Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/318/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1309200028 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1309200028.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: Sociálna poisťovňa, Ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, IČO: 30 807 484, adresa na doručovanie písomností Bratislava, Záhradnícka č. 31, proti odporcovi: Duslo, a.s., Administratívna budova, ev. č. 1236, Šaľa, IČO: 35 826 487, zastúpený spoločnosťou advokátska kancelária agner & partners, s.r.o., Špitálska č. 10, Bratislava, IČO: 36 722 758, za ktorú koná JUDr. Lukáš Garčák, o zaplatenie sumy 9.195,24 €, s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 3. mája 2010, č. k. 24 C 23/2009-160, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 3. mája 2010, č. k. 24 C 23/2009-160, p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava III. rozsudkom zo dňa 3.5.2010, č.k. 24 C 23/2009-160, uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 9.195,24 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku; odporcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu prvého stupňa titulom súdneho poplatku sumu 551,50 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie v časti istiny v sume 9.195,24 € odôvodnil po právnej stránke ustanovením § 238 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, ZO č. 71/1978 Vest. MZ SSR v znení úpravy č. 7/1985 Vest. MZ SSR. Po vecnej stránke dôvodil tým, že z pripojeného spisu súdu prvého stupňa sp. zn. 43 C 127/2005 vyplýva, že vo veci poškodeného V. Q. bolo o náhrade škody vzniknutej výplatou dávok nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia za obdobie výplaty od 1.5.1999 do 15.4.2004 rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 15.12.2005, č. k. 43 C 127/2005-66, tak, že návrhu Sociálnej poisťovne, Bratislava, vyhovel; tento bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.6.2007, č. k. 4 Co 165/2006-83. V konaní nebolo sporné, že poškodený V. Q. bol v rokoch 1979 až 1998 zamestnaný u odporcu (jeho právneho predchodcu) ako spriadač viskózového hodvábu, manipulačný robotník, strojný zámočník, ktorému bola zistená choroba z povolania, chronická intoxikácia sírouhlíkom, v dôsledku ktorej bol uznaný za čiastočne invalidného a neskôr za plne invalidného. Spornou otázkou nebola ani výška invalidného dôchodku, ktorú navrhovateľ vyplatil poškodenému. Spornou otázkou zostala protiprávnosť konania odporcu, príčinná súvislosť medzi konaním odporcu a vznikom choroby z povolania, zavinenie odporcu. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že zo stanoviska Štátneho zdravotného ústavu hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy zo dňa 20.11.2000 k vzniku choroby z povolania u poškodeného vyplynulo, že v jeho prípade ide o chronickú intoxikáciu sírouhlíkom, pričom táto chemická látka sa uvoľňuje do pracovného prostredia počas procesu výroby viskózového vlákna, resp. pri jeho zvlákňovaní a spriadaní. Pri objektivizácii pracovného prostredia meraním tejto škodliviny sa zistilo, že boli niekoľkonásobne prekračované najvyššie prípustné koncentrácie (priemerné aj hraničné) podľa ZO č. 71/1978 Vest. MZ SSR v znení úpravy č. 7/1985 Vest. MZ SSR a na základe uvedených zistení boli organizácii uložené viaceré opatrenia (technické a technologické, organizačné a preventívne). Napriek tomu sa z dôvodu nevyhovujúceho zastaraného strojnotechnologického zariadenia opakovane zisťovalo prekračovanie najvyšších prípustných koncentrácií sírouhlíka v pracovnom prostredí a bola tiež zisťovaná expozícia pracovníkov vyššej koncentrácie sírouhlíka, pretrvával výskyt chorôb z povolania. Na základe negatívnych vplyvov na zdravotný stav pracovníkov bol v roku 1983 podaný návrh na vymiestnenie výroby viskózového hodvábu z Bratislavy a v roku 1985 bol vydaný zákaz používania technológie pri zvlákňovaní viskózového vlákna, voči ktorému sa organizácia odvolala. V roku 1991 malo dôjsť k zrušeniu výroby, uznesením vlády však bolo prevádzkovanie predĺžené, pričom kapacita výroby sa postupne znižovala až do roku 1998, kedy bola výroba zrušená. Pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi výplatou dávok sociálneho zabezpečenia, musia byť splnené všetky zákonné predpoklady, t.j. zavinený protiprávny úkon, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi, pričom všetky tieto predpoklady sú v danom prípade splnené. Protiprávnosť konania odporcu bola preukázaná stanoviskom Štátneho zdravotného ústavu pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu, v ktorom bolo konštatované opakované prekračovanie maximálne prípustných koncentrácií škodlivín v pracovnom prostredí poškodeného stanovených predpisom Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky. Tento dôkaz súd považoval za hodnoverný a nemal dôvod pochybovať o jeho správnosti. Odporca v konaní nepredložil žiadne dôkazy, ktorým by ho vyvrátil alebo spochybnil. Neboli pochybnosti ani o tom, že je daná príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním odporcu a vznikom škody, nakoľko zo všetkých listinných dôkazov vyplynulo, že u poškodeného išlo o chorobu z povolania - chronickú intoxikáciu sírouhlíkom (chemickej látky uvoľňovanej do pracovného prostredia v procese výroby viskózového vlákna), pričom poškodený v rokoch 1970 - 1990 pracoval u odporcu v tejto prevádzke. Z predložených dôkazov vyplynulo, že u odporcu príslušné štátne orgány vykonávali kontrolné merania, pri ktorých bolo zistené opakované niekoľkonásobné prekračovanie limitov, odporcovi boli ukladané opatrenia na ich odstránenie, prekračovanie limitov však pretrvávalo a nebolo sporným, že choroba z povolania - chronická intoxikácia sírouhlíkom bola zistená u viacerých zamestnancov, ktorí po zistení choroby z povolania boli preraďovaní na inú prácu. Odporca si mal byť vedomý toho, že nedodržiavaním predpísaných koncentrácií škodlivín ohrozuje zdravie svojich pracovníkov. Napriek tomu odporca vo výrobe pokračoval, v roku 1985 sa dokonca odvolal proti zákazu používania technológie pri zvlákňovaní viskózového vlákna a výrobu zrušil až v roku 1998, čím bolo preukázané zavinenie odporcu, a to minimálne ako zavinenie z nedbanlivosti. Súd prvého stupňa nepripustil výsluch svedkyne L.. E. O. k okolnostiam dodržiavania všetkých opatrení, ktoré boli štátom odporcovi uložené, keď sa s jej výpoveďou oboznámil ako s listinným dôkazom vykonanom v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III. pod sp. zn. 6 C 61/1994, 7 C 37/2008. V nich uviedla, že rozhodnutie o zaradení prevádzky zvlákňovania medzi rizikové pracoviská s rizikovým faktorom CS2 a hluk nikdy nevidela, ale počula o ňom a mohlo byť vydané niekedy v rokoch 1984/1985. Výsledky meraní sa odstupovali odboru bezpečnosti, práce a hygieny; výsledky meraní hygieny boli totožné a respirátory na prevádzke zvlákňovania mali zamestnanci k dispozícii od r. 1985. Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že niekoľkonásobné prekračovanie najvyššie prípustných koncentrácií bolo jednoznačne potvrdené a výpoveď navrhovanej svedkyne, ktorá je zamestnancom odporcu, nebola spôsobilá spoľahlivo preukázať opak a ani výpoveď svedkyne k otázke používania ochranných pracovných prostriedkov nebola pre rozhodnutie súdu prvého stupňa významná. Navrhnuté znalecké dokazovanie Klinikou pracovného lekárstva a toxikácie nevykonal z dôvodu, že nepovažoval za relevantné zodpovedať otázku, či k vzniku choroby z povolania u poškodeného by došlo aj pri nižšom obsahu škodlivín v pracovnom prostredí, ani na ďalšie otázky, ktoré navrhoval odporca znalcovi položiť, nakoľko maximálne predpísané limity boli preukázateľne prekračované. Otázka, či by pracovník dostal chorobu z povolania aj pri dodržaní predpísaných limitov, bola podľa súdu prvého stupňa pre posúdenie veci a rozhodnutie sporu nepodstatná. Súd prvého stupňa sa oboznámil aj s odborným písomným stanoviskom X.. W.. R. Z., B.., z ktorého mal preukázané, že nie je vylúčená intoxikácia sírouhlíkom aj pri jej expozícii pod prípustný limit, je však podstatne nižšia ako pri jeho prekračovaní. Sírouhlík je chemickou látkou škodlivou pre ľudský organizmus a odporca si bol po celú dobu trvania procesu výroby viskózového vlákna vedomý, že boli niekoľkonásobne prekračované najvyššie prípustné koncentrácie tejto všeobecne škodlivej látky. Rozhodnutie v časti týkajúcej sa zaplatenia súdneho poplatku v sume 551,50 € odôvodnil súd prvého stupňa po právnej stránke ustanovením § 2 ods. 2, § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, položkou č. 1 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí neoddeliteľnú prílohu zákona o súdnych poplatkoch. Po vecnej stránke dôvodil tým, že navrhovateľ požíva osobné oslobodenie od súdnych poplatkoch a v konaní bol úspešný. Úspešnému navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal, hoci rozhodoval podľa ustanovenia § 142 ods. l O.s.p., keďže ich náhradu nežiadal. Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 9.195,24 €, povinnosť zaplatiť súdny poplatok, podal včas odvolanie odporca dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností), § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Namieta záver súdu prvého stupňa o splnení všetkých predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu, ktorá navrhovateľovi výplatou dávok sociálneho zabezpečenia vznikla. Zo strany jeho právneho predchodcu síce dochádzalo k prekračovaniu najvyšších stanovených limitov obsahu znečisťujúcich látok v pracovnom prostredí, avšak túto skutočnosť podľa jeho názoru ešte nemožno považovať za protiprávne konanie. Právna úprava č. 7/1978 Vest. MZ SSR o hygienických požiadavkách na pracovné prostredie v znení neskorších predpisov na jednej strane stanovovala najvyššie prípustné koncentrácie škodlivín v pracovnom prostredí a na druhej strane právna úprava prekračovaním týchto limitov počítala a tieto povoľovala. Pokiaľ právny predpis určité konanie povoľuje, nemožno potom uskutočnenie takéhoto konania hodnotiť ako konanie protiprávne. Poukázal pritom na úpravu č. 13/1986 Vestníka MZ SSR - Pokyny na vykonávanie hygienického dozoru na pracoviskách a vyhlasovanie rizikových prác, ktorý rozdeľoval pracoviská v priemysle do štyroch skupín. Do kategórie štyri boli zaradené tie pracoviská, kde koncentrácie chemických škodlivín prekračovali stanovené hodnoty uvedené v kategórii tri; pracovisko poškodeného bolo zaradené práve do kategórie štyri, z čoho vyplýva, že pre toto pracovisko žiadne obmedzenia ohľadom výšky škodlivín neplatili a príslušné orgány štátnej správy ukladali len rôzne opatrenia na zlepšenie pracovných podmienok. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je zrejmé, ako sa súd vyporiadal s právnymi predpismi (úprava č. 13/1986 Vestníka MZ SSR, úprava č. 7/1978 Vestníka MZ SSR), ktoré skutočnosti z nich mal za preukázané, a preto napadnutý rozsudok považuje za nepreskúmateľný. O protiprávne konanie by sa jednalo vtedy, pokiaľ by odporca prekračoval najvyššie prípustné koncentrácie CS2 v pracovnom prostredí bez súčasného zabezpečenia ochrany zdravia svojich pracovníkov iným spôsobom, pričom prijímal a plnil všetky v danom čase možné a dostupné opatrenia na zlepšovanie pracovných podmienok svojich zamestnancov. Namietal ďalej príčinnú súvislosť medzi jeho konaním a vznikom choroby z povolania. Zdôvodnenie príčinnej súvislosti súdom prvého stupňa nepreukazuje skutočnosť, žeby predmetná choroba z povolania u poškodeného vznikla a dávky mu boli vyplatené práve v dôsledku jeho konania. Z listinných dôkazov vyplynulo, že poškodený u neho pracoval ako spriadač viskózového hodvábu len v čase od 1.7.1979 do 22.7.1984 a následne v čase od 24.10.1984 do 3.5.1987, t.j. cca 7,5 roka, a nie v rokoch 1970-1990 (20 rokov), ako to súd nesprávne uvádza na strane 4 v odôvodnení svojho rozsudku. Samotná skutočnosť, že u neho dochádzalo k prekročeniu stanovených limitov, ešte neznamená, žeby uvedená choroba z povolania u poškodeného nemohla vzniknúť aj pri dodržiavaní stanovených limitov niektorých látok v pracovnom prostredí, a preto nemožno hovoriť ani o zavinení. V čase trvania pracovného pomeru poškodeného V. Q. bol jeho zamestnávateľ štátnym podnikom, a teda za jeho rozhodovaním a konaním treba vidieť predovšetkým konanie a záujmy samotného štátu. Pravidelne meral škodliviny a zamestnanci sa pravidelne podrobovali lekárskym prehliadkam, do výkonu práce boli zaraďovaní vždy len tí zamestnanci, ktorí podľa lekárskeho potvrdenia boli spôsobilí na výkon určenej práce. Skutočnosť, že choroba z povolania by mohla u poškodeného vzniknúť aj pri dodržaní zákonných limitov obsahu znečisťujúcich látok v pracovnom prostredí, chcel preukázať znaleckým posudkom Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie, ktorý navrhol vykonať, pričom súd prvého stupňa tento dôkaz vykonať odmietol a namiesto toho sa súd prvého stupňa oboznámil s odborným stanoviskom X.. W.. R. Z., B.., prednostom Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie LF UK v konaní vedenom na súde prvého stupňa pod sp. zn. 7 C 37/2008, z ktorého mal za preukázané, že nie je vylúčená intoxikácia sírouhlíkom aj pri jej expozícii pod prípustný limit, je však podstatne nižšia ako pri jeho prekračovaní. Navrhovateľ bol povinný preukázať existenciu príčinnej súvislosti medzi zavineným protiprávnym konaním odporcu a vznikom škody a pokiaľ má byť nejaká skutočnosť príčinou určitého následku, potom platí, že bez vyskytnutia sa tejto skutočnosti by následok nenastal. V danom prípade je takouto skutočnosťou prekračovanie najvyšších povolených limitov znečisťujúcich látok v pracovnom prostredí a následkom vyplatenie dávok nemocenského poistenia Sociálnou poisťovňou, resp. vznik choroby z povolania CS2 u poškodeného X. O. (zrejme V. Q.; pozn. odvolacieho súdu). Existencia príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne preukázaná, nestačí ju len predpokladať. Podmienkou vyhovenia návrhu navrhovateľa by malo byť, aby bolo bezpečne a jednoznačne preukázané, že v prípade, ak by odporca dodržiaval stanovené povolené limity znečisťujúcich látok v pracovnom prostredí, k vzniku choroby z povolania CS2 u poškodeného X.Š. O. (zrejme V. Q.; pozn. odvolacieho súdu) by určite nedošlo, čo sa podľa odporcu nestalo. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že príčinná súvislosť v danej veci neexistuje a vychádza pritom z odborného písomného stanoviska X.. W.. R. Z., B.., zo dňa 28.12.2009, z jeho odpovede na otázku č. 2, kde sa tento jednoznačne vyjadril, že nie je vylúčené, aby chronická intoxikácia sírouhlíkom vznikla aj pri nižších expozíciách sírouhlíku, t.j. v rámci stanovených najvyšších prípustných hodnôt, ako aj z odborného písomného stanoviska prednostu KPLaT, X.. W.. R. Z., B.., zo dňa 21.7.2009, z jeho odpovede na otázku č. 3, podľa ktorej aj expozícia sírouhlíku v povolených limitoch môže poškodiť zdravie v zmysle chronickej intoxikácie sírouhlíkom. Odporca namietal, že súd prvého stupňa nevykonal výsluch svedkyne L.. O. k okolnostiam dodržiavania všetkých opatrení, ktoré mu boli štátom uložené. Namietal záver súdu prvého stupňa, že jej výpoveď k otázke používania ochranných pracovných prostriedkov nebola významná, nakoľko protiprávnym konaním by bolo, pokiaľ by stanovené limity CS2 prekračoval bez súčasného zabezpečenia ochrany zdravia svojich pracovníkov iným spôsobom. V závere podaného odvolania odporca uviedol, že regresný nárok Sociálnej poisťovne uplatnený v tomto konaní je síce osobitným nárokom voči tretím osobám na náhradu dávok vyplatených v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania, no ako taký je odvodený od nároku na náhradu škody, a preto pri rozhodovaní o ňom je nevyhnutné zohľadniť a v konaní treba skúmať aj prípadné spoluzavinenie poškodeného majúce za následok obmedzenie zodpovednosti odporcu. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 71/2003 publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí pod Rc 26/2005. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým mu uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 9.195,24 € zmeniť tak, že návrh navrhovateľa zamietne, vo výroku, ktorým mu uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny poplatok v sume 551,50 € zrušiť; žiadal náhradu trov konania pred súdom prvého stupňa i pred odvolacím súdom. Navrhovateľ odvolanie nepodal. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu dôvodil, že poškodenie zdravia poistenca V. Q. bolo spôsobené tým, že na základe zavineného protiprávneho konania odporcu získal poistenec chorobu z povolania - intoxikáciu CS2 počas pracovného pomeru u právneho predchodcu odporcu, kde poškodený pracoval v čase od 1.7.1979 do 22.7.1984 a od 24.10.1984 do 3.5.1987 ako spriadač viskózového hodvábu, od 8.5.1987 do 30.4.1998 ako zámočník. Choroba z povolania mu bola zistená v roku 1999, v roku 1990 bol uznaný čiastočne invalidným, v roku 2002 invalidným. Klinika pracovného lekárstva a toxikológie v Bratislave potvrdila u poškodeného dĺžku expozície škodlivým faktorom v rozsahu 20 rokov. Protiprávnosť konania odporcu a príčinný vzťah medzi protiprávnym konaním odporcu a vznikom škody vyplýva z prípustných koncentrácií škodlivín CS2 v pracovnom prostredí, ktoré určovala úprava č. 7/1978 Vestníka MZ SSR v znení úpravy č. 7/1985 Vest. MZ SSR. Odporca v priebehu výroby a v období, kedy poškodený u odporcu pracoval, porušoval zákon, keď prekračoval zákonom stanovené maximálne limity škodlivín a to niekoľkonásobne a dlhodobo a prekračoval dĺžku expozície zamestnancov v škodlivom pracovnom prostredí. Predložil súdu prvého stupňa listinné dôkazy, ktoré pochádzajú z obdobia od roku 1981 až 1998 preukazujúce protiprávnosť konania odporcu, a to výpisy z protokolov z merania vykonávaného v tomto období u odporcu, merania priamo vykonané CHZJD, Ústavom národného zdravia mesta Bratislavy, Ústavom hygieny a epidemiológie, Štátnym zdravotným ústavom, Obvodným úradom Bratislava II, pričom všetky jednoznačne konštatujú v protokoloch o meraní CS2 prekračovanie limitov škodlivín v pracovnom prostredí. Poukázal na stanovisko Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie Fakultnej nemocnice s poliklinikou Bratislava zo dňa 30.6.2008, z ktorého vyplýva, že hygienickým prieskumom pracoviska bola potvrdená expozícia nadlimitnými koncentráciami CS2 a spriadači pracovali v prostredí s kritickými koncentráciami. Poukázal tiež na stanovisko X.. W.. R. Z., B.., podľa ktorého pri všetkých menovaných zamestnancoch (O., Q., Y.) bola hygienickým prieskumom pracoviska potvrdená expozícia nadlimitnými koncentráciami sírouhlíka v pracovnom zaradení spriadač. Expozícia nadlimitnými koncentráciami sírouhlíka ovplyvnila zdravotný stav poškodeného takým spôsobom, že viedla k príznakom, ktoré boli opakovane diagnostikované pri pravidelných kontrolách počas hospitalizácií v Bratislave. Z lekárskej správy X.. M. z Ústavu národného zdravia mesta Bratislavy vyplýva, že je nedostatok pracovných síl v prevádzke zvlákňovania, čo má za následok, že spriadači pracujú v zmenách 16 až 20 hodín, a tak sú vystavovaní nadmernej expozícii CS2. 17 pracovníkov prevádzky zvlákňovania viskózového vlákna prekročilo v r. 1984 povolené limity pre prácu nadčas, čo bolo v rozpore s § 97 ods. 3 Zákonníka práce, podľa ktorého organizácia zároveň porušovala aj § 97 ods. 2 Zákonníka práce tým, že pracovníci odpracovali pri vykonávaní práce nadčas v r. 1984 v jednom týždni väčší počet hodín, než bolo povolené; organizácia porušovala Zákonník práce tým, že umožňovala pracovníkom vykonávať prácu v rozsahu až 16 hodinových zmien. Bolo tiež zistené, že medzi dvomi 16-hodinovými zmenami mal pracovník odpočinok kratší ako 8 hodín. Zo stanoviska Ústavu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky vyplýva, že dodržanie limitov pre akékoľvek faktory pracovného prostredia, aj CS2, bolo záväzné a ak nebolo možné zaistiť neprekračovanie najvyšších prípustných hodnôt v pracovnom prostredí technickými alebo technologickými opatreniami, bolo potrebné vykonať ďalšie opatrenia na ochranu zdravia zamestnancov. Prekračovanie limitov bez vykonania ďalších opatrení na ochranu zamestnancov znamenalo porušenie platnej legislatívy. Hlavný hygienik Slovenskej republiky doc. MUDr. Ivan Rovný, PhD. uviedol, že kategória 4 je najzávažnejšia kategória rizika a neznamená zrušenie obmedzení ani limitov a so zaradením pracoviska do kategórie 4 boli naopak spojené najprísnejšie povinnosti zamestnávateľa pri vykonávaní opatrení na ochranu zdravia zamestnancov. Hygienik hlavného mesta Bratislavy upozornil odporcu, že opatreniami, ktoré chce vykonať, sa neriešia zdravotné dôsledky profesionálnej expozície pracovníkov. Navrhovateľ poukázal na previerku Inšpektorátu práce v Bratislave vykonanú u odporcu v dňoch 26.3. - 16.4.1985, podľa ktorej pracovné prostredie rizikového pracoviska zvlákňovania viskózového vlákna bolo natoľko škodlivé, že bezprostredne ohrozovalo a poškodzovalo zdravie pracovníkov, organizácia nevykonala žiadne také opatrenia, ktorými by sa pracovné prostredie zlepšilo, čím porušilo nariadenie vlády č. 54/1973 Zb., § 35 ods. 3 písm. c/. Dňa 25.4.1985 vydal Inšpektorát práce v Bratislave rozhodnutie, ktorým zakázalo používanie technológie zvlákňovania viskózneho vlákna, pretože vážne ohrozovalo zdravie pracovníkov. Pracovné prostredie prevádzky nielen ohrozuje, ale i priamo poškodzuje zdravie pracovníkov a konštatuje, že stav ohrozenia zdravia pracovníkov pretrváva už dlhší čas. Súdu prvého stupňa predložil viaceré listinné dôkazy nezávislých kompetentných orgánov, ktoré poskytli dostatok relevantných informácii o činnosti odporcu. K znaleckému dokazovaniu vykonanom Klinikou pracovného lekárstva a toxikológie navrhovateľ uviedol, že v konaní vedenom na prvostupňovom súde pod sp. zn. 7 C 37/2008 boli zodpovedané otázky odporcu, ktorými chcel odporca preukázať neexistenciu príčinnej súvislosti medzi prekračovaním povolených limitov CS2, v ovzduší pracovného prostredia a vznikom choroby z povolania, pričom X.. W.. R. Z., B.. uviedol, že nie je vylúčené, aby chronická intoxikácia CS2 vznikla aj pri nízkej koncentrácii CS2, aj keď pravdepodobnosť poškodenia zdravia pri expozícii chemickej látky pod prípustný limit je podstatne nižšia ako pri jeho prekračovaní. Poškodenie zdravia človeka nie je vylúčené v akomkoľvek zamestnaní v rôznych oblastiach hospodárstva a že aj za normálnych životných a pracovných podmienok môže človek ochorieť, resp. dostať chorobu z povolania. V prípade chorôb z povolania u odporcu však nemožno hovoriť o náhodnom vzniku chorôb z povolania, nakoľko na pracovisku zvlákňovania viskózneho vlákna sa prejavila intoxikácia CS2 u mnohých zamestnancov. Zdôraznil, že pracovníci odporcu, jeho právneho predchodcu, nepracovali v predpisových podmienkach, a teda vyjadrenie odborníka by neposudzovalo realitu a nebolo by ho teda možné v tejto veci brať do úvahy s poukazom na rozsudok odvolacieho súdu sp. zn. 4 Co 165/2006, ktorým potvrdil rozsudok prvostupňového súdu sp. zn. 43C 127/2005. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správny. Náhradu trov odvolacieho konania nežiadal. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania preskúmal vec (§ 212 ods. l O.s.p. v znení účinnom od 1.5.2013, ďalej len O.s.p.; § 355 O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd prvého stupňa nerozhodol podľa ustanovenia § 115a bez nariadenia pojednávania a nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 18. decembra 2013 (§ 211 ods. 2 O.s.p., § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, právny zástupca, upovedomení zákonným spôsobom. Rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým súd prvého stupňa vyhovel návrhu navrhovateľa v plnom rozsahu, uložil povinnosť odporcovi zaplatiť súdny poplatok, odvolací súd potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a keďže sa odvolací súd stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd však považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné (okrem dôvodov uvedených súdom prvého stupňa). Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III. pod sp.zn. 43 C 127/2005 (konanie sa týkalo tých istých účastníkov) sa navrhovateľ Sociálna poisťovňa domáhal pôvodne proti odporcovi Istrochem, a.s., Bratislava, IČO: 31 403 450, neskôr na základe univerzálnej sukcesie Duslo, a.s., Šaľa, IČ0: 35 826 487, domáhal zaplatenia sumy 307.051,-- Sk, sa domáhal náhrady vyplatených dávok nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia, ktoré boli vyplatené v dôsledku zavineného protiprávneho konania tretej osoby, v dôsledku čoho zamestnanec V. Q., narodený dňa XX.X.XXXX, bytom Z., Z. Č.. X, získal chorobu z povolania následkom chronickej intoxikácie CS2 a stal sa čiastočne invalidným, ktorému vyplácal invalidný dôchodok v období od 1.5.1999 do 15.4.2004. Rozsudkom zo dňa 15.12.2005, č.k. 43 C 127/2005-66, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.6.2007, č.k. 4 Co 165/2006-83, bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 175.540,-- Sk a vo zvyšku návrh zamietol; v zamietajúcej časti (od 1.5.1999 do 10.4.2002) odporca úspešne vzniesol námietku premlčania nárokov navrhovateľa. V prejednávanej veci sa navrhovateľ proti odporcovi domáha zaplatenia tých istých nárokov z toho istého právneho dôvodu u toho istého poškodeného (V. Q., narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom Z., Z. Č.. X) za iné obdobie, od 16.1.2006 do 15.6.2008 v celkovej sume 9.195,24 €. V konaní pred súdom prvého stupňa nebolo medzi navrhovateľom a odporcom sporné, že poistenec V. Q. bol uznaný za invalidného v dôsledku získanej choroby z povolania zistenej u právneho predchodcu odporcu, na základe čoho navrhovateľ poškodenému v rozhodnom období vyplácal dôchodok. Rovnako nebolo sporné, že u poistenca V. Q. vznikla u právneho predchodcu choroba z povolania - ochorenie zo sírouhlíka najmä v pracovnom zaradení spriadač, hlásená dňa 7.3.2002. Splnené boli všetky predpoklady pre úspešnosť navrhovateľa už v predchádzajúcom súdnom konaní; bez akejkoľvek zmeny (skutkovej, právnej) aj v predmetnom súdnom konaní. Preto doplnenie dokazovania odporcom navrhnutým spôsobom by bolo nadbytočné, nehospodárne, nemalo by vplyv na iné rozhodnutie súdu. Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery a vec napokon rozhodol správne aj po právnej stránke. Odporca v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie. Z obsahu spisu nevyplýva, žeby v konaní pred súdom prvého stupňa nastala taká vada, takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na ktorú by musel odvolací súd prihliadnuť (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 O.s.p. V ňom dal súd prvého stupňa jasnú, presnú, kvalifikovanú odpoveď na argument odporcu vzťahujúci sa k úspešnosti navrhovateľa, prečo vyhovel návrhu navrhovateľa. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnom týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona). Nedoručoval odporcovi vyjadrenie navrhovateľa k jeho odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa, pretože v ňom navrhovateľ (opakovane) uvádzal dôvody, pre vec síce podstatné, vyplývajúce ale z návrhu na začatie konania, z jeho písomného, ústneho vyjadrenia v konaní pred súdom prvého stupňa. Aj prípadné vyjadrenie sa odporcu k danému vyjadreniu, vedomosť o takomto vyjadrení, by nemalo vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. V tomto smere potom ani nemožno dôvodiť, že týmto postupom súdu odporcovi bola odňatá možnosť konať pred súdom, žeby mu súd odňal ústavné právo na súdnu ochranu. Úspešnému navrhovateľovi aj v odvolacom konaní odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože ich náhradu nežiadal (§ 224 ods. l, § 142 ods. l, § 151 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.