. X. Y., ktorý tiež potvrdil, že vozidlo malo technický preukaz vystavený na spoločnosť O. Q., U..G..C.. a že T. P. uviedla problémy so svojim synom, ktorý si vypožičiaval predmetné vozidlo. Odporca 2/ poukázal na nedostatok naliehavého právneho záujmu, keď mal za to, že navrhovateľ si žalobou môže uplatniť právo na náhradu škody z kúpnej zmluvy, či zaplatenia zmluvnej pokuty. Nestotožnil sa s tvrdením navrhovateľa, že bol pri kúpe predmetného motorového vozidla dobromyseľný, najmä preto, lebo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k vozidlu podľa § 446 Obch. zák. nedošlo, keďže nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka je v rozpore s ust. § 39 Obč. zák. a s prihliadnutím na ust. § 123 a 130 ods. 1 a 2 Obč. zák. sú len vlastník a držiteľ, ak drží vec v dobrej viere o tom, že mu vec patrí, oprávnení predmet vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a nakladať s ním. Po právnej stránke vec posúdil podľa ust. § 80 O.s.p., § 37 ods. 1 a 2, § 39, § 126, § 134 Občianskeho zákonníka a § 265 Obchodného zákonníka, keď s poukazom na zistený skutkový a právny stav veci dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. V prejednávanej veci nemal za sporné, s poukazom na listinné dôkazy založené v spise a vo vyšetrovacom spise, že motorové vozidlo, ktoré je predmetom sporu, bolo zakúpené na leasing odporcom 2/, ktorý ho mal havarijne poistené a leasingovej spoločnosti bolo riadne zaplatené. V konaní nemal za sporné ani zistenie, že dňa 11.10.2007 T. P. toto vozidlo odpredal na základe falšovaných dokladov Y. T., a je obvinený z trestného činu sprenevery a podvodu. Vyhodnotil, že kúpna zmluva, uzavretá medzi spoločnosťou O. Q., U..G..C.. a Y. T., je potom absolútne neplatným právnym úkonom, ktorý je uzavretý v rozpore so zákonom. V tejto súvislosti uviedol, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva, nemožno preto ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľne nadobudnutého. Mal za to, že ak je prvotná kúpna zmluva neplatná, nestal sa prvý kupujúci vlastníkom veci, a v prípade jej ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho. Argumentoval, že vo všeobecnosti možno za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie a zodpovedajúci titul, napríklad zmluva. Pokiaľ titul preukazuje právo inej osoby než nadobúdacie konanie, je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takom prípade ten, v prospech ktorého svedčí nadobúdací titul, pričom však neplatný právny úkon nemá právne následky, aké má platný právny úkon, a na jeho základe nedochádza k prevodu práva. V danej veci mal za nesporné, že kúpna zmluva uzavretá v rozpore so zákonom zo dňa 21.08.2007 medzi O. Q., U..G..C.. ako predávajúcim a T.. G. W. je absolútne neplatným právnym úkonom, nakoľko zmluvu neuzatvorila spoločnosť O. Q., U..G..C... S obranou navrhovateľa, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy s Y. T. postupoval so všetkou obozretnosťou sa nestotožnil, nakoľko prevod predmetného vozidla bol uskutočnený v krátkom časovom intervale a medzi kúpou a predajom mal vozidlo v držbe len dva dni, pričom dôsledne nepreveroval VIN motorového vozidla. Vyhodnotil, že navrhovateľ titulom nenadobudnutia práva (nemožno previesť vlastníctvo veci na iný subjekt s poukazom na zásadu "nikto nemôže previesť na iného viac práv než sám má"), si môže v súdnom konaní uplatniť žalobu na plnenie. Návrh zamietol aj z dôvodu, že navrhovateľ súdu nepreukázal naliehavý právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c) O.s.p.. Proti odporcovi 1/ návrh zamietol s poukazom na nedostatok pasívnej legitimácie, nakoľko odporca 1/ ako fyzická osoba nikdy nebol vlastníkom motorového vozidla, o určenie vlastníctva ktorého v konaní súd rozhodoval. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a neúspešného navrhovateľa zaviazal v súlade s § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť odporcom 1/ a 2/ náhradu trov konania v celkovej výške 1.186,66 eur, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia, a to za štyri úkony právnej služby vo výške tarifnej odmeny 353,54 eur za úkon, ku ktorým priznal 4x režijný paušál, a vo vecných výdavkoch vo výške 7,80 eur. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrhu voči odporcom 1/ a 2/ v celom rozsahu vyhovieť. Mal za to, že ak súd prvého stupňa návrh zamietol z dôvodu absolútnej neplatnosti právnych úkonov, predchádzajúcich uzavretiu kúpnej zmluvy medzi ním ako kupujúcim a Y. T.G. a rešpektovania právnej zásady „nemo plus iuris", bez zohľadnenia existencie osobitnej právnej úpravy vymedzenej v ust. § 446 Obch. zák., ako i z dôvodu absencie naliehavého právneho záujmu, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zastával názor, že v danom prípade je potrebné ust. § 446 Obch. zák. uplatniť, a to pre existenciu dohody o voľbe pôsobnosti Obchodného zákonníka na právny vzťah založený kúpnou zmluvou, uzavretou medzi ním a Y. T.. Poukázal na to, že práve nadobudnutie vlastníckeho práva v zmysle ust. § 446 Obch. zák. predstavuje výnimku zo zásady „nemo plus iuris", keď sa kupujúci môže, za predpokladu splnenia zákonom požadovanej podmienky dobromyseľnosti, stať vlastníkom kupovanej veci. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR 4Cdo 60/2003, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že za predpokladu splnenia požiadavky dobromyseľnosti kupujúceho, tento bez ďalšieho nadobudne vlastnícke právo aj k veci kúpenej od nevlastníka za použitia ust. § 446 Obch. zákonníka. Súd prvého stupňa napriek jeho argumentácii ustanovením § 446 Obch. zák., túto nezohľadnil, hoci v konaní preukázal, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy s Y. T. konal s náležitou starostlivosťou, a že motorové vozidlo nebolo ku dňu 28.07.2008 nahlásené ako odcudzené, a odporcovia 1/ a 2/ potvrdili, že trestné oznámenie podali bezodkladne potom, ako sa odporca 1/ vrátil z väzby, a tento bol v trestnom konaní vypočutý až dňa 03.06.2008. Mal za to, že nemohol byť posudzovaný za nedobromyseľného, keďže osoba, ktorá bola vlastníkom vozidla, sa začala svojho vlastníckeho práva domáhať až dávno po uzavretí kúpnej zmluvy medzi ním a Y. T.. Tvrdil, a podľa jeho názoru aj preukázal, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy s Y. T. postupoval úplne štandardným spôsobom, ako postupuje pri výkupe motorových vozidiel. Y. T. podpísal všetky dokumenty, ktoré sa pri výkupe motorových vozidiel podpisujú a s ohľadom na jeho osobu nemal najmenší dôvod pochybovať o jeho vlastníckom práve k vozidlu. Jeho tvrdenia potvrdzuje aj skutočnosť, že zmena vlastníka a držiteľa vozidla bola vykonaná v evidencii motorových vozidiel bez akýchkoľvek problémov. Odporcovia 1/ a 2/ nepreukázali, že by mohol pri kúpe motorového vozidla konať nedobromyseľne. Pokiaľ súd prvého stupňa argumentoval tým, že motorové vozidlo mal v držbe len dva dni, zdôraznil, že v prípade vozidiel, po ktorých je na trhu vysoký dopyt, je bežným javom ich predaj zákazníkom vo veľmi krátkom čase po ich výkupe, naviac dĺžka doby držby vozidla nepreukazuje jeho nedobromyseľnosť, keďže dobromyseľnosť kupujúceho musí byť daná v čase nadobudnutia vlastníckeho práva. Ak súd prvého stupňa návrh zamietol i z dôvodu nepreukázania jeho naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva k vozidlu, bol toho názoru, že jeho rozhodnutie aj v tejto časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. V tomto smere poukázal na obsah uznesenia OR PZ Bratislava II č. ČVS: ORP-641/OVK-B2-2008 zo dňa 04.09.2008, vydaného podľa ust. § 97 ods. 1 Tr. por., ktorý predpokladá podanie určovacej žaloby osobou, ktorá si na vec robí nárok, nakoľko určovací výrok súdu v občianskom súdnom konaní vyrieši právnu otázku existencie jej vlastníckeho práva. Mal potom za to, že podaním určovacej žaloby konal spôsobom, ktorý od neho požaduje ust. § 97 ods. 1 Tr. por., a existencia naliehavosti právneho záujmu na požadovanom určení vyplýva priamo z cit. právnej úpravy Tr. por. a nemusí ju dokazovať. Odporcovia 1/ a 2/ žiadali vo svojom vyjadrení k odvolaniu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť, nakoľko prvostupňový súd posúdil vec po právnej stránke správne, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Poukázali na to, že navrhovateľ nemá na určení naliehavý právny záujem, keďže sa môže domáhať svojich práv priamo žalobou na plnenie voči Y. T., a v takom prípade určovacia žaloba opodstatnená nie je. Súhlasili so záverom prvostupňového súdu, že odporca 1/ nie je v konaní pasívne legitimovaný, keďže nebol nikdy vlastníkom motorového vozidla. Zdôraznili, že pôvodná kúpna zmluva na predmetné vozidlo KIA SORENTO EČ: X. XXXKB, uzatvorená podvodným spôsobom T. P. a Y. T. je absolútne neplatná, čo správne posúdil aj prvostupňový súd s poukazom na § 37 a § 39 OZ. Ak nevlastník veci prevedie ako predávajúci vlastnícke právo na kupujúceho, ide o neplatný právny úkon. Táto zmluva časovo predchádzala kúpno-predajnej zmluve medzi Y. T. a navrhovateľom. Poukázali na ust. 123 OZ a na práva vlastníka v súvislosti s vecou, ktorú vlastní, z čoho vyvodili, že nikto nemôže na iného previesť viac práv ako vlastní, a preto považovali záver prvostupňového súdu o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy za správny. Z okolností posudzovaného prípadu mali za zrejmú aj absenciu dobrej viery navrhovateľa pri kúpe vozidla, ktoré kúpil od nevlastníka. Uviedli, že majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva, a ak v čase prevodu veci nebol predávajúci jej vlastníkom, nemohol potom previesť vlastnícke právo na navrhovateľa, a tento nemôže uplatniť len námietku nadobudnutia veci v dobrej viere (poukázal na nález ÚS ČR č. k. II. ÚS 349/2003), keďže mal vynaložiť náležitú starostlivosť a preveriť si titul nadobudnutia predávajúceho, ktorý bol v danom prípade neplatný. Uzavreli, že vlastníctvo veci svedčí v prospech pôvodného vlastníka, odporcu 2/, naďalej. Ohľadom nemožnosti použiť ust. § 446 Obch. zákonníka poukázali na argumentáciu v náleze Ústavného súdu ČR sp, za IV. ÚS 112/01, ako i jej potvrdenie v rozhodnutí Ústavného súdu ČR sp. zn I.ÚS 437/02. V tejto súvislosti dôvodili, že ust. 446 Obch. zákonníka poskytuje určitú právnu istotu kupujúcemu v prípade, keď predávajúci nebol vlastníkom predávanej veci, ale len ak nemohol objektívne vedieť, že predávajúci nie je jej skutočným vlastníkom. Preto je podľa uvedených rozhodnutí nutné skúmať, či sa kupujúci nezaviazal k úprave vzájomných vzťahov podľa ustanovení Obchodného zákonníka práve kvôli vnútornej neistote ohľadom pravdivosti vyhlásenia predávajúceho o oprávnení nakladať s predmetom predaja. V prípade, že by sa preukázalo, že kupujúci uzavrel dohodu o aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka práve z dôvodu ponechania si „zadných vrátok“ v prípade sporu o vlastníctvo, nesmie mu byť s ohľadom na vyššie uvedené rozhodnutia poskytnutá ochrana. Argumentovali, že navrhovateľ vo svojich kúpnych zmluvách vždy dojednáva aplikáciu Obchodného zákonníka (ak by niekto prišiel s návrhom použiť Občiansky zákonník, nepochybne by nepochodil). Je tomu tak práve z dôvodu, že si to ponecháva ako „zadné vrátka“, keď sa napriek viacerým deklaráciám a vyhláseniam o preverovaní pôvodu vozidla, uvedenými na jeho internetovej stránke, týmto podrobne nezaoberá. Navyše, navrhovateľ ako autopredajca mal byť obzvlášť obozretný pri preverovaní pôvodu vozidla, a nespoliehať sa len na vyhlásenie predávajúceho, na čo poukázal aj prvostupňový súd a rozhodol v súlade so zákonom. Považovali za nesporné, že nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka je neplatným právnym úkonom pre právnu nemožnosť plnenia a pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 OZ, pretože v súlade s § 123 a 130 ods. 1 a 2 OZ sú len vlastník a držiteľ oprávnení predmet vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Nikto iný s vecou uvedeným spôsobom nakladať nemôže, lebo k tomu nie je zo zákona oprávnený. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu odvolania navrhovateľa, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je dôvodné. Napadnutý rozsudok potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne správny. Podľa § 37 ods. 1 Obč. zák. právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Podľa § 37 ods. 2 Obč. zák. právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný. Podľa § 39 Obč. zák. neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa § 123 Obč. zák. vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Navrhovateľ v odvolaní namietal právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Najskôr sa teda odvolací súd zaoberal námietkou navrhovateľa, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, keď zamietol návrh i z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na určení vlastníctva. V tejto časti bolo potrebné stotožniť sa s argumentáciou navrhovateľa v odvolaní, keďže postupoval spôsobom, ktorý od neho požaduje ust. § 97 ods. 1 Tr. por., a nakoľko sa cítil byť na základe kúpnej zmluvy vlastníkom vozidla, pričom jeho vlastníctvo bolo spochybnené a neisté, mal teda naliehavý právny záujem na určení, že je vlastníkom vozidla, a vzhľadom na ust. § 97 ods. 1 Tr. Por. jedine rozhodnutie súdu by vyriešilo právnu otázku existencie jeho vlastníckeho práva. I keď odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že určovacia žaloba navrhovateľa bola prípustná, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, nakoľko sa stotožnil s ďalšími dôvodmi zamietnutia návrhu, uvedenými v rozhodnutí prvostupňového súdu. Tu je potrebné poukázať na to, že súd prvého stupňa vykonal vo veci napriek jeho nesprávnemu záveru o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu navrhovateľa, dostatočné dokazovanie, na základe ktorého ustálil riadne skutkový stav, pričom nedostatočné zistenie skutkového stavu navrhovateľ v odvolaní ani nenamietal. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že prvostupňový súd vzhľadom na vykonané dokazovanie teda riadne a dostatočne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p.. Vec aj správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 37 ods. 1 a 2, § 39, § 123 Občianskeho zákonníka. Svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom odôvodnil tak, ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, ako i s argumentáciou navrhovateľa. Vysvetlil z akého dôvodu dospel k záveru, že kúpna zmluva, uzavretá medzi Y. T. a navrhovateľom o prevode sporného vozidla je absolútne neplatným právnym úkonom, ako i dôvody, prečo navrhovateľa nepovažoval za vlastníka sporného vozidla. V tejto súvislosti zdôvodnil aplikáciu zásady „nemo plus iuris transfere potest, quam ipse habet“ (nikto nemôže na iného previesť viac práva, ako sám má), ako aj dôvody, prečo nevyhovel argumentácii navrhovateľa v zmysle § 446 Obch. zákonníka, a vyvodil správny záver, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Odvolací súd sa stotožňuje (okrem vyššie uvedeného záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu), so všetkými závermi, ku ktorým prvostupňový súd vo svojom rozsudku dospel (§ 219 ods. 2 O.s.p.). K námietke a argumentácii navrhovateľa, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci z dôvodu, že prvostupňový súd na zistený skutkový stav neaplikoval ust. § 446 Obch. zákonníka, čo podľa jeho názoru urobiť mal, odvolací súd uvádza, že právne posúdenie veci súdom prvého stupňa považuje za správne. V tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že je správne tvrdenie navrhovateľa, že nadobudnutie vlastníckeho práva v zmysle ust. § 446 Obch. zák. predstavuje výnimku zo zásady „nemo plus iuris", a kupujúci sa môže, za predpokladu splnenia zákonom požadovanej podmienky dobromyseľnosti, stať vlastníkom kupovanej veci. Odvolací súd pri posudzovaní dobromyseľnosti navrhovateľa zastáva názor zhodný s vyjadreným Ústavným súdom ČR v náleze č. k. IV. ÚS 112/01 zo dňa 28.08.2001, kde uvádza, že ust. § 446 Obchodného zákonníka významným spôsobom zasahuje do ústavne zaručeného práva vlastniť majetok a uprednostňuje pred ním dobrú vieru a istotu účastníkov obchodnoprávnych vzťahov. Možno ho preto aplikovať len za prísneho rešpektovania ustanovení článku 4 odsek 4 listiny základných práv a slobôd, pretože predstavuje zákonnú hranicu jedného z najdôležitejších základných práv, a teda pri jeho aplikácii je potrebné striktne vylúčiť akékoľvek jeho zneužitie na iné účely, než pre ktoré bol stanovený. Z tohto dôvodu je obzvlášť nutné veľmi prísne posudzovať otázku dobrej viery nadobúdateľa, najmä v prípadoch, kedy dochádza k aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka na základe dohody zmluvných strán podľa jeho § 262. Už samotná existencia takejto dohody môže v určitých jednotlivých prípadoch vyvolávať pochybnosti o jej účele a dôvodoch jej uzavretia. Takáto dohoda nikdy nesmie slúžiť k akémusi "isteniu" kupujúceho pre prípad, že by predávajúci nebol oprávnený vlastnícke právo k predmetnej veci previesť, pretože už táto skutočnosť sama o sebe by vylúčila existenciu dobrej viery na strane kupujúceho, a tým aj aplikáciu § 446 Obchodného zákonníka. Preto je vždy nutné, aby v situáciách, keď existujú o dobrej viere kupujúceho čo i len malé pochybnosti, kupujúci preukázal, že využil všetky dostupné prostriedky na to, aby sa presvedčil, že predávajúci je skutočne oprávnený previesť vlastníctvo k predmetnej veci, a že teda bol v tejto súvislosti skutočne v dobrej viere. To platí obzvlášť v prípadoch predchádzajúceho použitia dohody podľa § 262 Obchodného zákonníka. Dôkazné bremeno týkajúce sa dobrej viery kupujúceho nesie v týchto prípadoch vždy on sám. Nerešpektovanie týchto zásad všeobecnými súdmi pri aplikácii ustanovenia § 446 Obchodného zákonníka by v konkrétnych prípadoch totiž mohlo viesť k ochrane jeho zneužívania na iné účely, než pre ktoré bolo vytvorené, a teda k neústavnosti takto vzniknutého rozhodnutia. V danom prípade odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvého stupňa, a síce, že na ust. § 446 Obch. zák. nie je možné prihliadnuť, nakoľko navrhovateľ nesplnil podmienku dobromyseľnosti. Navrhovateľ síce v odvolaní tvrdil, že preukázal, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy s Y. T. konal s náležitou starostlivosťou, čo odvodzoval v podstate od toho, že konal úplne štandardným spôsobom, akým postupuje pri výkupe motorových vozidiel, a keďže Y. T. podpísal všetky dokumenty, ktoré sa pri výkupe motorových vozidiel podpisujú, s ohľadom na jeho osobu nemal dôvod pochybovať o jeho vlastníckom práve k vozidlu, odvolací súd však takejto argumentácii nemohol prisvedčiť, keď mal za to, že odporcovia 1/ a 2/ jeho dobromyseľnosť vyvrátili. Zastáva totiž názor, že navrhovateľ, ktorý podniká s nákupom a predajom motorových vozidiel, má povinnosť pri uzatváraní kúpnej zmluvy, na základe ktorej nadobúda od predávajúceho vozidlo, postupovať s odbornou starostlivosťou. Za takú však nie je možné považovať len samotné oboznámenie sa s technickým preukazom (teda osvedčením o evidencii) vozidla a predloženie „dokumentov, ktoré sa pri výkupe motorových vozidiel podpisujú“ na podpis predávajúcemu spolu s dohodou o voľbe aplikácie Obchodného zákonníka na právny vzťah založený predmetnou kúpnou zmluvou napriek tomu, že predávajúci nebol podnikateľom, čo možno, ako v tomto prípade s poukazom na § 446 použiť, ak by vozidlo trpelo právnymi vadami (bolo „kradnuté“, spreneverené, alebo by jednoducho predávajúci nebol jeho vlastníkom). Podľa názoru odvolacieho súdu totiž nie je možné argumentovať odbornou starostlivosťou v prípade, ak navrhovateľ, ktorý v oblasti výkupu a predaja vozidiel podniká, a teda pozná riziká svojho podnikania, len pasívne čaká, či predávajúci podpíše ním predložené dokumenty bez toho, aby sám preveril pôvod vozidla, ktoré mieni nadobudnúť a ďalej predávať. Navrhovateľ mohol pri minimálnej obozretnosti zistiť, že osoba, od ktorej vozidlo kúpil, nie je vlastníkom predmetného vozidla. Odvolací súd sa tiež prikláňa k odôvodneniu rozsudku súdu prvého stupňa, týkajúceho sa časovej súvislosti uskutočňovania jednotlivých úkonov, keď z uzavretých kúpnych zmlúv vyplýva, že navrhovateľ vozidlo predal T. Z. dňa 17.11.2007, teda dva dni po tom, čo ho nadobudol od Y. T.. Uvedený nepriamy dôkaz tiež nasvedčuje skutočnosti, že žalobca nebol dobromyseľný. Je potrebné poukázať na to, že ochrana vlastníctva je primárna a ochrana práv iných osôb má subsidiárnu povahu. Prelomenie základných zásad platných ešte aj v čase uplatňovania rímskeho práva, a to zásady: nikto nemôže na druhého previesť viac práva ako sám má a právo nevzniká z bezprávia, vyžaduje v zmysle ust. § 446 Obch. zák. dobromyseľnosť, ktorá nie je ničím spochybnená. Pri pochybnosti nemožno tvrdiť dobromyseľnosť a pochybnosť v danej veci je reálne zistenou skutočnosťou. Dobromyseľnosti, a nadobudnutiu vlastníctva od nevlastníka s poukazom na ust. § 446 Obch. zák. by bolo možné prisvedčiť, ak by ňou argumentovala osoba, ktorá nadobudla motorové vozidlo od spoločnosti, ktorá podniká v oblasti nákupu a predaja, príp. sprostredkovania motorových vozidiel, ako to aj urobil Najvyšší súd SR v rozhodnutí č. k. 4Cdo 60/2003, na ktoré poukazoval navrhovateľ. Súd prvého stupňa vec správne právne posúdil aj vtedy, keď návrh voči odporcovi 1/ zamietol z dôvodu nedostatku jeho pasívnej legitimácie v spore. Tu je potrebné poukázať na to, že v posudzovanom konaní o určenie vlastníctva k predmetnému vozidlu, je pasívne legitimovaný iba odporca 2/ z dôvodu, že tento, rovnako ako navrhovateľ tvrdil, že je jeho vlastníkom na základe ním tvrdeného právneho dôvodu o nadobudnutí vlastníctva. Odporca 1/ netvrdil, a nikdy nebol vlastníkom predmetného vozidla, nebol ani nikdy zapísaný ani ako vlastník ani ako držiteľ tohto vozidla, s vozidlom ako fyzická osoba nenakladal ani ho neužíval. Jeho právnej sféry sa toto konanie netýka, a výsledok konania, teda zamietnutie návrhu, alebo prípadné určenie vlastníctva navrhovateľa, nemá žiaden dopad na vymedzenie jeho práv a povinností k predmetnému vozidlu, a nijakým spôsobom sa nedotýka jeho právneho postavenia. Záver súdu prvého stupňa o nedostatku jeho pasívnej legitimácie v spore je preto správny, a odvolací súd sa s ním stotožnil. Odvolací súd sa preto s právnymi závermi prvostupňového súdu o nedôvodnosti návrhu v plnom rozsahu stotožňuje a na tieto poukazuje. Keďže odporca napadol odvolaním celý rozsudok súdu prvého stupňa, preskúmal odvolací súd aj rozhodnutie o trovách konania, s ktorým sa tiež stotožnil. Odvolací súd sa obmedzí na záver, že rozhodnutie súdu prvého stupňa o uložení povinnosti navrhovateľovi, ktorý bol v konaní neúspešný, zaplatiť trovy konania odporcov 1/ a 2/ podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., je správne, keďže odporcovia boli v konaní plne úspešní. Výškou odporcom 1/ a 2/ priznaných trov sa odvolací súd ďalej nezaoberal, nakoľko ich výška nebola v odvolaní, ktorého dôvodmi je viazaný, napadnutá. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 ods. 2 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p., a odporcom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko ich nevyčíslili v lehote podľa § 151 ods. 1 O.s.p.. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.