Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/566/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1308212239 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1308212239.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, členov senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Michaely Frimmelovej, v právnej veci navrhovateľa: Y. Z., L. B. XX, G. Z. - X. F.C., zast. advokátom Mgr. Karolom Haťapkom, so sídlom Drieňova 34, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, zo dňa 13. júna 2012, č.k. 15C 131/2008-60, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e . V časti týkajúcej sa trov konania rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že odporcovi sa náhrada trov prvostupňového konania n e p r i z n á v a . Odporcovi sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa po čiastočnom späťvzatí voči odporcovi domáhal zaplatenia náhrady škody, spočívajúcej v nemajetkovej ujme vo výške 55.000 eur, spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe. Ďalším výrokom vyslovil, že účastníkom nepriznáva náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa návrhom, podaným na súde dňa 09.10.2008, domáhal od odporcu po čiastočnom späťvzatí zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 55.000 eur dôvodiac, že bol uznesením Okresného súdu Bratislava III zo dňa 25.09.2000 vzatý do väzby ako obvinený zo spáchania trestného činu nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi spolupáchateľstvom v štádiu pokusu podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1 k § 187 ods. 1 písm. b/, c/, d/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák., pričom vo väzbe nezákonne strávil dva roky a osem mesiacov hoci sa žiadneho trestného činu nedopustil, nakoľko bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 3T/89/2001 zo dňa 15.05.2003 právoplatným dňa 16.12.2004 v plnom rozsahu oslobodený spod obžaloby. Navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že predmetné obvinenie zo spáchania trestného činu značným spôsobom zasiahlo do jeho cti, povesti a osobného života a spôsobilo mu a jeho rodine psychické útrapy. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že navrhovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 3T/89/2001 zo dňa 15.05.2003, právoplatným dňa 16.12.2004, oslobodený spod obžaloby, nakoľko uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 8To/249/2003 zo dňa 16.12.2004 bolo odvolanie Okresného prokurátora Bratislava III proti tomuto rozsudku zamietnuté. Listom zo dňa 23.08.2005 podal vtedajší zástupca navrhovateľa na Ministerstvo vnútra SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dôvodiac oprávnenosťou nároku navrhovateľa, ktorý nezákonne strávil cca 2 roky vo väzbe hoci sa žiadneho trestného činu nedopustil. Z predmetného listu vyplynulo, že navrhovateľ žiadal predbežné prerokovanie svojho nároku titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným pozbavením osobnej slobody. Odporca oznámil vtedajšiemu zástupcovi navrhovateľa listom zo dňa 13.03.2006, že jeho žiadosť zo dňa 23.08.2005 zakladá ad acta ako právne neopodstatnenú bez meritórneho rozhodnutia. Odporca v liste uviedol, že vychádza u ust. § 27 zák. č. 514/2003 Z.z. s poukazom na to, že udalosť, od ktorej sa odvíja uplatnenie náhrady škody, nastala pred dňom účinnosti zák. č. 514/2003 Z.z., a preto predmetnú žiadosť odstúpil v zmysle § 27 ods. 2 cit. zákona Odboru rehabilitácií a odškodňovania MS SR na priame vybavenie, keďže je potrebné postupovať v zmysle zák. č. 58/1969 Zb.. Následne oznámil odporca navrhovateľovi listom zo dňa 29.10.2008, že jeho žiadosť nebola prerokovaná v šesť mesačnej lehote z objektívnych dôvodov, a preto si môže uplatniť nárok na súde. V konaní pred súdom vzniesol odporca námietku premlčania. Takto zistený skutkový stav posúdil po právnej stránke podľa ustanovení § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 8 ods. 5 písm. b/, § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 2, § 19 ods. 1, 3 a § 27b ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a podľa § 100 ods. 1, 2, § 101, § 122 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, a dospel k záveru, že trojročná premlčacia lehota na uplatnenie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (keď na tento pojem aplikoval ust. § 11 a nasl. Obč.zák.) začala navrhovateľovi plynúť dňa 15.05.2003, kedy bol prepustený z väzby, pričom po pripočítaní šesť mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku mal za preukázané, že v čase podania žaloby na súd dňa 09.10.2008 bol nárok navrhovateľa premlčaný. Po prihliadnutí k námietke premlčania vznesenej odporcom návrh navrhovateľa zamietol. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. keď skonštatoval, že rozhodoval podľa zásady úspechu v konaní a keďže navrhovateľ v konaní úspech nemal, náhradu trov konania, ktoré mu vznikli odmenami advokátom za zastupovanie, mu nepriznal. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania, keďže mu nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie dôvodiac, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec, keď aplikoval trojročnú premlčaciu lehotu. Takýto výklad považoval v rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý má prednosť pred vnútroštátnymi právnymi predpismi. Zopakoval následky uvalenia väzby na život a psychiku, ako i spoločenské uplatnenie navrhovateľa so záverom, že navrhovateľ spĺňa predpoklady na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súdu prvého stupňa vytkol, že sa skutkovým stavom veci vôbec nezaoberal, keď prihliadol na odporcom vznesenú námietku premlčania. Poukázal na to, že si neuplatnil nárok podľa § 11 a nasl. Obč. zák., ale podľa čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Mal za to, že štát ako zodpovednostný subjekt zodpovedá za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe na základe ust. § 5 zák. č. 58/1969 Zb.. Vyjadril názor, že nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy preto nepodlieha režimu premlčania podľa zák. č. 58/1969 Zb. a v tejto súvislosti na rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/177/2005, z ktorého je zrejmá prednosť medzinárodnej úpravy obsiahnutej v citovanom dohovore pred vnútroštátnou úpravou. Zdôraznil, že v predmetnom dohovore nie je žiadna premlčacia doba uvedená, keďže základné ľudské práva, medzi ktoré patrí aj ochrana osobnosti, sú nepremlčateľné. Poukázal tiež na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo/1542/2003, podľa ktorého sa právo na poskytnutie primeraného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti nepremlčuje. Prax všeobecných súdov SR označovať nárok na nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z porušenia práva na ochranu osobnosti za premlčateľný v trojročnej lehote nemá právnu povahu, ale povahu ekonomickú a má zabrániť občanom SR domôcť sa primeraného zadosťučinenia, a preto je v rozpore so základnými zásadami právneho štátu. Namietal tiež, že súd prvého stupňa v konaní neposudzoval, či výkon subjektívneho práva odporcom, ktorý namietal premlčanie, je alebo nie je v súlade s dobrými mravmi. Mal za to, že súd prvého stupňa mal otázku vznesenia námietky premlčania odporcom posúdiť spravodlivo a prípadne dospieť k záveru, že mu právo uplatniť túto námietku neumožní. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v napadnutom rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. (t. j. v celom rozsahu ), na odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p., na ktorom doplnil a zopakoval dokazovanie v zmysle § 213 ods. 3 a 5 O.s.p., a pripojením trestného spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 3T 89/01, a podľa § 129 ods. 1 oboznámením jeho obsahu, ako aj čítaním listinných dôkazov: žaloby a jej doplnenia, žiadosti o predbežné prerokovanie náhrady škody, listov MV SR adresovaných navrhovateľovi, podania k žalobe, a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Napadnutý rozsudok vo veci samej potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne správny. Po zopakovaní a doplnení dokazovania odvolací súd ustálil, že navrhovateľ bol uznesením Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 3Nt 43/00 zo dňa 27.09.2000 vzatý do väzby ako obvinený zo spáchania trestného činu nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi spolupáchateľstvom v štádiu pokusu podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1 k § 187 ods. 1 písm. b/, c/, d/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák.. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, č.k. 3T 89/2001-443 zo dňa 15.05.2003 bol v plnom rozsahu oslobodený spod obžaloby a zároveň bol uznesením rovnakého súdu č.k. 3T 89/01-441 zo dňa 15.05.2003 (právoplatným v rovnaký deň) prepustený z väzby na slobodu. Zo zápisnice o verejnom zasadnutí, ktoré sa konalo dňa 16.12.2004 na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 8To 249/03 za osobnej účasti navrhovateľa (v tom čase obžalovaného) a jeho právneho zástupcu, zistil, že Krajský súd v Bratislave vyhlásil uznesenie č.k. 8To 249/03, ktorým zamietol odvolanie Okresného prokurátora Bratislava III proti vyššie uvedenému oslobodzujúcemu rozsudku Okresného súdu Bratislava III, ktorý dňom 16.12.2004 nadobudol právoplatnosť. Listom zo dňa 23.08.2005 podal vtedajší zástupca navrhovateľa na Ministerstvo vnútra SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným pozbavením osobnej slobody, ktorej nebolo v lehote šesť mesiacov vyhovené. Navrhovateľ podal dňa 09.10.2008 na súd žalobu, ktorou sa po čiastočnom späťvzatí domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odporca vzniesol námietku premlčania. Odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa zistil, že v predmetnom konaní sa navrhovateľ domáhal od odporcu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej mu rozhodnutím o väzbe Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 3Nt 43/00 zo dňa 27.09.2000 (väzba trvala do 15.05.2003) v súvislosti s jeho trestným stíhaním, spod ktorého bol právoplatne oslobodený rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č.k. 3T 89/2001-443 zo dňa 15.05.2003 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8To 249/03 zo dňa 16.12.2004. Nakoľko k rozhodnutiu o väzbe došlo za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., dospel odvolací súd k záveru, že na nároky zo zodpovednosti za škodu tým spôsobenú je potrebné aplikovať zákon č. 58/1969 Zb. (viď prechodné ustanovenie zákona č. 514/2003 Z.z. - konkrétne ust. § 27 ods. 2), ako aj správne namietal navrhovateľ v odvolaní. Ak súd prvého stupňa aplikoval na posudzovanú vec ustanovenia zák. č. 514/2003 Z.z., bolo jeho právne posúdenie veci nesprávne, čo však nespôsobilo v danom prípade nesprávnosť jeho záveru o premlčaní nároku navrhovateľa, s ktorým sa odvolací súd stotožnil. Podľa ust. § 1 zák. č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie. Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť. Podľa ust. § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený. Podľa ust. § 5 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody nemá ten: a) kto si väzbu zavinil sám, najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia, b) kto bol spod obžaloby oslobodený alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný alebo že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin bol amnestovaný. Podľa ust. § 9 ods. 1, vety prvá a druhá, ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní, ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni. Ak bola žiadosť o predbežné prerokovanie podaná na ústrednom orgáne, ktorý nie je príslušný, postúpi ju orgánu príslušnému. Účinky podania žiadosti sa v tomto prípade zachovávajú. Podľa ust. § 10 zák. č. 58/1969 Zb., ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Podľa ust. § 20 zák. č. 58/1969 Zb., pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom. Podľa ust. § 22 ods. 3 zák. č. 58/1969 Zb. ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie. Podľa ust. § 23 zák. č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy sa premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené. Podľa ust. § 100 ods. 1 Obč. zák. právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa ust. § 100 ods. 2 prvá veta Obč. zák. sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Podľa § 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (01.07.2004) a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi, ktorým je zákon č. 58/1969 Zb.. Z ustanovenia § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2004, a ktorým bol zrušený zákon č. 58/1969 Zb., vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravuje doterajšími predpismi. Keďže k navrhovateľom tvrdenej škode spočívajúcej v nemajetkovej ujme malo dôjsť rozhodnutím o väzbe zo dňa 27.09.2000, teda pred 1. júlom 2004, odvolací súd vec posudzoval podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Pre právne posúdenie veci v zmysle § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nie je právne relevantné, kedy bolo rozhodnuté o oslobodení navrhovateľa spod obžaloby. V tomto prípade nárok na náhradu škody vzniká za splnenia podmienky, že proti poškodenému (ktorý bol vo väzbe) bolo trestné stíhanie zastavené alebo bol spod obžaloby oslobodený a zároveň, že si väzbu nezavinil sám (najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia), alebo bol spod obžaloby oslobodený len preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný alebo že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin bol amnestovaný. V danom prípade navrhovateľ podmienky pre odškodnenie splnil. Podľa § 23 zákon č. 58/1969 Zb. sa však mohol domáhať náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej mu rozhodnutím o väzbe v súvislosti s trestným konaním v lehote jedného roka od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia. Z uvedeného vyplýva, že dňa 16.12.2004, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 3T 89/2001-443 zo dňa 15.05.2003 (v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8To 249/03 zo dňa 16.12.2004), ktorým bol navrhovateľ oslobodený spod obžaloby okresného prokurátora, podľa ktorej sa mal dopustiť trestného činu spáchania trestného činu nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi spolupáchateľstvom v štádiu pokusu podľa § 9 ods. 2, § 8 ods. 1 k § 187 ods. 1 písm. b/, c/, d/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák., začala navrhovateľovi plynúť premlčacia lehota, ktorá v zmysle § 22 ods. 3 zákona č. 58/1969 Zb. po podaní žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhrady škody zo dňa 23.08.2005 (kedy bola doručená odporcovi nebolo možné ustáliť), prestala plynúť po dobu 6 mesiacov a uplynula najneskôr dňa 16.06.2006. Preto ak navrhovateľ svoj nárok na súde uplatnil dňa 09.10.2008, urobil tak po lehote stanovej zákonom. K vyššie uvedenému záveru dospel odvolací súd po tom, čo posúdil navrhovateľom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy ako nárok na náhradu škody, ktorý je možné priznať podľa článku 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.. V zmysle čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. Pri takomto právnom posúdení navrhovateľom uplatneného nároku vychádzal z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2007, sp. zn. 4Cdo 177/2005). Podmienkou práva na odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom nároku je vznik škody v príčinnej súvislosti s namietaným porušením čl. 5. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa pod škodou v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru rozumie ako škoda materiálna, tak nemateriálna. Nárok na odškodnenie sa priznáva, aj keď rozhodnutie o väzbe bolo zákonné, ak bolo trestné stíhanie zastavené alebo bol obvinený oslobodený spod obžaloby. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo 177/2005 judikoval, že i keď čl. 5 ods. 5 Dohovoru zaručuje odškodnenie za pozbavenie osobnej slobody v prípadoch obdobných prípadom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím, možno tento článok použiť aj v prípadoch, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa zákona č. 58/1969 Zb.. Vzhľadom na vnútroštátnu úpravu, ktorá sankcionuje štát zodpovednosťou za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, treba aj tieto prípady považovať za prípady vadného pozbavenia osobnej slobody. Pretože Dohovor umožňuje v uvedenom článku odškodnenie aj nemateriálnej ujmy, má jeho aplikácia, pokiaľ ide o obsah pojmu škoda, prednosť pred vnútroštátnou úpravou. Možno potom uzavrieť, že i keď navrhovateľovi nemožno priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 58/1969 Zb., ktorý vymedzuje náhradu škody podľa vnútroštátnej právnej úpravy (§ 442 ods. 1 Obč. zák.), možno ju však priznať ako náhradu škody, ktorá vyplýva z čl. 5 ods. 5 Dohovoru, ktorý sú súdy povinné aplikovať prednostne pred zákonom. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že navrhovateľovi síce nárok na náhradu škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme vznikol, priznať ho však vzhľadom na odporcom vznesenú námietku premlčania nemožno, nakoľko nebol uplatnený včas. Čo sa týka názoru navrhovateľa o nepremlčateľnosti práva na poskytnutie nemajetkovej ujmy, vyjadreného v odvolaní, odvolací súd uvádza, že napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Je to totiž obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu nároku rozhodujúcim, či sa uplatní právny inštitút premlčania. Ak je obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Odvolací súd sa preto s argumentáciou navrhovateľa nestotožnil, a to v súlade s rozsiahlou aktuálnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17.02.2011, sp. zn. 5 Cdo 265/2009). V tejto súvislosti tiež považuje za potrebné poukázať na vyššie uvedený judikovaný právny názor, že i nemajetkovú ujmu možno podľa Dohovoru priznať ako náhradu škody podľa ustanovení zák. č. 58/1969 Zb., keďže pod pojmom škoda je potrebné rozumieť škodu materiálnu i nemateriálnu. Odvolací súd z uvedeného odvodil, že ak sa navrhovateľ domáhal finančného odškodnenia za nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla rozhodnutím o väzbe, ide o nárok na náhradu škody, ktorý je možné podľa Dohovoru priznať, avšak zákon č. 58/1969 Zb. v ust. § 23 v súvislosti s ust. § 22 ods. 3 presne stanovuje dobu, po uplynutí ktorej sa nárok na náhradu škody premlčí, z čoho je zrejmá lehota, v ktorej je potrebné návrh podať na súd. Pokiaľ je premlčanie práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe zákonom o zodpovednosti za škodu upravené, nie sú splnené ani predpoklady na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, nakoľko zákon č. 58/1996 Zb. je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis. Ohľadom odvolacej námietky navrhovateľa, ktorý mal za to, že súd prvého stupňa mal otázku vznesenia námietky premlčania odporcom posúdiť z pohľadu prípadného nesúladu výkonu jeho subjektívneho práva s dobrými mravmi, a prípadne i neumožniť odporcovi uplatnenie tejto námietky, odvolací súd uvádza, že aktuálna judikatúra slovenských súdov doposiaľ zastáva stanovisko, že dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. (rozh. Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/148/2004), i keď česká judikatúra v úplne výnimočných prípadoch použitie § 3 ods. 1 Obč. zák. pripúšťa. V rámci slovenského právneho poriadku, ktorý je založený na dodržiavaní písaných právnych noriem, nesmie byť nadmerná a neuvážená aplikácia § 3 ods. 1 Obč. zák. na ujmu právnej istoty, ktorá je garantovaná práve písaným právom. Premlčanie ako klasický hmotnoprávny inštitút prispieva k právnej istote a je inštitútom výslovne v zákone upraveným, preto vznesenie námietky premlčania samo osebe nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. Dôvodnosť vznesenej námietky premlčania nie je dôvodom na aplikáciu § 3 ods. 1 Obč. zák., <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/TArticles.ascx&phContent=~/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=3977638&FragmentId2=3977638> pretože by sa tým poprel účel inštitútu premlčania, ktorým je stimulácia veriteľa k včasnému uplatneniu práva v zmysle zásady „právo patrí bdelým“ tým, že v dôsledku uplatnenia premlčania dochádza k zániku právneho nároku a súd uplatnené právo nemôže v súdnom konaní priznať. V súvislosti s možnosťou aplikácie materiálneho korektívu dobrých mravov považoval preto odvolací súd za potrebné rešpektovať účel uvedeného inštitútu premlčania, a prihliadnutie súdu prvého stupňa na námietku premlčania vznesenú odporcom a z toho plynúci záver o nemožnosti priznania uplatneného práva vyhodnotil ako správny. K samotnej argumentácii navrhovateľa, že bolo potrebné skúmať, či by vznesenie námietky premlčania odporcom mohlo byť v rozpore s dobrými mravmi, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že navrhovateľ v tomto smere ničím konkrétnym neargumentoval, netvrdil úmysel odporcu ho poškodiť, ani nepoukázal na konkrétne okolnosti preukazujúce, že uplynutie premlčacej doby navrhovateľ sám nezavinil, a v odvolaní len všeobecne zosumarizoval, za akých okolností by prípadne bolo možné výkon práva namietať premlčanie vyhodnotiť ako v rozpore s dobrými mravmi. Prípadné posúdenie rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi (ak by sa chcel odvolací súd odchýliť od ustálenej judikatúry a súdnej praxe) by však bolo možné aplikovať len vo výnimočnej, navrhovateľom tvrdenej a preukázanej situácii, keďže neuvážená a nedostatočne odôvodená aplikácia inštitútu dobrých mravov by v konečnom dôsledku mohla viesť k neželanému efektu oslabovania subjektívnych práv jednotlivcov. Preto odvolací súd (ako aj vzhľadom na vyššie uvedené) k posudzovaniu rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi nepristúpil. Ako je uvedené vyššie, dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať. Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov. Preto odvolací súd vyhodnotil aj námietku navrhovateľa, že súd prvého stupňa sa bližšie nezaoberal rozsahom nemajetkovej ujmy, ktorá navrhovateľovi vznikla, ako nedôvodnú. Nakoľko navrhovateľ podal odvolanie proti celému rozsudku súdu prvého stupňa, odvolací súd preskúmal aj výrok o trovách konania, ktorým súd prvého stupňa rozhodol, že účastníkom nepriznáva náhradu trov konania. Toto rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O.s.p., keď uviedol, že rozhodoval podľa zásady úspechu v konaní. V zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Úspech v konaní je potrebné chápať v závislosti od výsledku sporu, pričom plný úspech na strane odporcu je stav, pri ktorom súd návrh v celom rozsahu zamietne. Odporca mal v konaní plný úspech, nakoľko návrh navrhovateľa bol v celom rozsahu zamietnutý, preto odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa aplikujúc na rozhodnutie o trovách konania ust. § 142 ods. 1 O.s.p. posúdil vec po právnej stránke správne. Nesprávne je však znenie výroku o trovách konania, do ktorého súd prvého stupňa v rozpore s právnym posúdením veci zásadu úspechu v konaní nepremietol. Vyššie citované ustanovenie totiž vyjadruje povinnosť súdu priznať účastníkovi konania, ktorý mal vo veci plný úspech, plnú náhradu účelne vynaložených trov konania voči neúspešnému účastníkovi, samozrejme za podmienky, že navrhol, aby mu súd náhradu trov konania priznal. Túto podmienku odporca nesplnil, preto mal súd prvého stupňa rozhodnúť výrokom, ktorým by odporcovi, ako plne úspešnému v konaní, náhradu trov konania nepriznal. Vzhľadom na nesúlad vyplývajúci zo správneho právneho posúdenia veci a výroku rozhodnutia o trovách konania, odvolací súd výrok o trovách konania zmenil a vyslovil, že odporcovi sa náhrada trov prvostupňového konania nepriznáva. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil a vo výroku o trovách konania podľa ust. § 220 O.s.p. zmenil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p.. a úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko absentoval návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.