Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4CoPr/8/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212219362 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1212219362.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členiek senátu JUDr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Beáty Jurgošovej v právnej veci navrhovateľa: H. S., bytom X. Č.. XX, zast. JUDr. Danielom Malíkom, advokátom v Martine, Rázusova 4213/3, proti odporcovi: U. - J., H..U.., T. B. XX/b, X., IČO: XX XXX XXX, zast. MGA IURIS, s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom Pri Starej prachárni 10, Bratislava, o určenie neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava zo dňa 12. júna 2013 č.k. 13Cpr 6/2012-101 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 81,46 € k rukám jeho právnej zástupkyne do 3 dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou zo dňa 30.01.2012 a určenia, že pracovný pomer trvá. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu odporcu vo výške 401,66 € v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal, z ustanovení § 34, § 35 ods. 2, § 37 ods. 1, § 38 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 60 ods. 1, 2 a 3 Zákonníka práce a vyslovil právny názor, že Dohoda o rozviazaní pracovného pomeru je dvojstranný právny úkon, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru a ktorú upravuje Zákonník práce ako vôľu oboch účastníkov pracovného pomeru ukončiť pracovný pomer, ak ich vôľa je zhodná, pričom pracovný pomer končí dňom, ktorý účastníci pracovného pomeru dohodli v dohode. Dospel k záveru, že predmetná Dohoda o skončení pracovného pomeru spĺňa formálne náležitosti, ktoré pre jej platné uzatvorenie vyžaduje Zákonník práce a v zmysle uvedeného by sa pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom skončil dohodnutým dňom, t.j. 31.01.2012. Vzhľadom na tvrdenia navrhovateľa, že pri uzatvárané Dohody o skončení pracovného pomeru absentovali základné náležitosti právneho úkonu, a to sloboda a vážnosť, nakoľko bol na neho vyvíjaný nátlak zo strany odporcu, cielený psychický nátlak a bezprávna vyhrážka, aby podpísal vopred odporcom vyhotovenú predloženú Dohodu o skončení pracovného pomeru a že vyhrážky smerovali k podmienke, že ak ju nepodpíše, bude na neho odporcom podané trestné oznámenie, zaoberal sa súd prvého stupňa predovšetkým, či predmetná Dohoda o skončení pracovného pomeru bola uzatvorená pod psychickým nátlakom zo strany zamestnávateľa a či došlo k skončeniu pracovného pomeru pod tlakom bezprávnej vyhrážky. Súd prvého stupňa nemal za preukázané, že zo strany odporcu ako zamestnávateľa došlo k psychickému nátlaku a bezprávnej vyhrážke pri skončení pracovného pomeru smerom k navrhovateľovi, ktorú skutočnosť nemal preukázanú ani výpoveďami svedkov. Výpoveďami svedkov nemal za spochybnenú ani skutočnosť, že zástupca odporcu N.. L. navrhovateľovi uviedol, aké má možnosti a čo je pre neho lepšie., prípadne aké môžu byť dôsledky, avšak nijako nepreukázal psychický nátlak na neho spočívajúci v bezprávnej vyhrážke. Mal za to, že sa nejedná o bezprávnu vyhrážku a zneužitím výkonu práva na ujmu zamestnanca nie je, ak zamestnanec pri rokovaní so zamestnancom (navrhovateľom) dôvodí tým, že podľa jeho názoru sú dané dôvody, pre ktoré by mohol so zamestnancom ukončiť pracovný pomer, alebo aj tým, že vytkne zamestnancovi zistené nedostatky v plnení pracovných povinností alebo porušenie pracovnej disciplíny, nakoľko sa jedná o právo zamestnávateľa (odporcu) vyplývajúce mu zo Zákonníka práce, oznámením svojej pohnútky odporca hrozí tým, čo je oprávnený urobiť. Uviedol, že zamestnanec má v prípade nesúhlasu s vytýkanými nedostatkami právo brániť sa spôsobom upraveným Zákonníkom práce, a to aj v prípade výpovede zo strany zamestnávateľa. Konštatoval tiež, že prípadnú obavu navrhovateľa z možnosti prípadnej výpovede zo strany zamestnávateľa nemožno považovať za bezprávnu vyhrážku odporcu, ani za okolnosť zakladajúcu neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru. Pokiaľ sa jedná o údajnú hrozbu navrhovateľa zo strany odporcu možnosťou trestného stíhania navrhovateľa, mal za to, že v konaní k takejto vyhrážke zo strany zástupcu odporcu N.. L. nedošlo. Poukázal na to, že sama manželka navrhovateľa uviedla, že p. L. vysvetľoval navrhovateľovi len možnosti jeho postihu, ale nijako sa mu nevyhrážal, ani nepodmieňoval podpísanie, resp. nepodpísanie Dohody o skončení pracovného pomeru podaním trestného oznámenia a túto skutočnosť netvrdili ani ostatní svedkovia. Nemal preto za preukázanú existenciu bezprávnej vyhrážky odporcu voči navrhovateľovi, spočívajúcu v hrozbe podania trestného oznámenia v prípade nepodpísania Dohody o skončení pracovného pomeru. Z vykonaného dokazovania nemal ani za preukázané, že by navrhovateľ pod vplyvom alkoholu nemohol alebo nevedel rozpoznať následky svojho konania a uvedenie tohto dôvodu až neskôr v konaní navrhovateľom považoval za účelové. Za rozporné a účelové považoval výpovede svedkov G. H. W., ktorí sú sami v súdnom spore s odporcom pre určenie neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru, a tiež aj výpoveď manželky navrhovateľa ako osoby jemu blízkej a tieto vyhodnotil ako nedôveryhodné. Uviedol, že navrhovateľ nepredložil žiadny dôkaz preukazujúci, že by bol k podpisu Dohody o skončení pracovného pomeru donútený odporcom (zamestnávateľom) alebo, že by sa v čase uskutočnenia tohto právneho úkonu nachádzal v duševnom stave, ktorý by spôsoboval jeho neplatnosť (§ 38 Obč. zák.), jeho tvrdenia vyhodnotil ako účelové a nepreukázané. Dospel tak k záveru, že navrhovateľ svojim prejavom vôle dňa 30.01.2012 urobil platný právny úkon- Dohodu o skončení pracovného pomeru s odporcom, ktorá z hľadiska príslušných ustanovení Zákonníka práce a Občianskeho zákonníka spĺňa všetky náležitosti platného právneho úkonu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 149 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie dôvodiac tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a tento dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Mal za to, že vykonaným dokazovaním bol dostatočne odôvodnený záver o tom, že dohoda o skončení pracovného pomeru bola z jeho strany podpísaná pod nátlakom zamestnávateľa a v stave jeho ťažkej opilosti, vylučujúcej spôsobilosť platne podpísať a súčasne chápať zmysel dohody o skončení pracovného pomeru. Poukázal, že k podpísaniu dohody o skončení pracovného pomeru došlo v mieste jeho bydliska, čo nie je bežným postupom zamestnávateľa, čo potvrdil aj svedok N.. L. L., ktorý uviedol, že na základe pokynu zamestnávateľa bol povinný ešte v ten deň získať skončenie pracovného pomeru s ním, a to v celku neštandardným spôsobom a že nebol stopercentne triezvy pri podpísaní dohody o skončení pracovného pomeru a túto skutočnosť potvrdili aj svedkovia W., G. a jeho manželka. Namietal nedostatočnú argumentáciu súdu prvého stupňa týkajúcu sa nedôveryhodnosti výpovedí navrhnutých svedkov a následnú nadväznosť na neakceptovanie záverov ich výpovedí. Odporca žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že navrhovateľ pôvodne odôvodňoval neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru psychickým donútením- bezprávnou vyhrážkou z jeho strany a až v priebehu konania začal jej neplatnosť odôvodňovať svojou opilosťou, v dôsledku ktorej si nemal uvedomovať, čo podpisuje a ani následky takejto dohody. V tomto rozpornom odôvodňovaní neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru videl zrejmú účelovosť jeho návrhu. Konštatoval, že na jednej strane navrhovateľ poukazoval na jeho opilosť, v dôsledku ktorej si na okolnosti podpisovania dohody o skončení pracovného pomeru ani nepamätá, no na druhej strane uviedol, že pri jej uzatváraní bol vystavený jeho intenzívnemu a bezprávnemu nátlaku. Uviedol, že navrhovateľova nespôsobilosť a uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru nebola v konaní preukázaná. Pokiaľ navrhovateľ namietal neštandardnosť doručovania dohody o skončení pracovného pomeru, poukázal na ust. § 38 ods. 1 Zák. práce, podľa ktorého zamestnávateľ môže doručovať písomnosti týkajúce sa vzniku, zmeny alebo zániku pracovného pomeru okrem iného aj v mieste jeho bydliska. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, výsledky ktorého správne vyhodnotil a správne vec posúdil aj po právnej stránke. S právnym a vecným odôvodnením jeho rozhodnutia sa aj odvolací súd v celom rozsahu bez akýchkoľvek výhrad stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.), pričom námietky navrhovateľa neboli dôvodné. Podľa § 60 ods. 1 Zák. práce, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom. Jeden z možných spôsobov skončenia pracovného pomeru je dohoda o skončení pracovného pomeru uzavretá medzi zamestnancom a zamestnávateľom ako dvojstranný právny úkon, ktorý vyžaduje k svojmu vzniku zhodný prejav vôle zmluvných strán. Platnosť takejto dohody je, okrem iného, podmienená tým, že netrpí vadami vôle (je urobená slobodne a vážne). Právny úkon trpí nedostatkom slobody vôle, ak účastník koná pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka (prípadne tretej osoby), ak o tom druhý účastník vedel a aj to využil. Bezprávna vyhrážka je psychickým donútením. O bezprávnu vyhrážku ide vtedy, ak ňou je vynucované niečo, čo ňou nesmie byť vynucované. Nie je preto donútením podľa § 37 ods. 1 Obč. zák. prípad, ak niekto druhému hrozí niečím, čo má právo urobiť. Podmienkou však je, že takáto oprávnená hrozba sa týka vynucovaného správania. Ak aj niekto hrozí druhému pri urobení právneho úkonu tým, čo je oprávnený urobiť, môže ísť o bezprávnu vyhrážku za predpokladu, že ju použil k tomu, aby na druhom účastníkovi vynútil nejaké konanie, ktoré s tým, čím sa hrozí, nijako nesúvisí a ktoré takouto hrozbou nie je možné vynucovať. Okolnosti vylučujúce slobodu vôle konajúceho musia mať pritom základ v objektívne existujúcom stave a súčasne sa musí stať pohnútkou pre prejav vôle konajúcej dotknutej osoby tak, že táto koná k svojmu neprospechu. Podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Pre pracovnoprávne účely treba používať pojem právny úkon tak, ako ho vymedzuje Občiansky zákonník v ust. § 34. Z pohľadu širšej koncepcie právneho úkonu, tak ako ju zakotvuje Občiansky zákonník, v pracovnom práve majú v priamej väzbe na vymedzenie úkonu najväčší význam pokyny zamestnávateľa za predpokladu, že spôsobujú právne následky. Navrhovateľ odôvodňoval svoj návrh na určenie neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru, ku ktorej podpísaniu došlo dňa 30.1.2012 medzi ním ako zamestnancom a odporcom ako zamestnávateľom okolnosťami predchádzajúcimi jej podpísaniu z jeho strany, a to v dôsledku cieleného psychického nátlaku- bezprávnej vyhrážky zo strany odporcu ako zamestnávateľa, spočívajúci v tom, že bol na neho vyvíjaný intenzívny nátlak, aby podpísal už vopred zamestnávateľom pripravenú dohodu o skončení pracovného pomeru. Vyhrážky zo strany odporcu mali podľa neho smerovať k podmienke, že ak nepodpíše predmetnú dohodu o skončení pracovného pomeru, bude naň zo strany zamestnávateľa podané trestné oznámenie, a to na základe skutočností, o ktorých sa mala dozvedieť v čase, keď odporca naň vyvíjal nátlak, že na neho a ďalších zamestnancov T. G. H. T. W. bol podaný anonym, ktorého obsahom mali byť ich nekalé praktiky, ako aj existencia listu zo dňa 02.02.2012, napísaného N.. G. L., zaslaný mailovou komunikáciou zamestnancom odporcu. Malo ísť o intenzívny nátlak odporcu z nepodložených skutočností o porušení pracovnej disciplíny a k skončeniu jeho pracovného pomeru pod nátlakom a neslobodne v rozpore s ust. § 37 ods. 1 Obč. zák. Pokiaľ ide o hmotnoprávny nárok navrhovateľa spočívajúci v neplatnosti ním urobeného právneho úkonu - uzavretia dohody o rozviazaní pracovného pomeru so skončením pracovného pomeru ku dňu 31.01.2012, aj odvolací súd tento považoval za nedôvodný a stotožnil sa aj so závermi uvedenými súdom prvého stupňa v odôvodnení jeho rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k správnemu právnemu záveru, že navrhovateľ právny úkon (dohodu o skončení pracovného pomeru) neurobil na základe nedostatku vôle a teda, že v danej veci nie sú splnené podmienky neplatnosti právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 Obč. zák. Navrhovateľ sa spravoval pri podpisovaní predmetnej dohody o rozviazaní pracovného pomeru tak, že jeho konanie nebolo vynútené správaním sa druhého účastníka a nedošlo tak pritom k absencii vážnosti jeho vôle pri vnútornej výhrade, tzv. mentálnej rezervácii, jednostrannej vedomej vôle nezhode vôle a prejavu, keď konajúci má vo svojej vôli síce výhradu, ktorú však v právnom úkone neprejaví. Napokon bolo potrebné prihliadnuť aj na obsah dohody, v ktorej na záver navrhovateľ i odporca prehlásili, že túto dohodu uzavreli slobodne, vážne a bez omylu, jej prejav im je dostatočne zrozumiteľný a určitý, ich spôsobilosť na právne úkony nie je obmedzená, nekonali v duševnej poruche, dohodu si prečítali, jej obsahu porozumeli a na znak súhlasu ju vlastnoručne podpisujú. Za účelové bolo možné považovať navrhovateľom neskôr v konaní uvedený dôvod neplatnosti skončenia pracovného pomeru, že navrhovateľ bol pri podpisovaní tejto dohody pod vplyvom alkoholu, z ktorého dôvodu si len matne pamätal o čo išlo a za rozporné s tvrdeniami v jeho návrhu, kde opisoval psychický nátlak na neho vyvíjaný zo strany odporcu a v ktorom návrhu sa o tom, že bol pod vplyvom alkoholu ani nezmienil. Na skutočnosti, že dohodu o skončení pracovného pomeru založil aj svoje odvolanie, v ktorom sa už na psychický nátlak odporcu spočívajúci v bezprávnej vyhrážke už neodvolával. Ustanovenie § 77 Zákonníka práce priznáva účastníkom pracovnoprávneho vzťahu možnosť uplatniť na súde neplatnosť skončenia pracovného pomeru; tým je však zároveň z aspektu ust. § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku vylúčené, aby sa niektorý z nich domáhal z rovnakého právneho dôvodu žalobou podanou v zmysle ust. § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku určenia, že pracovný pomer trvá. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vesne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 151 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, úspešnému v odvolacom konaní, priznal náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia v sume 81,46 € za 1 úkon poskytnutej právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu)v sume 60,07 € + režijný paušál 7,81 € + 20% DPH v sume 13,58 € (§ 11 ods. 1 písm. a/, § 13 a ods. 1 písm. g/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.