Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 18CoE/86/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1209217636 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Tóth ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1209217636.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v exekučnej veci oprávneného: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., Mamateyova 17, Bratislava, IČO: 35 937 874, proti povinnému: LVL - ŠPEDIT, s.r.o., Prístavná 9, Bratislava, IČO: 35 734 761, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Karolom Mihalom, so sídlom úradu Moyzesova 34, Košice, pre vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť istinu 698,93 Eur, trovy konania a trovy exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II, č.k. 55Er/1306/2009-10 zo dňa 29.11.2012, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava II, č.k. 55Er/1306/2009-10 zo dňa 29.11.2012, v časti výroku o trovách exekúcie z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava II uznesením, č.k. 55Er/1306/2009-10 zo dňa 29.11.2012, zastavil exekúciu podľa ust. § 57 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších noviel (ďalej len „EP“) v spojení s ust. § 107 ods. 4 zákona NZ ČSSR 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších noviel (ďalej len „O.s.p.“) z dôvodu výmazu povinného z obchodného registra. Súd prvého stupňa uložil oprávnenému podľa ust. § 200 ods. 2 EP povinnosť uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 356,74 Eur pozostávajúce z paušálnej odmeny vo výške 33,19 Eur, 20% DPH, hotových výdavkov vo výške 232,41 Eur a náhrady za stratu času vo výške 31,68 Eur. prvostupňový súd zároveň oprávnenému ani povinnému nepriznal trovy konania podľa ust. § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p.. Proti predmetnému uzneseniu v časti výroku o trovách exekúcie podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, nakoľko mal za to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z rozhodnutia súdu nie je zrejmé, v zmysle ktorého z ustanovení EP bol oprávnený zaviazaný na úhradu trov exekúcie. Súd sa v rozhodnutí obmedzil len na konštatovanie, že trovy je povinný uhradiť oprávnený, keďže povinný zanikol. Takéto zdôvodnenie však nemá oporu v zákone, nakoľko EP presne stanovuje, v ktorých prípadoch znáša trovy exekúcie oprávnený, pričom v tomto prípade ani jeden z prípadov upravených v § 203 EP, ktorý by odôvodňoval uloženie povinnosti uhradiť trovy exekúcie oprávnenému nenastal. Oprávnený sa nestotožnil ani s výškou priznaných trov exekúcie, nakoľko mal za to, že výdavky súdneho exekútora neboli vynaložené efektívne na vymoženie pohľadávky oprávneného, keďže v priebehu exekúcie nedošlo ani k jej čiastočnému vymoženiu. Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd podľa ust. § 10 ods. 1 O.s.p., preskúmal napadnuté uznesenie podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je v časti výroku o trovách exekúcie nepreskúmateľné. Z obsahu spisu vyplýva, že exekučné konanie sa začalo dňa 02.10.2009 a súd prvého stupňa dňa 27.10.2009 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Ing. Karola Mihala. Súdny exekútor dňa 22.08.2012 doručil súdu podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu výmazu povinného z obchodného registra a uplatnil si trovy exekúcie vo výške 356,74 Eur. Súd prvého stupňa exekúciu z uvedeného dôvodu zastavil a exekútorovi priznal trovy exekúcie v ním uplatnenej výške, pričom na ich úhradu zaviazal oprávneného. Podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa ust. § 167 ods. 2 O.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Podľa ust. § 203 ods. 1 EP, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Podľa ust. § 203 ods. 2 EP, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil. Podľa ust. § 203 ods. 3 EP, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia vôbec neuviedol, z akého dôvodu uložil povinnosť uhradiť vzniknuté trovy exekúcie oprávnenému. V odôvodnení napadnutého uznesenia sa obmedzil iba na konštatovanie, že trovy exekúcie hradí oprávnený, nakoľko povinný bol vymazaný z obchodného registra. Vo všeobecnosti platí, že trovy exekúcie znáša povinný. EP v ust. § 203 pripúšťa výnimky z tejto zásady. V danom prípade povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, keďže vymazaný z obchodného registra, a to bez právneho nástupcu. Uvedené však neznamená, že v tom prípade automaticky hradí trovy exekúcie oprávnený. Aby bolo možné túto povinnosť uložiť oprávnenému, musí byť splnený aspoň jeden z dôvodov predpokladaných ustanovením § 203 EP, a to, že oprávnený zavinil zastavenie exekúcie alebo exekúcia bola zastavená pre nedostatok majetku povinného alebo sa exekúcia zastavila z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz. Z obsahu spisu nevyplýva, že by súd prvého stupňa skúmal dôvod, pre ktorý bol povinný vymazaný z obchodného registra (či išlo o jeho nemajetnosť, príp. vyhlásenie konkurzu na majetok povinného). Ak sa teda prvostupňový súd domnieval, že oprávnený je povinný platiť trovy exekúcie podľa ust. § 203 ods. 1 EP, mal v odôvodnení presne špecifikovať, v čom spočíva zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie. Pre záver o zavinení oprávneného treba zistiť, či oprávnený pri náležitej opatrnosti mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Náležitou opatrnosťou rozumieme opatrnosť spočívajúcu v tom, že oprávnený pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, prípadne v priebehu exekúcie, venoval patričnú pozornosť zisťovaniu, či povinný dobrovoľne nesplnil uloženú povinnosť (napr. či vymáhaná suma už nedošla na účet v banke oprávneného). Odvolací súd mal za to, že súd prvého stupňa dostatočne neodôvodnil ani priznané hotové výdavky súdneho exekútora (predovšetkým náklady na vykonanie pracovnej cesty). Prvostupňový súd nijako bližšie nešpecifikoval, akú pracovnú cestu a za akým účelom súdny exekútor vykonal a ani skutočnosť, či jej vykonanie považoval za účelné. Exekučný súd je pritom povinný exekútorom uplatnené trovy exekúcie preskúmať nielen v intenciách príslušných právnych noriem, ale tiež z hľadiska zásad civilného procesu, teda zásad efektívnosti, hospodárnosti a preukázateľnosti. Z obsahu spisu nie je zrejmé, či exekučný súd skúmal hotové výdavky uplatnené súdnym exekútorom z hľadiska vyššie uvedených zásad, nenachádzajú sa tu dokonca ani dostatočné doklady preukazujúce jej vykonanie. Je pritom potrebné dôsledne preskúmať, či vykonanie pracovnej cesty, ktorým došlo k značnému navýšeniu trov exekúcie, bolo potrebné pre zabezpečenie a vymoženie pohľadávky oprávneného (súdny exekútor mal v čase vykonania pracovnej cesty vedomosť o tom, že povinný je na uvedenej adrese neznámy, čo mu oznámila pošta už pri doručovaní upovedomenia o začatí exekúcie), a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnom exekučnom konaní nakoniec neboli v prospech oprávneného vymožené žiadne finančné prostriedky. Čo sa týka priznanej náhrady za stratu času, súdny exekútor si za vykonanie pracovnej cesty, ktorá podľa súdneho exekútora trvala 24 polhodín, uplatnil náhradu za stratu času v trvaní 48 polhodín, keďže ju vykonali jeho dvaja pracovníci. Takto uplatnenú náhradu mu exekučný súd i priznal. Odvolací súd poznamenáva, že priznanie takto uplatnenej náhrady za stratu času je neprípustné. Z ust. § 23 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších noviel vyplýva, že náhrada za stratu času patrí súdnemu exekútorovi, nie jeho pracovníkom. Z uvedeného dôvodu nie je možné v danom prípade náhradu za stratu času priznať v rozsahu uplatnených 48 polhodín, ale iba 24 polhodín, t.j. len v takom rozsahu, v akom skutočne trvala (bez ohľadu na to, koľko pracovníkov súdneho exekútora na ňu bolo vyslaných). Odôvodnenie rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 157 ods. 2 O.s.p., dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo jeho nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Postupom súdu tak dochádza k odňatiu možnosti účastníka konania konať pred súdom, čo je aj jedným z dôvodov pre zrušenie takéhoto rozhodnutia súdu v odvolacom konaní. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v časti výroku o trovách exekúcie podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a vec mu podľa ust. § 221 ods. 3 O.s.p. vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinný opätovne rozhodnúť o trovách exekúcie a uznesenie odôvodniť podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Predmetné uznesenie bolo prijaté členmi senátu jednohlasne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.