Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/429/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208223101 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1208223101.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľa: Železiarne Podbrezová, a.s., Kolkáreň 35, Podbrezová, IČO: 31 562 141, zast. advokátom doc. JUDr. Ľubomírom Fogašom, CSc., Kýčerského 5 v Bratislave, proti odporcom: 1./ SR - Ministerstvo financií SR, Štefanovičova 5 v Bratislave, 2./ SR - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13 v Bratislave, o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu a nesprávnym úradným postupom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 23.6. 2011 č.k. 16C/264/2008-253, v pomere hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcom 1./ a 2./ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa konanie voči odporcovi 2/ zastavil s poukazom na ust. § 96 ods. 1 O.s.p. a návrh na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom voči odporcovi 1/ zamietol. Vychádzal zo skutkového zistenia, že z nálezu Ústavného sudu SR pod sp. zn. I ÚS 95/03 vyplýva, že rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví z 5.11.2002 a to č. 0003/2002/03, z 26.11.2002 a to č. 746/2002, č. 713/2002, č. 688/2002, z 28.11.2002 a to č. 0012/2002, č. 0011/2002, č. 0007/2002/03, č. 0009/2002/03, č. 0013/2002/03, z 12.12.2002 č. 747/2002, z 13.12.2002 a to č. 0020/2002/03, z 18.12.2002 a to č. 0099/2002/03, boli zrušené na základe podnetu sťažovateliek SLOVMAG, a.s. a Nováckych chemických závodov, a.s. Ústavný súd okrem iného uviedol, že úrad síce vydal namietané rozhodnutia z hľadiska svojej právomoci opodstatnene, teda v súlade so zákonom o regulácii v znení účinnom do 31. decembra 2002, ale bez vykonávacieho predpisu, na vydanie ktorého ho zaväzovalo ustanovenie § 12 ods. 4 citovaného zákona účinné od l. januára 2003. Keďže išlo o kogentnú právnu normu, ktorá úradu uložila povinnosť vydať všeobecne záväzný právny predpis bez toho, aby mu umožnila odchýliť sa od požadovaného správania, úrad bol povinný ju rešpektovať a na základe toho mal vykonávací právny predpis vydať. Namietané rozhodnutia majú charakter vadných právnych aktov, nakoľko ich vydal orgán, ktorý nedodržal svoju kompetenciu z hľadiska časového a vecného, keď reguloval špecifický okruh spoločenských vzťahov síce na základe svojej právomoci, ale bez všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý by upravil postup a podmienky pre reguláciu cien, ako aj bez toho, aby tento predpis vydal v čase, ktorý mu určil zákon, v dôsledku čoho bola navrhovateľovi spôsobená škoda. Súd prvého stupňa zastal názor, že pri nezákonnom rozhodnutí orgánu štátu sa náhrady škody môže domáhať len účastník toho konania, v ktorom došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, pri súčasnom využití možnosti podať opravné prostriedky, čo nie je prípad navrhovateľa. Predmetné rozhodnutia ÚRSO boli vydané síce na to kompetentným orgánom, ale bez toho, aby predtým v čase, ktorý mu určil zákon, vydal všeobecne záväzný právny predpis, ktorý mal byť východiskom pre regulovanie cien. Prvostupňový súd pri posudzovaní zákonných podmienok pre uplatňovanie nároku navrhovateľa, ktorými je 1. vznik škody, 2. protiprávny úkon - nesprávny úradný postup, 3. kauzálny nexus medzi 1. a 2., dospel k záveru, že v majetkovej sfére navrhovateľa prišlo síce k úbytku tým, že v r. 2003 platil za energie viac, ako v roku 2002, avšak nešlo o škodu, ale o bezdôvodné obohatenie, ktoré je podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka povinný vydať ten, kto sa obohatil, teda príslušní dodávatelia energií, nakoľko ide o plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol - § 451 Občianskeho zákonníka . Nebol preukázaný ani kauzálny nexus, teda príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom ÚRSO a úbytkom majetku na strane navrhovateľa. Nemožno totiž konštatovať, že nebyť nesprávneho úradného postupu, a teda ÚRSO by pred vydaním svojich rozhodnutí o regulácii cien vydal vykonávací predpis a teda postupoval by lege artis, nedošlo by taktiež k úbytku majetku na strane navrhovateľa. Argumentácia navrhovateľa, že nebyť nesprávneho úradného postupu, platil by za energie v roku 2003 rovnakú sumu ako v r. 2002 nie je správna, pretože nemá reálny podklad a stojí iba v rovine hypotetickej. Naviac navrhovateľ platil za energie svojim dodávateľom na základe zmlúv, teda je jeho vecou, že nevyužil možnosť vyjednávania, pretože ÚRSO stanovoval reguláciu určením maximálnych, nie fixných cenových taríf. I keď je súdu známe, že dodávatelia berú ako základ pre zmluvné dojednania práve tieto maximálne hranice, nemožno vylúčiť, že zmluvné dojednania mohli byť iné, pokiaľ by navrhovateľ v tomto smere nejakú aktivitu vyvinul. Vyriešenie tejto otázky však nebolo z hľadiska dokazovania pre tunajší súd určujúce. Záverom súd prvého stupňa zdôraznil, že je dôležité presne určiť, či v danom prípade ide o škodu, alebo o bezdôvodné obohatenie, nakoľko navrhovateľ by mohol svoj nárok , teda úbytok v jeho majetkovej sfére vymáhať na rovnakom skutkovom základe súčasne od dvoch povinných subjektov, teda od dodávateľov energií titulom bezdôvodného obohatenia (podľa vedomostí súdu sú podané aj takéto žaloby) a od štátu titulom náhrady škody. Ak teda nárok navrhovateľa môže, alebo by mohol byť uspokojený z titulu bezdôvodného obohatenia, potom nie je daná ani objektívna zodpovednosť štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. vo vzťahu k odporcovi 1./ a podľa § 146 ods. 2 O.s.p. vo vzťahu k odporcovi 2./, ktorý si náhradu trov konania neuplatnil, pretože mu žiadne nevznikli. Rozsudok odvolaním v celom rozsahu zákonom stanovenej lehote napadol navrhovateľ, vytýkajúc súdu prvého stupňa, že nerozhodol o jeho uplatnenom nároku týkajúcom sa náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, rozhodnutie je nezrozumiteľné pre zjavné rozpory v argumentácii súdu ako aj pre nedostatok dôvodov. Zistenie prvostupňového súdu o tom, že úrad nekonal, nevydal všeobecne záväzný právny predpis, predstavuje neúplne zistený skutkový stav, pretože úrad nielen že nevydal všeobecný záväzný právny predpis, ale aj konal podľa neúčinnej právnej normy, niektoré v rozhodnutí, ktoré vydalo, platili retroaktívne. Skutočnosť, že ústavný súd zrušil vyššie označené rozhodnutia z dôvodu ich protiústavnosti, demonštruje fakt, že predmetné rozhodnutia boli výsledkom nezákonného postupu orgánu štátu, ktorý viedol k vydaniu nezákonných rozhodnutí. Opakovane v odvolaní zhrnul z jeho pohľadu všetky právne skutočnosti vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR I ÚS 95/03 zo dňa 7. júla 2006. Prvostupňový súd podľa názoru navrhovateľa svojim rozsudkom poprel výsledky konania pred ústavným súdom a svoje rozhodnutie oprel už o vyvrátenú argumentáciu v tom smere, že bolo možné dojednať iné ceny ako boli uvedené v samotných rozhodnutiach. Rozsudok je arbitrárny, pretože prvostupňový súd dôkazy o výške škody, vzniku škody a príčinnej súvislosti vôbec nevyhodnotil. Právny názor prvostupňového súdu o tom, že ústavný súd nekonštatoval, že išlo o nezákonné rozhodnutia, ale ustálil, že išlo o akty, ktorými boli porušené práva sťažovateľov, nemožno akceptovať. Akékoľvek spochybnenie nezákonnosti rozhodnutí je popretím už priznaného práva navrhovateľa nálezom ústavného súdu. Vzťah medzi odberateľmi energii a dodávateľmi energii nie je typickým záväzkovo právnym vzťahom, právnym dôvodom vzniku, ktorého je uzavretá zmluva o odbere elektrickej energie či plynu. Jednou z príčin, prečo on musel zaplatiť takú cenu za plyn a elektrinu, bolo práve prijatie cenových rozhodnutí, ktoré určili jednotlivé ceny. Vznikla mu majetková ujma a to tým, že na základe neústavných a zrušených rozhodnutí bol donútený platiť vyššie ceny za plyn a elektrickú energiu, keď bol viazaný individuálnymi právnymi aktami vydanými ako cenovými rozhodnutiami v rozpore s ústavou. Nie je podstatné, či nárok vznikol z dôvodu nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia, ale tá skutočnosť, že ako individuálny právny akt zaviazal navrhovateľa k úhrade takej ceny za energie, s ktorou by bez vydania nezákonných rozhodnutí nikdy nesúhlasil a preto je v priamej príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou. Ak by tieto rozhodnutia nezasiahli do súkromnej sféry navrhovateľa, nebol by mohol o ich nárokoch rozhodovať v rámci sťažnosti ani ústavný súd. Aplikácia bezdôvodného obohatenia v tomto konaní neprichádza do úvahy, lebo to zákon ako podmienku uplatnenia nároku na náhradu škody neukladá. Ústavný súd zrušil len cenové rozhodnutia, podľa ktorých došlo k neúmernému zdraženiu energie a tým bola spôsobená navrhovateľovi škoda. Keby úrad nezákonné cenové rozhodnutia nevydal, neplatil by navrhovateľ také vysoké ceny za energie a nedošlo by k úbytku v majetkovej sfére. Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil, vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne aby na základe doplneného dokazovania rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Odporca 1./ v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že považuje rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny a žiada ho potvrdiť. Navrhovateľ nepreukázal vznik škody, zmenšenie existujúceho majetku tým, že skutočnú škodu vyčíslil ako rozdiel medzi zaplatenou cenou energii za rok 2002, 2003, preukázal v akej čiastke zaplatil vyššiu cenu v roku 2003 dodávateľ energii. Nemôže sa teda jednať o škodu alebo bezdôvodné obohatenie, ktoré je podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka povinný vydať ten, kto sa obohatil, teda príslušní dodávatelia energie. Je však otázne, či vôbec došlo bezdôvodnému obohateniu na strane dodávateľov energii, pretože navrhovateľ úhradu za dodanie energie realizoval na základe riadne uzatvorených zmlúv, ktoré sú platné. V obdobnej veci identicky právne skutkový stav, len iný navrhovateľ, krajský súd v konaní sp. zn. 4Co 455/07 už rozhodol tak, že potvrdil zamietajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa s tým, že konštatoval, že navrhovateľom vyčíslená škoda ako rozdiel cien pre energie v roku 2002, 2003 je bezdôvodným obohatením zo strany obchodných spoločností, nakoľko u nich došlo k prijatiu plnenia bez právneho titulu. V identickej veci v konaní na krajskom súde sp. zn. 6Co 274/09 súd zdôraznil, že navrhovateľovi škoda nevznikla ako dôsledok nesprávneho úradného postupu, ale vznikla v príčinnej súvislosti s cenovou reguláciou obsiahnutou v nezákonných rozhodnutiach. Odporca 2./ sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O.s.p. ) preskúmal vec v medziach a dôvodoch podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. a § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je v celom rozsahu vecne správny. Podľa § 2 zákona číslo 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím v tomto konaní. Podľa § 4 ods. 1 zákona číslo 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť, nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. V posudzovanej právnej veci si navrhovateľ uplatnil nárok na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia zastávajúc názor, že navrhovateľom bližšie v žalobe označené rozhodnutia boli vydané v rozpore so zákonom a boli zrušené Ústavným súdom. Odvolací súd považuje za správny záver súdu prvého stupňa o nedôvodnosti žaloby o náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia a to z dôvodu nesplnenia základných predpokladov. Súd prvého stupňa v prípade posúdenia nároku na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia konštatoval, že „ ...náhrady škody z nezákonného rozhodnutia sa môže domáhať len účastník toho konania, v ktorom došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, pri súčasnom využití možnosti podať opravný prostriedok, čo nie je prípad navrhovateľa“ ; preto námietka navrhovateľa uplatnená v odvolaní, že prvostupňový súd nerozhodol o navrhovateľom uplatnenom nároku z titulu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, nemá podklad v napadnutom rozhodnutí. Podľa ust. § 1 ods. 1 zák č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Už formulácia cit.ust. vylučuje pre daný prípad možnosť domáhať sa náhrady škody, keď navrhovateľom označené rozhodnutia nie sú rozhodnutiami vydanými štátnym orgánom v občianskom súdnom konaní, ani v konaní pred notárstvom, či v správnom resp. v trestnom konaní. Predmetné rozhodnutia o cenovej regulácii vydal ÚRSO v roku 2002 na základe § 12 ods. 3 zák. č. 276/2001 Z.z. v znení platnom od 1. 1. 2003 (i keď § 12 tohto zákona nadobudol účinnosť až 1. 1. 2003, ÚS SR v Náleze sp. zn. I. ÚS 95/03 konštatoval, že namietané rozhodnutia o cenovej regulácii z roku 2002 vydal ÚRSO z hľadiska svojej právomoci opodstatnene a ich nezákonnosť spočíva iba v tom, že nevydal vykonávací predpis v zmysle § 12 ods. 4 zák. č. 276/2001 Z.z.). Znenie § 14 ods. 5 zák. č. 276/2001 Z.z. kategoricky uvádza, že na rozhodovanie o regulácii cien sa nevzťahuje zákon o správnom konaní (zák. č. 71/1967 Zb.); toto rozhodnutie nie je preskúmateľné súdom a vylučuje ust. § 15 ods. 1 zák. č. 276/2001 Z.z. možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu o regulácii cien; zákonná úprava teda priamo vylučuje domáhať sa náhrady škody z nezákonného rozhodnutia, keďže predmetné rozhodnutie nie je individuálnym správnym aktom, ktorý by vydal štátny orgán v správnom konaní, rozhodnutie ktoré by mohli účastníci napadnúť opravným prostriedkom, na základe ktorého by mohol byť preskúmavaný súdom. Rozhodnutia o cenovej regulácii nie sú individuálnym správnym aktom, nikdy nemohli nadobudnúť právoplatnosť, a preto ani nemohli byť zrušené pre nezákonnosť, tak ako to vyžaduje § 4 cit.zák. Správnosti záveru o neexistencii individuálneho správneho aktu nasvedčuje aj ďalšia zákonom stanovená podmienka uvedená v § 2, § 3 zák. č. 58/1969 Zb., ktorá nemohla byť identicky naplnená, keďže pri vydaní rozhodnutia o cenovej regulácii absentuje individualizácia a konkretizácia subjektu, ako aj predmetu, na ktoré sa vzťahuje. Návrh navrhovateľa na náhradu škody je bezzákladový aj z hľadiska posúdenia nároku náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu. V zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 tohto zákona nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je jeho objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť; založená je na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik škody; 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Navrhovateľ svoj nárok odôvodňoval nesprávnym úradným postupom spočívajúcom v tom, že ust.§ 12 ods. 4 zák. o regulácii delegovalo na Úrad právomoc vydať vykonávací predpis, ktorý by podrobne upravil podmienky a postup pri regulácii cien v sieťových odvetviach. Napriek tomu úrad nepostupoval v zmysle citovaných ustanovení a v namietaných rozhodnutiach aplikoval právo na základe neúplnej právnej normy, bez vydania zákonom predpokladaného vykonávacieho predpisu, nesprávny postup ktorý mal spôsobiť navrhovateľovi škodu. Súd prvého stupňa správne postupoval, keď sa zameral na zisťovanie základných zákonných predpokladov pre priznanie náhrady škody. Správne súd prvého stupňa aj vyvodil záver, že navrhovateľ, na ktorom bola v zmysle § 120 O.s.p. dôkazná povinnosť, nepreukázal kumulatívne splnenie podmienok pre priznanie nároku. Nesprávnym úradným postupom totiž nie je proces vydania-nevydania normatívneho právneho aktu ( porovnaj rozsudok NS ČR zo dňa 26.9. 2007, sp.zn. 25 Cdo 2064/2005, publikovaný pod č. 52/2008 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk). To, že ÚRSO neprijal potrebný vykonávací právny predpis, neuplatnil transparentne svoju normotvornú právomoc , skutočnosť ktorú konštatoval Ústavný súd SR vo svojom Náleze „ .... Tým, že úrad neprijal potrebný vykonávací právny predpis, neuplatnil transparentne svoju normotvornú právomoc, čím znemožnil predvídať úpravu špecifického okruhu spoločenských vzťahov týkajúcich sa regulácie cien. Je nepochybné, že práve táto právna úprava mala byť východiskom pre vydávanie rozhodnutí úradom, resp. na jej základe mal úrad aplikovať právo v konkrétnych prípadoch“. Vykonávací predpis Úradu je rozhodnutie, ktoré má znaky všeobecne záväzného normatívneho právneho aktu, keďže v jeho obsahu je evidentná abstraktnosť a všeobecnosť; nejde teda o individuálne právne akty, ktoré by boli výsledkom rozhodovacej činnosti v konkrétnej veci. Vydanie normatívneho aktu preto nie je úradným postupom orgánu štátu, ale legislatívnou činnosťou, teda špecifickým postupom a preto nie je dná ani zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú neprávnym úradným postupom. Správny je aj záver súdu prvého stupňa konštatujúc, že „ak môže byť nárok uspokojený z titulu bezdôvodného obohatenia, potom nie je daná objektívna zodpovednosť štátu podľa zák. č. 58/1969 Zb.“ K danej problematike sa vyslovil aj Ústavný súd Slovenskej republike v skutkovo a právne identickej veci vo svojom náleze III. ÚS 361/2009-24, v ktorom uviedol, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia. Aktívnu legitimáciu na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. má ten, komu vzniklo právo na náhradu škody, teda ten, u koho sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti štátu za škodu vrátane základného predpokladu tejto zodpovednosti, a to vzniku samotnej škody. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Kým žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb., a to existencia samotnej škody (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SSR sp. zn. 4 Cz 110/84 zo 16. apríla 1985, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 199/2005 z 31. mája 2006). Skutočnou škodou v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného (spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu oproti stavu pred škodovou udalosťou) a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Skutočnou škodou je aj ujma spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi, ktorej náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. Táto škoda však nevzniká už v okamihu splatnosti pohľadávky, resp. omeškania dlžníka, ale až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným (mutatis mutandis uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 105/2004 zo 7. októbra 2004). Bez významu je snaha navrhovateľa spochybniť záver súdu prvého stupňa tým, že považuje rozhodnutie za nepreskúmateľné. Súd prvého stupňa sa s nárokom riadne vysporiadal, v odôvodnení rozsudku skutkové a právne závery, ktoré prijal, dostatočne vysvetlil, a tieto nie sú v danom prípade neodôvodnené a nezlučiteľné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa parametre zákonného odôvodnenia § 157 ods. 2 O.s.p. Navrhovateľ v odvolaní ďalej vytýkal súdu prvého stupňa, že nedostatočne vysvetlil svoje právne úvahy a riešenie podstatnej právnej otázky, s názorom ktorým odvolací súd nemôže súhlasiť. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). Súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, správne vec právne posúdil, a keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal, rozhodol vecne správne, z dôvodov ktorých odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. vrátane výroku o zastavení konania voči odporcovi 2./. Podľa § 96 ods. 1 O.s.p. navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. Podľa § 96 ods. 2 O.s.p. súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasí; v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní. Podľa § 96 ods. 3 O.s.p. nesúhlas odporcu so späťvzatím návrhu nie je účinný, ak dôjde k späťvzatiu návrhu skôr, než sa začalo pojednávanie, alebo ak ide o späťvzatie návrhu na rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. Uvedené citované ustanovenie rešpektuje navrhovateľa ako dominus litis. Iba výnimočne, ak navrhovateľ zoberie návrh späť, súd konanie nezastaví a je to tak v prípade, ak odporca so späťvzatím návrhu nesúhlasí z vážnych dôvodov. Nesúhlas odporcu so späťvzatím nie je účinný, a teda netreba ani zisťovať jeho stanovisko, ak ide o späťvzatie návrh na rozvod manželstva. Vyhovieť odvolaniu voči uzneseniu, ktorým bolo konanie zastavené pre späťvzatie návrhu bude možné iba výnimočne, a to v prípade, ak došlo k nesprávnemu hodnoteniu prejavu navrhovateľa, alebo ak súd nezobral do úvahy vážne dôvody odporcu, pre ktoré nesúhlasil so späťvzatím návrhu. Z obsahu spisu v danej veci vyplýva, že písomným podaním doručeným prvostupňovému súdu dňa 16.5.2011 vzal navrhovateľ svoj návrh späť voči odporcovi 2./ V danom prípade, keďže došlo k späťvzatiu návrhu skôr, než sa začalo pojednávanie nebol potrebný súhlas odporcov so späťvzatím návrhu a správne súd prvého stupňa rozhodol, keď konanie voči odporcovi 2./ zastavil, čo viedlo odvolací súd k potvrdeniu napadnutého rozsudku aj v tejto časti v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. V konaní úspešným odporcom 1./, 2./ vznikol nárok na náhradu trov konania proti navrhovateľovi, ktorý v konaní úspech nemal ( § 142 ods.1 v spojení s 224 ods. 1 O.s.p. ). Odvolací súd odporcom 1./, 2./ však náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože absentoval návrh na ich priznanie ( § 151 ods.1 O.s.p. ). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.