Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/82/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1209220974 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1209220974.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Blanka Podmajerská vo veci starostlivosti o maloletého T. A.V., W.. XX.XX.XXXX, bytom F., M.K. XX, teraz plnoletého, zastúpeného Ing. Aidou Zábojníkovou, bytom Bratislava, Trenčianska 30, dieťa rodičov: otca - T. A., bytom T. T. W. Č.. XX, právne zastúpeného JUDr. PaedDr. Ivanom Pecníkom, PhD, MBA, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Karloveská 32, Bratislava, a matky - K.. E. A., bytom F., M. XX, o zníženie výživného, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. 27P 413/2009-320 zo dňa 25.03.2013, takto r o z h o d o l : Odvolací súd m e n í rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku ktorým súd znížil vyživovaciu povinnosť otca maloletého T. A., W.. XX.XX.XXXX, teraz plnoletého zo sumy X.XXX,-Sk na sumu XX eur mesačne od 01.12.2009 do 04.09.2011 tak, že návrh otca na zníženie výživného z a m i e t a. Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 25.03.2013 znížil vyživovaciu povinnosť otca na maloletého T. A., W.. XX.XX.XXXX, teraz plnoletého zo sumy X.XXX.-Sk na XX € mesačne, od 01.12.2009 do 04.09.2011 a zrušil vyživovaciu povinnosť otca dňom 05.09.2011. Vo zvyšnej častí návrh otca zamietol a zamietol tiež návrh matky maloletého, teraz plnoletého Petra na zvýšenie výživného a zároveň vyslovil, že týmto rozhodnutím sa mení rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. 27P/185/2005-104 zo dňa 12.12.2005 vo výrokom o výške výživného. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Súd prvého stupňa rozhodol na základe návrhu otca zo dňa 30.11.2009, ktorým žiadal, aby súd znížil vyživovaciu povinnosť na maloletého T. od 01.12.2009 na sumu XX € mesačne. Súd tiež rozhodol o návrhu matky na zvýšenie výživného na maloletého od septembra 2008, kedy nastúpil na Združenú strednú školu dopravnú. Súd prvého stupňa rozhodol po tom, ako bolo zrušené prechádzajúce rozhodnutie o vyživovacej povinnosti na maloletého z dôvodu, že súd prvého stupňa odňal účastníkom možnosť konať pred súdom, tým, že svoje rozhodnutie neodôvodnil, tak aby zodpovedalo zákonným ustanoveniam. Súd prvého stupňa v danej veci rozhodol s poukazom na ust. § 62 Zákona o rodine a § 75 ods. 1 a § 78 ods. 1 Zákona o rodine. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že v danom prípade došlo k takej zmene pomerov ktorá odôvodňuje zmenu predchádzajúceho rozhodnutia o výživnom v zmysle ust. § 78 Zákona o rodine tým, že nastala zmena pomerov na strane maloletého, z dôvodu jeho nástupu na strednú školu v septembri 2008, keď jeho odôvodnené potreby sa oproti predchádzajúcemu obdobiu nepochybne zvýšili. Súd prihliadol na predchádzajúce pomery obidvoch rodičov kde príjem matky bol v roku 2008 XX.XXX,-Sk mesačne a otec za rok 2008 dosiahol daňový základ XX.XXX,-Sk, t.j. o XX.XXX,-Sk nižší než v čase predchádzajúcej úpravy výživného v roku 2004, kedy matka mala priemerný mesačný príjem netto XX.XXX,-Sk. V roku 2009 vykázal otec stratu X.XXX eur pri príjme XX.XXX eur a výdavkoch XX.XXX eur a stratu otec odôvodnil nedostatkom objednávok v dôsledku hospodárskej krízy. Otec preto pozastavil svoju podnikateľskú činnosť a od novembra 2011 sa zaevidoval na úrade práce bez nároku na dávky v nezamestnanosti. Otec tvrdil, že odvtedy nemá žiadny príjem a domácnosť, potreby troch členov domácnosti, aj splátky úveru financuje jeho manželka za pomoci jej otca. Podľa názoru súdu bolo nepochybne v možnostiach otca zabezpečiť si príjem, z ktorého si mohol aspoň v obmedzenom rozsahu plniť voči synovi vyživovaciu povinnosť. Súd preto znížil vyživovaciu povinnosť voči synovi od 1.decembra 2009 na sumu XX eur mesačne, ktorá popri výživnom zo strany matky mohla primerane zabezpečiť odôvodnené potreby maloletého. Od 05.09.2011 je maloletý T., teraz plnoletý nepretržite zárobkovo činný, je zamestnaný a preto súd na návrh otca zrušil vyživovaciu povinnosť otca od 05.09.2011 a zároveň do tohto obdobia, teda od 01.12.2009 do 04.09.2011 znížil vyživovaciu povinnosť s uvedeným odôvodnením. Vzhľadom k tomu, že súd dospel k záveru, že je potrebné znížiť výživné zo sumy pôvodne určenej X.XXX,-Sk ( 166 eur ) návrh matky na zvýšenie výživného zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p, tak, že žiaden z účastníkom nemá právo na náhradu trov konania, pretože ide o konanie, ktoré bolo možné začať aj bez návrhu. Proti výroku rozsudku, ktorým súd rozhodol o návrhu otca na zníženie vyživovacej povinnosti podal odvolanie otec maloletého, teraz plnoletého T. a nesúhlasil so znížením výživného tak, ako určil súd, a to vo výške XX eur a žiadal, aby odvolací súd o návrhu na zníženie výživného sám rozhodol. V odvolaní otec uviedol, že nesúhlasí s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, že otec pozastavil svoju podnikateľskú činnosť iba fiktívne, pretože jeho manželka podniká s rovnakým predmetom podnikania. Otec v odvolaní uviedol, že platná legislatíva v Slovenskej republike umožňuje občanovi podnikať v predmete činnosti aký si sám určí, a to aj ak sa jedná o manželku podnikateľa, ktorý prerušil svoju podnikateľskú činnosť a teda pokiaľ nebolo riadne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané nebolo, že u otca sa jedná o fiktívne pozastavenie podnikateľskej činnosti, nie je možné takéto hypotetické tvrdenie hodnotiť ako vierohodné a taktiež nie je možné takéto konštatovanie uvádzať ani v rozsudku súdu, nakoľko by takéto nepreukázané tvrdenia boli v priamom rozpore so zásadami občianskeho súdneho poriadku. Otec v podanom odvolaní nesúhlasil tieže s odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu v tom, že ak otcovi bola zmarená možnosť zamestnať sa v obchodnej spoločnosti F. E. H. pre odňatie jeho vodičského preukazu z dôvodu neplnenia si vyživovacej povinnosti, čo nebolo preukázané a konštatoval, že ak by sa tak aj stalo, nemôže to byť na ujmu oprávneného, v tomto konaní teda maloletého, pretože uvedenú situáciu si otec privodil výlučne sám. S takýmto názorom prvostupňového súdu nesúhlasil a uviedol, že takéto vyjadrenie otca nebolo nijakým spôsobom spochybnené v rámci celého konania pred súdom, pričom konštatovanie súdu, že otec si uvedenú situáciu privodil výlučne sám, je hypotetické tvrdenie, ktoré nemá žiadnu oporu v žiadnom dôkaze produkovanom na pojednávaní. Ďalej uviedol, že pokiaľ súd skúmal zmenu pomerov v zmysle § 78 Zákona o rodine, vôbec nezohľadnil v zmene pomerov príjem matky za rok 2008 v sume XX.XXX.XXX,-Sk, čo výrazne zmenilo kvalitu jej života, ako aj života maloletého, pretože podľa zákona na vývoj životných nákladov treba prihliadnuť pri zmene pomerov. Je potrebné uviesť, že vývoj životných nákladov je objektívna okolnosť, ktorá by aj sama o sebe mohla odôvodniť zmenu výšky výživného a to u všetkých účastníkov konania. Ak súd rozhoduje o zmene výšky výživného, pretože sa zmenili subjektívne okolnosti, z ktorých pri vyhlásení rozhodnutia vychádzal, musí prihliadnuť zároveň a zohľadniť aj vývoj životných nákladov u všetkých účastníkov konania. Otec v odvolaní poukázal na to, že matka maloletého vo vzťahu k príjmu v roku 2008 uviedla, že si zobrala pôžičku vo výške X.XXX.XXX,-Sk od svojej matky, čo nebolo žiadnym spôsobom preukázané, hoci právny zástupca otca navrhoval, aby súd vykonal ďalšie dokazovania, a to výsluchom E. Y., avšak súd nedokázal zabezpečiť účasť tohto svedka, ktorý môže výsledok súdneho konania diametrálne zmeniť. Podľa názoru otca vykonanie výsluchu svedkyne E. Y. je nevyhnutné v tomto konaní. Otec tiež namietal, že súd nepreveril skutočnosť, či XX ročná matka matky maloletého žije sama v trojizbovom byte s množstvom zdravotných a imobilných problémov bez zaopatrenia, je nanajvýš nepravdepodobné a zavádzajúce, ako aj vedenie obchodnej spoločnosti E. L..C..I.., kde pôsobí ako jediný spoločník a konateľ s rovnakým menom jej dcéry, čo sa javí, ako fiktívne a účelovo založená spoločnosť pre jej dcéru, ktorá užíva všetky príjmy a pôžitky z danej spoločnosti a tvrdí, že nemá žiadne iné príjmy, čo dokazuje aj daňové priznanie E. Y., z ktorého vyplýva nájom za dva prenajaté byty s priemerným nájmom XXX eur za byt. Súd tiež nesprávne a nedostatočne preveril a vyhodnotil možnosť zamestnať sa a zabezpečiť si príjem, čo bolo nepochybne v jeho možnostiach, nakoľko nepreveroval na Úrade práce v Nitre kde otec bol v evidencii viac ako dva roky, ponuky a možnosti zamestnať sa, ktoré otec mesačne absolvoval. Súd tiež nepovažoval za dôležité, že pri hľadaní zamestnania zo strany zamestnávateľa bola požiadavka vodičský preukaz. Pokiaľ by otec mal príjem určite by výživné riadne a včas plnil. Súd tiež nepreveroval zdravotné problémy otca, ktoré trvajú už XX rokov. Otec preto tvrdil, že v súčasnej dobe nemá žiadny príjem, čo bolo po vykonanom dokazovaní preukázané a preto nemôže plniť vyživovaciu povinnosť ani v obmedzenom rozsahu voči synovi. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je vecne správne a sú splnené podmienky pre zmenu napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Súd prvého stupňa pri určení výšky výživného vychádzal z ustanovenia § 62 Zákona o rodine, v zmysle ktorého plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samá sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Vyživovacia povinnosť zaťažuje oboch rodičov, bez ohľadu na to, či sa dieťa narodilo v manželstve. Zákonná vyživovacia povinnosť oboch rodičov neznamená mechanickú rovnosť. Vychádza z individuálnych schopností, možností a majetkových pomerov každého z rodičov. Kritériá na strane rodičov sa posudzujú vo vzájomnej súvislosti s odôvodnenými potrebami na strane oprávneného dieťaťa. Ide o osobné právo každého dieťaťa, preto súd vymedzuje vyživovaciu povinnosť voči každému dieťaťu osobitne, na základe jeho individuálnych potrieb. Odôvodnenosť potrieb vyjadruje požiadavku, aby plnením vyživovacej povinnosti boli uspokojené všetky náklady vo vzťahu k dieťaťu, ktoré možno očakávať. Miera potrieb dieťaťa je rôzna. Závisí od veku, duševnej a fyzickej vyspelosti, schopnosti, zdravotného stavu, záujmov, nadania, talentu, vzdelania, od formy budúcej prípravy na povolanie. Nemožno dospieť k všeobecne platnému záveru, ide o individuálnu fyzickú a duševnú vyspelosť dieťaťa, potreby detí v tom istom veku sa môžu odlišovať, súčasne závisí od schopností a možností rodičov. Podľa § 78 ods. 1 prvá veta Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Podľa § 78 ods. 3 Zákona o rodine, pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov. Zmenu pomerov možno vymedziť ako zmenu rozhodujúcich kritérií v porovnaní so skutkovým stavom existujúcim v čase predchádzajúcom rozhodnutiu súdu. K zmene pomerov môže dôjsť na strane oprávneného, povinného alebo na oboch stranách. Podľa okolností konkrétneho prípadu môže ísť o subjektívne ako aj objektívne skutočnosti, o zmenu v oblasti príjmových pomerov, výdavkov a celkových majetkových pomerov. V praxi sa najčastejšie uplatňujú dôvody ako zmena potrieb dieťaťa z dôvodu začiatku plnenia školskej dochádzky, prechod medzi jednotlivými stupňami školského systému, zmena zdravotných pomerov, strata zamestnania, dlhodobá práceneschopnosť, vznik novej vyživovacej povinnosti a podobne. Súd prvého stupňa v danej veci dospel k záveru, že došlo k zmene pomerov na strane maloletého, ktorá je v súlade s ust. § 78 Zákona o rodine, a to z dôvodu jeho nástupu na strednú školu v septembri 2008. Potreby maloletého sa oproti predchádzajúcemu obdobiu nepochybne zvýšili. Zmenou potrieb dieťaťa, ako vyplýva z ust. § 78 Zákona o rodine je teda aj prechod medzi jednotlivými stupňami školského systému, keď maloletý nastúpil v septembri 2008 na strednú školu. Odvolací súd v súvislosti s touto skutočnosťou dáva do pozornosti, že zmena pomerov nastala na strane maloletého, keď sa zvýšili jeho odôvodnené potreby nástupom na strednú školu, čo by odôvodňovalo zvýšenie výživného na maloletého. Súd prvého stupňa túto skutočnosť konštatoval, ale pri rozhodnutí na ňu neprihliadol a rozhodol tak, že znížil výživné, pričom nastala zmena pomerov, ktorá odôvodňovala práve zvýšenie výživného, vzhľadom na túto skutočnosť. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že o znížení výživného rozhodol s prihliadnutím na to, že otec maloletého pozastavil svoju podnikateľskú činnosť a od novembra 2011 sa zaevidoval na Úrade práce bez nároku na dávku v nezamestnanosti a odvtedy tvrdí, že žiadny príjem nemá a domácnosť a potreby členov rodiny aj splátky úveru financuje jeho manželka za pomoci jej otca. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá vyplýva z ust. § 62 Zákona o rodine. Je tiež potrebné zdôrazniť, že žiadny účinný zákon v Slovenskej republike nezakotvuje povinnosť pracovať a pre určenie výšky výživného nie je vôbec rozhodujúce, koľko rodič prácou zarobí, alebo či vôbec pracuje. Oveľa väčšiu výpovednú hodnotu má zistenie jeho potencionálnej životnej úrovne, ktorá je limitovaná okrem majetkových pomerov aj jeho finančnými nárokmi na zabezpečenie uspokojenia jeho potrieb. Jedným z faktorov, ktoré pri určovaní miery životnej úrovne môže súd vziať do úvahy, je aj zistenie a vyčíslenie mesačných nákladov povinného rodiča. V súvislosti so skúmaním životnej úrovne rodiča je potrebné vychádzať z toho, že každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojovanie svojich potrieb a tak nie je dôvodné tvrdenie otca v podanom odvolaní, že nemá žiadny príjem v súčasnej dobe a preto nemôže ani v obmedzenom rozsahu plniť voči synovi vyživovaciu povinnosť. Jeho pomery sa nezmenili, nemá žiadny príjem a preto nemôže súhlasiť s výživným, ktoré určil súd na sumu XX eur mesačne, keď v predchádzajúcom období došlo k zníženiu na sumu XX eur mesačne. Pokiaľ otec tvrdí, že v súčasnej dobe, ako aj v predchádzajúcom období jeho schopnosť zamestnať sa je minimálna a nikto ho nechce zamestnať, je potrebné konštatovať, že túto skutočnosť v priebehu konania otec nepreukázal a nepredložil doklad o tom, kde si hľadal prácu, u akého zamestnávateľa a aká odpoveď mu bola oznámená, prípadne, že bola jeho žiadosť zamietnutá, takýto dôkaz sa v spise nenachádza. Nebolo dôvodné tvrdenie otca, že súd neskúmal na Úrad práce v Nitre, kde bol otec v evidencii viac ako 2 roky ponuky a možnosti zamestnať sa, ktoré otec mesačne absolvoval. Takéto zistenie by neodôvodňovalo zníženie výživného na maloletého, pretože ako bolo už vyššie uvedené, žiadny zákon neukladá povinnosť pracovať a ani povinnosť pracovať v odbore v ktorom je osoba vyučená alebo v odbore o prácu, v ktorom má záujem pracovať. Významné je pri určené výživného zistenie potecionálnej životnej úrovne povinného rodiča a nie je rozhodujúce, koľko rodič prácou zarobí. S prihliadnutím na majetkové pomery tak, ako vyplývajú z vykonaného dokazovania a na životnú úroveň otca, nie je možné dospieť k záveru, že sú splnené podmienky pre zníženie výživného, ktoré bolo určené predchádzajúcim rozhodnutím súdu. Dôvodná nie je ani námietka otca, že nemá možnosť sa zamestnať, pretože mu bol odňatý vodičský preukaz, z dôvodu neplnenia si vyživovacej povinnosti, keď nie je rozhodujúce pri zabezpečení príjmu to, či povinný rodič má vodičský preukaz alebo nie. Významné pre úpravu výživného nie je ani to, či XX ročná matka matky maloletého žije sama v trojizbovom byte s množstvom zdravotných a imobilných problémov bez zaopatrenia a vedie obchodnú spoločnosť, kde pôsobí ako jediný spoločník a konateľ. Táto skutočnosť nemá vplyv na plnenie vyživovacej povinnosti zo strany otca, pretože takisto ako matka ktorá si plní vyživovaciu povinnosť, si musí vyživovaciu povinnosť plniť aj otec, keď obaja rodičia musia prispievať na výživu svojho dieťaťa a teda majú zákonnú vyživovaciu povinnosť. Otec sa preto nemôže odvolávať na majetkové pomery a príjem matky, pretože sám má tiež zákonnú vyživovaciu povinnosť a musí platiť výživné na syna, pokiaľ syn nie je schopný sám sa živiť. Odvolací súd sa nestotožnil so zistením súdu prvého stupňa, že došlo k takej zmene pomerov, ktorá odôvodňuje zníženie výživného v zmysle ust. § 78 Zákona o rodine, keď zistil, že maloletý nastúpil na strednú školu v septembri 2008, jeho odôvodnené potreby sa oproti predchádzajúcemu obdobiu nepochybne zvýšili, pričom súd prvého stupňa z takto zisteného skutkového stavu nesprávne dospel k záveru, že sú splnené podmienky na zníženie výživného, keď Zákon o rodine ukladá v ust. § 62 Zákona o rodine obom rodičom plniť si vyživovaciu povinnosť a nie je dôvodné tvrdenie otca, že si nemôže vyživovaciu povinnosť plniť, pretože nemá žiaden príjem. S prihliadnutím na majetkové pomery otca a jeho životnú úroveň nebolo možné stotožniť sa so záverom súdu prvého stupňa, že sú splnené podmienky na zníženie výživného. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že návrh na zníženie výživného zamietol. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pretože ide o konanie, ktoré bolo možné začať aj bez návrhu. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.