Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/63/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1209209628 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1209209628.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľky: Q. Q., O. R., Na Q. Č.. X, Č.A. Y., zastúpenej JUDr. Evou Vodovou, advokátkou, Wilsonova 8, Bratislava, proti odporcovi: E. Č., O. O., B. XX, zastúpenému: JUDr. Miroslavou Tencerovou, advokátkou, Štefánikovo nám. č. 2, Bratislava, o zaplatenie 66.448,46 Eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 18C/182/2009-125 zo dňa 13. 4. 2011, v pomere hlasov 3 : 0 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r -d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 50.635,46 Eur spolu s úrokom z omeškania 8,5 % ročne zo sumy 31.860,98 Eur od 16. 4. 2008 do 1. 10. 2008, zo sumy 30.201,28 Eur od 2. 10. 2008 do 3. 11. 2008, zo sumy 29.205,46 Eur od 4. 11. 2008 do zaplatenia a ďalej spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 21.430 Eur od 13. 5. 2009 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní. Vo zvyšku návrh zamietol. Vychádzal zo zistenia, že na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 29.11. 2004 navrhovateľka prenechala odporcovi za účelom vykonávania jeho podnikateľskej činnosti nebytové priestory o celkovej výmere 123,55 m2 na dobu určitú 2 rokov, od 1. 5. 2005 do 30. 4. 2007. Podľa čl. IV. bod 1 zmluvy sa zmluvné strany dohodli na mesačnom nájomnom v celkovej výške 2.143 Eur. Podľa čl. IV. bod 2 úhrada správnych nákladov a služieb spojených s nájmom nebytových priestorov bola vo výške 14.500,- Sk mesačne. Odporca uzavrel s navrhovateľkou zmluvu o budúcej nájomnej zmluve a uznaní dlhu a to titulom nezaplateného nájomného a náhrady za užívanie uvedených priestorov od skončenia zmluvy, t. č. od 1. 5. 2007 doteraz ( do 25. 2. 2008 ). Podľa bodu 4./ dlžník uvedený dlh ( bod 3.) uznal a zaviazal sa ho veriteľovi zaplatiť do 50 dní od podpisu zmluvy, k úhrade ktorej nedošlo. Odporca prenajaté nebytové priestory užíval aj po podpise zmluvy o budúcej nájomnej zmluvy, teda po 25. 2. 2008. Navrhovateľ žaloval obdobie mesiacov 3 - 12/2008 titulom bezdôvodného obohatenia ( nájomné - mesiac/2.143 Eur, služby - mesiac/481,31 ). Dôvodnosť smerovania žalovaných nárokov do tohto uvedeného obdobia mal súd jednoznačne preukázanú pripojeným spisom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 11C/93/2007 a tiež tým, že odporca žalované obdobie mesiacov 3-12/2008 nerozporoval (namietal iné právne skutočnosti). Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 451 ods. 1 Obč.zák., a § 558 Obč.zák. v dôsledku čoho konštatoval, že odporca v rámci svojho výsluchu ako účastníka konania pred súdom vypovedal jednoznačne, že počas trvania nájmu riadne neplatil a to nielen za suterénnu časť nebytového priestoru, ale aj za prízemnú časť a to z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov. Podľa názoru súdu bolo jednoznačné, že uznanie dlhu sa týkalo dlhu za obdobie po skončení nájmu od 1. 5. 2007 do februára 2008 a aj za obdobie platnosti pôvodnej nájomnej zmluvy z r. 2004. Právny dôvod uznaného dlhu teda jednoznačne vyplýva aj zo znenia bodu 3./ zmluvy o budúcej nájomnej zmluve ( kde sa uvádza jednak nezaplatené nájomné a jednak náhrada za užívanie priestorov po skončení zmluvy, teda od 1. 5. 2007 ). Aj z formálnoprávneho gramatického výkladu uvedeného vyššie aj citovaného bodu 3./ zmluvy o budúcej nájomnej zmluvy, je podľa názoru súdu nesporné, že slovné spojenie: „.... od skončenia zmluvy, t. j. od 1. 5. 2007 doteraz“, sa vzťahuje na náhradu za užívanie uvedených priestorov a nie na nezaplatené nájomné. Keďže uznanie dlhu bolo platné, platí vyvrátiteľná domnienka, že dlh v čase uznania trval ( aj v uznanej výške ), preto zaťažovalo dôkazné bremeno, preukázať, že dlh v čase uznania netrval, žalovanú stranu, ktorá jednoznačne v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno. Odporca užíval nebytové priestory v období 3-12/ bez právneho dôvodu, bol preto povinný platiť navrhovateľke bezdôvodné obohatenie, ktoré získal na úkor navrhovateľky vo výške bežného nájomného, ktoré zodpovedalo výške nájomného dohodnutého v pôvodnej nájomnej zmluve v r. 2004, o čom podporne svedčí aj znenie zmluvy o budúcej nájomnej zmluve z r. 2008, kde si účastníci dohodli prípadné nájomné za rovnaké nebytové priestory v porovnateľnej výške. Nároku vo výške 4.813 Eur, ktorý mal predstavovať bezdôvodné obohatenie vo výške nákladov za služby za obdobie mesiacov 3- 12/2008 prvostupňový súd neuznal, keďže nejde o nárok na plnenie z uzavretej zmluvy, ale z titulu bezdôvodného obohatenia a jedná sa o nárok na úhradu nákladov za služby spojené s užívaním nebytových priestorov, nie je možné v tomto prípade postupovať rovnako ako pri úhrade za užívanie nebytového priestoru (bežné nájomné). V tomto prípade je odporca povinný zaplatiť iba za služby, ktoré skutočne v uvedenom období spotreboval. V tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno žalujúcu stranu preukázať, aké konkrétne služby a v akej konkrétnej výške ich odporca spotreboval. Navrhovateľka, napriek výzve súdu v procesnom uznesení, tieto skutočné náklady súdu nevyčíslila, resp. nepreukázala. Z uznanej sumy súd priznal úrok z omeškania od dátumov podľa petitu návrhu, nakoľko účastníci mali splatnosť uznaného dlhu dohodnuté v zmluve zo dňa 25. 2. 2008 v trvaní 50 dní. Pokiaľ ide o sumu 21.430 Eur ( za obdobie od 3 - 12/2008 ), z tejto súd priznal úrok z omeškania až do 13. 5. 2009, nakoľko v tomto prípade účastníci nemali splatnosť dohodnutú a navrhovateľka nepreukázala, že by odporcu pred podaním návrhu vyzvala na zaplatenie tejto sumy. Preto súd považoval za začiatok omeškania deň po dni doručenia návrhu na začatie konania odporcovi, ktorý si prevzal dňa 12. 5. 2009. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadol odporca a to v jeho vyhovujúcej časti. V dôvodoch odvolania uviedol, že v uznaní záväzku, ktorý naformulovala navrhovateľka, je že uznáva svoj dlh za obdobie od 1.5.2007 doteraz, čo má na mysli do 25.2.2008 titulom nezaplateného nájomného a titulom náhrady za užívanie priestorov podľa zmluvy o nájme nebytových priestorov uzatvorenej dňa 29.11.2004 na dobu určitú do 30.4.2007. V oboch prípadoch sa jedná o identický titul, t.j. len o nájomné. Uznanie dlhu neobsahuje nikde titul náhrady za služby spojené s užívaním predmetu nájmu. Uznanie dlhu je neplatné z dôvodu, že titul uvedený v uznaní dlhu nie je správny, pretože zmluva o nájme nebytových priestorov už nebola v platnosti a z jej titulu ani nemohol odporca uznať žiaden dlh za obdobie, ktoré nasledovalo po uplynutí platnosti zmluvy. Preto odporca nemohol uznať dlh z titulu zaniknutej zmluvy vzťahujúci sa na obdobie po jej zániku. Predmetom uznania môže byť len dlh, ktorý vznikol z platného záväzkového vzťahu. Uznaním dlhu nevzniká nový záväzkový vzťah, nemení sa právny dôvod uvedeného záväzku a nemenia sa ani okolnosti, na základe ktorých dlh vznikol. Uznanie dlhu je neplatné, nakoľko obsahuje neexistujúci právny dôvod v čase uznania pohľadávky. Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, alternatívne aby rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedla, že považuje rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny, nakoľko súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, správne vykonal a vyhodnotil všetky predložené dôkazy a vec správne právne posúdil. Z uznania dlhu jasne vyplýva aký dlh bol uznaný, t.j. nezaplatené nájomné z nájomnej zmluvy na dobu určitú a náhrada za užívanie nehnuteľnosti v čase, keď nájomná zmluva na dobu určitú skončila, pričom časové úseky, kedy predmetné uznané nároky vznikli a k ním prislúchajúce právne tituly sú jednoznačne vymedzené. Názor odporcu prezentovaný v odvolaní nemá žiadnu oporu v právnom poriadku. Ukončením nájomného dohodnutého na dobu určitú nezaniká povinnosť nájomcu uhradiť nezaplatené nájomné. Je to štandardný peňažný nárok a možno ho v súlade s ust. § 558 Obč. zák. uznať. Dôkazné bremeno pri preukazovaní, že uznaný dlh v čase uznania neexistoval, no tento dlh uznal v tomto prípade odporca, ktorý počas celého konania nepredložil v tomto smere žiaden dôkaz. Z uznania dlhu jednoznačne vyplýva, že sa jednalo o úkon, ktorý sa účastníci konania po vzájomnom rokovaní snažili zmierlivou cestou usporiadať. Spochybňovanie uznania dlhu ako právneho úkonu považuje za účelovú snahu odporcu vyhnúť sa plneniu oprávnených nárokov a prebrať zodpovednosť za svoje dlhodobé protiprávne konanie. Súd prvého stupňa sa skúmaním otázky platnosti uznania dlhu vyčerpávajúcim spôsobom zaoberal a s námietkami odporcu sa tiež aj vysporiadal v odôvodnení rozsudku. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p. v medziach daných odvolaním vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. na ústnom pojednávaní podľa § 214 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Predmetom odvolacieho konania bolo zaplatenie 50.635,46 Eur titulom uznania dlhu a titulom vydanie bezdôvodného obohatenia. Inštitút uznania dlhu v zmysle § 558 Obč. zák. plní zabezpečovaciu funkciu tým, že zakladá právnu domnienku o existenciu dlhu v čase jeho uznania a tým sa v spore posilňuje procesná pozícia navrhovateľa, keďže nemusí dokazovať vznik dlhu, jeho trvanie v čase, kedy k uznaniu došlo. Naopak je na dlžníkovi, ktorý namieta, že dlh nevznikol, že bol splnený, alebo zanikol inak, aby svoje tvrdenie preukázal. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka.(uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 23.februára 2006,sp.zn. 33 Odo 1028/2004). Súd prvého stupňa v zmysle vyššie uvedených zásad správne postupoval, keď na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že sú splnené zákonné podmienky pre uznanie dlhu, keďže odporca uznanie dlhu vlastnoručne podpísal, listina obsahuje dôvod dlhu a teda možno dôvodne predpokladať, že dlh odporcu v čase uznania trval. Uznaním dlhu sa zakladá právna domnienka, že dlh v čase jeho uznania existoval, ktorá je však vyvrátiteľná dôkazom opaku (§ 133 O.s.p.), t.j., že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak. Odporca sa prostredníctvom právnej zástupkyne vehementne bránil rôznym tvrdením, a polemikou, „..že titul v uznaní dlhu nie je správny, že odporca nemohol uznať dlh z titulu zaniknutej zmluvy vzťahujúcej sa na obdobie po zániku ale odporca mohol uznať len záväzok z bezdôvodného obohatenia, nie však z titulu nájomného podľa zmluvy zo dňa 29.11. 2004, že uznanie nespĺňa náležitosti, pretože v ňom je uvedený titul nájomného a titul náhrady za užívanie priestorov, avšak uznanie dlhu neobsahuje titul náhrady za služby spojené s užívaním predmetu nájmu“. V konaní, v ktorom je uplatnený nárok na základe uznania finančného záväzku, môžu nastať len dve situácie a to skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná domnienka, sa považuje za preukázanú alebo v konaní vyšiel najavo jej opak, keď obsah domnienky bol vyvrátený dôkazom opaku. V žiadnom prípade nemožno zo situácie platného uznania záväzku robiť záver, že oprávnený veriteľ neuniesol dôkazné bremeno a to ani vtedy, keď dlžník popiera takúto skutočnosť negatívnymi tvrdeniami (rozsudok NS ČR z 26. augusta 2004 sp. zn. 32 Obdo 1160/2003). Z uvedeného vyplýva, že obrana odporcu uplatnená v odvolaní, je právne bezpredmetná, pretože v prípade ak bol uznaný záväzok, súd môže žalobu zamietnuť iba na základe vykonaného dokazovania, výsledkami ktorými bola bezpečne vyvrátená domnienka existencie záväzku. Tvrdenia o neexistencii uznania dlhu z titulu náhrad za služby spojené s užívaním predmetu, samy osebe na vyvrátenie domnienky nestačia (rozsudok NS ČR z 25. októbra 1999 sp. zn. 29Cdo 2854/1999). Prvostupňový súd priznal navrhovateľke aj nárok titulom vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v užívaní priestorov bez právneho titulu po dobu 10 mesiacov od 3 - 12/2008. Odporca hoci v odvolaní uviedol, že napadá rozsudok v celej vyhovujúcej časti, dôvody odvolania v časti vydanie bezdôvodného obohatenia neuviedol. Na pojednávaní pred odvolacím súdom prostredníctvom právnej zástupkyne uviedol, že postup súdu prvého stupňa pri ustálení výšky bezdôvodného obohatenia nie je správny, keď vychádzal z dohodnutého nájomného. V prípade ak je predmetom konania vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúce v užívaní nebytových priestorov bez právneho titulu je zaužívaná súdna prax, že sa sporná výška určí čiastkou, ktorá odpovedá čiastkam vynakladaným (spravidla formou nájmu) obvykle v danom mieste a čase za užívanie obdobných nebytových priestorov dopytom na realitné kancelárie. V súdenej veci prvostupňový súd zdôvodnil výšku bezdôvodného obohatenia osvojením si navrhovateľkinho argumentu; aplikáciou mesačného nájomného podľa Zmluvy o nájme predmetnej nehnuteľnosti zo dňa 29.11. 2004. Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane navrhovateľa alebo odporcu, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2010, sp. zn. 6 Cdo 81/2010). Navrhovateľka preukázala výšku bezdôvodného obohatenia dohodnutým nájomným, postup ktorý nie je vzhľadom na okolnosti prípadu zjavným excesom, a pokiaľ odporca spochybňoval resp. namietal výšku bezdôvodného obohatenia, bola dôkazná povinnosť na ňom, že táto výška nezodpovedá obvyklému nájomnému v danej lokalite a v danom čase. Ak tak neurobil, zostala jeho námietka v rovine tvrdenia, bez splnenia dôkaznej povinnosti, v dôsledku čoho nebola spôsobilá privodiť na vec iný náhľad. Vzhľadom na uvedené a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, správne vec právne posúdil, a keď odporca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal, rozhodol vecne správne, z dôvodov ktorých odvolací súd, v celom rozsahu sa stotožňujúc s právnym záverom súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie, spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2, 3 O.s.p. v celom rozsahu a bez ďalšieho poukazuje, s týmto sa plne stotožňuje, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 224 ods. 4 O.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.