Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/374/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1308212889 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1308212889.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľky : A. Z., C. C., A. X, zastúpená JUDr. Ladislavom Pavlovičom, advokátom, Bratislava, Štefánikova 5, proti odporcovi : Slovenská republika - Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, Bratislava, Chlumeckého 2, P.O. Box 57, o náhradu škody vo výške 18.588,59 €, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 15. 7. 2011 č.k. 21C 136/2008 - 131, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporcovi domáhala náhrady škody vo výške 18.588,59 € ( 560.000,- Sk ) titulom nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, spočívajúcom v nevydaní rozhodnutia v katastrálnom konaní v zákonom stanovenej lehote, ako aj nesprávnym rozhodnutím orgánu verejnej moci v katastrálnom konaní Správy katastra pre hl.mesto SR Bratislavu Č.. N.-XXX/XX zo dňa 13. 10. 2005. Z výsledkov vykonaného dokazovania súd prvého stupňa zistil, že navrhovateľka si uplatňuje od odporcu náhradu škody vo forme ušlého zisku ako obvyklého nájomného za dobu 56 mesiacov nečinnosti štátneho orgánu, t.j. za dobu, počas ktorej nerozhodol o jej návrhu na vklad vlastníckeho práva, ktorý podala na Správu katastra dňa 9. 2. 2001 až do doby rozhodnutia o prerušení vkladového konania Č.. N.-XXX/XX dňa 13. 10. 2005. Vzniknutá škoda mala byť dôsledkom porušenia povinnosti štátneho orgánu 1/ nevydaním rozhodnutia v zákonnej lehote do 9. 3. 2001, 2/ vydaním nezákonného rozhodnutia o prerušení vkladového konania Č.. N.-XXX/XX zo dňa 13. 10. 2005, z ktorého dôvodu nemohla navrhovateľka realizovať svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom vkladového konania S. Č.. N.-XXX/XX. Pokiaľ ide o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorý spočíval v nevydaní rozhodnutia v konaní o návrhu na povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v zákonnej tridsaťdňovej lehote, tento nárok súd prvého stupňa posúdil na základe zákona č. 58/1969 Zb., nakoľko k nečinnosti štátneho orgánu malo dôjsť 9. 3. 2001. Navrhovateľka podala na Okresný úrad Bratislava I, katastrálny odbor dňa 9. 2. 2001 návrh na vklad vlastníckeho práva k bytu v katastrálnom území Staré Mesto. V zmysle § 32 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam bola Správa katastra povinná rozhodnúť o návrhu na vklad do 30 dní odo dňa doručenia návrhu na vklad. Prvé procesné rozhodnutie v predmetnej vkladovej veci bolo Správou katastra vydané až 13. 10. 2005, čím bola nepochybne porušená povinnosť Správy katastra rozhodnúť v zákonnej lehote, ktorú nečinnosť možno podradiť pod nesprávny úradný postup, v dôsledku ktorého vznikol navrhovateľke nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. Navrhovateľka výšku škody preukazovala výškou obvyklého nájomného, ktorú by mohla získať za prípadný prenájom bytu za dobu od marca 2001 do októbra 2005, t.j. za dobu 56 mesiacov. Navrhovateľka však v konaní nepreukázala, že by jej nejaká škoda vznikla a že bolo vôbec jej vôľou prenajímať byt tretím osobám. Samotné tvrdenie, že navrhovateľka by v prípade povolenia vkladu mala možnosť byt prenajímať ešte vznik škody nepreukazuje, z ktorého dôvodu súd prvého stupňa nemal preukázané ani splnenie podmienky vzniku nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., a to existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním štátneho orgánu a škodou. Návrh navrhovateľky na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu preto vyhodnotil ako nedôvodný. Prvostupňový súd dodal, že aj keby navrhovateľka preukázala naplnenie podmienok vzniku uplatneného nároku, musel by jej návrh zamietnuť aj z dôvodu odporcom vznesenej námietky premlčania. Zákon č. 58/1969 Zb. nemá osobitné ustanovenie o objektívnej premlčacej dobe, v ktorej sa premlčuje právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu, z ktorého dôvodu je nutné aplikovať ust. § 106 ods. 2 Obč. zák., pretože zodpovedá úprave v § 22 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb. Podľa § 22 zák.č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode ( subjektívna premlčacia doba ). V zmysle § 106 Obč. zák. uplatnenie náhrady škody je možné len do troch rokov odo dňa, kedy došlo ku škode, v rámci plynutia objektívnej premlčacej doby, a skutočnosť, že sa poškodený dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá. Avšak nie je už možné, aby začala plynúť za predpokladu, že už uplynula trojročná objektívna premlčacia doba. Keďže navrhovateľka sa domáha náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom - nečinnosťou štátneho orgánu od 9. 3. 2001, kedy jej začala plynúť premlčacia doba a kedy sa navrhovateľka dozvedela o vzniku škody ( možnej ) a kto za ňu zodpovedá. Trojročná premlčacia doba preto uplynula 9. 3. 2004, odporca sa premlčania dovolal, keďže navrhovateľka si svoje právo uplatnila na súde až dňa 21. 10. 2008, bol by jej návrh neopodstatnený aj z dôvodu premlčania. V prípade nároku navrhovateľky na náhradu škody, uplatňovaného z titulu nesprávneho rozhodnutia orgánu verejnej moci Č. N.-XXX/XX zo dňa 13. 10. 2005 o prerušení vkladového konania, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že týmto rozhodnutím Okresný úrad Bratislava I, katastrálny odbor, prerušil konanie o návrhu navrhovateľky na vklad vlastníckeho práva k bytu, od ktorého navrhovateľka odvodzuje vznik škody v dôsledku nemožnosti prenájmu bytu a disponovania s ním. Navrhovateľka škodu vyčíslila ako sumu, ktorú by získala prípadným prenájmom bytu za obdobie od marca 2001 do októbra 2005 ( rozhodnutie Č.. N.-XXX/XX zo dňa 13. 10. 2005 ), z ktorého dôvodu nárok posudzoval podľa zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 1. 7. 2004. Voči rozhodnutiu N. - XXX/XX zo dňa 13. 10. 2005 o prerušení konania nebolo prípustné odvolanie, takže ani nebolo účastníkmi konania napadnuté riadnym alebo mimoriadnym opravným prostriedkom. Ust. § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. dovoľuje uplatniť právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím len vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom a ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok. Rozhodnutie Č.. N.-XXX/XX zo dňa 13. 10. 2005 však nebolo zrušené ani zmenené pre nezákonnosť, z ktorého dôvodu navrhovateľke nevznikol nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Aj v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím platné právo vyžaduje na jej vznik súčasné splnenie troch podmienok : existenciu škody, nezákonné rozhodnutie a príčinnú súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Ak by aj rozhodnutie Č.. N.-XXX/XX zo dňa 13. 10. 2005 bolo nezákonné, nemohlo by logicky navrhovateľke spôsobiť škodu za obdobie pred jeho vydaním - navrhovateľka škodu vyčíslila ako ušlé nájomné za prenájom bytu v období od marca 2001 do októbra 2005. Uvedené rozhodnutie - aj keby bolo nezákonné - by tak nepredstavovalo priamu príčinu, ktorá vyvolala následok. Navrhovateľka teda nepreukázala naplnenie ani jedného z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu z titulu nezákonného rozhodnutia v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľka v konaní neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb., ani vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.; rovnako s prihliadnutím na odporcom vznesenú námietku premlčania prvostupňový súd návrh navrhovateľky zamietol. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému odporcovi nepriznal právo na ich náhradu, nakoľko odporca si náhradu trov konania neuplatnil. Uvedený rozsudok napadla v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľka v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prvostupňovému súdu vytýkala nesprávne právne posúdenie veci. Navrhovateľka osobitne v odvolaní zdôraznila, že sa stala obeťou bezprecedentných prieťahov v konaní o povolenie vkladu vlastníckeho práva. Navrhovateľka poukazovala v odvolaní na to, že bola účastníčkou konania o povolenie vkladu vedeného na Správe katastra pre hl. mesto SR Bratislavu pod č. N.-XXX/XX vo veci návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi navrhovateľkou ako kupujúcou a P. E. ako predávajúcim, pričom predávajúceho pri podpise zmluvy zastupoval P.. Š. B.. Návrh na vklad bol podaný 9. 2. 2001. Až dňa 13. 10. 2005 - po takmer 5 rokoch nečinnosti - rozhodla Správa katastra tak, že konanie o návrhu na vklad prerušila. K vydaniu meritórneho rozhodnutia vo veci došlo až dňa 2. 3. 2010, pričom Správa katastra rozhodla o návrhu tak, že vklad vlastníckeho práva k bytu povolila. Konanie o povolenie vkladu vlastníckeho práva Č.. N.-XXX/XX od jeho začatia do skončenia trvalo 3308 dní. Tým, že vo veci vkladu bolo vydané pozitívne rozhodnutie v prospech navrhovateľky, bolo ex post potvrdené, že navrhovateľka bola v práve a že predmetný byt nadobudla riadne, lege artis. Navrhovateľka ďalej poukazovala na to, že povolenie vkladu dostatočne osvedčilo, že prieťahy v konaní Č.. N.-XXX/XX predstavovalo zásah do subjektívnych práv navrhovateľky. Počas trvania konania o návrhu na vklad vlastníckeho práva pod Č.. N.-XXX/XX prebiehalo súčasne viacero ďalších konaní, ktoré sa týkali danej právnej veci, a to : - občianske súdne konanie na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 10C 59/2000, včítane odvolacieho konania na Krajskom súde v Bratislave sp. zn. 3Co 219/2007, - konanie Katastrálneho úradu v Bratislave o proteste prokurátora sp. zn. Katastr.-94-977-2/2000-ZK, - konanie na Okresnej prokuratúre Bratislava I sp. zn. Pd 4061/2000, Krajskou prokuratúrou Bratislava sp. zn. Kd 216/2009. - Predmetné konania spolu s konaním V - 171/01 vytvorili cluster konaní, v dôsledku realizácie, ktorého sa navrhovateľka nemohla po extrémne dlhú dobu 3308 dní domôcť vstupu do právneho postavenia vlastníčky predmetného bytu. Zo strany štátu došlo v súdenej veci k zásahu do legitímnych očakávaní navrhovateľky ako účastníčky konania o povolenie vkladu, že v zákonom ustanovenej lehote dôjde k povoleniu vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností k predmetnému bytu v jej prospech. Navrhovateľka v odvolaní argumentovala tým, že nezákonnou bola nečinnosť orgánov správy katastra nielen do vydania rozhodnutia o prerušení konania, ale aj po ňom. Okresná prokuratúra Bratislava I podala protest prokurátora č. Pd 4061/00-45 zo dňa 21. 9. 2000 rovnako nedôvodne; napriek tomu, že navrhovateľka opakovane vyzývala prokuratúru na späťvzatie protestu, prokuratúra do poslednej chvíle zotrvávala na svojom nedôvodne podanom proteste, a tým obštruovala nadobudnutie vlastníctva predmetného bytu navrhovateľkou. Aj konanie na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 10C 59/2000, o určenie neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu trvalo na prvom stupni sedem rokov, a potom ďalšie dva roky na odvolacom súde, ktorý napokon odvolanie odmietol. Navrhovateľka určila ako orgán konajúci v mene štátu v súdenej právnej veci Úrad geodézie, kartografie a katastra SR, čo súviselo s tým, že do jeho pôsobnosti patrí konanie o povolenie vkladu, ktorého bola účastníčkou a v ktorom škoda bezprostredne vznikla. Určenie Úradu geodézie, kartografie a katastra SR, ako orgánu konajúceho v mene štátu však nemožno chápať tak, že od ostatných rozhodovacích procesov, ktoré boli súčasťou už zmieneného clustra konaní, a ktoré sa preto spolupodieľali na príčinách vzniku škody navrhovateľky, možno abstrahovať. Napriek tomu tak súd prvého stupňa v danej právnej veci spravil. Celou otázkou sa zaoberal izolovane, len v intenciách samotného konania o povolenie vkladu, bez prihliadnutia na ostatné rozhodovacie procesy, ktoré v súvislosti s týmto konaním prebiehali a ktoré naň mali vplyv. Uvedený postup súdu považuje navrhovateľka za vážne pochybenie. Navrhovateľka v rámci dokazovania navrhovala pripojenie príslušných spisov a súd prvého stupňa si niektoré aj pripojil, nezaoberal sa okolnosťami, ktoré presahovali medze konania o povolenie vkladu vlastníckeho práva. Súd prvého stupňa si tiež niektoré z navrhovateľkou navrhovaných spisov neobstaral. Preto trpí konanie inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá vada spočíva v tom, že sa prvostupňový súd nezaoberal vecou v úplnosti. Navrhovateľka ďalej vytýkala prvostupňovému súdu, že neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd prvého stupňa potom dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže nezohľadnil skutočnosti týkajúce sa ostatných rozhodovacích procesov, ktoré sa týkali predmetnej veci. Navrhovateľka v odvolaní vyjadrila pochybnosti, či súd prvého stupňa vôbec správne identifikoval, kto je na strane odporcu, ku ktorej pochybnosti viedlo navrhovateľku označenie odporcu v záhlaví napadnutého rozsudku, v ktorom je odporca označený ako Slovenská republika - Úrad geodézie, kartografie a katastra SR. Správne označenie odporcu je podľa navrhovateľky len „Slovenská republika, pričom Úrad geodézie, kartografie a katastra SR je len orgánom žalovaného odporcu, konajúceho v jeho mene; nemal by byť však uvádzaný ako súčasť označenia odporcu. Navrhovateľka tiež poukazovala na to, že v odôvodnení napadnutého rozsudku je Slovenská republika označovaná súdom ako „odporca“, nie „odporkyňa“, tiež že súd prvého stupňa v rozsudku uviedol, že navrhovateľka žiadosť o predbežné prejednanie svojho nároku adresovala „odporcovi“, nie „odporkyni“. Uvedené vedie navrhovateľku k podozreniu, že súd prvého stupňa za odporcu nepovažoval Slovenskú republiku, ale Úrad geodézie, kartografie a katastra SR. Uvedené pochybenie mohlo mať za následok to, že sa súd nezaoberal inými aspektami veci, než tými, ktoré sa vyskytli v konaní o povolenie vkladu. Navrhovateľka vytýkala prvostupňovému súdu aj zmätočnosť napadnutého rozsudku, keď nie je pravdivé konštatovanie súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, že navrhovateľka namietala nezákonnosť rozhodnutia č. V-1856/99, poukazovala na to, že nedošlo k prerušeniu „vkladového konania“ vo veci V-1856/99, ako tvrdí súd, keďže toto konanie už bolo právoplatne skončené v čase, kedy prokurátor podal protest proti rozhodnutiu o povolení vkladu v tomto konaní. Prerušené bolo konanie Katastrálneho úradu v Bratislave o proteste prokurátora sp. zn. Katastr.-94-977-2/2000-ZK. Navrhovateľka v odvolaní namietala, že súd prvého stupňa striktne rozlišuje medzi prípadom škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom ( nečinnosťou v správnom konaní ) a medzi prípadom škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o prerušení konania. Podľa navrhovateľky takéto striktné odlišovanie nie je celkom opodstatnené. Navrhovateľka považuje rozhodnutie o prerušení konania za vecne a právne neodôvodnené, považuje ho preto za nezákonné. Keďže bolo rozhodnutie nezákonné, potom za nezákonné treba považovať aj to, že po jeho vydaní orgán správy katastra v konaní nepokračoval. Nezákonná nečinnosť orgánu správy katastra po 13. 10. 2005 bola v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia o prerušení konania. Tieto skutočnosti súd prvého stupňa evidentne nezohľadnil, keďže skutkové okolnosti, ktoré nastali po 13. 10. 2005 neposudzoval ako nesprávny úradný postup, čím naplnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ a § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. Navrhovateľka nesúhlasila so záverom prvostupňového súdu o tom, že nárok na náhradu škody je potrebné posudzovať podľa zákona č. 58/1969 Zb., keďže „k nečinnosti malo dôjsť 9. 3. 2001“. Názor, že k nezákonnej nečinnosti ako forme nesprávneho úradného postupu dochádza výlučne v jeden presne určený časový okamih, a to v deň nasledujúci po dni, kedy uplynula lehota na rozhodnutie ustanovená Správnym poriadkom, je neopodstatnený. Nečinnosť spravidla nastáva už skôr, ako v deň, kedy táto lehota uplynie. Ak nečinnosť správneho orgánu trvá dlhší čas, je namieste zároveň hovoriť aj o prieťahoch v konaní, nečinnosť nemožno posudzovať ako jednorazový delikt, evidentne ide o delikt pokračovací. V konkrétnom prípade nastala nečinnosť a prieťahy 9. 3. 2001 a už v tento deň vznikla navrhovateľke škoda ( jej parciálna časť ), nečinnosť a prieťahy však trvali aj nasledujúci deň, v ktorý navrhovateľke rovnako vznikla škoda ( ďalšia parciálna časť ), a tak ďalej, až do dňa, kým príslušný správny orgán vo veci nerozhodol. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je potom nutné posudzovať nielen podľa zákona č. 58/1969 Zb. Tento nesprávny úradný postup trval aj po účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., preto je nutné škodu spôsobenú po nadobudnutí účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. , t.j. od 1. 7. 2004 posudzovať podľa tohto zákona. Nezákonná činnosť ale trvala aj po rozhodnutí o prerušení konania, t.j. po 13. 10. 2005, pretože aj po ňom dochádzalo k prieťahom v konaní. Prvostupňový súd teda nesprávne kvalifikoval vec, nesprávne ju po právnej stránke posúdil. Aspoň na čas obdobia, počas ktorého trvala nečinnosť správneho orgánu a z nej plynúce prieťahy v konaní, nesprávny právny predpis - namiesto zákona č. 514/2003 Z.z. zákon č. 58/1969 Zb. Súd prvého stupňa tiež nesprávne zistil skutkový stav veci, keď mal za to, že nesprávny úradný postup bol ukončený vydaním rozhodnutia Správy katastra o prerušení konania o povolenie vkladu. Prvostupňový súd nesprávne právne posúdil otázky, podľa akého všeobecne záväzného predpisu má uplatnený nárok - vrátane otázky premlčania - právne posúdiť a odkedy plynie premlčacia lehota a kedy by došlo k jej uplynutiu. Posúdenie otázky premlčania komplikuje jednak skutočnosť, že v priebehu konania o povolenie vkladu došlo k zmene právnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ale aj tým, že od 13. 10. 2005 do reťazca kauzálneho nexu vedúceho ku vzniku škody vstúpilo popri nesprávnom úradnom postupe aj nezákonné rozhodnutie. Do tohto okamihu vznikala navrhovateľka škoda len v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, od tohto okamihu aj v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, ktorý však bol dôsledkom nezákonného rozhodnutia. Pokiaľ ide o premlčanie vo vzťahu ku škode spôsobenej nesprávnym úradným postupom, premlčacia lehota nemôže začať plynúť skôr, ako vznikne škoda. Je preto potrebné skúmať, kedy škoda vznikla. V súdenej právnej veci škoda navrhovateľke vznikla v príčinnej súvislosti s nečinnosťou orgánov správy katastra v konaní o povolenie vkladu, ktorá mala charakter prieťahov v konaní. Škoda, ktorá vznikla v ich dôsledku, vznikala a narastala postupne. Právny názor, že k vzniku škody v celej výške došlo v deň, nasledujúci po poslednom dni lehoty pre rozhodnutie príslušného orgánu správy katastra, by bol ťažko udržateľný. Bolo možné, že orgán správy katastra rozhodne hneď v nasledujúci deň ( kedy by bola škoda zanedbateľná ), alebo že rozhodne o mesiac ( kedy by škoda bola cca 10.000,- Sk ) atď. Z uvedeného potom vyplýva, že navrhovateľka nemala v deň nasledujúci po uplynutí lehoty a rozhodnutie ani hypotetickú možnosť vedieť, v akej výške jej škoda vznikne. Otázku premlčania preto nemožno posudzovať tak, že ako deň začatia plynutia premlčacej lehoty sa určí deň nasledujúci po uplynutí lehoty na rozhodnutie - tento deň by bol dňom začatia plynutia lehoty iba vo vzťahu k tej časti škody, o ktorej by sa navrhovateľka bola bývala dozvedela. V nasledujúci deň by začala plynúť premlčacia lehota vo vzťahu k ďalšej časti škody, ktorá v ten deň prirástla atď. Vzhľadom na zmenu právneho predpisu - zákon č. 58/1969 Zb. bol nahradený zákonom č. 514/2003 Z.z. - podľa intertemporálneho ustanovenia nového zákona je nutné posudzovať škodu, ktorá prirástla počnúc dňom účinnosti nového zákona, vrátane premlčania podľa nového zákona, pričom premlčanie je v oboch zákonoch riešené zhodne. Keďže návrh v tejto veci bol podaný dňa 21. 10. 2008 a žiadosť o predbežné prerokovanie podaná dňa 30. 9. 2008, na ktorú Úrad geodézie, kartografie a katastra SR odpovedal listom zo dňa 6. 10. 2008, v ktorom však len uviedol, že sa k žiadosti nemôže vyjadriť pre neukončené konanie pod č. N.-XXX/ XX. Uvedenú odpoveď nemožno považovať za vybavenie žiadosti o predbežné prerokovanie škody; predbežné prerokovanie nároku sa začalo, nebolo však doposiaľ formálne ukončené. V zmysle § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. je túto okolnosť nutné posúdiť ako okolnosť ktorá odôvodňuje spočívanie premlčacej lehoty v dĺžke až 6 mesiacov, v danom prípade v období medzi podaním žiadosti o predbežné prerokovanie 30. 9. 2008 a podaním návrhu na súd dňa 21. 10. 2008, t.j. v trvaní 22 dní. Za premlčané by sa potom mohli považovať iba nároky, ktoré vznikli pred 30. 9. 2005. Od 30. 9. 2005 do 2. 3. 2010, kedy správa katastra v predmetnej veci meritórne rozhodla, uplynulo 53 mesiacov, za ktoré obdobie vznikla navrhovateľke škoda, ktorá bola len o 30.000,- Sk ( 995,82 € ) nižšia, ako uplatnená istina. Vo zvyšku sa nárok na náhradu škody nemohol premlčať a preto zamietnutie návrhu v tomto rozsahu (17.592,78 €, resp. 530.000,- Sk) nie je odôvodniteľné vznesenou námietkou premlčania. Prvostupňový súd tak skutkový stav nezistil správne ohľadom začatia plynutia premlčacej doby, ako aj v otázke trvania prieťahov v konaní a vzniknutej škody, ale vec aj nesprávne právne posúdil. Navrhovateľka nesúhlasila ani s právnym názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého keďže zákon č. 58/1969 Zb. neobsahuje osobitné ustanovenia o objektívnej premlčacej dobe pre prípad nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, má sa použiť objektívna premlčacia doba upravená v Občianskom zákonníku. Je pravdou, že ani zákon č. 58/1969 Zb., ani zákon č. 514/2003 Z.z. neobsahujú úpravu objektívnej premlčacej doby pre náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, otázku premlčania však upravujú. Nie je dôvod predpokladať, že v každom prípade musí byť premlčacia doba upravená ako subjektívna aj ako objektívna. Ak zákonodarca vo vzťahu k tomuto nároku objektívnu premlčaciu dobu neustanovil, asi to zodpovedalo jeho vôli, aby sa tento druh nárokov premlčoval v premlčacej dobe vymedzenej ako subjektívna premlčacia doba. Aj v tomto prípade ide zo strany súdu o nesprávne právne posúdenie. V prípade premlčania nároku vo vzťahu ku škode spôsobenej nezákonným rozhodnutím o škode, ktorá prirástla po vydaní rozhodnutia o prerušení konania Č.. N.-XXX/XX nie je celkom jednoznačné, či možno povedať, že vznikla v príčinnej súvislosti výlučne s nesprávnym úradným postupom. Ide naďalej o nezákonnú nečinnosť spojenú s nezákonnými prieťahmi v konaní, teda o nesprávny úradný postup. Po 13. 10. 2005 bola príslušná správa katastra nezákonne nečinná a s tým boli spojené nezákonné prieťahy v konaní o povolenie vkladu, t.j. išlo o nesprávny úradný postup. Škoda, ktorá vznikla v dôsledku nečinnosti a nezákonných prieťahov, vznikla zároveň aj v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím o prerušení konania. Pri takomto pohľade na vec potom premlčacia lehota mohla začať plynúť najskôr oznámením rozhodnutia, teda nie skôr ako 13. 10. 2005. S ohľadom na jej spočívanie v čase realizácie predbežného prerokovania nároku v čase podania návrhu na súd žiadna škoda, ktorá vznikla v súvislosti s rozhodnutím o prerušení konania nemohla byť premlčaná. Súd prvého stupňa teda na námietku premlčania z podstatnej časti prihliadol nesprávne. Navyše námietka premlčania vznesená odporcom voči uplatnenému nároku predstavuje výkon práva, ktorý je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, a preto na ňu súd nemal prihliadnuť ( § 3 ods. 1 Obč. zák. ). Nie je v súlade s dobrými mravmi, aby sa štát takýmto spôsobom zbavoval zodpovednosti za škodu, spôsobenú svojimi orgánmi. Neobstojí ani záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľka v konaní nepreukázala, že by jej škoda vôbec vznikla. Keďže imanentnou súčasťou vlastníckeho práva je oprávnenie vec, ktorá je predmetom vlastníctva, užívať, ako aj jej plody, v čom sa prejavuje ekonomická podstata vlastníctva, potom uvedený argument súdu je v priamom rozpore s touto podstatou právneho inštitútu vlastníctva. Podľa navrhovateľky bez ďalšieho platí, že ak je osoba vylúčená z možnosti užívať vec, ktorá je jej vlastníctvom, vzniká jej majetková škoda, keďže je vylúčená z možnosti realizovať svoje práva. Navrhovateľka nevie, ako by mala súdu preukázať, že predmetný byt mienila prenajímať, nebolo to reálne možné bez toho, aby k bytu nenadobudla vlastnícke právo. V skutočnosti je však irelevantné, či navrhovateľka mienila alebo nemienila byt prenajímať. Navrhovateľka si nemohla prisvojovať úžitkovú hodnotu veci, ktorej by bola vlastníkom, keby nebola bývala nastala škodová udalosť. Nájomné za byt možno chápať ako vyjadrenie všeobecnej ekonomickej hodnoty, ktorá za určité obdobie zodpovedá požitkom, ktoré možno získať realizáciou práva ius utendi alebo práva ius fruendi k bytu. Škodu, ktorá navrhovateľke vznikla, vyjadrila navrhovateľka prostredníctvom obvyklého a primeraného nájomného za obdobný byt v obdobnej lokalite. Ak škodu spôsobenú nerealizovaním práva ius fruendi možno posúdiť ako ušlý zisk, potom škodu spôsobenú nerealizovaním práva ius utendi možno posúdiť ako skutočnú škodu. Navrhovateľka vynaložila určité majetkové hodnoty, aby získala inú majetkovú hodnotu, ktorú by si mohla po jej nadobudnutí ekonomicky prisvojovať, čo bolo zmarené tým, že k nadobudnutiu nedošlo. Jej majetok sa zmenšil. Záver súdu, že navrhovateľke nevznikla škoda, je pochybením pri zistení skutkového stavu a zároveň nesprávnym právnym posúdením veci. Prvostupňový súd tiež dospel k záveru, že absentuje kauzálny nexus medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, čo navrhovateľka rovnako považuje za nesprávne právne posúdenie veci. Rovnako súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil tým, že vôbec neprihliadol na tie rozmery právneho vzťahu, vyplývajúce z porušenia Ústavou SR garantovaného vlastníckeho práva navrhovateľky ale aj z porušenia práva na ochranu majetku, podľa ktorého každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok a nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok stanovených zákonom a všeobecnými zásadami medzinárodného práva. Navrhovateľka v odvolaní namietala, že nie je správny záver súdu prvého stupňa, že nakoľko nebolo zrušené rozhodnutie o prerušení konania o povolenie vkladu zo dňa 13. 10. 2005 Č.. N. - XXX/ XX, či zmenené pre nezákonnosť, nemohol navrhovateľke vzniknúť nárok na náhradu škody. Je pravdou, že podľa § 6 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. možno právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Zákonná úprava tejto problematiky však nepredstavuje jediný prameň právnej úpravy problematiky zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Táto problematika je upravená aj v ústavnom zákone č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia ČSFR, a to v čl. 36 ods. 3, ako aj v ústavnom zákone č. 460/1992 Zb. Ústave SR, a to v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. Ak zákon ustanovuje reštriktívnejšie podmienky na vznik nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako ústavné zákony ( Ústava SR ani Listina základných práv a slobôd neupravujú, že by podmienkou vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím bolo zrušenie alebo zmena tohto rozhodnutia pre nezákonnosť ), je na mieste podľa navrhovateľky hovoriť o obmedzení základných práv a slobôd; takéto obmedzenie však musí byť v súlade s ústavnými požiadavkami, pričom sa musí uplatňovať princíp proporcionality, opakovane zdôrazňovaný v judikatúre Ústavného súdu SR. Nie je nevyhnutné, aby sa podmienka, aby bolo rozhodnutie pre nezákonnosť zrušené alebo zmenené, uplatňovala absolútne. Napokon zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje výnimku podľa § 6 ods. 2, že účastník nemusí proti rozhodnutiu podať riadny opravný prostriedok, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Obdobná výnimka, umožňujúca odstrániť tvrdosť zákona v § 6 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. ustanovená nie je. Proti rozhodnutiu o prerušení konania o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností neexistuje žiaden riadny ani mimoriadny opravný prostriedok. Dosiahnuť jeho zmenu alebo zrušenie možno len na základe prostriedkov dozoru, protestom prokurátora alebo v rámci preskúmavania rozhodnutia mimo odvolacieho konania, ktorými prostriedkami však účastník katastrálneho konania nedisponuje, keďže ide o prostriedky dozoru. Na opakované žiadosti navrhovateľky o pokračovanie v konaní Katastrálny úrad v Bratislave ani správa katastra nereagovali. Aj na prokuratúru sa navrhovateľka obracala opakovane, bezvýsledne. V prípade rozhodnutí, proti ktorým nie je možné podať riadny opravný prostriedok, predstavuje ust. § 6 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. neprimerane prísne a tvrdé obmedzenie základného práva podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. V týchto prípadoch zákon zbavuje poškodeného možnosti domôcť sa škody na základe absencie splnenia predpokladu, ktorého splnenie nemôže vlastným úkonom efektívne privodiť. Ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. teda nie je v súlade s princípom proporcionality, ako také potom odporuje čl. 13 ods. 4 Ústavy SR a čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a je teda protiústavné. Prvostupňový súd tak rozhodol na základe protiústavného ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. Napokon navrhovateľka navrhovala odvolaciemu súdu preskúmať aj možnosť, že by sa vydanie rozhodnutie v tejto právnej veci mohlo posudzovať ako rozhodnutie podľa § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého, ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody. Napokon navrhovateľka v odvolaní nesúhlasila so záverom prvostupňového súdu, že navrhovateľkou tvrdená škoda nemohla vzniknúť v príčinnej súvislosti s rozhodnutím správy katastra Č.. N. - XXX/XX zo dňa 13. 10. 2005 ( rozhodnutie o prerušení konania ), pretože podľa tvrdení navrhovateľky mala škoda vzniknúť skôr, než bolo vydané toto rozhodnutie. Záver súdu, že následok nemôže z časového hľadiska predchádzať príčinu, je logický. Navrhovateľka ale znovu zopakovala, že škoda navrhovateľke vznikla pred ale i po vydaní tohto rozhodnutia, pričom tá časť, ktorá vznikla po vydaní tohto rozhodnutia vznikla aj v príčinnej súvislosti s predmetným rozhodnutím o prerušení konania. Ak aj navrhovateľka označila škodu ako škodu, ktorá jej vznikla do 13. 10. 2005, nemožno prehliadnuť, že zároveň opísala skutočnosti a na ich preukázanie navrhla dôkazy, z ktorých vyplývalo, že udalosti, z ktorých škoda vznikla, ako aj vznik škody, kontinuálne pokračovali až do 2. 3. 2010. Súd je viazaný petitom žalobného návrhu v tom zmysle, že nemôže priznať účastníkovi niečo iné, než účastník navrhuje. Ak však skutkové tvrdenia účastníka odôvodňujú priznanie uplatneného nároku, aj keď v inom zmysle, ako tvrdí účastník, nie je dôvod na zamietnutie návrhu. Prvostupňový súd preto aj týmto záverom vec nesprávne právne posúdil. V ostatnom sa navrhovateľka v odvolaní pridŕžala svojich doterajších prednesov a vyjadrení. Na odvolanie navrhovateľky sa písomne vyjadril odporca tak, že navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Pokiaľ navrhovateľka tvrdí, že nenamietala nezákonnosť rozhodnutia č. V - 1856/99, toto sa nezakladá na pravde, nakoľko z jej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vyplýva, že navrhovateľka namietala o.i. aj to, že rozhodnutie o vklade práva V - 1856/99 nemalo byť prerušené. Z opatrnosti odporca poukazoval na ust. § 2 zák.č. 58/1969 Zb., podľa ktorého právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní. Keďže účastníkom konania o vklade V - 1856/99 boli Mestská časť Bratislava - Staré mesto ako predávajúci a P. E. T.. Š. B. ako kupujúci a nie navrhovateľka A. Z., táto nemôže namietať nezákonnosť rozhodnutia a uplatňovať si nárok na náhradu škody. Súd prvého stupňa ďalej vo svojom rozhodnutí správne rozlišoval medzi nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím pri vklade práva N. - XXX/XX. Takéto striktné rozlišovanie však vyplýva aj zo samotného návrhu navrhovateľky, čo je však nepodstatné, vzhľadom na samotnú podstatu veci, ktorou je zistenie existencie alebo neexistencie vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím. Čo sa týka namietaného nezákonného rozhodnutia N. - XXX/XXXX o prerušení konania, odporca poukazoval na to, že navrhovateľka bola účastníčkou konania vo veci návrhu na vklad na základe kúpnej zmluvy, ktorú uzavrela ako kupujúca s P. E. ako predávajúcim. Tento vklad bol evidovaný pod Č.. N. - XXX/XX. Správa katastra až po 5 rokoch dňa 13. 10. 2005 rozhodla o prerušení tohto konania z dôvodu, že bolo prerušené konanie o vklade V - 1856/99 z dôvodu predbežnej otázky a z dôvodu, že podľa § 41 ods. 2 katastrálneho zákona sa práva k tej istej nehnuteľnosti zapisujú v poradí, v akom sa správe katastra doručili zmluvy, verejné alebo iné listiny o vzniku, zmene alebo zániku práva k nehnuteľnosti na zápis do katastra. Podľa názoru odporcu vydanie rozhodnutia o prerušení konania N. - XXX/XX treba posudzovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z. s účinnosťou od 1. 7. 2004, nakoľko toto rozhodnutie bolo vydané až dňa 13. 10. 2005. V zmysle § 31a katastrálneho zákona proti rozhodnutiu o prerušení konania sa nemožno odvolať, ide o procesné rozhodnutie. Keďže toto rozhodnutie nebolo ani zrušené ani zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, je súd týmto rozhodnutím viazaný. Navrhovateľka potom nemôže namietať nezákonné rozhodnutie. Pokiaľ ide o namietaný nesprávny úradný postup pri vklade práva pod Č.. N. - XXX/XX z dôvodu nedodržania lehoty na vydanie rozhodnutia správou katastra ( do 30 dní odo dňa podania návrhu na vklad ), odporca vyjadril presvedčenie, že nesprávny úradný postup je nutné posudzovať podľa zákona č. 58/1969 Zb. Správa katastra mala rozhodnúť o vklade do 30 dní, v danom prípade teda do 30 dní mala konanie prerušiť. Návrh na vklad N. - XXX/XX bol podaný 9. 2. 2001, potom správa katastra mala rozhodnúť o prerušení konania do 9. 3. 2001 a nie až v r. 2005. Potom k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť už 10. 3. 2001, t.j. za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. Vzhľadom na ust. § 22 ods. 1 zák.č. 58/1969 Zb., ktoré upravuje otázku premlčania práva na náhradu škody ( a to subjektívnu premlčaciu dobu ), ako trojročnú, ktorá začína plynúť odo dňa keď sa poškodený o škode dozvedel. Objektívnu premlčaciu dobu na uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, na rozdiel od práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, zákon č. 58/1969 Zb. neupravuje. Podľa § 20 zákona o náhrade škody, pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom, t.j. objektívnu premlčaciu dobu je nutné posudzovať podľa ustanovení Obč. zák., a to § 106 ods. 2, v zmysle ktorého je táto lehota tiež trojročná, avšak moment jej plynutia sa posudzuje inak. Premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. V konečnom dôsledku nie je podstatné, či v danej veci v otázke premlčania treba aplikovať zákon č. 58/1969 Zb. alebo zákon č. 514/2003 Z.z., nakoľko právna úprava je nemenná. Odporca sa ďalej v stanovisku vyjadril aj k pochybnosti navrhovateľky, či súd vôbec správne identifikoval, kto vystupuje na strane odporcu, pričom pochybnosť vidí v jeho označení v záhlaví napadnutého rozsudku, kde sa odporca označuje ako Slovenská republika - Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky. Odporca predovšetkým nesúhlasil s názorom navrhovateľky, že súd za odporcu nepovažoval Slovenskú republiku, ale Úrad geodézie, kartografie a katastra SR; uvedený argument navrhovateľky označil odporca za špekulatívny, s cieľom za každú cenu dosiahnuť zrušenie napadnutého rozsudku súdu. V napadnutom rozsudku súdu je v záhlaví jasne uvedené, kto je navrhovateľ a že za odporcu koná Slovenská republika - Úrad geodézie, kartografie a katastra SR, teda štát ako zodpovedný subjekt, ktorý nezodpovedá za seba, ale za subjekt, ktorý škodu či nemajetkovú ujmu zapríčinil. Tým je orgán štátu alebo orgán spoločenskej organizácie, na ktorú sa preniesli úlohy štátneho orgánu; pretože štát zodpovedá za tieto orgány, ony sami nie sú subjektami zodpovednostného vzťahu. Úrad geodézie, kartografie a katastra SR je takýmto orgánom štátu, na ktorý sa preniesli úlohy štátneho orgánu a štát zodpovedá za tento orgán. V predmetnom návrhu na začatie konania navrhovateľka označila správne odporcu ako Slovenská republika, orgán konajúci v mene odporcu Úrad geodézie, kartografie a katastra SR; v napadnutom rozsudku bol odporca takto aj označený, len bez gramatického slovného spojenia „konajúci v mene žalovanej“, a to pomlčkou, čo však nemožno považovať za spochybnenie správnej identifikácie na strane odporcu v záhlaví rozsudku, nakoľko takéto označenie odporcu v súdnej praxi je bežné. Odporca ďalej vo svojom vyjadrení uviedol, že vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, resp. orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom zákon č. 514/2003 Z.z. nevysvetľuje. Z rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky vyplýva, že bez ohľadu na skutkové okolnosti individuálnej právnej veci ( t.j. bez ohľadu na to, v čom malo spočívať protiprávne konanie a v čom mala spočívať škoda ) nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, resp. orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup, prípadne protiprávny úkon musí byť priamou, bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody ( bez ohľadu na to, či ide skutočnú škodu alebo ušlý zisk ); nestačí, ak je iba sprostredkovanou príčinou škody. Nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, resp. orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb., resp. zák.č. 514/2003 Z.z. len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola priamo a nesprostredkovane spôsobená práve ( iba ) týmto rozhodnutím alebo postupom. Zodpovednosť totiž nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite, keďže atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. To, že vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť bezpečne preukázaný a bezprostredný, už konštatoval dokonca aj Ústavný súd SR ( nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 177/08 ). Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku. V právnej náuke sa uvádza, že je to navrhovateľ, kto musí v konaní preukázať existenciu podmienok zodpovednosti odporcu za škodu ( vrátane existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodou ) a nie odporca musí preukazovať, že za škodu nezodpovedá. Podmienky vzniku tejto zodpovednosti sú stanovené kumulatívne; v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich táto zodpovednosť nevznikne. Na to, aby existovala príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou a tým aj zodpovednosť za škodu, musí byť toto protiprávne konanie hlavnou príčinou škody. Hlavnou príčinou vzniku škody bol však spor medzi P. E. a Mestskou časťou Bratislava - Staré mesto, resp. spochybnenie právneho úkonu kúpnej zmluvy V - 1856/1999, ktoré predchádzalo konaniu o vklade práva N. - XXX/XX, pričom treba zdôrazniť, že na tejto uplatňovanej náhrade škody, spolupôsobilo celé clustro konaní, ktoré prebiehalo paralelne. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom ( t.j. v celom ) rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p. ). V zmysle § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. odvolací súd vo veci verejne vyhlásil rozsudok, keď dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nemožno priznať úspech. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že prvostupňový súd vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p. Vec tiež správne právne posúdil, keď na danú právnu vec aplikoval ust. zákona č. 58/1969 Zb. ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom odôvodnil, tak, ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné. Súd prvého stupňa sa dostatočne podrobne zaoberal všetkými podmienkami, ktoré musia byť splnené na vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ako aj za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Tiež v napadnutom rozhodnutí vyložil, z akého dôvodu zákonom požadované predpoklady pre vznik zodpovednosti v danom prípade naplnené neboli. Odvolací súd považuje pochybnosti navrhovateľky, či súd prvého stupňa správne identifikoval, kto je v konaní na strane odporcu za úplne irelevantné - navrhovateľka ako odporcu označila Slovenskú republiku a Úrad geodézie, kartografie a katastra SR ako orgán konajúce v jej mene, pričom odvolací súd nemá žiadnu pochybnosť, že s takto označeným odporcom prvostupňový súd aj konal. Označenie Slovenskej republiky ako „odporcu“ a nie „odporkyne“ nijako nespochybňuje Slovenskú republiku ako žalovaný subjekt v konaní. Rovnako navrhovateľkou vytýkané striktné rozlišovanie súdu medzi nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím nie je namieste. Uvedená požiadavka vyplýva z platnej právnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci na základe zákona č. 514/2003 Z.z.; na rovnakej požiadavke bol založený aj zákon č. 58/1969 Zb., ktorý platil do 1. 7. 2004. Striktné rozlišovanie medzi oboma druhmi zodpovednosti je nevyhnutné pre posúdenie, či boli naplnené zákonné podmienky vzniku týchto zodpovedností, ktoré sú sčasti odlišné. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom prvostupňového súdu, že v prejednávanej veci k nesprávnemu úradnému postupu došlo už k 10. 3. 2001, keďže o návrhu navrhovateľky na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností ( podaného dňa 9. 2. 2001 ) mala príslušná správa katastra rozhodnúť najneskôr do 9. 3. 2001, t.j. v rámci zákonnej tridsaťdňovej lehoty, pričom vzhľadom na okolnosti prípadu mala zjavne správa katastra rozhodnúť o prerušení konania. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje s argumentáciou odporcu, že vzhľadom na to, že orgány katastra ešte k uvedenému termínu nemali vyriešenú otázku o vklade pod č. V - 1856/99 (predbežnú otázku), keď v zmysle § 41 ods. 2 katastrálneho zákona sa práva k tej istej nehnuteľnosti zapisujú v poradí, v akom sa správe katastra doručili zmluvy, verejné alebo iné listiny o vzniku, zmene alebo zániku práva k nehnuteľnosti na zápis do katastra, mohli v danej veci rozhodnúť len o prerušení konania. Nerešpektovanie zákonom predpísaného postupu na rozhodnutie o návrhu na povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností malo v danej veci za následok ( ten ) to, že k vkladu vlastníckeho práva navrhovateľky došlo až po lehote vyplývajúcej z ust. § 32 ods. 1 zák.č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam. Avšak ak katastrálny úrad nerozhodne o návrhu na vklad v zákonom určenej lehote, nemôže len z titulu dopustenia sa uvedenej procesnej nesprávnosti ( bez ďalšieho ) katastrálny orgán zodpovedať za všetko, čo nastalo v čase po uplynutí lehoty, v ktorej mal kataster rozhodnúť o vklade, do rozhodnutia o vklade a čo malo negatívny dopad na majetok účastníka katastrálneho konania. Ku dňu 10. 3. 2001 nemohla predstavovať výška navrhovateľkou uplatňovanej škody sumu 18.588,59 €, ako správne skonštatoval prvostupňový súd, keď v konaní nebol produkovaný žiadny dôkaz o tom, že by navrhovateľke uvedená škoda s určitosťou bola vznikla ( navrhovateľka nepreukázala žiadnym dôkazným prostriedkom, že jej očakávaný príjem z prenájmu nehnuteľnosti bol reálny ). Záver prvostupňového súdu, že navrhovateľka zo zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom ( podľa zák.č. 58/1969 Zb. ) vznik škody nepreukázala, je preto podľa odvolacieho súdu správny. Keďže chýba predpoklad vzniku škody, potom nemôže byť naplnený ani ďalší z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, a to príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Preto aj podľa záveru odvolacieho súdu neboli v prejednávanej právnej veci splnené ( kumulatívne ) zákonné predpoklady zodpovednosti odporcu za škodu z titulu nesprávneho úradného postupu a bez ďalšieho tak navrhovateľka nemohla byť v tejto časti uplatneného nároku v konaní úspešná. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia, prvostupňový súd skúmal naplnenie zákonných predpokladov pre vznik tohto druhu zodpovednosti z hľadiska zákona č. 514/2003 Z.z., podľa názoru odvolacieho súdu správne. Týmto nezákonným rozhodnutím je podľa tvrdenia navrhovateľky rozhodnutie správy katastra o prerušení konania o návrhu na povolenie vkladu Č.. N. - XXX/XX zo dňa 13. 10. 2005 o prerušení konania o návrhu na vklad. Predmetné rozhodnutie nebolo nikdy zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, čo je prvoradá podmienka pre uplatnenie nároku na náhradu škody z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Už tento predpoklad teda nebol v danej veci naplnený. Rovnako sa odvolací súd zhodne s názorom prvostupňového súdu domnieva, že navrhovateľke nemohla byť ňou uplatňovaná škoda ( ktorá mala vzniknúť ešte pred vydaním rozhodnutia o prerušení konania ) v podobe ušlého zisku vo výške nájomného za byt, ( t.j. za obdobie od 9. 3. 2001 do 13. 10. 2005 ), spôsobená - podľa navrhovateľky nezákonným - rozhodnutím o prerušení vkladového konania, pretože ak by malo nezákonné rozhodnutie o prerušení konania spôsobiť navrhovateľke škodu, tak táto nemohla vzniknúť ešte pred vydaním - podľa navrhovateľky nezákonného - rozhodnutia. Odvolací súd - rovnako ako súd prvého stupňa - zastáva názor, že nesprávny úradný postup správy katastra v danej veci bol ukončený vydaním spomínaného rozhodnutia o prerušení konania o návrhu na povolenie vkladu dňa 13. 10. 2005. Tvrdenie navrhovateľky, že nesprávny úradný postup zo strany správy katastra pokračoval aj po 13. 10. 2005 nie je opodstatnené. Nenaplnenie zákonných predpokladov ( a to kumulatívne ) vzniku zodpovednosti odporcu za vznik škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ako aj nezákonným rozhodnutím tak boli dostatočným dôvodom na zamietnutie návrhu navrhovateľky; z ktorého dôvodu sa potom odvolací súd ďalším dôvodom, pre ktorý by nebolo možné navrhovateľke priznať uplatnený nárok ( námietka premlčania ) bližšie nezaoberal, v podrobnostiach odvolací súd odkazuje na zdôvodnenie napadnutého prvostupňového rozsudku. Záverom odvolací súd poznamenáva, že nemožno platnú zákonnú úpravu ( § 6 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. ) namietanú navrhovateľkou vnímať ako reštriktívnu, nakoľko podľa jej názoru nie je v súlade s princípom proporcionality, a teda odporuje čl. 13 ods. 4, čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. Práva priznané Ústavou SR sú podrobnejšie upravené v jednotlivých zákonoch (a následne prípadne ešte v právnych predpisoch nižšej právnej sily ), v danom prípade v zákone č. 514/2003 Z.z., ktorý len podrobnejšie stanovuje podmienky, za akých zodpovednosť spôsobená nesprávnym úradným postupom alebo vydaním nezákonného rozhodnutia vzniká, a za ktorých ju možno uplatňovať. Stanovenie konkrétnych kritérií vzniku a uplatňovania takejto zodpovednosti v zákonnej úprave nemožno vnímať ako obmedzujúce, nakoľko ani právo na náhradu škody voči štátu v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nie je právom absolútnym. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z vyššie uvedených dôvodov ako vecne správny potvrdil ( § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ), včítane vecne správneho výroku o trovách konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešný odporca náhradu trov odvolacieho konania neuplatňoval, z ktorého dôvodu mu náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.