Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/361/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1307203701 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1307203701.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Aleny Svetlovskej v právnej veci žalobcu: Prvá realitná a splátková kancelária - akciová spoločnosť (v skratke: P.R.S.K., a. s.), Škultétyho 1, Bratislava, proti žalovanej: R. R., Y. XX, U., zast. JUDr. Alicou Packovou, advokátkou, Stromová 48, Bratislava, o neúčinnosť právneho úkonu, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 5. marca 2013, č. k. 28C 29/2007-439, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e. V časti výroku o náhrade trov konania sa napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec sa mu v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že voči žalobcovi sú právne neúčinné nasledovné darovacie zmluvy: 1/ darovacia zmluva uzatvorená dňa 6.11.2004 medzi Z.. H. R., R.. a H.. G. R. ako darcami a žalovanou ako obdarovanou, ktorej vklad bol povolený Správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu dňa 19.5.2005 a predmetom ktorej bol prevod vlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaným na S. Č.. XXXX vedenom Katastrálnym úradom v Bratislave, Správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu pre m. č. Petržalka, k. ú. Petržalka, a to spoluvlastníckemu podielu 1/1 z celku k bytu č. XXX nachádzajúcemu sa na XX. poschodí bytového domu na N. I.. Č.. XX, súp. Č.. XXXX na parc. č. XXXX, podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu vo výške XXXX/XXX XXX a spoluvlastníckemu podielu k pozemku pod stavbou parc. č. XXXX, 2/ darovacia zmluva uzatvorená dňa XX.X.XXXX medzi Z.. H. R., R.. ako darcom a žalovanou ako obdarovanou, ktorej vklad bol povolený Správou katastra Banská Štiavnica dňa 10.12.2007 pod č. T. XXX/XXXX a ktorá sa týkala prevodu vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu o veľkosti X/X k nehnuteľnostiam - pozemkom zapísaným na S. Č.. XXX a k spoluvlastníckemu podielu o veľkosti 1 k nehnuteľnostiam - pozemkom zapísaným na LV č. XXX, listy vlastníctva vedené Katastrálnym úradom v Banskej Bystrici, Správou katastra Banská Štiavnica pre obec Banská Štiavnica, katastrálne územie Prenčov, 3/ darovacia zmluva uzatvorená dňa XX.X.XXXX medzi Z.. H. R., R.. ako darcom a žalovanou ako obdarovanou, ktorej vklad bol povolený Správou katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu dňa XX.X.XXXX pod č. V XXX/XXXX v časti týkajúcej sa spoluvlastníckeho podielu o veľkosti XXXXXX/ XXXXXXXX na zastavaných plochách a nádvoriach o výmere XX mX na parc. č. XXXX/XX a na stavbe trafostanice súp. č. XXXXX zapísaných na LV č. XXXX pre okres Bratislava III, obec Bratislava, m. č. Nové Mesto, kat. úz. T. ako aj spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/159 na nebytovom priestore - garáži č. X-GX, vchod XX-XX, tretie podlažie, vrátane podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku vo výške XXXXXXX/XXXXXXXX zapísaných na LV č. XXXX pre k. ú. T.. Súd prvého stupňa zároveň žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 751,68 eur do troch dní od právoplatnosti napadnutého rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že v konaní nebolo sporné, že Z.. H. R. bol na základe vykonateľného rozsudku Okresného súdu Bratislava V a vykonateľného rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 28Cob 137/2000 dlžníkom právneho predchodcu žalobcu spoločnosti P.R.S.K., a.s., Komárno. Rovnako nebolo sporné ani uzavretie jednotlivých zmlúv o postúpení pohľadávok zo dňa 18.8.2006, 13.8.2007, 9.4.2009 a 21.7.2011. Na základe poslednej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.7.2011 bola pohľadávka predstavujúca dlh H. R. postúpená na spoločnosť P.R.S.K., a.s. a súd prvého stupňa uznesením č. k. 28C 29/2007-381 pripustil zmenu účastníkov konania na strane žalobcu a tým mal za preukázanú aktívnu legitimáciu terajšieho žalobcu. Za sporné súd prvého stupňa nepovažoval ani uzavretie predmetných darovacích zmlúv, pri ktorých sa úmysel Z.. H. R. ukrátiť veriteľa prezumuje. Ďalej súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že Z.. H. R. ako dlžník dňa 26.11.2010 zomrel, pričom ako vyplýva z právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 1D XXX/XXXX, po sebe zanechal majetok nepatrnej hodnoty. Preto súd prvého stupňa považoval za splnenú jednu z podmienok úspešného odporovania právneho úkonu, a to, že na uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky preukázateľne nemožno použiť iný majetok dlžníka. Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa zároveň dospel k záveru, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že pri darovacej zmluve zo dňa 6.11.2004 by ani pri vynaložení náležitej starostlivosti úmysel dlžníka - svojho otca nemohla rozpoznať. Žalovaná podľa šetrenia súdu prvého stupňa na Správe katastra nehnuteľností neuvádzala pravdu, keď tvrdila, že ťarcha (upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie predajom nehnuteľnosti) nebola v čase podávania návrhu na vklad vlastníckeho práva zapísaná v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX, a teda žalovaná nemohla postupovať s náležitou starostlivosťou. Zo zistení súdu prvého stupňa totiž vyplýva, že táto ťarcha bola v katastri nehnuteľností vyznačená už dňa 15.7.2003, deň po tom, čo bolo Správe katastra doručené Upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie predajom nehnuteľností zo dňa 9.7.2003. Žalovaná taktiež neuniesla dôkazné bremeno ani pri ďalších dvoch darovacích zmluvách uzatvorených dňa XX.X.XXXX a dňa XX.X.XXXX, nakoľko v čase, kedy jej bol dňa XX.X.XXXX doručený výpis z LV po povolení vkladu týkajúci sa prvej darovacej zmluvy zo dňa 6.11.2004, nesporne aj podľa jej tvrdení vedela o exekúcii vedenej voči jej otcovi. V tomto smere podľa názoru súdu prvého stupňa neobstojí ani obrana žalovanej, že mala za to, že sa rozsah exekučného konania týka len predmetného bytu na N. XX, nakoľko žalovaná s prihliadnutím na jej vek a rozumovú vyspelosť v čase uzatvárania predmetných darovacích zmlúv (XX r. a XX r.) už mohla predpokladať, že exekúcia sa môže vzťahovať aj na ďalšie nehnuteľnosti, avšak na zistenie skutočného rozsahu exekučného konania nepodstúpila žiadne ďalšie kroky. Následne súd prvého stupňa z úradnej povinnosti skúmal dodržanie zákonnej trojročnej prekluzívnej lehoty na uplatnenie nároku na odporovanie na súde, a to pri každej z predmetných zmlúv samostatne, pričom vychádzal z toho, že žalobca mohol odporovaciu žalobu podať najskôr v deň nasledujúci po dni uzatvorenia odporovaného právneho úkonu. V prípade prvej darovacej zmluvy uzatvorenej dňa X.XX.XXXX teda prekluzívna lehota uplynula dňa X.XX.XXXX, pri druhej darovacej zmluve uzatvorenej dňa XX.X.XXXX uplynula dňa XX.X.XXXX a pri tretej darovacej zmluve uzatvorenej dňa XX.X.XXXX prekluzívna lehota uplynula dňa XX.X.XXXX. Žalobca si nárok na odporovanie voči prvej darovacej zmluve uplatnil žalobou podanou na súd dňa X.X.XXXX a voči druhej a tretej darovacej zmluve dňa XX.X.XXXX podaním návrhu na rozšírenie žaloby, teda v stanovenej prekluzívnej lehote. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa dospel k záveru, že boli splnené predpoklady na odporovateľnosť právnemu úkonu a s poukazom na ust. § 42a ods. 1, 2, § 116, § 117 a § 628 ods. 1, 2 Obč. zák. žalobe žalobcu vyhovel. O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi ako úspešnému účastníkovi priznal náhradu trov konania v celkovej výške XXX,XX eur, ktorá pozostáva zo zaplatených súdnych poplatkov v priebehu konania vo výške 298,50 eur (za žalobu zo dňa 23.2.2007 a za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 17.3.2009 a zo dňa 29.3.2011) a z náhrady cestovných nákladov vo výške 453,18 eur. V rámci náhrady cestovných nákladov súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 15 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. v spojení so zák. č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách priznal žalobcovi uplatnené cestovné náklady spojené s cestou osobným motorovým vozidlom Y. N. z X. do U. a späť (XXX km) na pojednávania konané dňa 5.2.2009, 17.3.2009, 1.3.2011, 29.3.2011, 13.11.2012, 10.1.2013, 5.3.2013. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalovaná a žiadala odvolací súd, aby vo veci rozhodol s prihliadnutím na ňou uvedené dôvody. Vo svojom odvolaní poukázala na skutočnosť, že v čase darovania dovŕšila 18. rok svojho veku a pri spisovaní darovacej listiny sama ani nemohla rozpoznať, či dlžník má voči žalobcovi dlh a ani nemala k dispozícii a v tom čase ani nevedela, na čo také písomnosti ako list vlastníctva slúžia, aké sú obchodné aktivity dlžníka a stav splácania zo splátkového predaja - chladiacej vitríny - keďže darovanie bolo vykonané z vážnych rodinných dôvodov, ktoré súviseli s neskorším úmrtím dlžníka. Mala za to, že ak by išlo o účelové darovanie, tak by išlo len o darovanie jednej nehnuteľnosti, a to tej, na ktorú exekútor pod č. EX 1/2002 v poznámke zriadil informáciu o začatí exekučného konania. Zároveň podotkla, že posledná splátka v prospech žalobcu bola splatená dňa 7.4.2000 a nariadenie exekúcie bolo vydané pod č. 1/2002 zo dňa 9.7.2003, t. j. tri roky po zaplatení poslednej splátky, pričom žalobca 0,2 % úrok - zmluvnú pokutu nikdy nevyrubil ani nevyúčtoval. K tvrdeniu žalobcu, že pohľadávka je ním vyčíslená zmluvná pokuta vypočítaná zo sumy 82.730,- Sk, čo predstavuje celkom sumu 3.444,65 eur, žalovaná namietala, že táto pohľadávka prevyšuje obvyklý úrok pri nákupe tovaru na splátky a je pohľadávkou úžerníckou. Za absolútne neštandardné a v rozpore s dobrými mravmi a obchodnými zvyklosťami považovala, že nezaplatením zmluvnej pokuty za kúpu hnuteľnej veci v splátkovom predaji nedošlo k odobratiu veci, ale bolo ihneď zriadené v poznámke LV začatie exekúcie 1/2002 a neskôr určená neúčinnosť právnych úkonov na takmer celý majetok dlžníka. Žalovaná ďalej poukázala na ust. § 42a ods. 1 Obč. zák., v zmysle ktorého veriteľ musí tvrdiť a preukázať, že odporovaný právny úkon ukracuje uspokojenie jeho pohľadávky, pričom uvedené platí aj pri právnych úkonoch urobených medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi alebo v prospech týchto osôb a preukázanie uvedeného je jedným z predpokladov aktívnej vecnej legitimácie veriteľa. Žalovaná sa nestotožnila ani s rozhodnutím súdu prvého stupňa ohľadom náhrady cestovných náhrad žalobcu - 7 x, pretože to podľa jej názoru bol žalobca, ktorý nezvládol aktívnu legitimáciu a neustálou zámenou a vstupovaním a vystupovaním osôb, návrhom na zmenu petitu za stranu žalobcu predlžoval stav prejednávanej veci. Vytýkala súdu prvého stupňa aj skutočnosť, že na strane žalobcu ustálil P.R.S.K., a.s., so sídlom T. pretože táto spoločnosť s týmto sídlom dlhodobo nevykazuje žiadne obchodné aktivity, slúži len ako spoločnosť pre manipuláciu účtových operácií. Poukázala na vyjadrenie žalobcu na pojednávaní dňa X.X.XXXX, kde uviedol, že uvedenú kanceláriu nemôže pre zlú finančnú situáciu prevádzkovať, z čoho podľa žalovanej vyplýva pochybnosť, či je vôbec P.R.S.K., a.s. aktívne legitimovaná pre podanie tejto žaloby a či žalobca nezavádza súd a daňový úrad, keď neaktualizuje zmeny v obchodnom registri. V závere svojho odvolania žalovaná uviedla, že súd prvého stupňa ju vážne poškodil, keď vydal návrh na predbežné opatrenie a zákaz nakladania s majetkom v čase, keď piatym rokom bola prejednávaná žaloba o odporovateľný právny úkon, čo vyvoláva domnienku, že zákonný sudca je vo veci predpojatý. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil. Mal za to, že tvrdenia uvádzané žalovanou v odvolaní sa nezakladajú na pravde už aj z dôvodu, že právny úkon darovacích zmlúv vykonala spolu s dlžníkom (ako manželka dlžníka - spoluvlastníčka nehnuteľností v rámci U.) samotná právna zástupkyňa žalovanej H.. G. R., ktorá je jej matkou. Nakoľko sa jednalo o blízke osoby, podľa žalobcu nie je možné pochybovať, že žalovaná nemala vedomosť o záväzkoch svojho otca. Žalobca podotkol, že v konaní preukázal, že dlžník Z.. H.. R. mal viaceré záväzky (ešte minimálne troch veriteľov okrem P.R.S.K. a.s.), a teda je zrejmé, že žalovaná a jej matka sa špekulatívnymi darovacími zmluvami tvoriacimi predmet tohto sporu snažili ukrátiť veriteľa. Predmetnú právnu vec považoval za učebnicový príklad poškodzovania veriteľa. Uviedol, že právna zástupkyňa žalovanej nevie a ani nemohla preukázať, že dlh dlžníka bol splnený riadne a včas a práve z dôvodu, že zo strany dlžníka nedošlo k splneniu dlhu riadne a včas, bolo nutné žalobou a následne exekúciou domáhať sa splatenia dlžnej sumy vrátane príslušenstva a trov konania. Žalobca v tejto súvislosti poukázal aj na skutočnosť, že žalovaná a jej právna zástupkyňa neprejavili ochotu plniť za záväzky dlžníka, a to aj napriek tomu, že im bolo navrhnuté zaplatiť dlh len vo výške zmluvnej pokuty a nie siahať im na celý majetok. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je sčasti dôvodné. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná v odvolaní namietla zaujatosť zákonného sudcu súdu prvého stupňa, odvolací súd sa v prvom rade zaoberal touto námietku žalovanej. Zaujatosť zákonného sudcu podľa žalovanej spočíva v tom, že vydal predbežné opatrenie a zákaz nakladania s majetkom v čase, keď piatym rokom bola prejednávaná žaloba o odporovateľný právny úkon. Nakoľko ide len o okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci a tieto v zmysle § 14 ods. 3 O.s.p. nie sú dôvodom na vylúčenie sudcu, pričom súd v prípade, že sa námietka zaujatosti týka len takýchto okolností, na ňu neprihliada a vec nadriadenému súdu ani nepredkladá (§ 15a ods. 5 O.s.p.), odvolací súd nepovažoval námietku zaujatosti vznesenú žalovanou za dôvodnú. Následne sa odvolací súd na základe odvolania žalovanej zaoberal meritom veci. Podľa § 42a ods. 1 prvá veta Obč. zák. veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Podľa § 42a ods. 2 Obč. zák. odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a § 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať. Podľa § 42a ods. 3 písm. a/ Obč. zák. odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou alebo ktorý dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osoby jemu blízkej; to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. V zmysle citovaných ustanovení Obč. zák. sú podmienkami úspešnej odporovateľnej žaloby voči právnemu úkonu medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou jednak existencia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi; skutočnosť, že právny úkon dlžníka ukracuje uspokojenie tejto pohľadávky a platnosť ukracujúceho právneho úkonu dlžníka. Úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa a vedomosť osoby uzatvárajúcej právny úkon s dlžníkom o tomto úmysle sa prezumujú. Zároveň musí byť dodržaná trojročná prekluzívna lehota na uplatnenie práva odporovať právnemu úkonu dlžníka, ktorá pri právach vznikajúcich vkladom do katastra nehnuteľností, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci, začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, ku ktorému vznikli účinky vkladu práva do katastra nehnuteľností. Blízka osoba dlžníka, ktorá s ním uzavrela právny úkon, t. j. žalovaná, sa voči odporovateľnej žalobe môže úspešne brániť tým, že preukáže, že ani pri náležitej starostlivosti nemohla poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Po oboznámení sa s obsahom spisu má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa po odstránení nedostatkov, ktoré mu boli vytýkané odvolacím súdom v druhom zrušujúcom uznesení č. k. 6Co/135/2011-303 zo dňa 27. februára 2012 a po doplnení dokazovania správne dospel k záveru, že v prejednávanej veci boli splnené všetky kumulatívne podmienky pre vyslovenie neúčinnosti právnych úkonov - darovacích zmlúv zo dňa 6.11.2004, 18.1.2005 a XX.X.XXXX, ktorými bolo na žalovanú (dcéru dlžníka Z.. H. R., R..) prevedené vlastnícke právo k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na jeho základe zistil správne skutkový stav veci a tento po právnej stránke čo do merita veci aj správne posúdil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa veci samej a konštatuje jeho správnosť (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej odvolací súd k odvolacím námietkam žalovanej uvádza, že tieto nie sú dôvodné, a teda ani spôsobilé ovplyvniť správnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa odvolacieho súdu z obsahu spisu vyplýva, že žalobca má voči Z.. H. R., R.., otcovi žalovanej, ktorá je v zmysle § 116 Obč. zák. jeho blízkou osobou, vymáhateľnú pohľadávku priznanú právoplatným rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 28.9.1999, č. k. 21Cb/310/1998-46, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 7.11.2000, č. k. 26Cob/137/2000-87, na vymoženie ktorej je na Exekútorskom úrade Komárno, H.. S. Y., súdny exekútor, vedené exekučné konanie č. EX 402/2007 pre vymoženie istiny s príslušenstvom a zo zmluvným penále vo výške 0,2 % denne zo sumy 82.730,- Sk od 21.8.1998 do zaplatenia. Ak by aj odvolací súd prihliadol na odvolaciu námietku žalovanej, že posledná splátka istiny v prospech žalobcu bola splatená dňa 7.4.2000, žalobcovi by voči žalovanej stále zostala vymáhateľná pohľadávka pozostávajúca z neuhradeného príslušenstva istiny a zo zmluvného penále. Na uvedené nemá vplyv skutočnosť namietaná žalovanou, že nariadenie exekúcie bolo vydané pod č. 1/2002 zo dňa 9.7.2003, t. j. tri roky po zaplatení poslednej splátky. Je totiž výlučne v dispozícii oprávneného (v tomto prípade žalobcu) kedy a či vôbec pristúpi k vymáhaniu svojej neuspokojenej pohľadávky priznanej právoplatným rozhodnutím súdu v exekučnom konaní. Oprávnený je pritom, za predpokladu, že povinný vznesenie námietku premlčania, limitovaný jedine desaťročnou premlčacou dobou odo dňa kedy sa malo podľa rozhodnutia plniť (§ 100 ods. 1 v spojení s § 110 ods. 1 Obč. zák.). Nakoľko pohľadávka žalobcu voči Z.. H. R., R.., vrátane príslušenstva a zmluvného penále, bola priznaná právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Bratislava V a v časti potvrdená rozhodnutím odvolacieho súdu a vzhľadom na skutočnosť, že odvolaciemu súdu v tomto konaní neprináleží skúmať vecnú správnosť tohto rozhodnutia, odvolací súd nemohol prihliadnuť ani na odvolaciu námietku žalovanej, že táto pohľadávka prevyšuje obvyklý úrok pri nákupe tovaru na splátky a je pohľadávkou úžerníckou. K odvolacej námietke žalovanej ohľadom nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu odvolací súd uvádza, že aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu mal rovnako ako súd prvého stupňa za preukázanú na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.7.2011, ktorou spoločnosť P.E.N.I.A.Z.E. - SLOVAKIA, s.r.o. postúpila predmetnú pohľadávku žalobcovi a súd prvého stupňa uznesením zo dňa 9.11.2012, právoplatným dňa 29.11.2012, pripustil zmenu účastníkov konania na strane žalobcu. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že žalovanou namietané zrušenie kancelárie žalobcu v Bratislave a údajné nevykazovanie žiadnych obchodných aktivít, nemá vplyv na jeho vecnú legitimáciu, nakoľko žalobca je ako právnická osoba naďalej zapísaný v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I. Prípadné pochybenie žalobcu pri aktualizovaní zmien v obchodnom registri nie je predmetom tohto konania. Nedôvodná je podľa názoru odvolacieho súdu aj odvolacia námietka žalovanej týkajúca sa povinnosti veriteľa tvrdiť a preukázať, že odporovaný právny úkon ukracuje uspokojenie jeho pohľadávky. V prejednávanej veci je nepochybné, že predmetné právne úkony (darovacie zmluvy) ukracujú uspokojenie veriteľovej pohľadávky, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že dlžník, Z.. H. R., R.. dňa 26.11.2010 zomrel, pričom dedičské konanie bolo uznesením Okresného súdu Bratislava V zo dňa 4.4.2011, sp. zn 1D/858/2010, Dnot 10/11-11 zastavené, lebo poručiteľ zanechal majetok nepatrnej hodnoty. Keďže dlžník predmetnými darovacími zmluvami ešte počas svojho života previedol všetok svoj majetok na žalovanú, žalobca nemá inú možnosť na uspokojenie svojej vymáhateľnej pohľadávky, než podanie odporovacej žaloby v prejednávanej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že v prejednávanej veci sú ukracujúcimi právnymi úkonmi darovacie zmluvy uzavreté medzi Z.. H. R., R.., otcom žalovanej, ako darcom a žalovanou ako obdarovanou, v prípade darovacej zmluvy zo dňa 6.11.2004 medzi Z.Q.. H. R., R.. G. H.. G. R., rodičmi žalovanej, ako darcami a žalovanou ako obdarovanou, t. j. právne úkony medzi osobami blízkymi, úmysel dlžníka Z.. H. R., R.. ukrátiť veriteľa a vedomosť žalovanej o tomto úmysle sa prezumujú a ich preukázanie nie je podmienkou úspešnej odporovateľnosti. Túto právnu domnienku môže žalovaná vyvrátiť jedine preukázaním, že úmysel svojho otca ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti nemohla rozpoznať. Dôkazné bremeno teda zaťažuje žalovanú. Keďže úmysel dlžníka ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle sú psychickým stavom, samy osebe nemôžu byť predmetom dokazovania. Tým môžu byť jedine skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie subjektu prejavuje navonok a z ktorých možno existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom odvodiť. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaná v prejednávanej veci neuniesla dôkazné bremeno a v konaní nepreukázala, že ani pri náležitej starostlivosti nemohla rozpoznať úmysel svojho otca ukrátiť veriteľa (žalobcu). Pokiaľ žalovaná vo svojom odvolaní poukazuje na svoj vek, ktorý bol v čase uzavretia prvej darovacej zmluvy dňa 6.11.2004 18 rokov, a teda nemohla rozpoznať, či dlžník má voči žalobcovi dlh, ako aj na skutočnosť, že v tom čase nevedela na čo list vlastníctva slúži a aké sú obchodné aktivity dlžníka (jej otca), keďže darovanie bolo vykonané z vážnych rodinných dôvodov, odvolací súd tieto tvrdenia žalovanej považuje za účelové a nespôsobilé ovplyvniť správnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Aj s prihliadnutím na vek a tomu zodpovedajúcu rozumovú vyspelosť žalovanej, táto v priebehu konania ani vo svojom odvolaní neuviedla žiadne také skutočnosti, ktoré by preukazovali, že pri uzatváraní predmetných darovacích zmlúv vynaložila náležitú starostlivosť na rozpoznanie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa. Zákonná požiadavka náležitej starostlivosti pritom znamená, že dlžníkovi blízka osoba musí pri právnych úkonoch s dlžníkom vykonať s ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím na obsah právneho úkonu dlžníka takú činnosť (aktivitu), aby sa z jej výsledku dozvedela o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa. Nie je pritom podstatné, či dlžník týmto právnym úkonom plnil svoj morálny alebo právny záväzok. Úspešná obrana žalovanej osoby blízkej dlžníkovi podľa § 42a ods. 1 Obč. zák. pritom spočíva nielen v jej tvrdení, že o úmysle dlžníka skrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedela a ani nemohla vedieť, ale aj v tvrdení a preukázaní toho, že o tomto úmysle nevedela a ani nemohla vedieť, hoci vyvinula starostlivosť na spoznanie tohto úmyslu dlžníka, ktorý tu v čase odporovaného právneho úkonu objektívne musel byť a išlo o náležitú starostlivosť. O nevynaložení náležitej starostlivosti žalovanej vyžadovanej ust. § 42a ods. 3 Obč. zák. svedčí aj vyjadrenie samotnej žalovanej na pojednávaní konanom na súde prvého stupňa dňa 10.1.2013, kde žalovaná uviedla, že pri darovaní ďalších nehnuteľností sa otca nepýtala na rozsah exekučného konania zapísaného na LV na nehnuteľnosť na N. XX, nakoľko mala za to, že sa vzťahuje len na uvedený byt. Žalovaná sa teda bez primeraných dôvodov spoliehala na skutočnosť, že ďalšie nehnuteľnosti dlžníka (ktoré boli na ňu prevedené ďalšími dvomi darovacími zmluvami) nemôžu slúžiť na uspokojenie pohľadávky žalobcu a nevykonala žiadne úkony na overenie tejto skutočnosti. V zmysle uvedeného žalovaná musela byť uzrozumená s tým, že žalobca ako veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky aj z majetku, ktorý na základe takéhoto právneho úkonu od dlžníka nadobudla. Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku pochybil pri posudzovaní plynutia prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o odporovateľnosť právnych úkonov, keď za rozhodujúci deň pre začiatok jej plynutia považoval deň nasledujúci po dni uzatvorenia odporovaného právneho úkonu. Pri právnych úkonoch, na základe ktorých vznikajú práva vkladom do katastra nehnuteľností, totiž začína trojročná lehota pre uplatnenie práva odporovať právnym úkonom dlžníka plynúť dňom nasledujúcim po dni, ku ktorému vznikli účinky vkladu práva do katastra nehnuteľností. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že tento deň nastal ešte neskôr ako deň uzavretia predmetných darovacích zmlúv, aj prekluzívna lehota začala plynúť a uplynula neskôr, než ako to uzavrel súd prvého stupňa, t. j. pri darovacej zmluve uzavretej dňa 6.11.2004, ktorej vklad bol povolený dňa 19.5.2005, prekluzívna lehota začala plynúť dňa 20.5.2005 a uplynula dňa 20.5.2008, pri darovacej zmluve uzavretej dňa 18.1.2005, ktorej vklad bol povolený dňa 16.2.2005, prekluzívna lehota začala plynúť dňa 17.2.2005 a jej posledným dňom bol v zmysle § 57 ods. 2 druhá veta O.s.p. deň 18.2.2008 (pondelok) a pri darovacej zmluve uzavretej dňa 25.9.2007, ktorej vklad bol povolený dňa 10.12.2007, prekluzívna lehota začala plynúť dňa 11.12.2007 a jej posledným dňom bol v zmysle § 57 ods. 2 druhá veta O.s.p. deň 13.12.2010 (pondelok). Nakoľko žalobca si nárok na odporovanie voči všetkým predmetným darovacím zmluvám uplatnil včas v priebehu trojročnej prekluzívnej lehoty (voči prvej darovacej zmluve podaním žaloby na súd dňa 2.3.2007 a voči ďalším dvom darovacím zmluvám podaním návrhu na rozšírenie žaloby na súd dňa 17.1.2008), uvedené pochybenie súdu prvého stupňa nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Vo vzťahu k výroku, ktorým súd prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 751,68 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, má odvolací súd za to, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti nie je vecne správny. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa priznal žalobcovi náhradu trov konania pozostávajúcu zo súdnych poplatkov zaplatených v priebehu konania celkom vo výške 298,50 eur a z náhrad cestovných nákladov vo výške 453,18 eur. Náhrada za súdne poplatky zaplatené v priebehu konania žalobcom bola síce súdom prvého stupňa priznaná správne (3 x 99,50 eur za žalobu zo dňa 23.2.2007, za odvolanie zo dňa 2.6.2009 proti rozsudku zo dňa 17.3.2009 a za odvolanie zo dňa 4.8.2011 proti rozsudku zo dňa 29.3.2011), avšak k pochybeniu súdu prvého stupňa došlo pri priznávaní náhrady cestovných nákladov žalobcovi. Toto pochybenie spočíva jednak v nesprávnom právnom posúdení veci v tejto časti, keď súd prvého stupňa vychádzal z ust. § 15 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. v spojení so zák. č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách a jednak v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia aj v následnom priznaní náhrady cestovných nákladov žalobcovi v nesprávnej výške zodpovedajúcej nákladom na cestu osobným motorovým vozidlom. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že vyhl. č. 655/2004 Z. z. upravuje spôsob určenia a výšku odmeny a náhrad advokáta za právne služby poskytované klientom na základe dohody alebo ustanovenia na to oprávneným orgánom (§ 1 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z.). Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v prejednávanej veci nebol zastúpený advokátom, nemožno pri výpočte náhrady trov konania vychádzať z ustanovení cit. vyhl. Z obsahu spisu vyplýva, že pojednávaní sa zúčastňoval konateľ žalobcu Z.. H. X., resp. v čase, keď bol žalobcom Z.. T. F., samotný žalobca, pričom obidvaja majú bydlisko v Komárne a pojednávania sa konali v Bratislave. Pokiaľ si teda žalobca uplatnil náhradu cestovných nákladov spojených s cestou na pojednávania z Komárna do Bratislavy a späť, správne mal súd prvého stupňa pri rozhodovaní o priznaní náhrady cestovných nákladov a ich výpočte vychádzať z ust. § 72 ods. 1 v spojení s § 73 ods. 1, 2 a § 74 vyhl. č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy. V zmysle týchto ust. sa osobe zúčastnenej na konaní, ktorá nemá trvalý alebo prechodný pobyt alebo nepracuje v mieste, kde sa konanie uskutočňuje, alebo je predvolaná z miesta, kde sa dočasne zdržuje, hradia výdavky cestovného ako pri ceste verejným hromadným dopravným prostriedkom, a to aj v prípade, ak použila vlastné motorové vozidlo, pričom sa hradia len skutočné, účelné a hospodárne výdavky cestovného. Náhrada výdavkov cestovného podľa zák. č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách sa osobe zúčastnenej na konaní poskytne len v prípade, ak okolnosti prípadu vyžadujú, aby cesta bola vykonaná inak ako verejným hromadným dopravným prostriedkom (§ 74 vyhl. č. 543/2005 Z. z.). Odvolací súd má za to, že v prejednávanej veci neboli splnené podmienky pre postup v zmysle ust. § 74 vyhl. č. 543/2005 Z. z. a priznanie náhrady cestovného žalobcovi podľa zák. č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, nakoľko okolnosti prípadu nevyžadovali použitie motorového vozidla namiesto verejného hromadného dopravného prostriedku, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že medzi Komárnom a Bratislavou je dobré a dostatočne frekventované priame dopravné spojenie prostredníctvom verejného hromadného dopravného prostriedku (vlak, autobus). Zároveň odvolací súd podotýka, že súd prvého stupňa pochybil aj tým, že žalobcovi priznal náhradu cestovných nákladov za pojednávanie konané dňa 29.3.2011, pričom zo zápisnice z tohto pojednávania (č. l. 267) vyplýva, že sa ho nezúčastnil žiaden z účastníkov konania a samotný žalobca svoju neúčasť aj ospravedlnil faxovým podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 29.3.2011 o 9:00 hod. (č. l. 264). Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku o náhrade trov konania, zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. a podľa ods. 2 vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude súd prvého stupňa povinný riadiť sa právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O.s.p. viazaný. Súd prvého stupňa bude musieť opätovne rozhodnúť o náhrade trov konania, pričom v časti náhrady cestovných výdavkov súd prvého stupňa prizná žalobcovi v súlade s ust. § 72 ods. 1 v spojení s § 73 ods. 1, 2 vyhl. č. 543/2005 Z. z. náhradu len za tie pojednávania, na ktorých sa žalobca resp. jeho konateľ skutočne zúčastnil a len vo výške zodpovedajúcej cestovnému verejným hromadným dopravným prostriedkom. V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.