Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoE/455/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211215833 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 01. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kúšová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1211215833.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v exekučnej veci oprávneného: Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpeného: JUDr. Petrom Pečeným, advokátom, so sídlom Nám. sv. Martina 9, 908 51 Holíč, proti povinnému: V.Í. F., J..Č..XXXXXX/XXXX, F. XXX/XX, XXX XX B., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Martinom Hermanovským, Exekútorský úrad so sídlom Moskovská 18, 811 01 Bratislava, pod č. EX 1678/11, o vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 969,96 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II č.k. 55Er/1321/2011-10 zo dňa 10.10.2011, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava II č.k. 55Er/1321/2011-10 zo dňa 10.10.2011 p o t v r d z u j e . Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. PEC-TRIO DP 9/2010 vydaný rozhodcom JUDr. Radimom Kuchtom dňa 30.03.2011. Súd prvého stupňa tak rozhodol podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Ex. por.), nakoľko dospel k záveru, že úverová zmluva uzavretá medzi oprávneným a povinným, ktorú súd vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len O.z.), a z ktorej vzniknutý spor bol rozhodnutý vyššie uvedeným rozhodcovským rozsudkom, obsahuje v zmysle § 53 ods. 1 O.z. neprijateľnú podmienku spočívajúcu v dojednaní rozhodcovskej doložky. Súd prvého stupňa konštatoval, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným vznikol dňa 13.11.2007, keď bola medzi nimi uzatvorená úverová zmluva v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka (ďalej len ObchZ). Svoj názor, že v danom prípade sa právny vzťah posudzuje ako vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle ustanovení o spotrebiteľských zmluvách podľa O.z., oprel o skutočnosť, že oprávnený ako nebankový subjekt podniká v oblasti požičiavania peňažných prostriedkov širokému, nešpecifikovanému okruhu osôb, mal teda pri uzatváraní zmluvy postavenie dodávateľa, pričom povinný nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, konal ako fyzická osoba, a teda mal postavenie spotrebiteľa. Na úverovú zmluvu preto v zmysle § 1 ods. 2 ObchZ súd prvého stupňa aplikoval príslušné ustanovenia predpisov občianskeho práva. Súd prvého stupňa považoval za nevyhnutné vyporiadať sa s povahou ustanovenia § 18 Hlavy 15. Úverových zmluvných podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s., ktorý ustanovuje, že zmluvné strany sa dohodli, že majetkové spory vzniknuté z predmetnej zmluvy alebo v súvislosti s ňou, budú rozhodované jediným rozhodcom určeným JUDr. Radimom Kuchtom zo Zoznamu rozhodcov, vedeným JUDr. Radimom Kuchtom, ktorý je v zozname rozhodcov tiež uvedený a je teda oprávnený určiť za rozhodcu sám seba. Pri právnom posudzovaní, či neexistuje rozpor žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, súd prvého stupňa vychádzal jednak z vnútroštátnych právnych noriem, a jednak z noriem európskeho práva. Súd prvého stupňa poukázal pri tom na Smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len smernica). Podľa ods. 1 písm. q) prílohy smernice nekalou podmienkou je o.i. neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami, výhradne arbitrážou. V oblasti vnútroštátneho práva sa súd prvého stupňa opiera o ustanovenia § 52 a nasl. O.z.. Ustanovenie § 53 ods. 3 O.z. uvádza exemplifikatívny výpočet neprijateľných podmienok. Súd prvého stupňa zdôraznil, že hoci neprijateľná podmienka spočívajúca v požadovaní v rámci rozhodcovskej doložky od spotrebiteľov, aby sa spory s dodávateľom riešili výlučne v rozhodcovskom konaní je výslovne uvedená v tomto výpočte až s účinnosťou od 01.01.2008 (teda po uzavretí spotrebiteľskej zmluvy medzi oprávneným a povinným), nemožno z tejto skutočnosti vyvodiť, že nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Súd prvého stupňa uviedol, že povaha úverovej zmluvy je adhézna, nakoľko spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok alebo ako celok odmietnuť, teda aj dojednanie rozhodcovskej doložky. Okrem iného súd prvého stupňa konštatoval, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu a úroveň informovanosti, čo ho vedie k pristúpeniu na vopred pripravené zmluvné podmienky bez možnosti ovplyvniť ich obsah. Povinný nemal možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť obsah úverovej zmluvy, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky, a práve tieto obsahujú neprijateľnú rozhodcovskú doložku. Súd prvého stupňa navyše uviedol, že o neprijateľnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť voľby medzi všeobecným súdom a rozhodcovským súdom, ale ak by sa podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa a spotrebiteľ by bol povinný sa podrobiť takémuto konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by mu chcel zabrániť. Záverom súd prvého stupňa uviedol, že z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodca opomenul aplikovanie príslušných kogentných vnútroštátnych právnych noriem a noriem európskeho práva týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Pritom zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v O.z. je poskytnúť spotrebiteľom na území SR minimálne taký štandard ochrany, aký stanovuje smernica. Vnútroštátny súd je potom povinný vykladať príslušné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby tento štandard bol dosiahnutý. Na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že spotrebiteľ nie je viazaný neprijateľnou podmienkou - rozhodcovskou doložkou, a táto je v rozpore s ustanoveniami § 52 a nasl. O.z. ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice, preto žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie zamietol. Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal včas odvolanie oprávnený. V prvom rade poukázal na zmätočnosť rozhodovacej praxe súdu prvého stupňa, keď na jednej strane ku dňu 24.10.2011 vydal 108 poverení na vykonanie exekúcie v obdobných veciach a na strane druhej náhle začal žiadosti o udelenie poverenia zamietať. K tvrdeniu súdu prvého stupňa, že povinný nemohol obsah úverovej zmluvy ovplyvniť, uviedol, že takýto skutkový záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, nakoľko súd prvého stupňa neskúmal podmienky, za akých bola zmluva uzatvorená, či povinný mal nejaké pripomienky k návrhu zmluvy a či oprávnený tieto podmienky odmietol. Oprávnený v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR č.k. 23 Cdo/1201/2010 zo dňa 26.10.2010, v ktorom sa konštatuje, že súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy a tak aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a nemožno ju chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Oprávnený uviedol, že povinná nemala k návrhu úverovej zmluvy žiadne pripomienky a nebol na ňu vyvíjaný žiadny nátlak, v dôsledku ktorého by nemohla pokojne posúdiť, či s ním do právneho vzťahu vstúpi alebo nie. Na základe uvedených skutočností preto treba rozhodcovskú doložku považovať za súladnú s § 4 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ZoRK). Podľa tvrdenia oprávneného povinný mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu podľa § 21 ods. 2 ZoRK námietkou nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pri prvom úkone, ktorý jej patrí. Rovnako v súlade s § 9 ZoRK mohol povinný podať námietku predpojatosti rozhodcu a podľa § 37 ZoRK mohol podať žiadosť o preskúmanie rozhodcovského rozsudku iným rozhodcom. Ani jeden z týchto inštitútov povinný nevyužil. Navyše vzhľadom na to, že povinný počas rozhodcovského konania nereagoval na výzvu rozhodcu k poskytnutiu súčinnosti, z jeho správania je zrejmé, že aj keby sa predmetný spor riešil v rámci občianskeho súdneho konania, povinný by ostal nečinný. Oprávnený zdôraznil, že súd prvého stupňa prekročil svoju právomoc, keď ako exekučný súd, ktorý je súdom vykonávacím, nahradil preskúmavanie súdneho rozhodnutia súdom nachádzacím. Porušil svoju nestrannosť, keď substituoval nečinnosť povinného napadnutým uznesením. K otázke použitia smernice pri výklade neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách oprávnený uviedol, že slovenská verzia ustanovenia ods. 1 písm. q) prílohy smernice je odlišná od originálnej verzie. Význam smernice v originálnom znení smeruje k tomu, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov vzniknutých z uzatvorenej zmluvy rozhodcovskému súdu, resp. ich prejednaním osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní uplatňovať hmotnoprávne predpisy. V tomto prípade sa však toto ustanovenie na daný prípad nevzťahuje, nakoľko slovenský právny poriadok upravuje rozhodcovské konanie Zákonom o rozhodcovskom konaní, a preto rozhodcovskú doložku nemožno považovať za neprimeranú. Podľa názoru oprávneného napadnuté uznesenie popiera zmysel a účel rozhodcovského konania - odbremenenie všeobecných súdov mimosúdnym riešením sporov - ktoré vyžaduje od členských štátov Smernica č. 2008/48/EHS a odporúčajú aj európske orgány (napr. odporúčanie č. 98/257/ES, 2001/310/ ES alebo Zelená kniha o alternatívnom konaní k odstraňovaniu sporov v civilných a obchodných veciach všeobecne) a poukazuje tiež na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31.07.2008, sp. zn. 32Cdo/2282/2008. Oprávnený v závere konštatuje, že smernica, o ktorú súd prvého stupňa oprel časť svojho odôvodnenia, nie je priamo aplikovateľná na území SR a nemá relevantnú oporu v slovenských právnych predpisoch. Napadnuté uznesenie preto v konečnom dôsledku považuje za nesprávne a nepreskúmateľné. Podľa jeho názoru je rozhodcovská doložka platne dojednaná a súd by svojím rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia odňal oprávnenému možnosť ďalšieho postupu vo veci vymoženia jeho pohľadávky. Na základe uvedených dôvodov žiadal uznesenie súdu prvého stupňa zmeniť tak, že odvolací súd poverí výkonom exekúcie exekútora JUDr. Martina Hermanovského. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie v rozsahu podľa § 212 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo 21.06.2011 na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, doručeného súdnemu exekútorovi (§ 36 ods. 2 Ex. por.); exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom sp. zn. PEC-TRIO DP 9/2010 zo dňa 30.03.2011, právoplatným 15.04.2011 a vykonateľným 19.04.2011, bol povinný s odkazom na Zmluvu o úvere č. 3711113494, uzavretú 13.11.2007, zaviazaný na zaplatenie sumy 969,96 eura spolu s úrokom vyčísleným súčtom čiastky vo výške 278,39 eur a čiastky stanovenej vo výške 21,48 % ročne z čiastky 964,71 eur odo dňa 04.05.2010 do 31.05.2010 a čiastky stanovenej vo výške 9 % ročne z čiastky 964,71 eur od 01.06.2010 do zaplatenia a trovy konania vo výške 210,89 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Podľa názoru odvolateľa je napadnuté uznesenie založené na nesprávnom právnom posúdení veci, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Oprávnený označil skutkové zistenia okresného súdu o tom, že povinný nemohol ovplyvniť obsah úverovej zmluvy, za nesprávne, keďže súd nevykonal žiadne dokazovanie za účelom zistenia, za akých podmienok bola zmluva uzatváraná, či povinný požadoval zmenu niektorých ustanovení zmluvy, resp. či oprávnený jeho návrhy neakceptoval; takýto záver mohol prijať len po preskúmaní konkrétnych okolností uzatvorenia zmluvy. Oprávnený v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo 1201/2010 (správne 23Cdo 1201/2009 zo dňa 29.6.2010), v ktorom konštatoval, že súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy s tým, že i ochrana spotrebiteľa má svoje medze. V uvedenom konaní však žalobkyňa nenamietala neplatnosť rozhodcovskej doložky, zakotvenej do sprostredkovateľskej zmluvy, ktorú dovolací súd nevyhodnotil ako typickú adhéznu zmluvu (pre ktorú je charakteristické, že jej obsah nie je výsledkom dohody zmluvných strán, ale bol vopred určený stranou v postavení dodávateľa, v ktorej druhá strana v postavení objednávateľa nemá možnosť nič ovplyvniť, pre ktorú je typický dlhý neprehľadný text, písaný miniatúrnym a obtiažne čitateľným písmom alebo dokonca len odkazuje na obchodné podmienky), ale že v danej veci ide o individuálne dojednanú zmluvu, aj keď boli obchodné podmienky zakomponované do textu zmluvy v 14-tich bodoch drobnejším, ale dobre čitateľným písmom, v ktorých kľúčové slová boli zvýraznené väčším štandardným písmom a tučne. Rozhodcovská doložka bola v texte zmluvy označená samostatným bodom, v ktorej bol zvýraznený text "prípadné spory" a podpis spotrebiteľa sa nachádzal o riadok nižšie. Najvyšší súd Českej republiky vyhodnotil, že vysokoškolsky vzdelaná žalobkyňa v postavení priemerného spotrebiteľa pri náležitej opatrnosti si musela všimnúť, že uzatvára aj rozhodcovskú doložku. K tomuto záveru dospel dovolací súd aj po zistení, že žalobkyňa pred súdmi nižších stupňov nenamietala, že o rozhodcovskej doložke uvedenej v ňou podpísanom texte vôbec nevedela a skutočnosť, že rozhodcovskú doložku podpísala nevedomky, nenamietala ani v dovolaní. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo 1201/2009 - i keď naň poukázal odvolateľ - je vlastne na podporu správnosti rozhodnutia okresného súdu, ktorý vyhodnotil, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a prijal skutkové závery z listinných dôkazov predložených oprávneným (úverovej zmluvy spolu s úverovými zmluvnými podmienkami). Na potvrdenie správnosti právneho posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky odvolací súd konštatuje, že úverová zmluva č. 3711113494, uzavretá 13.11.2007 medzi spoločnosťou Home Credit Slovakia, a.s., a povinným, je typická adhézna zmluva o úvere poskytnutom spotrebiteľovi, ktorá má všetky vyššie uvedené charakteristické črty, teda že jej obsah nie je výsledkom dohody zmluvných strán, ale bol vopred určený stranou v postavení dodávateľa, v ktorej druhá strana v postavení spotrebiteľa nemá možnosť nič ovplyvniť, pre ktorú je typický dlhý neprehľadný text, písaný miniatúrnym a obtiažne čitateľným písmom. Pre tento záver bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy a nebolo potrebné osobitne skúmať, či povinný pri jej uzatváraní k obsahu zmluvy vzniesol nejaké pripomienky. Z obsahu a formy vyhotovenia zmluvy je už na prvý pohľad zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, v ktorej sú iba základné údaje, týkajúce sa povinného a tovaru, na nákup ktorého bol úver určený, napísané štandardným, zvýrazneným písmom. Svojím rozsahom (tri husto popísané strany), neprehľadnou štruktúrou a voľbou miniatúrneho písma je text pripojených Úverových zmluvných podmienok ťažko čitateľný a málo zrozumiteľný. Už zo samej popísanej konštrukcie zmluvy a zo skutočnosti, že povinný podpisoval iba prvú stranu zmluvy, dôvodne vyplýva záver, že povinný - v postavení priemerného spotrebiteľa - nemohol dostatočne dobre vedieť, že okrem neprehľadných a ťažko zrozumiteľných úverových podmienok súčasne podpisuje aj rozhodcovskú doložku, rovnako neprehľadne zakomponovanú do textu Úverových zmluvných podmienok, a tiež aký je jej obsah a zmysel. Ohľadom rozhodcovských a poplatkových pravidiel a zoznamu rozhodcov jej text odkazuje na internetovú stánku www.iudicium.sk (zistené použitím lupy na čítanie). Na rozdiel od prípadu riešeného Najvyšším súdom Českej republiky v rozhodnutí 23Cdo/1201/2009, v prejednávanej veci sa rozhodcovská doložka zakotvená v hlave 15, § 18 - Záverečné ustanovenia - Úverových a zmluvných podmienok vôbec neodlišuje od ostatného textu a podpis spotrebiteľa - povinného - sa nenachádza bezprostredne za týmito podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky, ale iba na prvej strane úverovej zmluvy. Z uvedeného teda vyplýva záver, že oprávnený bezdôvodne namietal nesprávne skutkové zistenia súdu prvého stupňa o tom, že povinný nemohol pri uzatváraní zmluvy ovplyvniť jej obsah. Takto zostavenú formulárovú zmluvu povinný mohol prijať ako celok vrátane úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky alebo ju odmietnuť ako celok. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil. Námietka nesprávneho právneho posúdenia veci vznesená oprávneným v odvolaní, je založená na konštatovaní, že okresný súd vychádzajúc z "nejednoznačného a mätúceho" prekladu Smernice Rady 93/13/EHS do slovenského jazyka vyvodil záver, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, hoci význam a zmysel Smernice Rady 93/13/EHS v originálnom znení v Prílohe 1 písm. q/ smeruje iba k tomu, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov vyvstávajúcich z uzatvorenej zmluvy osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní uplatňovať hmotnoprávne predpisy. Takáto situácia podľa názoru oprávneného v Slovenskej republike nastať nemôže, keďže rozhodcovské konanie je upravené Zákonom o rozhodcovskom konaní, preto rozhodcovskú doložku nie je možné len na základe Smernice Rady 93/13/EHS považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. V odvolaní upozornil oprávnený aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 31.07.2008 sp. zn. 32Cdo 2282/2008, v ktorom Najvyšší súd Českej republiky výslovne konštatoval, že zmluvné strany si môžu platne dohodnúť, že spory, ktoré vznikli z ich zmluvy, budú rozhodované rozhodcom vybraným žalujúcou stranou zo zoznamu rozhodcov vedeného súkromným subjektom, ktorý nie je Stálym rozhodcovským súdom. Namietal tiež, že podstatná časť odôvodnenia napadnutého uznesenia je postavená na práve únie, konkrétne Smernici č. 93/13/EHS, pritom smernice nie sú priamo aplikovateľné a zastávajú v prvom rade úlohu interpretačného pravidla a nemá relevantnú oporu v ustanoveniach právnych predpisov Slovenskej republiky. Odvolateľ dokonca vyslovil názor, že zo strany Slovenskej republiky došlo k nesprávnej transpozícii označenej nesprávne preloženej časti Smernice do ustanovenia § 54 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Prvostupňový súd po tom, ako vyhodnotil zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi ako zmluvu spotrebiteľskú podľa Občianskeho zákonníka, posúdil jej obsah podľa § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 53 ods. 3 a ods. 4 Občianskeho zákonníka. Keďže únijná právna regulácia už bola implementovaná do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým bol novelizovaný Občiansky zákonník, nesmie byť režim tejto spotrebiteľskej zmluvy v rozpore ani so smernicami poskytujúcimi ochranu spotrebiteľovi, ktoré boli prijaté Európskym parlamentom a Radou, najmä Smernicou Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách; cieľom a účelom vnútroštátnych právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom aspoň takú úroveň ochrany, aká je stanovená Smernicou 93/13/ EHS. Prvostupňový súd Smernicu teda aplikoval iba nepriamo, na účely interpretácie vnútroštátneho práva. Ustanovenia Občianskeho zákonníka, účinného ku dňu uzavretia úverovej zmluvy sú ohľadom ochrany spotrebiteľských práv jednoznačné: podľa § 53 ods. 1 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka) a tieto sú príkladmo uvedené v odseku 3 cit. ustanovenia s tým, že podľa ods. 4 sú zo zákona neplatné. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 ods. 2). Uvedené ustanovenia (a aj niektoré ďalšie) v plnom rozsahu zabezpečujú povinnosť Slovenskej republiky, ktorá jej vyplynula z článku 6 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS, a to, že "členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok". Hoci v čase uzavretia zmluvy, zmluva o úvere nebola priamo uvedená v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v ktorom sa nachádzal výpočet zmlúv, ktoré bolo v tom čase možné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, možno túto zmluvu podrobiť súdnej kontrole tak, ako pri spotrebiteľských zmluvách. Zmluva o úvere bola medzi oprávneným a povinným uzavretá dňa 13.11.2007, t.j. zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V tomto právnom vzťahu vystupuje povinný ako spotrebiteľ - fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver, ktorý čerpaním uvedeného úveru uspokojuje svoje osobné potreby a oprávnený ako veriteľ, ktorý poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania. Odvolací súd je v danom prípade toho názoru, že uvedená zmluva nepochybne patrí svojím obsahom medzi spotrebiteľské zmluvy, vzhľadom na právnu povahu účastníkov. Ide o klasickú typovú zmluvu bez možnosti povinného ako spotrebiteľa zasahovať do znenia tejto zmluvy a do obsahu dopredu pripravenej úpravy práv a povinností. Novelou Občianskeho zákonníka č. 150/2004 Z.z. bol de facto zavedený taxatívny výpočet spotrebiteľských zmlúv, na ktoré sa mala vzťahovať ochrana ustanovená Smernicou Rady č. 93/13/EHS. Táto formulácia však požiadavky uvedenej smernice nespĺňala, nakoľko v samotnej smernici nie je obsiahnutý taxatívny výpočet spotrebiteľských zmlúv. Určuje len výnimky z aplikácie inštitútu spotrebiteľských zmlúv, pričom zmluva o úvere jednoznačne medzi takú výnimku nepatrí. Až zákonom č. 568/2007 Z.z. bolo ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka uvedené do súladu s požiadavkami Smernice Rady č. 93/13/EHS a zmenené tak, že za spotrebiteľskú zmluvu sa považuje každá zmluva, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzaviera dodávateľ so spotrebiteľom. Avšak zmyslom národnej aj nadnárodnej úpravy spotrebiteľského práva aj čase uzavretia úverovej zmluvy bolo dosiahnuť vyrovnanie faktického nerovného postavenia spotrebiteľa s dodávateľom. Účelom smernice bolo poskytnúť ochranu spotrebiteľom v členských štátoch vo vzťahu k spotrebiteľským zmluvám, ktoré sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Pri výklade ustanovení o spotrebiteľských zmluvách treba vychádzať z tohto účelu. Hlavným kritériom pri posudzovaní povahy právneho vzťahu je postavenie účastníkov zmluvy, teda že na jednej strane stojí dodávateľ a na strane druhej spotrebiteľ. Hoci smernica v tom čase nebola dôsledne implementovaná do nášho právneho poriadku, nemožno postupovať v rozpore s cieľom, ktorý sledovala. Zákonom č. 568/2007 Z.z. došlo len k spresneniu definície spotrebiteľskej zmluvy. Zároveň odvolací súd dáva do pozornosti ustanovenie § 3 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Odvolací súd teda dospel k záveru, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy vzhľadom na jej predmet a povahu bez ohľadu na určenie typov zmlúv, ktoré podľa Občianskeho zákonníka v znení zák. č. 150/2004 Z.z. majú povahu spotrebiteľských zmlúv, ktorých vymedzenie nebolo v súlade s nepriamymi účinkami smerníc európskeho spoločenstva týkajúcich sa spotrebiteľských vzťahov. Slovenská republika svoj záväzok voči Európskej únii poskytnúť spotrebiteľovi zvýšenú ochranu vzhľadom na jeho postavenie v spotrebiteľských vzťahoch plní prostredníctvom viacerých zákonov tak v oblasti práva verejného ako i súkromného; § 53 ods. 5 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, ZoKR v ustanovení § 45 ukladá exekučnému súdu aj v štádiu exekučného konania skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom a po zistení, že rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má, exekúciu zastaviť. Skúmaniu obsahu rozhodcovského rozsudku musí predchádzať, tak ako to urobil súd prvého stupňa, prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou doložkou (zmluvou). Ak je rozhodcovská zmluva neplatná, rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným exekučným titulom. Rozhodcovskú doložku, obsiahnutú v hlave 15, § 18 Úverových zmluvných podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s., ktoré sú súčasťou predmetnej úverovej zmluvy, súd prvého stupňa dôvodne vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je zo zákona neplatná, keďže vyššie popísanou neprípustnou formou od spotrebiteľa vyžadovala, aby spory vzniknuté zo spotrebiteľskej zmluvy riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Preto rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky je treba považovať za nulitný právny akt. Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné, zaoberá predovšetkým tým, či sa jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku, a či rozhodnutie je vykonateľné po formálnej ako aj po materiálnej stránke. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Odvolací súd považuje za potrebné - v súvislosti s odvolacou námietkou oprávneného, že súd prvého stupňa prekročil svoje právomoci a porušil svoju nestrannosť, keď svojím rozhodnutím de facto jednal za povinného a napravuje jeho nečinnosť - poukázať na rozhodnutie Súdneho dvora (prvá komora) vo veci C - 40/2008 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej zo 6.10.2009. Tento pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu, (ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku), či je oprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa rozhodol tak, že "Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď po tom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný." V nadväznosti na označené rozhodnutie Súdneho dvora Ústavný súd SR v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 360/2010 z 5.10.2010 konštatoval, že "pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 Zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. K námietke oprávneného, že zamietavým rozhodnutím mu bude objektívne zamedzené domôcť sa reálneho vymoženia jeho pohľadávky, ktorá voči povinnému nepochybne existuje, a súd mu v podstate odňal akýkoľvek zákonný postup vo veci jej vymoženia, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že oprávnený - konajúci s odbornou starostlivosťou - mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky, má poznať aj právne dôsledky ich používania a musí počítať aj s tým, že plnenie z nekalej podmienky mu súd nemôže akceptovať. Exekúcia vedená na podklade ničotného rozhodcovského rozsudku, ktorý má svoj základ v neprijateľnej rozhodcovskej doložke, je neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a následne aj v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie podľa príslušných ustanovení Ex. por.. Odvolací súd tým nijako vecne nespochybňuje existenciu pohľadávky oprávneného. Pre úplnosť považuje odvolací súd za vhodné dodať, že akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach prichádza do úvahy napríklad korektným individuálnym vyjednaním obsahu rozhodcovskej doložky (zmluvy) tak v časti procesnej ako aj v časti osoby rozhodcu (rozhodcov, stáleho rozhodcovského súdu), keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade tejto formy riešenia sporu ide, a teda nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi. Za takýchto podmienok je reálny predpoklad, že arbitráž môže fungovať - nie však ako netransparentná pasca na neznalých spotrebiteľov - ale ako efektívny prostriedok na riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv. Na individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky je však potrebné náležite rešpektovať proces tvorby zmluvy ustanovený Občianskym zákonníkom. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožnil s rozhodnutím okresného súdu vo výroku aj v odôvodnení, a preto ho ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil. V odvolacom konaní bol oprávnený neúspešný, a preto mu podľa § 224 ods. 1 v nadväznosti na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. nevzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Povinnému takéto trovy nevznikli, preto odvolací súd rozhodol tak, že účastníkom trovy odvolacieho konania nepriznal. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.