Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/208/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212222987 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1212222987.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa : EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného : TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, IČO: 36 613 843, Bratislava, proti odporkyni : W. L., F. K. XXXX/X, F., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu : Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpeného : JUDr. Igor Šafranko, advokát, Sov. Hrdinov 66, Svidník, o zaplatenie 1.086,86 € s príslušenstvom, na odvolanie vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 14. januára 2013, č. k. 50C/138/2012-69, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania vedľajšieho účastníka p o t v r d z u j e. Vedľajší účastník je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania a to trov právneho zastúpenia vo výške 46,22 € na účet právneho zástupcu navrhovateľa, do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil konanie a priznal navrhovateľovi vrátenie súdneho poplatku vo výške 58,37 € po právoplatnosti uznesenia cestou Daňového úradu Bratislava. Zároveň rozhodol, že odporkyni a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne náhradu trov konania nepriznáva. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa návrhom na začatie konania doručeným súdu dňa 09.02.2012 domáhal, aby súd zaviazal odporkyňu na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom titulom nesplatenia spotrebného úveru. Pred začatím pojednávania vo veci samej, podaním doručeným súdu dňa 12.12.2012, navrhovateľ zobral svoj návrh na začatie konania v celom rozsahu späť. Súd prvého stupňa preto podľa § 96 ods. 1, 2, 3 konanie zastavil a navrhovateľovi vrátil krátený súdny poplatok v zmysle § 11 ods. 3, 4 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Pokiaľ ide o náhradu trov konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. a § 150 ods. 1 O.s.p. s tým, že navrhovateľ zavinil po procesnej stránke zastavenie konania späťvzatím návrhu, preto mu vznikla povinnosť uhradiť trovy konania odporkyne a vedľajšieho účastníka. Odporkyni v konaní žiadne trovy nevznikli, ani si žiadne neuplatnila, preto jej prvostupňový súd náhradu trov nepriznal. Pokiaľ ide o náhradu trov konania vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi, prvostupňový súd rozhodol podľa § 146 ods. 2 s poukazom na § 150 ods. 1 O.s.p. Dôvod hodný osobitného zreteľa videl v tom, že vedľajší účastník je Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktorého schopnosť ochraňovať záujmy spotrebiteľa je daná už cieľom činnosti združenia, vyplývajúcim z jeho stanov, preto trovy právneho zastúpenia advokátom nepovažoval súd ako účelne vynaložené, dokonca ich považoval za nehospodárne. Súd prvého stupňa mal za to, že sám vedľajší účastník, vzhľadom na cieľ jeho činnosti disponuje rozsiahlymi znalosťami a vedomosťami v danej problematike, ktorou sa ako špecifickou zaoberá a je inštitúciou spôsobilou účinne ochraňovať práva spotrebiteľa v súdnom konaní. Záverom prvostupňový súd uviedol, že právny zástupca vedľajšieho účastníka si vyúčtoval odmenu za dva úkony právnej pomoci celkovo v sume 165,70 €. Advokát si vyúčtoval odmenu za prevzatie a prípravu zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom, čo prvostupňový súd v danom prípade vyhodnotil ako trovy nepreukázané. Podotkol, že advokát zrejme považoval za potrebné oznámiť vstup združenia do tohto konania, o predmete ktorého nemal žiadnu vedomosť a zároveň oznámiť, že si uplatňuje trovy konania (súdu nebolo známe, či združenie malo vedomosť o tom, že do konania vstupuje). Ďalej uviedol, že vedľajší účastník nedisponoval súhlasom odporkyne so vstupom do konania. Z týchto skutočností vyplýval pre súd prvého stupňa záver, že úkon prevzatie a príprava zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom, nie je úkonom v tomto konaní preukázaným (keďže je zrejmé, že advokát nemal vedomosť o predmete sporu), a trovy, ktoré si advokát za tento úkon uplatnil, nie sú trovami účelne vynaloženými. Druhý vyúčtovaný úkon - vyjadrenie zo dňa 2.10.2012 podľa súdu prvého stupňa predstavuje len štandardné vyjadrenie vedľajšieho účastníka, ktoré zasiela i do iných sporov, pričom údaje o konaní len vpisuje do kontextu, a vznáša námietku premlčania. Mal za to, že v danom prípade nejde o zložitý spor a takýto úkon by mal vykonať, vzhľadom na predmet jeho činnosti, sám vedľajší účastník, preto trovy za takýto úkon vedľajšieho účastníka súd nepovažuje za trovy účelne vynaložené. Prvostupňový súd taktiež poukázal na to, že právny zástupca združenia takýmto spôsobom, teda oznámením o vstupe združenia do konania (vymení len číslo konania a účastníkov), žiadosťou o zaslanie žaloby a návrhom na priznanie trov konania, čo prvostupňový súd hodnotil ako neobvyklé, vstupuje do množstva konaní, o čom mal súd vedomosť z jeho rozhodovacej činnosti. Súd mal tiež vedomosť o tom, že ak po zaslaní žaloby právny zástupca združenia zistí, že odporca nevystupuje v konaní ako spotrebiteľ, z konania vystupuje. Súd mal preto pochybnosti, či hromadné vstupovanie združenia v zastúpení advokátom a zároveň uplatňovanie si trov právneho zastúpenia, do konaní, o predmete ktorých združenie nemá žiadnu vedomosť, nie je konaním účelovým, s cieľom dosiahnutia odmeny za právne zastupovanie. Uvedené uznesenie napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním vedľajší účastník na strane odporkyne; jeho odvolanie smerovalo proti výroku, ktorým mu prvostupňový súd nepriznal náhradu trov konania. Mal za to, že prvostupňový súd spochybňuje jeho právo na zastupovanie. Účelnosť trov vynaložených právnu pomoc vyvodzoval z čl. 47 ods. 2 Ústavy SR a ESĽP a tvrdil, že spotrebiteľ bol v súdenej veci úspešný v dôsledku jeho aktivity. Argumentoval tým, že svojou činnosťou napĺňa vysoké ciele politiky EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľov a pri napĺňaní týchto cieľov je odkázaný na právne služby. Ak sa má jeho právo na zastúpenie advokátom na napĺňanie jeho cieľov pri ochrane spotrebiteľov v praxi realizovať, je podľa vedľajšieho účastníka nepochybné, aby mu súdy priznávali náhradu trov konania. Ak tak súdy konať nebudú, zabránia mu v pokračovaní v jeho činnosti. Ďalej uviedol, že by nemali byť pochybnosti o tom, že bol uskutočnený úkon právnej služby prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, nakoľko okresný súd s ním ako s vedľajším účastníkom zastúpeným advokátom koná a on takto koná so súdom. V dôvodoch svojho odvolania poukázal aj na to, že disponovanie so súhlasom odporcu nemá žiaden právny význam. Ku skutočnosti, že jeho vyjadrenia sú zhodné s vyjadreniami v iných konaniach, uviedol, že jeho podania sú len reakciou na povrchné formulárové žaloby navrhovateľa. V dôvodoch svojho odvolania ďalej uviedol, že prvostupňový súd postupoval v rozpore s početnou judikatúrou krajských súdov pri rozhodnutí o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka a poukázal na viaceré rozhodnutia iných krajských súdov v obdobných veciach. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov celého konania spolu 211,92 €. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka argumentoval tým, že vedľajší účastník - združenie na ochranu spotrebiteľa - musí byť sám z podstaty svojej existencie (a to aj s poukazom na jeho cieľ) schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Združenia na ochranu spotrebiteľa podľa § 25 zákona č. 250/2007 Z.z. majú pritom možnosť využívať aj určenú podporu ministerstva. Právne zastúpenie vedľajšieho účastníka navrhovateľ považoval za nadbytočné a neúčelné. Paušálny vstup združenia zastúpeného advokátom do konaní, v ktorých pre vstup nebol žiadny dôvod, podľa navrhovateľa navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Prvostupňový súd nepriznaním náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi neporušuje základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, keďže tieto trovy neboli účelne vynaloženými na uplatňovanie alebo bránenie práva a neboli ani v príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka k predmetu konania. Podľa navrhovateľa konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý výrok o trovách konania potvrdil. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 46,22 €. V závere svojho vyjadrenia poukázal na viaceré rozhodnutia iných senátov krajských súdov SR v obdobných veciach a predložil ich aj ako prílohu vyjadrenia. Odporkyňa sa k odvolaniu vedľajšieho účastníka písomne nevyjadrila. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania vedľajšieho účastníka, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka nie je dôvodné. Podľa § 93 ods. 2 O.s.p. ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Podľa § 93 ods. 4 O.s.p. v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. V zmysle citovaného ust. § 93 ods. 4 O.s.p. má vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Za predpokladu, že účastníkovi konania na strane ktorého vedľajší účastník vystupuje vznikne právo na náhradu trov konania, môže byť náhrada trov konania priznaná aj samotnému vedľajšiemu účastníkovi. V prípade, ak súd zastavuje konanie, musí sa pri rozhodovaní o trovách konania najprv zaoberať tým, či niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Zo spisového materiálu súdenej veci je zrejmé, že súd prvého stupňa zastavil konanie z dôvodu, že podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 12.12.2012 vzal navrhovateľ návrh v celom rozsahu späť bez uvedenia dôvodu. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ zavinil zastavenie konania, odporkyni vzniklo právo na náhradu trov konania podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. Analogicky podľa § 93 ods. 4 O.s.p. právo na náhradu trov konania vzniklo súčasne aj vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne, ktorý do konania vstúpil podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 29.02.2012. Podľa ust. § 25 ods. 1 O.s.p. si účastník ako zástupcu môže vždy zvoliť advokáta. Nakoľko vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva ako účastník, je oprávnený, tzn. môže sa dať aj vedľajší účastník v konaní zastupovať advokátom. V prejednávanej veci vedľajšieho účastníka zastupoval advokát na základe plnomocenstva, pričom odvolací súd nepopiera ani nespochybňuje právo vedľajšieho účastníka resp. ústavné právo každého - vrátane vedľajšieho účastníka na právnu pomoc vyplývajúce z čl. 47 ods. 2 Ústavy SR. Však v prípade, že si účastník zvolí ako svojho zástupcu advokáta, musí počítať aj so vznikom trov, nakoľko advokát má právo na úhradu svojich primeraných a opodstatnených nákladov. Preto skutočnosť, že súd účastníkovi právo na náhradu trov konania neprizná, sama osebe neznamená popretie rovnosti podmienok v konkrétnom súdnom konaní, a už vôbec to neznamená odňatie procesného práva účastníka na zastúpenie advokátom. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Odvolací súd považuje záver prvostupňového súdu o nepriznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi za správny, keď v prejednávanej veci vzniklo v zmysle § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. odporkyni a aj vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne právo na náhradu trov konania proti navrhovateľovi. Ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu potvrdiť prvostupňové rozhodnutie aj v prípade, ak je vecne správne vo výroku, nie aj v dôvodoch. Rozhodnutie prvostupňového súdu o trovách konania vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi je podľa odvolacieho súdu vo výroku vecne správne, avšak s neprávnym odkazom v dôvodoch rozhodnutia na ust. § 146 ods. 2 v spojení s ust. § 150 ods. 1 O.s.p. Správne mal prvostupňový súd o trovách konania vedľajšieho účastníka rozhodnúť podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznať s odôvodnením, že tieto nespĺňajú podmienku účelnosti nevyhnutnú pre priznanie náhrady trov konania s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že je nesprávne zamieňať okolnosti hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 O.s.p. s účelnosťou vynaložených trov v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania musí súd vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených účastníkom. Účelnosťou je potrebné rozumieť vlastnosť, ktorá sleduje naplnenie cieľa. Opodstatnená je v prípade, že vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Vzhľadom na zmysel ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o náhrade trov konania je súd povinný posudzovať účelnosť pri každom úkone právnej služby samostatne. Naproti tomu použitie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter, pričom slúži na odstránenie neprimeranej tvrdosti. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd prihliadať na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania. V predmetnej právnej veci vedľajší účastník resp. právny zástupca vedľajšieho účastníka spolu s oznámením o vstupe do konania zároveň požiadal súd prvého stupňa o doručenie návrhu na začatie konania a jeho príloh a uplatnil si náhradu trov konania. Z uvedeného je zrejmé, že v čase vstupu do konania nepoznal predmet sporu a len z označenia účastníkov konania usúdil, že ide o spotrebiteľskú vec. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že vedľajší účastník si v podaní zo dňa 15.10.2012 označenom ako vyjadrenie vedľajšieho účastníka uplatnil trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia a vyjadrenie zo dňa 15.10.2012 spolu vo výške 165,70 €. Odvolaciemu súdu však nie je jasné ako mohol právny zástupca vedľajšieho účastníka vykonať prípravu zastúpenia, keď samotný vedľajší účastník nevedel, do akého konania vstupuje. Podľa odvolacieho súdu len na základe skutočnosti, že odporcom je spotrebiteľ, bez akejkoľvek bližšej vedomosti o predmete a štádiu konania, do ktorého vstupuje, je prakticky nemožné náležite sa pripraviť na zastupovanie v tej ktorej veci. V prejednávanej veci vedľajší účastník vo svojom vyjadrení zo dňa 15.10.2012 taktiež vzniesol námietku premlčania. Nemožno však dospieť k záveru, že navrhovateľ vzal návrh späť na základe vstupu vedľajšieho účastníka do konania, nakoľko späťvzatie návrhu je dispozičným právom navrhovateľa, keď v predmetnej veci ku späťvzatiu návrhu došlo bez uvedenia dôvodu. Vzhľadom na uvedené je potom potrebné sa prikloniť k tvrdeniu navrhovateľa uvedenému vo vyjadrení, že v danom prípade nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva. Dôvodný je aj argument navrhovateľa, že konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania. Odvolací súd zastáva názor, že vedľajší účastník, ktorý je založený na ochranu práv podľa osobitného predpisu by mal byť schopný poskytnúť odporcovi ako spotrebiteľovi v spotrebiteľskej veci vedenej na súde odbornú pomoc sám. Tento názor má oporu v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 78/03, v zmysle ktorého nie je porušením základného práva na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, ak účastníkovi, ktorý disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, súd neprizná náhradu trov právneho zastúpenia, ak ich nepovažuje za účelne vynaložené, a to práve preto, že vedľajší účastník bol na ochranu spotrebiteľa zriadený a teda má byť schopný v spotrebiteľských sporoch spotrebiteľov kvalifikovane zastupovať. Preto odvolací súd v neposlednom rade prihliadol aj na skutočnosť, že vedľajší účastník vstúpil do konania ako organizácia na ochranu spotrebiteľa z vlastného podnetu a splnomocnil právneho zástupcu z radov advokátov, hoci zo samotnej podstaty vedľajšieho účastníka vyplýva, že musí byť schopný konať v mene toho, na strane koho vstupuje do konania. Zároveň je odvolaciemu súdu z rozhodovacej činnosti známe, že vedľajší účastník paušálne vstupuje do konaní, v ktorých ako navrhovatelia vystupujú určité subjekty, a to bez ohľadu na stav konania, vôľu spotrebiteľa a účelnosť úkonov vedľajšieho účastníka. Pri rozposielaní oznámení o vstupe do konaní, vyjadrení (vznesenie námietky premlčania), ide o identické typizované úkony podľa vzoru, ktoré môžu byť generované aj automatizované, pritom nemožno v každej jednej veci hovoriť o účelnom vynaložení trov právneho zastúpenia. Takéto konanie vedľajšieho účastníka nemožno považovať ani za dôkaz o jeho vôli naplniť cieľ, pre ktorý bolo toto združenie založené. Vyvoláva to skôr dôvodné podozrenie, že skutočným cieľom združenia nie je ochrana práv konkrétneho spotrebiteľa, ale zárobková činnosť právneho zástupcu vedľajšieho účastníka v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Odvolací súd vo vzťahu k rozhodnutiam iných krajských súdov, na ktoré navrhovateľ vo svojom vyjadrení a vedľajší účastník vo svojom odvolaní poukazujú, uvádza, že nie je viazaný rozhodnutiami iných krajských súdov v obdobných veciach resp. právnym názorom vysloveným iným odvolacím senátom v obdobnej veci. Aj po oboznámení sa s obsahom týchto rozhodnutí zotrváva na svojom právnom názore, že trovy vedľajšieho účastníka neboli účelne vynaložené. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania vedľajšieho účastníka je vo výroku vecne správne, nakoľko navrhovateľ procesne zavinil zastavenie konania, a preto odporkyni a aj vedľajšiemu účastníkovi vzniklo právo na ich náhradu. Odporkyni v konaní žiadne trovy nevznikli a trovy uplatnené vedľajším účastníkom neboli účelne vynaloženými trovami, nakoľko úkony, za ktoré si v konaní uplatnil právo na ich náhradu, neboli nevyhnutné pre úspech vo veci, t. j. vedľajší účastník neposkytol odporkyni žiadne služby, ktorých vykonanie by malo akýkoľvek vplyv na rozhodnutie súdu prvého stupňa. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania vedľajšieho účastníka ako vo výroku vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľovi, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznal podľa podaného vyčíslenia náhradu trov vynaložených v odvolacom konaní za podané vyjadrenie k odvolaniu vo výške 46,22 €, ktoré uložil vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne s poukazom na ustanovenie § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť právnemu zástupcovi navrhovateľa do troch dní. Trovy odvolacieho konania predstavujú teda odmenu advokáta za 1 úkon právnej služby a to písomné vyjadrenie k odvolaniu doručené súdu dňa 24.04.2013, keď odmena advokáta za 1 úkon právnej služby predstavuje s poukazom na § 10 ods. 1, § 14 ods. 3 písm. b) Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb sumu 30,71 € a aj s poukazom na ustanovenie § 15 písm. a) citovanej vyhlášky predstavuje sumu 38,52 € ( 30,71 € + 1 x 7,81 € režijný paušál). Táto odmena advokáta bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty v zmysle § 18 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o sumu 7,70 € (38,52 € x 20% = 7,70 €), t.j. odmena spolu vo výške 46,22 €. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.