Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/296/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212232845 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1212232845.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s. r. o., Bratislava, Údernícka 5, IČO: 35 724 803, zastúpená AK TOMÁŠ KUŠNÍR s. r. o., Bratislava, Údernícka 5, proti odporcom: 1/ L.. L. C., bytom N., B. 8, 2/ L.. S. Z., bytom N., A. 7, 3/ F. M., bytom N., Z. 12, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcov 1/, 2/, 3/ Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Prešov, Nám. Legionárov 5, zastúpeného AK JUDr. Vladimírom Babinom, Prešov, Hlavná 29, o zaplatenie 4.753,31 €, na odvolanie vedľajšieho účastníka na strane odporcov 1/, 2/, 3/ proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 27. 2. 2013 č. k. 32Ro/2557/2012 - 57, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Vedľajší účastník na strane odporcu je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania, a to trovy právneho zastúpenia 111,95 €, na účet právneho zástupcu navrhovateľa, do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. o d ô v o d n e n i e : Uvedeným uznesením súd prvého stupňa zastavil konanie o návrhu navrhovateľa, na základe § 96 ods. 1 O. s. p., poukazujúc na to, že navrhovateľ vzal návrh na začatie konania v celom rozsahu späť, ešte pred začatím pojednávania, po tom, ako navrhovateľ uhradil istinu, časť úrokov z omeškania ako aj trovy konania. Zároveň súd prvého stupňa rozhodol o vrátení súdneho poplatku navrhovateľovi za návrh vo výške 278,37 € cestou Daňového úradu Bratislava, po právoplatnosti uznesenia, podľa § 11 ods. 3, 4 a 6 zák. č. 71/1992 Zb. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, s poukazom na ust. § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p., argumentujúc tým, že pokiaľ vzal navrhovateľ návrh v celom rozsahu späť, vzal späť aj návrh na náhradu trov konania. V prípade vedľajšieho účastníka dospel k záveru, že tomuto nevznikli žiadne oprávnené náklady, lebo za úkon právnej služby nemožno pokladať prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, keďže mu z dôvodu neúplného podania o vstupe do konania nebola doručená žiadna dokumentácia týkajúca sa predmetného sporu. Ako vedľajší účastník v podaní sám uviedol, len predpokladá, že navrhovateľ uplatňuje nárok, ktorým je pravdepodobne premlčaná pohľadávka v kombinácii s nárokom z neprijateľnej zmluvnej podmienky, čiže sa jedná len o fakty založené na listinných dôkazoch. Navyše z hľadiska skutkovej i právnej zložitosti veci ide o celkom jednoduchý spor, pričom takýchto sporov sa vedľajší účastník zúčastňuje v mnohých iných prípadoch, kde všade jeho jediná konkrétna obrana spočíva vo vznesení námietky premlčania. V súdenej právnej veci však bolo nutné skúmať aj to, či trovy boli vynaložené účelne a nakoľko v danej veci tieto vyhodnotil ako neúčelne vynaložené trovy, vedľajšiemu účastníkovi ich náhradu nepriznal. Uvedené uznesenie napadol v zákonnej lehote odvolaním vedľajší účastník na strane odporcov 1/, 2/, 3/, v časti týkajúcej sa nepriznania trov konania vedľajšiemu účastníkovi. Poukazoval na to, že vedľajší účastník je neziskovou organizáciou, zloženou z laikov v oblasti práva. Za dva roky činnosti našli len dve advokátske kancelárie, ktoré od vedľajšieho účastníka nepožadujú žiadne financie a dohodli sa len na odmene, ktorá bude predstavovať priznanú a vymoženú náhradu trov konania. Združenie nemá podmienky ani kancelárske, ani nemá vlastné finančné prostriedky ani personálne obsadenie, preto jedinou možnosťou je spolupráca s advokátskymi kanceláriami. Pokiaľ združeniu nebudú súdy náhradu trov konania priznávať, združenie stratí aj týchto dvoch advokátov, nakoľko od nich nemôžu vyžadovať, aby túto prácu vykonávali dlhodobo zadarmo. Vedľajší účastník v odvolaní poukazoval na čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ, čl. 38, čl. 47 Charty základných práv EÚ a dodal, že žiadna norma upravujúca právny status Združenia na ochranu spotrebiteľov neobmedzuje a ani nemôže obmedzovať ich ústavné právo na právne služby a s tým spojené právo na náhradu trov konania. Odvolateľ nesúhlasil s argumentom prvostupňového súdu o neúčelnosti vynaložených trov. Okresné súdy dlhodobo vybavovali spotrebiteľskú agendu vydávaním platobných rozkazov, v drvivej väčšine prípadov v rozpore s ust. § 172 ods. 9 O. s. p., prípadne rozsudkami pre zmeškanie v rozpore s ust. § 153b ods. 5 písm. d/ O .s. p. Účelnosť trov vedľajšieho účastníka vyplýva z čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, prax potvrdzuje, že najväčšie možnosti na efektívnu pomoc spotrebiteľom poskytuje práve inštitút vedľajšieho účastníctva, nakoľko neinformovaný a rezignovaný spotrebiteľ nevyhľadá ani advokáta ani združenie, a ak áno tak len výnimočne. Spotrebiteľ bol v súdenej veci úspešný v dôsledku aktivity vedľajšieho účastníka. Navrhovateľ ťaží z pasivity a rezignácie spotrebiteľa. Svojou činnosťou združenie napĺňa vysoké ciele politiky EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľov, v ktorej súvislosti poukázal odvolateľ na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C - 279/09, z ktorého vyplýva, že združenie má právo aj na advokáta, aj na náhradu trov konania. Na podporu svojej argumentácie vedľajší účastník v odvolaní poukázal na veľký počet rozhodnutí jednotlivých krajských súdov, ktorými im bola náhrada trov konania priznaná. Napokon zdôraznil tiež novelizované znenie ust. § 137 O. s. p. Vedľajší účastník navrhoval v odvolacom konaní uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť tak, že mu odvolací súd prizná náhradu trov konania, včítane odvolacieho konania, úhrnom vo výške 540,24 €. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka argumentoval tým, že vedľajší účastník - združenie na ochranu spotrebiteľa - musí byť sám z podstaty svojej existencie (a to aj s poukazom na jeho cieľ) schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Združenia na ochranu spotrebiteľa podľa § 25 zákona č. 250/2007 Z. z. majú pritom možnosť využívať aj určenú podporu ministerstva. Právne zastúpenie vedľajšieho účastníka navrhovateľ považoval za nadbytočné a neúčelné. Paušálny vstup združenia zastúpeného advokátom do konaní, v ktorých pre vstup nebol žiadny dôvod, podľa navrhovateľa navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Prvostupňový súd nepriznaním náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi neporušuje základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, keďže tieto trovy neboli účelne vynaloženými na uplatňovanie alebo bránenie práva a neboli ani v príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka k predmetu konania. Navrhovateľ zastával názor, že ustanovenia Charty základných práv EÚ ako aj rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, na ktoré vedľajší účastník poukazuje, sa týkajú všeobecne ochrany spotrebiteľa. Žiadne z predmetných ustanovení nepoukazuje na to, že by sa združenia na ochranu práv spotrebiteľa mali nechávať zastupovať advokátmi, ale len na to, že nie je vylúčené, aby pomoc spotrebiteľom poskytovali priamo právnické osoby. Podľa navrhovateľa konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý výrok o trovách konania potvrdil. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 111,95 €. V závere svojho vyjadrenia poukázal na viaceré rozhodnutia iných senátov krajských súdov v obdobných veciach a predložil ich aj ako prílohu vyjadrenia. Odporcovia 1/, 2/ a 3/ sa k odvolaniu vedľajšieho účastníka nevyjadrili. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania vedľajšieho účastníka, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka nie je dôvodné. Podľa § 93 ods. 2 O. s. p. ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Podľa § 93 ods. 4 O. s. p. v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. V zmysle citovaného ust. § 93 ods. 4 O. s. p. má vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Za predpokladu, že účastníkovi konania na strane ktorého vedľajší účastník vystupuje vznikne právo na náhradu trov konania, môže byť náhrada trov konania priznaná aj samotnému vedľajšiemu účastníkovi. Zo spisového materiálu súdenej veci je zrejmé, že súd prvého stupňa zastavil konanie z dôvodu, že podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 26. 2. 2013 (č. l. 55 spisu) vzal navrhovateľ návrh v celom rozsahu späť, nakoľko odporca uhradil istinu, časť úrokov z omeškania, ako aj trovy konania, s tým, že v ostatnej časti navrhovateľ na návrhu netrvá. Vzhľadom na skutočnosť, že odporcovia zavinili zastavenie konania, keď uplatňovanú pohľadávku uhradili až po podaní návrhu na súd. Návrh navrhovateľa tak bol dôvodný. Navrhovateľovi potom vzniklo právo na náhradu trov konania podľa § 146 ods. 2 prvá veta O. s. p., nakoľko však navrhovateľovi boli odporcom uhradené aj trovy konania, na náhrade trov konania už navrhovateľ netrval aj v tejto časti vzal svoj návrh späť). Súd prvého stupňa teda správne rozhodol v danom prípade o trovách konania podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. Analogicky podľa § 93 ods. 4 O. s. p. potom právo na náhradu trov konania nevzniklo ani vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcov, ktorý do konania vstúpil podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 14. 4.2013 (č. l. 37 spisu). Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania musí súd vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených účastníkom. Účelnosťou je potrebné rozumieť vlastnosť, ktorá sleduje naplnenie cieľa. Opodstatnená je v prípade, že vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Vzhľadom na zmysel ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o náhrade trov konania je súd povinný posudzovať účelnosť pri každom úkone právnej služby samostatne, ako to správne urobil aj prvostupňový súd. Podľa ust. § 25 ods. 1 O. s. p. si účastník ako zástupcu môže vždy zvoliť advokáta. Nakoľko vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva ako účastník, je oprávnený tzn. môže sa dať aj vedľajší účastník v konaní zastupovať advokátom. V prejednávanej veci vedľajšieho účastníka zastupoval advokát na základe plnomocenstva, pričom z odôvodnenia napadnutého uznesenia nevyplýva, že by súd prvého stupňa popieral alebo spochybňoval právo vedľajšieho účastníka resp. ústavné právo každého - vrátane vedľajšieho účastníka na právnu pomoc vyplývajúce z čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, práve naopak. V prípade, že si účastník zvolí ako svojho zástupcu advokáta, musí však počítať aj so vznikom trov, nakoľko advokát má právo na úhradu svojich primeraných a opodstatnených nákladov. Preto skutočnosť, že súd účastníkovi právo na náhradu trov konania neprizná, sama osebe neznamená popretie rovnosti podmienok v konkrétnom súdnom konaní, a už vôbec to neznamená odňatie procesného práva účastníka na zastúpenie advokátom. V predmetnej právnej veci vedľajší účastník resp. právny zástupca vedľajšieho účastníka okrem oznámenia o vstupe do konania zároveň požiadal súd prvého stupňa o doručenie návrhu na začatie konania a jeho príloh, a podaním doručeným prvostupňovému súdu dňa 7. 2. 2013 (č. l. 41 spisu) vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, poukázal na to, že ide nepochybne o spotrebiteľskú vec a uplatnil si náhradu trov konania. Z uvedeného je zrejmé, že v čase vstupu do konania mu predmet sporu ešte nebol známy a len z označenia účastníkov konania usúdil, že ide o spotrebiteľskú vec. Odvolaciemu súdu nie je jasné, ako mohol právny zástupca vedľajšieho účastníka vykonať prípravu zastúpenia, keď samotný vedľajší účastník nevedel, do akého konania vstupuje. Len na základe skutočnosti, že odporcom je spotrebiteľ, bez akejkoľvek bližšej vedomosti o predmete a štádiu konania, do ktorého vstupuje, je prakticky nemožné náležite sa pripraviť na zastupovanie v tej ktorej veci. Odvolacia námietka vedľajšieho účastníka, že navrhovateľ mnohokrát už len na základe jeho vstupu do konania vezme návrh späť, je podľa názoru odvolacieho súdu neopodstatnená. Nemožno dospieť k záveru, že navrhovateľ vzal v danej právnej veci návrh späť na základe vstupu vedľajšieho účastníka do konania, nakoľko späťvzatie návrhu je dispozičným právom navrhovateľa, keď v predmetnej veci ku späťvzatiu návrhu došlo z dôvodu úhrady žalovanej pohľadávky (istiny a trov konania v celosti a časti úrokov z omeškania). Vzhľadom na uvedené je potom potrebné sa prikloniť k tvrdeniu navrhovateľa uvedenému vo vyjadrení, že v danom prípade nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva. Dôvodný je aj argument navrhovateľa, že konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania. Odvolací súd v neposlednom rade prihliadol aj na skutočnosť, že vedľajší účastník vstúpil do konania ako organizácia na ochranu spotrebiteľa z vlastného podnetu a splnomocnil právneho zástupcu z radov advokátov, hoci zo samotnej podstaty vedľajšieho účastníka vyplýva, že musí byť schopný konať v mene toho, na strane koho vstupuje do konania. Zároveň je odvolaciemu súdu z rozhodovacej činnosti známe, že vedľajší účastník paušálne vstupuje do konaní, v ktorých ako navrhovatelia vystupujú určité subjekty, a to bez ohľadu na stav konania, vôľu spotrebiteľa a účelnosť úkonov vedľajšieho účastníka. Pri rozposielaní oznámení o vstupe do konaní, vyjadrení (vznesenie námietky premlčania), ide o identické typizované úkony podľa vzoru, ktoré môžu byť generované aj automatizované, pritom nemožno v každej jednej veci hovoriť o účelnom vynaložení trov právneho zastúpenia. Takéto konanie vedľajšieho účastníka nemožno považovať ani za dôkaz o jeho vôli naplniť cieľ, pre ktorý bolo toto združenie založené. Vyvoláva to skôr dojem, že združenie vstupuje do konaní s cieľom dosiahnuť zárobkovú činnosť právneho zástupcu vedľajšieho účastníka v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Odvolací súd vo vzťahu k rozhodnutiam iných krajských súdov, na ktoré navrhovateľ vo svojom vyjadrení a vedľajší účastník vo svojom odvolaní poukazujú, uvádza, že nie je viazaný rozhodnutiami iných krajských súdov v obdobných veciach. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania vedľajšieho účastníka ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. a navrhovateľovi, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznal podľa podaného vyčíslenia náhradu trov vynaložených v odvolacom konaní za podané vyjadrenie k odvolaniu vo výške 111,95 € (1-ica odmeny za úkon právnej služby - písomné vyjadrenie k odvolaniu vo výške 102,58 € s DPH + režijný paušál 9,37 €, vyhl.č. 655/2004 Z. z.), ktoré uložil vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcov s poukazom na ustanovenie § 149 ods. 1 O. s. p. zaplatiť právnemu zástupcovi navrhovateľa do troch dní. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.