Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/250/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1209214158 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1209214158.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členiek senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľa: Ľ. Q., bytom J., Y. X, proti odporcovi: P. F. O. - D. R., J. XX, J., zast. Advokátska kancelária- JUDr. Martin Modlitba, Záhradnícka 93, Bratislava, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 1. marca 2012, č.k. 8C 165/2009-95 v spojení s opravným uznesením zo dňa 02.09.2011, č.k. 8C 165/2009-71, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e. Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 368,39 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 5.744, 43 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku návrh zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že čiastočným rozsudkom zo dňa 21.03.2011 č.k. 8C 165/2009-66 právoplatne rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru navrhovateľa zo dňa 06.08.2009 zo strany odporcu je neplatné. Vychádzal z ust. § 79, § 134 ods. 1, 2 Zák. práce a konštatoval, že uplatnený aktuálny nárok navrhovateľa je podmienený úspechom v konaní o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a oznámením zamestnávateľovi o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní, pričom oznámenie zamestnávateľovi do 17.01.2011 sa nepodarilo objektívne preukázať. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že vôľu na ďalšom zamestnávaní prejavil ústne v kontakte so zástupcom odporcu J. J., jeho prípadný výsluch odmietol s pochybnosťou o jeho dôveryhodnosti a zotrvanie na pracovisku v odpoludňajších hodinách v deň doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru nemožno bez ďalšieho jednoznačne vyložiť ako oznámenie zamestnávateľovi. Konštatoval, že z návrhu a jej následných doplnení a spresnení uplatnenie nároku na náhradu mzdy nevyplýva a oznámenie navrhovateľa, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, nie je splnená, ak zamestnanec podal na súde len návrh o určenie neplatnosti pracovného pomeru. Vyslovil, že oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, nahrádza taká žaloba, v ktorej zamestnanec uplatnil nielen neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, ale aj požiadavku na náhradu mzdy. Poukázal na to, že navrhovateľ rozšíril návrh o nárok na náhradu mzdy až podaním zo dňa 07.01.2011, ktoré bolo odporcovi doručené na pojednávaní dňa 17.01.2011. Dospel tak k záveru, že navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu mzdy za obdobie od 17.01.2011 do júna 2011 a keďže toto obdobie nepresahuje 12 mesiacov, nepovažoval za dôvodný nárok odporcu na jej primerané zníženie alebo nepriznanie. Pri výpočte náhrady mzdy vychádzal z priemerného mesačného zárobku navrhovateľa v II. štvrťroku 2009 vo výške 1.039,94 €, spolu celková náhradu mzdy vyčíslil sumou 5.744,43 €. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania vzhľadom na čiastočný úspech účastníkov konania. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a priznať mu náhradu mzdy v sume 23.717,34 € dôvodiac tým, že povinnosť podľa § 79 ods. 1 Zák. práce si splnil pri preberaní dokladu L. M. K. (E.) dňa 06.08.2009, ako aj podaním návrhu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, doručeného súdu 31.08.2009 a doplnením dňa 23.09.2009 a poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 36/1979 a považoval za nesprávny názor súdu prvého stupňa, že si náhradu mzdy uplatnil až v januári 2011, mzdový nárok si uplatnil v dodatku návrhu dňa 23.09.2009 a bližšie špecifikoval 07.01.2011. Odporca žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania v sume 493,16 € považujúc odvolanie navrhovateľa za neopodstatnené a neodôvodnené, keďže tvrdenie navrhovateľa, že ho žiadal o prideľovanie práce v zmysle ust. § 79 Zák. práce už pri preberaní písomného oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru, nebolo preukázané, naopak toto jeho tvrdenie bolo vyvrátené. Poprel, že by mu navrhovateľ kedykoľvek oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Odmietol aj tvrdenie navrhovateľa, že by nárok na náhradu mzdy uplatnil už v podaní zo dňa 23.09.2009, nakoľko uplatnenie takéhoto nároku z jeho obsahu zo žiadnych okolností nevyplýva, a to ani s prihliadnutím na ust. § 41 ods. 2 O.s.p., čo potvrdzuje aj samotné podanie navrhovateľa zo dňa 07.01.2011, doručené mu dňa 17.01.2011, ktoré navrhovateľ označil ako „Žiadosť o náhradu mzdy v dôsledku neplatného rozviazania pracovného pomeru“ a tento nárok si od neho v ňom aj uplatňuje. Krajský súd ako súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 Os..p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné Predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle ust. § 79 ods. 1 Zák. práce je neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením pracovného pomeru alebo v skúšobnej dobe a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Právo na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru preto nemôže vzniknúť skôr než zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnáva. Rozsah nároku na náhradu mzdy závisí od toho, kedy zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával a trvá až do času, kedy mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Nevyhnutým predpokladom vzniku nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru (ak nedôjde k mimosúdnej dohode) je právoplatné rozhodnutie súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru (podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru môže uplatniť na súde najneskôr v lehote troch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť). Nároky zamestnanca na náhradu mzdy pri (súdom určenom) neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa výpoveďou, okamžitým zrušením, dohodou alebo zrušením v skúšobnej dobe sú upravené zvlášť pre prípad, že zamestnanec trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával a zvlášť pre prípad, že netrvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný. Oznámiť zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, môže zamestnanec kedykoľvek potom, čo mu zamestnávateľ dal neplatnú výpoveď, alebo s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe, najneskôr ale do právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým bolo určené, že skončenie pracovného pomeru je neplatné. V prípade ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a zamestnávateľ ho ďalej zamestnávať odmietne, je povinný mu poskytnúť náhradu mzdy (vo výške priemerného mesačného zárobku) až do doby, kedy mu umožní pokračovať v práci alebo do dňa, kedy s ním platne skončí pracovný pomer. Z toho možno vyvodiť, že základným hmotnoprávnym predpokladom uplatnenia nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru, je jeho oznámenie zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával (a že spochybnil žalobou platnosť rozväzovacieho právneho úkonu zamestnávateľa). Právna úprava skončenia pracovného pomeru týmto spôsobom rešpektuje skutočnosť, že nie je v záujme zamestnanca, aby naďalej trval pracovný pomer, na ktorého pokračovaní zamestnanec záujem nemá, i keď podnet k jeho skončeniu spočíva v neplatnom právnom úkone . Z následkov právnej fikcie týkajúcich sa tak skončenia pracovného pomeru, ako aj náhrady mzdy (§ 79 ods. 3 Zákonníka práce), a výslovnej viazanosti nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru (§ 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce) na okamih prejavu jeho vôle voči zamestnávateľovi (oznámiť mu), ktorý s ním neplatne skončil pracovný pomer, zotrvať v pracovnom pomere (náhrada mzdy patrí odo dňa oznámenia zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní) vyplýva, že oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní a nárok na náhradu mzdy sú navzájom prepojené a závislé jeden na druhom. Potom uplatnenie takéhoto nároku, čo je možné len pri žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru (ak pracovník žalobu nepodá, pracovný pomer skončí na základe rozväzovacieho právneho úkonu) znamená, že zamestnanec trvá na tom, aby zamestnávateľ ďalej plnil svoje záväzky z pracovného pomeru voči nemu, t.j. aby ho ďalej zamestnával. Z toho možno vyvodiť záver, že oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ (po neplatnom skončení pracovného pomeru) ďalej zamestnával môže nahradiť len taká žaloba, ktorou sa zamestnanec domáha nielen určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale tiež náhrady mzdy v zmysle § 79 Zákonníka práce. Ak totiž neoznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a žalobou na súde sa domáha len určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa bez náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného, netrvá na ďalšom zamestnávaní. Vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že navrhovateľ dňa 31.08.2009 podal na súd návrh doplnený podaním zo dňa 23.09.2009 o určenie neplatnosti Okamžitého skončenia pracovného pomeru daného mu odporcom podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce a svoj návrh rozšíril o nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru až podaním zo dňa 07.01.2011, doručeného odporcovi na pojednávaní dňa 17.01.2011. Až od tohto dňa bolo možné považovať za nahradené oznámenie navrhovateľa zamestnávateľovi (odporcovi) o trvaní na ďalšom zamestnávaní a počiatok rozsahu náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Námietky navrhovateľa, že svoju povinnosť oznámenia zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, si splnil už dňa 06.08.2009, ako aj podaním žaloby o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru doručenej súdu 31.08.2009 s doplnením zo dňa 23.09.2009, neboli dôvodné. Odvolací súd s preto stotožnil so záverom súdu prvého stupňa o rozsahu, za ktoré bola navrhovateľovi priznaná náhrada mzdy, ako aj s jej vyčíslením. Preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a priznal odporcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, náhradu trov odvolacieho konania vzniknutých mu na právnom zastúpení za 1 úkon poskytnutých právnych služieb (vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa) v sume 336,94 €, počítané len zo sumy, ktorá bola predmetom odvolacieho konania, t.j. zo sumy 17.972,91 € (23.717,34 € - 5.744,43 €), 1x 7,63 režijný paušál a 20% DPH v sume 68,91€, t.j. spolu v sume 413,48 €. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.