Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/141/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212201708 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1212201708.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: P. X. Y., Y..N..K.., Y. Y. Ú. X, U., Z.: XX XXX XXX, zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, proti odporkyni: D. E., U. U. X, U., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporkyne: M. na K. K. Y. F., Y. Y. T. XX, R., zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom so sídlom Nám. SNP 7, Stropkov, o zaplatenie XXX,XX P. s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného Y. U. Z., Č..X.. XXC XXX/.-XX M. D. XX. Q. XXXX, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti m e n í tak, že vedľajšiemu účastníkovi sa náhrada trov konania nepriznáva. Vedľajší účastník je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške XX,XX P. k rukám právneho zástupcu navrhovateľa do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením zastavil súd prvého stupňa konanie, navrhovateľa zaviazal voči vedľajšiemu účastníkovi na náhradu trov právneho zastúpenia v sume XXX,XX P. do 3 dní od právoplatnosti uznesenia a prostredníctvom príslušného daňového úradu vrátil navrhovateľovi súdny poplatok za návrh. V časti výroku o priznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi odôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom na § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne priznal voči navrhovateľovi, ktorý zavinil zastavenie konania, náhradu trov právneho zastúpenia vo výške XXX,XX P. za 2 úkony právnej služby (príprava/prevzatie a vyjadrenie k návrhu na začatie konania), pri základnej sadzbe tarifnej odmeny za 1 úkon vo výške XX,XX P., spolu s tzv. režijným paušálom vo výške X C. X,XX P. G. XX% D. T. T. XX,XX P.. V zákonom stanovenej lehote napadol uznesenie súdu prvého stupňa odvolaním navrhovateľ, čo do výroku o jeho povinnosti nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy právneho zastúpenia. Nestotožnil sa s rozhodnutím súdu prvého stupňa, nakoľko spochybnil nutnosť a účelnosť vynaloženia trov právneho zastúpenia vedľajším účastníkom, pričom svoj názor podložil viacerými rozhodnutiami krajských súdov, ktoré sa zhodli v názore, že vedľajší účastník by mal vedieť poskytnúť kvalifikovanú pomoc spotrebiteľovi aj bez právneho zástupcu a že trovy právneho zastúpenia v tomto prípade nie sú účelné, nakoľko samotné združenie má v radoch členov, ktorí majú sami právnické vzdelanie. Uviedol, že nevidí preto význam v právnom zastúpení vedľajšieho účastníka, ktoré sa mu javí ako nadbytočné, účelové a nehospodárne. Mal za to, že paušálny vstup združenia zastúpeného advokátom do konaní, v ktorých pre daný postup nebol dôvod, iba zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Navrhovateľ zastával názor, že trovy vedľajšieho účastníka nie sú trovami účelne vynaloženými na uplatňovanie alebo bránenie práva, čo je dôvodom hodným osobitného zreteľa v zmysle § 150 O.s.p. a upozornil zároveň na fakt, že súd nepriznaním náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi neporušuje základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, keďže tieto trovy neboli účelne vynaložené a neboli ani v príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka k predmetu konania. Záverom navrhovateľ uviedol, že vedľajší účastník v súvislosti s dôvodnosťou priznania trov poukazuje na § 137 O.s.p. a na ustanovenie Charty základných práv EÚ ako aj rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, pričom podľa jeho názoru nemožno argumentovať vyššie uvedeným ustanovením, nakoľko priznáva náhradu hotových výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu. Na základe uvedeného navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd napadnutý výrok o trovách konania podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania neprizná a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške XX,XX P. pozostávajúcich z 1/2 úkonu právnej služby vo výške X,XX P. Y. D. G. N. R. T. T. X,XX P. Y. D.. Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení na odvolanie navrhovateľa uviedol, že nesúhlasí s argumentáciou navrhovateľa. Mal za to, že aplikácia § 150 ods. 1 O.s.p. na danú právnu vec je nenáležitá, nakoľko na to nie je daný predpoklad v dôsledku správania sa navrhovateľa v spore, ale najmä okolností, za ktorých navrhovateľ uplatnil svojím návrhom už premlčanú pohľadávku. Poukázal na skutočnosť, že už len samotný jeho vstup do konania pôsobil v množstve súdnych sporoch pre navrhovateľa odradzujúco v tom zmysle, že uvedomujúc si neopodstatnenosť uplatňovaného nároku vzal svoj návrh na začatie konania späť a konanie žiadal zastaviť. Podľa jeho názoru už samotný vstup M.Ž. na K. K. Y. F. (ďalej len „Združenie“) do konania ako vedľajšieho účastníka na strane spotrebiteľa je dostatočným účinným prostriedkom na zabránenie dodávateľom porušovať spotrebiteľské práva. Poukázal na čl. 7 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a podľa jeho názoru by súd mal vychádzať z tohto čl. a podporiť tento prostriedok účinnej ochrany spotrebiteľov v súdnych konaniach tým, že Združeniu prizná náhradu trov konania, pretože v opačnom prípade by mohla byť činnosť nemajetného združenia paralyzovaná. Uviedol, že nemožno mať žiadne ilúzie o ušľachtilých pohnútkach navrhovateľa vo vzťahu k späťvzatiu návrhu, keďže navrhovateľ pragmaticky, v snahe nenavyšovať vo svoj neprospech trovy konania a zachrániť podstatnú časť zaplateného súdneho poplatku, berie svoje návrhy späť na súdoch, kde Združenie vstupuje do spotrebiteľských konaní. Čo sa týkalo námietky navrhovateľa, že samotné združenie má v radoch členov, ktorí evidentne majú právnické vzdelanie, tak spresnil, že má iba jednu takúto členku, ktorá však žiadnu prax nevykonáva. Podľa jeho názoru, je právne irelevantné, či právny subjekt, ktorý je účastníkom konania má alebo nemá právnické vzdelanie, pretože potom by bolo problematické zastupovanie advokátmi napríklad sudcov, prokurátorov, advokátov, čo by bolo v evidentnom rozpore s platným právom, ale aj s každodennou realitou. Poukázal taktiež na to, že súd prvého stupňa pri nepriznaní trov vedľajšieho účastníka postupoval v súlade s legislatívou Európskej únie, judikatúrou Súdneho dvora EÚ, v súlade s ustálenou praxou a právnou teóriou, pričom poukázal na č. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ a čl. 38 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Uviedol, že o dôvodnosti priznania trov vedľajšieho účastníka svedčí aj novelizované znenie § 137 O.s.p. v zmysle ktorého, vedľajšiemu účastníkovi výslovne patrí náhrada výdavkov za zastupovanie advokátom. Túto úpravu zohľadňuje aj rozsudok Y. D. P. M. XX.XX.XXXX, Y..M.. O.-XXX/XX. Poukázal na množstvo súdnych rozhodnutí (predovšetkým X. Y. T. R., T. X., T. U. U. a pod.), v ktorých vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi bolo rozhodnuté tak, že vedľajšiemu účastníkovi bola náhrada trov konania priznaná. Ak teda platí, že vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, na strane ktorého vstupuje do konania, a má platiť aj „rovnosť účastníkov“ ako jeden zo základných princípov súdneho konania, potom podľa jeho názoru neexistuje rozumný dôvod nepriznať mu trovy právneho zastúpenia za situácie, ak nárok na náhradu trov vznikne účastníkovi, ktorého vedľajší účastník v konaní podporoval. Účelnosť trov vynaložených na právnu pomoc možno odvodiť aj z čl. 47 ods. 2 Ústavy. Na základe vyššie uvedeného žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutej časti podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné. Podľa § 146 ods. 2 O.s.p., ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. V zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p. v prípade zastavenia konania je pre rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania podstatné ustálenie otázky zavinenia jeho zastavenia. V prejednávanej veci zavinil zastavenie konania navrhovateľ, ktorý návrh na začatie konania vzal späť bez uvedenia dôvodu, čo samo o sebe postačuje pre záver, že procesne zavinil zastavenie konania. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že navrhovateľ vzal návrh späť až po tom, ako mu bolo doručené vyjadrenie vedľajšieho účastníka, v ktorom vzniesol námietku premlčania a navrhol návrh na začatie konania zamietnuť. Možno preto súhlasiť s názorom vedľajšieho účastníka, že aj týmto jeho konaním v prospech odporkyne došlo k úspešnej realizácii ochrany spotrebiteľa, výsledkom čoho bolo vzatie návrhu späť v celom rozsahu. Táto skutočnosť determinuje aj existenciu nároku odporkyne aj vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania v zmysle § 146 ods. 2 vety prvej O.s.p. V tej súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že súd prvého stupňa opomenul rozhodnúť o nároku odporkyne na náhradu trov konania samostatným výrokom, pričom bude potrebné, aby tak urobil samostatným uznesením. Napriek nepopierateľnému nároku vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania, nemožno však opomenúť aplikovať aj ďalšie zákonné princípy a podmienky priznania náhrady trov. Jednou z týchto podmienok je, aby trovy, ktorých náhrady sa účastník domáha, boli vynaložené účelne a hospodárne v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd sa preto nestotožňuje s názorom súdu prvého stupňa a podotýka, že účelnosť vynaložených trov konania sa posudzuje vždy ad hoc. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Kritérium účelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia vychádza zo samotného cieľa právneho zastúpenia, teda snahy právneho zástupcu o čo možno najefektívnejšie uplatňovanie alebo bránenie práva na súde, s cieľom využiť všetky zákonné (hmotnoprávne ako aj procesné) možnosti na obranu záujmov klienta. Aby bolo možné konštatovať účelnosť vynaložených trov právneho zastúpenia, je potrebné vychádzať aj z osoby samotného účastníka konania a posúdiť, či skutočnosť, že sa účastník konania nechal v konaní zastúpiť, má pre neho význam z hľadiska zlepšenia jeho možností chrániť svoje práva a záujmy na súde. Ak totiž účastník konania, a v tomto prípade sa to týka zväčša právnických osôb, disponuje dostatočnými materiálno-technickými predpokladmi a najmä personálnym substrátom (napríklad má viacero zamestnancov s právnickým vzdelaním), na základe ktorého môže svoje práva plnohodnotne a erudovane uplatňovať a brániť aj sám, javí sa ako nadbytočné nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. V zákonných možnostiach súdu nie je nepripustenie alebo vylúčenie zastúpenia účastníka právnym zástupcom len z dôvodu neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia. Takýto postup by bol v príkrom rozpore so spomínanou zásadou rovnosti zbraní, rovnako ako aj so samotným právom každého účastníka súdneho (aj vedľajšieho) nechať sa zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Súd je povinný konať s právnym zástupcom, čo v tomto prípade súd prvého stupňa aj urobil. Iná je otázka posúdenia účelnosti vynaložených trov konania, ktorá je v kompetencii súdu a ktorá nezasahuje do práva účastníka na právnu pomoc. Z Q. Ú. Y. Y. N. Z.. Ú. XX/XX v súvislosti s rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov právneho zastúpenia vyplýva, že súd iba uplatňuje zákonom daný priestor pre uváženie účelnosti trov konania a nezasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Nemožno preto zamieňať ústavné právo účastníka konania na právnu pomoc v konaní pred súdom a nepriznanie náhrady trov konania z dôvodu ich neúčelnosti. Možnosť nechať sa zastúpiť v konaní a zároveň povinnosť súdu toto zastúpenie akceptovať predstavuje vyjadrenie zásady rovnosti zbraní, avšak nepriznanie náhrady trov za toto zastúpenie predstavuje rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, čo je vo výlučnej kompetencii súdu. Odvolací súd poznamenáva, že vynaložené trovy právneho zastúpenia zo strany vedľajšieho účastníka neboli účelné. Vedľajší účastník je občianskym združením, ktoré vzniklo za účelom realizácie kolektívnej ochrany spotrebiteľa, pričom jedným z nástrojov je aj vstupovanie združenia do konaní v pozícii vedľajšieho účastníka a zastupovanie poškodených spotrebiteľov na súdoch. Je nesporné, že na to, aby takéto združenie mohlo napĺňať svoje ciele a vykonávať svoju činnosť, musí reálne disponovať zodpovedajúcou materiálnou ako aj personálnou základňou, minimálne v rozsahu zabezpečenia možnosti vykonávania základných proklamovaných cieľov. Už skutočnosť, že vedľajší účastník je registrovaný v registri občianskych združení, vedenom na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, preukazuje, že pri vzniku a registrácii samotného združenia, muselo ministerstvo postupovať v zmysle § 25 ods. 3 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch. Ministerstvo posudzovalo jednak to, či k vzniku združenia došlo v súlade so zákonom, nezávislosť a neziskovosť združenia, vyporiadanie záväzkov vo vzťahu k štátu a skutočnosť, či združenie aktívne pôsobilo v oblasti spotrebiteľov po dobu najmenej dvoch rokov. Ak združenie už v čase svojej registrácie aktívne pôsobilo v oblasti ochrany spotrebiteľa, znamená to, že už v tomto čase muselo spĺňať základné materiálne a personálne predpoklady na vykonávanie aktívnej činnosti v tejto oblasti. Z obsahu spisu vyplýva, že vedľajší účastník vstúpil do konania bez vyzvania odporkyne a teda z vlastného podnetu, v konaní neurobil na prospech odporkyne žiadny ďalší úkon, nakoľko navrhovateľ vzal návrh na začatie konania späť. Z úradnej činnosti je však známe, že všetky úkony vedľajšieho účastníka po obsahovej aj formálnej stránke predstavujú úkony formulárového a opakujúceho sa charakteru, ktoré vedľajší účastník využíva bez väčších obmien aj v iných súdnych konaniach. Tieto úkony preto odvolací súd vyhodnotil ako úkony, ktoré nevyžadujú rozsiahle právne skúsenosti a na ich realizáciu nie je nutné právne vzdelanie. Okrem toho z výpisu z registra vyplýva, že jedna z osôb oprávnených konať za združenie má vysokoškolské právnické vzdelanie, čo jednoznačne postačuje na koncipovanie a zasielanie podaní na súdy v rozsahu, v akom to robí vedľajší účastník. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením vedľajšieho účastníka, že právne zastúpenie bolo nevyhnutné pre zabezpečenie plnohodnotnej ochrany spotrebiteľa. Aj podľa názoru odvolacieho súdu samotné združenie, ktoré má v predmete svojej činnosti zabezpečovanie tejto ochrany, má mať k dispozícii prostriedky na realizáciu svojho účelu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ú. Y. Y. N. Z.. Ú. XX/XX, ktorý v ňom okrem iného uvádza, že všeobecný súd neporuší základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ak navrhovateľovi, ktorý disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, neprizná náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ich nepovažuje za účelné. Odvolací súd má za to, že tento záver možno aplikovať aj na toto konanie a na posudzovanie nároku na náhradu trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené, po preskúmaní uznesenia v napadnutej časti a po vyhodnotení odvolacích námietok, uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa výroku o priznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi, v zmysle § 220 O.s.p. zmenil a náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi nepriznal. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľovi ako úspešnému účastníkovi odvolacieho konania priznal náhradu trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby (písomné odvolanie zo dňa XX.XX.XXXX) celkom v uplatnenej výške XX,XX P. (§ 10 ods. 1, § 14 ods. 3 písm. b/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004), pozostávajúcich z 1/2 úkonu právnej služby vo výške X,XX P. s DPH a režijného paušálu vo výške X,XX eur s DPH. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nemožno podať odvolanie.