Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11Co/45/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208217720 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1208217720.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a členov senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľa: A. X., D.. XX.XX.XXXX, A. XX, N., H..Č.. Č. X, N., zastúpený JUDr. Jozefom Virgalom, advokátom, Ružová 26, Nitra, proti odporcovi: Z.U. P. R. V. pre A. G. C. W. (Z.), P..R.., F. X, N., IČO: XXX XXX, zastúpený advokátkou JUDr. Luciou Jurgovou, advokátkou, Slnečná 33, Poproč, o určenie členstva, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 14.03.2012, č.k. 6C/6/2008-278, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa určil, že členstvo navrhovateľa u odporcu nezaniklo a navrhovateľ je naďalej členom Slovenského ochranného R. V. pre A. G. C. W., P. R.. Vo výroku rozhodnutia ďalej deklaroval, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej ( 151 ods.3 O.s.p.). Rozhodnutie vo veci právne odôvodnil § 80 písm. c/ O.s.p., § 78 ods.1, § 79 ods.1, § 81 ods.1, § 85 ods.1,2 zák.č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom ( ďalej „ autorský zákon „), keď mal za preukázané splnenie zákonného predpokladu pre uplatnenie určovacej žaloby, a to existenciu naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na požadovanom určení. Vychádzajúc z okolností prípadu dospel k záveru, že u navrhovateľa skutočne existuje naliehavý právny záujem na určení existencie jeho členstva u odporcu, bez určenia ktorého nie je možné určiť, či je navrhovateľ oprávnený vykonávať svoje členské oprávnenia v zmysle Stanov odporcu ( či je oprávnený zúčastňovať sa ako člen valných zhromaždení odporcu, podieľať sa hlasovaním na týchto zhromaždeniach na rozhodovacej činnosti odporcu alebo voliť členov výboru, kontrolnej komisie, rozhodcovskej komisie alebo zaraďovacej komisie, ako aj navrhovať kandidátov na členov tohto výboru). Bez určenia existencie, resp. neexistencie členstva nie je ani zrejmé, či je navrhovateľ povinný dodržiavať povinnosti člena vyplývajúce mu z čl. 6 stanov odporcu. Podľa názoru súdu prvého stupňa uplatnený návrh na určenie ( § 80 písm. c/ O.s.p.) je opodstatnený i z dôvodu, že jeho prostredníctvom možno eliminovať stav neistoty v právnom vzťahu medzi účastníkmi, pričom k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť iným spôsobom, ako určovacou žalobou. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za zrejmé, že navrhovateľ bol riadnym členom odporcu, keď táto skutočnosť ani nebola medzi účastníkmi konania sporná. Dňa 25.10.2006 rozhodol orgán odporcu ( Výbor ) o vylúčení navrhovateľa z občianskeho združenia Z., voči ktorému podal navrhovateľ dňa 27.11.2006 opravný prostriedok ( námietky ). Prihliadajúc na ust. čl. 8 stanov odporcu jednoznačne priznávajúcemu tomuto opravnému prostriedku devolutívny účinok súd prvého stupňa konštatoval, že pokiaľ nebolo o námietkach proti vylúčeniu rozhodnuté, nemôžu nastať ani jeho účinky ( medzi ktoré patrí najmä zánik členstva). Člen, ktorý bol rozhodnutím výboru odporcu vylúčený z členstva, je tak naďalej oprávnený vykonávať všetky práva a povinnosti člena a považuje sa za člena, a to až do času, pokiaľ o jeho opravnom prostriedku nerozhodne orgán v Stanovách na to určený ( v danom prípade rozhodcovská komisia Z.). Keďže vykonaným dokazovaním zistil, že rozhodcovská komisia Z. o námietkach navrhovateľa voči jeho vylúčeniu vôbec nerozhodla, dospel k záveru, že účinky rozhodnutia o vylúčení navrhovateľa nikdy nenastali a nemohli byť ani príčinou zániku členského vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s obranou odporcu o tom, že k zániku členstva navrhovateľa u odporcu došlo vypovedaním medzi účastníkmi dňa 03.05.1993 uzavretej Zmluvy o zastupovaní ( keďže práve existencia tohto zmluvného vzťahu je jednou z podmienok prijatia za člena ) z dôvodu, že táto nemá oporu ani v Autorskom zákone, ani v zákone č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov, ani v žiadnom inom právnom predpise. Uvedený výklad mal za dokonca v priamom rozpore so znením samotných Stanov odporcu, ktoré neurčujú trvanie zmluvného vzťahu na základe zmluvy o zastupovaní autorských práv za podmienku trvania členstva. Podľa názoru súdu prvého stupňa, zo žiadneho ustanovenia Stanov odporcu nevyplýva, že každý člen musí podmienky vymedzené čl. 5 Stanov spĺňať po celú dobu trvania svojho členstva. Odporcom použitý právny výklad mal navyše v priamom rozpore s čl. 8 Stanov upravujúcim jednotlivé možné spôsoby zániku členstva. Zo znenia článku je jednoznačne zrejmé, že v ňom uvedený výpočet je taxatívny - konečný, pričom zánik zmluvného vzťahu zo zmluvy o zastupovaní ako dôvod zániku členstva neuvádza. Keďže v prípade navrhovateľa nebol splnený ani jeden dôvod uvedený v čl. 8 Stanov ( navrhovateľ nezomrel, neoznámil odporcovi zánik svojho členstva a rozhodnutie výboru Z., ktorým bol navrhovateľ vylúčený nikdy nenadobudlo účinky), súd prvého stupňa konštatoval, že členstvo navrhovateľa u odporcu nikdy nezaniklo a stále trvá. Súd prvého stupňa sa v záujme úplnosti vyporiadania sa s v priebehu konania vznesenými námietkami vyjadril i k zániku samotnej zmluvy o zastupovaní autorských práv, ku ktorej došlo na základe výpovede odporcu zo dňa 11.09.2006. Odporca ako dôvod vypovedania uvedenej zmluvy uviedol skutočnosť, že nie je možné pokračovať v zastupovaní autorských práv na základe zmluvy uzatvorenej pred 31.12.2003 ( teda pred účinnosťou zák. č. 618/2003 Z.z.), keďže v opačnom prípade by tým došlo k porušeniu povinnosti odporcu vymedzenej v § 81 ods. 1 písm. d/ Autorského zákona. Súd prvého stupňa sa nestotožnil s uvedeným ako dôvodom výpovede a dospel k názoru, že odporca svojim konaním porušil ustanovenie § 81 ods. 1 písm. b/, c/ Autorského zákona ( zastupovať každého autora v rozsahu ním dohodnutom). Predpokladom zastupovania nositeľov autorských práv za rovnakých podmienok nie je uzatvorenie identických zmlúv, kedy by odporca i v takomto prípade zastupoval autorov v rôznych právnych režimoch , keďže je povinný zastupovať i tých autorov, ktorí nie sú jeho členmi, ako aj tých, s ktorými nie je v žiadnom zmluvnom vzťahu. Podľa názoru súdu prvého stupňa odporca vypovedaním pôvodných zmlúv o zastupovaní autorských práv u tých autorov, ktorí odmietli uzatvoriť novú zmluvu v odporcom vypracovanom znení, porušil povinnosti vyplývajúce mu z Autorského zákona, pričom rozsah protiprávnosti svojho konania rozšíril tým, že takýmto autorom bezdôvodne odoprel výkon ich členských oprávnení. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca namietajúc, že v konaní došlo k viacerým vadám v zmysle § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p., súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, čím sú navyše dané odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p.. Odporca v odvolaní konštatoval, že navrhovateľovi sa napriek ním rozsiahlym produkovaným dôkazom nepodarilo preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu a to, že konajúci súd sa v odôvodnení rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysporiadal s tvrdením navrhovateľa o tom, že dôvodom jeho naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe je skutočnosť diskriminácie na svojich autorských odmenách , považoval za vadu nepreskúmateľnosti rozsudku. Podmienkou výkonu povinností odporcu z kolektívnej správy k dielam navrhovateľa takým spôsobom, ako tvrdí navrhovateľ, nie je členský vzťah navrhovateľa u odporcu, ale zmluvný vzťah spočívajúci v zastúpení predpokladanom v § 81 ods. 1 písm. c/ Autorského zákona. Zákonná podmienka uvedená v § 81 ods. 1 písm. b/ Autorského zákona ako nositeľa práv odporcom nevyžaduje, aby navrhovateľ bol preto, aby jeho práva boli odporcom kolektívne spravované, členom občianskeho združenia žalovaného. Navrhovateľ sa od podania žaloby v roku 2007 nikdy nedomáhal výkonu členských práv k občianskemu združeniu Z. v zmysle čl. 6 Stanov, jeho údajná právna neistota spočívajúca v diskriminácii na autorských odmenách a na jej základe daná naliehavosť určenia trvania členského pomeru nie je reálnou právnou neistotou. Poukazujúc na § 3 ods.3, § 1 ods.1 zák.č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v platnom znení, čl.2 bodov 2.1, 2.2, čl. 5 bodov 5.1, 5.2, čl.8 Stanov mal odporca za to, že súd nesprávne právne posúdil otázku zániku členstva upraveného v čl. 8 Stanov odporcu v tom zmysle, že uvedený článok taxatívne neupravuje zánik členstva v dôsledku ukončenia zmluvy o zastupovaní autorských práv, v dôsledku čoho k zániku členstva v nadväznosti na ukončenie zmluvy o zastupovaní nemôže dôjsť. Článok 8 Stanov neupravuje výslovne taxatívne ani iné spôsoby zániku členstva čo však neznamená, že zánik člena - právnickej osoby bez právneho nástupcu nespôsobuje aj zánik jeho členstva k odporcovi, a to len na tom základe, že nie je taxatívne upravený v čl. 8 Stanov. Odporca mal ďalej za to, že ak je povinnosťou člena podľa Stanov plniť povinnosti z uzavretej zmluvy o zastupovaní je nevyhnutné, aby zmluva o zastupovaní autorských práv trvala počas trvania členského pomeru, inak si člen nemôže splniť povinnosti dané stanovami občianskeho združenia ( § 3 ods. 3 zák.č. 83/1990 Zb.). Pokiaľ ide o vzťah vzniku členstva podmieneného iným právnym vzťahom, už v odvolaní zo dňa 23. 6. 2009 poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 268/95, ku ktorému prvostupňový súd nezaujal žiadne stanovisko. Vyjadrenie sa súdu prvého stupňa k otázke zániku samotnej zmluvy o zastupovaní považoval odporca za zbytočnú nadprácu konajúceho súdu, keďže otázka zániku samotnej zmluvy o zastupovaní nie je predmetom toho konania - naviac bola právoplatne vyriešená rozsudkom v danej veci zo dňa 16. 3. 2009, ktorým súd návrh v časti o určenie neplatnosti výpovede zmluvy o zastupovaní zamietol. Odporca navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Navrhovateľ v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu odporcu navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne a právne správne potvrdiť. Zdôraznil, že podľa jeho názoru by k tomuto sporu nikdy nedošlo, ak by vecne príslušný orgán štátnej správy - Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky riadne vykonával dohľad nad činnosťou odporcu ( § 83 ods.1 zák.č. 618/2003 Z.z., čl. 2 ods.1, písm. d/ a čl. 3 písm. d/ bod 2 štatútu O. Z.). Naliehavý právny záujem na jeho strane je daný tým, že ako člen Z. by mal možnosť svojou účasťou, návrhmi a hlasovaním na valných zhromaždeniach Z. vplývať na činnosť občianskeho združenia , teda na výkon správy (aj jeho)majetkových autorských práv tak, aby bola v súlade so zákonom. Žaloba je účelná i prípustná, pretože slúži potrebám praktického života a požadovaným súdnym určením sa predíde súdnym sporom o jeho nárokoch - o účasť na valných zhromaždeniach Z., na nediskriminujúce termíny vyplácania autorských odmien, resp. na zamedzenie toho, aby mu odporca v rozpore so zákonom zrážal takzvanú zvýšenú réžiu, na vyplatenie odmien za použitie jeho diel v zahraničí, jeho nároky na právo byť pravdivo a úplne informovaný o skutočnom používaní jeho hudobných diel, prípadne iným konaniam v ďalších veciach. Tvrdenia odporcu, že sa nedomáhal svojej účasti na valnom zhromaždení nezodpovedajú skutočnosti. Na pojednávaní dňa 18.01.2012 preukázal, že sa chcel zúčastniť mimoriadneho valného zhromaždenia Z. v roku 2007, ale účastníci valného zhromaždenia vyjadrili nesúhlas s jeho prítomnosťou. Mal záujem zúčastniť sa aj ostatného valného zhromaždenia Z. konajúceho sa dňa 23.5.2012, ale ešte pred jeho začiatkom bol zamestnankyňou Z. z neho vykázaný. Argumentácia odporcu o tom, že ho nepovažuje za člena Z. pre to, že s ním neuzavrel zmluvu o zastúpení, je založená na výkladoch, dedukciách a analógiách a predstavuje len neopodstatnenú konštrukciu. Je paradoxom, že odporca svojim diskriminačným konaním voči každému nositeľovi autorských práv, ktorý nie je členom odporcu, porušuje § 81 ods. 1 Autorského zákona, ktorý mu ukladá aj povinnosti vo vzťahu ku každému nositeľovi práv pri výkone jeho práva. Citované ustanovenie autorského zákona zakotvuje odporcovu povinnosť konať rovnako, teda nie diskriminačne, v záujme všetkých nositeľov majetkových práv, teda jednak členov odporcu ako i tých, ktorí členmi odporcu nie sú. Navrhovateľ napokon poukázal na stanovy odporcu, ktoré podmienky zániku členstva stanovujú taxatívne, pričom podmienkou zániku členstva nie je neexistencia zmluvného vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.) t.j. v celom rozsahu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.) keďže sa nejednalo o prípad, kedy je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, v danej veci súd prvého stupňa nerozhodol podľa § 115a O.s.p., nejedná sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie odvolacieho pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie proti rozsudku, ktorým súd prvého stupňa vyhovel návrhu na určenie, že členstvo navrhovateľa u odporcu nezaniklo a navrhovateľ je naďalej členom Slovenského ochranného zväzu autorského pre práva k hudobným dielam, Občianske združenie nie je odporcom podané dôvodne. Súd prvého stupňa v danom prípade riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj presvedčivo odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 219 ods.2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní vyhovel návrhu na určenie, že členstvo navrhovateľa u odporcu nezaniklo a navrhovateľ je naďalej členom Slovenského ochranného zväzu autorského pre práva k hudobným dielam, Občianske združenie. Keďže vo svojom rozhodnutí podrobne zodpovedal na v konaní nastolené otázky relevantného charakteru , ktoré odvolateľ čiastočne zopakoval i v odvolaní podanom proti rozsudku, odvolací súd osvojac si dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Vychádzajúc z odvolania odporcu, z ktorého obsahu je možné vyvodiť námietku o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu ( § 205 ods.2 písm. d/ O.s.p. ) odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu ( ako výsledok hodnotenia dôkazov ) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca , prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vykonaným dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj dostatočne odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Na základe uvedeného potom okolnosti namietané odporcom v odvolaní vo vzťahu k ním tvrdenej nepreskúmateľnosti rozhodnutia v časti týkajúcej sa splnenia zákonných predpokladov určovacieho návrhu ( § 80 písm. c/ O.s.p.) a i vo vzťahu k vyhodnoteniu vykonaných dôkazov týkajúcich sa posúdenia, či v danom prípade došlo k zániku členstva navrhovateľa u odporcu, nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci prvostupňový súd zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd konštatuje, že v zmysle ust. § 80 písm. c/ O.s.p. žalobou na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu na určení právneho vzťahu alebo práva je naliehavý právny záujem zaťažuje žalobcu. Vo všeobecnosti treba vychádzať z toho, že naliehavý právny záujem na určovacej žalobe je daný vtedy, ak je tu daný aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno inými právnymi prostriedkami odstrániť, pričom nie je dôležité, ako táto neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie týchto pomerov ( vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou, a teda predstavujú nebezpečenstvo budúceho porušenia právnych povinností iným subjektom. O naliehavý právny záujem môže ísť zásadne iba vtedy, ak by bez súdom vysloveného určenia, že právny vzťah alebo právo existuje, bolo buď ohrozené právo navrhovateľa, alebo by sa jeho právne postavenie stalo neistým, čo znamená, že buď musí ísť u navrhovateľa o právny vzťah ( právo ) už existujúce ( aspoň v dobe vydania rozhodnutia) alebo o takú jeho procesnú, prípadne hmotnoprávnu situáciu, v ktorej by objektívne v už existujúcom právnom vzťahu mohol byť ohrozený, prípadne pre svoje neisté postavenie by mohol byť vystavený konkrétnej ujme. Odvolací súd po prihliadnutí k obsahu spisu konštatuje, že súd prvého stupňa v danom prípade postupoval správne, ak sa ako prvoradou otázkou ( berúc v úvahu právny názor Krajského súdu v Bratislave uvedený v jeho uznesení zo dňa 07.03.2011, č.k. 12Co 156/2009-169 ) zaoberal procesnou prípustnosťou návrhu ( t.zn. či je na strane navrhovateľa právny záujem na ňom požadovanom určení ). Odvolací súd sa plne zhoduje s názorom súdu prvého stupňa prezentovaným v napadnutom rozhodnutí o tom, že právny záujem na strane navrhovateľa na požadovanom určení existuje a práve rozhodnutie v danej veci odstráni stav právnej neistoty medzi účastníkmi v otázke členstva navrhovateľa u odporcu , s ktorým je spojený výkon členských oprávnení v zmysle Stanov odporcu (oprávnenie zúčastňovať sa ako člen valných zhromaždení odporcu, podieľať sa hlasovaním na týchto zhromaždeniach na rozhodovacej činnosti odporcu alebo voliť členov výboru, kontrolnej komisie, rozhodcovskej komisie alebo zaraďovacej komisie, ako aj navrhovať kandidátov na členov tohto výboru a pod.). Nie je možné sa v tomto smere stotožniť s námietkou odporcu o tom, že naliehavosť určenia trvania členského pomeru nie je reálnou právnou neistotou. Vo vzťahu k vecnému posúdeniu opodstatnenosti uplatneného návrhu je aj odvolací súd názoru, že podanie opravného prostriedku navrhovateľom dňa 27.11.2006 proti rozhodnutiu výboru o vylúčení navrhovateľa z občianskeho združenia Z. zo dňa 25.10.2006 znamená s prihliadnutím na ust. čl. 8 , bodu 8.4.3 Stanov odporcu, že pokiaľ nebolo o námietkach proti vylúčeniu rozhodnuté, nemôžu nastať ani jeho účinky ( medzi ktoré patrí najmä zánik členstva). Člen, ktorý bol rozhodnutím výboru odporcu vylúčený z členstva sa považuje za člena až do času, pokiaľ o jeho opravnom prostriedku nerozhodne orgán v Stanovách na to určený ( v danom prípade rozhodcovská komisia Z.). Keďže vykonaným dokazovaním bolo nepochybne zistené, že rozhodcovská komisia Z. o námietkach navrhovateľa voči jeho vylúčeniu vôbec nerozhodla, i odvolací súd dospel k záveru, že účinky rozhodnutia o vylúčení navrhovateľa nikdy nenastali a nemohli byť ani príčinou zániku členského vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom. V tejto súvislosti rovnako ako súd prvého stupňa poukazuje na čl. 8 bod 8.1 Stanov, v ktorom sú taxatívne vymenované spôsoby zániku členstva v občianskom združení. Odvolací súd sa stotožnil i s úvahou súdu prvého stupňa o neprihliadnutí na argumentáciu odporcu o tom, že k zániku členstva navrhovateľa u odporcu došlo vypovedaním medzi účastníkmi uzavretej Zmluvy o zastupovaní ( keďže práve existencia tohto zmluvného vzťahu je jednou z podmienok prijatia za člena ) . Pokiaľ odvolateľ v odvolaní namieta nevyporiadanie sa súdu prvého stupňa s jeho argumentáciou ( v ktorej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 268/1995) je treba uviesť, že súd nemá povinnosť vyporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s každou námietkou účastníka, ale len s argumentáciou majúcou význam pre právne a skutkové posúdenie daného prípadu. Odporcom uvádzané rozhodnutie nemá akýkoľvek vplyv na posúdenie danej veci z dôvodu, že jeho predmetom je posúdenie rozdielneho právneho vzťahu upraveného osobitnými zákonnými predpismi, ktoré nie je možné na prejednávaný prípad použiť ( súbeh členského vzťahu k družstvu a pracovného vzťahu člena k družstvu). Odvolací súd nepovažoval za potrebné vyjadriť sa k odvolacím námietkam týkajúcim sa zániku zmluvy o zastupovaní z dôvodu, že otázka zániku tejto zmluvy nie je v tomto štádiu predmetom konania . Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.1,2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Keďže v rozhodnutí súdu prvého stupňa nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods.3 O.s.p., o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa ( § 224 ods.4 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.