Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8CoPr/2/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211224459 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1211224459.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: A.. V. J., L. Š.U. XX, L., zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Hadrbulcom, Riečna 2, Bratislava, proti odporcom v X.K.: R., C..R.., Y. P. X, L., A.: XX XXX XXX, Y. X.K.: Y. C..R.., Y. P., J..S..L. XX, L., A.: XX XXX XXX, zastúpenému spoločnosťou STANĚK VETRÁK & PARTNERI s.r.o., Vlčkova 18, Bratislava, o určenie trvania pracovného pomeru, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného R. L. A., B. G. XX. X. XXXX, Č..F.. XCpr/X/XXXX-XXX, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia, že jeho pracovný pomer u odporcu v 1. rade alebo u odporcu v 2. rade, na základe pracovnej zmluvy zo dňa X.XX.XXXX, trvá. O trovách konania si vyhradil rozhodnutie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V prvom rade zdôraznil, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu v 1. rade, ktorý vznikol dňa X.XX.XXXX, bol dojednaný iba na dobu určitú, a teda skončil uplynutím doby, na ktorú bol dojednaný, t. j. ku dňu XX.X.XXXX, ktorá skutočnosť sama o sebe zakladá dôvod na zamietnutie návrhu voči odporcovi v 1. rade. Ďalej konštatoval, že s odporcom v 2. rade (resp. s Y.R. Ú. pre K. C. N. J. L.) uzatvoril navrhovateľ pracovný pomer až pracovnou zmluvou zo dňa X.XX.XXXX, X. S. X.X.XXXX bol Y. Ú. pre K. C. N.F. J. L. Y. G. R. Š..J.. a práva a povinnosti z pracovnoprávneho vzťahu navrhovateľa, založeného pracovnou zmluvou zo dňa X.XX.XXXX, J. na R. Š..J.. ako zamestnávateľa navrhovateľa. Dňom XX.X.XXXX vznikla spoločnosť R. Y. a. s. (odporca v 2.rade). V tom čase prebiehalo súdne konanie pod sp. zn. XXC XXX/XX, ktoré viedol navrhovateľ proti odporcovi v 1. rade o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru zo dňa XX.X.XXXX, ktorú mu dal odporca v 1. rade. Vzhľadom na uvedené uviedol, že medzi účastníkmi bolo sporné, či po tom, ako vznikol odporca v 2. rade, bol navrhovateľ zamestnancom odporcu v 1. rade alebo odporcu v 2. rade. Na základe vykonaného dokazovania a s poukazom na ust. § 42 ods. 1, § 43, § 61 ods. 1, § 64 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. dospel k záveru, že sa javí byť pravdepodobné, že po vzniku odporcu v 2. rade sa stal zamestnávateľom navrhovateľa odporca v 2. rade, čomu nasvedčuje i tá skutočnosť, že samotný navrhovateľ požiadal listom zo dňa XX.X.XXXX odporcu v 2. rade o skončenie pracovného pomeru dohodou, pričom odporca v 2. rade ešte v ten istý deň návrh navrhovateľa akceptoval, o čom svedčí list odporcu v 2. rade podpísaný tak riaditeľom odporcu v 2. rade, ako aj samotným navrhovateľom. Mal teda za to, že navrhovateľ a odporca v 2. rade uzatvorili dňa XX.X.XXXX dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu XX.X.XXXX. Pokiaľ navrhovateľ v konaní spochybnil platnosť tohto právneho úkonu tvrdiac, že nedošlo k jeho podpisu odporcom v 2. rade, resp. že to bolo podpísané dodatočne, dospel k záveru, že navrhovateľ toto svoje tvrdenie ničím nepreukázal, a pokiaľ odporca v 1. rade založil do spisu kópiu tohto listinného dôkazu, z ktorej sa javí, ako keby nebola podpísaná za odporcu v 2. rade, uviedol, že pri bližšom skúmaní tejto kópie je možné vidieť veľmi slabý podpis, resp. jeho časť, presne na tom istom mieste, na ktorom sa nachádza podpis A.. H., riaditeľa odporcu v 2. rade, na kópii tohto listinného dôkazu, ktorú založil do spisu odporca v 2. rade, na ktorej je už tento podpis dobre viditeľný. Z uvedených dôvodov považoval argument navrhovateľa o nepodpísaní dohody o skončení pracovného pomeru zo strany odporcu v 2. rade za neopodstatnený. Zdôraznil, že navrhovateľ mal možnosť v lehote dvoch mesiacov napadnúť na súde neplatnosť skončenia pracovného pomeru dohodou, čo však neurobil, a preto platí, že pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom v 2. rade skončil platne dohodou. Vo vzťahu k odporcovi v 1.rade dospel s poukazom na ust. § 80 písm.c/ O.s.p. k záveru, že pokiaľ by aj bol zamestnávateľom navrhovateľa odporca v 1. rade, navrhovateľ nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení. V tejto súvislosti poukázal na to, že z obsahu spisu Okresného R.G. L. A. R..B.. XXC XXX/XX Y., že navrhovateľ sa domáhal voči odporcovi v 1. rade určenia neplatnosti výpovede a náhrady mzdy, súd konal s odporcom v 1.rade a tiež v záhlaví rozsudkov uviedol odporcu v 1. rade, napriek tomu, že v priebehu konania vznikol odporca v 2. rade. V tejto súvislosti uviedol, že rozhodnutie o neplatnosti výpovede, ako aj o náhrade mzdy, je teda záväzné pre odporcu v 1. rade (§ 159 ods. 2 O.s.p.). Zdôraznil, že podľa v tom čase platnej právnej úpravy platilo, že ak organizácia dala pracovníkovi neplatnú výpoveď a ak pracovník oznámil organizácii, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnávala, jeho pracovný pomer trvá i naďalej a organizácia je povinná poskytnúť mu náhradu mzdy. Preto pokiaľ v danom prípade súd právoplatne rozhodol, že výpoveď, ktorú dal odporca v 1. rade navrhovateľovi je neplatná, pričom navrhovateľ trval na ďalšom zamestnaní, priamo zo zákona by malo platiť, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu v 1. rade trvá a nie je potrebné, aby o tom osobitne súd rozhodoval, teda nie je daný naliehavý právny záujem na určení, že pracovný pomer trvá. Dodal, že navrhovateľ mohol podať návrh na plnenie, v ktorom sa môže domáhať od svojho zamestnávateľa plnenia povinností vyplývajúcich z trvania pracovného pomeru (napr. podľa § 130 ods. 1 zák. č. 65/1965 Zb., resp. podľa príslušných ustanovení neskôr platného Zákonníka práce) a v tomto konaní by si súd ako predbežnú otázku vyriešil, či navrhovateľom označený odporca je alebo nie je jeho zamestnávateľom a teda, či pracovný pomer trvá. Z uvedených dôvodov uzavrel, že návrh nie je voči žiadnemu z odporcov dôvodný, a preto ho v celom rozsahu zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v súlade s § 151 ods. 3 O.s.p.. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo jeho návrhu v celom rozsahu vyhovené dôvodiac tým, že súd prvého stupňa zo zisteného skutkového stavu a predložených listín vyvodil nesprávny právny záver. Svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení považuje za nepochybný, keďže obaja odporcovia zhodne tvrdia, že jeho pracovný pomer sa mal skončiť na základe dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa XX. X. XXXX, a teda medzi účastníkmi konania je sporné, či medzi nimi existuje právny vzťah. Namietal nulitnosť rozviazania pracovného pomeru dohodou, keď na dohode predloženej odporcami absentuje podpis A.. E. H., a teda je zrejmé, že dohoda nikdy nemohla nadobudnúť platnosť. Súd prvého stupňa preto nemohol vychádzať z listiny, na ktorej s odstupom rokov bol podpis príslušného pracovníka konajúceho za organizáciu zamestnávateľa doplnený. Podľa neho v konaní nebolo preukázané, že by k zhode účastníkov ohľadom dohody o rozviazaní pracovného pomeru prišlo v jednom časovom období. Pokiaľ súdy konali v konaní pod spisovou značkou XXC XXX/XX s odporcom v 1.rade, je zrejmé, že bol jeho zamestnancom a nie zamestnancom odporcu v 2.rade. Po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku v tomto konaní viedol exekúciu proti R. C..R.., ktorý neplnil podľa rozsudku mu priznanú náhradu mzdy. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa týkajúce sa toho, že jeho zamestnávateľom by mal byť odporca v 2.rade považuje za nedostatočné. Odporca v 1.rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že sa stotožňuje so závermi rozsudku súdu prvého stupňa, keďže navrhovateľ existenciu naliehavého právneho záujmu na určení žiadnym spôsobom nepreukázal a neuviedol žiadne nové skutočnosti ani vo svojom odvolaní, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky. Prisvedčil záveru súdu prvého stupňa, že listinné dôkazy založené v spise umožnili vysloviť záver, že po vzniku odporcu v 2.rade sa tento subjekt stal zamestnávateľom navrhovateľa, kde sa jeho pracovný pomer skončil platne dohodou. Zdôraznil, že originál dohody bol predložený súdu na nahliadnutie na porovnanie s fotokópiou na pojednávaní a v tejto súvislosti uviedol, že podpísaniu dohody o skončení pracovného pomeru k dátumu podpisu oboma stranami svedčí nielen potvrdzujúci podpis navrhovateľa na dolnej časti dokumentu, ktorý potvrdzuje prevzatie jedného vyhotovenia dohody navrhovateľom od zamestnávateľa, ale tiež fakt, že navrhovateľ obdržal od svojho zamestnávateľa (odporcu v 2.rade ) odstupné v zákonom stanovenej výške. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa sa v rámci predmetného konania vysporiadal so všetkými skutočnosťami a po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou. Navrhovateľ len zopakoval skutočnosti, na ktoré poukazoval a ktoré odprezentoval aj pred súdom prvého stupňa, pričom na dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení aj týchto skutočností a tvrdení spočíva prvostupňovým súdom vydaný rozsudok. Vzhľadom na uvedené navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Odporca v 2.rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z riadneho skutkového zistenia, je dôsledne a presvedčivo odôvodnené a vecne správne. Navrhovateľ v konaní nijakým spôsobom nepreukázal svoje tvrdenie, že podpis odporcu v 2.rade bol na dohode doplnený dodatočne pre účely tohto súdneho konania. Vykonaným dokazovaním podľa neho bolo preukázané, že dohoda o skončení pracovného pomeru bola podpísaná oboma stranami a zdanlivá absencia podpisu odporcu v 2.rade na jednej z kópií tohto dokumentu založenej do spisu bola spôsobená len z dôvodu nekvalitného vyhotovenia fotokópie, čo bolo preukázané predložením originálu vyhotovenia dohody, napokon platnému skončeniu pracovného pomeru svedčí aj vyplatenie odstupného. Zdôraznil, že navrhovateľ mal možnosť uplatniť si neplatnosť skončenia pracovného pomeru dohodou v prekluzívnej dvojmesačnej lehote, a pokiaľ tak neurobil platí, že pracovný pomer skončil platne dňom uvedeným v dohode ako deň skončenia pracovného pomeru. Navrhovateľ preto na určení trvania pracovného pomeru po zmeškaní uvedenej prekluzívnej lehoty nemá naliehavý právny záujem a je vylúčené, aby žalobou o trvanie pracovného pomeru obišiel márne uplynutie prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. So všetkými tvrdeniami navrhovateľa uvádzanými v odvolaní sa súd prvého stupňa už vysporiadal v rámci konania a svoje rozhodnutie podložené vykonaným dokazovaním riadne a presvedčivo odôvodnil. Odvolanie navrhovateľa preto považuje za neopodstatnené. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. V prejednávanej veci súd prvého stupňa venoval otázke trvania pracovného pomeru navrhovateľa náležitú pozornosť, na jej posúdenie vykonal všetko potrebné dokazovanie (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákonníka práce (§ 43 ods. 1, § 61 ods. 1, § 64 ) v spojení s ustanovením § 80 písm.c/ O.s.p., ktoré aj správne vyložil v súlade s ustálenou súdnou judikatúrou a výkladovou praxou a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu z dôvodu platného skončenia pracovného pomeru navrhovateľa s odporcom v 2.rade dohodou ku dňu XX.X.XXXX a z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na požadovanom určení vo vzťahu k odporcovi v 1.rade, aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa podrobne a právne precízne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania. Navrhovateľ v tejto súvislosti preto nedôvodne namieta nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý podrobne, logicky a zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil svoj postup a uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke a jeho odôvodnenie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Navrhovateľ vo svojom odvolaní už len zopakoval svoje argumenty prednesené pred súdom prvého stupňa, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vyporiadal s tým, prečo na ne neprihliadol, a v dostatočnom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvého stupňa k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie, z hľadiska ním uplatňovaného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvého stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). So zreteľom na uvedené odvolací súd, stotožňujúc sa s odôvodnením súdu prvého stupňa v celom rozsahu, jeho napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že považuje za potrebné ho doplniť - na zdôraznenie jeho správnosti, o dôvody poukazujúce na niektoré právne významné aspekty prípadu z hľadiska odvolacích námietok navrhovateľa. K námietkam navrhovateľa, týkajúcich sa nulitnosti aktu rozviazania pracovného pomeru dohodou, odvolací súd dodáva, že tieto zostali v konaní len v rovine jeho verbálnych tvrdení, dôkazne nebolo ničím preukázané, že by k zhode účastníkov ohľadom dohody o rozviazaní pracovného pomeru neprišlo v jednom časovom období, keď uvedenému nenasvedčuje ani následné správanie sa navrhovateľa a odporcu v 2.rade po tom, ako malo dôjsť ku skončeniu ich pracovného pomeru ku dňu XX.X.XXXX. Navyše samotný návrh navrhovateľa podaný na súd prvého stupňa dňa XX.XX.XXXX sa javí byť účelovým, vzhľadom na značný odstup času, ktorý uplynul nielen od uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru navrhovateľa s odporcom v 2.rade dňa XX.X.XXXX, ale aj vzhľadom na obdobie, ktoré uplynulo od XX.X.XXXX, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa XX.XX.XXXX, Č..F.. XXC XXX/XX-XXX, ktorým bola vyslovená neplatnosť výpovede z pracovného pomeru danej navrhovateľovi odporcom v 1.rade dňa XX.X.XXXX. Hoci navrhovateľ v konaní tvrdil, že jeho pracovný pomer u jedného z odporcov trval, nedomáhal sa až do podania tohto žalobného návrhu, u žiadneho z nich prideľovania práce na základe pracovnej zmluvy a ani náhrady mzdy. V súlade s ustálenou rozhodovacou činnosťou je aj právny záver súdu prvého stupňa, že pokiaľ navrhovateľ nepodal návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote a podanou žalobou žiada určiť, že jeho pracovný pomer trvá, musí byť jeho žaloba zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho záujmu z dôvodu, že márne uplynutie dvojmesačnej lehoty má za následok, že sa súd už nemôže zaoberať posudzovaním otázky platnosti tohto právneho úkonu, a to ani formou predbežnej otázky v konaní o určenie trvania pracovného pomeru a súd v prípadnom inom konaní medzi účastníkmi musí vychádzať z toho, že pracovný pomer účastníkov bol skončený platne (rozsudok X. R.G. R., R.. B.. X M. XXX/XXXX ). Rovnako je správny záver súdu prvého stupňa o nedostatku naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na určení trvania jeho pracovného pomeru vo vzťahu k odporcovi v 1.rade za stavu, keď už právoplatne bolo rozhodnuté, v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a zaplatenie náhrady mzdy, že výpoveď z pracovného pomeru daná navrhovateľovi odporcom v 1.rade je neplatná a že odporca v 1.rade je povinný mu zaplatiť náhrady mzdu z neplatného skončenia pracovného pomeru, zákonným dôsledkom čoho je, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu v 1.rade aj naďalej trvá. Pokiaľ je aj v súčasnosti táto otázka sporná, má v danom prípade prednosť žaloba na plnenie, ktorou sa navrhovateľ môže domáhať prideľovania práce podľa pracovnej zmluvy alebo náhrady mzdy pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa pre neprideľovanie práce, v rámci ktorého konania sa bude otázka ďalšieho trvania pracovného pomeru vo vzťahu k odporcovi v 1.rade riešiť ako predbežná. Aj v tomto prípade je totiž súdna prax jednotná v tom, že trvanie pracovného pomeru je zákonným dôsledkom neplatnosti skončenia pracovného pomeru vysloveného právoplatným rozhodnutím súdu za podmienky, že zamestnanec trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Pokiaľ aj pri žalobách o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru nie je zásadne potrebné preukazovať naliehavý právny záujem, to však neplatí už pri žalobách o určenie, že pracovný pomer trvá, pri ktorých naliehavý právny záujem je vylúčený, pokiaľ ďalšie trvanie neplatne rozviazaného pracovného pomeru vyplýva priamo zo zákona. Tento zákonný dôsledok nastáva automaticky priamo zo zákona, bez potreby jeho osobitného konštatovania vo výroku rozsudku. Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa by odvolací súd posudzovaním odvolacích námietok navrhovateľa už len opakoval správnosť právnych záverov súdu prvého stupňa, ktorý v súlade so zákonnou právnou úpravou dôkladne vyhodnotil relevantnosť argumentácie navrhovateľa, ktorú odprezentoval v prvostupňovom konaní, a na ktorej zotrval aj v odvolacom konaní. Nakoľko súd prvého stupňa si vyhradil rozhodovanie o náhrade trov konania až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej podľa § 151 ods. 3 O.s.p., rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 4 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.